Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/6/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313217854 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313217854.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Bianka Gelačíková v právnej veci žalobcu: K. Z., J.. XX.X.XXXX, G. H. XXXX/XX, N., občan SR, zast.: JUDr. Simona Dobiašová, advokátka so sídlom Šoltésovej 18, Bratislava, proti žalovanému: G4S Secure Solutions (SK), a.s., so sídlom Višňová 16, Bratislava, IĆO: 31 328 059, zast.: Mgr. Martin Berec, advokát, Domus Petra, so sídlom Pod Sokolice 1/B, Trenčín, o zaplatenie 2 175,- Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12Cpr/3/2013, zo dňa 11.02.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 256,98 Eur. 2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe zo dňa 13.09.2013, ktorou sa žalobca domáhal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 2.175,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy od 13.09.2010 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.08.2010 ako prepravca peňazí a cenín a neskôr na základe zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 01.11.2011, ako pracovník logistiky finančných hotovostí. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 05.08.2010 mal žalobca v období od 06.08.2010 do 31.10.2011 základnú mesačnú mzdu 465,- Eur. Po nástupe do zamestnania sa žalobca dozvedel, že na danej divízii sú u jednotlivých zamestnancov pri vykonávaní toho istého druhu práce rozdielne mzdy a to v rozpätí od 465,- do cca 710,- Eur. Na túto tzv. mzdovú diskrimináciu žalobca poukázal vo viacerých podnetoch adresovaných Inšpektorátu práce Bratislava a aj žalovanému, ten však protiprávny stav neodstránil. U ostatných zamestnancoch dosahovala priemerná mesačná mzda v rozhodnom období min. vo výške 610,- Eur. Preto sa žalobou domáha doplatenia rozdielu medzi jeho mesačnou mzdou a uvedenou min. základnou mzdou. Pracovný pomer u žalovaného skončil 30.06.2013. 3. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu pred otvorením pojednávania dňa 06.06.2014 pripustil zmenu petitu v zmysle § 95 ods. ods. 1 O.s.p. tak, ako je špecifikované v predmetnom návrhu. 4. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu veci ustáleného dokazovaním, ktorým zistil, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.08.2010, na pozícii prepravca peňazí a cenín so základnou mesačnou mzdou vo výške 465,- Eur a mesačným bonusom vo výške 66,- Eur. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 12.10.2011 sa dojednaný druh práce zmenil na pozíciu pracovníka logistiky finančných hotovostí, so základnou mesačnou mzdou vo výške 510,- Eur a ďalšími pohyblivými príplatkami od 0-75,-Eur. Z výsluchu žalobcu bolo zistené, že pri nástupe do práce u žalovaného nebol poučený, že na danú pozíciu je tabuľkovo určená nejaká mzda, s presným popisom práce, že sú zvýhodnení ľudia pri základnej mzde, ktorí u žalovaného pracovali dlhšie. Až po nástupe do práce, niekedy koncom septembra a začiatkom októbra 2010 sa dozvedel, že nie všetci zamestnanci na pozícii prepravca peňazí a cenín majú rovnakú základnú mzdu, a že niektorí majú základnú mzdu na tejto istej pozícii až vyše 700,-Eur mesačne. Žalobou sa domáha rozdielu výplaty mzdy za jednotlivé mesiace od 13.09.2010 a to vo výške 145,- Eur, ktorú vyčíslil ako rozdiel jeho základnej mzdy vo výške 465,- Eur a sumou 610,- Eur, ktorú uvádzal ako priemernú základnú mzdu p. O. V.. Žalovaný uviedol, že základnú mzdu treba diferencovať podľa dĺžky trvania pracovného pomeru, nakoľko funkčne starší zamestnanci mali pochopiteľne rokmi zvyšovaný základný plat. Neskôr od r. 2008 sa základná mzda nezvyšovala z dôvodu celosvetovej krízy, ktorá priniesla pokles zákaziek, odbytu a vzniku konkurencie. Žalovaný diskrimináciu mzdy žalobcu popieral, poukazoval na to, že žalobca si rozdiel vo mzde vo výške 165,-Eur stanovil sám, bez akýchkoľvek relevantných podkladov, čo potvrdil i pred súdom. Žalobu žiadal preto ako nedôvodnú zamietnuť. 5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 13 ods. 1, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 119a ods. 1-3 Zákonníka práce, § 6 ods. 1 a 2 písm. b) Zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Antidiskriminačný zákon), § 8 ods. 1 a § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona, pričom skutkovo ustálil, že predmetom sporu je žalobcom tvrdená diskriminácia jeho mzdy u žalovaného, iba na pozícii prepravca peňazí a cenín a to v čase od 05.08.2010 do 31.10. 2011. Žalobca sa žalobou priamo domáhal, aby mu žalovaný vyplatil rozdiel na mzde, o ktorú bol ním tvrdenou diskrimináciou ukrátený oproti ostatným zamestnancom žalovaného a to o konkrétnu sumu, 145,- Eur mesačne. 6. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a konštatoval, že mzdová diskriminácia žalobcu v konaní nebola preukázaná. Konštatoval, že petit žaloby nezodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, podľa ktorého je možné domáhať sa na súde žaloby najmä v znení upustenia od diskriminačného konania, resp. nápravy protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Poukázal na to, že vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom je dvojstranný právny vzťah. Vzájomné práva a povinnosti sú upravené pracovnou zmluvou, ktorá obsahuje i nimi dohodnuté mzdové podmienky. Žalovaný žalobcu pri nástupe do práce oboznámil i so mzdovými podmienkami, za ktorých má žalobca prácu vykonávať, a tento svojím podpisom na pracovnej zmluve s nimi vyjadril súhlas. Súdu však nie je možné svojim výrokom, žalovanému, ako zamestnávateľovi žalobcu, prikázať, aby žalobcovi zaplatil bez mzdového dekrétu mesačnú mzdu o 145,- Eur vyššiu, t.j. mesačne sumu 610,- Eur. Takto postavená žaloba je mimo rámca rozhodovacej činnosti súdu a súd nie je oprávnený takto postupovať. 7. Súd prvej inštancie tiež v zhode so žalovaným konštatoval, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že všetci zamestnanci žalovaného mali oproti nemu mesačne vyšší zárobok o 145,- Eur, pričom sám pred súdom uviedol, že túto sumu stanovil svojím vlastným prepočtom. Nie je však možné, aby žalobca mzdu porovnával so zamestnancami žalovaného, ktorý u neho pracovali dlhšiu dobu, čím nadobudli vyššie zručnosti a skúsenosti, od ktorých sa výška mzdy pochopiteľne odvíjala, čo v žiadnom prípade nemôže spôsobovať jeho diskrimináciu, pretože ak by žalovaný novo prijatým uchádzačom na túto pozíciu bez požadovanej praxe priznal rovnakú mzdu, znamenalo by to nedocenenie ich zručností a ostalo by to bez motivačného aspektu. Mzdová diskriminácia žalobcu v konaní preukázaná nebola. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s §150 ods.1 O.s.p., keď v spore úspešnému žalovanému priznal trovy konania vo výške 256,98 Eur. 9. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12CPr/3/2013-203 zo dňa 11.02.2015 podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 13.04.2015, v ktorom navrhol, aby Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že súd určuje, že žalovaný porušil vo vzťahu k žalobcovi zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že mu v čase trvania jeho pracovného pomeru so žalovaným vyplácal nižšiu základnú mzdu ako zamestnancom vykonávajúcim u žalovaného rovnakú prácu; Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu primeraného zadosťučinenia sumu vo výške 3.000,- EUR, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu, vedený v Č., M..N.., Č..Ú..: XXXXXXXXXX/XXXX, tak ako budú vyčíslené, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; alternatívne, aby Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. 10. Žalobca súčasne s odvolaním v súlade s ustanovením § 95 ods. 1 O.s.p. podal návrh na zmenu petitu žaloby v znení uvedenom vyššie, avšak vo svojom vyjadrení zo dňa 31.08.2018 uviedol odvolaciemu súdu, že na zmene žaloby zo dňa 05.06.2015 netrvá, ale trvá na svojej pôvodnej žalobe a to tak, že žiada, aby súd vydal rozsudok, ktorým súd určí, že žalovaný porušil vo vzťahu k žalobcovi zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že mu v čase trvania jeho pracovného pomeru so žalovaným vyplácal nižšiu základnú mzdu ako zamestnancom vykonávajúcim u žalovaného rovnakú prácu; Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.617,43,- EUR, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 100% trov konania a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, alternatívne, aby Krajský súd v Bratislave podľa § 391 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátim súdu na ďalšie konanie. 11. Žalobca odvolanie právne odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1. h) O.s.p. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania napadnutým rozsudkom nevyhovel žalobe a zamietol ju, nakoľko nemal za preukázanú mzdovú diskrimináciu. Žalobca považuje odvolaním napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie si osvojil tvrdenia žalovaného bez ich preukázania a len stroho skonštatoval nepreukázanie mzdovej diskriminácie. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keď nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný pri odmeňovaní svojich zamestnancov postupoval v rozpore s ust. § 13 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), čím hrubo porušoval povinnosť zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. Právo na rovnaké zaobchádzanie podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce neznamená len rovnaké zaobchádzanie v prístupe k zamestnaniu, ale aj rovnaké zaobchádzanie pri výkone zamestnania, vrátane profesionálneho postupu a pracovných podmienok a odmeňovania. Ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce je v nadväznosti na problematiku odmeňovania precizované v ust. § 119a ods. 1 Zákonníka práce, ktorý jasne definuje, že mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie. Žalobca má za to, že predložené dôkazy zo strany žalovaného ako zamestnávateľa v konaní jasne preukazovali skutočnosť, že viacerí zamestnanci žalovaného vykonávajúci rovnakú prácu na rovnakej pracovnej pozícii mali rozdielnu základnú mzdu napriek tomu, že za daného predpokladu majú títo zamestnanci právo na rovnakú základnú mzdu, čo vyplýva z čl. 3 ods. 3.1, bod 3.1.1.1 Organizačnej smernice OSGR-18 - Zásady odmeňovania. Žalobca namieta skutočnosť, že súd prvej inštancie si osvojil ničím nepreukázané tvrdenie žalovaného, že dôvodom rozdielnej výšky základných miezd zamestnancov pracujúcich na rovnakej pracovnej pozícií bola skutočnosť, že zamestnanci s vyššou základnou mzdou nastúpili do zamestnania ešte pred vznikom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá pre žalovaného znamenala údajne zhoršenie jeho hospodárskej situácie. Žalobca naopak uvádza, že počet zamestnancov žalovaného postupne priamo úmerne stúpal, čo je zrejmé aj zo samotného prehľadu zamestnancov, ktorý žalovaný predložil v konaní, a preto je zrejmé, že u žalovaného nedošlo k údajnému zhoršeniu jeho hospodárskej situácie, a práve naopak k prílivu nových klientov a zvýšeniu zákazok. Rovnako žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že nie je možné porovnávať mzdu so zamestnancami žalovaného, ktorí u neho pracovali dlhšiu dobu, čím mali nadobudnúť údajne vyššie zručnosti a skúsenosti, od ktorých sa výška mzdy pochopiteľne odvíjala. Z organizačnej smernice Zásady odmeňovania v skupine spoločností G4S s platnosťou od 01.05.2006 vyplýva, že systému odmeňovania zamestnancov v časti základnej mzdy nie je vôbec založený na hodnotení kritéria počtu odpracovaných rokov resp. dĺžke praxe alebo ich zručností, práve naopak, z článku 3.1.1.1. Zásad pre odmeňovanie v skupine spoločnosti G4S vyplýva, že základná mzda prislúcha zamestnancovi len podľa druhu práce a pracovnej pozície, dohodnutej so zamestnancom v pracovnej zmluve. 12. V zmysle ust. §11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočností, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Domnienka prípadného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nebola podľa názoru žalobcu vyvrátená zo strany žalovaného. Žalovaný neposkytol súdu dostatočné vysvetlenie a dôkazy o tom, prečo mohlo dôjsť k prípadnej diskriminácii žalobcu. Žalobca má na základe toho za to, že diskriminácia v konkrétnom prípade bola preukázaná. Poukazuje opätovne na skutočnosť, že žalovaný nepoprel rozdielne základné mzdy u zamestnancov vykonávajúcich prácu na rovnakej pracovnej pozícii - prepravca peňazí a cenín, a teda tvrdenie žalobcu o existujúcej mzdovej diskriminácii žalobca nevyvrátil, ale práve naopak potvrdil ho. Navyše tvrdenia žalovaného, ktoré mali rozdiely v základnej mzde zamestnancov odôvodniť, žiadnym spôsobom žalovaný nepreukázal. 13. Žalobca uviedol, že z vykonaného dokazovania v konaní je jednoznačne zrejmé, že základná mzda jednotlivých zamestnancov žalovaného vykonávajúcich ten istý druh práce, resp. prácu na rovnakej pracovnej pozícii - prepravca peňazí a cenín, bola v rozhodnom období (2010-2013) rozdielna. Žalobca má za to, že v konaní preukázal skutočnosti, z ktorých bolo možné odvodiť, že v prípade odmeňovania zamestnancov vykonávajúcich prácu na pozícií prepravca peňazí a cenín došlo k priamej diskriminácii. Žalobca súčasne namieta záver prvoinštančného súdu, že vyššiu základnú mzdu max. do cca 650,- EUR mesačne dosiahli v spornom období iba zamestnanci, ktorí pracovali pre žalovaného dlhodobo od roku 2005. Rovnako namieta žalobca aj záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatuje, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že všetci zamestnanci oproti nemu mali mesačne vyšší zárobok o 165,- EUR. Takéto tvrdenie súdu je v rozpore s ust. § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona v platnom znení, pričom prvoinštančný súd v danom prípade nerešpektoval princíp obráteného dôkazného bremena v konaní, nakoľko naopak, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca aj naďalej trvá na tom, že počas pracovného pomeru u žalovaného bol mzdovo diskriminovaný. Aj napriek nadštandardným pracovným výsledkom nebol rovnako ohodnotený ako iní zamestnanci, pracujúci na rovnakej pracovnej pozícii, ktorí ani zďaleka nedosahovali úroveň pracovných výkonov žalobcu. 14. V zmysle ust. § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Žalobca uvádza, že nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný sa dopustil mzdovej diskriminácie pri odmeňovaní zamestnancov vykonávajúcich prácu na pozícii prepravca peňazí a cenín, vrátane odmeňovania žalobcu, v súlade ust. § 9 ods. 1 a 2 Antidiskriminačného zákona a v súlade s konštantnou judikatúrou súdov SR sa domáha určenia súdom, že žalovaný porušil vo vzťahu k žalobcovi zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že mu v čase trvania jeho pracovného pomeru so žalovaným vyplácal nižšiu základnú mzdu ako zamestnancom vykonávajúcim u žalovaného rovnakú prácu. 15. V zmysle posledného vyjadrenia žalobcu zo dňa 25.04.2018, žalobca sa okrem súdneho určenia, že žalovaný sa dopustil diskriminačného konania, domáha aj zaplatenia sumy 3617,43 Eur, vrátane trov konania, alternatívne zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vo svojom vyjadrení, kde okrem iného uviedol, že na zmene žaloby zo dňa 05.06.2015 netrvá, ale trvá na svojej pôvodnej žalobe, upresnil, že sumy 3617,43 Eur sa domáha z titulu primeraného finančného zadosťučinenia, pričom pri jej výpočte vychádzal žalobca z istiny 2.175 Eur a úroku z omeškania vo výške 9% p.a. v zmysle pôvodného petitu žaloby vyčísleného ku dňu podania vyjadrenia, t.j. k 31.08.2018 vo výške 1.442,43 Eur. 16. Vo svojom vyjadrení žalovaný reagoval na pôvodne podaný návrh na zmenu petitu žaloby, od ktorého však žalobca medzičasom upustil, a preto ďalšie vyjadrenia žalovaného vo vzťahu k procesnej otázkou prípustnosti zmeny žaloby v odvolacom konaní, nie je relevantné. Žalovaný ďalej uviedol, čo sa týka skutočnosti, že neporušil svoje povinnosti ako zamestnávateľ či už podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce Antidiskriminačného zákona, že má za to, že táto skutočnosť bola jednoznačne preukázaná a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Argumentácia žalobcu, že pracoval viac ako ostatní zamestnanci je účelová a nepreukázaná, a čo sa týka zvyšovania počtu zamestnancov po kríze u žalovaného, takéto otázky podliehajú náročným analýzam odborníkov a nie je v odbornej kompetencii žalobcu posúdiť, aké opatrenia je nevyhnutné vykonať zo strany zamestnávateľa za účelom prekonania hospodárskej krízy. Žalovaný má za to, že jednoznačným spôsobom došlo k preukázaniu skutočnosti, že nárok žalobcu je nedôvodný a nepreukázaný. Žalobca neoznámil súdu skutočnosti, z ktorých by súd mohol dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného. Aj z uvedeného dôvodu nemožno ani aplikovať zásadu obráteného dôkazného bremena. Žalovaný navrhuje odvolaciemu súdu potvrdiť rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 12Cpr/3/2013-203 zo dňa 11.2.2015 ako vecne správny a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Vo svojom doplnení vyjadrenia zo dňa 12.07.2017 reagoval žalovaný na doplnenie odvolania žalobcu a ozrejmuje v ňom negatívne hospodárske výsledky spoločnosti v dôsledku hospodárskej krízy a realizované kroky spoločnosti za účelom ozdravenia spoločnosti, ktorými boli zásahy do miezd zamestnancov, čo však žalovaný považuje za plne legitímne a zákonné. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, ktorý s odvolaním sa na organizačnú smernicu tvrdí, že výška základnej mzdy nebola založená na počte odpracovaných rokov. Žalovaný bol objektívnymi skutočnosťami nútený reagovať na vzniknutú situáciu. Práve dĺžka odpracovaných rokov u žalovaného bola základným a jediným faktorom rozhodujúcim pri výške základnej mzdy, čo bolo v konaní preukázané a čo konštatoval aj súd prvej inštancie. Toto kritérium v žiadnom prípade nemožno považovať za diskriminačné, naopak, ide o objektívne nastavené podmienky. Žalovaný preukázal, že voči žalobcovi nedošlo k porušeniu žiadnych všeobecne záväzných právnych predpisov a jednoznačne odôvodnil, prečo žalobca poberal určenú výšku mzdy. Žalovaný má za to, že jednoznačným spôsobom došlo k preukázaniu skutočnosti, že nárok žalobcu je nedôvodný a nepreukázaný. Pri zohľadnení rozhodujúceho obdobia teda jasne vyplýva, že po tom, čo sa hospodárska kríza negatívne odzrkadlili na hospodárskom výsledku žalovaného, boli postupne prijímané opatrenia za účelom ozdravenia spoločnosti. Výška základnej mzdy žalobcu odrážala dohodu o nej medzi žalobcom a žalovaným v zmysle zmluvnej voľnosti, odbornú prax žalobcu, ako aj dĺžku odpracovaných rokov žalobcu u žalovaného. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. 12Cpr 3/2013-203 zo dňa 11.2.2015 ako vecne správny a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. 17. Žalobca sa v replike pridržiaval v celom rozsahu svojich predošlých vyjadrení. Uviedol predovšetkým, že právo na rovnaké zaobchádzanie v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Zákonníka práce v sebe nezahŕňa iba rovnaké zaobchádzanie pri posúdení prístupu k zamestnaniu, ale taktiež aj rovnaké zaobchádzanie pri výkone zamestnania, a to najmä, čo sa týka kariérneho postupu, pracovných podmienok a odmeňovania. Ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce je v nadväznosti na problematiku odmeňovania ďalej premietnuté v ustanovení § 119a ods. 1 Zákonníka práce, ktorý bližšie definuje, že mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie podľa pohlavia, pričom toto pravidlo sa vzťahuje na každé plnenie za prácu, ako aj na plnenia, ktoré sa vyplácajú alebo sa budú vyplácať v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Podľa ustanovenia § 119a ods. 4 Zákonníka práce sa uvedené ustanovenie aplikuje aj na zamestnancov rovnakého pohlavia, ak vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty. Žalobca ďalej argumentuje, že v zmysle ust. § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalovaný však tvrdenie žalobcu o mzdovej diskriminácii nevyvrátil, okrem toho žalovaný rozdiely v základnej mzde zamestnancov neodôvodnil a vierohodne nepreukázal. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že základná mzda jednotlivých zamestnancov žalovaného vykonávajúcich ten istý druh práce, resp. prácu na rovnakej pracovnej pozícii, bola v predmetnom období v rokoch 2010 až 2013 naozaj rozdielna. Poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a má za to, že predložené dôkazy v prvoinštančnom konaní preukazovali skutočnosť, že viacerí zamestnanci žalovaného vykonávajúci rovnakú prácu na rovnakej pracovnej pozícii mali rozdielnu základnú mzdu napriek tomu, že títo zamestnanci v zmysle zákona majú právo na rovnakú mzdu. Žalobca uviedol, že vplyvom hospodárskej krízy nie je možné ospravedlniť diskriminačné správanie žalovaného voči žalobcovi. Uvedenie dôvodu vzniku hospodárskej krízy nie je ospravedlňujúcim dôvodom na to, aby žalovaný určoval mzdy rozdielne. Žalobca síce pracovnú zmluvu podpísal a súhlasil so mzdou avšak, v tomto čase už žalovaný konal diskriminačne voči žalobcovi, keďže za rovnakú prácu a na rovnakej pracovnej pozícii vyplácal vyššiu mzdu ostatným zamestnancom, tj. žalovaný konal voči žalobcovi diskriminačne vedome. Situácia, ktorú popisuje žalovaný (tj. že žalobca súhlasil s výškou mzdy, ktorá zohľadňuje zmluvnú voľnosť) ako legálnu je podľa názoru žalobcu absurdná, nakoľko zmluvná voľnosť spočíva v dohodnutí si výšky mzdy, avšak táto musí rešpektovať ostatné základné princípy rovnosti zamestnancov voči sebe navzájom s ohľadom na odmenu za prácu. 18. Žalovaný v reakcii na repliku žalovaného uviedol, že trvá na tom, že pri odmeňovaní žalobcu nedochádzalo k diskriminácii na základe pohlavia, ani k žiadnej inej forme diskriminácie. Táto skutočnosť bola v konaní pred súdom prvej inštancie zo strany žalovaného dostatočne preukázaná. K dôkaznému bremenu zaťažujúcemu žalovaného poukazuje žalobca na negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej nie je objektívne možné preukázať skutočnosť, ktorá sa nestala, teda v tomto prípade nediskrimináciu. V zmysle tejto teórie, aj keď každá zo strán preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia, nemožno od nikoho spravodlivo požadovať, aby preukazovala reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, tzv. probatio diabolica. Preukazovanie niečoho, čo sa nestalo/neexistuje, nemožno objektívne preukázať. Poukazuje napr. na uznesenie NS ČR 21 Cdo 3069/2006 zo dňa 06.11.2007 „Vzhľadom na to, že negatívne skutočnosti z povahy veci preukázať nemožno, podá protistrana dôkaz opaku tým, že preukáže rovnaké zaobchádzanie so všetkými zamestnancami, resp. tými ktorých sa diskriminácia týka.“ Žalovaný má za to, že nemôže objektívne dokázať neexistenciu skutočnosti, ktorou je diskriminácia. V konaní vyšlo najavo, že opak žalobcovho tvrdenia je pravdou, keďže žalovaný preukázal, že rovnaké mzdové podmienky ako žalobca mali aj iní zamestnanci žalovaného a rozdiely v platových podmienkach vychádzali z objektívnych skutočností, okrem iného dĺžka odpracovaných rokov a z nej plynúce skúsenosti a zručnosti. 19. Žalobca vo svojom poslednom vyjadrení zo dňa 31.08.2018 uviedol, že na zmene žaloby zo dňa 05.06.2015 netrvá, ale trvá na svojej pôvodnej žalobe. Domáha sa teda určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že mu v čase trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného vyplácal nižšiu základnú mzdu ako zamestnancom vykonávajúcim u žalovaného rovnakú prácu. Ďalej sa domáha voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 3.617,43,- EUR, a náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia, alternatívne, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. K argumentácii žalovaného uviedol, že v tomto konaní žalobca konkrétne preukázal diskriminačné konanie, ktoré spočívalo v rozdielnej výške vyplácanej mzde žalobcovi a ostatným zamestnancom na rovnakej pracovnej pozícii a napokon ktoré spočívalo aj vo zvýšenom výkone žalobcu ako zamestnanca, ktorý s ohľadom na svoj vek, šikovnosť a schopnosť pracovať rýchlejšie ako jeho starší kolegovia, vypomáhal resp. nahrádzal ich pomalší výkon práce na danej pozícii svojím fyzickým výkonom. Žalobca považuje záver súdu prvej inštancie ako aj žalovaného o tom, že niektorí zamestnanci môžu mať vyššiu mzdu ako žalobca, a to na základe tej skutočnosti, že títo zamestnanci mali viac odpracovaných rokov a teda aj skúsenosti, za v rozpore so zásadami deklarovanými v antidiskriminačnom zákone ako aj v zákonníku práce. V tomto konkrétnom prípade je opak pravdou, pretože to, že vekovo starší zamestnanci, ktorí aj keď mali viac odpracovaných rokov u žalovaného a teoreticky mohli mať viac skúseností, neboli im tieto na prospech, pretože nedokázali svoju pracovnú činnosť zvládnuť včas, a preto musel žalobca nahrádzať ich výkon práce, pričom mal však nižšiu mzdu. K predmetnému rozsudku Mestského sudu v Prahe č.j. 13Co/39912OO5-101, a jeho citácii žalovaným, žalobca uvádza, že žalovaný nemal preukazovať neexistenciu určitých skutočností, ale mal preukázať dôvodnosť rozdielnosti mzdy vyplácanej zamestnancom pracujúcim na rovnakej pracovnej pozícii, a to aj do rozdielnosti pracovnej náplne. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nepreukázal, prečo zamestnanci na rovnakej pracovnej pozícii s rovnakou pracovnou náplňou boli hodnotení inou výškou základnej mzdy, napriek tomu, že sám žalovaný predložil prehľad zamestnancov pracujúcich u žalovaného v období 1994 až 2010, pričom z prehľadu je evidentná rozdielna základná mzda jednotlivých zamestnancov. Žalobca opakovane argumentuje, že na základe súdu predložených listinných dôkazov je možné preukázateľne konštatovať, že v danom prípade žalobcu došlo k rozdielnej výplate základnej zložky mzdy vo výške 465,- Eur, oproti zamestnancom žalovaného pracujúcim na rovnakej pracovnej pozícii. S poukazom na vyššie uvedené v spojení s § 41 ods. 8 Zákonníka práce ako aj podľa žalobcu preukázaným porušením zásady rovnakého zaobchádzania v časti vyplácania mzdy žalobcovi pri uzatvorení pracovného pomeru ako aj počas jeho trvania, žalobca má za to, že mu vznikol nárok na primerané zadosťučinenie v zmysle § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona. Primerané zadosťučinenie žalobca vyčíslil s ohľadom na primeranosť, objektívnosť k porušenej zásade, zásahu do práv žalobcu, reálnym následkom a tiež s ohľadom na dĺžku celého súdneho konania. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu v celom rozsahu a priznal mu trovy konania. 20. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 12.12.2018 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 21. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 22. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 23. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje už len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 24. V prejednávanej veci súd prvej inštancie riešil otázku, či mzdové ohodnotenie žalobcu v ním označenom časovom období bolo diskriminačné z dôvodu toho, že žalobca dostával na rovnakej pracovnej pozícii ako iní zamestnanci žalovaného nižšiu základnú mzdu v porovnaní s ostatnými zamestnancami a domáhal sa zaplatenia rozdielu medzi priemernou výškou mzdy na danej pozícii a jemu vyplácanou mzdou. Žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.08.2010 na pozícii prepravca peňazí a cenín so základnou mesačnou mzdou vo výške 465,- Eur a bonusom vo výške 66,- Eur mesačne a od 12.10.2011 v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy na pozícii pracovníka logistiky finančných hotovostí so základnou mesačnou mzdou vo výške 510,- Eur a ďalšími pohyblivými príplatkami od 0-75,-Eur. Žalobou sa domáha rozdielu výplaty mzdy za jednotlivé mesiace od 13.09.2010 a to vo výške 145,- Eur, ktorú vyčíslil ako rozdiel jeho základnej mzdy vo výške 465,- Eur a sumou 610,- Eur (priemerná základnú mzda uvedená žalobcovi p. O. V.). Hlavná argumentácia žalobcu bola založená na jeho tvrdení, že žalovaný postupoval pri odmeňovaní svojich zamestnancov v hrubom rozpore s ustanovením § 13 ods. 1 v spojení s § 119a ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko dohodol mzdové podmienky so žalobcom, ktoré považoval žalobca za diskriminačné, vychádzajúc zo zistenia, že viacerí zamestnanci žalovaného vykonávajúci rovnakú prácu na rovnakej pracovnej pozícii vrátane žalobcu mali rozdielnu základnú mzdu napriek tomu, že títo zamestnanci majú právo na rovnakú základnú mzdu. Žalobca namietal v odvolaní, že súd prvej inštancie si osvojil ničím nepreukázané tvrdenie žalovaného, že dôvodom rozdielnej výšky základných miezd zamestnancov pracujúcich na rovnakej pracovnej pozícií bola skutočnosť, že zamestnanci s vyššou základnou mzdou nastúpili do zamestnania ešte pred vznikom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá pre žalovaného znamenala údajne zhoršenie jeho hospodárskej situácie. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné porovnávať mzdu žalobcu so zamestnancami žalovaného, ktorí u neho pracovali dlhšiu dobu, čím mali nadobudnúť vyššie zručnosti a skúsenosti, od ktorých sa výška mzdy pochopiteľne odvíjala. S týmto záverom žalobca nesúhlasil, nakoľko systému odmeňovania zamestnancov nebol u žalovaného vôbec založený na hodnotení kritéria počtu odpracovaných rokov. Namieta, že vplyvom hospodárskej krízy nie je možné ospravedlniť diskriminačné správanie žalovaného voči žalobcovi. Žalovaný naopak počas prvoinštančného konania ako aj v odvolacom konaní uviedol, že základnú mzdu treba diferencovať podľa dĺžky trvania pracovného pomeru, nakoľko funkčne starší zamestnanci mali pochopiteľne rokmi zvyšovaný základný plat. 25. Odvolací súd pri hodnotení možnej mzdovej diskriminácie žalobcu poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že princíp rovnosti v odmeňovaní v zmysle § 119a Zákonníka práce neznamená, že za každých okolností musí byť rovnaká výsledná celková mzda dvoch zamestnancov, vykonávajúcich rovnakú prácu. Táto zásada nebráni diferenciácii miezd zamestnancov na základe hodnotenia iných kritérií, ktorými sú zodpovednosť, zložitosť, náročnosť práce, skúsenosti zamestnanca, práve ktoré je možné považovať za objektívne kritéria nastavenia mzdovej politiky zamestnávateľa. Uplatnenie kritéria počtu odpracovaných rokov a s tým súvisiace odmeňovanie zamestnancov v spojení s kritériom odmeňovania na základe získanej skúsenosti; ktorá je vo všeobecnosti predpokladom, že zamestnanec je schopný lepšie zvládať svoje pracovné úlohy; predstavuje legitímny cieľ mzdovej politiky, kedy zamestnávateľ nemusí osobitne odôvodňovať uplatnenie tohto kritéria (rozhodnutie Súdneho dvora C-17/05 Cadman, C-109/88 Danfoss). Nie je dôvodná v tejto súvislosti teda námietka žalobcu o negatívnom dôkaznom bremene žalovaného. Nie je vylúčené, aby zamestnávateľ uplatnil kritérium počtu odpracovaných rokov v rámci svojej mzdovej politiky, čo je vo všeobecnosti spôsobilé dosiahnuť legitímny cieľ odmenenia získanej skúsenosti zamestnanca, čo v konečnom dôsledku môže ale viesť k menej priaznivému zaobchádzaniu s inými zamestnancami, pričom uplatnenie tohto kritéria nemusí zamestnávateľ osobitne zdôvodňovať, s výnimkou prípadu, že zamestnanec predloží dôkazy, na základe ktorých môžu vzniknúť pochybnosti v tomto smere. Žalobca pritom v predmetnom konaní len tvrdil skutočnosti, že je výkonnejší a pracuje efektívnejšie v porovnaní s inými zamestnancami. V konaní naopak zamestnávateľ predložil dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplývalo, že zamestnanci, ktorí vstúpili do pracovného pomeru so zamestnávateľom v čase rovnakom a neskôr, ako žalobca, boli rovnako odmeňovaní ako žalobca, a naopak, zamestnanci s vyšším počtom odpracovaných rokov mali vyššie ohodnotenie, čo zodpovedalo nastavenej mzdovej politike zamestnávateľa. Konanie zamestnávateľa v prejednávanom prípade nemalo nič spoločné s diskrimináciou, nakoľko pre rozdiel v odmeňovaní existovali objektívne dôvody. Ak by odvolací súd pripustil, že v takomto prípade pri odlišnom odmeňovaní zamestnancov by mal súd vyrovnávať mzdové rozdiely a zasahovať tak do mzdovej politiky zamestnávateľov, bol by to zásah do zmluvnej voľnosti strán pri uzatváraní pracovných pomerov, čo v konečnom dôsledku by to viedlo k deformácii na pracovnom trhu. Cena práce resp. odmena za prácu je rozhodujúca pre tvorbu nových pracovných miest na strane zamestnávateľov a v neposlednom rade na strane zamestnancov má okrem kompenzačnej aj motivačnú funkciu k vyšším výkonom. 26. Žalobca v odvolaní neargumentuje ďalej žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi podstatnými pre vec samú, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 27. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).