Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/15/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216214034 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1216214034.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: Q. G., N.. Y., Q.. XX.XX.XXXX, U. H. X, U., zastúpenej: JUDr. Mária Ritomská, Inštitút ochrany ústavných práv, IČO: 50366874, Hlavná 50, Bratislava, proti žalovanému: TECHCAR Slovakia s.r.o., so sídlom Albrechtova 1, Bratislava, IČO: 36 862 592, zastúpenému: ANDELOVÁ & Co., s.r.o., so sídlom Tomášikova 15950/10H, Bratislava, IČO: 47 506 946, o zaplatenie úhrady odvodovej povinnosti do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eura a zaplatenie sumy 2.000 eur, ako odškodnenia za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03. apríla 2018, č.k. 14Cpr/12/2016-158, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia úhrady odvodovej povinnosti do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eura a zaplatenie sumy 2.000 eur, ako odškodnenia za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov. Žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 23.05.2015, s druhom práce: administratívny pracovník, a to na dobu neurčitú, s miestom výkonu práce Riazanská 38, Bratislava a dohodnutou mzdou vo výške 730 eur mesačne. Dňa 01.06.2015 strany sporu podpísali Dodatok č.1 k Pracovnej zmluve zo dňa 16.03.2015, na základe ktorého sa žalobkyni od 01.06.2015 menil základný plat na 890 eur/mes. Dňa 23.05.2016 podpísala žalobkyňa so žalovaným Dohodu o skončení pracovného pomeru, v ktorej sa dohodli, že pracovný pomer žalobkyne sa končí dohodou ku dňu 30.06.2016. V článku I ods. 3 uvedenej Dohody sa zmluvné strany dohodli, že odo dňa skončenia pracovného pomeru (30.06.2016) nie je žalobkyňa oprávnená ani povinná vstupovať do priestorov zamestnávateľa a vykonávať prácu. Zdôraznil, že Dohoda uzavretí medzi stranami bola zrozumiteľná, určitá, jedná sa o výslovný prejav resp. súhlas žalobkyne, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chcela žalobkyňa prejaviť. V deň, keď žalobkyňa podpísala so zamestnávateľom dohodu o skončení pracovného pomeru, avšak ešte pred podpisom predmetnej dohody, bola zamestnancom predstavená zamestnankyňa H. X., s tým, že bude vykonávať prácu, ktorú predtým vykonávala žalobkyňa. V konaní bolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že dňa 23.05.2016 po podpísaní Dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.06.2016 bola zamestnávateľom vyzvaná, aby odovzdala kľúče od pracoviska, na stretnutí bolo povedané, že žalobkyňa končí v zamestnaní okamžite, a že už nepríde a má si zbaliť všetky veci a na tomto stretnutí sa s ňou spolupracovníci rozlúčili, čo potvrdila svedkyňa R. X., taktiež svedok X. Y., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že po podpise dohody žalobkyňu vyzval, aby mu vrátila kľúče od kancelárie, v ktorej pracovala. Žalobkyňa nespochybnila, že od 24.05.2016 nechodila do práce, teda, že žiadnu prácu pre žalovaného nevykonávala. Vykonaným dokazovaním mal tiež preukázané, že po podpise Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.05.2016 žalovaný písomnou výzvou nevyzval žalobkyňu k nástupu do práce v súlade s § 99, § 82 vo väzbe na § 47 ods. 1 písm. a/ ZP, vyplatil žalobkyni stravné za mesiac máj a mesiac jún 2016 v súlade s úpravou § 152 ods. 2 ZP. 3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 47 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, § 82, § 99 a § 152 ods. 2 Zákonníka práce, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že zmeneným petitom sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť úhradu odvodovej povinnosti do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 Euro a zaplatiť jej sumu 2.000 eur, ako odškodnenie za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov. Zdôraznil, že oproti pôvodnému petitu sa už žalobkyňa nedomáhala zaplatenia náhrady mzdy. Konštatoval, že Zákonník práce nepozná pojem odškodnenie za nevyplatenú mzdu, čo uznala aj zástupkyňa žalobkyne, ktorá namietala, že zo strany žalovaného došlo k diskriminácii a k viktimizácii žalobkyne, nakoľko žalovaný si ako zamestnávateľ vybral len žalobkyňu, na ktorú vyvinul nátlak, aby ukončila pracovný pomer. Žalobkyňa však svoje tvrdenia o správaní žalovaného nijako nepreukázala. Odškodnenie žalobkyňa požaduje za oneskorené vyplatenie náhrady mzdy za mesiac jún 2016, pričom k vyplateniu mzdy žalovaným za mesiac jún 2016 vôbec nedošlo, keďže žalovaný jej nárok neuznáva. Odškodnenie nemožno zamieňať s vyplatením náhrady mzdy, a odškodnenie žalobkyňa v danom prípade nemôže uplatniť podľa Zákonníka práce, len v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zároveň vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne týkajúcim sa práce nadčas konštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že u žalovaného vykonávala prácu, ktorá by spĺňala podmienky práce nadčas podľa ust. § 97 ods. 1 Zákonníka práce, a teda ani podmienky vzniku nároku na náhradu mzdy za prácu nadčas. Nepredložila žiadny dôkaz, ktorého by vyplývalo, že jej vznikol nárok na náhradu mzdy za prácu nadčas, keď ani z mailovej konverzácie predloženej žalobkyňou nevyplýva, že by žalovaný nárok žalobkyne uznal alebo potvrdil. Žalobkyňa teda nepreukázala, že by vykonávala prácu na základe pokynu alebo so súhlasom zamestnávateľa nad rámec riadnej pracovnej zmeny a preto absentuje právny základ žaloby o náhradu mzdy za prácu nadčas vo výške 130 eur. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť a to aj v zostávajúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť úhradu odvodovej povinnosti do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eura. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok náhradu trov konania v celom rozsahu. 4. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zrušenia, resp. podľa obsahu jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe. Odvolanie odôvodnila tým, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil, pričom upozornila predovšetkým na nekalé dokazovanie zo strany žalovaného na prvostupňovom súde. Úvodom považovala za dôležité pripomenúť, že súd prvej inštancie začal toto konanie na základe žaloby doručenej dňa 30.08.2016 v právnej veci o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o priznanie náhrady mzdy a zdôrazniť, prečo prvostupňový súd zmenil zákonnú sudkyňu, ktorej bola vec (t.j. žaloba) pridelená náhodným výberom, ktorý vykonáva generátor programu Elektronická podateľňa. Listom zo dňa 20.06.2017 jej prvoinštančný súd zaslal predvolanie na pojednávanie na deň 08.09.2017, kde v súdnom konaní mala pojednávať sudkyňa JUDr. Ľudmila Jančovičová. Ďalšie predvolanie obdržala na deň 08.11. 2017 a znovu mala pojednávať JUDr. Ľudmila Jančovičová. Nie je jej však známe, a ani jej súd neoznámil, z akého dôvodu došlo k výmene sudcov JUDr. Ľudmily Jančovičovej za JUDr. Annu Moravovú. Konštatovala, že nepravdivými tvrdeniami žalovaného "ako podporné nepriame "dôkazy" takzvanej oprávnenosti právneho úkonu skončenia pracovného pomeru Dohodou so žalobkyňou", došlo podľa jej náhľadu k osočeniu žalobkyne, k nekalému výkladu zmyslu zákona, k zneužitiu práv žalobkyne, ku krivému svedectvu za účelom sociálnej likvidácie poctivého a kvalitného zamestnanca - prostredníctvom zneužitia zákonov. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku nevenoval pozornosť dôležitým právnym skutočnostiam, ktoré považovala za potrebné znovu zdôrazniť a na ktorých trvá, pričom uviedla, že prvostupňový súd v rozsudku neochránil práva žalobkyne, ktorá ako zamestnankyňa svoju prácu vykonávala svedomito a nedala dôvod žalovanému na nespokojnosť a následne skončenie pracovného pomeru Dohodou - čo ani nebolo spochybnené zo strany žalovaného. Následne žalobkyňa odcitovala závery rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II. ÚS 85/06, poukázala na ust. článku 3 ods. 1,2 C.s.p., článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, § 472 C.s.p. a uviedla, že ak prihliadneme na legislatívnu úpravu Civilného sporového poriadku, prvostupňový súd neskúmal, ako si žalovaný splnil ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zamestnankyne a pred diskrimináciou. Rovnako neskúmal, ako žalovaný aplikoval uvedenú Smernicu Rady pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a v povolaní. Poukázala na obsah Prílohy bod 3 Smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky a uviedla, že žalovaný nevytvoril spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a neochránil ju proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní. Ak by bol žalovaný vytvoril pracovné podmienky v súlade s uvedenou Smernicou, ktorú prevzal Civilný sporový poriadok, potom by nebolo vzniklo ani súdne konanie žalobkyne proti žalovanému, nemusela by aplikovať žalobný návrh a v ňom postih voči nemorálnemu konaniu zamestnávateľa. Pripomenula, že skončenie pracovného pomeru je proces s prísnymi pravidlami, ktorých porušenie sa trestá. V prípade ich nedodržania ho súd zneplatní a zamestnávateľ je povinný vyplatiť mzdu, ktorá by mu patrila, ak by pracovný pomer trval. Preto je dôležité pristupovať k takýmto krokom rozvážne, a ak je to možné aj za asistencie sprostredkovateľa, ktorý vnesie nezaujatý názor do často vypätých situácií a dohliadne na dodržiavanie Zákonníka práce. Zhrnula tiež vo všeobecnosti viaceré povinnosti zamestnávateľa v súvislosti s rovnakým zaobchádzaním a utváraním pracovných podmienok na riadne vykonávanie pracovnej činnosti podriadených zamestnancov, a to bez rozdielov, a konštatovala, že žalovaným vytvorený spôsob právneho úkonu skončenia pracovného pomeru Dohodou je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce a za porušenie zásady pracovného práva vyjadrenej v článku 2, druhá veta Zákonníka práce. Poukázala tiež na to, že skôr, ako začalo prvé pojednávanie, predložila Návrh na zmier, podľa ktorého žalovaný je povinný: 1. doplatiť úhrady odvodových povinností Sociálnej poisťovni za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eur a 2. zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 2.000 eur ako odškodnenie za ekonomické a psychické ťažkosti spojené s uvedeným protiprávnym odhlásením zo Sociálnej poisťovne, za poškodenie dobrého mena pred zamestnancami žalovaného, ktorí sa ticho prizerali na jej prepustenie, za porušenie právnej a ústavnej povinnosti žalovaného na riadne pracovné podmienky a ochranu pred prepustením. Z uvedeného vyplýva, že návrh na zmier sledoval prevenciu, aby sa na súde predišlo zbytočným prieťahom, ktoré v súdnictve pri pracovných sporoch stále vznikajú. A rovnako návrh na zmier sledoval, aby sa pojednávanie nezačalo. Žalobkyňa uviedla, že dňa 27. júla 2016 zistila, že dohoda, ktorú uzatvorila dňa 23. mája 2016, sa nenaplnila. A tiež zistila, že žalovaný jej po 23. máji 2016 vykazoval neospravedlnené absencie. Pri zaradení do evidencie nezamestnaných zistila, že nemá zaplatené odvodové povinnosti zo strany žalovaného. Keď uvedené nedostatky zistila, poslala mail pracovníkom žalovaného, žiadala výplatu za mesiac jún vo výške 650 eur, preplatenie dovolenky za 11 dní vo výške 385 eur a preplatenie nadčasov vo výške 100 eur, čo spolu predstavuje sumu 1.135 eur. Nakoľko žalovaný nesúhlasil s predloženým Návrhom na zmier, sudkyňa začala dňa 08.11.2017 pojednávanie. Po otvorení pojednávania právna zástupkyňa žalovaného tiež predložila Dohodu o urovnaní zo dňa 03.08.2016. Išlo o Dohodu o akomsi urovnaní z pracovného pomeru, ktorý skončil dňa 30. 06. 2016, ale s dátumom dva mesiace po skončení pracovného pomeru. Týmto konaním právna zástupkyňa žalovaného samotným vyhotovením tejto Dohody zo dňa 03.08.2016 navádzala aj žalovaného, ktorého zastupuje, na ďalšie porušovanie zákona. V ďalšej časti odvolania sa žalobkyňa zaoberala otázkou neplatnosti právnych úkonov vo všeobecnosti a poukázala na to, že v predmetnej veci sa právny úkon skončenia pracovného pomeru dohodol medzi žalobkyňou a žalovaným ako Dohoda o skončení pracovného pomeru dňom 30.06.2016. K tomuto dňu mali a mohli byť urovnané všetky právne záväzky zúčastnených strán, t.j. dňom 30.06.2016. Po tomto dni už nie je možné zo strany právnej zástupkyne žalovaného pripraviť právny úkon Dohody o urovnaní zo dňa 03.08.2016. A podľa jej názoru ju prvostupňový súd nemal pripustiť do konania. V konaní na prvom stupni bolo preukázané zo strany žalobkyne, že titulom právneho pochybenia na strane žalovaného proti ustanoveniam Zákonníka práce je jej prepustenie z pracovnoprávneho stavu pokútnym spôsobom tzv. "odhlásením zo stavu zamestnancov", a to dňa 24. mája 2016, dňa 25. júla 2016 a dňa 27. júla 2016 zo Sociálnej poisťovne. Uvedené nerozporovala ani právna zástupkyňa žalovaného. Konštatovala, že prvoinštančný súd nesprávne vykladá obsah zmeny petitu tým, že zmenou petitu sa už nedomáhala zaplatiť náhradu mzdy, ale žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu vo výške 2000 eur ako odškodnenie za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016. Toto tvrdenie prvostupňového súdu nie je správne, lebo opomenul, že predložila pred začatím prvého pojednávania dňa 08.11.2017 Návrh na zmier a ak by prvostupňový súd preštudoval Návrh na zmier zo dňa 08.11.2017 zistil by, že je totožný so zmenou petitu, ktorú pripustil prvostupňový súd dňom 15.03.2018. Prvostupňový súd tak opomenul, že zmena petitu je potvrdením Návrhu na zmier, v ktorom od začiatku popísala skutkový stav tak, že súd mohol a mal rozhodnúť na prvom pojednávaní. V obidvoch dokumentoch trvala na splnení povinností žalovaného, aby zamestnankyni doplatil náhradu mzdy za mesiac jún 2016. Prvostupňový súd na strane 8 v bode 24 rozsudku nejde k meritu veci a nesprávne uvádza, že v konaní nepreukázala, že u žalovaného vykonávala prácu, ktorá by spĺňala podmienky práce nadčas podľa § 97 ods. 1 ZP. V dokazovaní na prvom pojednávaní dňa 08.11.2017 uviedla, že jej boli vyplatené nadčasy a žalovaný si svoju povinnosť zaplatiť nadčasy dohodnutú ústne aj splnil. Táto úvaha prvostupňového súdu o práci nadčas nejde k meritu veci, lebo žalobkyňa v priebehu pojednávania uviedla, že jej boli vyplatené nadčasy a žalovaný si svoju povinnosť dohodnutú ústne aj splnil. Prvostupňový súd tiež nevzal do úvahy listinný dôkaz Mzdový list žalobkyne, kde je vyplatená suma za jún 2016 je vo výške 377,78 eura. Táto suma je nižšia ako suma, ktorú dostávala ako úhradu za mzdu vo výške 686,94 eura v porovnaní s ostatnými mesiacmi. Celkom oprávnene v priebehu konania uplatnila zmenu petitu a tým spolu s náhradou za oneskorené vyplatenie mzdy na ukončenie súdneho konania. Objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon, práva, ale o chybný výkon práva, takéto konanie sa síce realizuje nie na dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len preto, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto treba takýto výkon práva považovať aj keď je formálne v súlade so zákonom za len zdanlivý výkon práva. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu (totožné napr. ZSP 5/2009 uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 31. 3.2011 sp.zn. 2M Cdo 2/2010). Vzhľadom na uvedené žiadala odvolaniu vyhovieť, teda aby odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný doplatiť úhradu odvodových povinností Sociálnej poisťovni za mesiac jún 2016 vo výške 90, 54 eur a zaplatiť jej sumu vo výške 2.000 eur ako odškodnenie za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016, za ekonomické a psychické ťažkosti spojené s uvedeným protiprávnym odhlásením žalobkyne zo Sociálnej poisťovne, za poškodenie dobrého mena pred zamestnancami žalovaného, ktorí sa ticho prizerali na prepustenie žalobkyne, za porušenie právnej a ústavnej povinnosti žalovaného na riadne pracovné podmienky a ochranu pred prepustením. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V nadväznosti na námietky žalobkyne zdôraznil, že žalobkyňa, zastúpená osobou s profesijnou odbornosťou, dňa 30.06.2016 podala žalobou, ktorou sa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 23.05.2016 je neplatné, aby ho súd zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za 9 mesiacov vo výške 5.850 eur a nadčasy v sume 130 eur a napokon, aby ho súd zaviazal vyrovnať pohľadávky v zdravotnej Union a sociálnej poisťovni za obdobie máj a jún 2016 a vydať žalobkyni výplatné pásky bez absencií za obdobie máj a jún 2016. Dňa 08.11.2017 predniesla žalobkyňa návrh na zmier s ktorým nesúhlasil, a preto nebol zmier uzatvorený ani súdom schválený. Následne dňa 12.02.2018 predniesla žalobkyňa návrh na zmenu petitu, ktorú pripustil súd na pojednávaní dňa 15.03.2018, ktorou sa domáhala, aby ho súd zaviazal na úhradu odvodových povinností Sociálnej poisťovni za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eur a na zaplatenie sumy vo výške 2.000 eur ako odškodnenia za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov. Z obsahu návrhu žalobkyne zo dňa 12.02.2018 je zrejmé, že žalobkyňa zmenila žalobu v súlade s ust. § 140 C.s.p., ktorej zmenu súd pripustil na pojednávaní dňa 15.03.2018 tak, že zmena žaloby bola totožná s návrhom žalobkyne na uzatvorenie zmieru. Zmena žaloby ako jednostranný úkon žalobkyne, súhlas žalovaného nevyžaduje, preto zmenu žaloby nemožno stotožňovať s návrhom na zmier, a to i v prípade, ak žalobkyňa v návrhu na zmier i v zmene žaloby navrhuje totožný výsledok sporu. Nie je preto zrejmé, čo žalobkyňa v odvolaní sleduje upriamovaním pozornosti na obsah svojich prednesov, keď je nepochybné, že pre posúdenie veci a vedenie súdneho konania boli rozhodujúcimi obsah žaloby a obsah zmeny žaloby. Súd pritom správne postupoval podľa uvedených úkonov žalobkyne, keď v nadväznosti na úkony žalobkyne viedol súdne konanie, vrátane vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, pričom v zmysle ust. § 216 ods. 1 C.s.p. nemohol prekročiť návrh žalobkyne a prisúdiť jej viac, než čoho sa domáhala, t.j. priznať jej nárok na náhradu mzdy za mesiac jún 2016 a nadčasov. S ohľadom na vyššie uvedené prvoinštančný súd postupoval v súlade s C.s.p., keď na základe zmeneného petitu žalobu správne zamietol v celom rozsahu. Len pre úplnosť vo vzťahu k argumentácii žalobkyne v odvolaní týkajúcej sa náhrady mzdy, bez ohľadu na to, že žalobkyňa sa jej po zmene petitu nedomáhala, poukázal na vykonané dokazovanie a obsah svojich prednesov v rámci súdneho konania, z ktorých je zrejmé, že žalobkyňa mala počas mesiaca jún 2016 neospravedlnenú absenciu v práci, pre ktorú jej nárok na náhradu mzdy nevznikol, keď v súdnom konaní nebolo preukázané žiadne uzatvorenie ústnej dohody medzi žalobkyňou a žalovaným o tom, že žalobkyňa po 23.05.2016 už nemá nastúpiť do práce, a žalobkyňa nepreukázala výkon práce nadčas a s tým spojený nárok na náhradu mzdy. K procesným námietkam žalobkyne týkajúcim sa zmene zákonného sudcu uvviedol, že účastníci konania boli o zmene zákonného sudcu ako aj dôvodoch jej zmeny poučení, pričom boli taktiež poučení o práve namietať. S ohľadom na uvedené nemajú ani námietky žalobkyne v tomto smere žiadne opodstatnenie a odvolanie nie je dôvodné. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 7. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa proti žalovanému domáha zaplatenia úhrady odvodovej povinnosti do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eura a zaplatenie sumy 2.000 eur, ako odškodnenia za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov. Uvedené celkom nepochybne v preskúmavanej veci vyplýva z obsahu spisu, keď žalobkyňa sa síce pôvodne svojou žalobou domáhala aj neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 23.05.2016 a náhrady mzdy, avšak písomným podaním zo dňa 08.02.2018 žalobu zmenila a o zmene žaloby súd prvej inštancie rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 15.03.2018, na ktorom žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne výslovne potvrdila, že svojim vyššie označeným písomným podaním navrhuje zmenu petitu. Z uvedeného dôvodu nemôžu obstáť ani námietky v odvolaní, ktorými sa žalobkyňa snaží navodiť dojem, že svoju žalobu nezmenila a naďalej sa domáha aj zaplatenia náhrady mzdy za mesiac jún. Skutočnosť, že predmetom sporu je skutočne iba zaplatenia úhrady odvodovej povinnosti do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eura a zaplatenie sumy 2.000 eur, ako odškodnenia za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov, pritom (paradoxne) potvrdzuje samotná žalobkyňa, ktorá aj odvolacím návrhom žiada napadnutý rozsudok zmeniť a priznať iba tieto nároky. 8. Súd prvej inštancie v predmetnej veci správne a v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie v merite veci ustálil aj skutkový stav, keď poukázal predovšetkým na to, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 23.05.2016 dohodu o skončení jej pracovného pomeru ku dňu 30.06.2016 s tým, že v článku I ods. 3 uvedenej Dohody sa zmluvné strany dohodli, že odo dňa skončenia pracovného pomeru (30.06.2016) nie je žalobkyňa oprávnená ani povinná vstupovať do priestorov zamestnávateľa a vykonávať prácu. Rovnako správne poukázal na to, že od 24.05.2016 žalobkyňa nechodila do práce, teda žiadnu prácu pre žalovaného nevykonávala, pričom po podpise Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 23.05.2016 žalovaný písomne žalobkyňu nevyzval k nástupu do práce, vyplatil jej však stravné za mesiace máj a jún 2016. Rovnako súd prvej inštancie správne na základe takto ustáleného skutkového stavu dospel k správnemu záveru, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť, keď žalobkyňa v konaní nepreukázala také skutočnosti, na ktorých základe by jej mohli voči žalovanému vzniknúť nároky uplatnené podanou žalobou. 9. Odvolací súd, bez zreteľa na správnosť záverov súdu prvej inštancie, na doplnenie považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o žalobu v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáha, aby bola žalovanému uložená povinnosť splniť jeho odvodovú povinnosť do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eura, bez ohľadu na to, že v konaní nebolo preukázané, že by táto splnená nebola, žalobkyňa v tejto časti nedisponuje ani aktívnou vecnou legitimáciou, keďže z jej (zaniknutého) pracovnoprávneho vzťahu nie je žalovaný nositeľom povinnosti voči Sociálnej povinnosti a žalobkyňa nie je priamo oprávneným subjektom na prijatie takéhoto plnenia, keď povinnosti žalovaného zo sociálneho poistenia mu vyplývajú zo zákona č. 461/2003 Z.z., o sociálnom poistení, a povinnosť odvádzať poistné za zamestnancov zamestnávateľ plní vo vzťahu k Sociálnej poisťovni, ktorá následne v súlade s ust. § 144 citovaného zákona predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume. Bez ohľadu na akékoľvek iné okolnosti prejednávanej veci by tak žalobkyňa nedisponovala vecnou legitimáciou a i z tohto dôvodu by bolo potrebné v tejto časti žalobu zamietnuť. Pokiaľ ide o žalobu v časti o zaplatenie odškodnenia za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov v sume 2.000 eur, v tejto časti, ako to správne konštatoval i súd prvej inštancie, žalobkyňa nepreukázala vznik uplatneného nároku. Osobitne však odvolací súd poukazuje i na to, že žalobkyňa ani len netvrdila skutočnosti, z ktorých by mohol vznik takéhoto nároku vyplývať. Pre splnenie povinnosti tvrdenia totiž nepostačujú iba všeobecné konštatovania o tom, že žalovaný mal porušiť ustanovenia Zákonníka práce a žalobkyni nevytvoril spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a neochránil ju pred zákazom svojvoľného prepúšťania zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní. 10. Bez právneho významu je z hľadiska správnosti napadnutého rozsudku rozsiahla odvolacia argumentácia žalobkyne, ktorá iba opätovne zdôrazňuje skutočnosti tvrdené už v konaní na súde prvej inštancie a (a to i s odkazom na vecne nesúvisiace rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR) uvádza iba všeobecné právne závery vzťahujúce sa na problematiku, ktorá je podľa jej názoru predmetom a podstatou sporu, pričom celkom opomína pre daný prípad rozhodujúcu skutočnosť, že so žalovaným uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu, na základe ktorej jej pracovný pomer skončil dňom 30.06.2016. Žalobkyňa pritom netvrdí (a nevyplynulo ani z vykonaného dokazovania), že by ju žalovaný donútil uzavrieť predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru, prípadne, že by v tejto dohode napriek jej požiadavke nebol uvedený skutočný dôvod skončenia pracovného pomeru, ako to má na mysli ust. § 60 ods. 2 Zákonníka práce. Za tohto stavu, keď z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné hodnotiť ako porušenie akýchkoľvek povinností zo strany žalovaného ani skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru o neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi sporovými stranami, nemajú odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa nesprávnosti ustálenia skutkového stavu veci, či hmotnoprávneho posúdenia sporu, žiadne opodstatnenie. Nenáležitá a bez významu je tak v preskúmavanej veci aj argumentácia žalobkyne, ktorá poukazovala na ustanovenia článku 7 ods. 5 a čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, § 472 C.s.p. a Smernicu Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, keď tieto právne normy nemajú s podstatou sporu v preskúmavanej veci žiadnu vecnú súvislosť. 11. Napokon, nedôvodné sú aj námietky žalobkyne, ktorá naznačuje, že mohlo byť porušené jej právo na zákonného sudcu tým, že došlo k nezákonnej zmene v obsadení súdu v dôsledku zmeny vec prejednávajúcej sudkyne. Z obsahu Dodatku č. 5 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2017, totiž vyplýva, že s účinnosťou od 06.11.2017 sa v prípade pôvodne prerozdelených vecí oddelenia 14Cpr, teda i preskúmavanej veci, stala (opätovne) zákonnou sudkyňou JUDr. Anna Moravová. Hoci súd prvej inštancie nepostupoval celkom dôsledne, keď osobitne strany o tejto zmene neinformoval, je nepochybné, že vzhľadom na skutočnosť, že k zmene zákonného sudcu (z JUDr. Ľudmily Jančovičovej na JUDr. Annu Moravovú) došlo v súlade s rozvrhom práce súdu prvej inštancie, k porušeniu práva žalobkyne na zákonného sudcu v preskúmavanej veci nedošlo. 12. Odvolací súd preto, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala vznik žalobou uplatneného nároku na zaplatenia úhrady odvodovej povinnosti do Sociálnej poisťovne za mesiac jún 2016 vo výške 90,54 eura a zaplatenie sumy 2.000 eur, ako odškodnenia za oneskorené vyplatenie mzdy za mesiac jún 2016 a preplatenie nadčasov, napadnutý rozsudok, ktorým prvoinštančný súd žalobu v celom zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).