Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/8/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113202638 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113202638.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: F.. F. Z., Z.. XX.XX.XXXX, B. Š. XX, B., zastúpeného advokátkou: JUDr. Jana Bezáková, so sídlom Bartóková 6, Bratislava, proti žalovanému: Základná umelecká škola Miloša Ruppeldta, so sídlom Panenská 6, Bratislava, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. októbra 2016, č.k. 7Cpr/2/2013-565, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu zamieta. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom určil súd prvej inštancie, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 20.09.2012 je neplatná a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%. Vychádzal zo zistenia, že žalobca; ktorý má ukončené štúdium v odbore hra na violončelo a vzdelanie mu poskytuje dostatočnú kvalifikáciu aj na výučbu hudobnej náuky, pričom príbuzným študijným odborom k odboru hra na violončelo je hra na kontrabas; pracoval u žalovaného na základe vymenovania do funkcie od 3.6.1996 ako riaditeľ školy. Dňa 5.9.2008 bol z funkcie riaditeľa odvolaný a listom zo dňa 10.9.2008 mu bola daná výpoveď z pracovného pomeru. Platnosť tejto výpovede žalobca napadol na súde, pričom Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 11C/844/2009-95 zo dňa 23.02.2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislava č.k. 11Co/79/2011-139 zo dňa 21.8.2012, právoplatným dňa 04.09.2012, určil, že výpoveď daná žalobcovi listom zo dňa 10.9.2008 je neplatná. Dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo nesplnenie ponukovej povinnosti inej vhodnej práce, keď v rozhodujúcej dobe uzatvoril žalovaný pracovnú zmluvu s p. A. na pozíciu výchovno-vzdelávacia činnosť, hra na zobcovú flautu a hudobná náuka. Listom zo dňa 20.9.2012 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce s odôvodnením, že bol dňa 5.9.2008 odvolaný z funkcie riaditeľa školy, čím bol daný výpovedný dôvod uvedený v citovanom zákonnom ustanovení, t.j. nespĺňanie požiadaviek podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať podľa § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Listom zo dňa 7.10.2012 žalobca požiadal žalovaného o pridelenie vhodnej práce a primeraného úväzku, pričom listom z toho istého dňa žalovaný žalobcovi oznámil, že nemá možnosť ho naďalej zamestnávať a navrhol mu uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru žalobcu. Poukázal na to, že podľa vyjadrenia žalovaného pracovný úväzok učiteľa môže byť aj nižší ako plný (23 hodín) alebo polovičný (11 hodín), ale musí to byť v záujme školy. Z pracovných zmlúv predložených žalovaným mal preukázané, že v čase od 27.8.2012 do 20.9.2012 žalovaný uzatvoril pracovné zmluvy: dňa 3.9.2012 s p. A., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na klavír, dňa 3.9.2012 s p. A., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na klavír, dňa 3.9.2012 s p. F., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na klavír, dňa 5.9.2012 s p. Z., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ klavírneho sprievodu, dňa 3.9.2012 s p. V., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ spevu, dňa 3.9.2012 s p. I., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na husle, dňa 6.9.2012 s p. X., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na gitaru, dňa 17.9.2012 s p. Q., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ klavírneho sprievodu, dňa 3.9.2012 s p. B., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na klavír, dňa 3.9.2012 s p. B., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na klavír, dňa 3.9.2012 s p. G., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ hry na klavír, dňa 3.9.2012 s p. F., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ spevu a dňa 3.9.2012 s p. Q., na výkon výchovnovzdelávacej činnosti - učiteľ spevu. Z pracovných úväzkov na školský rok 2012/2013 mal preukázané, že p. A. mala v tomto školskom roku úväzok 27 hodín, z toho 3 hodiny zobcovú flautu, 0,5 Korepetíciu a 23,5 hodín hudobnú náuku, p. L. mal úväzok 24,5 hodiny, z toho 9,5 hodín hudobnej náuky, p. B. úväzok 26 hodín, p. X. mala v tomto školskom roku úväzok 11 hodín, p. K. 13,5 hodiny, p. Z. 8 hodín, p. B. úväzok 26 hodín a p. B. mala úväzok 29,5 hodiny, z toho 26 hodín hry na violončelo, 2 hodiny korepetície a 1 hodinu komornú hru. Poukázal na to, že podľa stanoviska Ministerstva školstva zo dňa 28.07.2016, vydaného na žiadosť žalovaného, pri skončení pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti učiteľa, inou vhodnou prácou pre učiteľa je práca, ktorá zodpovedá jeho kvalifikácii na vyučovanie, a teda učiteľovi nie je možné ponúknuť vyučovanie takých predmetov, na vyučovanie ktorých nespĺňa kvalifikačný predpoklad. Podľa ministerstva učiteľ, ktorého označil žalovaný, nespĺňa kvalifikačné predpoklady na výuku predmetu zobcová flauta. Podľa usmernenia pravdepodobne MŠ SR, vypracovaného p. B. dňa 14.2.2011je potrebné, aby riaditeľ školy pri príprave rozvrhu hodín presne rozvrhol predovšetkým základný úväzok pedagogického zamestnanca a osobitne určil hodiny vyučovacej činnosti a hodiny výchovnej činnosti prevyšujúce tento základný úväzok, ktoré sa budú považovať za prácu nadčas. Podľa Potvrdenia Konzervatória v Bratislave zo dňa 19.05.2016 prví absolventi konzervatória z hlavného odboru štúdia zobcová flauta absolvovali štúdium v školskom roku 2011/2012 dňa 08.06.2012. Podľa prílohy k vyjadreniu MŠ SR zo dňa 06.06.2001, príbuzným študijným odborom k hre na violončelo je hra na kontrabase. 2. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 27 ods. 1, 4, § 42 ods. 2, § 61 ods. 1,2, § 63 ods. 1 písm. d/, § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, § 7 ods. 3, 4 zák. č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, § 3 ods. 1,2 a Prílohy nariadenia vlády SR č. 422/2009 Z.z. ktorým sa ustanovuje rozsah priamej vyučovacej činnosti a priamej výchovnej činnosti pedagogických zamestnancov, a dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky platnosti spornej výpovede z pracovného pomeru. Poukázal na to, že medzi stranami bolo sporné predovšetkým to, či bol daný výpovedný dôvod tak, ako ho vymedzil žalovaný v liste zo dňa 20.9.2012, či si žalovaný splnil povinnosť ponúknuť žalobcovi inú vhodnú prácu, ktoré je rozhodujúce obdobie vo vzťahu k splneniu ponukovej povinnosti žalovaného, a či žalovaný vo vzťahu k žalobcovi postupoval diskriminačne. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že pokiaľ ide o danosť výpovedného dôvodu, nakoľko žalovaný ako dôvod výpovede uviedol dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol dňa 5.9.2008 odvolaný z funkcie riaditeľa školy, výpovedný dôvod uvedený v citovanom zákonnom ustanovení, t.j. nespĺňanie požiadaviek podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce bol daný. Skutočnosť, že žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa žalovaného medzi stranami nebola sporná, pričom medzi jeho odvolaním z funkcie v roku 2008 a danou výpoveďou je daná aj príčinná súvislosť. Dospel však k záveru, že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, ktorá je v tomto prípade podmienkou platnosti výpovede. Poukázal na to, že žalobca mal ukončené štúdium v odbore hra na violončelo a vzdelanie mu poskytovalo dostatočnú kvalifikáciu aj na výučbu hudobnej náuky. Príbuzným študijným odborom k odboru hra na violončelo je hra na kontrabas. Čiastočne spornou otázkou bolo, či má žalobca zákonom požadovanú kvalifikáciu na výučbu hry na zobcovú flautu, avšak v tomto smere dospel k záveru, že nakoľko v čase výpovede sa už hra na tento nástroj vyučovala ako samostatný predmet a už boli aj absolventi takého predmetu, žalobca mal zákonom predpísanú kvalifikáciu iba na výučbu predmetov hra na violončelo, kontrabas a hudobnej náuky. Keďže podľa predložených pracovných zmlúv žalovaný v rozhodujúcom čase neuzatvoril žiadnu pracovnú zmluvu, ktorej predmetom by bola výučba predmetov, na ktorú mal žalobca zákonom predpísanú kvalifikáciu, uzavrel, že žalovaný v rozhodujúcom období nemal voľné miesto, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť. S poukazom na ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce sa zaoberal aj otázkou, či žalovaný nemal možnosť žalobcu zamestnávať ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. V tomto smere dospel k záveru, že žalovaný mal reálne možnosť žalobcu aj naďalej zamestnávať aspoň na kratší pracovný čas v mieste výkonu práce, nakoľko rozvrhol prácu tak, že niektorý z jeho zamestnancov mali do pracovného úväzku zahrnutú prácu nadčas. Vo vzťahu k predmetom, na ktoré mal žalobca zákonom predpísanú kvalifikáciu išlo o zamestnancov p. A. - 4 hodiny nadčas hudobnej náuky, p. L. 1,5 hodiny nadčasu hudobnej náuky a p. B. 6,5 hodiny hry na violončelo a z týchto "nadčasových" hodín podľa jeho názoru bolo možné vytvoriť žalobcovi vyučovací úväzok minimálne v rozsahu ustanovenom v § 7 ods. 4 zákona č. 317/2009 Z.z. (t.j. v rozsahu 4 hodín). Z uvedeného dôvodu potom výpoveď danú žalobcovi listom žalovaného zo dňa 20.09.2012 vyhodnotil ako neplatnú. Pre úplnosť poukázal na to, že námietkami žalobcu o jeho diskriminácii žalovaným sa meritórne nezaoberal, pretože žalobca si v konaní neuplatnil žiaden z nárokov, ktoré zakladá prípadná diskriminácia a ktoré sú upravené v § 9 a nasl. Antidiskriminačného zákona. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia podanej žaloby v celom rozsahu. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého mal reálne možnosť žalobcu aj naďalej zamestnávať aspoň na kratší pracovný čas v mieste výkonu práce, nakoľko rozvrhol prácu tak, že niektorý z jeho zamestnancov mali do pracovného úväzku zahrnutú prácu nadčas. Pokiaľ totiž ide o výraz "možnosť ďalšieho zamestnávania" použitý v ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, v zmysle judikatúry, ktorú citoval aj súd prvej inštancie v bodoch 68. a 69. odôvodnenia napadnutého rozsudku, možnosť ponuky inej vhodnej práce v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce musí byť viazaná na existujúce voľné pracovné miesto, ktorým zamestnávateľ v čase skončenia pracovného pomeru výpoveďou disponuje. V danom prípade však, s prihliadnutím na špecifikáciu pracovných miest v prílohe Organizačného poriadku na šk. rok. 2012/2013, na jeho strane voľné pracovné miesto absentovalo. Pracovné úväzky, či už základné alebo zvýšené "nadčasovými" hodinami, boli priraďované k jednotlivým pracovným miestam existujúcim v organizačnej štruktúre, z ktorých žiadne nebolo v rozhodujúcom období voľné. Priraďovanie "nadčasových" hodín k základným pracovným úväzkom bolo v jeho špecifických podmienkach notorietou odôvodnenou súčasne nedostatočným pokrytím obdobia školských prázdnin výmerou dovolenky jednotlivých zamestnancov, predpokladateľným (a aj skutočným) znižovaním počtu žiakov v priebehu školského roku, z ktorého by mohol rezultovať aj pokles vyučovacích hodín pod základný zazmluvnený pracovný úväzok niektorých zamestnancov, a aj pedagogickými dôvodmi. Preto právne neobstojí a nereflektuje na logický výklad stotožňovanie "možnosti zamestnávania" s "potrebou práce", nakoľko možnosť zamestnávania musí byť jednoznačne definovaná existenciou voľného pracovného miesta v čase skončenia pracovného pomeru. Zamestnávateľ nemá zamestnancovi dotknutému výpoveďou pred jej doručením ponúkať pracovné miesto, ktorým nedisponuje, a už vôbec nie pracovné miesto, ktoré vytvorené nie je, a má ho ešte len vytvoriť. Pracovné miesto ponúkané v rámci ponukovej povinnosti zamestnávateľa má už existovať a zamestnávateľ ho nemá vytvárať ex post len preto, aby táto povinnosť splnená bola. Vytváranie pracovných miest musí byť jednoznačne v kompetencii zamestnávateľa s determináciou jeho organizačnými, ekonomickými a v danom prípade aj pedagogickými záujmami a opačný výklad prijatý v danom prípade prvoinštančným súdom je na ujmu zamestnávateľa neprimerane extenzívny. Naviac, pri predpokladanom znižovaní počtu žiakov v priebehu školského roku, ktoré je jedným z dôvodov počiatočného priraďovania "nadčasov" k základným pracovným úväzkom jeho pedagogických zamestnancov, by potom aj skrátený pracovný úväzok mohol byť žalobcovi z dôvodu opatrnosti ponúknutý len na dobu určitú (I. polrok šk. roku 2012/2013) a takáto ponuka inej vhodnej práce by potom tak či tak nebola, s ohľadom na judikát citovaný v bode 68. odôvodnenia napadnutého rozsudku, zrejme považovaná za relevantnú. V súvislosti s nadčasovými hodinami jednotlivých zamestnancov, ako boli ustálené súdom prvej inštancie, namietal, že nesprávne bolo do počtu "nadčasových" hodín zahrnuté aj 1,5 hodiny "nadčasu" P. L., ktorý bol naplnený výučbou hry na trúbku, teda predmetom mimo kvalifikačných predpokladov žalobcu a 2 hodiny "nadčasu" F. B., ktoré boli naplnené výučbou komornej hry a korepetíciou, neoddeliteľnými od jej vyučujúcej povinnosti v hlavnom predmete (hra na violončelo). Rovnako však prvoinštančný súd opomenul prílohu jeho Organizačného poriadku, ktorou bola pre šk. rok 2012/2013 špecifikovaná štruktúra pracovných miest žalovaného (49 miest pedagogických zamestnancov a 10 pracovných miest nepedagogických zamestnancov), ako neoddeliteľná súčasť Organizačného poriadku vo väzbe na jednotlivé školské roky. V danej súvislosti teda bolo preukázané, že má na každý školský rok pevne stanovené pracovné miesta na úrovni stanovenia počtu pedagogických a nepedagogických zamestnancov. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Za nedôvodnú označil argumentáciu žalovaného, ktorý v odvolaní poukázal na záver súdu prvej inštancie, že výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce použitý v spornej výpovedi v čase jej dávania existoval, keďže stále trvala právna situácia založená jeho odvolaním z funkcie riaditeľa školy. Z funkcie riaditeľa školy bol totiž odvolaný bez uvedenia dôvodov dňom 5.9.2008 a následne mu bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce, teda žalovaný ten istý výpovedný dôvod už raz uplatnil, výpoveď bola súdom určená za neplatnú, a preto opätovným daním mu výpovede z toho istého dôvodu žalovaný porušil zákon. Zdôraznil, že správanie žalovaného voči nemu bolo od začiatku diskriminačné a preto, hoci si neuplatnil žiaden z nárokov podľa Antidiskriminačného zákona, takéto konanie žalovaného nemôže požívať právnu ochranu. Existencia jeho diskriminačného konania pritom vyšla najavo už počas konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I, ktorý v rozsudku č.k. 11C 44/2009 zo dňa 23.2.2011 uvádza, že postup žalovaného skôr nasvedčuje úmyslu zbaviť sa ho ako zamestnanca, pričom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11Co/79/2011 zo dňa 21.8.2012 bolo uvedené, že p. A. vyučovala hru na zobcovú flautu bez splnenia kvalifikačných predpokladov a sama štatutárna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 22.9.2014 na otázku, prečo ho nezamestnala uviedla, že nevidí dôvod, aby zamestnávala niekoho, kto jej robí zle. Na ďalšie dôvody a prejavy diskriminácie poukázal aj vo svojej záverečnej reči. Za účelovú označil argumentáciu žalovaného v odvolaní, že prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a záver súdu o nesplnení ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce skutkovo i právne neobstojí. Žalovaný totiž stále operuje s tým, že ponuka musí byť viazaná na existujúce pracovné miesto a hovorí o organizačnom poriadku a špecifikácii pracovných miest, avšak, ako správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalovaný nemá pevne stanovené pracovné miesta, nikde sa neuvádza koľko má byť učiteľov hry na klavír, koľko trubkárov, koľko učiteľov hry na husle a pod., pričom rozpočet ZUŠ sa odvíja od počtu žiakov. Napokon uviedol, že rozoberať, ktorý pedagóg mal koľko nadčasových hodín je nadbytočné, pretože bolo preukázané, že väčšina žiakov bola prijatá na štúdium až po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave a nebolo preto možné, aby rozvrh hodín a rozdelenie úväzkov bolo urobené už v auguste, ako to zo začiatku účelovo tvrdil žalovaný. Odvolanie žalovaného preto označil za nedôvodné. 5. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu označil argumentáciu žalobcu, podľa ktorej vzhľadom na predošlú výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce, už nie je tento dôvod opätovne použiť, za nedôvodnú a neudržateľnú, keď ním prijatý výklad by v konečnom dôsledku znamenal, že zamestnávateľ by v analogickej situácii mohol so zamestnancom jednostranne skončiť pracovný pomer len výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. V nadväznosti na vyjadrenia žalobcu, týkajúce sa tvrdeného diskriminačného správania v súvislosti s daním prvej výpovede zo dňa 20.09.2008, a tiež v súvislosti s daním spornej výpovede, zdôraznil, že jeho postupy voči žalobcovi boli v situácii vyvolanej odvolaním žalobcu z funkcie riaditeľa školy právne a vecne neutrálne a boli v intenciách ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/, bod 2. Zákonníka práce, pričom hodnotenie jeho postupov, resp. postupov jeho riaditeľky, ako negatívne emočných, resp. diskriminačných, je súdu sústavne podsúvané len stranou žalobcu. Samotné nesprávne vyhodnotenie rozsahu ponukovej povinnosti nemožno kvalifikovať ako diskriminačné a ako diskriminačný nemožno posudzovať jeho postup ani s ohľadom na znenie ustanovenia § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z., resp. čl. I Zákonníka práce, definujúcich podmienky, za ktorých možno určité správanie sa hodnotiť ako diskriminačné, nakoľko vo vzťahu medzi ním a žalobcom nie je naplnený žiaden z taxatívne vymenovaných dôvodov možnej diskriminácie uvádzaných v cit. ustanoveniach. Napokon v súvislosti s otázkou splnenia ponukovej povinnosti zdôraznil, že ponuková povinnosť zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce nemôže smerovať k vytvoreniu nového pracovného miesta v štruktúre zamestnávateľa a jej rozsah nemôže pôsobiť proti oprávneným záujmom zamestnávateľa. Je síce nesporné, že žalobca neprestal byť po jeho odvolaní z funkcie riaditeľa ku dňu 05.09.2008 jeho zamestnancom, avšak jeho pracovnoprávny vzťah nebol po uvedenom dni viazaný na žiadne reálne existujúce pracovné miesto a v jeho podmienkach nebolo, a nie je dôvodné nové pracovné miesto pre žalobcu vytvoriť. Extenzívny výklad ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce argumentovaný žalobcom by pre neho ako zamestnávateľa znamenal nútené vytvorenie nového pracovného miesta úpravou už existujúcich pracovných úväzkov, čo by pre ostatných zamestnancov znamenalo porušenie princípu právnej istoty a zabezpečenia garancie rozsahu ich základného pracovného úväzku počas celej doby trvania pracovného pomeru. Cieľom citovaného ustanovenia pritom nemôže byť jednostranný zásah zamestnávateľa do pracovných podmienok iných zamestnancov. Opätovne v danej súvislosti poukázal na Organizačný poriadok na školský rok 2012/2013 prijatý dňa 24.08.2012, ktorý presne určoval počet pracovných miest jeho pedagogických (aj nepedagogických) zamestnancov, ktoré boli ku dňu 27.08.2012 žalovaným všetky zazmluvnené. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 7. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie pre účely posúdenia splnenia formálnych a obsahových náležitostí výpovede, ako aj pokiaľ ide o existenciu výpovedného dôvodu a splnenie ponukovej povinnosti žalovaného dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/, bod 2. Zákonníka práce, danej žalobcovi listom zo dňa 20.09.2012 z dôvodu jeho odvolania z funkcie riaditeľa školy, a na základe vyhovenia výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom. 8. Na základe takto správneho ustáleného skutkového stavu prijal aj správne právne závery pokiaľ ide o splnenie formálnych a obsahových náležitostí výpovede a existenciu výpovedného dôvodu, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce, zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a nariadenia vlády SR č. 422/2009 Z.z., ktoré aj pre účely posúdenia splnenia predpokladov platnosti spornej výpovede správne vyložil. 9. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade spornej výpovede, danej žalobcovi listom zo dňa 20.09.2012, boli splnené všetky jej obsahové a formálne náležitosti a táto výpoveď je i dôvodná, keď žalobca; ktorý sa stal zamestnancom žalovaného na základe vymenovania do funkcie riaditeľa školy; v dôsledku odvolania z funkcie riaditeľa stratil predpoklady pre výkon tejto funkcie. Neopodstatnene žalobca v tejto súvislosti v spore argumentuje tým, že ak už raz žalovaný; hoci neplatne; skončil s ním pracovný pomer z dôvodu odvolania z funkcie riaditeľa, nemôže tento výpovedný dôvod uplatniť opätovne. Správne prvoinštančný v tomto smere konštatoval, že v prípade žalobcu výpovedný dôvod v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b/, bod 2. Zákonníka práce trvá i naďalej, keď samotné uplatnenie toho istého výpovedného dôvodu opätovne ani neplatnosť pôvodnej výpovede nemá v tomto smere žiadnu relevanciu, nakoľko účinky odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa školy a tým vyvolaná absencia predpokladov pre výkon pôvodnej práce pretrvávajú aj v súčasnosti. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie ohľadne splnenia predpokladov platnosti výpovede z pracovného pomeru z hľadiska dodržania formálnych a obsahových náležitostí výpovede a existencie výpovedného dôvodu sú preto správne, odvolací súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 10. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný si nesplnil svoju ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, keď za stavu, že riadne voľné miesto nemal k dispozícii, nevytvoril z nadčasov odpracovaných ostatnými zamestnancami pre žalobcu nové pracovné miesto a toto mu neponúkol. 11. Opodstatnene v tomto smere žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho posúdenia veci, keď vychádzal z toho, že mal reálne možnosť žalobcu aj naďalej zamestnávať aspoň na kratší pracovný čas v mieste výkonu práce, nakoľko rozvrhol prácu tak, že niektorý z jeho zamestnancov mali do pracovného úväzku zahrnutú prácu nadčas a vo vzťahu k predmetom, na ktoré mal žalobca zákonom predpísanú kvalifikáciu, zamestnancov p. A. 4 hodiny nadčas hudobnej náuky, p. L. 1,5 hodiny nadčasu hudobnej náuky a p. B. 6,5 hodiny hry na violončelo, mal vytvoriť žalobcovi vyučovací úväzok minimálne v rozsahu ustanovenom v § 7 ods. 4 zákona č. 317/2009 Z.z. (t.j. v rozsahu 4 hodín). Ponuková povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce sa totiž vzťahuje výlučne na existujúce voľné pracovné miesto a nie je možné; ani zo strany súdu v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru; vyžadovať od zamestnávateľa, aby v rozsahu práce nadčas iných zamestnancov; ktorá aj v zmysle ust. § 97 Zákonníka práce predstavuje prácu nariadenú alebo dohodnutú zamestnávateľom nad rámec bežného pracovného času iba v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce; vytvoril pre zamestnanca nové miesto, hoci všetky ním určené voľné miesta má obsadené a vytvorenie nového miesta nemá v úmysle. Dôvodne teda žalovaný v tejto súvislosti v konaní poukazuje na to, že požiadavka splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce nemôže nútiť zamestnávateľa k vytvoreniu nového pracovného miesta v jeho štruktúre proti jeho oprávneným záujmom, a naviac nemôže mať za následok jednostranný zásah zamestnávateľa do pracovných podmienok iných zamestnancov. V preskúmavanej veci potom za stavu, keď žalovaný mal pre školský rok 2012/2013 všetky pracovné miesta obsadené; a neobstojí tak tvrdenie žalobcu, že žalovaný nemá pevne stanovené pracovné miesta, keď ich počet a štruktúra bola na školský rok 2012/2013 stanovená v prílohe k Organizačnému poriadku; nemožno považovať jeho ponukovú povinnosť za nesplnenú iba z dôvodu, že nevytvoril a neponúkol žalobcovi nové pracovné miesto v rozsahu, v akom mal s existujúcimi zamestnancami (p. A., X.. L. T. X.. B.H.) dohodnuté práce nadčas nad rámec ich základného úväzku. 12. Odvolací súd preto; na rozdiel od súdu prvej inštancie; dospel k záveru, že všetky zákonom stanovené podmienky platnosti spornej výpovede, vrátane splnenia ponukovej povinnosti žalovaného v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, boli v tomto prípade splnené, a preto žalovaný so žalobcom skončil pracovný pomer platne. 13. Napokon pre úplnosť v nadväznosti na tvrdenia žalobcu týkajúce sa správania žalovaného voči nemu, ktoré označil za diskriminačné a v rozpore s dobrými mravmi, považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že z vykonaných dôkazov porušenie Antidiskriminačného zákona ani konanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalovaného v súvislosti s výpoveďou danou žalobcovi listom zo dňa 20.09.2012, nevyplýva, keď takýto postup žalovaného voči žalobcovi nemožno vyvodiť ani zo samotnej neplatnosti; v poradí prvej; výpovede z pracovného pomeru a okolností, ktoré boli predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C 44/2009 a Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11Co/79/2011. 14. Vychádzajúc z uvedeného, keď žalovaný skončil výpoveďou zo dňa 20.09.2012 so žalovaným pracovný pomer platne, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 380 C.s.p. zmenil a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. 15. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1,2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 C.s.p., a v spore úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).