Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/216/2015 z 10. 12. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. decembra 2018, sp. zn. 14Co/216/2015, ECLI:SK:KSBA:2018:1213223626.2 Krajský súd Bratislava | 14Co/216/2015 | ECLI:SK:KSBA:2018:1213223626.2 | 2018-12-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu Citované ustanovenia: § 388 CSP, § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z., § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z., § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4f8d70f2-0a62-4d29-baa4-0c83f2e8b824 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1213223626.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/216/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213223626
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213223626.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek
senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v spore žalobkyne: Union zdravotná
poisťovňa, a. s., so sídlom Bajkalská 29/A, Bratislava, IČO: 00 151 700, proti žalovanej: Slovenská
kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, o zaplatenie
801,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
18.02.2015, č. k. 52C/241/2013-50, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.02.2015, č. k.
52C/241/2013-50, v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa návrhom na začatie konania, doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len súd
prvej inštancie) dňa 08.08.2013, domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 801,07
eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 20. 12. 2012 do zaplatenia a náhrady
trov konania.

2. Svoj návrh odôvodnila tým, že dňa 10.12.2009 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol zranený jej
poistenec - mal. N. C., nar. XX.XX.XXXX. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn.
46T/40/2011 zo dňa 06.04.2011, právoplatným dňa 26.01.2012, bol zo spáchania prečinu ublíženia na
zdraví uznaný za vinného p. N. N. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý spôsobil dopravnú nehodu osobným
automobilom Škoda Forman, E.: ZH XXX AV. V databáze žalovanej nebol evidovaný žiadny záznam
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou uvedeného automobilu, preto žalobkyňa
vyzvala žalovanú na úhradu vynaložených liečebných nákladov za poskytnutú lekársku starostlivosť
jej poistencovi vo výške 801,07 eur. Touto výzvou si žalobkyňa uplatnila u žalovanej svoj nárok ako
poškodená strana v súlade s § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3 a § 24a ods. 1 zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Výzva bola doručená žalovanej dňa 20.12.2012, ktorá zaslala žalobkyni oznámenie zo dňa
07.01.2013 o nevybavení nárokov z dôvodu uplynutia premlčacej doby. Aj po tom, ako žalobkyňa
žalovanej preukázala, že sa s náhradou škody vo výške 801,07 eur pripojila do trestného konania,
žalovaná jej opätovne zaslala oznámenie o nevybavení nárokov zo dňa 13.03.2013 z dôvodu uplynutia
premlčacej doby.

3. Rozsudkom zo dňa 18.02.2015, č. k. 52C/241/2013-50, súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni istinu 801,07 eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 21.12.2012 až do



zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a žalobkyni náhradu
trov konania nepriznal.

4. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa
10.12.2009 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol zranený poistenec žalobkyne - mal. N. C., nar.
XX.XX.XXXX, ktorý utrpel zlomeninu ľavej ruky s dobou liečenia 30 dní. Žalobkyňa uhradila za tohto
svojho poistenca liečebné náklady zdravotnej poisťovne od 10.12.2009 do 05.01.2010 v sume 801,07
eur. Listom adresovaným a doručeným KRPZ v Bratislave dňa 23.07.2010, žalobkyňa svoj nárok na
náhradu škody vo výške 801,07 eur uplatnila v trestnom konaní voči obvinenému a pripojila sa ako
poškodený do trestného konania. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/40/2011
zo dňa 06.04.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.01.2012, bol zo spáchania prečinu ublíženia
na zdraví uznaný za vinného N. N. H., nar. XX.XX.XXXX, ktorý spôsobil dopravnú nehodu osobným
automobilom Škoda Forman, E.: ZH XXX AV. Na uvedené vozidlo nebolo ku dňu 10.12.2009 uzatvorené
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V
predmetnom trestnom rozkaze nebolo rozhodnuté o nároku žalobkyne na náhradu škody, a ostatní
poškodení boli so svojimi nárokmi odkázaní na občianske súdne konanie. Výzvou zo dňa 17.12.2012,
doručenou žalovanej dňa 20.12.2012, vyzvala žalobkyňa žalovanú na úhradu vynaložených liečebných
nákladov za poskytnutú starostlivosť poistencovi žalobkyne. Oznámením o nevybavení nárokov zo dňa
07.01.2013 žalovaná odmietla zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu s poukazom na premlčanie nároku.

5. Posúdiac vec po právnej stránke podľa ust. § 106 ods. 1, ods. 2, § 112, § 427 ods. 1, ods. 2, §
428, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa § 15 ods. 1, § 24 ods. 2 písm.
b), ods. 3, ods. 5 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a podľa § 42 ods.
4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, dospel
súd prvej inštancie k záveru, že návrh žalobkyne je čiastočne dôvodný.

6. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nárok žalobkyne nie je premlčaný a vyplýva z jej práva na
náhradu škody. Trestný rozkaz, ktorým bol škodca uznaný za vinného, nadobudol právoplatnosť dňa
26.01.2012, a až v tento deň sa mohla žalobkyňa najskôr dozvedieť, kto za škodu zodpovedá, a od tohto
dňa začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Nakoľko si žalobkyňa svoj nárok uplatnila na súde
dňa 08.08.2013, urobila tak ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. Objektívna premlčacia
lehota v prejednávanej veci začala plynúť dňa 10.12.2009, kedy došlo k dopravnej nehode, pri ktorej
bol poškodený poistenec žalobkyne. Objektívna premlčacia lehota plynula až do dňa 23.07.2010, kedy
si žalobkyňa svoj nárok uplatnila v trestnom konaní proti škodcovi. Nakoľko si svoj nárok žalobkyňa
uplatnila včas, v rámci premlčacej lehoty, došlo odo dňa jeho uplatnenia k vzniku prekážky premlčania
a počas trvania tejto prekážky objektívna premlčacia lehota spočívala. Prekážka plynutia premlčacej
lehoty odpadla dňa 26.01.2012, kedy bolo trestné konanie proti škodcovi právoplatne skončené.
Premlčacia doba tak dňa 26.01.2012 prestala spočívať a začala znovu plynúť. Následne si žalobkyňa
dňa 20.12.2012 uplatnila svoj nárok mimosúdne voči žalovanej, a dňa 08.08.2013 si svoj nárok voči
žalovanej uplatnila na súde. Odo dňa, kedy došlo k škodovej udalosti do dňa, kedy si žalobkyňa uplatnila
svoj nárok v trestnom konaní, plynula premlčacia lehota 225 dní. Odo dňa právoplatného skončenia
trestného konania do dňa, kedy si žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde, uplynulo 560 dní. Spolu tak pri
zohľadnení spočívania plynutia premlčacej doby počas trestného konania objektívna premlčacia lehota
plynula 2 roky a 54 dní. Návrh žalobkyne tak bol podaný na súd pred uplynutím objektívnej premlčacej
lehoty, ktorá je trojročná.

7. Výšku škody v sume 801,07 eur mal súd za preukázanú z rozpisu nákladov na zdravotnú starostlivosť
z informačného systému žalobkyne, ktorú žalovaná nijako nesporovala, a preto s poukazom na uvedené
skutkové a právne závery a citované zákonné ustanovenia, zaviazal žalovanú na úhradu dlžnej istiny
801,07 eur žalobkyni.

8. Čo sa týka uplatneného nároku žalobkyne na úrok z omeškania vo výške 8,75 % istiny ročne odo
dňa doručenia výzvy na zaplatenie (20.12.2012) do zaplatenia, súd poukázal na to, že žalovaná sa
do omeškania dostala až dňa 21.12.2012, t.j. v deň nasledujúci po doručení výzvy. Preto žalobkyni
priznal nárok na úrok z omeškania od 21.12.2012 do zaplatenia, a vo zvyšku (za deň 20.12.2012) návrh
zamietol.



9. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 OSP s tým, že nakoľko žalobkyňa, ktorá
mala v konaní neúspech len v nepatrnej časti, náhradu trov konania výslovne nežiadala, súd jej náhradu
trov konania nepriznal.

10. Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 27.03.2015 a žalovanej dňa 24.03.2015.

11. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote, dňa 01.04.2015, odvolanie žalovaná. Namietla,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil. Poukázala na to, že žalobkyňa si voči žalovanej uplatnila žalobou
nárok na plnenie z poistného garančného fondu zmysle § 24a ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, v spojení § 42 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, nakoľko dňa 10.12.2009 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej
v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla značky Škoda Forman, E.: ZH XXX AV, držiteľ
N. N. H., došlo k zraneniu mal. N. C., nar. XX.XX.XXXX. Uvedené motorové vozidlo nebolo v čase
dopravnej nehody povinne zmluvne poistené. Žalobkyňa si pred uplatnením nároku na súde, výzvou
doručenou žalovanej dňa 20.12.2012, uplatnila vyššie uvedený nárok priamo proti žalovanej. Žalovaná
oznámila žalobkyni listom zo dňa 07.03.2013 a 13.03.2013, že nároky žalobkyne nevybaví z dôvodu
ich premlčania. V zmysle § 24 ods. 2 písm. b) poskytuje žalovaná z poistného garančného fondu
plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktoré zodpovedá osoba bez poistenia
zodpovednosti. Žalobkyňa sa teda mohla obrátiť na žalovanú so žiadosťou o refundáciu vynaložených
nákladov na zdravotnú starostlivosť priamo po ich vyplatení a zistení, že škodca nemal uzavreté povinné
zmluvné poistenie v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení. Žalobkyňa si mohla vynaložené
náklady zmysle § 42 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. uplatniť v súdom konaní priamo proti škodcovi v
dôsledku zavineného protiprávneho konania alebo proti žalovanej alebo voči obidvom. Žalobkyňa zvolila
uplatnenie nároku proti škodcovi v trestnom konaní, keď si v adhéznom konaní uplatnila svoj nárok. Súd
prvej inštancie nesprávne postupoval, keď prisvedčil argumentácii žalobkyne a posúdil, že premlčacia
lehota spočívala voči žalovanej počas trestného konania, v ktorom si žalobkyňa uplatnila nárok voči
škodcovi. Žalovaná s pretrhnutím lehoty voči nej nemôže súhlasiť, nakoľko je presvedčená, že lehota
voči tomu, kto nie je účastníkom konania, spočívať nemôže. Spočívanie premlčacej lehoty podľa § 112
OZ spočíva iba proti tomu, proti komu bol uplatnený nárok v trestnom konaní. Nárok bol uplatnený
proti p. N. N. H., a len voči nemu spočívalo premlčanie. Žalobkyňa si nárok uplatnila až po uplynutí
dvojročnej objektívnej lehoty zmysle § 106 ods. 2 OZ, nakoľko dopravná nehoda sa stala 10.12.2009
a žalobkyňa si nárok uplatnila u žalovanej až dňa 20.12.2012. Žalovaná nesúhlasí ani s názorom
súdu prvej inštancie, že žalobkyňa svoj nárok uplatnila ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej
lehoty. O tom, kto za škodu zodpovedá zavineným protiprávnym konaním, sa žalobkyňa nedozvedela
až dňom právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozkazu. To bolo známe už v čase dopravnej nehody
z relácie dopravnej polície. V trestnom konaní sa rozhodovalo už len o výške a treste škodcu, ktorý je
známy. O výške škody sa žalobkyňa dozvedela okamihom vyplatenia dávok zdravotnej starostlivosti.
V čase, keď si žalobkyňa uplatnila nárok voči škodcovi, mohla si ho uplatniť aj voči žalovanej, pretože
zodpovednosť bola daná, výška škody tiež, a rovnako aj osoba, ktorá za škodu zodpovedá. Žalobkyňa
uhrádzala náklady v časovom období od 10.12.2009 do 05.01.2010, teda v čase plynutia objektívnej
trojročnej premlčacej lehoty. Pre žalobkyňu začalo právo na vymoženie svojich pohľadávok plynúť
dňom vyplatenia nákladov zdravotnej poisťovni, pretože na momenty vyplácania úhrad za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť sa viaže právo žalobkyne ich vymáhať od tretích osôb. Ak teda právo môže byť
vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, dáva žalovaná na zváženie
odvolaciemu súdu, či subjektívna lehota je z hľadiska § 101 OZ vôbec relevantná. Posledná úhrada
podľa rozpisu priloženého k žalobe, bola vykonaná dňa 05.01.2010 a žalobkyňa si právo na súde voči
tretej osobe - žalovanej, uplatnila až žalobou zo dňa 08.08.2013. K spočívaniu premlčania proti žalovanej
nedošlo, trojročná premlčacia doba v danej veci preto plynula od svojho začiatku, t.j. odo dňa škodovej
udalosti a súčasne vyplateného prvého nároku (10.12.2009) a uplynula dňa 10.12.2012, respektíve v
trojročnej lehote od vyplatenia posledného nároku, t.j. dňa 05.01.2013. Vzhľadom na uvedené žalovaná
navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol z dôvodu premlčania
žalovaného nároku, alebo aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.



12. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 27.04.2015.
Uviedla, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z jednoznačne a nespochybniteľne zisteného
skutkového stavu a v prípade právneho posúdenia spočívania premlčacej doby počas uplatnenia práva
na náhradu škody žalobkyňou v trestom konaní, je v súlade s doterajšou judikatúrou v obdobných
veciach. Vzhľadom na uvedené žiadala odvolací súd, aby odvolanie zamietol a potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie.

13. Vec s odvolaním žalovanej bola predložená Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu dňa
06.05.2015, ktorý vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu doručil žalovanej dňa 13.05.2015.

14. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Odvolací súd výzvou zo dňa 19.11.2018 upozornil strany sporu na možnosť iného právneho
posúdenia veci v odvolacom konaní, keď mal za to, že nárok žalobkyne voči žalovanej na úhradu
(refundáciu) vynaložených liečebných nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť jej poistencovi, je
špeciálnym regresným nárokom v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z., premlčanie
ktorého (vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania v odpore zo dňa 27.08.2013 proti
platobnému rozkazu), treba právne posúdiť podľa ustanovení § 100 ods. 1, 2 a § 101 OZ.

16. Žalobkyňa podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 4.12.2018 a žalovanej dňa 05.12.2018,
reagovala na predmetnú výzvu a uviedla, že svoj nárok uplatňuje na základe ust. § 42 ods. 4 písm.
a) zákona č. 577/2004 Z. z. (v znení účinnom do 31.08.2013) v spojení s ust. § 24 ods. 2 písm. b)
zákona č. 381/2001 Z. z. Žalobkyňa nepopiera špecifický charakter nároku, avšak zastáva názor, že
právnym základom uplatnenia nároku sú obe citované ustanovenia v ich vzájomnej korelácií, pričom
ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. zakladá nárok žalobkyne na úhradu vynaložených
nákladov na zdravotnú starostlivosť voči tretej osobe, v dôsledku konania ktorej došlo k poškodeniu
zdravia poistenca žalobkyne, a súčasne ust. § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z., ktoré zakladá
povinnosť žalovanej k úhrade týchto nákladov z jej poistného garančného fondu. Z uvedeného vyplýva,
že nárok žalobkyne nie je možné subsumovať výhradne pod ust. § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001
Z. z. Žalobkyňa pripúšťa možnosť aplikácie ust. § 100 ods. 1, 2 a § 101 OZ, avšak pre rozhodnutie
o nároku ako takého je potrebné predovšetkým skutkovo správne určiť začiatok plynutia premlčacej
lehoty, ktorý podľa názoru žalobkyne nastal až okamihom, kedy sa žalobkyňa dozvedela o výške nároku
a o tom, kto za tieto náklady zodpovedá, teda nadobudnutím právoplatnosti trestného rozkazu zo dňa
06.04.2011. Aj napriek skutočnosti, že nárok nie je v pravom slova zmysle nárokom na náhradu škody, je
možné konštatovať, že pre uplatnenie nároku je potrebné jednoznačne identifikovať kto spôsobil škodu,
na základe ktorej následne došlo k poskytnutiu nákladov na zdravotnú starostlivosť a vzniku nároku
na úhradu nákladov za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poškodenému - poistencovi žalobkyne. Bez
jednoznačne určeného faktu, kto je vinníkom, nie je možné určiť, voči komu má ten ktorý nárok byť
uplatnený. Skutočnosť, že vinník nehody nebol povinne zmluvne poistený podľa zákona o povinnom
zmluvnom poistení, je irelevantná, nakoľko je nevyhnutné v prvom rade určiť, či došlo k nehode a kto
nehodu spôsobil, čo je možné určiť bez akýchkoľvek pochybností až na základe rozhodnutia príslušného
orgánu o vine či nevine údajného vinníka nehody. Ak by sa pripustilo, že mala žalobkyňa uplatniť svoj
nárok ešte pred nadobudnutím právoplatnosti v tomto prípade trestného rozkazu, a teda ešte pred
jednoznačnou identifikáciou zodpovednej osoby, mohlo by dôjsť k absurdnému stavu, keby si síce
žalobkyňa uplatnila obdobný nárok ešte pred jednoznačnou identifikáciou zodpovednej osoby, avšak
žalovaná by napriek uvedenému odmietla tento nárok uspokojiť práve z dôvodu neznámej zodpovednej
osoby a absencie akejkoľvek relevantnej verifikácie, že skutok, na základe ktorého si žalobkyňa nárok
uplatňuje, sa stal a spôsobila ho zodpovedná osoba. Ak by odvolací súd rozhodol v neprospech
žalobkyne s odôvodnením, že došlo k premlčaniu nároku, takéto pohľadávky sa stanú nevymožiteľnými,
nakoľko na jednej strane bude mať žalovaná možnosť odmietnuť refundáciu z dôvodu nepreukázanej
skutočnosti o existencii dopravnej nehody a zodpovednej osoby, a na strane druhej vzniesť námietku
premlčania. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa zastáva názor, že prihlásením nároku v rámci adhézneho
konania došlo k spočívaniu premlčacej lehoty zmysle ustanovenia § 112 OZ, a teda žalobkyňa považuje
svoj nárok za dôvodný a preukázaný. Na obdobné prípady existuje nespočetné množstvo judikatúry,



ktorá však nie je jednoznačná a jednotná. Na základe uvedeného sa žalobkyňa stotožňuje so závermi
prvoinštančného súdu čo do povinnosti uloženej žalovanej uhradiť uplatnený nárok v plnom rozsahu,
pričom právne posúdenie ako také ponecháva na odvolacom súde.

17. Žalovaná vo svojej reakcii zo dňa 04.12.2018 na výzvu odvolacieho súdu poukázala na znenie ust.
§ 42 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.03.2011, ako aj na znenie ust. § 24 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z. z. s tým, že zákon o povinnom zmluvnom poistení označuje subjekt, ktorý si
uplatňuje svoje nároky voči Slovenskej kancelárii poisťovateľov - „poškodený“ a označuje jeho právo
ako „nárok na náhradu škody“. Predmetná škodová udalosť sa stala dňa 10.12.2009, pričom k úhrade
nákladov za zdravotnú starostlivosť došlo v období od 10.12.2009 do 05.01.2010. Podľa § 106 OZ,
trojročná objektívna doba začala plynúť odo dňa 10.12.2009, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla,
a uplynula dňa 10.12.2012, pričom žalobkyňa doručila žalobu na súd po troch rokoch, dňa 08.08.2013.
Nakoľko právne názory na to, či nárok zdravotnej poisťovne na náhradu liečebných nákladov je nárokom
na náhradu škody, alebo špeciálnym regresným nárokom, sú rôzne, pričom žalovaná postupovala podľa
§ 106 OZ, aj keby sa posudzovalo premlčanie podľa § 100 a § 101 OZ, kde je ustanovená všeobecná
premlčacia trojročná doba plynúca odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, aj táto uplynula.
V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010, sp. zn.
1Cdo 70/2009, podľa ktorého „jednou z rozhodujúcich otázok v predmetnej veci je vznik nároku na
náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť. Ide o posúdenie, s ktorou právnou skutočnosťou je spojený
vznik práva domáhať sa takto vynaložených nákladov. Dovolací súd v tomto smere dospel k záveru,
že je to deň zaplatenia úhrady zdravotnej starostlivosti.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa
15.05.1997, sp. zn. 3Obo 44/97, „Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou
trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je
objektívne vymedzený začiatok (od slova „mohlo“, a nie od „mohol“). Právo môže byť vykonané prvý
raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný
objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve).“
K úhrade nákladov za zdravotnú starostlivosť došlo v období od 10.12.2009 do 05.01.2010, teda v
zmysle vyššie uvedenej judikatúry NS SR vznikne nárok na náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť
odo dňa zaplatenia úhrady za zdravotnú starostlivosť, teda dňom poslednej úhrady dňa 05.01.2010,
odkedy bola možnosť podať žalobu, a uplynula dňa 05.01.2013. Žalobkyňa podala žalobu na súd po
uplynutí tejto doby. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok v adhéznom konaní iba voči obžalovanému N.,
počas ktorého neplynula premlčacia doba iba voči nemu, a nie voči žalovanej.

18. Toto podanie žalovanej doručil odvolací súd žalobkyni na vedomie dňa 04.12.2018.

19. Následne odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania,
keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení
s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 11.12.2018.

20. Po preskúmaní výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie, jeho skutkových a právnych záverov
v napadnutom rozsudku, a odvolacej námietky žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci, dospel
odvolací súd k záveru, že je dôvod rozsudok v napadnutej (vyhovujúcej časti) zmeniť a žalobu zamietnuť.

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

22. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd na základe vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, teda žalobkyňa si svoj nárok
voči žalovanej uplatnila včas, v premlčacej dobe. Podľa súdu prvej inštancie, uplatnený nárok vyplýva
z práva žalobkyne na náhradu škody, kedy sa uplatňuje subjektívna a objektívna premlčacia lehota, a
keďže si žalobkyňa svoj nárok uplatnila v trestnom konaní proti škodcovi (obvinenému)
a pripojila sa ako poškodený do trestného konania, došlo v prejednávanej veci k spočívaniu plynutia
objektívnej premlčacej doby.



23. S týmito právnymi závermi sa však odvolací súd nestotožňuje a má za to, že tieto nesprávne právne
závery viedli súd prvej inštancie aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, ktorým súd v podstate v celom
rozsahu (okrem úroku z omeškania za jeden deň omeškania) žalobe žalobkyne vyhovel.

24. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kancelária
poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti.

25. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z., poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu škody
podľa odseku 2 proti kancelárii za rovnakých podmienok, za akých by mohol uplatniť nárok na náhradu
škody proti poisťovateľovi podľa tohto zákona.

26. Podľa § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej
na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti (v znení do 31.12.2016), zdravotná poisťovňa má právo uplatniť voči poistencovi
nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku
porušenia liečebného režimu alebo v dôsledku užitia alkoholu alebo inej návykovej látky, alebo voči
tretej osobe, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavineným protiprávnym
konaním.

27. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

28. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

29. Podľa § 112 prvá veta OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie.

30. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že inštitút tzv. spočívania plynutia premlčacej doby
zabezpečuje nemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu svojho
práva domáha na súde (prípadne na inom príslušnom orgáne), t. j. po dobu súdneho (iného) konania,
a ak v ňom účastník riadne pokračuje, neplynie premlčacia doba vo vzťahu k právu, ktoré bolo v
tomto konaní uplatnené. Predpokladom spočívania premlčacej doby podľa § 112 prvá veta OZ je teda
kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to, aby oprávnený (veriteľ) uplatnil svoje právo (nárok) na
súde alebo na inom príslušnom orgáne a v začatom konaní riadne pokračoval. Uplatnením práva
sa rozumie nielen uplatnenie na súde v civilnom konaní, ale aj v trestnom (návrhom v rámci trestného
konania podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku - ďalej len TP, v tzv. adhéznom konaní), priestupkovom
alebo podobnom konaní. Otázku, v čom možno vidieť riadne pokračovanie v konaní a v čom nie, treba
vždy riešiť s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

31. Čo sa týka tzv. adhézneho konania, vo všeobecnosti možno uviesť, že poškodený, ktorý má
podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je
tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť
túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu
škody uplatňuje. Adhézne konanie prebieha v rámci trestného konania zároveň s rozhodovaním o
vine obžalovaného. Pri rozhodovaní o náhrade škody poškodeného voči obvinenému súd aplikuje
ohľadom tohto nároku spravidla ustanovenia občianskeho hmotného práva, najčastejšie OZ o náhrade
škody, a ohľadom procesu aplikuje TP. Ak bol nárok poškodeného riadne a včas uplatnený, a súd
odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1 TP,
uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil. Výrok o povinnosti obžalovaného na
náhradu škody musí presne označovať osobu oprávneného (ak je poškodeným právnická osoba, treba
ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v



obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri) a nárok, ktorý mu bol prisúdený. Ak podľa
výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba
na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby
trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie, prípadne na
konanie pred iným príslušným orgánom. Takýmto výrokom súd deklaruje, že nárok na náhradu škody bol
uplatnený riadne a včas a premlčacia lehota v zmysle OZ by začala opätovne plynúť až po právoplatnosti
takéhoto výroku. Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na
náhradu škody vždy na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.
Poškodený môže podať odvolanie (resp. odpor) len proti výroku o náhrade škody z titulu, že výrok nie
je správny, alebo preto, že takýto výrok nebol urobený. Ak však nárok na náhradu škody nie je riadne
a včas uplatnený, neprichádza tzv. adhézne konanie vôbec do úvahy. V takom prípade súd o náhrade
škody vôbec nerozhoduje, t. j. v odsudzujúcom rozsudku (resp. v trestnom rozkaze, keďže aj tento má
povahu odsudzujúceho rozsudku), prípadne v oslobodzujúcom rozsudku, neuvedie žiadny výrok ohľad-
ne náhrady škody, a to ani taký, ktorým by poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody na ob-
čianske súdne konanie. Teda ak výrok, ktorým súd odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne na
konanie pred iným príslušným orgánom, nebol v rozsudku (resp. v trestnom rozkaze) vyslovený, nakoľ-
ko nárok na náhradu škody nebol uplatnený riadne a včas, súd tým dáva najavo aj to, že právo nebolo
uplatnené riadne, a počas trestného konania bežala premlčacia doba a nedošlo k jej spočívaniu.

32. V prípade námietky premlčania je v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne
konanie, nutné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnený, či bol uplatnený
riadne a či poškodený v adhéznom konaní riadne pokračoval. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody
v občianskom súdnom konaní, vychádza v otázke riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody v
adhéznom konaní predovšetkým z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní.

33. V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa si listom zo
dňa 21.07.2010, doručeným Krajskému riaditeľstvu PZ v Bratislave dňa 23.07.2010 (č.l. 13, 14 spisu),
uplatnila svoj nárok na náhradu škody vo výške 801,07 eur v trestnom konaní voči obvinenému a
pripojila sa ako poškodený do trestného konania. Zároveň súd zistil, že v trestnom rozkaze Okresného
súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/40/2011 zo dňa 06.04.2011, nebolo rozhodnuté o nároku žalobkyne na
náhradu škody, a ostatní poškodení (J. C. a N. C.) boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní
na občianske súdne konanie. Z týchto zistení vyvodil súd prvej inštancie právny záver, že objektívna
premlčacia lehota na uplatnenie nároku žalobkyne plynula až do dňa 23.07.2010, kedy si svoj nárok včas
(v rámci premlčacej lehoty) uplatnila v trestnom konaní proti škodcovi; odo dňa jeho uplatnenia došlo
k vzniku prekážky premlčania a počas trvania tejto prekážky objektívna premlčacia lehota spočívala.
Prekážka plynutia premlčacej lehoty odpadla dňa 26.01.2012, kedy bolo trestné konanie proti škodcovi
právoplatne skončené.

34. Vychádzajúc z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/40/2011 zo dňa
06.04.2011 má však odvolací súd za to, že aj keď bolo vôľou žalobkyne pripojiť sa do trestného konania
v postavení poškodeného (ako vyplýva z jej listu zo dňa 21.07.2010 - č.l. 13 spisu), orgány činné v
trestnom konaní so žalobkyňou v postavení poškodeného vôbec nekonali, a nebola ani ako poškodený
uvedená v podanej obžalobe (ako vyplýva z listu žalobkyne zo dňa 07.02.2013, adresovaného žalovanej
- č.l. 10 spisu). Tieto okolnosti viedli odvolací súd k záveru, že uplatnenie nároku žalobkyne na náhradu
škody v trestnom konaní nemožno považovať za nárok riadne a včas uplatnený v adhéznom konaní, v
konaní ktorom by žalobkyňa aj riadne pokračovala.

35. Z uvedeného nemožno vyvodiť iný právny záver ako ten, že k spočívaniu premlčacej doby na
uplatnenie práva žalobkyne na náhradu vynaložených liečebných nákladov jej poistenca voči žalovanej
nedošlo, a premlčacia doba plynula aj počas trestného konania. Záver súdu prvej inštancie o tom,
že došlo v prejednávanej veci k spočívaniu plynutia objektívnej premlčacej doby, nie je správny a na
prejednávanú vec nemožno ust. § 112 prvá veta OZ aplikovať.

36. Odvolací súd považuje za nesprávny aj názor súdu prvej inštancie, že v tomto konaní uplatnený nárok
vyplýva z práva žalobkyne na náhradu škody, kedy sa uplatňuje subjektívna a objektívna premlčacia
lehota.



37. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že nárok žalobkyne voči žalovanej vyplýva
z ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na
základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti (v znení do 31.12.2016) v spojení s ust. § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

38. Právo postihu (tzv. regresné právo), ktorým je v danom prípade právo zdravotnej poisťovne
uplatniť si voči tretej osobe nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, je
hmotnoprávnym nárokom zdravotnej poisťovne voči osobám zodpovedajúcim za škodu, pričom túto
škodu musela z iného právneho dôvodu (z dôvodu spôsobenia škody treťou osobou) uhradiť spôsobom
upraveným v osobitných zákonoch, a nie je preto právom na náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ.
V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR,
zdôrazňujúcu osobitosť a originárnosť povahy hmotnoprávneho nároku práva na postih (regres), ktorá
bola akceptovaná v judikatúre aj v prípade iných regresných nárokov (R 52/2004, R 26/2005, R 34/2013).
Odvolací súd preto dospel k právnemu záveru, že právo zdravotnej poisťovne voči tretej osobe na
úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej jej poistencovi, ak úrazu alebo inému poškodeniu
zdravia jej poistenca došlo zavineným protiprávnym konaním tretej osoby [§ 42 ods. 4 písm. a) zákona č.
577/2004 Z. z.)] sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, keďže ho nemožno podriadiť
pod žiadne z ustanovení § 102 až 110 OZ, upravujúce osobitné prípady premlčacej doby.

39. Otázkou vzniku nároku zdravotnej poisťovne voči tretej osobe na náhradu uhradených nákladov
zdravotnej starostlivosti poskytnutej jej poistencovi, zdravie ktorého bolo poškodené zavineným
protiprávnym konaním tretej osoby, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky už vyjadril v publikovanom
rozhodnutí pod č. R 51/2010 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. januára 2010, sp. zn. 1 Cdo
70/2009) tak, že toto právo zdravotnej poisťovne súvisí s vykonávaním zdravotného poistenia a vzniká
zaplatením úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2 Cdo 343/2009 najvyšší súd vyslovil, že právnou skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik
nároku poisťovne domáhať sa takto vynaložených nákladov, je deň zaplatenia úhrady poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti, t.j. okamih zaplatenia príslušnej úhrady zdravotnou poisťovňou zdravotníckym
zariadeniam.

41. Odvolací súd nemá dôvod odkloniť sa od publikovaného judikátu, a preto pri posúdení, s ktorou
právnou skutočnosťou je spojený vznik nároku zdravotnej poisťovne domáhať sa takto vynaložených
nákladov, dospel k záveru, že je to deň zaplatenia úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.

42. K úhrade nákladov za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poistencovi žalobkyne došlo v období od
10.12.2009 do 05.01.2010, teda najneskôr dňom poslednej úhrady (dňa 05.01.2010), začala žalobkyni v
zmysle § 101 OZ plynúť trojročná premlčacia doba
a uplynula dňa 05.01.2013. Žalobkyňa však podala žalobu voči žalovanej na súd až dňa 08.08.2013, t.
j. po márnom uplynutí premlčacej doby, a preto žalovaná dôvodne v spore namietla premlčanie nároku
žalobkyne.

43. Súd prvej inštancie tak založil svoje rozhodnutie na nesprávnych právnych záveroch, a
napadnutým vyhovujúcim výrokom vo veci samej priznal žalobkyni premlčaný nárok.

44. Keďže odvolací súd dospel k právnemu záveru, odlišnému od záveru súdu prvej inštancie, a prihliadol
na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.

45. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

46. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.



47. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

48. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

49. Zmenou rozhodnutia v napadnutej vyhovujúcej časti v prospech žalovanej možno konštatovať, že
žalovaná bola v konaní plne úspešná. Preto jej odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí, priznal nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. O výške náhrady
trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou



a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).