Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/166/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201210 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1013201210.12 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členov senátu JUDr. Viery Šebestovej a Mgr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobcu: Q.. M. Q., R..V.., W. X, XXX XX V., zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan, Moskovská 18, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31095/2013-23-II zo dňa 23.04.2013, takto r o z h o d o l : Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 31095/2013-23-II zo dňa 23.04.2013 a rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 219/2013-34-I zo dňa 21.03.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo výške 100% O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bola dňa 18.03.2013 elektronicky doručená žiadosť o sprístupnenie informácii podaná žiadateľom Q.. M. Q., v ktorej požadoval sprístupniť žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou o veci Kontrová verzus Slovenská republika a to v celom znení vrátane všetkých príloh. Veľkosť jednotlivého emailu nesmie presiahnuť 2MB. 2. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vydalo dňa 21.03.2013 rozhodnutie pod č. 219/2013-34-I, ktorým nevyhovelo v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 511/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tým na základe predmetnej žiadosti požadované informácie v celom rozsahu nesprístupnilo, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu. 3. V odôvodnení rozhodnutia Ministerstvo uviedlo, že po preskúmaní obsahu žiadosti dospelo k záveru, že žiadosti nie je možné vyhovieť v celom rozsahu, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu a vo vzťahu k týmto informáciám ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 211/2000 Z.z. obmedzenie ich sprístupnenia, resp. nesprístupnenia, pokiaľ nejde o informácie, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitných predpisov. 4. Podľa ministerstva požadované informácie sú súčasťou súdneho spisu a ako také sa týkajú rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 211/2000 Z.z., pričom nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia uvedenú pod § 11 ods. 1 písm. d/ uvedeného zákona. 5. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žiadateľ rozklad, v ktorom uviedol okrem iného, že kľúčovou otázkou pre posúdenie rozkladu je, či pod pojem „rozhodovacia činnosť súdu“ medzinárodného súdneho orgánu možno subsumovať podania Vlády SR adresované ESĽP, vrátane žiadosti na preskúmanie rozsudku Veľkou komorou ESĽP, ktorý bol voči SR nepriaznivý. Je toho názoru, že tak spraviť nemožno. 6. Žiadateľ má za to, že správny orgán nesprávne aplikoval rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sži 8/2009 a sp. zn. 5Sži 1/2011 na žiadateľovu žiadosť. 7. Žiadateľ poukázal na rozsudok ESĽP Társaság a Szabadságjogokért verzus Maďarsko, ktorý sa týkal žiadosti o prístup k podaniu vo výlučnej držbe Maďarského ústavného súdu. Keďže žiadateľ požadoval informáciu, ktorá tvorí vec verejného záujmu, postupmi ministerstva spravodlivosti v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP predstavuje formu cenzúry. V článku 26 odsek 3 Ústavy SR sa pritom cenzúra všeobecne a bez výnimky zakazuje. 8. Ďalej v rozklade poukázal žiadateľ na Nález ústavného súdu II. ÚS 28/96, Nález III. ÚS 91/99, Nález II. ÚS 28/01. 9. O rozklade rozhodol Minister spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutím č. 31095/2013-23-II zo dňa 23.04.2013, ktorým zamietol rozklad žiadateľa a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa č. 219/2013-34-I zo dňa 21.03.2013. Keďže žiadateľ s týmto rozhodnutím nesúhlasil, podal na súd žalobu. II. Žalobné dôvody 10. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 25.06.2013 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 31095/2013-23-II zo dňa 23.04.2013, ktorým nevyhovel rozkladu žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 219/2013-34-I zo dňa 21.03.2013, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu a nesprístupnil ním požadovanú informáciu s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. 11. Žalobca v podanom rozklade proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uviedol, že správny orgán nesprávne aplikoval rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži 1/2011 a sp. zn. 3Sži 8/2009 na žalobcovu žiadosť. Podľa právneho názoru žalobcu sa obmedzenia práva na informácie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov nevzťahujú výlučne na vlastnú rozhodovaciu činnosť súdu ani na úkony účastníkov konania aj to iba na prebiehajúce súdne konania. Ním požadované informácie sú v zmysle Rokovacieho poriadku ESĽP dostupné každému v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania a preto žalobca nevidel dôvod, aby mu neboli sprístupnené informácie, ktoré sa týkajú právoplatne skončeného konania. Žalobca poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko a aplikoval na žalobcov prípad. 12. Žalobca poukázal na to, že v rozhodnutí o nesprístupnení informácie nemožno argumentovať tým, že týmto rozhodnutím sa chráni autorita a nestrannosť súdnej moci napriek tomu, že takýto dôvod, ktorým možno odôvodniť zásah do práva na informácie sa nachádza v čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pretože takýto dôvod sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. 13. Žalobca vidí nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v nesprávnom právnom posúdení a nedostatku dôvodov. 14. Žalobca žiadosťou zo dňa 18.03.2013 žiadal správny orgán o sprístupnenie žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská republika a to v celom znení vrátane všetkých príloh. 15. Žalobca považoval záver žalovaného prezentovaný v napadnutom rozhodnutí o právnej povahe rokovacieho poriadku ESĽP a jeho dôsledkoch na posúdenie jeho žiadosti za nesprávny. Nesúhlasil s argumentom žalovaného o tom, že rokovací poriadok je iba vnútroorganizačný akt ESĽP, ktorý nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto ho nemožno na jeho žiadosť o poskytnutie informácií aplikovať. Má zato, že žalovaný rokovací poriadok ESĽP nesprávne právne posúdil a nezohľadnil judikatúru súdu v danej veci sa týkajúcu. Domnieval sa, že ak požadované informácie boli v predmetnej veci dostupné každému v sídle ESĽP už počas priebehu celého konania a Slovenská republika nepožiadala o ich utajenie a ak ide o právoplatne skončené konanie bolo povinnosťou žalovaného mu dané informácie sprístupniť. Tým, že tak neurobil porušil jeho právo na informácie garantované čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR. Mal za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na jeho žiadosť a v tejto časti svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Žalovaný mal aplikovať na jeho žiadosť daný rozsudok a to vzhľadom na podobné skutkové okolnosti. Napadnuté rozhodnutie považuje v zmysle uvedeného rozsudku za formu cenzúry, keďže mu neboli sprístupnené informácie na zverejnení, ktorých mal záujem a právo a ktorých zverejnenie je aj vo verejnom záujme. Podľa čl. 26 ods. 3 Ústavy SR je cenzúra všeobecne a bez výnimky zakázaná. Napriek tomu, že Ústava SR poskytuje širší rozsah práva na informácie rozsudok ESĽP predstavuje významný interpretačný návod na riešenie jeho žiadosti nie však rozhodujúci. 16. Napadnuté rozhodnutie žalobca pokladal za nezákonné z dôvodu nepreskúmateľnosti a nesprávneho právneho posúdenia aj v časti zaoberajúcej sa legitímnosťou dôvodu, pre ktorý nemožno informáciu sprístupniť. Táto námietka vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vychádzajúceho z ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Mal zato, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho tvrdením uvedeným v rozklade, podľa ktorého mu informácie neboli sprístupnené z dôvodu, ktorý sa nachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. v súlade. Tieto súvislosti citoval čl. 10 ods. 2, čl. 53 Dohovoru, čl. 26 ods. 4, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, z ktorých vyplýva, že právo na informácie môže byť obmedzené iba z dôvodu uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a to bez ohľadu na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. 17. Zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci nepatrí medzi dôvody, ktorými možno obmedziť právo na ich informácie v zmysle Ústavy SR. Neuvedenie dôvodu pre nesprístupnenie informácie spôsobuje, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR. Na podporu tohto svojho tvrdenia citoval nálezy Ústavného súdu SR (sp. zn. II.ÚS 28/96, PL.ÚS 15/98, III.ÚS 91/99 a II.ÚS 28/01) z ktorých vyplýva, že právo na informácie nemôže byť obmedzené z dôvodu, ktoré nie sú zakotvené v Ústave SR. 18. V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 5Sži 1/2011 sa rozsah obmedzení základných práv a slobôd musí vykladať reštriktívne a nie extenzívne. Ak by pripustil, že žalovaný sa môže odvolávať na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. bol potom povinný uplatniť ústavníkom konformný výklad v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Pri konflikte dvoch rôznych výkladov mal žalovaný postupovať v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, napr. s nálezom sp. zn. II.ÚS 148/06 v zmysle ktorého majú všetky orgány verejnej moci povinnosť v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou garantovaných základných práv a slobôd. 19. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za nepreskúmateľné, nesprávne právne posúdené aj v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facid artes“, podľa ktorej je rozsudok záväzný iba pre účastníkov daného konania. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil v čom spočívajú skutkové odlišnosti rozsudku Najvyššieho súdu SR a prečo sa na jeho žiadosť neaplikujú. 20. Ďalej žalovaný poukázal na porušenie zásady rovnosti pred zákonom, keďže minister spravodlivosti SR poskytol verejnosti obdobné informácie ako žiadal on. Žalovaný mal dať vo svojom rozhodnutí jasnú odpoveď na otázku, či minister skutočne poskytol verejnosti vyjadrenia SR v konaní pred ESĽP. V prípade, ak by poskytnuté informácie ohrozovali rozhodovaciu činnosť ESĽP nemohol by ich poskytnúť verejnosti. Ak však koná tak, že ich poskytol verejnosti ale nie jemu porušil tým princíp rovnosti pred zákonom ustanovený v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Na základe uvedených skutočností žiada, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 21. Žalobca sa písomne vyjadril aj dňa 06.12.2018, v ktorom reagoval na písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 30.11.2018. Žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS/96/2010 a na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 830/2016, ktorý sa týkal žalobcu a žalovaného. 22. Žalobca uviedol svoju argumentáciu týkajúcu sa rozhodnutí NSSR, ktoré uviedol žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.11.2018. Poukázal na článok 40 ods. 2 Dohovoru, z ktorého vyplýva, že informácie, dokumenty, ktoré požadoval žalobca od žalovaného mali verejný charakter už počas prebiehajúceho konania. V čase podania žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie už bolo konanie dávno právoplatne skončené a žalovaný nepožiadal ESĽP o to, aby prístup k žalobcom požadovaným informáciám bol obmedzený alebo vylúčený. 23. Čo sa týka priznania náhrady trov konania žalobca uviedol, že skutočnosť, že má právnické vzdelanie ho nijako nezbavuje jeho základného práva na právnu pomoc zakotvenú v článku 47 ods. 2 Ústavy SR. V zmysle ustálenej judikatúry NSSR platí, že aj advokát alebo osoba s právnickým vzdelaním má v súdnom konaní právo nechať sa zastúpiť advokátom a má právo aj na náhradu trov právneho zastúpenia. III. Vyjadrenie žalovaného 24. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 12.12.2013 uviedol a žiadal, aby súd spojil na spoločné konanie veci, ktoré na tento súd napadli v počte 10 kusov, nakoľko skutkovo spolu súvisia a majú tých istých účastníkov. Vo všetkých prípadoch žalobca žiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, predmetom ktorých je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, v rámci ktorých žalobca žiadal o informácie týkajúce sa konania Európskeho súdu pre ľudské práva fyzických subjektov voči Slovenskej republike. 25. Žalovaný ďalej uviedol a popísal priebeh správneho konania, v rámci ktorého povinná osoba svojim prvostupňovým rozhodnutím žiadosti žalobcu o informácie nevyhovela a požadované informácie mu nesprístupnila, dôvodiac tým, že ide o informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu. Druhostupňový správny orgán sa v plnej miere stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu a stručne reagoval na každú námietku žalobcu prezentovanú v jeho rozklade. 26. Čo sa týka rokovacieho poriadku ESĽP žalovaný je toho názoru, že nie je prameňom práva v právnom systéme Slovenskej republiky, nemá postavenie medzinárodnej zmluvy alebo aktu EÚ a preto ho pri svojom rozhodovaní neaplikoval. Žalobca v žalobe nepredniesol žiadne argumenty, ktoré by svedčili v neprospech preskúmateľnosti, zrozumiteľnosti a dostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v neprospech právneho posúdenia veci žalovaným v časti, ktorá sa zaoberá rokovacím poriadkom ESĽP. 27. Čo sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko žalovaný uviedol, že tento rozsudok neobsahuje riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v tomto prípade a to z dôvodu, že v ňom ide o balans verejných a súkromných záujmov. Úlohou povinnej osoby pri posudzovaní žiadosti o informácie nie je hľadať správnych balans akýchkoľvek dvoch záujmov, keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky tento balans vyriešil zákonodarca prístupu k informáciám podľa § 8 až 11 podľa osobitného zákona. Záujem na zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci zákonodarca vyjadril obmedzením prístupov podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona a povinná osoba bola povinná posúdiť požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných orgánov a dospeli k záveru, že informácie sa týkajú tejto časti. Žalovaný bol povinný zvážiť či vo vzťahu k nemu zákon neopravuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Takýto postup bol zo strany správnych orgánov aj uplatnený. 28. Ohľadne námietky o ústavných limitoch obmedzenia prístupu k informáciám podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR žalovaný uviedol, že zákonodarca pri koncipovaní obmedzenia prístupu k informáciám dotýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánov v trestnom konaní, ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám nevzhliadol pri informáciách, ktoré sa sprístupnil podľa osobitného predpisu, pri rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní, pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane spisu skutku. Keďže o ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií Ústavný súd Slovenskej republiky nevyslovil nesúlad s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR platí, že toto ustanovenie upravuje obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s týmto článkom. Žalovaný pri rozhodovaní použil výklad v súlade s Ústavou SR a v súlade s jeho jazykovým znením. 29. K námietke porušenia zásady „ius inter kvacis artes“ uviedol, že v napadnutom rozhodnutí na túto zásadu poukázal iba z dôvodu, že samotný žalobca vo svojom rozklade pracoval s textami rozhodnutí NS SR akoby išlo o text právneho predpisu. Tieto rozhodnutia však nepredstavujú záväzný rámec pre rozhodovanie vo všetkých nasledujúcich konaniach. Žalovaný poukázal na účinné znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií ako aj na dôvodovú správu k zákonu č. 628/2005 Z.z, ktorá však nie je v tomto prípade relevantná, pretože sa nevzťahuje k zneniu § 11 ods. 1 písm. b/ zákona účinného od 01.01.2012, podľa ktorého žalovaný rozhodoval. 30. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiada, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. 31. Žalovaný sa písomne vyjadril ešte dňa 30.11.2008, kde opísal ako je potrebné chápať zmysel a význam obmedzenia prístupu k informáciám vyjadrený v ust. § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. Poukázal a v krátkosti rozobral rozhodnutia NSSR, sp. zn. 5Sži/1/2011, 3Sži/7/2009, 8Sži/3/2011. Žalovaný navrhol v prípade úspechu žalobcu, aby mu nebola priznaná náhrada trov konania, nakoľko nie je v skutočnosti právne zastúpený, o čom svedčí aj jeho vystupovanie na poslednom pojednávaní, kde sa k veci vyjadroval takmer výlučne sám. Keďže v tomto konaní nie je povinné zastúpenie advokátom a sám žalobca napokon má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa z odboru právo, žalovaný má za to, že všetky tieto okolnosti v súhrne zakladajú dôvody vhodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania podľa § 167 ods. 3 písm. a/ SSP. IV. Právne posúdenie krajským súdom a relevantné predpisy 32. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia, ako aj postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom a preto dňa 22.03.2016 vydal rozsudok č. k. 5S 166/2013-100, ktorým žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 33. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 28.06.2018, sp. zn. 7Sži 7/2016, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.2016, č. k. 5S 166/2013-100 v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.05.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu procesných pochybení krajským súdom a z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre nedostatočné zdôvodnenie rozsudku. 34. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) na nariadenom pojednávaní opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo potrebné zrušiť. 35. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 36. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 37. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 31095/2013-23- II zo dňa 23.04.2013 a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa č. 219/2013-34-I zo dňa 21.03.2013. 38. Podľa článku 26 ods. 1 a 4 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 39. Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy SR pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 40. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinná osoba sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávajúcich na základe uzatvorenej zmluvy. 41. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona o slobode informácií, každá povinná osoba podľa § 2 ods. 1 a 2 je povinná zverejniť tieto informácie: a) spôsob zriadenia povinnej osoby je v právomoci a kompetencii a popis organizačnej štruktúry b) miesto, čas a spôsob, akým možno získavať informácie; informácie o tom, kde možno podať žiadosť, návrh, podnet, sťažnosť alebo iné podanie c) miesto, lehota a spôsob podania opravného prostriedku a možnosti súdneho preskúmania rozhodnutia povinnej osoby vrátane výslovného uvedenia požiadaviek, ktoré musia byť splnené d) postup, ktorý musí povinná osoba dodržiavať pri vybavovaní všetkých žiadostí, návrhov a iných podaní, vrátane príslušných lehôt, ktoré je nutné dodržať e) prehľad predpisov, pokynov, inštrukcií, výkladových stanovísk, podľa ktorých povinná osoba koná a rozhoduje, alebo ktoré upravujú práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb vo vzťahu k povinnej osobe f) sadzobník správnych poplatkov; ktoré povinná osoba vyberá za správne úkony a sadzobník úhrad za sprístupňovanie informácií. 42. Podľa ust. § 5 ods. 6 zákona o slobode informácií, povinná osoba je povinná zverejniť označenie nehnuteľnej veci, vrátane bytov a nebytových priestorov a hnuteľnej veci, ktorej nadobúdacia cena bola vyššia ako 20-násobok minimálnej mzdy vo vlastníctve štátu, verejno-právnej inštitúcie, obce, vyššieho územného celku alebo orgánom verejnej moci, ktorý táto povinná osoba previedla do vlastníctva, alebo ktorý prešiel do vlastníctva inej osoby, než orgánu verejnej moci, dátum prevodu alebo prechodu vlastníctva a právny titul ako aj informácie o osobných údajoch a iných identifikačných údajoch osôb, ktoré nadobudli tento majetok do vlastníctva a to v rozsahu: a) meno a priezvisko, názov alebo obchodné meno, b) adresa pobytu alebo sídla c) identifikačné číslo, ak ide o právnickú osobu alebo fyzickú osobu - podnikateľa. 43. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak predmetom žiadosti je získanie informácií, ktoré už boli zverejnené, povinná osoba môže bez zbytočného odkladu, najneskôr však do 5 dní od podania žiadosti, namiesto sprístupnenia informácií žiadateľovi oznámiť údaje, ktoré umožňujú vyhľadávanie a získanie zverejnenej informácie. 44. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie, alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánov činných v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu; rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 45. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 46. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 47. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby, z obsahu ktorej vyplývajú žalobné námietky - nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. a/, d/ O.s.p.). Súd zároveň posudzoval žalobcov návrh na prerušenie konania a postúpenie veci Ústavnému súdu SR na zaujatia stanoviska o súlade vyššie uvedeného ustanovenia zákona o slobode informácií s Ústavou SR. 48. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania bola otázka, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácii podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. Spornou otázkou bola aj otázka charakteru a záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú republiku. 49. K prejednávanej problematike súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah a podmienky prístupu k informáciám sú v slovenskom právnom systéme upravené zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií a oprávňujú každého bez preukázania právneho alebo iného dôvodu na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Zároveň zákon o slobode informácií upravuje rozsah povinných osôb, ako aj rozsah informácií, ktoré sú povinné sprístupniť na žiadosť. 50. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií - získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 - 59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. 51. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, ktorá ďalej odkazuje na zákonom upravené podmienky, a to podmienky všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR) alebo osobitné, vzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). 52. Žalobca požadoval sprístupniť žiadosti Slovenskej republiky adresovanej ESĽP o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová verzus Slovenská republika. 53. Súd v danej veci poukazuje na konania vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 2S/169/2013, 5S 63/2013 (v tejto veci rozhodoval senát „5S“, tak ako aj vo veci 5S 166/2013), kde bola posúdená otázka, či článok 40 odsek 2 Dohovoru predstavujú také záväzné právne dokumenty, ktoré ukladajú žalovanému povinnosť žalobcom požadované informácie sprístupniť napriek zneniu § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona. 54. Z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Zároveň sa stanovuje aj povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň môže byť obmedzená len zákonom v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2 Ústavy SR). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnení obmedzenia základného práva je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR). 55. Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom o slobode informácií (zákon č. 211/2000 Z. z.) a osobitných zákonoch. V prejednávanom prípade nebol dôvod posudzovať naliehavosť spoločenskej potreby, zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci, pretože požadované informácie sa netýkali konkrétneho rozhodnutia, resp. výsledku konania medzinárodnej súdnej inštitúcie. Preto nie je potrebné skúmať, či obmedzenie prístupu k žiadanej informácii slúži na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom o slobode informácií (zákon č. 211/2000 Z. z.) a osobitných zákonoch. V prejednávanom prípade nebol dôvod posudzovať naliehavosť spoločenskej potreby, zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci, pretože požadované informácie sa netýkali konkrétneho rozhodnutia, resp. výsledku konania medzinárodnej súdnej inštitúcie. Preto nie je potrebné skúmať, či obmedzenie prístupu k žiadanej informácii slúži na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 56. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb., Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky s ním pred ratifikáciou vyjadrilo súhlas, bol ratifikovaný zákonom stanoveným spôsobom a je ako medzinárodná zmluva pre SR (ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) záväzný. Rokovací poriadok ESĽP však túto podmienku nespĺňa. Rokovací poriadok ako svoj procesný kódex vydal ESĽP, neprijali ho ani neratifikovali Vysoké zmluvné strany Dohovoru, Národná rada SR s ním vopred nevyslovila súhlas a nie je ani publikovaný v Zbierke zákonov SR. Možno ho hodnotiť ako „soft law“ bez jeho priameho účinku a záväznosti pre Vysoké zmluvné strany Dohovoru, rovnako ako Rezolúcie a Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy. Iný záver nevyplýva ani z rozsudku ESĽP vo veci Labsi proti Slovenskej republike zo dňa 15.5.2012, č. sťažnosti 33809/08, pretože rozhodnutie o predbežnom opatrení vydanom podľa pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP je rozhodnutím, ktorým je Vysoká zmluvná strana Dohovoru viazaná podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Inými slovami, jeho záväznosť pre Slovenskú republiku vyplýva priamo z Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy, ktorou je viazaná, nie z Rokovacieho poriadku ESĽP. V predmetnej právnej veci však ESĽP nevydal také rozhodnutie, ktorým by nariadil SR, resp. žalovanému sprístupniť žalobcom požadovanú informáciu a ktoré by bolo pre SR záväzné podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru. Podľa názoru správneho súdu Rokovací poriadok ESĽP teda nie je takým medzinárodným dokumentom, ktorý by SR zaväzoval a priamo by jej ukladal konkrétne povinnosti (napríklad v rozsahu zverejňovania vyjadrení vo veciach, v ktorých je účastníkom konania). 57. Informácie požadované žalobcom sú súčasťou spisu ESĽP. Dohovor v čl. 40 ods. 2 upravuje sprístupnenie spisov verejnosti, pokiaľ predseda súdu (ESĽP) nerozhodne inak. Rokovací poriadok ESĽP upravuje v pravidle 33 opatrenia určené tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Je potrebné zdôrazniť, že ide o spisy ESĽP, do ktorých možno nahliadať v sídle ESĽP v Štrasburgu; tomu zodpovedá aj konštrukcia znenia citovaného ustanovenia Dohovoru a následne aj Rokovacieho poriadku ESĽP. Napokon, aj žalobca pripustil možnosť vycestovania do Štrasburgu a nahliadania do spisov, pokiaľ by vzhľadom na prípadné rozhodnutie predsedu súdu alebo senátu nebolo rozhodnuté inak. Ide však o kompetenciu predsedu ESĽP alebo predsedu senátu ESĽP, nie o kompetenciu žalovaného. Z odpovede tajomníka ESĽP zo dňa 18.12.2013 jednoznačne vyplýva, že sprístupnenie spisov možno realizovať len v súlade s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, čo opäť patrí do kompetencie ESĽP. Správny súd dospel k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho sprístupniť svoje vyjadrenia vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10 Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných strán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej veci.“ 58. S uvedeným záverom, že „Správny súd dospel k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho sprístupniť svoje vyjadrenie vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10 Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných strán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej veci.“ sa správny súd nestotožňuje. 59. Podľa ustanovenia čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 60. Podľa názoru správneho súdu čl. 40 ods. 2 Dohovoru má teda podľa čl. 154c ods. 1 ústavy má prednosť pred zákonom, ktorý zakotvuje ako základný princíp, verejný prístup k spisom/dokumentom uloženým u tajomníka. Princíp verejnosti je možné v zmysle bodu 33 Rokovacieho poriadku ESĽP prelomiť na základe rozhodnutia prezidenta komory ak je zároveň splnená niektorá z obmedzujúcich podmienok, ktorú toto ustanovenie obsahuje. V danom prípade sa však správny súd z predloženého administratívneho spisu nezistil, že by bolo vydané rozhodnutie Prezidenta komory o obmedzí prístupu verejnosti k požadovanému dokumentu. Taktiež Slovenská republika nepožiadala ESĽP o obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvádzaných v pravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. 61. Spornou je aj otázka, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona, nakoľko v danom prípade sa rozsudok vo veci Kontrová verzus Slovenská republika stal právoplatným, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo dňa 06.11.2012. Správny súd konštatuje, že v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d/ infozákona sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. Pod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba počas súdneho konania. 62. Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne skončenej veci musí pri rozhodovaní na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom rade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a právom chránené záujmy. Nakoľko súdne konanie bolo právoplatne ukončené, poskytnutie informácie z neho nebolo spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť práva a právom chránené záujmy účastníkov konania alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom za danej situácie nemohlo zasiahnuť do nezávislosti právoplatne ukončeného súdneho konania. 63. Odôvodnenie tohto rozsudku je obdobné ako v rozsudku 5S 63/2013-161 zo dňa 09.10.2018, nakoľko v oboch konaniach ide o ten istý právny problém, ktorý už vyriešil a zdôvodnil senát „5S“ v konaní 5S 63/2013. 64. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov nesprávne právne vec posúdili a preto správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 23.01.2013 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v novom konaní bude postupovať správnym súdom naznačenom smere. 65. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania. 66. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).