Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/32/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200235 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018200235.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: I. A. M., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník M. N. D., na území Slovenskej republiky naposledy bytom v C., F. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ & HODOŇOVÁ, so sídlom v Žiline, Mariánske námestie 31, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom v Bratislave, Krížna 44, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA2-2017/015227-003 zo dňa 21.12.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca dňa 15.5.2009 v K., Š., uzatvoril manželstvo so slovenskou štátnou občiankou B. M., rodenou B., a z ich manželstva pochádzali v čase podania žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky dve deti. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra č. UHCP-NR-NR-P-680-27/2010 zo dňa 17.12.2010 a na základe uzatvorenia manželstva mal žalobca povolený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky na obdobie od 17.12.2010 do 16.12.2015. 2. Žalobca dňa 22.2.2015 odišiel pracovne do R., kde sa dopustil drogovej trestnej činnosti a od 24.3.2015 bol vo výkone trestu odňatia slobody. Skutok spáchali štyria odsúdení, z ktorých jedným bol žalobca; konkrétne žalobca sa trestného činu dopustil tým, že dňa 3.2.2015 spoločne s ostatnými odsúdenými plánovali a v B. odovzdali ďalej 200 gramov kokaínu, dňa 8.2.2015 v B. odovzdali opäť 200 gramov kokaínu, dňa 14.2.2015 spoločne dohodli, plánovali a odovzdali 100 gramov kokaínu vo forme 10 ks kokaínových vajec, dňa 27.2.2015 dohodli, plánovali a v B. odovzdali ďalej 150 gramov kokaínu vo forme 15 ks kokaínových vajec a dňa 4.3.2015 spoločne dohodli, plánovali a v B. odovzdali ďalej 140 gramov kokaínu vo forme 14 ks kokaínových vajec. Žalobca bol podľa § 191 ods. 1 bod 1 Trestného zákona Dánska odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní tri roky a na trest vyhostenia z R. B. natrvalo podľa § 22, § 24 cudzineckého zákona a bolo mu zhabaných X.XXX,- €, XX.XXX,- kr. a mobilný telefón P. (rozsudok Súdu v Odense zo dňa 20.10.2015). Žalobca vykonal v R. trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov (vo výkone trestu bol od 24.3.2015 do 2.11.2016) a po prepustení z výkonu trestu požiadal v R. o azyl, no na základe Dublinského nariadenia bol dňa 2.11.2016 premiestnený na územie Slovenskej republiky. 3. Žalobca dňa 5.4.2017 opäť požiadal o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na obdobie päť rokov za účelom zlúčenia rodiny. Argumentoval, že dňa 15.5.2009 v K., Š., uzatvoril manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky, z ich manželstva pochádzajú dve deti, ktoré sú tiež občanmi Slovenskej republiky. 4. Prvostupňový správny orgán Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-326-027/2017-Ž zo dňa 12.9.2017 zamietol žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na päť rokov podľa § 48 ods. 2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 404/2011 Z.z.); v zmysle § 111 ods. 1 písm. p/ citovaného zákona je žalobca povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán uviedol, že manželstvo žalobcu sa mu nejaví ako účelové uzavreté s cieľom získať pobyt na území Slovenskej republiky. Manželia žili v spoločnej domácnosti od roku 2008 najskôr na území Š., neskôr na Slovensku, majú spolu dve deti, o ktoré sa riadne starajú. Manželka žalobcu je zamestnaná v C.; žalobca bol v tom čase nezamestnaný ani nepodnikal, pretože nemal udelený žiadny druh pobytu. Medzi manželmi sú citové väzby a podľa ich vyjadrenia je medzi žalobcom a jeho deťmi vytvorený silný citový vzťah. Jeho neprítomnosť na deti zle vplýva. Manželstvo sa javí ako plne funkčné, manželia sa snažia vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo a zabezpečujú riadnu výchovu svojich detí. Na základe predložených dokladov prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca má záznam v doklade o bezúhonnosti R. B. a je v ňom uvedený rozsudok Súdu v Odense (uvedený vyššie v odôvodnení tohto rozsudku) spolu s trestom odňatia slobody na tri roky, trvalým zákazom vstupu na územie R. B., vyhostením, a trest zhabania X.XXX,- €, § XX.XXX,- kr. a mobilného telefónu. Prvostupňový správny orgán požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Nové Zámky o kvalifikovanie tohto trestného činu v zmysle slovenského Trestného zákona. Z odpovede vyplýva, že na území Slovenskej republiky ide o obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/ a ods. 2 písm. e/ Trestného zákona s trestnou sadzbou desať až pätnásť rokov. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobca nie je bezúhonný, a tým nespĺňa podmienky na udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky. Prihliadal pritom na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.; ďalej aj len Dohovor) z dôvodu rešpektovania rodinného a súkromného života žalobcu s prihliadnutím na vzťah rodiča a dieťaťa a konštatoval, že v prípade neudelenia pobytu právo žalobcu reálne podporovať svoje deti zo zahraničia nie je závažným spôsobom obmedzené. Vo veci ide o stret dvoch základných práv a slobôd, a to práva na súkromie a rodinný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) na jednej strane a práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru) na strane druhej. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/14/2016, v zmysle ktorého čl. 8 Dohovoru neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu dotknutých osôb ohľadom krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať rozvíjaniu vzťahov medzi nimi. 5. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2017/015227-003 zo dňa 21.12.2017 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA12-326-027/2017-Ž zo dňa 12.9.2017. Postup prvostupňového správneho orgánu vyhodnotil ako zákonný a nebolo jeho snahou žiadnym spôsobom poškodiť žalobcu. Dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o trvalý pobyt na území Slovenskej republiky bola skutočnosť, že spáchal úmyselný trestný čin, bol zaň právoplatne odsúdený a od jeho potrestania neuplynula doba vyžadovaná na zahladenie odsúdenia v Slovenskej republike s poukazom na § 92 slovenského Trestného zákona, teda nesplnil podmienku bezúhonnosti podľa § 121 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. K rodinnému životu žalobcu nemal správny orgán výhrady. Skutočnosť, že manželka žalobcu je v čase rozhodovania odvolacieho orgánu tehotná, nemá vplyv na bezúhonnosť žalobcu. Množstvo prechovávanej omamnej a psychotropnej látky nemá podstatný vplyv na to, že sa žalobca dopustil zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. e/ slovenského Trestného zákona. Prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom o požiadal o kvalifikovanie trestného činu na podmienky slovenského Trestného zákona a o následné posúdenie, či ide o úmyselný trestný čin, či by mohol byť tento trestný čin zahladený. Je pravdou, že žalobca bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody po jednom roku a 12 dňoch bez určenia podmienky, no nemožno opomenúť, že mu bol uložený aj trest vyhostenia z R. B.. Žalovaný súhlasil s prvostupňovým správnym orgánom, že vo veci ide o stret dvoch základných práv a slobôd, a to práva žalobcu na súkromie a rodinný život a práva štátu na zásah do tohto práva. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/14/2016. Žalobca nemohol požiadať o udelenie trvalého pobytu na neurčitý čas, pretože bol vo výkone trestu odňatia slobody v R. a na slobodu bol prepustený až dňa 2.11.2016. Keďže žalobca nepožiadal o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, trvalý pobyt na päť rokov mu zanikol podľa § 49 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu o nedostatočnom zohľadnení medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv, ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi. Pri hodnotení dostupných podkladov správny orgán prihliadol na čl. 8 Dohovoru so zreteľom na vzťah rodiča a dieťaťa a súkromného života žalobcu, Dohovor o právach dieťaťa (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.). Aj v prípade neudelenia pobytu právo žalobcu reálne podporovať svoje deti zo zahraničia nie je závažným spôsobom obmedzené a stretávať sa s nimi. Taktiež nie je obmedzené ani právo cestovať, nakoľko je držiteľom platného cestovného dokladu M.. Žalovaný zastáva názor, že aj keď má žalobca na území Slovenskej republiky rodinu, nemá inú možnosť, ako jeho žiadosť zamietnuť práve z dôvodu nesplnenia podmienky bezúhonnosti. 6. Správny súd na margo veci uvádza, že žalobca okrem trvalého pobytu na území Slovenskej republiky (ktorý je predmetom konania v tejto právnej veci) dňa 01.03.2017 požiadal na území Slovenskej republiky aj o tolerovaný pobyt. Prvostupňovým rozhodnutím bola jeho žiadosť zamietnutá podľa § 59 ods. 12 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., ktoré bolo v druhom stupni administratívneho konania potvrdené. Vo veci konal a rozhodol aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5S/160/2017 zo dňa 16.10.2018 a žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Najvyšší súd SR odo dňa 15.07.2019 koná o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku krajského súdu a vec je vedená pod sp. zn. 1Sžak/9/2019, kasačný súd vo veci ešte nerozhodol. Žalobca opäť požiadal o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky, a to dňa 10.07.2017. Aj táto jeho žiadosť bola prvostupňovým rozhodnutím zamietnutá podľa § 59 ods. 12 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. a prvostupňové rozhodnutie bolo v administratívnom konaní potvrdené ako vecne a právne správne. Žalobca okrem trvalého pobytu a tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal aj o azyl. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodnutím č. MU-PO-212-23/2016 zo dňa 19.12.2016 mu žiadosť o azyl zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru SR Košice, letisko, rozhodnutím č. PPZ-HCP- PO9-3-016/2017-AV zo dňa 09.02.2017 rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu bez zákazu vstupu na území SR, pretože žalobca sa zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnenie bez platného cestovného dokladu. II. Žaloba 7. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA2-2017/015227-003 zo dňa 21.12.2017, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA12-326-027/2017-Ž zo dňa 12.09.2017 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia vec, nedostatočného zistenia skutkového stavu a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov; v správnom konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 8. Namietal, že neudelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky by predstavovalo vážny zásah do jeho práva aj práva jeho manželky a detí na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Poukázal na to, že neexistuje žiaden dôvod na postup podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru, ktorý má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi. Správne orgány vôbec neaplikovali medzinárodné dohovory a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP). Iba strohé konštatovanie, že sa správny orgán zaoberal medzinárodnými zmluvami a dohovormi, nemôže byť podkladom pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu. 9. Žalovaný aj napriek vedomosti, že žalobca vedie skutočný rodinný a súkromný život na území Slovenskej republiky sa rozhodol zamietnuť jeho žiadosť o trvalý pobyt. Záujmy spoločnosti (ochrana jednotlivcov a majetku), ktoré by mohli odôvodniť potrebu zásahu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života žalobcu, rozhodne neprevažujú nad záujmami žalobcu a jeho rodiny. V zmysle judikatúry ESĽP je nepredstaviteľné, aby prevážili záujmy spoločnosti. Poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Beldjoudi proti Francúzsku zo dňa 26.03.1992, Maslov proti Rakúsku, Handyside proti Spojenému kráľovstvu, Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/2009 zo dňa 16.12.2009, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/09. 10. Rozhodnutie štátu zasahujúce do práva na rešpektovanie rodinného života má byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, odôvodnené naliehavou sociálnou potrebou a musí byť primerané sledovanému cieľu. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne a musia existovať v rovnakom čase. Pri rozhodovaní o udelení alebo neudelení určitého druhu pobytu na území Slovenskej republiky je nevyhnutné skúmať situáciu jednotlivca z pohľadu existencie jeho rodiny a iných sociálnych väzieb, ktoré na tomto území má. Podľa názoru žalobcu neexistuje žiaden dôvod v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru, na základe ktorého by bolo možné zasiahnuť do jeho práva, práva jeho manželky a detí na rodinný a súkromný život. Nedopustil sa takého konania, ktoré by odôvodňovalo aplikáciu čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Keďže má Dohovor prednosť pred zákonmi, na odôvodnenie zásahu do práva na rodinný a súkromný život nestačí konštatovanie, že žalobca bol právoplatne odsúdený za trestný čin. Pri neudelení pobytu na území Slovenskej republiky fakticky nemôže viesť rodinný a súkromný život so svojou manželkou a deťmi. Žalovaný pritom vie, že by na vycestovanie na územie Slovenskej republiky alebo iného členského štátu Európskej únie potreboval víza, ktoré by mu zastupiteľský úrad neudelil, keďže by automaticky predpokladal, že by chcel zotrvať na území Slovenskej republiky aj po uplynutí platnosti víz. 11. Žalovaný bližšie nešpecifikoval, prečo v jeho rozhodnutí prevýšil záujem štátu na neudelení trvalého pobytu nad právom na súkromný a rodinný život, ani sa nevysporiadal s otázkou najlepšieho záujmu detí, ktorý by mal byť primárnym hľadiskom pri akejkoľvek činnosti orgánov verejnej moci týkajúcich sa detí. Podľa názoru žalobcu neobstojí, aby žalovaný na podporu svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca má platný cestovný doklad M. a môže sa slobodne pohybovať. Manželka aj maloleté deti sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky; zamietnutie jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu by malo za následok, že jeho rodina by bola nútená opustiť územie Európskej únie v záujme vedenia plnohodnotného rodinného života. Bolo by tým hrubo zasiahnuté do práv jeho manželky aj detí ako občanov Európskej únie, ktoré im garantuje čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Čl. 20 citovanej Zmluvy bráni vnútroštátnym opatreniam, ktorých účinkom je zbavenie občanov Európskej únie účinného používania podstaty práv, ktoré im vyplývajú zo statusu občana Únie. 12. Trvá na tom, že sa nedopustil konania, ktoré je kvalifikované ako obzvlášť závažný trestný čin. Žalovaný nemôže prekvalifikovať trestný čin, ktorý si žalobca už vykonal na obzvlášť závažný trestný čin so sadzbou 10 až 15 rokov, nesmie teda vychádzať z prísnejšej trestnej sadzby a aplikácia Trestného zákona je vylúčená. Bol mu uložený trest odňatia slobody tri roky, preto by musel byť tento čin podľa slovenského Trestného zákona kvalifikovaný ako prečin. Žalovaný pritom opomína zásadu ne bis in idem. 13. Namietal, že žalovaný začal voči nemu konanie o administratívnom vyhostení napriek tomu, že vedel, že v R. požiadal o azyl a jeho žiadosť bola v zmysle medzinárodných dokumentov považovaná za žiadosť o udelenie azylu aj na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sa/73/2017 zo dňa 6.12.2017, keďže samotný súd konštatoval nezákonnosť postupu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia. III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. V plnom rozsahu sa pridržiaval dôvodov napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že v žiadosti o kvalifikovanie spáchaného skutku vychádzal výlučne z rozsudku Súdu v Odense a skutok žiadnym spôsobom neskresľoval. Jeho snahou nebolo, aby bol skutok prísnejšie kvalifikovaný, ale aby bol kvalifikovaný podľa slovenského Trestného zákona. To, že ide o prísnejšiu kvalifikáciu trestného činu, nemá možnosť ovplyvniť. Chyba v písaní vyskytujúca sa v oznámení Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nové Zámky bola odstránená a správne bol číselne subsumovaný pod § 172 Trestného zákona a nie pod § 171 Trestného zákona a nešlo o zmenu skutkovej podstaty trestného činu. 15. Podstatnou pre rozhodnutie o žiadosti žalobcu bola skutočnosť, že má záznam v registri trestov Dánskeho kráľovstva, ktorý potvrdzuje, že sa na území R. B. dopustil úmyselného trestného činu, bol zaň právoplatne odsúdený a trest vykonal. Zrušené rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu neobsahovalo zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Žalobca má platný cestovný doklad M.. Je zrejmé, že žalobca by spĺňal podmienky na udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky, no preukázateľná trestná činnosť na území R. B. tvorí prekážku na jeho udelenie. IV. Replika žalobcu 16. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich argumentoch uvedených v žalobe. 17. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril. V. Pojednávanie 18. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 11.9.2019 v prítomnosti poverenej zástupkyne žalovaného a v neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu. Právna zástupkyňa žalobcu bola na pojednávanie riadne a včas predvolaná, svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a súhlasila s prejednaním a rozhodnutím vo veci v jej neprítomnosti. VI. Relevantné právne predpisy 19. Podľa § 43 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. 20. Podľa § 48 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu prihliada na verejný záujem, mieru ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia zo strany štátneho príslušníka tretej krajiny (písm. a/), záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu (písm. b/), mieru integrácie štátneho príslušníka tretej krajiny do spoločnosti (písm. c/), stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu trvalého pobytu (písm. d/). 21. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie (písm. b/), štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie trvalého pobytu (písm. c/). 22. Podľa § 121 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. za bezúhonného na účely tohto zákona sa nepovažuje ten, kto sa dopustil konania, ktoré je v Slovenskej republike kvalifikované ako úmyselný trestný čin, bol za toto konanie právoplatne odsúdený a od jeho potrestania neuplynula doba vyžadovaná na zahladenie odsúdenia v Slovenskej republike. 23. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 24. Podľa čl. 8 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (ods. 1). Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (ods. 2). 25. Podľa § 172 ods. 1 písm. c/ a písm. d/ slovenského Trestného zákona kto neoprávnene kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov. 26. Podľa § 172 ods. 2 písm. e/ slovenského Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 vo väčšom rozsahu. 27. Podľa § 135 ods. 2 slovenského Trestného zákona prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahu sa rozumie mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac desaťnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú spotrebu. VII. Posúdenie veci správnym súdom 28. Predmetom preskúmania správnym súdom je rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na päť rokov, pretože sa na území R.M. B. spáchal trestný čin, bol zaň právoplatne odsúdený a trest aj vykonal. V čase rozhodovania správnych orgánov však nebol trestný čin zahladený. Medzi účastníkmi zostala spornou otázka posúdenia súkromného záujmu žalobcu a verejného záujmu Slovenskej republiky v kontexte rozhodovania o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu. Správny súd sa najskôr zaoberal otázkou, či trestný čin spáchaný na území R. B. bol správne kvalifikovaný v podmienkach Slovenskej republiky a následne sa zaoberal konfliktom práva žalobcu na rodinný a osobný život a práva štátu na zásah do tohto práva. 29. Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobca spáchal trestný čin na území R. B., keď dňa 03.02.2015 spoločne s ostatnými odsúdenými plánovali a v B. odovzdali ďalej 200 gramov kokaínu, dňa 08.02.2015 v B. odovzdali opäť 200 gramov kokaínu, dňa 14.02.2015 spoločne dohodli, plánovali a odovzdali 100 gramov kokaínu vo forme 10 ks kokaínových vajec, dňa 27.02.2015 dohodli, plánovali a v B. odovzdali ďalej 150 gramov kokaínu vo forme 15 ks kokaínových vajec a dňa 04.03.2015 spoločne dohodli, plánovali a v B. odovzdali ďalej 140 gramov kokaínu vo forme 14 ks kokaínových vajec. Žalobca bol podľa § 191 ods. 1 bod 1 Trestného zákona Dánska odsúdený na tri roky odňatia slobody a na trest vyhostenia z R. natrvalo podľa § 22 a § 24 cudzineckého zákona a bolo mu zhabaných X.XXX,- €, XX.XXX,- kr. a mobilný telefón P. (rozsudok Súdu v Odense zo dňa 20.10.2015). Žalobca vykonal v R. trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov (vo výkone trestu bol od 24.03.2015 do 02.11.2016) a po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody požiadal v R. o azyl. 30. Pre kvalifikáciu skutku a jeho závažnosť v spoločnosti je potrebné vychádzať zo skutkovej podstaty trestného činu a jej zložiek: subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka. Trestná sadzba nie je rozhodujúcim kritériom pre kvalifikáciu samotného skutku na území Slovenskej republiky a je vecou každého členského štátu, aký rozsah trestnej sadzby pre ten-ktorý trestný čin určí. Inými slovami, v predmetnej veci je pre správne zaradenie určitého protiprávneho konania medzi prečiny alebo zločiny rozhodujúce, kto skutok spáchal, či išlo o úmyselné alebo nedbanlivostné konanie, aký záujem chránený zákonom páchateľ poškodil alebo ohrozil a konanie, následok a príčinná súvislosť medzi nimi. Z týchto hľadísk bol posúdený aj skutok, ktorý žalobca spáchal na území R. B., a príslušné Okresné riaditeľstvo Policajného zboru ho správne kvalifikovalo ako úmyselný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 slovenského Trestného zákona. Okrem toho, pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi nie je z hľadiska bezúhonnosti žiadateľa o trvalý pobyt na území Slovenskej republiky podstatné, či ide o prečin alebo zločin; podstatným je úmysel spáchať trestný čin (§ 17 slovenského Trestného zákona). V tomto ustanovení je vyjadrená zásada, podľa ktorej trestné činy uvedené v základnej skutkovej podstate osobitnej časti tohto zákona sú úmyselné, ak zákon výslovne neuvádza, že stačí zavinenie vo forme nedbanlivosti. Zavinenie môže byť v skutkových podstatách trestných činov vyjadrené nasledovne: a) zavinenie nie je uvedené - ide o úmyselný trestný čin, b) zavinenie je vyjadrené vo forme úmyslu - ide o úmyselný trestný čin, c) zavinenie je vyjadrené vo forme nedbanlivosti - ide o nedbanlivostný trestný čin, d) zavinenie je vyjadrené vo forme "čo aj z nedbanlivosti" - ide o úmyselný alebo nedbanlivostný trestný čin. 31. Žalobca bol odsúdený za úmyselný trestný čin, čo v tomto prípade platí tak pre kategóriu prečinu podľa § 171 ako aj zločinu podľa § 172 Trestného zákona. Ak by nebol daný úmysel, nešlo by o trestný čin; o tento prípad však nejde. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobcu nemožno považovať za bezúhonného podľa § 121 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. a od jeho potrestania neuplynula doba vyžadovaná na zahladenie odsúdenia v Slovenskej republike. Žalobca teda nespĺňa podmienku na udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, čo je obligatórnym dôvodom na zamietnutie jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. Citované ustanovenie upravuje v takom prípade povinnosť, nie možnosť správneho orgánu zamietnuť žiadosť o udelenie trvalého pobytu. 32. Správny súd sa následne zaoberal konfliktom medzi právom žalobcu na rodinný a osobný život a právom štátu zasiahnuť do tohto oprávnenia žalobcu. Žalobca sa odvoláva na čl. 8 Dohovoru. Dohovor publikovaný v Zbierke zákonov ČSFR pod č. 209/1992 Zb. dňa 15.05.1992 je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti Ústavy SR, t.j. pred 01.10.1992. Z časového hľadiska jej ratifikácie má táto medzinárodná zmluva prednosť pred zákonmi SR, len ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. 33. Podľa názoru správneho súdu boli splnené podmienky na obmedzenie práva žalobcu na rodinný život v kontexte zamietnutia jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na päť rokov. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 34. Podmienka zákonného podkladu na zásah do práva na rodinný a osobný život spočíva v § 48 ods. 2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. Rovnako je splnená aj podmienka nevyhnutnosti obmedzenia práva žalobcu na osobný a rodinný život v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti. Žalobca sa dopustil úmyselného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 slovenského Trestného zákona, ktorý je závažným trestným činom ohrozujúcim záujem chránený Trestným zákonom. Štát má primárne za cieľ združovať na svojom území obyvateľov, ktorí sú spôsobilí viesť riadny život, dodržiavať zákony, prispievať k riadnemu chodu spoločnosti a ktorí sa zdržia páchania trestnej činnosti. Záujmom štátu v tomto prípade je chrániť ľudský život a zdravie svojich obyvateľov pred škodlivými účinkami omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov (ide o objekt trestného činu podľa § 171 slovenského Trestného zákona), preto pri narušení, ohrození alebo priamo poškodení tohto zákonom chráneného záujmu štát zohľadňuje a vyhodnocuje, či ochrana zdravia ako verejný záujem prevyšuje alebo neprevyšuje nad záujmom jednotlivca viesť rodinný život. Nemožno nechať bez povšimnutia, že žalobca bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v R. B. (z ktorého vykonal 18 mesiacov z celkovej trojročnej doby), počas výkonu trestu sa s manželkou a deťmi nestretával (žalobca to ani netvrdí) a napokon po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody požiadal o azyl, no nie na území Slovenskej republiky, kde v tom čase žila a v súčasnosti aj žije jeho rodina, ale na území R. B.. Z tohto správania žalobcu nevyplýva záujem žiť sústavne so svojou rodinou, netvrdí ani, či by po prípadnom udelení azylu na území R.M. B. rodina pricestovala za ním do R., a podobne. Žalobca teda nepresvedčivo zdokumentoval jeho rodinný život ako prioritu pred právom štátu na obmedzenie jeho práva na rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru. 35. Správny súd si je vedomý väčšinového rozhodnutia ESĽP vo veci Beldjoudi zo dňa 26.3.1992, č. sťažnosti 12083/86, no logické závery vyplývajú práve z odlišných stanovísk sudcov Pettitiho a De Meyera k tomuto rozhodnutiu: „Dohovor negarantuje právo cudzinca usadiť sa na území členského štátu Rady Európy. Skutočnosť, že osoba žije nepretržite v hostiteľskej krajine, nemôže byť absolútnou prekážkou pre vyhostenie osôb páchajúcich trestnú činnosť. (...) V skutočnosti každé uväznenie zasahuje do súkromného a rodinného života; v takom prípade je však súkromný život ovplyvnený správaním osoby, o ktorú ide.“ Podľa názoru správneho súdu sa tieto závery vzťahujú práve na situáciu žalobcu, ktorý mal v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody obmedzený súkromný a rodinný život a tento stav zapríčinil svojím vlastným konaním. 36. Správny súd je tiež toho názoru, že nemožno bez ďalšieho na vec žalobcu aplikovať rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-34/09 - v uvedenej veci sú maloleté deti žiadateľov štátnymi občanmi Q. (aj to len dve deti z troch), sú výživou závislé od svojich rodičov a obaja ich rodičia sú štátnymi občanmi tretieho štátu (B.), otec pracuje v Q. a matka bola na materskej dovolenke; neuvádza sa, či niektorý z rodičov spáchal úmyselný trestný čin. V predmetnej právnej veci je žalobca štátnym občanom M., jeho manželka je však štátnou občiankou Slovenskej republiky a rovnako tak deti žalobcu a jeho manželky. Žalobca spáchal na území Európskej únie úmyselný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a je nezamestnaný. Je pravdepodobné, že maloleté deti sú závislé výživou na svojich rodičoch, avšak žalobca netvrdil, akým spôsobom bola výživa jeho maloletých detí riešená v čase výkonu trestu odňatia slobody v R. B.. Správny súd v žiadnom prípade nebagatelizuje rodinný život žalobcu s jeho manželkou a maloletými deťmi, no vzhľadom na jeho trestnú minulosť je potrebné mať na pamäti aj rodičovský vzor pre maloleté deti. Podľa názoru správneho súdu žalovaný aj prvostupňový správny orgán správne dospeli k záveru, že žalobca môže prispievať na výživu jeho detí aj v prípade zamietnutia jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. 37. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, citované právne predpisy a judikatúru správny súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov správne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili podľa § 48 ods. 2 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. aj čl. 8 Dohovoru. Preto správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. 38. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil dôvody na to, aby bolo možné spravodlivo požadovať náhradu vynaložených trov. 39. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).