Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/233/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316204746 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316204746.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, práv. zast. JUDr. Dagmarou Kubovičovou, advokátkou, Námestie Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému HOTEL SET s.r.o., Príkopova 6, Bratislava, IČO: 35 880 899, práv. zast. PETKOV & Co s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 1.475,- eur s príslušenstvom, a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/96/2016-201, zo dňa 10.4.2017, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/96/2016-201, zo dňa 10.4.2017 p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) C.s.p. zamietol, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.475,- EUR s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 14.3.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a súčasne priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 14.3.2016 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 1.475,- EUR s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že ako organizácia kolektívnej správy v zmysle Zák. č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právam (ďalej len AZ) na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004, udelenej Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.5.2010, pod č.k. MK-663/2010-70/6165 vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie), prostredníctvom technických zariadení; ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení alebo v iných prevádzkach ako reštaurácie, kaviarne, bary a pod. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy a to na základe Sadzobníku žalobcu, konkrétne Časť II ods. 2. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel SET v štandarde hotel 4* na Kalinčiakovej ulici v Bratislave. Žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu. Z webovej stránky žalovaného a z ďalších verejne dostupných zdrojov má žalobca vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v rozsahu 25 zvukovo-obrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel SET. V zmysle Sadzobníka licenčných odmien za rok je suma za zvukovo- obrazové zariadenie pre hotel 4* sumu 29,50 EUR, obvyklá licenčná odmena je teda vo výške 737,50 EUR ročne (25 x 29,50 EUR), pričom žalobca sa žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.475,- EUR, čo predstavuje v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. 2. Súd rozhodol vo veci dňa 19.4.2016 platobným rozkazom č.k. 25Cb 96/2016-17, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor s odôvodnením. V odpore namietal predovšetkým absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s poukazom na § 81 ods. 3 AZ, kedy žalobca vystupuje vo vlastnom mene a na účet nositeľa práv v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm. ) AZ. Žalobca je preto oprávnený domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv a súčasne potom v súlade s § 456 prvá veta OZ sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor ktorého sa získal. Žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe Dohody zastupuje a je jeho povinnosťou svoje oprávnenie na zastupovanie v tomto konaní preukázať. Žalovaný ďalej popísal priebeh rokovaní medzi žalobcom a Zväzom hotelov a reštaurácií SR (ZHR SR), ktorého je členom o uzavretí tzv. kolektívnej licenčnej zmluvy na použitie predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, k dohode medzi zúčastnenými nedošlo, dôvodom bola tá skutočnosť, že žalobca na základe žiadosti druhej strany nepredložil zoznam ním zastúpených nositeľov práv, ako ani zoznam predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonával správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom tak, aby bolo možné posúdiť, či na strane toho ktorého člena ZHR SR a teda aj žalovaného môže dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania. Žalobca ďalej nepreukázal tú skutočnosť, že by na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel, ku ktorým vykonáva žalobca správu. Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia nepostačuje len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení žalovaného, žalobca musí preukázať, že (i) televízne prijímače boli schopné sprostredkovať „signál“, prostredníctvom ktorých sa šíri vysielanie, ďalej to, že žalovaný signál (ii) reálne prijímal a sprostredkovával svojím zákazníkom prostredníctvom týchto televíznych prijímačov a súčasne, že do (iii) programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalobca musí preukázať, že všetky uvedené predpoklady boli splnené práve v rozhodujúcom období, za ktoré si uplatňuje nárok. 3. Vo svojich ďalších písomných ako aj ústnych rozsiahlych vyjadreniach žalovaný svoje námietky skonkretizoval a rozšíril o ďalšie dôvody. K rokovaniam žalobcu a ZHR SR ďalej uvádzal, že požiadavku uvedenia zoznamu ochrany vzniesol už začiatkom roka 2016, kedy písomným prípisom zo dňa 26.2.2016 takéto informácie od žalobcu výslovne žiadal. Potvrdil, že základným dôvodom neúspechu rokovaní medzi žalobcom a ZHR SR bola absencia dohody o výške licenčnej odmeny. Motívom ZHR SR žiadať preukázanie, či vôbec žalobca zastupuje nositeľov práv o ktorých to tvrdí je legitímna požiadavka konfrontovať návrh licenčnej odmeny žalobcu podľa jeho Sadzobníka so zákonnou požiadavkou primeranosti vo vzťahu k spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Je povinnosťou žalobcu viesť zoznam zastúpených nositeľov práv a najmä zoznam predmetov ochrany vo vzťahu ku ktorým kolektívnu správu vykonáva a preto nemôže byť problémom takéto zoznamy žalovanému predložiť. Žalovaný potvrdil, že ZHR SR uzavrelo kolektívne licenčné zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy (ďalej len OKS) bez preukazovania zoznamov predmetov ochrany, avšak iné OKS navrhujú licenčnú odmenu vo výške cca dvojnásobne nižšej, než je to v prípade žalobcu, čiže sumu odmeny ktorá je akceptovateľná. Poukázal v tomto smere na závery Súdneho dvora EU týkajúce sa výšky sadzieb OKS, ktoré ak sú porovnávané na rovnakom základe by nemali byť v jednom členskom štáte vyššie ako v inom (bod 87 rozsudku C-351/12OSA, bod 38 rozsudku C-395/87 Tournier a bod 25 rozsudku C-110/88 Lucazeau). Odmietnutie poskytnúť ZHR SR požadované zoznamy je jednoznačnou indíciou zneužitia dominantného postavania žalobcu na trhu. V rámci rokovaní so žalobcom ZHR SR uviedol sumu, ktorá je akceptovateľná, urobil tak na základe žiadosti žalobcu, hoci ZHR SR vrátane žalovaného nedisponuje žiadnymi informáciami, na základe ktorých by mohol stanoviť výšku licenčnej odmeny, o ktorej sa domnieva že splna základné predpoklady primeranosti a preto reagujúc na zneužitie postavenia žalobcu na trhu navrhol sumu 1.000,- EUR ročne za všetkých členov ZHR SR. O tejto sume však nikdy netvrdil, že je primeraná. Ďalej žalovaný poukázal na podanie adresované zo strany ZHR SR na Protimonopolný úrad SR vo veci Sadzobníka a možného zneužitia dominantného postavenia žalobcu na trhu, kedy Protimonopolný úrad konštatoval, že sa podnetom zaoberať ďalej nebude, hoci nevylučuje, že sa k problematike obsiahnutej v podnete vráti, ale upozornil na prezentovaný problém ministra kultúry SR, keď sám v liste uvádza, že sadzby odmien uplatňovaných žalobcom sú jedny z najvyšších v Európe. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu, tak v zmysle ustanovení AZ a to konkrétne s poukazom na § 78 ods. 2, 81 ods. 1 písm. c), 81 ods. 1 písm. i, a 81 ods. 3 má žalovaný za to, že žalobca zastupuje len tých nositeľov práv, ktorí s ním uzavreli dohodu o výkone kolektívnej správy ich majetkových práv a to len v dohodnutom rozsahu a len vo vzťahu k tým predmetom ochrany, ktoré tento zastúpený nositeľ práv aj prihlásil žalobcovi za účelom zaradenia tohto predmetu ochrany do registra predmetov ochrany, ktorý žalobca vedie. Oprávnenie žalobcu zastupovať subjekty na úkor ktorých malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu musí byť v konaní preukázané. Nie je vylúčené, že nositelia práv vykonávajú svoje majetkové práva sami a z toho dôvodu sa môžu vo vlastnom mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, ak ich autorské právo bolo žalovaným neoprávnene použité. Ďalej poukázal na to, že nositeľmi práv k audiovizuálnym dielam nie sú len autori, kde vykonáva kolektívnu správu práv žalobca, ale aj výrobca originálu audiovizuálneho diela (producent) v zmysle § 78 ods. 2 písm. b) AZ v spojení s § 55 ods. 2, 3 AZ, kde vykonáva kolektívnu správu práv odlišná organizácia kolektívnej správy a to SAPA. Možno teda predpokladať, že pokiaľ ide najmä o filmovú produkciu v týchto prípadoch je dôvodne predpokladať, že oprávneným na vydanie bezdôvodného obohatenia sú producenti originálov audiovizuálnych diel, ktorí vykonávajú majetkové práva autorov audiovizuálnych diel na základe Zmlúv a sú zastúpení organizáciou SAPA. Preukázanie aktívnej legitimácie žalobcom je dôležité z toho dôvodu, aby nemohla nastať situácia, že žalovaný by vydal bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny za použitie toho istého predmetu ochrany aj žalobcovi aj organizácii SAPA a to len z dôvodu, že žalovaný nedokáže preukázať že nositeľ práva vo vzťahu k žalobcovi a SAPA výslovne vylúčil kolektívnu správu. K otázke verejného prenosu žalovaný uviedol, že síce rešpektuje rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci SGAE v. Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05, avšak sa nestotožňuje s právnym posúdením veci. V citovanom rozsudku sa ESD zaoberal posúdením, či samotná existencia TV prijímača na hotelovej izbe a súčasného poskytovania televízneho signálu hotelovým zariadením do tohto TV prijímača spĺňa povahu verejného prenosu, keď záverom uviedol, že takýmto verejným prenosom dochádza aj k šíreniu predmetov ochrany a je na toto použitie potrebné uzavretie licenčnej zmluvy. Rozsudok ESD teda nerieši vzťahy bezdôvodného obohatenia, ktoré by mali vzniknúť v súvislosti s neoprávneným verejným prenosom práv ochrany. Ide o dva odlišné vzťahy a to licenčný vzťah a vzťah bezdôvodného obohatenia. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia nepostačuje, že v hotelovom zariadení je TV prijímač, a že hotel súčasne poskytuje do tohto TV prijímača nejaký signál, ktorým sa šíri programová štruktúra, ale treba preukázať že bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne vykonáva správu žalobca. Žalovaný namietal výšku bezdôvodného obohatenia, žalobca pri určení ktorej vychádza zo svojho jednostranne určeného Sadzobníka odmien uplatňovaného v roku 2015 a takúto výšku odmien prezentuje ako obvyklú licenčnú odmenu pri obdobných zmluvných podmienkach s odôvodnením, že v roku 2015 uzavrel hromadné licenčné zmluvy na identický obsah, rozsah a spôsob použitia s viac ako 200 subjektmi. Žalobca pri uzatváraní týchto zmlúv pod hrozbou iniciovania súdnych konaní využil tieseň eventuálnych používateľov a uzatvoril s nimi licenčné zmluvy s licenčnou odmenou, ktorá je neprimeraná. 4. Žalobca vo svojich písomných a ústnych podaniach reagujúc na námietky žalovaného preukazoval svoju aktívnu legitimáciu odkazom na Oprávnenie Ministerstva kultúry SR č. 2/2004, ako aj odkazom na zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe čoho vykonáva kolektívnu správu aj pre majetkové práva - nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo vyplýva z § 57 ods. 1 AZ, 81 ods. 1 písm. i, j a k) AZ a § 84 ods. 1 AZ. Žalobca zastupuje autorov a nositeľov práv na zmluvnom základe, v prípade ďalšieho verejného prenosu ide o dobrovoľnú kolektívnu správu. Zoznamy požadované žalovaným sú verejne prístupné a žalovaný sa s nimi mohol kedykoľvek oboznámiť. Pokiaľ žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom, tak zasiahol tým neoprávnene do autorských práv autorov, ktorých zastupuje žalobca a z tejto skutočnosti vyplýva právo žalobcu ako OKS domáhať sa voči neoprávnenému porušovateľovi autorských práv vydania bezdôvodného obohatenia v zákonom stanovenej výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Ak sa chce žalovaný zbaviť povinnosti plniť žalobcovi, tak je jeho povinnosťou preukázať, či a v akej časti došlo zo strany nositeľa práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. V zmysle § 84 ods. 1 AZ je žalovaný ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy práv, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany pri splnení dvoch zákonných predpokladov (i) ak bolo udelené oprávnenie podľa § 80 v odbore použitia predmetov ochrany a (ii) ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. Účel kolektívnej správy spočíva najmä v efektívnom výkone majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, t.j. umožniť uvádzanie predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovať účinnú ochranu týchto práv. Používateľ predmetu ochrany je povinný si vysporiadať práva z tohto použitia prostredníctvom príslušnej OKS s výnimkou tých prípadov, že preukáže, že kolektívnu správu nositeľ práv vylúčil, čo je možné iba pri dobrovoľnej kolektívnej správe práv, keďže povinnú kolektívnu správu ex lege nie je možné vylúčiť. Pokiaľ žalovaný v prebiehajúcom konaní tvrdí, že pre posúdenie nároku žalobcu je potrebné, aby žalobca preukázal, či je oprávnený a v akom rozsahu za jednotlivých nositeľov uplatňovať majetkové práva a pokiaľ vyžaduje, aby žalobca predložil zmluvy s jednotlivými autormi, aby predložil osobitné prehlásenia o rozsahu zastupovania nositeľov práv, aby preukázal, ktoré konkrétne dielo jednotlivých konkrétnych nositeľov práv boli súčasťou verejného prenosu a kedy, tak takéto požiadavky odporujú samotnému inštitútu kolektívnej správy. Ak chce ktorýkoľvek používateľ legálne použiť dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu. Je na používateľovi, teda na žalovanom, aby uviedol, ktoré diela pri svojom podnikaní používa verejným prenosom, teda na ktoré musí mať uzatvorenú licenčnú zmluvu a žalobca mu na základe oprávnenia na výkon kolektívnej správy a uzatvorených zmlúv takúto licenciu poskytne. Ak by chcel žalovaný diela bližšie a konkrétne špecifikovať, musel by vopred a denne predkladať žalobcovi zoznam všetkých použitých diel a to na všetkých televíznych kanáloch, ku ktorým verejnosti v hotelových izbách umožňuje prístup. Práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri ich masovom použití, čo je nesporne prípad použitia diela verejným prenosom sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv oprávnenia na jej výkon, inštitút hromadných a kolektívnych zmlúv a inštitút plnenia povinnosti zo strany používateľov priamo organizácii kolektívnej správy podľa § 84 AZ. Žalobca je jedinou organizáciou kolektívnej správy SR, ktorá je na základe oprávnenia MK SR a zmlúv o zastupovaní oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je nesporné, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické, a diela úžitkového umenia. Žalovaný pred začatím používania nezískal súhlas ani jediného z autorov uvedených diel. V konaní však žalovaný prehlasuje, že je povinnosťou žalobcu preukázať, ktoré diela ktorých autorov boli v akom čase a na ktorom TV kanáli použité. Jedná sa o státisíce údajov, ktorých preukazovanie by bolo v absolútnom rozpore s účelom kolektívnej správy a znamenalo by to odopretie ochrany nositeľom práv. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu ČR II ÚS 2186/14, v ktorom ústavný súd v bode 32 uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly vykonávanej kolektívnym správcom, pokiaľ by mal určiť konkrétne diela, ktoré boli používateľom sprístupnené verejnosti, pretože tento postup by v mnohých prípadoch nebol s ohľadom na značné množstvo zastupovaných nositeľov práv zrejme ani možný. K otázke verejnosti žalobca poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EU sp. zn. C-306/05 zo dňa 7. decembra 2006 vo veci SGAE v. Rafael Hoteles SA, ďalej na rozsudok sp. zn. EU C - 162/10 vo veci Phonograpfic Performance (Ireland) limited proti Írsku, kde sa Súdny dvor EU opätovne zaoberal pojmom verejný prenos, kedy v bode 42 urobil aj s odkazom na predchádzajúce rozhodnutie záver, že: Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet, takže sa musia považovať za verejnosť. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EU sp. zn. C-135/10 vo veci SCF c/a P. T. I. z 15.3.2012, ktorého predmetom bola otázka, či v prípade poskytovania hudobnej kulisy v čakárni zubného lekára dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu, tak žalobca poukazuje na bod 82, kde súdny dvor výslovne uviedol, že zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu používateľa a že už rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľa hotelového zariadenia a kaviarne, ten uskutočňuje prenos v zmysle čl. 3 ods. 3 Smernice 2001/29. Ďalej poukázal žalobca na výzvu Generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005, zaslanú MZV ČR, keďže Česká republika vo svojej právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím zariadeniam výnimku v tom zmysle, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách ubytovacích zariadení, nepovažovala za sprístupnenie diel a na základe uvedenej výzvy ČR zo svojej právnej úpravy vyššie uvedenú výnimku vypustila. Pokiaľ žalovaný namietal nepreukázanie realizácie ďalšieho verejného prenosu vysielania zo strany žalovaného, tak žalobca poukázal na webovú stránku žalovaného, na ktorej prezentuje, že poskytuje ubytovanie v 25 izbách vybavených TV prijímačom a v tomto smere poukázal na rozsudok Městského súdu v Prahe zo dňa 15.6.2016, ktorý v právne a skutkovo obdobnej veci uviedol, že je vysoko nepravdepodobné, že by prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia umiestnil pre svojich hostí nefunkčné televízory ako dekoráciu. Inštaláciou televízorov nepochybne dochádzalo k poskytovaniu autorských diel verejnosti, lebo neurčený počet potencionálnych divákov mal prístup k dielu chránených autorov. Nie je relevantné, či možnosť prístupu k chráneným dielam hostia využili alebo nie. Pokiaľ žalovaný uvádzal že uzatvoril licenčné zmluvy so SOZA A SLOVGRAM je technicky nemožné, aby pri televíznom vysielaní používal iba autorov hudobných diel a výkony výkonných umelcov a nepoužíval diela nositeľov práv zastúpených žalobcom. Žalobca a ZHR SR, ktorého členom je aj žalovaný mali ohľadom uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy už od začiatku roku 2015 vzájomné rokovania, kedy ZHR SR nikdy nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, medzi rokujúcimi stranami bola sporná najmä výška odmeny. Žalobca vychádzajúc zo svojho Sadzobníka ponúkol členom ZHR SR zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny, čo však ZHR SR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka zaplatiť licenčnú odmenu vo výške 1.000,- EUR za všetkých svojich cca 300 členov poskytujúcich ubytovacie služby s technickými zariadeniami spôsobilými na verejný prenos a to za používanie všetkých diel, ku ktorým vykonáva žalobca správu a za celý rok 2015. Takáto ponuka bola neprimeraná a neakceptovateľná. Až v roku 2016, kedy do rokovaní vstúpil právny zástupca žalobcu bola vznesená požiadavka preukazovania všetkých zmlúv uzatvorených s autormi a nositeľmi práv a všetkých predmetov ochrany. ZHR SR nespochybňoval legitimáciu žalobcu k uzatvoreniu licenčnej zmluvy, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že v roku 2015 zaslal svojím členom informáciu k ich povinnostiam vo vzťahu k žalobcovi v ktorej konštatoval povinnosť členov ZHR SR vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR pripravuje žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o úhradu finančných prostriedkov vo výške 50 % licenčnej odmeny podľa Sadzobníka žalobcu. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy sa jeho výška odvíja od obvyklej odmeny. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období boli poskytované licencie iným používateľom. Žalobca v danom období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola dohodnutá odmena podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti tým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Ďalej sa žalobca vyjadroval k Analýze licenčných platieb spoločnosti KMPG zo dňa 12.9.2016 (ďalej len Analýza), vypracovanej na základe objednávky ZHR SR, ktorá sa zaoberala porovnaním spôsobov a výšky úhradu poplatkov vo vybraných krajinách Európy a jej cieľom bolo navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom a skonštatoval, že Analýza vykonáva porovnanie odmien, ktoré majú v skutočnosti odlišný základ, čím sa porovnáva neporovnateľné, navyše samotní autori Analýzy konštatujú, že nemožno vylúčiť prípadné nezrovnalosti alebo skreslenie informácií, spôsobené zámerným poskytnutím nepravdivých údajov zdrojovými subjektmi, ktorými boli predovšetkým zväzy hotelových a reštauračných zariadení. 5. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 1.12.2016 podal návrh na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a, b) a následne aj podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. Návrh podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. odôvodnil tým, že požiadal Protimonopolný úrad SR o vyriešenie otázky, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu tým, že žalobca svojím konaním pri uzatváraní licenčných zmlúv pre rok 2015 vnucoval svoju predstavu o výške licenčnej odmeny eventuálnym požívateľom diel s tým, že v prípade jej neakceptovania bude iniciovať súdne konania. Využíval teda tieseň eventuálnych požívateľov za účelom uzavretia licenčných zmlúv s neprimeranou a netransparentnou licenčnou odmenou, čo je indíciou zneužitia dominantného postenia žalobcu na trhu a to aj s poukazom na skutočnosť, že licenčná odmena žalobcu, slúžiaca ako základ pre výpočet bezdôvodného obohatenia je niekoľkonásobne vyššia ako licenčná odmena v štátoch EU. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 5.12.2016 poukázal na skutočnosť, že úlohou súdu je skúmať, za akú odmenu v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období boli licencie iným používateľom poskytnuté, žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv, kedy bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo robí odmenou obvyklou. Rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia v súlade s § 56 ods. 1 písm. g) AZ nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede Protimonopolného úradu SR, či došlo zo strany žalobcu k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu. Navyše ZHR SR už v roku 2015 podalo Protimonopolnému úradu podnet na prešetrenie konania žalobcu v súvislosti s jeho Sadzobníkom a Protimonopolný úrad SR na podnet odpovedalo tak, že sa vecou nebude zaoberať. Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. žalovaný ďalej odôvodnil tým, že pre správne rozhodnutie v merite veci je potrebné posúdiť otázku súladu znenia ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) AZ s Ústavou SR a to konkrétne čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a ods. 4 a 5, keďže nerozumie zmyslu sankčného postupu obsiahnutého v spornom zákonnom ustanovení a tento zmysle nie je možné zistiť ani autentickým ani historickým či systematickým výkladom tejto právnej normy. Zákonom č. 185/2015, účinným od 1.1.2016 bolo od dvojnásobku obvyklej licenčnej hodnoty, ako podkladu pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia upustené a bolo ponechané bezdôvodné obohatenie v rovine všeobecného inštitútu občianskeho práva, podľa úpravy v Občianskom zákonníku. Žalobca so svojom vyjadrení zo dňa 5.12.2016 uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, trvá na tom, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) AZ nie je v rozpore s Ústavou SR, autorským právam je v súlade s medzinárodným právom a právom EU poskytnutá vysoká právna ochrana. Poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 a osobitne na bod 1158 a čl. 8 bod 1, podľa ktorého sankcie vo vzťahu k porušovaniu autorských práv musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok. Úprava obsiahnutá v AZ plne korešponduje s vyššie uvedenými ustanoveniami Smernice. Ďalej poukázal na právnu úpravu ČR, konkrétne § 40 ods. 4 Zák. č. 121/2000 Sb., kedy už od roku 2001 je v ČR zavedený právny inštitút, podľa ktorého je zákonom stanovená výška bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá by za získanie licencie bola obvyklá. 6. Ďalej písomným podaním zo dňa 17.1.2017 dal žalovaný podnet na postup súdu podľa § 158 C.s.p. nakoľko má za to, že ide v danom prípade o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá vyžaduje aplikáciu ustanovení o ochrane hospodárskej súťaže ako aj čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovaný založil Oznámenie ZHR SR zo dňa 16.12.2016, adresované Protimonopolnému úradu SR. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že o zneužívaní dominantného postavenia trhu rozhodne Protimonopolný úrad v konaní, ktoré môže začať buď na základe vlastného podnetu alebo na základe písomného oznámenia fyzickej alebo právnickej osoby. Podanie ZHR SR tomuto úradu zo dňa 19.12.2016 je v poradí tretím oznámením týkajúcim sa toho istého skutkového a právneho stavu, keď už skôr Protimonopolný úrad SR uviedol, že sa vecou nebude zaoberať. 7. Súd vykonal vo veci dokazovanie vyjadreniami právnych zástupcov zúčastnených strán a oboznámením sa s písomnými dokladmi založenými v spise: Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004, Sadzobník autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel, mailová komunikácia medzi žalobcom a ZHR SR z 21.4.2015, Stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 20.5.2015, List ZHR SR zo dňa 10.7.2015, Dohoda uzatvorená v zmysle § 51 OZ, Stručný prehľad pre členov zväzu o povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej správy, Informácia z webovej stránky www.M..sk <http://www.M..sk>, Vyjadrenie k záverom rokovania zo dňa 13.1.2016, Vyjadrenie k záverom rokovania zo dňa 13.12016 - odpoveď, Podnet na prešetrenie správania sa spoločnosti LITA adresovaný Protimonopolnému úradu SR zo dňa 17.6.2015, odpoveď na podnet zo dňa 14.7.2015, List Protimonopolného úradu adresovaný Ministrovi kultúry SR, Oprávnenie organizácie kolektívnej správy č. 5/2004, Podanie SOZA zo dňa 23.9.2016 pre Okresný súd Považská Bystrica, CD nosič obsahujúci zoznamy autorov, partnerských zahraničných organizácií kolektívnej správy ako aj štatistiku použitia žalobcom kolektívne spravovaných kolektívnej ochrany na vybraných slovenských televíznych staniciach v roku 2015, rozsudky súdov SR a ČR, výzva generálneho sekretariátu komisie Európskych spoločenstiev zo dňa 18.10.2005 adresovaná Ministerstvu zahraničných vecí ČR, Stanovisko Ministerstva kultúry SR vo veci výkladu § 84 AZ, rozsudok Súdneho dvora vo veci C-301/15, Oznámenie ZHR SR Protimonopolnému úradu zo dňa 16.12.2016, Prehlásenie žalobcu zo dňa 17.2.2017, uznesenie Súdneho dvora z 18. marca 2010 vo veci C-136/09, CD nosič obsahujúci hromadné licenčné zmluvy uzatvorené v roku 2015, 13 zmlúv o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv, recipročná zmluva so zahraničným partnerom, zoznamy niektorých požutých predmetov ochrany v roku 2015, informácie o dielach Hugo a jeho veľký objav, Wolker, texaský ranger, Horton, Kolekcia príbehy tatranských štítov založené do spisu žalovaným, výpisy z obchodného registra a zistil nasledovný skutkový stav veci: 8. Žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy, vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov a to v zmysle oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č. MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.5.2010 a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia a to i na dobrovoľnú kolektívnu správu v zmysle AZ vo vymenovaných odboroch v oprávnení. Podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel bola sadzba licenčných odmien za ďalší verejný prenos vysielania (retransmisiu) prostredníctvom technických zariadení, pre ubytovacie zariadenie kategórie hotel**** je v sume 29,50 EUR za zvukovoobrazové zariadenie. 9. Žalovaný je právnická osoba prevádzkujúca ubytovacie zariadenie Hotel SET v štandarde hotel****, z webovej stránky žalovaného www.M..sk <http://www.M..sk> je zrejmé, že ponúka svojím klientom ubytovanie v 25 izbách vybavených TV prijímačom. 10. Z mailovej komunikácie žalobcu so ZHR SR z apríla 2015 súd zistil, že žalobca odmietol návrh ZHR SR na vysporiadanie odmien pre svojich členov paušálnou sumou vo výške 1.000,- EUR, nakoľko takýto návrh nezodpovedá ani základným štandardom, podľa ktorých sa určuje autorská odmena, žalobca ďalej uviedol, že bude pokračovať v rokovaniach s členmi ZHR SR individuálne. Z listu ZHR SR - Informácia pre členov zväzu k povinnostiam vyplývajúcim z autorského zákona vo vzťahu k LITA vyplynulo, že ZHR SR upozornilo svojich členov na podanie podnetu na žalobcu na Protimonopolný úrad SR, pripravuje podanie žaloby na žalobcu, avšak ďalej v liste upozornila svojich členov, že realizáciou vyššie uvedených opatrení nezaniká povinnosť pre používateľov vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona tak, aby bolo možné ďalej používať dielo, ktorých autorov zastrešuje žalobca. ZHR SR ďalej odporúčalo svojim členom zaplatiť 50 % odmeny navrhovanej organizáciou LITA. Z internetovej stránky žalobcu www.D..sk <http://www.D..sk> súd zistil, že žalobca podľa údajov na stránke zastupuje viac ako 2.200 slovenských a desaťtisíce zahraničných autorov pri výkone autorských práv. Z CD nosiča založeného do spisu súd zistil, že žalobca zastrešuje 530 slovenských autorov hudobnodramatických diel, 862 slovenských autorov literárnych diel, 1143 slovenských autorov audiovizuálnych diel a 377 slovenských autorov výtvarných diel s tým, že partnerskými organizáciami kolektívnej správy s recipročným zastúpením je 65 zahraničných organizácií. 11. Žalobca založil do spisu CD nosič obsahujúci štatistiku použitia žalobcom kolektívne spravovaných predmetov ochrany na vybraných slovenských televíznych staniciach v roku 2015, čo v tlačenej forme predstavuje 2.023 strán, ako aj hromadné licenčné zmluvy v počte 218 a taktiež 13 Zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a ako príklad jednu z recipročných zmlúv. Z vyjadrenia SOZA zo dňa 23.10.2016 súd zistil, že uvedená OKS uzavrela dňa 7.6.2013 so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu o použití hudobných diel ich verejným vykonaním a verejným prenosom a to na dobu neurčitú s účinnosťou od 1.1.2013. Pred jej uzatvorením nepreukazovala žalovanému zoznam autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje a ani zoznamy predmetov ochrany ku ktorým vykonáva kolektívnu správu. Ďalej SOZA uviedla, že táto povinnosť jej nevyplývala zo zákona, ale na svojom webe zverejnila zoznam všetkých zastupovaných členov a čakateľov ktorých na základe dohôd o zastupovaní zastupovala pri výkone kolektívnej správy práv a tento zoznam bol prístupný širokej verejnosti. Dňa 17.6.2015 podal ZHR SR podnet Protimonopolnému úradu SR na prešetrenie správania sa spoločnosti LITA, v odpovedi Protimonopolného úradu zo dňa 14.7.2015 bolo uvedené, že úrad dospel k záveru, že vzhľadom na aspekty daného prípadu, charakter konania v danom prípade a na jeho možný vplyv na hospodársku súťaž sa úrad vecou nebude ďalej zaoberať, nevylučuje však, že sa v budúcnosti k danej problematike vráti. V závere odpovede bolo uvedené, že na skutočnosti obsiahnuté v podnete upozorní ministra kultúry SR, čo aj skutočne urobil listom zo dňa 14.7.2015, kedy sa obrátil na Ministerstvo kultúry SR ako ústredný orgán štátnej správy, do kompetencie ktorého patrí oblasť kolektívnej správy práv a upozornil ho, že podľa získaných informácií je výška licenčných odmien, ktoré vyberá žalobca pre používateľov, ktorými sú ubytovacie a stravovacie zariadenia jednými z najvyšších v Európe. Ministerstvo kultúry SR vo svojom Stanovisku zo dňa 20.5.2015, adresovanom ZHR SR uviedlo, že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiadny zákon, nepodlieha ani schvaľovaniu Ministerstva, ich určovanie je výlučne v kompetencii OKS, ktorá pri kreovaní sadzobníkov odmien je povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv, vyjadrených napr. vo forme uznesení samosprávnych orgánov OKS, ktorých sú tieto osoby členmi. Jedinou zákonnou podmienkou uplatniteľnou pri stanovení výšky je uvedené v § 45 ods. 1 AZ, podľa ktorého „dohodnutá odmena musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela“. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečenie primeranosti a spravodlivosti licenčnej odmeny. Väčšina OKS má zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje uverejnený na svojom webe, používateľ teda má na účely uzavretia licenčnej zmluvy možnosť zistiť, ktorých nositeľov práv OKS zastupuje, či už priamo alebo na základe recipročných zmlúv so zahraničnými OKS. Ďalej bolo v liste uvedené, že v súvislosti s možnou duplicitou platenia autorských odmien vzhľadom na vydané oprávnenia pre rovnaký predmet ochrany, napriek tomu, že 2 OKS spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany nedochádza k duplicite v platbách. Hoci zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko OKS spravovalo práva k rovnakým právam ochrany, pričom ale rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv, teda v praxi nemôže dôjsť k takému prípadu, že by používať platil dvakrát za to isté. 12. Z Analýzy licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy, vypracovanej spoločnosťou KPMG Česká republika, s.r.o., na základe objednávky ZHR SR súd zistil, že v úvode Analýzy sa nachádza dôležité upozornenie, v ktorom sa autor odvoláva na Analýzu KPMG; jedná sa o prípady kedy boli vykonané určité analogické postupy na základe dostupných informácií, pričom však nemožno vylúčiť prípadné skreslenie informácií v dôsledku zámerného poskytnutia nepravdivých údajov zo strany zdrojových subjektov. Autor Analýzy porovnáva výšku poplatkov vyberaných organizáciami kolektívnej správy v porovnávaných krajinách a dospel k záveru, že celkový ročný poplatok bol najvyšší na Slovensku. Žalobca listom zo dňa 29.11.2016 požiadal Ministerstvo kultúry SR o vydanie stanoviska k právnej interpretácii § 84 ods. 1 AZ, Ministerstvo požadovaný výklad poskytlo listom zo dňa 30.11.2016, v ktorom poukázalo na definíciu a účel kolektívnej správy, či už tzv. dobrovoľnej kolektívnej správy alebo povinnej kolektívnej správy a konštatovalo že pri dobrovoľnej kolektívnej správe nejde o univerzálne zastupovanie neurčeného okruhu nositeľov práv, ale ide o zastupovanie tých nositeľov práv, pri ktorých príslušná OKS zastupuje na základe právne relevantného titulu. Jedinou situáciou, kedy bolo možné ustanovenie § 84 AZ aplikovať, je pri uplatnení práva na primeranú odmenu ako remuneračného práva, teda situácia, kedy sa neudeľuje súhlas na použitie predmetu ochrany, ale kedy vzniká nositeľovi práv výhradné právo na primeranú odmenu. Konkrétne išlo o uplatnenie práv podľa § 65 ods. 1 a 2 a 67 ods. 1 AZ, ale vždy okrem práva udeliť súhlas na použitie premetu ochrany káblovou retransmisiou ako aj práv podľa § 63 ods. 4 AZ a § 18 ods. 7 AZ. Práve vzhľadom na stanovisko Ministerstva kultúry SR podal žalovaný návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, keďže podľa vysloveného názoru Ministerstva by aplikácia § 84 ods. 1 AZ, spôsobom akým ho vysvetľuje žalobca viedla k neoprávneným zásahom do výlučných práv samotných autorov tým, že by prezumoval udelenie súhlasu na použitie diel a na výkon tohto práva zahŕňajúceho aj právo domáhať sa zákazu neoprávneného použitia diela a teda jeho právnej ochrany žalobcom ako OKS zákonom a to bez vedomia a výslovného súhlasu autora, čo je v rozpore s čl. 11 Bernského dohovoru, čl. 3 ods. 1 Smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Listom zo dňa 16.12.2016 oznamovateľ ZHR SR podal oznámenie Protimonopolnému úradu SR vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. 13. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v súlade s § 78 ods. 5 a 79 ods. 1 AZ žalobca je právnickou osobou, organizáciou kolektívnej správy, ktorej bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 Ministerstvom kultúry SR a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv autorov k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného i na dobrovoľnú kolektívnu správu podľa AZ v odboroch verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca je teda jednoznačne aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia a to v súlade s § 81 ods. 1 písm. i) AZ, čiže takéto oprávnenie mu vyplýva priamo zo zákona. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu súdu preukázal aj predložením zmlúv o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv, ktoré v počte 13 založil do spisu a tiež zmluvou uzatvorenou so zahraničnou partnerskou organizáciou ochrany práv autorov v zahraničí; kompletný zoznam nositeľov práv ako aj zahraničných partnerov je verejne dostupný na webovej stránke žalobcu. Žalovaný je právnickou osobou prevádzkujúcou ubytovacie zariadenie Hotel SET v štandarde hotel****, pričom na webovej stránke www.M..sk <http://www.M..sk> prezentuje možnosť ubytovania v 25 izbách vybavených TV prijímačom. Ďalej mal súd z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný nemal pre rok 2015 uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, hoci si bol vedomý skutočnosti, že pre prípad použitia predmetov ochrany je potrebné takúto zmluvu uzatvoriť. Žalovaný je členom združenia ZHR SR, ktoré počas rokov 2015 a 2016 viedlo rokovania so žalobcom o uzatvorení hromadnej licenčnej zmluvy, rokovania však stroskotali na rozporoch ohľadne ceny poplatkov, kedy ZHR SR neprijalo ponuku na 40 % zľavu z ceny ročného poplatku stanoveného sadzobníkom žalobcu a ponúklo žalobcovi úhradu poplatkov vo výške 1.000,- EUR ročne za všetkých svojich členov s čím žalobca nesúhlasil, keďže uvedená suma bola zjavne neprimeraná. Napriek neúspešným rokovaniam ZHR SR v informácii pre svojich členov uviedol, že si je vedomý toho, že členom zväzu nezanikla povinnosť vysporiadať si svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona tak, aby mohli používať diela ktorých autorov zastrešuje žalobca. Z internetovej stránky žalovaného je zrejmé, že izby v hotelovom zariadení sú vybavené televíznym prijímačom. Je nepochybné, že tieto TV prijímače mali slúžiť svojmu účelu a teda umožniť ubytovaným hosťom sledovať televízne programy. Samotné umiestnenie TV prijímačov síce nespĺňa charakter verejného prenosu ale, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v zariadení predstavuje verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 2.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej činnosti. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora EU sp. zn. C-306/05 zo dňa 7.12.2006 a taktiež rozsudok súdneho dvora EU sp. zn. C-162/10 zo dňa 12.3.2012 v ktorom bolo uvedené, že „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače do ktorých prenáša signál je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos“. Nie je relevantné, či hoteloví hostia skutočne možnosť použitia TV prijímačov využili a ak áno v akom rozsahu, relevantná je tá skutočnosť, že izby hotela boli vybavené TV prijímačmi so signálom, ktorý umožnil príjem obrazovo zvukových diel autorov, čim dochádzalo k verejnému prenosu. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EZ vo veci C - 301/15, tak uvedené rozhodnutie sa vzťahovalo na diametrálne odlišný prípad, predmetom konania bolo digitálne využívanie obchodne nedostupných kníh z 20. storočia a teda rozhodovalo sa vo veci o skutkovo a právne odlišnej veci než akou je ďalší verejný prenos v ubytovacích zariadeniach. Podobne ďalší rozsudok Súdneho dvora EU sp. zn. C-135/10 na ktorý žalovaný poukazoval riešil otázku, či v prípade poskytovania hudobnej kulisy v čakárni zubného lekára dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu, čiže opätovne išlo o skutkovo a právne odlišný spor, ktorý sa netýkal verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach. 14. Súd tiež uviedol, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný uzavrel licenčnú zmluvu s inou organizáciou kolektívnej správy a to SOZA, čím uznal existenciu verejného prenosu v hotelovom zariadení, keďže nie je možné aby pri ďalšom verejnom prenose, na ktorý žalovaný získal súhlas touto organizáciou kolektívnej správy neboli súčasťou verejného prenosu aj diela autorov ktorých zastupuje žalobca. Uvedená spoločnosť navyše potvrdila, že pred uzatvorením hromadnej licenčnej zmluvy žalovanému nepredkladala zoznam nositeľov práv a ani zoznam predmetov ochrany, takáto povinnosť jej zo zákona nevyplývala a rovnako ako aj ostatné OKS zverejňuje takéto zoznamy na svojej webovej stránke. Tiež mal súd nepochybne preukázané, že žalovaný prostredníctvom TV prijímačov, vybavených signálom hotelovým hosťom umožnil prístup k predmetom ochrany, hoci vedel, že koná v rozpore so zákonom, keďže nemal uzatvorenú licenčnú zmluvu, čím zasiahol do autorských práv. Žalovaný navyše neuniesol dôkazné bremeno a súdu nepreukázal, že nositelia práv vylúčili kolektívnu správu svojich práv a teda na základe uvedeného konania bol teda žalovaný v súlade s § 56 ods. 1 písm. g) AZ povinný zaplatiť žalobcovi ako orgánu kolektívnej správy zákonom stanovenú sumu, t.j. sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Žalobca súdu preukázal, že v predmetnom období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s používateľmi predmetu ochrany za cenu podľa Sadzobníka žalobcu pre rok 2015. Vzhľadom na počet uzatvorených zmlúv možno stanoviť, že cena odmeny v zmysle Sadzobníka žalobcu nadobudla charakter ceny obvyklej, toto zodpovedá aj ustálenej judikatúre prezentovanej Najvyšším súdom ČR v rozsudkoch sp. zn. 30Cdo 1759/2011 zo dňa 21.12.2012, sp. zn. 30Cdo 2715/2015 zo dňa 27.1.2016, podľa ktorých možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny. Podľa Sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročná odmeny za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 4* vo výške 29,50 EUR, čo pri počte 25 izieb vybavených TV prijímačom predstavuje obvyklú odmenu za rok 737,50 EUR a výška žalovanej sumy je teda v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ 1.475,- EUR. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že žalovanému bola pri rokovaniach poskytnutá zľava 40 % z ročnej licenčnej odmeny stanovenej v zmysle Sadzobníka s čím však žalovaný nesúhlasil. Vypracovaná Analýza nemala pre žalobcu záväzný charakter, súd jej obsah hodnotil v spojitosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a to predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že sám autor Analýzy upozornil na skutočnosť, že nemožno vylúčiť prípadné nezrovnalosti či skreslenie informácií spôsobené zámerným poskytnutím nepravdivých údajov zdrojovými subjektmi, pričom v samotnej Analýze nie je uvedené od akých konkrétnych zdrojov boli informácie čerpané. Analýza navyše vykonávala porovnanie odmien, ktoré mali v skutočnosti odlišný základ, čo ju robí na určenie výšky obvyklej ličenčnej odmeny nepoužiteľnou. Pre skutkový stav bola dôležitá výška obvyklej odmeny a nie výška odmeny, ktorú by bol žalovaný ochotný zaplatiť ,napr. na základe výsledkov Analýzy. 15. Právne vec posudzoval podľa ustanovení §§ 5 ods. 14, 18 ods. 2 písm. h/, 48 ods. 1, 49 ods. 1 a 2, 56 ods. 1 písm. g/, 57 ods. 1, 78 ods. 1 a 5, 79 ods. 1, 80 ods. 1 a 9, 81 ods. 1 písm. h/,i/ a j/, 84 ods. 1 a 190 zák. č. 185/2015 Z.z. - Autorský zákon. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením svojho peňažného záväzku uplatnil si žalobca aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy, súd mu tieto priznal k žalovanej sume podľa § 517 ods.1 a 2 OZ v spojení s § 3 Nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z.. 16. Súd nevykonal dokazovanie predložením knihy hostí, keďže uvedený dôkaz nebol spôsobilý zmeniť skutkový stav predmetu konania, pre ktorý bola dôležitá tá skutočnosť, že žalovaný vybavil izby v hoteli TV prijímačmi so signálom, čo v zmysle konštantnej judikatúry je ďalší verejný prenos a teda nie je potrebné skúmať, aká bola obsadenosť hotela a či jednotliví hoteloví hostia takúto možnosť aj skutočne využili. Súd taktiež nedoplnil dokazovanie spôsobom navrhovaným žalovaným na pojednávaní konanom dňa 13.3.2017, keďže takéto dokazovanie by bolo nehospodárne a neúčelné a úplne v rozpore s účelom kolektívnej správy. 17. V zmysle zákonnej úpravy súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. s odôvodnením, že už skôr Protimonopolný úrad SR žalovanému oznámil, že sa nebude vecou ďalej zaoberať a preto má súd za to, že prerušenie konania z uvedeného dôvodu je nadbytočné a nehospodárne. Navyše súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca uzatvoril zmluvy s 218 subjektmi prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenia, čím došlo k akceptovaniu ceny navrhnutej žalobcom a táto cena nadobudla tým charakter ceny obvyklej. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že uvedené subjekty uzatvorili zmluvy v tiesni a pod hrozbou iniciovania súdnych sporov, tak takéto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Tiež ho súd zamietol s odôvodnením, že nedospel k záveru o neústavnosti ustanovení autorského zákona označených žalovaným. Je výlučne na posúdení súdu, či takýto návrh Ústavnému súdu podá alebo nie. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že viaceré súdy prejednávajúce žalobu spoločnosti LITA opierajúcu sa o rovnaké skutkové a právne okolnosti dospeli k záveru, že nie je dôvod na prerušenie konania, vo svojich rozhodnutiach sa opierajú o ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, ktoré je v súlade s medzinárodným právom a právom EU a poskytuje vysokú právnu ochranu autorom a iným nositeľom práv. Uvedená právna úprava je v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001, ktorá zakotvuje prísny a účinný systém ochrany autorských a súvisiacich práv kedy sankcie vo vzťahu k porušovanie práv a povinností musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok, čo sa odráža v autorskom zákone v stanovení bezdôvodného obohatenia ako „dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva“. Rovnako stanovuje sankciu aj Česká právna úprava platná od roku 2001. Ďalej uviedol, že návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. zamietol tiež s odôvodnením, že v danom prípade nie je možné podať otázku formulovanú žalovaným ako prejudiciálnu otázku na súdny dvor EU nakoľko základnou črtou konania o predbežnej otázke je, že súdny dvor nerozhoduje o konkrétnych skutkových alebo právnych okolnostiach prípadu prejedávaného vnútroštátnym súdom, ale poskytuje výlučne výklad európskeho práva. Výklad vnútroštátneho práva prislúcha výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Súd nevyhovel návrhu žalovaného na postup podľa § 158 C.s.p., nakoľko nejde o konanie uvedené v § 158 C.s.p. a navyše sám žalovaný niekoľko krát podal podnet Protimonopolnému úradu SR za účelom prešetrenia správania žalobcu, pričom odpoveďou Protimonopolného úradu bolo, že sa nebude vecou ďalej zaoberať. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a nasl. C.s.p. 18. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní predovšetkým uviedol, že výroky II. a III. považuje za vecne nesprávne a to predovšetkým z toho dôvodu, že na súde prvej inštancie nebola vôbec preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, tiež nebolo preukázané, že žalovaný vykonáva „verejný prenos“ a síce v tom zmysle, či je početnosť neurčitej verejnosti v prevádzke žalovaného väčšia než malá alebo celkom bezvýznamná. Ďalej dôvodil, že žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny je podľa jeho názoru neprimeraný a predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu, čo bez pochyby predstavuje výkon práva v rozpore s § 3 ods. 1 OZ a nemá požívať právnu ochranu. V obsiahlejšom ďalšom odôvodnení svojho odvolania zopakoval svoje výhrady tak, ako ich prezentoval pred súdom prvej inštancie a to najmä čo sa týka zákonného zastúpenia organizácie kolektívnej správy práv. Súd sa tiež nevysporiadal s argumentáciou žalovaného k interpretácii § 84 ods. 1 AZ a ani neposkytol v odôvodnení rozhodnutia svoju vlastnú interpretáciu tohto ustanovenia. Tiež vytýkal súdu prvej inštancie, že zrejme nevenoval pozornosť ani rozhodnutiam súdneho dvora EÚ, na ktoré žalovaný poukazoval. Taktiež nesúhlasil so zamietnutím návrhu na prerušenie konania, pričom súd prvej inštancie ani toto dostatočne neodôvodnil, preto považuje napadnutý rozsudok za nesprávny a jeho odôvodnenie za nedostatočné a tým i nepreskúmateľné, čím boli porušené jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Záverom vytýkal súdu prvej inštancie, že nevyhovel návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky a preto navrhol odvolaciemu súdu jej predloženie v znení, ktoré vo svojom odvolaní presne sformuloval. 19. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca a navrhol napadnutý rozsudok ako správny potvrdiť. Predovšetkým zdôraznil, že v konaní riadne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu oprávnením na výkon kolektívnej správy, zmluvou o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomnými zmluvami a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv a tiež príslušnými ustanoveniami autorského zákona a to najmä § 56 ods. 1 písm. b/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/ a § 84 ods. 1. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru v rozsudku dostatočne aktívnu legitimáciu žalobcu odôvodnil. Zdôraznil, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha je podľa § 56 ods. 1 písm. g/ AZ stanovená ako dvojnásobok odmeny na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Poukázal tiež na rozsudok súdneho dvora EU v právnej veci Stowarzyszenie „Olawska Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich pod sp. zn. C-367/2015 z 27.1.2017, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie. Nesúhlasil s polemikou žalovaného, že autor by sa mohol aj sám zastupovať alebo producentom, pričom trvá na tom, že preukázal, že je jedinou organizáciou kolektívnej správy v SR, ktorá je na základe priameho mandátu vyplývajúceho z oprávnenia Ministerstva kultúry SR a zmlúv o zastupovaní oprávnená vykonávať správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práva k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o neúplnej interpretácii § 84 ods. 1 AZ a zdôrazňuje, že ak mu bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy, či už dobrovoľnej alebo povinnej, je používateľ predmetu ochrany ak ich použil povinný vysporiadať si práva z tohto použitia prostredníctvom príslušnej organizácie kolektívnej správy. Taktiež nesúhlasil s námietkami žalovaného, ktorý súdu prvej inštancie vyčítal neprerušenie konania tak ako ho žalovaný navrhol, nakoľko neprerušenie konania súd riadne odôvodnil. 20. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. Odvolací súd po prejednaní veci v prvom rade konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu, a to listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a predloženými žalobcom, z ktorých súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne ustálil skutkový stav v prejednávanej veci a ten následne aj správne právne posúdil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. 350/09 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorých pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 C.s.p. na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. 22. Na doplnenie správnosti napadnutého rozsudku však odvolací súd uvádza, že námietka žalovaného, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces je nedôvodná. Súd prvej inštancie správne odôvodnil prečo nebolo nutné prerušiť konanie tak, ako ho navrhoval žalovaný a tiež dal odpovede na všetky námietky týkajúce sa prejednávania veci samej. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom konania bolo priznanie bezdôvodného obohatenia žalovaného žalobcovi, nakoľko tento porušil zákon keď žalobcovi neplatil odmenu kolektívnej ochrany, hoci bol na ňu upozornený a zmluvu odmietol uzavrieť a táto výška bezdôvodného obohatenia je podľa § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. Odvolací súd je i zo svojej rozhodovacej praxe informovaný, že takýto postup je celosvetovo používaný a akceptovaný. Taktiež odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že práva žalobcu by nemali požívať právnu ochranu, pretože žalobca má oprávnenie Ministerstva kultúry na postavenie organizácie kolektívnej správy a všetky návrhy žalovaného smerujúce k tejto zmene Protimonopolný úrad žalovanému odmietol. Ostatné námietky žalovaného sú taktiež podľa názoru odvolacieho súdu založené len na ničím nepodložených tvrdeniach. Žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno a predloženými listinnými dôkazmi preukázal dôvodnosť svojho nároku. Odvolací súd tiež súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že niet dôvodu predkladať Súdnemu dvoru EU prejudiciálnu otázku, nakoľko vo veci bolo možné riadne postupovať podľa slovenskej právnej úpravy, ktorá je riadne kompatibilná s právom EU. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 23. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 24. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, a preto súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).