Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/216/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213223626 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213223626.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v spore žalobkyne: Union zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Bajkalská 29/A, Bratislava, IČO: 00 151 700, proti žalovanej: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, o zaplatenie 801,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.02.2015, č. k. 52C/241/2013-50, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.02.2015, č. k. 52C/241/2013-50, v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu zamieta. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobkyňa sa návrhom na začatie konania, doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len súd prvej inštancie) dňa 08.08.2013, domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 801,07 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 20. 12. 2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. 2. Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 10.12.2009 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol zranený jej poistenec - mal. N. C., nar. XX.XX.XXXX. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/40/2011 zo dňa 06.04.2011, právoplatným dňa 26.01.2012, bol zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví uznaný za vinného p. N. N. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý spôsobil dopravnú nehodu osobným automobilom Škoda Forman, E.: ZH XXX AV. V databáze žalovanej nebol evidovaný žiadny záznam o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou uvedeného automobilu, preto žalobkyňa vyzvala žalovanú na úhradu vynaložených liečebných nákladov za poskytnutú lekársku starostlivosť jej poistencovi vo výške 801,07 eur. Touto výzvou si žalobkyňa uplatnila u žalovanej svoj nárok ako poškodená strana v súlade s § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3 a § 24a ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Výzva bola doručená žalovanej dňa 20.12.2012, ktorá zaslala žalobkyni oznámenie zo dňa 07.01.2013 o nevybavení nárokov z dôvodu uplynutia premlčacej doby. Aj po tom, ako žalobkyňa žalovanej preukázala, že sa s náhradou škody vo výške 801,07 eur pripojila do trestného konania, žalovaná jej opätovne zaslala oznámenie o nevybavení nárokov zo dňa 13.03.2013 z dôvodu uplynutia premlčacej doby. 3. Rozsudkom zo dňa 18.02.2015, č. k. 52C/241/2013-50, súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 801,07 eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 21.12.2012 až do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. 4. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 10.12.2009 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol zranený poistenec žalobkyne - mal. N. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorý utrpel zlomeninu ľavej ruky s dobou liečenia 30 dní. Žalobkyňa uhradila za tohto svojho poistenca liečebné náklady zdravotnej poisťovne od 10.12.2009 do 05.01.2010 v sume 801,07 eur. Listom adresovaným a doručeným KRPZ v Bratislave dňa 23.07.2010, žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody vo výške 801,07 eur uplatnila v trestnom konaní voči obvinenému a pripojila sa ako poškodený do trestného konania. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/40/2011 zo dňa 06.04.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.01.2012, bol zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví uznaný za vinného N. N. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý spôsobil dopravnú nehodu osobným automobilom Škoda Forman, E.: ZH XXX AV. Na uvedené vozidlo nebolo ku dňu 10.12.2009 uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V predmetnom trestnom rozkaze nebolo rozhodnuté o nároku žalobkyne na náhradu škody, a ostatní poškodení boli so svojimi nárokmi odkázaní na občianske súdne konanie. Výzvou zo dňa 17.12.2012, doručenou žalovanej dňa 20.12.2012, vyzvala žalobkyňa žalovanú na úhradu vynaložených liečebných nákladov za poskytnutú starostlivosť poistencovi žalobkyne. Oznámením o nevybavení nárokov zo dňa 07.01.2013 žalovaná odmietla zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu s poukazom na premlčanie nároku. 5. Posúdiac vec po právnej stránke podľa ust. § 106 ods. 1, ods. 2, § 112, § 427 ods. 1, ods. 2, § 428, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3, ods. 5 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh žalobkyne je čiastočne dôvodný. 6. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nárok žalobkyne nie je premlčaný a vyplýva z jej práva na náhradu škody. Trestný rozkaz, ktorým bol škodca uznaný za vinného, nadobudol právoplatnosť dňa 26.01.2012, a až v tento deň sa mohla žalobkyňa najskôr dozvedieť, kto za škodu zodpovedá, a od tohto dňa začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Nakoľko si žalobkyňa svoj nárok uplatnila na súde dňa 08.08.2013, urobila tak ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. Objektívna premlčacia lehota v prejednávanej veci začala plynúť dňa 10.12.2009, kedy došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol poškodený poistenec žalobkyne. Objektívna premlčacia lehota plynula až do dňa 23.07.2010, kedy si žalobkyňa svoj nárok uplatnila v trestnom konaní proti škodcovi. Nakoľko si svoj nárok žalobkyňa uplatnila včas, v rámci premlčacej lehoty, došlo odo dňa jeho uplatnenia k vzniku prekážky premlčania a počas trvania tejto prekážky objektívna premlčacia lehota spočívala. Prekážka plynutia premlčacej lehoty odpadla dňa 26.01.2012, kedy bolo trestné konanie proti škodcovi právoplatne skončené. Premlčacia doba tak dňa 26.01.2012 prestala spočívať a začala znovu plynúť. Následne si žalobkyňa dňa 20.12.2012 uplatnila svoj nárok mimosúdne voči žalovanej, a dňa 08.08.2013 si svoj nárok voči žalovanej uplatnila na súde. Odo dňa, kedy došlo k škodovej udalosti do dňa, kedy si žalobkyňa uplatnila svoj nárok v trestnom konaní, plynula premlčacia lehota 225 dní. Odo dňa právoplatného skončenia trestného konania do dňa, kedy si žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde, uplynulo 560 dní. Spolu tak pri zohľadnení spočívania plynutia premlčacej doby počas trestného konania objektívna premlčacia lehota plynula 2 roky a 54 dní. Návrh žalobkyne tak bol podaný na súd pred uplynutím objektívnej premlčacej lehoty, ktorá je trojročná. 7. Výšku škody v sume 801,07 eur mal súd za preukázanú z rozpisu nákladov na zdravotnú starostlivosť z informačného systému žalobkyne, ktorú žalovaná nijako nesporovala, a preto s poukazom na uvedené skutkové a právne závery a citované zákonné ustanovenia, zaviazal žalovanú na úhradu dlžnej istiny 801,07 eur žalobkyni. 8. Čo sa týka uplatneného nároku žalobkyne na úrok z omeškania vo výške 8,75 % istiny ročne odo dňa doručenia výzvy na zaplatenie (20.12.2012) do zaplatenia, súd poukázal na to, že žalovaná sa do omeškania dostala až dňa 21.12.2012, t.j. v deň nasledujúci po doručení výzvy. Preto žalobkyni priznal nárok na úrok z omeškania od 21.12.2012 do zaplatenia, a vo zvyšku (za deň 20.12.2012) návrh zamietol. 9. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 OSP s tým, že nakoľko žalobkyňa, ktorá mala v konaní neúspech len v nepatrnej časti, náhradu trov konania výslovne nežiadala, súd jej náhradu trov konania nepriznal. 10. Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 27.03.2015 a žalovanej dňa 24.03.2015. 11. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote, dňa 01.04.2015, odvolanie žalovaná. Namietla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Poukázala na to, že žalobkyňa si voči žalovanej uplatnila žalobou nárok na plnenie z poistného garančného fondu zmysle § 24a ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v spojení § 42 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, nakoľko dňa 10.12.2009 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla značky Škoda Forman, E.: ZH XXX AV, držiteľ N. N. H., došlo k zraneniu mal. N. C., nar. XX.XX.XXXX. Uvedené motorové vozidlo nebolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené. Žalobkyňa si pred uplatnením nároku na súde, výzvou doručenou žalovanej dňa 20.12.2012, uplatnila vyššie uvedený nárok priamo proti žalovanej. Žalovaná oznámila žalobkyni listom zo dňa 07.03.2013 a 13.03.2013, že nároky žalobkyne nevybaví z dôvodu ich premlčania. V zmysle § 24 ods. 2 písm. b) poskytuje žalovaná z poistného garančného fondu plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktoré zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Žalobkyňa sa teda mohla obrátiť na žalovanú so žiadosťou o refundáciu vynaložených nákladov na zdravotnú starostlivosť priamo po ich vyplatení a zistení, že škodca nemal uzavreté povinné zmluvné poistenie v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalobkyňa si mohla vynaložené náklady zmysle § 42 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. uplatniť v súdom konaní priamo proti škodcovi v dôsledku zavineného protiprávneho konania alebo proti žalovanej alebo voči obidvom. Žalobkyňa zvolila uplatnenie nároku proti škodcovi v trestnom konaní, keď si v adhéznom konaní uplatnila svoj nárok. Súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď prisvedčil argumentácii žalobkyne a posúdil, že premlčacia lehota spočívala voči žalovanej počas trestného konania, v ktorom si žalobkyňa uplatnila nárok voči škodcovi. Žalovaná s pretrhnutím lehoty voči nej nemôže súhlasiť, nakoľko je presvedčená, že lehota voči tomu, kto nie je účastníkom konania, spočívať nemôže. Spočívanie premlčacej lehoty podľa § 112 OZ spočíva iba proti tomu, proti komu bol uplatnený nárok v trestnom konaní. Nárok bol uplatnený proti p. N. N. H., a len voči nemu spočívalo premlčanie. Žalobkyňa si nárok uplatnila až po uplynutí dvojročnej objektívnej lehoty zmysle § 106 ods. 2 OZ, nakoľko dopravná nehoda sa stala 10.12.2009 a žalobkyňa si nárok uplatnila u žalovanej až dňa 20.12.2012. Žalovaná nesúhlasí ani s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa svoj nárok uplatnila ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. O tom, kto za škodu zodpovedá zavineným protiprávnym konaním, sa žalobkyňa nedozvedela až dňom právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozkazu. To bolo známe už v čase dopravnej nehody z relácie dopravnej polície. V trestnom konaní sa rozhodovalo už len o výške a treste škodcu, ktorý je známy. O výške škody sa žalobkyňa dozvedela okamihom vyplatenia dávok zdravotnej starostlivosti. V čase, keď si žalobkyňa uplatnila nárok voči škodcovi, mohla si ho uplatniť aj voči žalovanej, pretože zodpovednosť bola daná, výška škody tiež, a rovnako aj osoba, ktorá za škodu zodpovedá. Žalobkyňa uhrádzala náklady v časovom období od 10.12.2009 do 05.01.2010, teda v čase plynutia objektívnej trojročnej premlčacej lehoty. Pre žalobkyňu začalo právo na vymoženie svojich pohľadávok plynúť dňom vyplatenia nákladov zdravotnej poisťovni, pretože na momenty vyplácania úhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť sa viaže právo žalobkyne ich vymáhať od tretích osôb. Ak teda právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, dáva žalovaná na zváženie odvolaciemu súdu, či subjektívna lehota je z hľadiska § 101 OZ vôbec relevantná. Posledná úhrada podľa rozpisu priloženého k žalobe, bola vykonaná dňa 05.01.2010 a žalobkyňa si právo na súde voči tretej osobe - žalovanej, uplatnila až žalobou zo dňa 08.08.2013. K spočívaniu premlčania proti žalovanej nedošlo, trojročná premlčacia doba v danej veci preto plynula od svojho začiatku, t.j. odo dňa škodovej udalosti a súčasne vyplateného prvého nároku (10.12.2009) a uplynula dňa 10.12.2012, respektíve v trojročnej lehote od vyplatenia posledného nároku, t.j. dňa 05.01.2013. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol z dôvodu premlčania žalovaného nároku, alebo aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 27.04.2015. Uviedla, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z jednoznačne a nespochybniteľne zisteného skutkového stavu a v prípade právneho posúdenia spočívania premlčacej doby počas uplatnenia práva na náhradu škody žalobkyňou v trestom konaní, je v súlade s doterajšou judikatúrou v obdobných veciach. Vzhľadom na uvedené žiadala odvolací súd, aby odvolanie zamietol a potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. 13. Vec s odvolaním žalovanej bola predložená Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu dňa 06.05.2015, ktorý vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu doručil žalovanej dňa 13.05.2015. 14. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Odvolací súd výzvou zo dňa 19.11.2018 upozornil strany sporu na možnosť iného právneho posúdenia veci v odvolacom konaní, keď mal za to, že nárok žalobkyne voči žalovanej na úhradu (refundáciu) vynaložených liečebných nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť jej poistencovi, je špeciálnym regresným nárokom v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z., premlčanie ktorého (vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania v odpore zo dňa 27.08.2013 proti platobnému rozkazu), treba právne posúdiť podľa ustanovení § 100 ods. 1, 2 a § 101 OZ. 16. Žalobkyňa podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 4.12.2018 a žalovanej dňa 05.12.2018, reagovala na predmetnú výzvu a uviedla, že svoj nárok uplatňuje na základe ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. (v znení účinnom do 31.08.2013) v spojení s ust. § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. Žalobkyňa nepopiera špecifický charakter nároku, avšak zastáva názor, že právnym základom uplatnenia nároku sú obe citované ustanovenia v ich vzájomnej korelácií, pričom ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. zakladá nárok žalobkyne na úhradu vynaložených nákladov na zdravotnú starostlivosť voči tretej osobe, v dôsledku konania ktorej došlo k poškodeniu zdravia poistenca žalobkyne, a súčasne ust. § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z., ktoré zakladá povinnosť žalovanej k úhrade týchto nákladov z jej poistného garančného fondu. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobkyne nie je možné subsumovať výhradne pod ust. § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. Žalobkyňa pripúšťa možnosť aplikácie ust. § 100 ods. 1, 2 a § 101 OZ, avšak pre rozhodnutie o nároku ako takého je potrebné predovšetkým skutkovo správne určiť začiatok plynutia premlčacej lehoty, ktorý podľa názoru žalobkyne nastal až okamihom, kedy sa žalobkyňa dozvedela o výške nároku a o tom, kto za tieto náklady zodpovedá, teda nadobudnutím právoplatnosti trestného rozkazu zo dňa 06.04.2011. Aj napriek skutočnosti, že nárok nie je v pravom slova zmysle nárokom na náhradu škody, je možné konštatovať, že pre uplatnenie nároku je potrebné jednoznačne identifikovať kto spôsobil škodu, na základe ktorej následne došlo k poskytnutiu nákladov na zdravotnú starostlivosť a vzniku nároku na úhradu nákladov za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poškodenému - poistencovi žalobkyne. Bez jednoznačne určeného faktu, kto je vinníkom, nie je možné určiť, voči komu má ten ktorý nárok byť uplatnený. Skutočnosť, že vinník nehody nebol povinne zmluvne poistený podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, je irelevantná, nakoľko je nevyhnutné v prvom rade určiť, či došlo k nehode a kto nehodu spôsobil, čo je možné určiť bez akýchkoľvek pochybností až na základe rozhodnutia príslušného orgánu o vine či nevine údajného vinníka nehody. Ak by sa pripustilo, že mala žalobkyňa uplatniť svoj nárok ešte pred nadobudnutím právoplatnosti v tomto prípade trestného rozkazu, a teda ešte pred jednoznačnou identifikáciou zodpovednej osoby, mohlo by dôjsť k absurdnému stavu, keby si síce žalobkyňa uplatnila obdobný nárok ešte pred jednoznačnou identifikáciou zodpovednej osoby, avšak žalovaná by napriek uvedenému odmietla tento nárok uspokojiť práve z dôvodu neznámej zodpovednej osoby a absencie akejkoľvek relevantnej verifikácie, že skutok, na základe ktorého si žalobkyňa nárok uplatňuje, sa stal a spôsobila ho zodpovedná osoba. Ak by odvolací súd rozhodol v neprospech žalobkyne s odôvodnením, že došlo k premlčaniu nároku, takéto pohľadávky sa stanú nevymožiteľnými, nakoľko na jednej strane bude mať žalovaná možnosť odmietnuť refundáciu z dôvodu nepreukázanej skutočnosti o existencii dopravnej nehody a zodpovednej osoby, a na strane druhej vzniesť námietku premlčania. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa zastáva názor, že prihlásením nároku v rámci adhézneho konania došlo k spočívaniu premlčacej lehoty zmysle ustanovenia § 112 OZ, a teda žalobkyňa považuje svoj nárok za dôvodný a preukázaný. Na obdobné prípady existuje nespočetné množstvo judikatúry, ktorá však nie je jednoznačná a jednotná. Na základe uvedeného sa žalobkyňa stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu čo do povinnosti uloženej žalovanej uhradiť uplatnený nárok v plnom rozsahu, pričom právne posúdenie ako také ponecháva na odvolacom súde. 17. Žalovaná vo svojej reakcii zo dňa 04.12.2018 na výzvu odvolacieho súdu poukázala na znenie ust. § 42 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.03.2011, ako aj na znenie ust. § 24 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. s tým, že zákon o povinnom zmluvnom poistení označuje subjekt, ktorý si uplatňuje svoje nároky voči Slovenskej kancelárii poisťovateľov - „poškodený“ a označuje jeho právo ako „nárok na náhradu škody“. Predmetná škodová udalosť sa stala dňa 10.12.2009, pričom k úhrade nákladov za zdravotnú starostlivosť došlo v období od 10.12.2009 do 05.01.2010. Podľa § 106 OZ, trojročná objektívna doba začala plynúť odo dňa 10.12.2009, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, a uplynula dňa 10.12.2012, pričom žalobkyňa doručila žalobu na súd po troch rokoch, dňa 08.08.2013. Nakoľko právne názory na to, či nárok zdravotnej poisťovne na náhradu liečebných nákladov je nárokom na náhradu škody, alebo špeciálnym regresným nárokom, sú rôzne, pričom žalovaná postupovala podľa § 106 OZ, aj keby sa posudzovalo premlčanie podľa § 100 a § 101 OZ, kde je ustanovená všeobecná premlčacia trojročná doba plynúca odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, aj táto uplynula. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 1Cdo 70/2009, podľa ktorého „jednou z rozhodujúcich otázok v predmetnej veci je vznik nároku na náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť. Ide o posúdenie, s ktorou právnou skutočnosťou je spojený vznik práva domáhať sa takto vynaložených nákladov. Dovolací súd v tomto smere dospel k záveru, že je to deň zaplatenia úhrady zdravotnej starostlivosti.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.05.1997, sp. zn. 3Obo 44/97, „Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok (od slova „mohlo“, a nie od „mohol“). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve).“ K úhrade nákladov za zdravotnú starostlivosť došlo v období od 10.12.2009 do 05.01.2010, teda v zmysle vyššie uvedenej judikatúry NS SR vznikne nárok na náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť odo dňa zaplatenia úhrady za zdravotnú starostlivosť, teda dňom poslednej úhrady dňa 05.01.2010, odkedy bola možnosť podať žalobu, a uplynula dňa 05.01.2013. Žalobkyňa podala žalobu na súd po uplynutí tejto doby. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok v adhéznom konaní iba voči obžalovanému N., počas ktorého neplynula premlčacia doba iba voči nemu, a nie voči žalovanej. 18. Toto podanie žalovanej doručil odvolací súd žalobkyni na vedomie dňa 04.12.2018. 19. Následne odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 11.12.2018. 20. Po preskúmaní výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, jeho skutkových a právnych záverov v napadnutom rozsudku, a odvolacej námietky žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci, dospel odvolací súd k záveru, že je dôvod rozsudok v napadnutej (vyhovujúcej časti) zmeniť a žalobu zamietnuť. 21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 22. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, teda žalobkyňa si svoj nárok voči žalovanej uplatnila včas, v premlčacej dobe. Podľa súdu prvej inštancie, uplatnený nárok vyplýva z práva žalobkyne na náhradu škody, kedy sa uplatňuje subjektívna a objektívna premlčacia lehota, a keďže si žalobkyňa svoj nárok uplatnila v trestnom konaní proti škodcovi (obvinenému) a pripojila sa ako poškodený do trestného konania, došlo v prejednávanej veci k spočívaniu plynutia objektívnej premlčacej doby. 23. S týmito právnymi závermi sa však odvolací súd nestotožňuje a má za to, že tieto nesprávne právne závery viedli súd prvej inštancie aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, ktorým súd v podstate v celom rozsahu (okrem úroku z omeškania za jeden deň omeškania) žalobe žalobkyne vyhovel. 24. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. 25. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z., poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu škody podľa odseku 2 proti kancelárii za rovnakých podmienok, za akých by mohol uplatniť nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi podľa tohto zákona. 26. Podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (v znení do 31.12.2016), zdravotná poisťovňa má právo uplatniť voči poistencovi nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku porušenia liečebného režimu alebo v dôsledku užitia alkoholu alebo inej návykovej látky, alebo voči tretej osobe, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavineným protiprávnym konaním. 27. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 28. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 29. Podľa § 112 prvá veta OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. 30. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že inštitút tzv. spočívania plynutia premlčacej doby zabezpečuje nemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu svojho práva domáha na súde (prípadne na inom príslušnom orgáne), t. j. po dobu súdneho (iného) konania, a ak v ňom účastník riadne pokračuje, neplynie premlčacia doba vo vzťahu k právu, ktoré bolo v tomto konaní uplatnené. Predpokladom spočívania premlčacej doby podľa § 112 prvá veta OZ je teda kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to, aby oprávnený (veriteľ) uplatnil svoje právo (nárok) na súde alebo na inom príslušnom orgáne a v začatom konaní riadne pokračoval. Uplatnením práva sa rozumie nielen uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj v trestnom (návrhom v rámci trestného konania podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku - ďalej len TP, v tzv. adhéznom konaní), priestupkovom alebo podobnom konaní. Otázku, v čom možno vidieť riadne pokračovanie v konaní a v čom nie, treba vždy riešiť s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. 31. Čo sa týka tzv. adhézneho konania, vo všeobecnosti možno uviesť, že poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Adhézne konanie prebieha v rámci trestného konania zároveň s rozhodovaním o vine obžalovaného. Pri rozhodovaní o náhrade škody poškodeného voči obvinenému súd aplikuje ohľadom tohto nároku spravidla ustanovenia občianskeho hmotného práva, najčastejšie OZ o náhrade škody, a ohľadom procesu aplikuje TP. Ak bol nárok poškodeného riadne a včas uplatnený, a súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1 TP, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil. Výrok o povinnosti obžalovaného na náhradu škody musí presne označovať osobu oprávneného (ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri) a nárok, ktorý mu bol prisúdený. Ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Takýmto výrokom súd deklaruje, že nárok na náhradu škody bol uplatnený riadne a včas a premlčacia lehota v zmysle OZ by začala opätovne plynúť až po právoplatnosti takéhoto výroku. Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodený môže podať odvolanie (resp. odpor) len proti výroku o náhrade škody z titulu, že výrok nie je správny, alebo preto, že takýto výrok nebol urobený. Ak však nárok na náhradu škody nie je riadne a včas uplatnený, neprichádza tzv. adhézne konanie vôbec do úvahy. V takom prípade súd o náhrade škody vôbec nerozhoduje, t. j. v odsudzujúcom rozsudku (resp. v trestnom rozkaze, keďže aj tento má povahu odsudzujúceho rozsudku), prípadne v oslobodzujúcom rozsudku, neuvedie žiadny výrok ohľad- ne náhrady škody, a to ani taký, ktorým by poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody na ob- čianske súdne konanie. Teda ak výrok, ktorým súd odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom, nebol v rozsudku (resp. v trestnom rozkaze) vyslovený, nakoľ- ko nárok na náhradu škody nebol uplatnený riadne a včas, súd tým dáva najavo aj to, že právo nebolo uplatnené riadne, a počas trestného konania bežala premlčacia doba a nedošlo k jej spočívaniu. 32. V prípade námietky premlčania je v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne konanie, nutné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnený, či bol uplatnený riadne a či poškodený v adhéznom konaní riadne pokračoval. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody v občianskom súdnom konaní, vychádza v otázke riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody v adhéznom konaní predovšetkým z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. 33. V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa si listom zo dňa 21.07.2010, doručeným Krajskému riaditeľstvu PZ v Bratislave dňa 23.07.2010 (č.l. 13, 14 spisu), uplatnila svoj nárok na náhradu škody vo výške 801,07 eur v trestnom konaní voči obvinenému a pripojila sa ako poškodený do trestného konania. Zároveň súd zistil, že v trestnom rozkaze Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/40/2011 zo dňa 06.04.2011, nebolo rozhodnuté o nároku žalobkyne na náhradu škody, a ostatní poškodení (J. C. a N. C.) boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Z týchto zistení vyvodil súd prvej inštancie právny záver, že objektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobkyne plynula až do dňa 23.07.2010, kedy si svoj nárok včas (v rámci premlčacej lehoty) uplatnila v trestnom konaní proti škodcovi; odo dňa jeho uplatnenia došlo k vzniku prekážky premlčania a počas trvania tejto prekážky objektívna premlčacia lehota spočívala. Prekážka plynutia premlčacej lehoty odpadla dňa 26.01.2012, kedy bolo trestné konanie proti škodcovi právoplatne skončené. 34. Vychádzajúc z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/40/2011 zo dňa 06.04.2011 má však odvolací súd za to, že aj keď bolo vôľou žalobkyne pripojiť sa do trestného konania v postavení poškodeného (ako vyplýva z jej listu zo dňa 21.07.2010 - č.l. 13 spisu), orgány činné v trestnom konaní so žalobkyňou v postavení poškodeného vôbec nekonali, a nebola ani ako poškodený uvedená v podanej obžalobe (ako vyplýva z listu žalobkyne zo dňa 07.02.2013, adresovaného žalovanej - č.l. 10 spisu). Tieto okolnosti viedli odvolací súd k záveru, že uplatnenie nároku žalobkyne na náhradu škody v trestnom konaní nemožno považovať za nárok riadne a včas uplatnený v adhéznom konaní, v konaní ktorom by žalobkyňa aj riadne pokračovala. 35. Z uvedeného nemožno vyvodiť iný právny záver ako ten, že k spočívaniu premlčacej doby na uplatnenie práva žalobkyne na náhradu vynaložených liečebných nákladov jej poistenca voči žalovanej nedošlo, a premlčacia doba plynula aj počas trestného konania. Záver súdu prvej inštancie o tom, že došlo v prejednávanej veci k spočívaniu plynutia objektívnej premlčacej doby, nie je správny a na prejednávanú vec nemožno ust. § 112 prvá veta OZ aplikovať. 36. Odvolací súd považuje za nesprávny aj názor súdu prvej inštancie, že v tomto konaní uplatnený nárok vyplýva z práva žalobkyne na náhradu škody, kedy sa uplatňuje subjektívna a objektívna premlčacia lehota. 37. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že nárok žalobkyne voči žalovanej vyplýva z ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (v znení do 31.12.2016) v spojení s ust. § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 38. Právo postihu (tzv. regresné právo), ktorým je v danom prípade právo zdravotnej poisťovne uplatniť si voči tretej osobe nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, je hmotnoprávnym nárokom zdravotnej poisťovne voči osobám zodpovedajúcim za škodu, pričom túto škodu musela z iného právneho dôvodu (z dôvodu spôsobenia škody treťou osobou) uhradiť spôsobom upraveným v osobitných zákonoch, a nie je preto právom na náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, zdôrazňujúcu osobitosť a originárnosť povahy hmotnoprávneho nároku práva na postih (regres), ktorá bola akceptovaná v judikatúre aj v prípade iných regresných nárokov (R 52/2004, R 26/2005, R 34/2013). Odvolací súd preto dospel k právnemu záveru, že právo zdravotnej poisťovne voči tretej osobe na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej jej poistencovi, ak úrazu alebo inému poškodeniu zdravia jej poistenca došlo zavineným protiprávnym konaním tretej osoby [§ 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z.)] sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, keďže ho nemožno podriadiť pod žiadne z ustanovení § 102 až 110 OZ, upravujúce osobitné prípady premlčacej doby. 39. Otázkou vzniku nároku zdravotnej poisťovne voči tretej osobe na náhradu uhradených nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej jej poistencovi, zdravie ktorého bolo poškodené zavineným protiprávnym konaním tretej osoby, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky už vyjadril v publikovanom rozhodnutí pod č. R 51/2010 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. januára 2010, sp. zn. 1 Cdo 70/2009) tak, že toto právo zdravotnej poisťovne súvisí s vykonávaním zdravotného poistenia a vzniká zaplatením úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 343/2009 najvyšší súd vyslovil, že právnou skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik nároku poisťovne domáhať sa takto vynaložených nákladov, je deň zaplatenia úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, t.j. okamih zaplatenia príslušnej úhrady zdravotnou poisťovňou zdravotníckym zariadeniam. 41. Odvolací súd nemá dôvod odkloniť sa od publikovaného judikátu, a preto pri posúdení, s ktorou právnou skutočnosťou je spojený vznik nároku zdravotnej poisťovne domáhať sa takto vynaložených nákladov, dospel k záveru, že je to deň zaplatenia úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. 42. K úhrade nákladov za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poistencovi žalobkyne došlo v období od 10.12.2009 do 05.01.2010, teda najneskôr dňom poslednej úhrady (dňa 05.01.2010), začala žalobkyni v zmysle § 101 <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964>OZ plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 05.01.2013. Žalobkyňa však podala žalobu voči žalovanej na súd až dňa 08.08.2013, t. j. po márnom uplynutí premlčacej doby, a preto žalovaná dôvodne v spore namietla premlčanie nároku žalobkyne. 43. Súd prvej inštancie tak založil svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych záveroch, a napadnutým vyhovujúcim výrokom vo veci samej priznal žalobkyni premlčaný nárok. 44. Keďže odvolací súd dospel k právnemu záveru, odlišnému od záveru súdu prvej inštancie, a prihliadol na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol. 45. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 46. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 47. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 48. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 49. Zmenou rozhodnutia v napadnutej vyhovujúcej časti v prospech žalovanej možno konštatovať, že žalovaná bola v konaní plne úspešná. Preto jej odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznal nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. O výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).