Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/375/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412207811 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1412207811.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eugena Palášthyho a členov senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Moniky Školníkovej, v exekučnej veci oprávnených: I. F.. B. M.E. Q., Z.. X.X.XXXX, D.. F.. E. T. Q., Z.. XX.X.XXXX, D.. F.. M. Z. Q., Z.. XX.XX.XXXX, všetci trvale bytom G. X, B., štátni občania SR, zákonne zastúpení matkou Katarínou Stone, zastúpenou advokátkou JUDr. Veronikou Kozovou, Záhradnícka 7, Bratislava, proti povinnému: E. M. Q., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. X. X, B., štátny občan USA, zastúpenému Kolíková & Partners, s.r.o., Radvanská 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ivonou Babuškovou, so sídlom Exekútorského úradu Tehelná 86, Nové Mesto nad Váhom, pod sp. zn. EX 321/2012, o vymoženie zmeškaného výživného na F.. B. M. Q. k máju 2012 v sume 920,- eur, zmeškaného výživného na F.. E. T. Q. k máju 2012 v sume 920,- eur, zmeškaného výživného na F.. M. Z. Q. k máju 2012 v sume 460,- eur, bežného výživného na F.. B. M. Q. od júna 2012 vo výške 200,- eur mesačne, bežného výživného na F.. E. T. Q. od júna 2012 vo výške 200,- eur mesačne, bežného výživného na F.. M. Z. Q. od júna 2012 vo výške 100,- eur mesačne a trov exekúcie, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16Er/2606/2012-77 zo dňa 29.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16Er/2606/2012-77 zo dňa 29.6.2016 v časti výroku II. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. II. Súd návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie, napadnutým uznesením vydaným sudcom, výrokom I. námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol a výrokom II. exekúciu čiastočne zastavil v časti vymoženia dlžného výživného na F. B. M., Z.. X.X.XXXX, k 31. máju 2012 v sume 920,- eur, na F. E. T., Z.. XX.X.XXXX, k 31. máju 2012 v sume 920,- eur a na F. M. Z., Z.. XX.XX.XXXX, k 31. máju 2012 v sume 460,- eur a v časti vymoženia dlžného výživného za obdobie od 1. jún 2012 až 31. marec 2016, spolu na všetkých oprávnených vo výške 11.120,- eur a to s odkazom na ustanovenia § 49 ods. 3, § 50 ods. 1, ods. 2, § 57 ods. 1 písm. f), ods. 3, § 58 ods. 2, § 101, § 243b, § 201 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 57 ods. 2, ods. 3, § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že dňa 23.8.2012 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5104 087001 pod sp. zn. 16Er/2606/2012 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava IV č. k. 9C/42/2011-96 zo dňa 26.10.2011 s tým, že dňa 1.6.2015 súdny exekútor postúpil súdu námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie, ktoré súd prvej inštancie podľa ich obsahu v zmysle § 41 ods. 2 OSP posúdil ako námietky proti trovám exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie. V predmetnom podaní povinný uviedol, že istinu, ktorá je predmetom exekúcie uhradil skôr, ako začalo exekučné konanie bez súčinnosti exekútora, pričom k úhrade 8.020,- eur došlo v rámci trestného konania vedeného voči povinnému pre trestný čin zanedbania povinnej výživy, ktorého trestnosť zanikla dňa 25.8.2014 uhradením dlžného výživného k tomuto dátumu, čo konštatuje aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV pod č. k. 2T/26/2014-267 zo dňa 25.8.2014. Povinný uviedol, že na základe uvedeného má za to, že výška vyčíslených trov exekúcie je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a ďalej uviedol, že bežné výživné na F.. E. T. T. na F.. M. Z. od toho času uhrádza v zmysle uloženej povinnosti s tým, že na F.. B. M. povinné bežné výživné neuhrádza na základe toho, že maloletý je od júna 2014 v jeho osobnej starostlivosti. Ďalej povinný namietal, že mu nebolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie, keďže predmetnú zásielku mu doručoval exekútor prostredníctvom zamestnávateľa, bez poučenia o následkoch odopretia, na základe čoho zásielku neprevzal, pričom povinný má za to, že takýmto spôsobom nemohlo dôjsť ku fikcii doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Povinný prostredníctvom vyjadrenia zo dňa 17.2.2016 súdu prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že je občanom Spojených štátov amerických, kde tiež vyštudoval právo, čo však neznamená, že mu musia byť známe aj slovenské právne predpisy. Zákonný zástupca oprávnených vo svojom vyjadrení zo dňa 9.5.2016 uviedol, že dňa 25.8.2014 povinný doplatil zameškané výživné k uvedenému dátumu vo výške 8.020,- eur za účelom oslobodenia spod obžaloby pre prečin zanedbania povinnej výživy s tým, že povinný v mesiaci september 2014 neuhradil bežné výživné ani na jedno maloleté dieťa a od októbra 2014 do marca 2016 plnil uloženú vyživovaciu povinnosť len čiastočne, a to spolu vo výške 5.400,- eur (z exekučného titulu vyplýva výživné na všetkých oprávnených za dané obdobie v sume 9.500,- eur), na základe čoho dlžné výživné za obdobie september 2014 až marec 2016 predstavuje sumu 4.100,- eur. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní exekučného spisu mal za preukázané, že z dôvodu neznámeho pobytu povinného súdny exekútor zaslal upovedomenie o začatí exekúcie do vlastných rúk povinného listom zo dňa 29.4.2015 cestou zamestnávateľa povinného, ktorého súdny exekútor požiadal, aby povinného pri doručovaní zásielky poučil, že v prípade bezdôvodného odopretia prijatia zásielky, sa bude predmetná zásielka považovať za doručenú dňom jej odopretia. Zamestnávateľ listom zo dňa 13.5.2015 oznámil súdnemu exekútorovi, že upovedomenie o začatí exekúcie EX 321/2012 zo dňa 7.9.2012 doručoval dňa 11.5.2015 povinnému, ktorý si však zásielku odmietol prevziať aj napriek poučeniu o následkoch jej neprevzatia, v dôsledku čoho súd prvej inštancie považoval za deň doručenia zásielky 11.5.2015 a následne v napadnutom rozhodnutí konštatoval oneskorené podanie námietok povinného proti trovám exekúcie a z toho dôvodu ich zamietol ako oneskorene podané. V súvislosti s tvrdením o úhrade dlžného výživného povinným súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní veci mal za preukázané, že exekučné konanie začalo dňom 14.5.2012, kedy bol doručený návrh na vykonanie exekúcie zákonného zástupcu oprávnených na exekútorský úrad. Nakoľko k úhrade vymáhaného dlžného výživného vo výške 8.020,- eur zo strany povinného došlo v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 2T/27/26/2014 v období mesiaca október 2013 až dňa 25.8.2014, teda po začatí exekučného konania, exekúcia je vedená dôvodne, pričom nie je podstatná skutočnosť, či k tomu došlo v rámci trestného konania za účelom oslobodenia spod obžaloby pre prečin zanedbania povinnej výživy. Vzhľadom na skutočnosť vyplývajúcu z rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 2T/27/26/2014 zo dňa 25.8.2014 o uhradení dlžného výživného vo výške 8.020,- eur zo strany povinného, ako aj sumy 5.400,- eur za obdobie september 2014 až marec 2016, ktorá bola medzi účastníkmi nesporná, súd prvej inštancie zastavil exekúciu v časti vymoženia dlžného výživného na F.É. B. M. k 31.5.2012 v sume 920,- eur, na F. E. T. k 31.5.2012 v sume 920,- eur a na F. M. Z. k 31.5.2012 v sume 460,- eur a v časti vymoženia dlžného výživného za obdobie 1.6.2012 až 31.3.2016 spolu na všetkých oprávnených vo výške 11.120,- eur (8.020 - 920 - 920 - 460 + 5.400) v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) EP s tým, že predmetom ďalšieho priebehu exekúcie zostáva vymoženie dlžného výživného, počnúc 1.4.2016 a trov exekúcie. S poukazom na návrh povinného na zastavenie exekúcie kvôli zániku vymáhanej pohľadávky súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že dôvodom pre aplikáciu ustanovenia § 101 EP je predovšetkým správanie povinného a predpoklad dobrovoľného plnenia rozhodnutím stanovenej povinnosti. V danej súvislosti zákon umožňuje povinnému na jeho návrh dosiahnuť zastavenie výkonu rozhodnutia aj vtedy, keď pohľadávka nie je zaplatená a naďalej existuje zákonný podklad na pokračovanie exekúcie, za účelom vymáhania bežného výživného. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade však nie je naplnená podmienka zastavenia exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia, keďže oprávnení doposiaľ naďalej evidujú voči povinnému na výživnom dlh pre neplatenie bežného výživného na maloletého B. M.. V súvislosti s uvedeným dôvodom o neplatení výživného na maloletého B. M. od septembra 2014 z dôvodu, že maloletý žije u povinného, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že je povinný vychádzať z uloženej povinnosti v exekučnom titule, pričom rozhodovať o zrušení vyživovacej povinnosti k maloletému exekučnému súdu neprináleží. Nakoľko k zmene rodičovských práv a povinností k F. B. M. doposiaľ zo strany súdu nedošlo, je potrebné naďalej vychádzať z uloženej povinnosti uhrádzať výživné v zmysle exekučného titulu, na podklade ktorého je vedená táto exekúcia. 3. Proti tomuto uzneseniu podal povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu výroku II. predmetného uznesenia a navrhol, aby odvolací súd odvolaním dotknuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti druhého výroku zmenil tak, že súd exekúciu zastavuje, alternatívne aby odvolací súd predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Povinný v odvolaní uviedol, že predmetným uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu v časti vymoženia dlžného výživného na maloleté deti k 31.5.2012 (spolu 2.300,- eur) a v časti vymoženia dlžného výživného na maloleté deti od 1.6.2012 do 31.3.2016 (spolu 11.120,- eur), t.j. súd prvej inštancie zastavil exekúciu spolu pre sumu 13.420,- eur a súčasne súd prvej inštancie v odôvodnení na str. 5 uznesenia uviedol, že predmetom ďalšieho priebehu exekúcie je vymoženie výživného počnúc 1.4.2016. Ak bolo zámerom súdu prvej inštancie zastaviť exekúciu dlžného výživného za obdobie do 31.3.2016 v celosti, t.j. že nemožno voči povinnému exekvovať dlžné výživné za obdobie do 31.3.2016, potom povinný v odvolaní vyslovil obavu o prípadnej nezhode medzi výrokom a odôvodnením napadnutého uznesenia s poukazom na príkaz na začatie exekúcie, podľa ktorého bolo exekútorkou vyrátané dlžné výživné v sume 16.800,- eur, a to ešte k dátumu 31.10.2014. Povinný ako prílohy č. 3 a 4 podania zo dňa 17.2.2016 predložil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 2T/26/2014-267 vo veci povinného pre prečin zanedbania povinnej výživy a zápisnicu z pojednávania dňa 25.8.2014 v predmetnej veci, z ktorých jednoznačne vyplýva, že k septembru 2014 nemá povinný žiaden dlh na výživnom. Do septembra 2014 mal povinný zaplatiť na výživnom k 31.5.2012 spolu 2.300,- eur, od júna 2012 do augusta 2014 spolu 13.500,- eur (27 mesiacov x 500,- eur), za september 2014 spolu 500,- eur, pričom uvedenú sumu povinný zaplatil, keďže za obdobie do augusta 2014 zaplatil povinný 8.000,- eur k rukám matky na trestnom pojednávaní (str. 1 rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 2T/26/2014-267), pričom ostatné dlžné výživné (2.300,- eur a 5.500,- eur) už matka v trestnom konaní nepožadovala z dôvodu jeho skoršieho splatenia a za september 2014 zaplatil povinný bežné výživné v sume 500,- eur k rukám matky (str. 4 zápisnice z pojednávania dňa 25.8.2014). Povinný v odvolaní uviedol, že exekúcia vedená voči povinnému pre dlžné výživné za obdobie k 31.5.2012 vo výške 2.300,- eur a za obdobie od júna 2012 do septembra 2014 spolu vo výše 14.000,- eur nemá opodstatnenie a má byť za toto obdobie v plnej miere zastavená. Vo vzťahu k preukázaniu uhradenia výživného od októbra 2014 povinný v odvolaní uviedol, že na základe výzvy súdu v podaniach zo dňa 17.2.2016 a 18.2.2016 povinný preukázal, že plne uhradil výživné na maloleté deti a ďalej si riadne plní svoju vyživovaciu povinnosť. Súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia uviedol, že oprávnení naďalej evidujú voči povinnému dlh pre neplatenie výživného na F. B. M.. Ako príloha č. 5 podania zo dňa 17.2.2016, bolo súdu prvej inštancie predložené čestné prehlásenie oprávneného v I. rade (B. M. Q.) o tom, že povinný si plní a plnil svoju vyživovaciu povinnosť na oprávneného v I. rade riadne, vždy k rukám samotného oprávneného. Povinný vo svojom podaní zo dňa 17.2.2016 poukázal tiež na zásadnú skutočnosť, že plnenie výživného na oprávneného v I. rade, respektíve spôsob plnenia tohto výživného v zmysle exekučného titulu k rukám matky sa stal de facto nemožným, nakoľko oprávnený v I. rade v júni a neskôr v auguste 2014 utiekol od matky a je vo faktickej osobnej starostlivosti povinného, pričom povinný plne zabezpečuje jeho výchovu bez finančných príspevkov matky. Z vyššie uvedeného je podľa povinného zrejmé, že je de facto nemožné, resp. v rozpore s účelom, podstatou a významom výživného v zmysle § 62 a nasledujúcich zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“), aby povinný uhrádzal matke oprávneného v I. rade na neho výživné, hoci táto čiastka nebude a z povahy veci ani nemôže byť použitá na výživu oprávneného v I. rade. Tento postup by spôsobil vznik bezdôvodného obohatenia na strane matky a zároveň by nespôsobil predpokladaný účel a zámer - zabezpečenie výživy maloletého. Ďalej povinný v predmetnom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností navrhnuté povinným v podaní zo dňa 17.2.2016, pričom z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd prvej inštancie navrhnuté dôkazy nevykonal a súčasne v odôvodnení uznesenia neuviedol, prečo nebolo potrebné povinným navrhnuté dôkazy vykonať. Povinný v odvolaní tiež vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil povinnému, aby uskutočňoval jemu patriace práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Povinný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 383/06, pod sp. zn. II. ÚS 85/06, pod sp. zn. III. ÚS 90/2015 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Cdo/238/2008 a uviedol, že odôvodnenie uznesenia musí ako také obsahovať odpovede na všetky otázky podstatné pre konanie, zároveň však v ňom musí byť obsiahnuté aj hodnotenie dôkazov, úvahy sudcu pri hodnotení dôkazov a dôvody, pre ktoré určité dôkazy boli alebo naopak neboli vykonané. Podstatnou otázkou pre uvedené konanie o zastavení exekúcie je, či došlo alebo nedošlo k plneniu vymáhanej pohľadávky povinným a to, kedy k takémuto plneniu došlo. Na preukázanie plnenia predložil povinný rad dôkazov a podstatných tvrdení, avšak v odôvodnení uznesenia sa súd prvej inštancie vysporiadal výlučne s dôkazom, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 2T/26/2014-267, ale ani v tomto odôvodnení súd prvej inštancie neuviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že sa jedná o dôkaz o úhrade výlučne 8.000,- eur. Z uznesenia nie je zrejmé, ktoré všetky dôkazy súd vykonal a ako sa vysporiadal s argumentáciou povinného, že splnil celú pohľadávku na výživnom k obdobiu do 31.5.2012 a od 1.6.2012 do 30.9.2014, pričom v odôvodnení svojho uznesenia súd prvej inštancie tiež nevyvrátil argument, že samotný rozsudok v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Bratislava IV č. k. 2T/26/2014-267, ako aj zápisnica z pojednávania v predmetnom konaní dňa 25.8.2014 preukazujú povinným tvrdené skutočnosti. Povinný ďalej súdu prvej inštancie v predmetnom odvolaní vytýkal, že nevykonal rad povinným navrhnutých dôkazov od spisov v trestnom konaní vedenom proti povinnému za prečin zanedbania povinnej výživy v roku 2014, cez vyžiadanie si výpisov z účtu, ktoré preukazovali plnenie výživného povinným v období od roku 2011 do roku 2016, pričom súd prvej inštancie sa tiež v odôvodnení uznesenia nevysporiadal s otázkou, prečo nebolo potrebné vykonať tieto povinným navrhnuté dôkazy. Za obzvlášť závažnú považuje povinný skutočnosť, že súdu prvej inštancie bolo predložené čestné vyhlásenie oprávneného v I. rade o tom, že povinný mu plne hradil výživné, avšak súd tento dôkaz v odôvodnení svojho uznesenia úplne opomenul, nevysporiadal sa s úvahami, ktoré ho viedli pri hodnotení tohto dôkazu a ako vôbec tento dôkaz hodnotil. Povinný tiež poukázal na skutočnosť, že z predmetného uznesenia nie je zrejmé, čo bude predmetom ďalšej exekúcie, keďže v odôvodnení súd prvej inštancie uviedol iba: „predmetom ďalšieho priebehu exekúcie zostáva vymoženie dlžného výživného počnúc 1. apríla 2016 a trovy exekúcie“, pričom nie je zrejmé, čo je vôbec tým „dlžným výživným“ po čiastočnom zastavení exekúcie. V odvolaní povinný namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie s poukazom na skutočnosť, že je úlohou súdu vykladať Exekučný poriadok a aplikované právne predpisy ústavne konformným spôsobom (II. ÚS 361/2014, I. ÚS 255/2010, III. ÚS 11/2011) a to tak, aby bolo prihliadané na účel právnej úpravy. V tejto súvislosti sa povinný domnieva, že nemožno považovať za súladné s Ústavou Slovenskej republiky a ani s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď súd poskytuje ochranu neoprávnenému vymáhaniu pohľadávky od povinného, ktorá v dôsledku zmeny skutkových okolností predstavuje zneužitie práva, resp. špekulatívny záujem zákonnej zástupkyne oprávnených (mutatis mutandis II. ÚS 11/2011), alebo sa stala de facto nevymožiteľnou. Pri hodnotení, či sa jedná alebo nejedná o špekulatívny záujem, musí súd podľa názoru povinného prihliadať na účel nielen samotného konania, ale aj plnenia, ktoré sa týmto konaním vymáha. Sankciami nemožno nútiť rodiča, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého rodiča, ak je to na základe objektívnych skutočností nemožné (odpor maloletého) a to bez ohľadu na to, ktorý z rodičov ho má mať v osobnej starostlivosti podľa rozhodnutia súdu (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 3489/15). Rozhodnutie o výživnom je deklaratórnym rozhodnutím, pričom sa môže stať, že pod vplyvom zmeny okolností sa stane nevykonateľným, resp. jeho výkon môže byť v rozpore s dobrými mravmi. Súd je povinný tieto skutočnosti brať do úvahy s tým, že z ustanovenia § 62 a nasledujúcich Zákona o rodine je zrejmé, že účelom výživného je zabezpečenie starostlivosti a výživy maloletého dieťaťa, nie zabezpečenie starostlivosti o matku oprávnených a preto výživné predstavuje pohľadávku dieťaťa, a nie jeho zákonného zástupcu. Výživné sa súčasne platí k rukám rodiča, ktorý má maloleté dieťa v osobnej starostlivosti, nakoľko ten reálne svoj podiel starostlivosti o maloletého aj fakticky vykonáva. Povinný v odvolaní vyslovil názor, že spôsob platby k rukám matky sa stal nemožným z dôvodu, že oprávnený v I. rade odmieta s matkou žiť na základe objektívnych príčin a preto minimálne v rozsahu spôsobu poskytovania výživného povinným pre oprávneného v I. rade je rozsudok, ktorý je podkladom pre výkon exekúcie, nevykonateľný. V danej súvislosti by preto mal súd buď akceptovať platbu a poskytovanie výživného povinným oprávnenému v I. rade do vlastných rúk, alebo v tejto časti exekúciu zastaviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b), f), g) alebo l) Exekučného poriadku, pričom súd tak podľa ustanovenia § 58 Exekučného poriadku urobí aj bez návrhu. Ako prílohy odvolania boli súdu prvej inštancie predložené listiny, a to vyjadrenie oprávneného v I. rade zo dňa 14.5.2015, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26.6.2014 pod č. k. 39Em/5/2013-200, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26.11.2015 pod č. k. 39Em/5/2015-74, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 10.5.2016 pod č. k. 13P/21/2013-1819 a návrh povinného na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 29.7.2016, adresovaný Okresnému súdu Bratislava IV ku sp. zn. 13P/21/2013. 4. Matka ako zákonná zástupkyňa oprávnených v písomnom vyjadrení zo dňa 4.4.2017, podanom na súd prvej inštancie dňa 4.4.2017 uviedla, že povinný od septembra 2014, kedy nezaplatil žiadne výživné, platí mesačne 300,- eur namiesto 500,- eur podľa rozhodnutia súdu, pričom namieta, že nebude platiť výživné na syna B., keďže porušuje súdne rozhodnutie a drží ho u seba. Ale prečo platí na M. len 100,- eur a každý mesiac matke stŕhajú zo mzdy cca 240,- eur na jeho dlhy, ktoré si neplatí. Zákonná zástupkyňa oprávnených v predmetnom vyjadrení žiadala, aby povinný dlh na výživnom doplatil a plnil si vyživovaciu povinnosť na deti podľa rozhodnutia súdu. Ako prílohy k predmetnému vyjadreniu zákonná zástupkyňa oprávnených predložila súdu prvej inštancie listiny súvisiace s exekučným konaním vedeným pod sp. zn. EX 19193/13 v prospech oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o. Bratislava, IČO: 35 724 803, proti povinným JUDr. E. M. Q. a A. Q. o vymoženie pohľadávky vo výške 8.768,26 eura s príslušenstvom. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie povinného je dôvodné. 6. Z obsahu predmetného spisu odvolací súd zistil, že dané exekučné konanie začalo dňa 14.6.2012, doručením návrhu oprávnených na vykonanie exekúcie exekútorovi a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26.10.2011 pod č. k. 9C/42/2011-96, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.12.2011. Predmetným uznesením, dotknutým odvolaním povinného, súd prvej inštancie rozhodoval o procesnom podaní povinného zo dňa 25.5.2015 nadpísanom ako „Námietky proti exekúcii“, ktoré súd prvej inštancie podľa jeho obsahu posúdil ako námietky proti trovám exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie a na ktoré nadväzuje ďalšie procesné podanie povinného, a to podanie zo dňa 17.2.2016, doručené súdu prvej inštancie dňa 18.2.2016, ktorým sa povinný domáha zastavenia exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, pretože právo na plnenie výživného k rukám matky zaniklo jeho splnením, či už tým spôsobom, že bolo priamo hradené k rukám matky na základe navrhovaných dôkazov v tomto podaní (najmä trestný rozsudok a ďalšie výpisy o úhrade výživného prehľadné v priloženej tabuľke) a ďalej zaniklo tým, že výživné na oprávneného - F. B. bolo uhradené priamo maloletému, keďže je v osobnej starostlivosti otca od júna 2014. Súčasťou predmetného procesného podania povinného boli okrem iného doklady o úhrade výživného za obdobie od októbra 2014 do februára 2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 25.8.2014 pod č. k. 2T/26/2014-267, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.8.2014 a zápisnica o hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.8.2014 vo veci pod sp. zn. 2T/26/2014, na ktorom bola ako svedkyňa vypočutá zákonná zástupkyňa oprávnených A. Q., ktorá na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení uviedla, že má za to, že bežné výživné spolu so zaostalým výživným je uhradené s tým, že obžalovaný (v danom exekučnom konaní povinný) dňa 25.8.2014 uhradil výživné v sume 500,- eur už i za mesiac september 2014. Súčasne povinný v predmetnom procesnom podaní zo dňa 17.2.2016 navrhol vykonanie ďalších dôkazov a to vyžiadanie spisu vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 2T/26/2014, vyžiadanie spisu vo veci vedenej Okresnou prokuratúrou Bratislava IV pod sp. zn. 1Pv 556/13/1104 a vyžiadanie spisu vo veci vedenej Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava IV pod sp. zn. ORP-557/2-OVK-B4-2013, výsluch F.O. B. M. Q. (oprávnený v I. rade), vyžiadanie výpisov z bankového účtu XXXXXXXXXX/ XXXX za obdobie od 1.5.2013 a vyžiadanie výpisov z bankového účtu špecifikovaného matkou, na ktorý uhrádzal povinný výživné v období od 10.12.2011 do 1.5.2013. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie a odôvodnenia jeho rozhodnutia dotknutého odvolaním nesporne vyplýva zistenie odvolacieho súdu o tom, že zo strany súdu prvej inštancie nebol vykonaný žiadny z dôkazov navrhovaných povinným v podaní zo dňa 17.2.2016 a to bez toho, aby súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí tento svoj postup akýmkoľvek spôsobom zdôvodnil a naproti tomu súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal len zo súhrnu platieb uvádzaných zákonnou zástupkyňou oprávnených v písomnom podaní zo dňa 9.5.2016, bez akejkoľvek verifikácie uvedených skutočností súdom prvej inštancie a to napriek zjavným rozporom medzi platbami uvádzanými zákonnou zástupkyňou oprávnených a platbami uvádzanými povinným a doloženými dokladmi o platbách, ako aj rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 25.8.2014 pod č. k. 2T/26/2014-267 a zápisnicou o hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.8.2014 vo veci pod sp. zn. 2T/26/2014 (napríklad jeden z rozporov sa týka platby bežného výživného za mesiac september 2014, pri ktorom zákonná zástupkyňa oprávnených uvádza platbu 0,- eur napriek svojmu vyjadreniu na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.8.2014). Po dôkladnom oboznámení sa s výrokovou časťou napadnutého rozhodnutia a s jeho odôvodnením, je odvolací súd nútený konštatovať jednak zmätočnosť výrokovej časti spôsobenú absenciou jednoznačného a určitého rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, v ktorej časti predmetu daného exekučného konania súd zamieta návrh povinného na zastavenie exekúcie, ako aj nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, spôsobené absenciou uvedenia a hodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie za účelom jednoznačného ustálenia existencie a výšky zameškaného výživného, nevysporiadania sa s rozpormi medzi tvrdeniami zákonnej zástupkyne oprávnených a povinného, nevysporiadania sa presvedčivým spôsobom s objektívnym okolnosťami týkajúcimi sa osobnej starostlivosti o oprávneného v I. rade (F. B. M. Q.), ako aj absenciou uvedenia dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie neprihliadal na dôkazy predložené a navrhnuté povinným v písomnom podaní zo dňa 17.2.2016. 7. Osobitne odvolací súd poukazuje na závažné skutočnosti majúce podstatný význam pre dané konanie, ku ktorým došlo v priebehu odvolacieho konania a to nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 4.7.2017 pod č. k. III. ÚS 212/2017-33, ktorým bolo napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušené v časti výroku o zamietnutí námietok povinného proti trovám exekúcie, t.j. v časti výroku I. napadnutého uznesenia a vec bola vrátená Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie; ďalej rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 4.5.2017 pod č. k. 13P/21/2013-2198, ktorým súd zveril oprávneného v I. rade do osobnej starostlivosti otca a súčasne došlo ku zmene exekučného titulu, t.j. rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26.10.2011 pod č. k. 9C/42/2011-96 v časti zverenia, v časti výživného a v časti úpravy styku otca s maloletými deťmi. Odvolací súd dáva do pozornosti tiež ďalšie skutočnosti a to predloženie ďalších dokladov o úhradách výživného predložených povinným ako príloha jeho podania zo dňa 27.9.2017 a námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zo dňa 18.12.2017. 8. So zreteľom na vyššie uvedené, sa odvolací súd osobitne zameral na otázku, či nedostatočným skutkovým zistením majúcim za následok zaujatie predčasného právneho záveru, nebola súdom prvej inštancie odňatá oprávnenému možnosť pred ním konať (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP). 9. Za znemožnenie uskutočňovania strane patriace procesné práva, v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 10. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ znemožnenie uskutočnenia procesných práv pred súdom (v súdnom konaní), 2/ to, že k znemožneniu uskutočnenia účastníkovi patriacich práv došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ znemožnenie uskutočňovania procesných práv sa deje voči (strane sporu) účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva nešpecifikuje, pod týmto pojmom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Civilným sporovým poriadkom, resp. Exekučným poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. 11. O vadu, ktorá je z hľadiska § 389 ods. 1 písm. b) CSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane/účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolateľ oprávnene vo svojom odvolaní vytýka, že uznesenie exekučného súdu je zmätočné a obsahuje nedostatočné odôvodnenie. 12. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06). 13. Zmyslom práva na súdnu ochranu (jej nedielnou súčasťou je i exekučné konanie) je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). 14. Podľa § 243h ods. 1 EP (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1.aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017. 15. Podľa § 9a ods. 1 až 4 EP (v znení účinnom do 31.3.2017), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Ustanovenia Civilného sporového poriadku o odpustení zmeškania lehoty, prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii, neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach sa v konaní podľa tohto zákona nepoužijú. Na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie. Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. Podľa § 9b ods. 4, ods. 5 EP (v znení účinnom do 31.3.2017) v konaní podľa tohto zákona môže súd výnimočne vykonať dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu veci. V konaní podľa tohto zákona rozhoduje súd uznesením. 16. Podľa § 234 ods. 2 CSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. 17. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rovnaké požiadavky boli na odôvodnenie rozhodnutia kladené aj v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t.j. procesného predpisu účinného v čase vydania napadnutého rozhodnutia. 18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 19. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 20. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie uznesenia exekučného súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Exekučný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia (§ 220 ods. 2, 3 v spojení s § 234 ods. 2 CSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnuté uznesenie exekučného súdu nespĺňa. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti odvolateľa konať pred súdom. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie. 21. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne sa dôsledne zaoberať meritom danej veci a rozhodnúť o procesných návrhoch povinného (návrh na zastavenie exekúcie, námietky proti exekúcii a námietky proti trovám exekúcie) až po riadnom zistení skutkového stavu, s prihliadnutím na zmenu exekučného titulu v dôsledku rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 4.5.2017 pod č. k. 13P/21/2013-2198, ktorého právoplatnosť a vykonateľnosť vo výrokoch majúcich priamy súvis s predmetnou exekučnou vecou preverí súd prvej inštancie. Z výrokovej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, akým spôsobom súd rozhodol o procesných návrhoch povinného v celom rozsahu s tým, že svoje nové rozhodnutie vo veci je súd prvej inštancie povinný náležitým a presvedčivým spôsobom odôvodniť a v odôvodnení sa vysporiadať so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, ktoré dôkazy súd prvej inštancie vykonal a ako ich vyhodnotil, ako aj to, ktoré z navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie nevykonal a z akého dôvodu. 22. Súčasťou odvolania podaného povinným bol aj návrh na povolenie odkladu exekúcie s tým, že s ohľadom na vyššie uvedené odvolanie voči uzneseniu sa povinný domnieva, že je pravdepodobné, že po rozhodnutí odvolacieho súdu bude exekúcia zastavená podľa ustanovenia § 101 Exekučného poriadku a z toho dôvodu povinný navrhol, aby súd povolil odklad exekúcie podľa ustanovenia § 56 ods. 2 Exekučného poriadku do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie o predmetnom návrhu povinného na povolenie odkladu exekúcie nerozhodol. 23. Podľa § 56 ods. 2 EP (v znení účinnom do 31.3.2017), aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57). 24. Súd návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu zamietol jednak z dôvodu, že podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu samo osebe nepredstavuje relevantný dôvod na povolenie odkladu exekúcie, ako aj z dôvodu, že rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.6.2016 č. k. 16Er/2606/2012-77 sa uvedený návrh povinného na povolenie odkladu exekúcie stal bezpredmetným. 25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). 26. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).