Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/51/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200375 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200375.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobcu: Lemond s.r.o., Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, IČO: 44 794 452 zastúpeného: Bobák, Bollová a spol. s r.o., advokátska kancelária, Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, IČO: 35 855 673 proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/6083, O-800/2016 zo dňa 27.01.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia orgánov verejnej správy 1.U žalobcu bola v dňoch 17.02.2016, 08.03.2016, 18.03.2016, 22.03.2016, 11.04.2016, 12.04.2016, 13.04.2016, 19.04.2016 a 21.04.2016 vykonaná inšpekcia práce zameraná na kontrolu dodržiavania: - sociálnej legislatívy v oblasti dopravy, - pracovno-právnych a mzdových predpisov a to: dodržiavanie mzdových predpisov, skopírovanie a uchovávanie údajov z vozidlovej jednotky, z karty vodiča, evidencie pracovného času vodičov a poskytovania cestovných náhrad. 2. Pri výkone inšpekcie práce so zameraním na kontrolu dodržiavania pracovno-právnych predpisov bolo zistené porušenie povinnosti: - viesť evidenciu pracovného času, - poskytovať zamestnancom preddavky na cestovné náhrady a - uspokojiť nároky na cestovné náhrady v plnom rozsahu a v zákonnej lehote. Zistené porušenia boli zdokumentované v protokole o výsledku inšpekcie práce č. IBA-038-60-2.6/P- E24,25,27-16 zo dňa 22.03.2016 (ďalej aj len Protokol 1), ktorý bol prerokovaný so žalobcom dňa 22.03.2016 a na základe písomného vyjadrenia žalobcu bol vypracovaný dodatok č. 1 k Protokolu 1, ktorým boli zistenia ponechané v platnosti. Žalobca dodatok k protokolu prevzal dňa 18.04.2016. 3. Pri výkone inšpekcie práce so zameraním na kontrolu dodržiavania sociálnej legislatívy v doprave, bolo zistené porušenie povinnosti: - viesť evidenciu pracovného času, - neposkytnutie mzdového zvýhodnenia za nočnú prácu a - nezabezpečenie stiahnutia údajov z karty vodiča C. E.. Z vykonanej inšpekcie práce zameranej na dodržiavanie sociálnej legislatívy v doprave bol vyhotovený Protokol č. IBA-059-60-2.6/P-E24,25,27-16 zo dňa 13.04.2016 (ďalej aj len Protokol 2), ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 21.04.2016 a ku ktorému bol vypracovaný Dodatok č. 1 na základe písomného vyjadrenia žalobcu, pričom zistenia boli ponechané v platnosti. Žalobca Dodatok č. 1 k Protokolu č. 2 prevzal dňa 19.05.2016. 4.Inšpektorát práce Bratislava rozhodnutím č. 2016/615 2016/15047 zo dňa 03.10.2016: 1. zastavil konanie voči žalobcovi podľa § 30 ods. l písm. h) Správneho poriadku v časti týkajúcej sa porušenia § 36 ods. l zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o cestovných náhradách“) vo vzťahu k A. I. a mesiacom marec až október 2014 a apríl 2015, ako aj v časti týkajúcej sa porušenia § 36 ods. 8 Zákona o cestovných náhradách u oboch zamestnancov vo vzťahu k jednotlivým mesiacom roka 2014 a januáru a februáru 2015, pretože v tejto časti odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu, 2. žalobcovi uložil pokutu vo výške 6.000,- eur za spáchanie správneho deliktu, ktorého sa dopustil protiprávnym konaním tak, že: - nezabezpečil v období október 2015 až január 2016 prostredníctvom podnikovej karty stiahnutie údajov z karty vodiča C. E., najmenej raz za 28 kalendárnych dní, čím porušil čl. 10 ods. 5 písm. a) bod i. nariadenia EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES) č. 561/2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 a (ES) č. 2135/98 a zrušuje nariadenie Rady (EPIS) č. 3820/85 (ďalej „Nariadenie č. 561/2006“) a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 37 ods. 3 písm. d) zák. č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zák. č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 309/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o organizácii pracovného času v doprave“), - v období október 2015 až január 2016 neposkytol zamestnancovi JO., mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu, čím porušil § 123 ods. l zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákonník práce“) a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. l písm. a) zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zák. č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o inšpekcii práce“) - neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnancov tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu, alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, a to u C. v období október 2015 až január 2016 a u A. I., a G. R., v období marec 2014 až september 2015, čím porušil § 99 Zákonníka práce a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. l písm. a) Zákona o inšpekcii práce, - neposkytoval zamestnancom preddavok na náhrady podľa tohto zákona do sumy predpokladaných náhrad pri vyslaní do štátu Európskej únie, a to A., v mesiacoch január až marec 2015 a máj 2015 a G. R., v období marec, apríl, jún, júl, august 2014 a január až máj 2015, čím porušil § 36 ods. l a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. l písm. a) Zákona o inšpekcii práce, - neuspokojil v celom rozsahu nároky zamestnancov A. I. a G. R. na cestovné náhrady za pracovné cesty realizované v marci a apríli 2015 do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov a ani do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady, čím porušil § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách (ďalej len „Zákon o cestovných náhradách) a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. l písm. a) Zákona o inšpekcii práce. 5. Proti uvedenému rozhodnutiu inšpektorátu práce č. 2016/615 2016/15047 zo dňa 3.10.2016 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/6083, O-800/2016 zo dňa 27.01.2017 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava potvrdil s odôvodnením, že sa stotožnil s právnym názorom inšpektorátu práce, ktorý na základe zistených nedostatkov rozhodol o uložení pokuty prvostupňovým rozhodnutím. Sankciu vo výške 6.000,- eur považoval za primeranú, plniacu preventívnu a represívnu funkciu, ktorá v budúcnosti odradí účastníka konania od ďalšieho nezákonného konania. Argumentáciu žalobcu považoval za nedôvodnú, nakoľko žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci. II. Žaloba 6. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.03.2017 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2016/6083, O-800/2016 zo dňa 27.01.2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava č. 2016/615 2016/15047 zo dňa 03.10.2016 o uložení pokuty vo výške 6.000,- eur žalobcovi za 5 správnych deliktov uvedených v druhej časti výroku tohto rozhodnutia. 7. Uviedol, že Inšpektorát práce Bratislava vykonal inšpekciu práce, o výsledku ktorej boli vypracované dva protokoly: Protokol 1 a Protokol 2, ku ktorým boli vypracované dodatky číslo 1, a v ktorých bolo skonštatované, že všetky body protokolu zostali v platnosti. 8. Poukázal, že inšpektorát práce vykonal inšpekciu práce aj v dňoch 19.04.2016 a 21.04.2016, pričom Protokol 2 z kontroly je už zo dňa 13.04.2016. 9. Žalobca rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Inšpektorátu práce Bratislava považuje za nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože výrok rozhodnutia žalovaného vychádza z právneho posúdenia veci, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. 10. Podľa prvej odrážky výroku rozhodnutia žalovaného mal žalobca porušiť ustanovenie čl. 10 ods. 5 písm. a) bod i. nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006, nakoľko nezabezpečil v období október - január 2016 prostredníctvom podnikovej karty stiahnutie údajov z karty vodiča C. E.. V predmetnom nariadení však absentuje povinnosť vodičov odovzdávať podniku (žalobcovi) kartu vodiča. V zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Vodič, ktorý vedie vozidlo vybavené záznamovým zariadením, musí v súlade s čl. 15 bod 7 nariadenia rady (EHS) č. 3821/85 predložiť inšpekčnému úradníkovi záznamové listy, kartu vodiča, resp. ručné záznamy, nie však dopravnému podniku - zamestnávateľovi. Žalovaný poukázal na ustanovenie zák. o organizácii pracovného času v doprave, no nepredloženie karty vodiča, ak je vodič jej držiteľom, je priestupkom. Toto ustanovenie podľa žalobcu sa nevzťahuje na zamestnávateľa. Žalovaný skonštatoval nezabezpečenie skopírovania údajov zo záznamového zariadenia u žalobcu iba v určitých prípadoch a u jedného vodiča, nie však plošne u všetkých zamestnancov žalobcu, čo svedčí o skutočnosti, že žalobca dodržiava príslušné právne predpisy. 11. Podľa druhej odrážky výroku rozhodnutia žalovaného mal žalobca porušiť ust. § 123 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko v období október 2015 - január 2016 neposkytol zamestnancovi C. E. mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu. K uvedenému žalobca uviedol, že zo zmluvy zo dňa 17.06.2015 uzavretej so žalobcom ako zamestnávateľom a zamestnancom C. E. vyplýva, že prácu v noci, t.j. v čase medzi 22.00 - a 06.00 hod. môže zamestnanec vykonávať len po predchádzajúcom súhlase zamestnávateľa (čl. V. bod 5.3 pracovnej zmluvy). Zamestnanec je v súlade s § 81 Zákonníka práce povinný plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi, ktoré však nemusia mať písomnú formu a ich nedodržaním dochádza k porušeniu pracovnej disciplíny. Žalobca ako zamestnávateľ nedal zamestnancovi C. súhlas s vykonávaním práce v noci. 12. V zmysle tretej odrážky výroku rozhodnutia žalovaného žalobca mal porušiť ust. § 99 Zákonníka práce, nakoľko v období október 2015-január 2016 u zamestnanca C. E. a v období od marec, apríl, jún, júl, august 2014 a január-máj 2015 u zamestnancov G. R. a A. I. neviedol evidenciu pracovného času, práce nadčas, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti u zamestnanca. K uvedenému žalobca uviedol, že k plneniu tejto povinnosti je potrebná súčinnosť zamestnanca. Keďže zamestnanci skoro celý pracovný čas trávia na služobných cestách, žalobca ako zamestnávateľ dokáže evidovať pracovný čas iba na základe podkladov od zamestnancov, a to zo záznamu o prevádzke motorového vozidla, tachografického krúžku. Získavanie týchto podkladov od zamestnancov je však problematické, nakoľko ich zamestnanci zamestnávateľovi neposkytujú vôbec, alebo sú neprehľadné a nezrozumiteľné, v dôsledku čoho žalobca nie je schopný plniť povinnosti uložené Zákonníkom práce. Zákonník práce nekonkretizuje, akým spôsobom má zamestnávateľ uskutočňovať evidenciu pracovného času. Zákonník práce neuvádza spôsob, ktorým má zamestnávateľ evidenciu pracovného času uskutočňovať. Závisí to predovšetkým od zamestnávateľa, akú formu evidencie pracovného času zvolí. O dodržiavaní právnych predpisov žalobcom svedčí aj skutočnosť, že žalovaný skonštatoval nesplnenie povinnosti iba v určitých mesiacoch, nie plošne u všetkých zamestnancov žalobcu. 13. Podľa štvrtej odrážky výroku rozhodnutia žalovaného mal žalobca porušiť ust. § 36 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, nakoľko v období január-marec 2015 a máj 2015 zamestnancovi G. R. a v období marec, apríl, jún, júl, august XXXX a január-máj 2015 zamestnancovi A. I. neposkytol preddavok na náhrady podľa zákona o cestovných náhradách. Žalobca však v zmysle ust. § 36 ods. 2 zákona o cestovných náhradách preddavok alebo jeho časť poskytuje zamestnancom spôsobom podľa ust. § 36 ods. 2 zákona o cestovných náhradách tak, že zamestnancom zapožičiava platobné karty, o čom aj predložil doklad. 14. Podľa piatej odrážky výroku rozhodnutia žalovaného mal žalobca porušiť ust. § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, nakoľko v období marec a apríl 2015 neuspokojil v celom rozsahu nároky zamestnancov G. R. a A. I. na cestovné náhrady do 10 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov. K uvedenému žalobca uviedol, že v zmysle ust. § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách sú zamestnanci povinní predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, teda uvedené ustanovenie upravuje dobu, dokedy má zamestnanec takto urobiť. Následne je povinnosťou zamestnávateľa do 10 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca. Zamestnanci však uvedení v protokole zamestnávateľovi neodovzdali podklady nevyhnutné na vykonanie výpočtu cestovných náhrad. 15. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný sa v rozhodnutí nevysporiadal so žiadnym konkrétnym dôvodom žalobcu uvedeným v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný sa v odôvodnení obmedzil len na konštatovanie neodôvodnenosti argumentov uvádzaných v odvolaní, avšak bez bližšieho vysvetlenia svojho stanoviska. Rozhodnutie žalovaného je teda nepreskúmateľné, nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa žalovaný riadil a prečo považuje námietky žalobcu za nesprávne. 16. Žalobca poukázal v žalobe i na nezákonnosť postupu orgánov verejnej správy v prejednávanej veci, nakoľko v ust. § 1 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce a § 2 ods. 1 písm. a) bod 1-3, bod 6 a bod 8 sa neuvádza, resp. v týchto ustanoveniach nie je upravené oprávnenie orgánu verejnej správy uložiť pokutu za porušenie ustanovení zákona o cestovných náhradách. 17. Žalobcovi sa taktiež javí ako neprimeraná výška uloženej pokuty. Uviedol, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že už pri predchádzajúcich kontrolách zo strany Inšpektorátu práce Bratislava bolo zistené porušenie ustanovení právnych predpisov v oblasti sociálnej legislatívy v doprave a to pri inšpekcii práce uskutočnenej v júli 2013 a v novembri 2013, išlo o porušenie ustanovení o pracovnom čase. K uvedenému žalobca poukázal na skutočnosť, že žiadne rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava vo vzťahu k žalobcovi do dnešného dňa nie je právoplatné a Inšpektorát práce po prerokovaní protokolu pristúpil k uloženiu pokuty. 18. Namietal, že orgány verejnej správy mali vo výrokovej časti rozhodnutia uviesť výšku pokuty za každé jednotlivé porušenie povinnosti, čo vyplýva i z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sž/8/1995. Vo vzťahu k právnej bezchybnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S/95/2014, rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 8Sžo/12/2009, 2Sžo/81/2007, 8Sžo/87/2008. 19. Žalobca poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/86/2009, podľa ktorého je v oblasti správneho trestania potrebné aplikovať zásady aplikované v trestných veciach. Je preto názoru, že vydaním rozhodnutia založenom na nesprávnom skutkovom základe bola v konaní porušená i zásada prezumpcie neviny a v prípade pochybnosti sa musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku (in dubio pro reo). 20. V závere žaloby žalobca poukázal, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v rozpore s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní, čím bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé konanie. 21. S poukazom na uvedené žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.01.2017, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 03.10.2016 z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a f) Správneho súdneho poriadku a navrhol, aby súd priznal žalobcovi náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 22. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.06.2017 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K námietke žalobcu, že Inšpektorát práce Bratislava vykonal inšpekciu práce aj v dňoch 19.04.2016 a 21.04.2016, pričom protokol z kontroly je už zo dňa 13.04.2016, žalovaný uviedol, že z obsahu protokolu vyplýva, že k jeho prerokovaniu došlo až dňa 21.04.2016. Súčasťou inšpekcie práce je každý úkon, ktorý inšpektor práce vykoná v súvislosti s dozornou činnosťou. V tomto prípade príprava protokolu prebehla už dňa 13.04.2016, avšak v ďalších dňoch ešte inšpektor práce text dopracoval (19.04.2016) a následne protokol dňa 21.04.2016 prerokoval, pričom pôvodný dátum ostal (zrejme nedopatrením) nezmenený, čo však nemá vplyv na jeho správnosť a zákonnosť, keďže zo záveru je nepochybné, že k prerokovaniu protokolu došlo dňa 21.04.2016. V tento deň žalobca ako vyjadrenie zamestnávateľa k zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v protokole uviedol, že vyjadrenie k protokolu zašle do ôsmich dní a protokol bol v tento deň aj podpísaný splnomocneným zástupcom žalobcu. V závere Protokolu je uvedené, že splnomocnený zástupca žalobcu protokol prevzal dňa 22.04.2016. Uvedené však žiadnym spôsobom nezasiahlo do práv žalobcu a neovplyvnilo zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 23. K tvrdeniu žalobcu, že v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 561/2006 absentuje povinnosť vodičov odovzdávať podniku kartu vodiča, a teda, ak niektorí vodiči neodovzdávajú záznamové listy a výtlačky podniku, tento nedisponuje žiadnymi prostriedkami na to, aby vodičov prinútil ich odovzdať, žalovaný má za to, že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu, pričom bolo jednoznačne zistené, že k sťahovaniu údajov nedochádzalo v lehotách predpokladaných v právnych predpisoch. Na existenciu zodpovednosti za toto protiprávne konanie nemá vplyv dôvod, pre ktorý si žalobca túto svoju povinnosť plniť nemohol. Právne predpisy hovoria o povinnosti zamestnávateľa, resp. Dopravného podniku zabezpečiť sťahovanie dát, teda je na tomto subjekte, aby si zvolil spôsob umožňujúci efektívne splnenie tejto povinnosti. Existujú tiež zariadenia na diaľkové sťahovanie dát, kedy nie je potrebné fyzické vydanie karty zo strany vodiča. Je na zamestnávateľovi, aby zaistil taký spôsob sťahovania údajov, ktorý umožní splnenie tejto povinnosti v predpismi stanovených lehotách. 24. Žalovaný poukázal i na špecifiká práce vodiča, keď tento nemôže s vozidlom zastaviť kdekoľvek a začať čerpať denný, či týždenný odpočinok, ale musí vykonať jazdu až do miesta, kde je možné vozidlo bezpečne odstaviť, a preto nie je možné pracovnú dobu a výkon práce vodiča presne časovo ohraničiť a nariadiť mu koniec výkonu práce pred 22.00 hod. tak, aby nedochádzalo k výkonu práce v noci a ako to urobil žalobca v pracovnej zmluve. Spochybnenie porušenia ust. § 123 ods. 1 zákonníka práce žalobcom je preto nedôvodné. 25. K námietke týkajúcej sa evidencie pracovného času uvedenej v bode 17 žaloby, žalovaný uviedol, že porušenie ust. § 99 Zákonníka práce bolo zistené z dokladov, ktoré predložil žalobca pri inšpekcii práce. Podľa predložených evidencií dotknutých zamestnancov J.E., R.I. a M.R., bola zaznamenávaná len skutočnosť, či zamestnanec v daný deň pracoval, alebo nie, absentovala však informácia o tom, v akom časovom úseku bola vykonávaná práca, v akom časovom úseku z toho išlo o prácu nadčas, v akom časovom úseku išlo o neaktívnu pracovnú pohotovosť a v akom časovom úseku o aktívnu pracovnú pohotovosť. Zákonník práce stanovuje povinnosť zaznamenávať celkový pracovný čas s rozdelením na tzv. riadny pracovný čas a prácu nadčas, nočnú prácu a pracovnú pohotovosť, pričom pracovnú pohotovosť je potrebné rozdeliť na aktívnu a neaktívnu s tým, že tieto zložky musia byť evidované tak, aby bol zrejmý časový úsek výkonu práce (riadnej, nadčas, nočnej), resp. pracovnej pohotovosti rozdelenej na aktívny výkon práce a na pripravenosť na výkon práce a tiež vyžaduje aj zaznamenávanie úseku prerušenia práce napr. z dôvodu čerpania prestávky na odpočinok a jedenie. V tomto prípade však takto pracovný čas zaznamenávaný nebol, a to ani v záznamových listoch zo záznamových zariadení ani v tabuľke predloženej žalobcom. Ide o objektívnu zodpovednosť za protiprávne konanie, ktorá je daná bez ohľadu na to, či ho žalobca zavinil, alebo sa na ňom podieľajú aj zamestnanci (nespolupráca zamestnancov). Žalovaný s poukazom na uvedené zastáva stanovisko uvedené v napadnutom rozhodnutí, že za evidenciu pracovného času, ako výsledok voči kontrolným orgánom, je zodpovedný zamestnávateľ, je preto v jeho záujme viesť riadnu evidenciu. 26. K neposkytnutiu preddavku na cestovné náhrady žalovaný uviedol, že predloženie kópie o prevzatí kariet zamestnancami nie je doklad o plnení uvedenej povinnosti, pretože počas inšpekcie práce a ani v správnom konaní takýto spôsob poskytovania preddavkov nebol tvrdený, prvýkrát sa objavil až v odvolaní. Poskytovanie preddavkov v hotovosti alebo cez bankový účet vyplýva z podkladov pre vydanie rozhodnutia, ktoré inšpektorovi práce predložil samotný žalobca. Karty boli prevzaté až 17.07.2014, pričom porušenie bolo zistené u M.R. aj za skoršie obdobie. 27. K námietke týkajúcej sa neuspokojenia nároku na cestovné náhrady žalovaný uviedol, že k porušeniu § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách došlo tým, že žalobca zamestnancom vôbec neposkytol časť cestovných náhrad, časť neoprávnene kráteného stravného, pričom v čase začatia inšpekcie práce (február 2016) už mal od zamestnancov k dispozícii všetky relevantné podklady, keďže posledné úhrady cestovných náhrad prebehli v júni 2015 a časť cestovných náhrad za niektoré mesiace kontrolovaného obdobia bola uhradená už v priebehu príslušného mesiaca, z čoho vyplýva, že k predloženiu dokladov a k vyúčtovaniu došlo najneskôr v 6.mesiaci roku 2015. 28. Uviedol, že žalovaný ako odvolací orgán verejnej správy reagoval na všetky odvolacie námietky, ktoré boli zväčša totožné s obsahom vyjadrenia k obom protokolom a vysporiadal sa s nimi jednak inšpektor práce k dodatkom a tiež aj prvostupňový orgán verejnej správy v prvostupňovom rozhodnutí. 29. K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nie je oprávnený uložiť pokutu za porušenie ustanovení zákona o cestovných náhradách uviedol, že predmetný zákon je pracovno-právnym predpisom a nič na tom nemení ani skutočnosť, že cestovné náhrady nie sú mzdou. Podmienky, za akých môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu, upravuje priamo § 57 ods. 1 Zákonníka práce, ide teda nepochybne o pracovno-právny inštitút a aj cestovné náhrady, ktoré s pracovnou cestou neoddeliteľne súvisia, sú inštitútom pracovného práva a predpisy upravujúce práva a povinnosti účastníkov pracovno-právneho vzťahu v súvislosti s cestovnými náhradami patria do okruhu pracovno- právnych predpisov. To, že v zákone o inšpekcii práce nie je explicitne vymenovaný aj zákon o cestovných náhradách, neznamená, že tento zákon nie je dozorovaný inšpektorátmi práce. 30. Podľa žalovaného skutkový stav bol zistený riadne a dostatočne, na základe ktorého žalovaný a aj prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru uvedenému vo výroku rozhodnutia, pričom tento záver zodpovedá reálnej skutočnosti tak, ako existovala v rozhodnom čase. Zo žaloby nie je zrejmé, v čom má spočívať nesprávne zistenie skutkového stavu veci a v čom má byť postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia nezákonný. Poukázal, že ani v jednom z napadnutých rozhodnutí sa nehovorí o tom, že by za porušenia rovnakého charakteru už bola právoplatne uložená pokuta, ale iba to, že tieto porušenia už boli inšpekciou práce zistené a konštatované v protokole o výsledku inšpekcie práce. Správne konanie bolo zatiaľ začaté v dvoch prípadoch, jedno konanie (inšpekcia práce ukončená v januári 2014) bolo zastavené pre uplynutie zákonnej lehoty na uloženie pokuty a druhé konanie bolo právoplatne skončené práve napadnutým rozhodnutím. K výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov v oblasti správneho súdnictva nie je akceptovateľné, aby bola za každé jedno porušenie uvádzaná samostatná výška pokuty, keďže sa neukladá viacero pokút za každé zistené porušenie ale v súlade so zásadou absorpcie sa ukladá len jedna pokuta za delikt najprísnejšie postihnuteľný, ktorá zahŕňa a zohľadňuje aj ostatné zistené porušenia. Zo žaloby nevyplýva, z akého dôvodu žalobca považuje výšku pokuty za nedostatočne odôvodnenú, keď žalovaný sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce vo vzťahu ku všetkým porušeniam a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré mu boli v čase vydania rozhodnutia známe. Žalobca síce v žalobe poukázal na rozsudky NSSR, avšak zo žaloby nie je zrejmé, ako sa tieto rozsudky majú týkať aj tohto prípadu. Zásadu in dubio pro reo žalovaný uplatnil v prípadoch, kedy pochybnosti vznikli a konanie v tejto časti aj zastavil tak, ako vyplýva z výroku č. 1 prvostupňového rozhodnutia. Zo všeobecne formulovaných vád konania a rozhodnutia žalobcom v žalobe nemá žalovaný možnosť sa relevantne brániť, pretože nevie, čo vlastne žalobca rozhodnutiu a predchádzajúcemu postupu orgánov verejnej správy vyčíta. 31. K výške sankcie žalovaný uviedol, že sankcia vo výške 6.000,- eur je primeraná, pričom žalovaný a aj prvostupňový orgán verejnej správy prihliadol na to, aby výška pokuty mala preventívny a represívny charakter a zároveň, aby pôsobila výchovne na žalobcu pri dodržiavaní právnych predpisov. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. IV. Replika žalobcu 32. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v replike zo dňa 06.07.2017 zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v žalobe a dodal, že v rozhodnom období štandardné GPS systémy diaľkové sťahovanie dát neumožňovali. Vo veci nočnej práce zotrval na svojom stanovisku a poukázal, že vodič si vie svoju prácu a jednotlivé jazdy naplánovať tak, aby svoju prácu vykonával cez deň. V prípade neočakávaných prekážok a okolností, žalobca ako zamestnávateľ jednotlivým vodičom prácu v noci odsúhlasí, ak to odôvodňujú okolnosti a špecifiká prípadu. Žalobca ako zamestnávateľ zamestnancovi C. E. nedal súhlas s vykonávaním práce v noci. V. Právne posúdenie 33. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 34. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 35. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 36. Podľa § 1 písm. bod 1 zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, tento zákon a) upravuje inšpekciu práce, ktorej prostredníctvom sa presadzuje ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, b) vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu (ďalej len "dohľad"). 37. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. - 3., bod 6. a bod 8. a písm. b) zák. o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním : 1. pracovnoprávnych predpisov (napr. Zákonník práce), ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy (zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe), 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (§ 39 Zákonníka práce) vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 6. osobitného predpisu zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj, 8. osobitného predpisu zamestnávateľom, ktorý ustanovuje povinnosti pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb, 38. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zák. č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, inšpekcia práce je vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie predpisov uvedených v písmene a) a za porušovanie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, 39. Podľa § 7 ods. 3 písm. i) zák. o inšpekcii práce, inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu (napr. § 37 zákona č. 462/2007 Z.z., § 14 a 15 zákona č. 307/2014 Z.z.) 40. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000,- eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000,- eur. 41. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na : a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 42. Podľa čl. 10 ods. 5 písm. a) bod i) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 561/2006, Dopravný podnik, ktorý používa vozidlá vybavené záznamovým zariadením v súlade s prílohou IB nariadenia (EHS) č. 3821/85, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia: zabezpečí, že z vozidlovej jednotky a z karty vodiča sa budú sťahovať všetky údaje tak pravidelne, ako je to ustanovené členským štátom, a že príslušné údaje sa budú sťahovať častejšie, aby sa zabezpečilo sťahovanie všetkých údajov týkajúcich sa činností vykonávaných týmto podnikom alebo pre tento podnik. 43. Podľa čl. 15 bod 7 nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85 o záznamovom zariadení v cestnej doprave, kedykoľvek o to oprávnený inšpektor požiada, musí vodič predložiť záznamové listy za prebiehajúci týždeň a v každom prípade za posledný deň predošlého týždňa, v ktorom jazdil. 44. Podľa čl. 14 bod 1 a 2 nariadenia Rady (EHS) č. 3821/85: 1. Zamestnávateľ vydá dostatočný počet záznamových listov vodičom, pričom musí mať na zreteli tú skutočnosť, že tieto listy majú osobný charakter, dobu prevádzky a možnú povinnosť nahradiť listy, ktoré sú poškodené, alebo ktoré zobral zmocnený inšpekčný úradník. Zamestnávateľ vydá vodičom iba listy schváleného modelu, vhodné na používanie v zariadení inštalovanom vo vozidle. 2. Podnik uchováva záznamové listy v dobrom stave aspoň rok po ich použití a poskytne kópie príslušným vodičom, ktorí o ne požiadajú. Listy budú vypracúvané alebo odovzdávané na požiadanie ktoréhokoľvek zmocneného inšpekčného úradníka. 45. Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave, ak zamestnanec v doprave vykonáva nočnú prácu, priemerný pracovný čas nesmie presiahnuť desať hodín za 24 hodín počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov. Pri výpočte priemernej dĺžky pracovného času sa vychádza z päťdenného pracovného týždňa. Nočná práca na účely tohto zákona je každá práca vykonávaná v nočnom čase medzi 22. hodinou a 6. hodinou. 46. Podľa § 34 ods. l písm. c) zákona o organizácii pracovného času v doprave, inšpektorát práce ukladá pokuty za správne delikty podľa § 37. 47. Podľa § 37 ods. 3 písm. d) zákona o organizácii pracovného času v doprave, inšpektorát práce uloží zamestnávateľovi alebo dopravnému podniku pokutu od 50 000,- Sk do 500 000,- Sk, ak nezabezpečí skopírovanie všetkých údajov podľa osobitného predpisu vrátane údajov o čase jazdy, čase prestávky v práci alebo dôb odpočinku vodiča prostredníctvom podnikovej karty zo záznamového zariadenia vo vozidle najmenej raz za tri mesiace a z karty vodiča najmenej raz za 28 kalendárnych dní alebo skopírované údaje neuchová 24 mesiacov odo dňa ich skopírovania. 48. Podľa § 37 ods. 6 zákona o organizácii pracovného času v doprave, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty prihliada najmä na závažnosť porušenia povinnosti z hľadiska zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vodiča, na kategóriu dopravného podniku v systéme hodnotenia rizikovosti dopravných podnikov a na to, či ide o prvé alebo o opakované porušenie povinnosti. 49. Podľa § 99 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. 50. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. 51. Podľa § 123 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za nočnú prácu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu nočnej práce mzdové zvýhodnenie najmenej 20% minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. 52. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí : a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac. 53. Podľa § 13 ods. 5 zákona o cestovných náhradách, stravné v eurách alebo v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ poskytne stravné v eurách alebo v cudzej mene, ktoré je pre zamestnanca výhodnejšie. V prípade leteckého spôsobu dopravy sa za rozhodujúci čas pre posúdenie času stráveného v jednotlivých krajinách považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 16). 54. Podľa § 36 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok na náhrady podľa tohto zákona do sumy predpokladaných náhrad (ďalej len "preddavok") pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu a pri vyslaní do štátu Európskej únie. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady iba na žiadosť zamestnanca. 55. Podľa § 36 ods. 2 zákona o cestovných náhradách, preddavok alebo jeho časť môže zamestnávateľ po dohode so zamestnancom poskytnúť aj : a) formou cestovného šeku, b) zapožičaním platobnej bankovej karty zamestnávateľa alebo medzinárodnej platobnej bankovej karty zamestnávateľa, c) prevodom na účet zamestnanca vedený v banke alebo pobočke zahraničnej banky v eurách alebo prevodom na účet zamestnanca vedený v banke alebo pobočke zahraničnej banky v cudzej mene. 56. Podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách, zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady. 57. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). Správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192 (§ 120 SSP). 58. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 59. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe súd rozhodol bez pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 107 ods. 2 v spojení s ust. 137 ods. 4 SSP. 60. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. OPS/ BEZ/2016/6083, O-800/2016 zo dňa 27.01.2017, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy č. 2016/615 2016/15047 zo dňa 03.10.2016 o uložení pokuty vo výške 6.000,- eur žalobcovi za 5 správnych deliktov uvedených v druhej časti výroku tohto rozhodnutia. 61. Vzhľadom na námietky žalobcu v podanej žalobe bolo úlohou súdu posúdiť, či žalobca svojim konaním opísaným v piatich bodoch druhej časti výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy 1. stupňa sa dopustil porušenia zákonných ustanovení tak, ako uvádza žalovaný. 62. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca je v zmysle čl. 4 písm. p) Nariadenia, dopravným podnikom, keďže ide o právnickú osobu zaoberajúcu sa vnútroštátnou a medzinárodnou nákladnou cestnou dopravou. 63. K žalobcom namietanému porušeniu ust. § 37 ods. 3 písm. d) Zákona o organizácii pracovného času v doprave, ktorý skutok sa žalobcovi kladie za vinu v 1. bode druhej časti výroku prvostupňového rozhodnutia súd uvádza, že z administratívneho spisu mal súd jednoznačne preukázané, že žalobca pri výkone inšpekcie práce predložil inšpektorovi práce dátové súbory, z ktorých vyplýva, že z karty vodiča C.a údaje za obdobie 03.12.2014 - 05.08.2015 žalobca stiahol dňa 05.08.2015, údaje za 08.02.2015 až 30.09.2015 stiahol dňa 30.09.2015, údaje za 02.03.2015 až 17.10.2015 stiahol dňa 17.10.2015 a za obdobie 08.06.2015 až 28.01.2016 stiahol až dňa 28.01.2016. Z týchto predložených dokumentov vyplýva, že žalobca údaje z karty tohto vodiča nesťahoval najmenej raz za 28 dní, tak ako mu ukladá ust. § 37 ods. 3 písm. d) Zákona o organizácii pracovného času v doprave, ale sťahoval ich v intervale dlhšom ako raz za 28 dní. Týmto konaním žalobca i podľa názoru súdu porušil súčasne aj čl.10 ods. 5 písm. a) bod i) Nariadenia, ktorý odkazuje na dodržiavanie povinnosti sťahovať všetky údaje tak, ako ustanovuje členský štát, teda najmenej raz za 28 dní. Uvedeným konaním žalobca i podľa názoru súdu naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 37 ods. 3 písm. d) Zákona o organizácii pracovného času v doprave. 64. Liberačným dôvodom pre porušenie tohto ustanovenia nemôže byť ani žalobcovo tvrdenie, že k porušeniu tejto povinnosti došlo len u jedného vodiča, nie plošne u všetkých zamestnancov žalobcu, čo svedčí o tom, že žalobca dodržiava príslušné právne predpisy. Z uvedeného tvrdenia žalobcu vyplýva, že spáchanie správneho deliktu tak, ako tvrdí žalovaný, žalobca nepoprel. V prípade žalobcu ide o objektívnu zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu, na ktorú nemá vplyv, ak napr. niektorí vodiči neodovzdávajú zamestnancovi záznamové listy. Z ust. § 37 ods. 3 písmeno d) zákona o organizácii pracovného času v doprave jednoznačne vyplýva, že povinnosť zabezpečiť skopírovanie všetkých údajov prostredníctvom podnikovej karty z karty vodiča najmenej raz za 28 kalendárnych dní je daná zamestnávateľovi alebo dopravnému podniku a nie vodičovi. Je na zamestnávateľovi, aby si zvolil efektívny spôsob za účelom splnenia tejto zákonnej povinnosti. Súd taktiež poukazuje, že čl. 17 bod 7 nariadenie Rady č. 3821/85, na ktorý poukazuje žalobca v žalobe sa vzťahuje na vodiča, ktorý je povinný predložiť záznamové listy inšpektorovi v prípade, ak o to požiada. Súd preto obranu žalobcu v tomto vzťahu k čl. 15 bod 7 nariadenia rady (EHS) č. 3821/85 vyhodnotil ako účelovú a v preskúmavanej veci za irelevantnú. 65. K spornému porušeniu ust. § 123 ods. 1 Zákonníka práce, ktorým konaním sa mal žalobca dopustiť správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, a ktoré sa žalobcovi kladie za vinu v 2. bode druhej časti výroku prvostupňového rozhodnutia súd uvádza, že z ust. § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce vyplýva, že inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu za porušenie povinnosti vyplývajúcej aj zo Zákonníka práce, nakoľko citované ust. odkazuje na ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 až 3, bod 6 a bod 8 zákona o inšpekcii práce, podľa ktorého inšpekciou práce je aj dozor nad dodržiavaním povinnosti vyplývajúcej zamestnávateľovi zo Zákonníka práce. 66. Z mesačných výkazov práce vodiča C. E. za obdobie október 2015 až január 2016, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že tento vykonával prácu v noci v októbri 2015 v rozsahu 10 hodín 34 minút, v novembri 2015 v rozsahu 7 hodín 15 minút, v decembri 2015 v rozsahu 4 hodiny 10 minút a v januári 2016 v rozsahu 12 hodín 11 minút. Podľa mzdových listov tohto zamestnanca za rok 2015 a 2016, tomuto nebolo zúčtované a ani poskytnuté mzdové zvýhodnenie za prácu v noci. Mzda mu bola poskytovaná za všetky odpracované hodiny. V zmysle ust. § 123 ods. l Zákonníka práce zamestnancovi patrí za nočnú prácu popri dosiahnutej mzde za každú hodinu nočnej práce mzdové zvýhodnenie, čo žalobca ako zamestnávateľ nerešpektoval a zamestnancovi za vykonanú nočnú prácu mzdové zvýhodnenie neposkytol, čo nesporne vyplýva z predloženého administratívneho spisu žalovaného. 67. Súd sa plne stotožnil s tvrdením žalovaného, že práca vodiča je špecifická a vodič nemôže s vozidlom zastaviť kdekoľvek a začať čerpať odpočinok, ale musí vykonať jazdu až do miesta, kde je možné vozidlo bezpečne odstaviť, a preto nie je možné pracovnú dobu a výkon práce vodiča presne časovo ohraničiť a nariadiť mu koniec výkonu práce pred 22:00 hodinou tak, aby nedochádzalo k výkonu práce v noci. Žalobca v podanej žalobe ani nenamietal, že by tento zamestnanec prácu v noci nevykonával. Namietal len, že zamestnancovi C. E. nedal súhlas s vykonávaním práce v noci, no žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalobca mal vedomosť o tom, že tento zamestnanec prácu v noci vykonával i bez jeho súhlasu, resp. či mu na základe jeho oznámenia tento súhlas odmietol dať a či mal vôbec vedomosť, ako si tento zamestnanec plánuje jazdy a organizuje pracovný čas. Súd preto námietku žalobcu, že ako zamestnávateľ nedal zamestnancovi C. E. súhlas s vykonávaním práce v noci, vyhodnotil ako nespôsobilú vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k porušeniu ust. §123 ods. l Zákonníka práce. 68. Žalobca sa podanou žalobou snažil spochybniť i porušenie povinnosti uvedenej v ust. § 99 Zákonníka práce spôsobom uvedeným v bode 3 druhej časti výroku prvostupňového rozhodnutia, ktorým konaním, resp. nekonaním mal naplniť skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o inšpekcii práce. Súd však ani tejto námietke nemohol priznať úspech z dôvodov uvedených nižšie. 69. Žalobca ako zamestnávateľ má povinnosť viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca. Z takejto evidencie musí byť zrejmý začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu, alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, čo jednoznačne vyplýva z ust. § 99 Zákonníka práce. Pri pracovnej pohotovosti je potrebné ju rozdeliť na aktívnu a neaktívnu. 70. Všetky zložky pracovnej činnosti musia byť evidované tak, aby bol zrejmý časový úsek výkonu práce (riadnej, nadčas, nočnej) resp. pracovnej pohotovosti rozdelenej na aktívny výkon práce a na pripravenosť na výkon práce. Taktiež je potrebné zaznamenať i prestávku v práci, nakoľko táto sa nezapočítava do pracovného času, počas prestávky sa práca nevykonáva, obdobne ani pri prerušení práce z iných dôvodov. Zákon požaduje evidovať začiatok a koniec výkonu práce, teda aj koniec výkonu práce pred prerušením práce a následne jej opätovný začiatok po ukončení tohto prerušenia. 71. Z evidencií zamestnancov SF. predložených počas inšpekcie práce, a ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu vyplýva, že zaznamenávaná bola len skutočnosť, či zamestnanec v daný deň pracoval alebo nie. Podľa výkazov práce vodičov bola zaznamenaná len doba riadenia, iná práca, pohotovosť, prestávky. Z takejto evidencie nie je ani súdu zrejmé, v akom časovom úseku bola vykonávaná práca, v akom časovom úseku z toho išlo o prácu nadčas, v akom časovom úseku išlo o neaktívnu pracovnú pohotovosť a v akom časovom úseku o aktívnu pracovnú pohotovosť. Z evidencie predloženej žalobcom nie je možné zistiť, koľko hodín zamestnanci skutočne odpracovali, pretože počty hodín výkonu práce podľa výkazov práce vodiča boli odlišné od počtu hodín zúčtovaných podľa mzdových listov a ani údaje v evidencii (tabuľke) a vo výkazoch práce vodiča navzájom nekorešpondujú. 72. Súd konštatuje, že evidencia pracovného času žalobcom tak, ako stanovuje ust. § 99 Zákonníka práce nevyplýva zo záznamových listov zo záznamových zariadení a ani z tabuľky predloženej žalobcom. Žalovaný správne podotkol, že práca vodičov nespočíva vždy a bezvýhradne len v riadení vozidla, ale zahŕňa aj inú činnosť vykonávanú v dňoch, keď vodič vozidlo neriadi. 73. Súd súhlasí so žalobcom, že evidencia pracovného času závisí od spôsobu, ktorý si zamestnávateľ zvolí. K uvedenému však súd podotýka, že takto zvolený spôsob musí byť v súlade s ust. § 99 Zákonníka práce, čo v preskúmavanej veci nebolo preukázané. Tejto povinnosti sa žalobca nemôže zbaviť ani v prípade, ak zamestnanci zamestnávateľovi neposkytnú prehľadné a zrozumiteľné podklady k evidencii. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby zabezpečil dôslednosť zamestnancov pri zaznamenávaní potrebných údajov pri evidencii pracovného času a to i napr. ich preškolením, upozornením na porušenie pracovnej disciplíny. 74. Žalobca namietal i porušenie povinnosti podľa ust. § 36 ods. 1 zákona o cestovných náhradách tvrdiac, že zamestnancom preddavok alebo jeho časť poskytuje spôsobom podľa ust. § 36 ods. 2 zákona o cestovných náhradách tak, že zamestnancom zapožičiava platobné karty, o čom aj predložil doklad. Súd nemohol uznať za dôvodnú ani túto námietku. Z podkladov, ktoré inšpektorovi práce predložil samotný žalobca vyplýva, že žalobca poskytoval zamestnancom preddavky v hotovosti alebo cez bankový účet. Skutočnosť, že zamestnancom zapožičal platobné karty žalobca uviedol až v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Karty boli prevzaté až 17.07.2014 a porušenie povinnosti žalobcom poskytnúť preddavky bolo zistené u M. R. už za skoršie obdobie marec, apríl, jún až august 2014 tak, ako je uvedené v bode 4 druhej časti výroku prvostupňového rozhodnutia, čím žalobca i podľa názoru súdu porušil § 36 ods. l zákona o v cestovných náhradách a naplnil tak skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. l písm. a) Zákona o inšpekcii práce. 75. Žalobca v podanej žalobe nesúhlasil ani s ostatným dôvodom uvedeným v bode 5 druhej časti výroku prvostupňového rozhodnutia, a to, že mal porušiť ust. § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách tým, že v období marec a apríl 2015 neuspokojil v celom rozsahu nároky zamestnancov A. na cestovné náhrady za pracovné cesty v marci a apríli 2015 do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov a ani do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady, nakoľko zamestnanci uvedení v protokole zamestnávateľovi neodovzdali podklady nevyhnutné na vykonanie výpočtu cestovných náhrad. Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvod, nakoľko počas inšpekcie práce (február 2016) mal žalobca k dispozícii od zamestnancov všetky relevantné podklady. Žalobca mal vedomosť o tom, v ktorých dňoch a na akom území sa jeho zamestnanci nachádzali, čo vyplýva z vyúčtovania cestovných náhrad a zo zúčtovaní jázd, a podľa toho aj stravné zúčtoval, ktoré však v rozpore so zákonom krátil tak, ako uviedol prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Porušenie ustanovenia § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách žalobcom spočíva v tom, že časť cestovných náhrad zamestnancom neposkytol vôbec a časť stravného neoprávnene krátil. 76. Žalobca v podanej žalobe namietal aj, že žalovaný nebol oprávnený uložiť žalobcovi pokutu za porušenie ustanovení zákona o cestovných náhradách s poukazom na ust. § 1 ods. 1 písm. a) bod 1, § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 až 3, bod 6 a bod 8 a § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Súd uvedenej námietke žalobcu nemohol prisvedčiť, nakoľko v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce, inšpekciou práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, pričom v zmysle poznámky pod čiarou, pracovnoprávnymi predpismi súd napríklad Zákonník práce, zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Ide teda o deklaratívne vymenovanie pracovnoprávnych predpisov, pričom tento výpočet nie je konečný. Zákon o cestovných náhradách je podľa názoru súdu pracovnoprávnym predpisom. Podmienky, za akých môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu, upravuje ust. § 57 ods. 1 Zákonníka práce, ide teda nepochybne o pracovnoprávny inštitút a cestovné náhrady, ktoré s pracovnou cestou neoddeliteľne súvisia, sú inštitútom pracovného práva. Predpisy upravujúce práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu v súvislosti s cestovnými náhradami patria do okruhu pracovnoprávnych predpisov, a preto inšpekciou práce je i dozor nad dodržiavaním zákona o cestovných náhradách, ktorý spadá pod pracovnoprávne predpisy, a teda v zmysle ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce. 77. Žalovaný preto postupoval správne, keď žalobcovi po zistení, že žalobca porušil ust. § 36 ods. 1 a ods. 8 zákona o cestovných náhradách, čím naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. l písm. a) Zákona o inšpekcii práce, uložil postupom podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona o inšpekcii práce úhrnnú sankciu v zmysle zásady absorpcie za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný zo správnych deliktov uvedených v 2. časti výroku prvostupňového rozhodnutia, ktorých spáchanie sa žalobcovi kladie za vinu. 78. Žalobca v podanej žalobe správne argumentoval, že v správnom trestaní je potrebné aplikovať zásady aplikované v trestných veciach. Takouto zásadou je i absorpčná zásada, ktorá sa uplatní pri ukladaní trestu. V zmysle absorpčnej zásady zakotvenej v ustanovení § 41 ods. 1 Trestného zákona súd pri odsúdení páchateľa za dva alebo viac trestných činov uloží mu úhrnný trest podľa toto zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Súd preto neprisvedčil ani námietke žalobcu, že orgány verejnej správy mali vo výrokovej časti rozhodnutia uviesť výšku pokuty za každé jednotlivé porušenie povinnosti. 79. Podľa názoru súdu z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa síce explicitne nezaoberal vyhodnotením závažnosti každého jednotlivého porušenia zákona uvedeného vo výroku prvostupňového rozhodnutia tým, že by určil výšku sankcie za každé jednotlivé porušenie povinnosti, avšak toto urobil v závere rozhodnutia, keď uložil žalobcovi postupom podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona o inšpekcii práce úhrnnú sankciu v zmysle zásady absorpcie za porušenie ustanovenia čl. 10 ods. 5 písm. a) bod i. Nariadenia č. 561/2006, čím žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 37 ods. 3 písm. d) zákona o organizácii pracovného času v doprave, teda správneho deliktu najprísnejšie postihnuteľného zo správnych deliktov uvedených v 2. časti výroku prvostupňového rozhodnutia, ktorých spáchanie sa žalobcovi kladie za vinu. Pri posudzovaní najprísnejšie postihnuteľného správneho deliktu žalovaný vychádzal z ust. § 37 ods. 3 písm. d) zákona o organizácii pracovného času v doprave, nakoľko v tomto ustanovení je žalovanému ustanovená povinnosť uložiť pokutu za konanie uvedené v tomto ustanovení a nie možnosť, tak ako je uvedené v ustanovení § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce. 80. Orgán verejnej správy prvého stupňa pri určovaní výšky pokuty vychádzal z kritérií určených v ustanovení § 37 ods. 6 zákona o organizácii pracovného času v doprave a pri ostatných menej závažných správnych deliktoch vychádzal z kritérií určených v ustanovení § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, pričom v jeho rozhodnutí je každé kritérium dostatočne náležite odôvodnené. 81. Výška pokuty podľa názoru súdu zodpovedá zistenému porušeniu zákona vzhľadom na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vodiča, nakoľko sťahovanie údajov z karty vodičov slúži na vyhodnocovanie dodržiavania ustanovení Nariadenia o pracovnom čase zo strany vodiča, ktoré v prípade zistených pochybení umožňuje zamestnávateľovi prijať relevantné nápravné opatrenia, ktorými sa predchádza opakovaniu týchto pochybení a zaisťuje sa tak zvýšenie bezpečnosti nielen samotného vodiča pri výkone práce, ale aj iných účastníkov cestnej premávky. Analýza týchto údajov umožňuje dopravnému podniku zlepšovať organizáciu práce vodičov. Riadnym plnením tejto povinnosti môže dopravný podnik predchádzať aj inému protiprávnemu konaniu (prekračovanie časov jazdy, skracovanie odpočinku a pod.), za ktoré v zmysle Nariadenia zodpovedá aj vtedy, ak sa ho dopustia vodiči. Žalobca u tohto vodiča sťahoval údaje oneskorene. Žalovaný pri určení výšky pokuty zohľadnil aj kategóriu účastníka konania ako dopravného podniku v systéme hodnotenia rizikovosti dopravných podnikov. Podľa registra Štatistického úradu Slovenskej republiky hlavnou činnosťou žalobcu sú ostatné pomocné činnosti v doprave - SK NACE 52290 a podľa výpisu z obchodného registra predmetom jeho činnosti je vnútroštátna a medzinárodná nákladná cestná doprava, pričom podľa Prílohy 1 k zákonu č. 124/2006 Z.z. ide o činnosť s vyšším rizikom (divízia 49 pozemná doprava a doprava potrubím). Ako poľahčujúca okolnosť bolo zohľadnené, že doteraz u účastníka konania nebolo zistené porušenie povinnosti sťahovať údaje z karty vodiča v stanovených lehotách. V neprospech žalobcu boli zohľadnené aj ďalšie štyri porušenia, pričom všetky boli systémové a dlhotrvajúce, zistené vo viacerých mesiacoch kontrolovaného obdobia, pričom porušenie § 99 Zákonníka práce sa týkalo všetkých troch zamestnancov a porušenie Zákona o cestovných náhradách dvoch zamestnancov. 82. Správny súd mal dostatočne preukázané, že žalobca spáchal viacero správnych deliktov, za ktoré mu bola uložená úhrnná pokuta v zmysle zásady absorpcie za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný podľa § 37 ods. 3 písm. d) zákona o organizácii pracovného času v doprave, čo v danej veci predstavovalo porušenie povinnosti zabezpečiť v období od októbra 2015 do januára 2016 prostredníctvom podnikovej karty stiahnutie údajov z karty vodiča C. najmenej raz za 28 kalendárnych dní, v zmysle čl. § 10 ods. 5 písm. a) bod i. Nariadenia č. 561/2006 v spojení s ust. § 37 ods. 3 písm. d) zákona o organizácii pracovného času v doprave. 83. K aplikácii žalobcom namietanej zásady in dubio pro reo správne súd uvádza, že táto zásada nemohla byť v predmetnom administratívnom konaní uplatnená, nakoľko porušenie povinností žalobcom ako zamestnávateľom bolo žalovaným spoľahlivo zistené a preukázané. 84. Žalobca v žalobe a aj v replike k vyjadreniu žalovaného poukázal na nezrovnalosť spočívajúcu v tom, že inšpekcia práce mala byť vykonaná pri oboch protokoloch aj v dňoch, keď žalobca už prevzal tieto protokoly, resp. dodatky k nim, nakoľko tieto boli žalobcovi zaslané dňa 14.04.2016, resp. 16.05.2016. 85. Z administratívneho spisu súd zistil, že podľa Protokolu 1 zo dňa 22.03.2016 bola inšpekcia práce vykonaná aj dňa 22.03.2016 na inšpektoráte práce. Protokol 1 bol so žalobcom prerokovaný dňa 22.03.2016, ktorý žalobca aj v tento deň prevzal. Na základe vyjadrenia žalobcu k Protokolu 1 zo dňa 29.03.2016 a žalovanému doručeného 01.04.2016 bol k Protokolu 1 vypracovaný Dodatok č. 1, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 18.04.2016. 86. Podľa Protokolu 2 zo dňa 13.04.2016 bola inšpekcia práce vykonaná aj v dňoch 13.04.2016, 19.04.2016 a 21.04.2016 na inšpektoráte práce. Protokol 2 bol so žalobcom prerokovaný dňa 21.04.2016 a žalobca Protokol 2 prevzal dňa 22.04.2016. K Protokolu 2 žalobca podal vyjadrenie zo dňa 27.04.2016, žalovanému doručené dňa 02.05.2016, na základe ktorého bol vypracovaný Dodatok č. 1 k Protokolu 2 a ktorý bol žalobcovi doručený dňa 19.05.2016. 87. Z uvedeného vyplýva, že v Protokole 2, ako aj v upovedomení o začatí správneho konania, tak ako uviedol žalobca v replike, sa vyskytli nezrovnalosti v dátumoch, v ktorých mala byť vykonaná inšpekcia práce, avšak podľa názoru súdu táto zrejmá chyba v písaní nemá vplyv na jeho správnosť a zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Je nepochybné, že k prerokovaniu Protokolu 1 došlo dňa 22.03.2016 a Dodatok č. 1 k Protokolu 1 bol žalobcovi doručený dňa 18.04.2016. K prerokovaniu Protokolu 2 došlo dňa 21.04.2016. 88. Zároveň správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. 89. Správny súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného a postupu mu predchádzajúceho, v medziach namietaných žalobných dôvodov, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu a z právnej úvahy uvedenej vyššie, dospel k záveru, že námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je riadne odôvodnené, vecne správne a súladné so zákonom. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy. 90. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd žalobu v zmysle ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 91. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 92. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie žalovaným Centrum právnej pomoci.