Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/68/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200496 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200496.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka PhD., v právnej veci žalobcu: M.. O. O., Z. 4, N., proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SELP-112-5/2017-RK zo dňa 15.03.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobou napadnuté rozhodnutia 1. Minister obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. SELP-112-5/2017-RK zo dňa 15.03.2017 podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku a § 19 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ZSI), v právnej veci žalobcu ako žiadateľa o sprístupnenie informácií podľa ZSI, v konaní o rozklade proti rozhodnutiu o odmietnutí poskytnúť informáciu č. SEĽUZ-41-24-2/2017-OdSP zo dňa 14.02.2017 rozhodol tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že povinné osoby sprístupňujú len informácie, ktoré majú mať k dispozícií, režim zákona o slobodnom prístupe k informáciám neustanovuje povinnosť nové informácie vytvárať alebo vyjadrovať názory k určitej problematike. Ak by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, žiadosť o poskytnutie informácie by sa v skutočnosti zmenila na pokyn nadriadeného, čo nebolo a ani nie je účelom zákona o slobode informácií. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov. V predmetnom prípade žiadosť žiadateľa o poskytnutie informácie obsahovala požiadavky, ktoré si vyžadujú zber a spracovanie žiadateľom požadovaných informácií a následne vytvorenie novej kvantitatívnej i kvalitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa. Naviac je potrebné zdôrazniť, že žiadateľ položenými otázkami požaduje od povinnej osoby aby vyjadrila svoj právny, resp. odborný názor, alebo svoje právne, resp. odborné stanovisko vzťahujúce sa k žiadateľom položeným otázkam, poťažne k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v rozhodnom čase. Takáto povinnosť poskytnúť odpovede na žiadateľom položené otázky ministerstvu obrany zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Odpovede na žiadateľom položené otázky by v konečnom dôsledku nemali charakter informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktorými by ministerstvo obrany v reálnom čase disponovalo. V prípade vypracovania odpovedí na žiadateľom položené otázky, by išlo iba o subjektívne názory predstaviteľov Ministerstva obrany SR, ktorý by takéto odpovede spracovali, pričom Ministerstvo obrany SR nemá dokumenty alebo informácie, ktoré by takéto odpovede obsahovali, vôbec vytvorené, resp. spracované. 3. Ministerstvo obrany SR nie je oprávnené vykonávať akúkoľvek činnosť ktorú síce Ústava Slovenskej republiky alebo zákony neustanovujú ale ju a nezakazujú. V danom kontexte by následne išlo o priame porušenie noru najvyššej právnej sily právneho poriadku Slovenskej republiky. Vo vzťahu k charakteru požadovaných informácií, žalovaný mal za to, že žiadateľom požadované informácie nemajú charakter informácie a nie sú predmetom rozhodovacej činnosti Ministerstva obrany SR v zmysle § 2 ods. ZSI. Požadované informácie majú charakter určitej právnej, resp. odbornej rady (právneho, resp. odborného poradenstva), ktorá by následne vyjadrovala práv resp. odborný názor povinnej osoby, ktorý nie je ale právne záväzný, nie súčasťou rozhodovacej činnosti Ministerstva obrany SR a teda nenapĺňa zákonné atribúty poskytovanej informácie v zmysle zákona o slobode informácií. Platný právny poriadok Slovenskej republiky presne vymedzuje konkrétne subjekty, ktoré sú oprávnené poskytovať rôzne formy právneho poradenstva a právnej pomoci. Naviac, minister obrany považuje za potrebné zdôrazniť, že vykonaním takýchto úkonov, ktoré nesmerujú k právomoci Ministerstva obrany SR by jednoznačne došlo k určitému paralyzovaniu dotknutých organizačných zložiek Ministerstva obrany SR a samotné sprístupnenie žiadateľom požadovaných informácií by zjavne spôsobilo Ministerstvu obrany SR, ako povinnej osobe, i ťažkostí a vyžiadalo by si okamžité prechodné navýšenie personálnych a technických kapacít príslušnej organizačnej zložky. Zo znenia zákona o slobode informácií nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromaždí vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o slobode informácií nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. II. Žaloba 4. Žalobou doručenou súdu dňa 03.04.2017 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, považoval ho za nezákonné, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 5. Súd z rozsiahlej dvadsaťtri stranovej žaloby vybral nasledovné argumenty: Žalobca namietal, že bol napadnutým rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach. Uviedol, že každé rozhodnutie musí byť individuálne zdôvodnené tak, aby bolo možné preskúmať jeho zákonnosť s prihliadnutím na jeho odôvodnenie, dôkladné a vyčerpávajúce poučenie a nie iba na odkaz obsahu administratívneho spisu, ktorý je iba podkladom rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tieto atribúty nespĺňa. Poukázal na to, že „Začiatkom 60-tych rokov sa maloletých žiakov u zrodu Vojenských stredných škôl, nemal kto zastať, nebol na to dôvod a neboli ani žiadne skúsenosti, ani kompetentní ľudia. Dnes však bývalí 14M5 roční mladíci dosiahli dôchodkový vek 62 rokov a vehementne sa hlásia o svoje zanedbané dôchodkové nároky. Nemôžu za to, že medzitým zostarli, a na ich súženia na Vojenských stredných školách sa kedysi dávno už zabudlo a odležaný problém dozrel až dnes, teraz. Oklamať biologické hodiny človeka - je dopredu odsúdené na neúspech. Začiatok služby v masovej armáde (v tom čase ČSĽA), sa preto musí počítať už od termínu nástupu žiaka na Vojenskú strednú školu, pretože v tom čase tá bola u stredného vojenského managementu, chápaná ako celoživotná. Nábor do vojenských stredných škôl robili na ZDŠ zásadne iba vojaci z povolania z ČSĽA, orgány OVS, MVS a KVS. Ani raz to nerobili civili z MŠ ČSSR. Túto náborovú iniciatívu nikdy vojenská správa nevypustila z rúk, sami si to organizovali a sami budúcich vojenských stredoškolákov na ZDŠ vyhľadávali. A o ktoré nesplnené podmienky zo strany žalovaného najmä pôjde? To sú zhruba tie isté položené otázky podľa INFO ZÁKONA, na ktoré žalovaný dodnes nevie, nechce, vyslovene odmieta a vyhýba sa odpovedať. Preto výpadok informácií ochotne nahradia dvaja moji svedkovia: Ing. O. D., ul. W. cesta č. XX, XXX XX N.-4, M. N., ul. B. č. XX, XXX XX N.-X a prípadne mnoho ďalších svedkov, ktorí sa dnes striktne držia rovnako položených otázok a v súlade s nimi stotožňujú svoje očité svedectvo, že to na Vojenských stredných odborných školách bolo skutočne tak, ako sa o nich zmieňuje žalobca a na ktoré odmieta, resp. vyhýba sa žalovaný odpovedať. Žalobca zdôraznil, že VSOŠ mohla vzniknúť v súlade so školským zákonom č. 186/1960 Zb. ale udialo sa tak výlučne na základe tajného ROZKAZU č. 07/1967 zo dňa 07.07.1967 MNO ČSSR pána arm. gen. N. U. o zakladaní vojenských stredných odborných škôl (VSOŠ). Od roku 1949 v Spišskej Novej Vsi fungovala iba jedna Vojenská škola Jána Žižku (VŠJZ) a tá už svojou kapacitou a zameraním nepostačovala pokryť sústavne rastúce požiadavky armády na rozvoj a modernizáciu bojovej techniky, skvalitňovaní výzbroje a prudký rozvoj ČSĽA. Žalobca upozornil na to, že aj táto škola bola zriadená mimo zákona NZ ČSR č. 31/1953 Zb. školský zákon. Civilné a verejné organizácie vo VSOŠ, VŠJŽ, VG SNP a VŠKD nikdy nevykonávali žiadnu kontrolu, inšpekciu, ba ani elementárnu previerku - lebo jednoducho nemali povolený vstup do trvalé strážených a utajovaných vojenských objektov. Nedisponovali totiž previerkou na styk s utajovanými skutočnosťami a pod. Čiže všetky tie civilné zákony, ktoré sa žalovaný snaží vymenovať, sú iba okrajové, podružné a málo podstatné, nikdy neboli primárne. Tie vojenské školy boli zakladané len na základe rozkazu ministra národnej obrany ČSSR a nie podľa nejakého civilného zákona. Podľa civilného zákona boli zriaďované predovšetkým civilné školy a len niektoré §§§ sa mohli použiť pre účely vojenských škôl. Od veku 16 rokov a 1 deň každý žiak vojenskej strednej školy zároveň podliehal aj brannému zákonu č. 92/1949 Zb. ktorý v SR platil do roku 1998, v ČR do roku 1999. Vojenské školstvo bolo v Československu budované pre potreby výstavby a rozvoja zamestnaneckého jadra masovej armády ČSĽA (nie profesionálnej ako dnes sú OS SR). Jeho účelom bolo doplňovanie tzv. vojenských kádrov cestou ich sústavného vzdelávania, odborného štúdia, výchovy a výcviku v režime branného zákona za predpokladu využitia takejto investície v priebehu ich celoživotnej vojenskej kariéry, až do čias jeho penzijného veku, odchodu do dôchodku. Podľa žalobcu žiak vojenskej strednej školy bol v regulárnych kasárňach povinne nielen 8 hodín, ale aj potom, musel sa ďalej musel sústavne pripravovať, slúžiť, podstupovať vojenský dril a vojenský výcvik, zúčastňovať sa bojových poplachov, či držať stálu bojovú pohotovosť - to civilní študenti, naši rovesníci vôbec nepoznali a dodnes nevedia čo to je! Ani občianski zamestnanci vojenskej správy, ba aj niektorí vojaci z povolania nemuseli byť v tomto zamestnaní viac ako 8 'A hodiny denne, boli iba v pracovnom pomere, nie v služobnom. V tom sa od nich výrazne líšime, my sme tam boli natrvalo, non-stop 4 roky! Žalobca zdôraznil, že v rozhodnom čase dovŕšil 16 rokov, t. j. počnúc dňom od 18.11.1968 (ten vek dosiahol už v 1. ročníku VSOŠ!!) už podliehal tomuto brannému zákonu a túto závažnú okolnosť od tohto termínu si málokto uvedomuje a zatiaľ nevzal nikto z kompetentných na zreteľ. To znamená, že žalobca mal iba 16 rokov a požadovaný fyzický vek 17 rokov postupne každým dňom v tých kasárňach iba dovršoval. Ako študent VSOS RVD v Martine ju absolvoval ako bezprostrednú a ničím neprerušovanú koncentrovanú prípravu na budúce vojenské povolanie. Tento branný zákon na Slovensku platil až do 01.01.1998. Ako 16 ročný mladík nemal nijaký priestor na slobodný výber, alebo inú voľbu. Musel dobrovoľne pokračovať v štúdiu a zároveň paralelne plniť aj povinnosti vyplývajúce z branného zákona. Nemal inú možnosť, ani vybočiť, ba ani najmenšiu šancu konať inak. Nútili ho podpísať záväzok k službe na 8 (neskôr až 10 rokov), inak by nebol pripustený k maturitným skúškam a hrozili, že bude musieť nahradiť vysoké finančné náklady na celé štúdium. Takto to fungovalo! Takéto drastické podmienky nemali študenti na civilných stredných školách nikde! Mohli skončiť hocijakú civilnú školu kedy chceli, prestúpiť na inú školu kedy chceli a to všetko bez akejkoľvek finančnej náhrady! Je preto nevyhnutné, aby aj táto celé obdobie 4-ročného štúdia na Vojenskej strednej škole bolo posudzované a započítané ako I. kategória funkcií k môjmu prospechu a nie v neprospech o čo sa vehementne snaží žalovaný.“ Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, čís. k.: 10Sd/216/2013 zo dňa 06.06.2014 a ROZSUDOK“ Krajského súdu v Prešove, čís. k.: 6Sd/21/2016 zo dňa 14.09.2016, ktorými zrušil rozhodnutia Sociálnej poisťovni, pretože tá v dostatočnom rozsahu, úplnosti a vyčerpávajúcim spôsobom nevysvetlila, čo je to „ostatná vojenská služba“, hoci toto štúdium treba nepochybne považovať za sústredené a koncentrovanú prípravu na výkon budúcej profesionálnej služby v ozbrojených silách (pozri § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 100/1988 Zb.). Všetci žiaci vojenských škôl museli hneď od počiatku povinne nosiť oficiálnu vojenskú uniformu s označením príslušnosti k štátu, druhu vojska, hodnosť (ročník), museli vzdávať vojenskú poctu atď. Žalovaný klame a zavádza, keď tvrdí, že žiaci neboli ozbrojení samopalmi. Žalobca upozornil, že tí istí žiaci v tom čase nevykonávali ani základnú vojenskú službu, ani vojenskú prísahu... Hoci žalovaný tvrdí, že to vraj bol predpoklad na výkon vojenskej služby. To sú pravé príčiny toho, kvôli ktorým sa žalovaný bojí vydať požadované potvrdenie, alebo osvedčenie. Žalobca vysvetlil, že v súčasnosti žiada zadosťučinenie od štátu, pretože mladiství na vojenských školách museli od prvého ročníku držať pohotovosť (tzv. „spojky“, § 11 zák. č. 76/1959 Zb.), aby mohli okamžite privolať svojich veliteľov do kasární a to ešte v určenom časovom limite. Ak to niekto v časovej norme nezvládol, musel za trest vždy behať niekoľko kilometrov, aby si to poriadne nacvičil a nikdy už nezlyhával. V tejto súvislosti pripomenul, že už v mierových podmienkach sa v armáde povinne držala tzv.: „stála bojová pohotovosť“. A žiaci a poslucháči vojenských stredných škôl tu zohrávali svoju dôležitú a nezastupiteľnú úlohu, boli nedeliteľnou súčasťou tohto bojového systému. Ich zaradenie do týchto činností bolo v súlade s „Plánom mobilizačného rozvinutia vôjsk“. Museli týchto svojich priamych nadriadených dôstojníkov zvolať v časovom limite do kasární, prípadne zaujať záložný priestor a to aj v noci, alebo skorých ranných hodinách. Každá vojenská stredná škola bola organizovaná ako riadna vojenská organizácia, napríklad ako pluk, ktorý sa členil podľa vojenských kritérií na menšie oddiely, prápory, batérie, roty, čaty, až družstvá. Presné počty žiakov museli súladiť s presnými tabuľkovými počtami vojakov základnej služby u bojových útvarov zaradených v družstve, čate, rote, batérii.„atď., podľa prísnych vojenských regúl. To neboli náhodne vytvorené skupiny, ale starostlivo organizované skupiny vojakov podľa presných vojenských pravidiel. Žiaci boli hneď od počiatku nástupu do školy zaradení do vojenských štruktúr. Mladiství na vojenských školách museli od prvého ročníku vykonávať až 33 hodinové dozorné služby (8 hodín výučba. 1 hodina príprava do služby a preskúšanie, 24 hodín dozorná služba u jednotky ), a to aj niekoľko krát mesačne. Vojenské školstvo patrilo výlučne pod záštitu FMNO ČSSR v Prahe, takže to, čo sa odohrávalo na vojenských školách unikalo pozornosti a kontrole verejnosti, pravdepodobne sa hrubo porušoval aj bývalý zákonník práce, či školské zákony, pretože tu panovala striktná klauzúra. Žalobca vyjadril presvedčenie, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ, resp. 1., 2., 3., a 4. ročníka VŠJŽ, resp. VG SNP, VG v Moravské Tŕebové, VG v Opave, VSKD Žilina a ostatných vojenských stredných škôl, na ktorých študovali mladiství 15 až 18 roční absolventi, jednoznačne vykonávali SLUŽBU. Bola to predovšetkým DOZORNÁ SLUŽBA na rotách a batériách u svojej jednotky. Žalobca má ku dňu 31.03.2017 odpracovaných a odslúžených 13 240 dní + 4 505 dní = 17 745 dní, čo predstavuje 48 rokov a 225 dní, a to bez toho, aby mi bola akokoľvek zarátaná, alebo zohľadnená preferovaná I. kategória funkcií, hoci v nej pôsobil až 25,38 % z celkovo odpracovaných dní. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že polovinu žalobcovho vojenského štúdia na Vojenskej strednej odbornej škole RVD v Martine, nie je možné považovať za službu. Zároveň žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol niekoľko civilných zákonov - pravdepodobne v omyle. Zabudol uviesť, že tie isté základné vojenské poriadky a predpisy, smernice a rozkazy, sa povinne vzťahovali aj na všetkých vojakov z povolania, vojakov základnej služby a žiakov VSOŠ RVD ako napr.: jednotný vojenský poriadok Zákl. 1-1, Zákl. 1-2, disciplinárny poriadok Zákl. 1-3 (t. j. Disciplinárny poriadok ozbrojených síl ČSSR), ako aj všetky ostatné Základné vojenské poriadky - bez výnimky. Tieto právne normy a poriadky sa nikdy neuplatňovali na civilných stredných školách a gymnáziách, ale predovšetkým v armáde. V celej armáde sa dôsledne uplatňovala (bez výnimky) rovnaká nedeliteľná veliteľská právomoc, ukladali sa im rovnaké disciplinárne odmeny ale aj tresty (pozri § 13 až § 22 zák. č. 76/1959), počas celého vojenského štúdia sa im viedol tzv. „ZOT“, t. i. záznam o odmenách a trestoch, ktorý sa jednotne používal aj u ostatných vojakov z povolania a u žiakov vojenských stredných škôl, a množstvo ďalších právnych predpisov, ktoré sa rovnako a plnom rozsahu vzťahovali na vojakov základnej služby a študentov VSOŠ a študentov ostatných vojenských stredných škôl (opäť) bez výnimky. Tieto predpisy a smernice upravovali režim žiakov na vojenských školách a nie civilné zákony, ktoré nikto nepoznal. Dňa 29.08.1970 žalobca vykonal vojenskú prísahu. Do základnej vojenskej služby bol povolaný dňa 03.08.1970. Teda ešte pred výkonom vojenskej prísahy. Do nástupu na základnú službu sa musel dňa 18.05.1970, kedy mal iba 17. rokov podrobiť aj nevyhnutnému vojenskému odvodu, teda výrazne pred dosiahnutím 18. roku fyzického veku. Žalovaný by mal v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať na právnu úpravu z dôb, ktoré sa prebiehajúceho konania týkali, napr. na zákon č. 55/1956 Zb., o dôchodkovom poistení, v znení neskorších predpisov, ktorý v ustanovení § 6 ods. 2 definoval dobu prípravy na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky, a dobu vojenské služby ako tzv. náhradnú dobu poistenia. Obdobná úprava bola rovnako v ustanovení § 6 ods. 4 bod 4) zák. č. 101/1964 Zb., o dôchodkovom zabezpečení. Táto úprava bola obdobne zachovaná i v ustanovení § 10 ods. 1 písm. d) zák. č. 121/1975 Zb., o sociálnom zabezpečení. Inými slovami povedané, po celou dobu bol náhľad na prípravu na budúce povolanie i na základnú vojenskú službu zhodný, teda doba štúdia po skončení povinnej školskej dochádzky (na ZDŠ), bola vždy považovaná za dobu zamestnania (poistenia) a tiež doba služby v čs. ozbrojených silách, pokiaľ nešlo o službu vojaka z povolania. Žiaci na vojenských stredných školách si permanentne prehlbovali svoje vzdelanie, ktoré vždy nieslo znaky sústavnosti a cieľavedomosti, teda išlo nielen o prípravu k štúdiu, ale aj o prípravu na budúce vojenské povolanie, ktoré prebiehalo kontinuálne. Žalobca zdôrazil, že aktuálne vyštudovaný vysokoškolský odbor priamo nadväzoval na odbor vyštudovaný na vojenskej strednej škole, na ktorej skladal maturitnú skúšku Tento fakt žalovaný nehodnotil. Prečo žalovaný dnes nerešpektuje a ignoruje záznamy a údaje v oficiálnych a úradných dokumentoch ako je napr. vojenská knižka, výkaz dôb a kategórií funkcií, maturitné vysvedčenie, alebo čestné vyhlásenia dvoch svedkov s úradne osvedčenými podpismi? Ba práve naopak - spochybňuje ich, a to je naozaj zvláštne a podivné. Žalovaný a VÚSZ sú pravdepodobne v zjavnej dôkaznej núdzi, pretože dodnes nevedia predložiť žiadne oficiálne rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní, ktoré navyše musia byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR a nielen vychádzať zo subjektívnych údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných prostriedkov preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek - takým dôležitým a rovnocenným dôkazom môže byť aj „čestné vyhlásenie“ dvoch svedkov, že to bolo úplne inak, ako dnes tvrdí žalovaný, či VÚSZ. Tieto čestné vyhlásenia dvoch svedkov zákonnou formou spoľahlivo nahradia zmätočné a nedostatočné záznamy v evidenčných listoch vojakov, alebo chýbajúce záznamy o službe a skutočnej činnosti žiakov na vojenských stredných školách. Žalobca absolvoval VSOŠ RVD v Martine od 01.09.1968 do 31.07.1972 v dĺžke 1 430 dní, t. j. 3 roky a 335 dní ako bezprostrednú a ničím neprerušovanú prípravu na budúce vojenské povolanie. Je teda nevyhnutné, aby aj táto doba služby všetkými dôchodkovými inštitúciami SR bola rešpektovaná a započítaná k môjmu prospechu na účely dôchodkového zabezpečenia v I. kategórii funkcií a nie v bezvýznamnej III. pracovnej kategórii. O zložitosti tohto problému nasvedčuje aj nepochybný fakt, že v rozhodnom čase bol žalobca už vystavený pôsobeniu prísnych vojenských predpisov, disciplinárnemu poriadku, či dokonca Trestného zákona s osobitnými ustanoveniami o vojenských trestných činoch, čo ostatní vrstovníci v civilných zamestnaniach vôbec nepociťovali a nezaťažovalo ich to. Musel znášať oveľa viac povinností a zodpovednosti ako ostatní moji vrstovníci, čo by malo byť dnes spravodlivo zohľadnené v žalobcov prospech. Žalobca žiadal žalovaného posúdiť, či dobu štúdia žiaka stredného odborného učilišťa (pozn.: ...môžem to byť aj ja ako žiak vojenskej strednej školy) pripravovaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie, ktorá sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňovalo pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach (pozn.: môžu to byť považované aj strážené areály a budovy kasární, vojenské výcvikové priestory, vojenské nemocnice a vojenské letiská), kde sa vykonávali zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie (pozn.: všetci vojaci z povolania mali na týchto istých pracoviskách priznanú I. a II. kategóriu funkcií) a prečo by žiaci vojenských stredných škôl boli výnimkou. Medzi tým základe žiadosti Ústredie Sociálnej poisťovne sprístupnilo informáciu podľa ZSI, kedy občania Slovenskej republiky od dovŕšenia svojich 15- tich rokov fyzického veku (už po skončení ZDŠ) majú priznanú preferovanú pracovnú kategóriu (I.,II.). Sociálna poisťovňa nám sprístupnila nasledovnú informáciu, v ktorej uvádza, že cit.: „.Zamestnanie (obdobie dôchodkového poistenia) zaradené do 1. (II.) pracovnej kategórie mohla fyzická osoba získať už po skončení povinnej školskej dochádzky, ak vykonávala zamestnanie, ktoré bolo zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie. Tiež mohla získať zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie aj ako žiak stredného odborného učilišťa za predpokladu, že sa praktické vyučovanie uskutočňovalo pravidelne na pracoviskách alebo prevádzkach kde sa vykonávali zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie. Zamestnania sa do I. (II.) pracovnej kategórie zaraďovali najdlhšie do 31. decembra 1999“. To analogicky znamená, že doba odborného štúdia žiaka vojenskej strednej odbornej školy vychovávaného, sústavne, koncentrovane a racionálne pripravovaného pre zamestnanie I. resp. II. kategórie funkcií, sa musí posudzovať ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa v rámci študijného plánu pravidelne vykonával odborný a predovšetkým vojenský výcvik a vojenská príprava žiaka na tých istých pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa vykonávalo zamestnanie I. resp. II. kategórie funkcií (t. j. išlo predovšetkým o kasáme, vojenské výcvikové priestory, letiská, vojenské nemocnice a pod), teda v rovnakých podmienkach ako u vojakov VZS, alebo ostatných vojakov z povolania, ktorí na nich dohliadali, alebo sami viedli ich vojenský výcvik, vojenskú prípravu a velili im. Žalobca zdôraznil, že v v jeho prípade išlo vojenskú službu, ktorá má jednoznačne verejnoprávny pomer, a ktorý má dôležitý význam všade tam, kde zúčastnené subjekty nemajú rovné postavenie a preto jeden z nich môže tomu druhému jeho práva a povinnosti jednostranne (vrchnostensky) stanovovať, hoci aj v medziach zákona. Úlohou žalovaného, ale aj všeobecných súdov je vyjadriť sa tiež k tomu, či daný typ štvorročného vojenského stredoškolského vzdelania predstavoval prípravu na budúce vojenské povolanie, alebo išlo o vojenský výcvik (ktorý trval u vojakov základnej školy krátkych len 30 dní), alebo o činnosť, ktorá sa nápadne podobala alebo úplne bola stotožnená s výkonom vojenskej služby. Ak žalovaný trvá na tom, že hodnotí 3. a 4. ročník štúdia na VSOŠ len preto, že je to vojenská základná služba, žalobca poukázal na spoločné črty štúdia na VG SNP, VSJZ a VŠKD. Boli to celodenné, nočné služby, dozorná služba, vojenská príprava a vojenský výcvik, politické školenie mužstva, hospodárske dni, denno-denné nástupy na rajóny hotovosti, výkon služby spojok (pozri § 11 zák. č. 76/1959 Zb.), odobratie osobných dokladov, zákaz nosenia civilného odevu, násilné strihanie, zatváranie v strážených objektoch pod výstrahou streľby atď. Za týmito neriešenými dôchodkovými nárokmi je skutočná rebélia a nespokojnosť stoviek vojenských výsluhových dôchodcov, citlivejších duší vzpierajúcich sa bezduchej podriadenosti, odmietajúci len vojenské videnie niektorých stredoškolských problémov v CSĽA fungujúcich do roku 1991. Ak vnímavejší pozorovateľ dlhodobejšie sleduje snahy vojenských vyslúžilcov voči žalovanému, prípadne VUSZ, tak musí v nej vybadať niektoré charakteristické črty spravodlivosti, zásluhovosti a odstránenie nanucovaného rovnostárstva, či neprimeranej solidárnosti. Žalovaný svojim rozhodnutím sčasti nevyhovel žiadosti o poskytnutie informácie podľa zák. č. 211/2000 Z. z. a na položené otázky v bodoch 11., 12. druhá veta, 13., 14., 15., 16., 17., 18., 19., 21., 22., 24., 25., 26., 27., 28., a 29 odmietlo poskytnúť konkrétne informácie. Síce uviedol dôvody na základe ktorých tak urobil, ale tie sú nepresvedčivé a vyhýbavé. Niekde žalovaný tvrdil, že informáciami nedisponuje a nemá možnosť ich získať. To všetko je len lacnou výhovorkou, aby sa vyhol opísaniu pravdivých skutočností, na ktoré žalobca vytrvalo a trpezlivo hľadá a čaká odpoveď u kompetentného. Takisto slovenská spoločnosť je denne informovaná o tom, ako dobre funguje informačný systém ESO za sumu 700 mil. €. Prečo ho žalovaný nevyužíva? Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Žalobca neoznamoval len nejaké „vlastné subjektívne pocity“ ako sa v texte odpovede uvádza. V tomto názore sa žalovaný fatálne mýli. To sú síce pocity žalobcu, ale zároveň aj pocity, poznatky a skúsenosti ostatných stoviek jeho spolužiakov, vrstovníkov z celej SR a ČR, ktorí boli taktiež rovnakými absolventmi Vojenských stredných škôl v bývalej ČSSR a všetky príkoria pocítili na vlastnej koži. Takže veľmi dobre a detailne si pamätajú študentské roky, čo osobne zažili na tých vojenských stredných školách. Argumenty, ku ktorým sa žalovaný nateraz uchýlil, sú zjavne účelové a jednokoľajné. Takáto chabá odpoveď nie je dostačujúca a nie je dobrou vizitkou. Žalovaný dokonca priznáva, že nemá k dispozícii ani tri rezortné zoznamy MNO ČSSR, ktoré by vylučovali žiakov Vojenských stredných škôl z I. resp. II. kategórie funkcií. No napriek tejto zásadnej okolnosti tieto právne relevantné informácie však ďalej ľahkovážne poskytuje Sociálnej poisťovni, ktorá ich využíva v neprospech vojenských vyslúžilcov pri uplatňovaní ich dôchodkových nárokov. Toto sa ani nedá komentovať. Žalovaný je štátnou inštitúciou a musí dodržiavať zákony. Ak žalovaný o sebe tvrdí, že na úseku výkonu obrany, má postavenie štátneho orgánu - tak potom v zmysle čl. 2 ods. 2 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Predmet činnosti žalovaného je taxatívne vymedzený v Ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z., ďalej v zák. č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR a zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, prípadne veľkého množstva aj ďalších. Podsúvanie subjektívnych názorov nejakého zamestnanca žalovaného dôchodkovej inštitúcii nie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. III. Argumenty žalovaného 6. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 17.07.2017 uviedol, že v predmetnej právnej veci bol orgánom verejnej správy, ktorý rozhodoval na základe návrhu ustanovenej osobitnej komisie o riadnom opravnom prostriedku ústredného orgánu štátnej správy - Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ako orgánu prvostupňového, minister obrany Slovenskej republiky, ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, ktorému osobitný predpis, a to zákon č. 211/2000 Z. z. v spojení so Správnym poriadkom, v tejto právnej veci zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby, t. j. žalobcu, v oblasti verejnej správy, v druhom stupni. Nakoľko žalobcom označený žalovaný Ministerstvo obrany SR nie je orgánom verejnej správy, ktorý rozhodoval o riadnom opravnom prostriedku, pričom taktiež nemá postavenie orgánu, ktorý rozhoduje o rozklade proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, a tvrdil, že nemôže vystupovať ako účastník tohto konania na strane žalovaného. Z tohto dôvodu žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. 7. Žalovaný poukázal na absenciu dôvodov žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné. Žalobca v žalobe neuviedol dôvody žaloby, t. j. konkrétne skutkové a právne skutočnosti, v čom vidí nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, opísanie rozhodujúcich skutočností, na ktorých je postavené tvrdenie žalobcu o nesprávnosti napadnutých rozhodnutí, resp. nezákonnosť a nesprávnosť postupu žalovaného, s tým, že žalobca tiež neuviedol žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení. 8. Žalovaný zotrvával na rovnakom právnom závere, aký bol uvedený v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalobca prostredníctvom žiadosti zo dňa 06.10.2017 o sprístupnenie odpovedí na 29 v časti nesprístupnených informácií požadoval informácie, ktorými povinná osoba nedisponuje, nemá možnosť získať ich automatizovaným spôsobom ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením kópie už vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal žalobcom požadované náležitosti odpovede. Žalobca tiež žiadal, aby Ministerstvo obrany Slovenskej republiky vyjadrilo svoj názor, stanovisko, právnu úvahu, resp. aby poskytla právne poradenstvo vzťahujúce sa k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v rozhodnom čase, pričom však takáto povinnosť poskytnutia informácií nevyplýva žalovanému ako povinnej osobe zo žiadneho právneho predpisu. Odpovede na žalobcom položené otázky by v konečnom dôsledku nemali charakter informácie v zmysle ZSI, ale išlo by o subjektívne názory žalovaného, pretože žalovanýá nemá dokumenty alebo informácie, ktoré by takéto odpovede obsahovali, vôbec vytvorené resp. spracované. 9. Žalovaný považoval podanie žaloby žalobcom vo všeobecnosti len za účelové konanie, ktoré je nespôsobilé vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Rozsiahlym opisom domnienok, subjektívnych pocitov a zážitkov sa žalobca snaží odkloniť pozornosť správneho súdu od podstaty predmetného sporu. Žalobou napadnuté rozhodnutie považoval žalovaný za zákonné. IV. Konanie pred správnym orgánom a súdom 10. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 29.05.2019 rozsudkom. V. relevantné právne predpisy 11. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 12. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., zákona o slobode informácií (ďalej len ZSI), osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 13. Podľa § 3 ods. 1 ZSI, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 14. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 15. Podľa § 16 ods. 1 ZSI, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. 16. Podľa § 3 ods. 2 SP, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. VI. posúdenie veci správnym súdom 18. Vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 19. Právne a skutkovo obdobná vec hoci iného žalobcu (žalobca v predmetnej veci bol právnym zástupcom žalobcu v obdobnej veci) bola už predmetom prieskumu zákonnosti pred správnym súdom a vo veci súd vydal rozsudok sp. zn. 2S/126/2017 zo dňa 05.06.2019. Súd poukazuje na právne závery v tomto rozsudku uvedené. 20. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t. j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99). 21. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 22. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii ZSI vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2, patria sem aj súdy. Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013). 23. Je evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). 24. Z administratívneho spisu súd zistil, že podaním zo dňa 25. januára 2017 doručeným Ministerstvu obrany Slovenskej republiky dňa 06.02.2017 žalobca na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám požiadal žalovaného ako povinnú osobu podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií o písomné poskytnutie informácií - odpovedí na nasledovné otázky: na nasledovné otázky: 1. Kto bol zriaďovateľom VŠJŽ, VŠKD, VSOŠ, VG SNP a ostatných vojenských stredných škôl? Ako, resp. akým spôsobom podliehali verejnej kontrole a inšpekcii? Ak eventuálne nepodliehali verejnej kontrole, vysvetliť dôvod. 2. Na základe čoho bol žiakom vojenských stredných škôl pri nástupe do vojenskej školy odobratý občiansky preukaz? Jediným dokladom na preukazovanie totožnosti po celú dobu ich štúdia zostala tzv. „VYCHÁZKOVÁ KNÍŽKA“ ? 3. Na základe čoho museli žiaci vojenských stredných škôl nosiť vojenskú rovnošatu s oficiálnymi znakmi príslušnosti k CSĽA a štátneho znaku? Aký právny predpis reguloval používanie oficiálneho štátneho znaku a vojenských symbolov na verejnosti maloletými občanmi ČSSR? 4. Na základe čoho sa museli žiaci vojenských stredných škôl hlásiť na OVS, poprípade na VB, alebo na miestnom národnom výbore pri udelení voľna k opusteniu posádky, alebo po príchode na prázdniny? Prečo túto povinnosť nemali žiaci, naši rovesníci z civilných škôl? 5. Na základe čoho boli voči študentom vojenských stredných škôl uplatňované základné vojenské predpisy: Zákl-1-1, Zákl-1-2, Zákl-1-3 a prečo ich museli striktne dodržiavať a navyše rešpektovať aj mnohé ďalšie vojenské predpisy? 6. Na základe čoho a prečo museli byť žiaci vojenských stredných škôl zaraďovaní do služieb dozorného roty, dozorného batérie, dozorného kuchyne, do zmien v kuchyni, do spojok a museli dodržiavať stálu bojovú pohotovosť aj v mierových podmienkach - obmedzovaním ich vychádzok ... atď.? 7. Na základe čoho sa žiaci vojenských stredných škôl zúčastňovali slávnostných Vojenských prehliadok? (Pozn. medzi nimi boli i takí, čo mali iba 16 rokov). Prečo tam nepochodovali žiaci civilných stredných škôl? 8. Prečo bolo veliteľom, technikom a náčelníkom - t. j. vojakom z povolania, slúžiacim v tých istých areáloch kasární, letísk a WP (kde bola situovaná aj vojenská stredná škola) priznaná I. kategória funkcií, teda bola hodnotená výrazne oveľa priaznivejšie ako dnes posudzuje MO SR službu žiakov vojenských stredných škôl (iba v málo bonitnej v III. pracovnej kategórii)? Vysvetlite dôvody, prečo žiaci vojenských stredných škôl tvorili vojenské jednotky, napr. družstvo, čata, rota, batéria, prápor, oddiel, ktorým velili regulárni vojenskí velitelia? 9. Na základe čoho žiaci vojenských stredných škôl vykonávali vojenskú prípravu (streleckú, taktickú, chemickú, OPZHN a ďalšie) a prečo všetky vyučovacie predmety boli úzko špecializované len na vojenskú tematiku? 10. Prečo boli žiaci vojenských stredných škôl ozbrojovaní osobnými zbraňami - 7,62 mm samopalom vz. 58, 7,62 mm pištoľou vz. 52, guľometmi UK- 59, pancierovkami RPG-7 a vykonávali ostré streľby z týchto pechotných zbraní a hádzali ostrými ručnými granátmi RG-4 a Fl? Na základe čoho a prečo im boli pridelené osobné zbrane, napr. 7,62 mm samopaly vz. 58, keď ešte neboli vojakmi základnej služby, ani vojakmi z povolania, nemali ani vojenskú prísahu? Boli týmito ručnými zbraňami vyzbrojení aj ostatní vojaci základnej služby CSĽA, ktorí neboli žiakmi vojenských škôl? 11. Žiaci vojenských stredných škôl mali počas štúdia na škole pridelené aj poľné uniformy vz. 60, tzv. „maskáče“ s ihličkovým vzorom a čierne vysoké boty vz. 60 (tzv. „kanady“), ktorými boli jednotne vystrojení aj všetci ostatní vojaci z povolania i všetci vojaci základnej vojenskej služby CSĽA. Zdôvodnite prečo tieto poľné uniformy žiaci vojenských stredných škôl používali, a k akému účelu? 12. Žiaci vojenských stredných škôl boli počas 4-ročného štúdia ubytovaní v kasárňach, alebo internátoch? Akým bol v tom zásadný rozdiel a čo zásadne slúžilo k ich rozlíšeniu? 13. Prečo boh žiaci vojenských stredných škôl boh počas 4-ročného štúdia ubytovaní v strážených kasárňach, ktoré so samopalmi s ostrými nábojmi strážili vojaci základnej služby? 14. Žiadam MO SR predložiť tri oficiálne rezortné zoznamy preferovaných funkcií, vydaných v súlade s právnou procedurálnou receptúrou, uplatňovaných v rezorte MNO ČSSR ako I. all. kategórie funkcií z roku 1964, 1975 a 1988 (plamé v rozhodnom čase), a ktoré mah byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR, ktoré by MO SR oprávňovah vylúčiť dobu štúdia na vojenských stredných školách z I. a II. kategórie funkcií. 15. Žiadam MO SR posúdiť, cit.: „Dobu štúdia žiaka stredného odborného učihšťa (pozn.: ...môžeme to byť aj žiak vojenskej strednej školy) pripravovaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie, ktorá sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach (pozn.: môžu to byť považované aj strážené areály a budovy kasární, vojenské výcvikové priestory a vojenské letiská), kde sa vykonávali zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie (pozn.: vojaci z povolania mah na týchto istých pracoviskách priznanú I. a II. kategóriu funkcií a prečo nie žiaci vojenských stredných škôl? 16. Prečo sa deň nástupu do vojenskej strednej školy nepovažuje za začiatok odpočítavania telesnej, psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania zdravia a stresu žiakov a toto kontinuitné vyčerpávanie a nemilosrdné ničenie osobnosti, nepretržite pokračovalo až do skončenia (záveru) vojenskej služby, ukončenia jeho vojenskej kariéry, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Prečo toto odpočítavanie riešite iba od nástupu na vojenskú základnú službu, či niekedy až oveľa neskôr? Vysvetlite prečo práve deň nástupu žiakov na vojenskú strednú školu netreba považovať za začiatok najvyššej prípustnej expozície drsných dôsledkov na ich zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Išlo, alebo nešlo o prácu v ťažkom rizikovom prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav žiaka a jeho bezpečnosť a hygienu v službe? Nepredstavovali tieto okolnosti dôvody pre zaradenie tejto služby do preferovaných kategórií? 17. Tie stredné školy niesli predovšetkým názov VOJENSKÉ. Boh výlučne zaradené do rezortu MNO ČSSR, alebo fungovali pod iným rezortom. Prečo mali taký militantný názov? Vysvetlite prečo sa ním líšili od ostatných civilných stredných škôl? Aký bol v tom zásadný rozdiel? 18. Tie vojenské stredné odborné školy (VSOS) niesli predovšetkým primárny názov ODBORNÉ. Prečo nemali názov PRIEMYSELNE? V čom bol zásadný rozdiel, a čím sa líšili od názvu a obsahu civilných stredných škôl? 19. Rezortné zoznamy preferovaných zamestnaní museli byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR a nielen vychádzať z údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných prostriedkov preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek. Absenciu evidenčného lístka vojaka však môže účinne nahradiť aj „čestné vyhlásenie“ dvoch svedkov, prečo túto okolnosť neuznáva MO SR? Mali rezorty Ministerstva školstiev ČSR a SSR, Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR, Ministerstva zdravotníctva ČSSR a ústredné výbory odborových zväzov, k dispozícii relevantné poznatky na vydanie zoznamov prác a pracovísk zakázaných mladistvým (na vojenských stredných školách)? Mali k dispozícii písomný súhlas týchto orgánov na výkon dozornej služby (aj niekoľkokrát do mesiaca) a vojenského výcviku vykonávaného žiakmi vojenských stredných škôl? Vie MO SR tieto pochybnosti vyvrátiť a vierohodne preukázať požadované skutočnosti? 20. Všetci vieme, že doba služby v I. a II. kategórii funkcií mala rozhodujúci vplyv na stanovenie podmienok vzniku nároku na dôchodok (nižší dôchodkový vek), tak aj na výšku dôchodku (zvýšení základnej výmery dôchodku). Podľa ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. federálne ústredné orgány štátnej správy a ústredné orgány štátnej správy republík, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce a ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávali svojimi výnosmi rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie. Za ostatné ústredné orgány a organizácie, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce, ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávalo tieto zoznamy svojim výnosom federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí, a ak išlo o ústredné orgány a organizácie republík, príslušné ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí republiky v dohode s federálnym ministerstvom práce a sociálnych vecí. Vie MO SR tento legislatívny a zákonný postup vierohodne preukázať? 21. Prečo žiaci vojenských stredných škôl museli chodiť niekoľkokrát mesačne do 24- hodinových dozorných služieb u svojej jednotky? Len pre pamäť pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce: „Zamestnávateľ nesmie mladistvých zamestnávať prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství starší akoló rokov vykonávať nočnú prácu nepresahujúcu jednu hodinu, ak je to potrebné pre ich výchovu na povolanie. Nočná práca mladistvého musí bezprostredne nadväzovať na jeho prácu pripadajúcu podľa rozvrhu pracovných zmien na denný čas“. Vie MO SR tieto zákonné ustanovenia zdôvodniť a zosúladiť s tým, čo sa v skutočnosti na vojenských stredných školách odohrávalo? Vie MO SR zdôvodniť, prečo sa porušoval zákonník práce č. 65/1965 Zb.? 22. Prečo žiaci vojenských stredných škôl okrem dozorných služieb u svojej jednotky museli navyše držať aj stálu bojovú pohotovosť (v čase mieru), čo fakticky znamenalo že iba 10% (niekde až 30 %) z celkového počtu žiakov mohlo napr. ísť na vychádzky mimo objektu kasární. Viete potvrdiť, alebo vylúčiť tieto praktiky panujúce na vojenských stredných školách (najmä do roku 1991). 23. Aký bol skutočný profil študentov vo VG SNP v Banskej Bystrici, VSJZ v Bratislave, VSKD v Žiline a žiakov VSOS v ostatných mestách? 24. Co a kto urobil vtedajším militantom z FMNO ČSFR prietrž v ich agresívnych a útočných plánoch naďalej pokračovať vo vychovávaní detských vojakov, boh to medzinárodné zmluvy a dohody o práve na slobodný výber povolania z roku 1991, ktoré zakazovali detskú prácu? Alebo to boh iné dokumenty, vymenujte ktoré? Existujú takéto prípady oficiálneho ozbrojovania mladistvých v SR a ČR aj dnes? Prestah byť tieto praktiky spornými až prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991, ktorá v čl. 33 ods. 2 zakotvovala právo na bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách? Viete, že Deklarácia ľudských práv bola schválená Federálnym zhromaždením CSFR a to ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. zo dňa 09.01.1991? Prečo práve touto listinou bol osobám mladším ako 18 rokov zakázaný vojenský výcvik? Ako sa konkrétne prejavilo prijatie čl. 9 ods. 1 tejto Listiny na žiakoch na vojenských stredných školách v SR a ČR, t. j. „nikoho nemožno podrobiť núteným prácam alebo službám“? 25. Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 zák. č. 92/1949 Zb. (branného zákona), povinnosť základnej (náhradnej) služby sú muži povinní plniť po dovŕšení veku 18 rokov, pokiaľ ju neprevzali dobrovoľne. V mojom prípade som narodený 18.11.1952 a nastúpil na VSOŠ 01.09.1968, fyzický vek 16 rokov som dosiahol 18.11.1968. Vek 17-rokov som dosiahol 1968, to znamená, že od termínu 01.01.1968 sa na moju osobu vzťahoval tzv. „Dobrovoľný vstup do vojska § 14“, resp. „Dobrovoľné prevzatie brannej povinnosti § 6“. Na tých vojenských školách sme vykonávali službu. Vysvetlite, prečo mi MO SR posudzuje I. kategóriu funkcií až od 3. ročníka VSOŠ, t. j. od 01.08.1970 a nie od 01.01.1969? 26. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zák. č. 92/1949 Zb. (branného zákona) upravuje podmienky dobrovoľného vstupu do vojska. (Poznamenávam, že pred nástupom do VSOŠ som bol podrobený vo Vojenskej nemocnici Bratislava dôkladnej dobrovoľnej lekárskej prehliadke podľa § 17 ods. 3, ktorá bola nevyhnutným predpokladom o zdravotnej a duševnej spôsobilosti na toto vojenské štúdium a výkon služby a základným predpokladom na pripustenie k prijímacím skúškam dňa 19.03.1968 so zdravotnou klasifikáciou „A“- schopný, pozn. zápis v mojej „zdravotnej knižke pro vojáky z povolání“.) Vysvetlite opodstatnenosť a dôvod týchto bezpodmienečných zdravotníckych prehliadok a určovanie zdravotnej klasifikácie „A-schopný“ a vyznačovanie týchto údajov v „zdravotnej knižke pro vojáky z povolání“, hoci sme v tom čase neboli vojakmi z povolania? (Pozn. ním som sa stal až 01.08.1972). 27. Je pravdou, že schopnosť vojenských stredných škôl smerovať svojich žiakov k budúcemu vojenskému povolaniu značne skomplikovalo aj prijatie čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd garantujúci každému občanovi ČSSR právo sa slobodne rozhodovať o svojom povolaní? 28. Išlo v ČSSR do roku 1991 o výchovu detských vojakov na vojenských stredných školách? (Pozri priloženú fotografiu ozbrojených žiakov so samopalmi vz. z VSJŽ v Bratislave), alebo klikni na: <http://www.csla.cz/armada/druhyvojsk/> csla3skoly03.htm. 29. Do vojenskej knižky kompetentné orgány MO SR vpisovali výlučne len „vojenské“ záležitosti a nie také, ktoré sa udiali v ostatnom civilnom živote vojaka z povolania. Ak je vojenská knižka oficiálnym dokladom, t. j. verejnou listinou rovnako ako občiansky preukaz, prečo potom štúdium L, 2., 3. a 4. ročníka VG SNP, VSOS, VSJŽ, VSKD a ostatných vojenských stredných škôl chronologicky zapisovaných do kolónky: „Vojenská činná služba“, MO SR dnes tvrdohlavo odmieta tento úradný zápis vo vojenskej knižke rešpektovať, s tým, že vraj nejde o službu? Vysvetlite dôvody. 25. Žalovaný sprístupnil časť požadovaných informácií - odpovedal na otázky č. 1 až 10, 12, 20 a 23. Rozhodnutím č. SEĽUZ-41-24-2/2017- OdSP zo dňa 14.02.2017 žiadosti sčasti nevyhovel a podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 ZSI požadované v bodoch 11, druhá veta v bode 12, 13 až 21, 24 až 29. odmietol poskytnúť. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad. Minister obrany Slovenskej republiky žalobou napadnutým rozhodnutím podľa § 61 ods. 2 Správneho poriadku a § 19 ods. 2 a ods. 3 ZSI, rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie a rozklad zamietol. 26. Správny súd dáva do pozornosti, že žiadateľ môže požadovať len informácie o takých jemu neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať žiadateľovi kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona. 27. Ako demonštruje charakter otázok, ktoré žalobca uviedol vo svojej žiadosti a ktoré žalovaný odmietol zodpovedať, tieto nepredstavovali informácie v zmysle ZSI. Rovnako nie je účelom ZSI, aby povinná osoba odpovedala žiadateľovi na akékoľvek otázky vo forme výkladu, prípadne vo forme odpovede polemizovala s názorom žiadateľa. Nie je ani účelom ZSI, aby povinná osoba robila rôzne šetrenia, prezentovala názor, či vykonávala kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť. 28. Správny súd zastáva názor, že žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Žalobca požadoval informácie, ktorými povinná osoba nedisponuje a nemá ich možnosť získať ich vybratím automatizovaným spôsobom ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením kópie už vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal žalobcom požadované náležitosti odpovede. 29. Rovnako už v predchádzajúcich veciach súdy judikovali, že: „Zo zistenia ZSI však nemožno vyvodzovať, že informáciou by malo zhromažďovanie, vyhľadávanie, resp. spracovanie údajov podľa požiadaviek a pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Rovnako tak z neho nevyplýva povinnosť vykonať šetrenia alebo dokonca vyhodnocovanie údajov na požiadanie oprávnenej osoby. Oprávnená osoba v zmysle zákona o slobode informácií môže požadovať len také informácie, ktoré má povinná osoba v reálnej dispozícii v originálnej podobe a ktoré je povinná poskytnúť bez toho, aby musela tieto informácie spracovať a vyhodnotiť. Zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti oprávnenej osoby informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú. Povinná osoba v zmysle tohto zákona nie je povinná ani oprávnená vykonávať s informáciami, ktoré má k dispozícii, také operácie, ktoré by viedli k vzniku nových informácií, ktoré sú požadované oprávnenou osobou, ale v momente podania jej žiadosti neexistujú, čo znamená, že nemôže spracúvať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú nové informácie. Ide najmä o prípad poskytnutia údaju alebo prehľadu, ktorý povinná osoba nemá vytvorený a sprístupnenie informácie by si vyžiadalo jeho vytvorenie, a teda vytvorenie novej informácie.“ (napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25.05. 2013 spis. zn. 11S/112/2012, obdobne rozsudok NS SR zo dňa 27.05.2009 spis. zn.2Sžo/190/2008 ). 30. Sumarizujúc správny súd dodáva, že v žalobe žalobca neuviedol, akým nezákonným postupom žalovaného malo byť jeho subjektívne právo porušené. Zo žaloby rovnako nebolo zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považoval napadnuté výroky rozhodnutí žalovaného za nezákonné. Z obsahu žaloby predovšetkým vyplýva, že žalobca polemizuje s orgánom verejnej správy ohľadne zaradenia jeho štúdia na vojenskej strednej škole a nie ako inú vojenskú službu. Tieto dôvody sa týkajú podľa súdu prípadných dôchodkových nárokov žalobu, nie však úpravy spoločenských vzťahov podľa ZSI. 31. Správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia ako celok spĺňalo nevyhnutné zákonné náležitosti spolu s dostatočným zdôvodnením postupu povinnej osoby. Je možné prijať záver, že žalovaný sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi odmietnutia žiadosti s náležitým vysvetlením. Žalovaný ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 33. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).