Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/219/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709203944 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1709203944.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Bratislavský samosprávny kraj, so sídlom Sabinovská 16, Bratislava, IČO: 36063606, proti žalovanému: Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, za účasti Okresného úradu Senec, katastrálny odbor, Hurbanova 21, Senec (predtým Katastrálny úrad Bratislava, Správa katastra Senec, so sídlom Hurbanova 21, Senec) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 14. novembra 2012, č. k. 9C 85/2009 - 318 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca ja spoluvlastníkom nehnuteľností, zapísaných v katastri nehnuteľností Správy katastra W., v k. ú. B. O., R. W., R.: B. O. na J. Č.. XXXX U. V. Y. D. - Č.. XXX/XXX, R. V. R. B. X XXX Q. B. V. XXX/XXXX, na J. Č.. XXX U. V. Y. D. - Č.. XXX/XXX, R. V. R. B. X XXX Q. B. V. XXX/XXXX, na J. Č.. XXXX U. V. Y. D. - Č.. XXX/XXX, R. V. R. B. XX XXX Q. B. V. XXX/XXXX, na J. Č.. XXXX, U. V. Y. D. - Č.. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 204 m2 v podiele 437/1944 a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak podľa § 80 písmeno c) O. s. p., § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, zákona č. 446/2001 Z. z., § 34 ods. 3, 14, zákona č. 330/1991 Zb., keď konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení z dôvodu, že žalobca môže na základe rozhodnutia súdu dosiahnuť zmenu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti a vykonaným dokazovaním zistil, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia spoluvlastníctva v podiele 437/1944 k celku sú evidované v k. ú. B. O., R. W. na J. Č.. XXXX, XXXX U. XXX, na ktorých je okrem iných podielových spoluvlastníkov zapísaný aj žalovaný, a to v podiele 437/1944, pričom ako titul nadobudnutia sa uvádza: oprava chyby ROEP. Parcely č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX U. XXX/X boli pôvodné tvorené parcelou XXX evidovanou ako záhrada v intraviláne obce B. O., zapísanou pôvodne na PKV č. XXX. Uvedené nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Československého štátu z vlastníctva pôvodných vlastníkov v dôsledku revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Zb. a súvisiacich predpisov. Ľudový súd v W. rozhodol o vklade vlastníckeho práva pre Československý štát a správu Domova dôchodcov vo B. O., a to v celosti. Okresný úrad Bratislava - vidiek zriaďovacou listinou zo dňa 28. 1. 1991 zriadil s účinnosťou od 1. 1. 1991 rozpočtovú organizáciu s právnou subjektivitou pod názvom Ústav pre mentálne postihnutých dospelých občanov. Zriaďovacou listinou Krajského úradu v Bratislave zo dňa 24. 7. 1996 č. j. 328/96 bol s účinnosťou od 24. 7. 1996 zriadený Ústav ako rozpočtová organizácia napojená na rozpočet Krajského úradu v Bratislave. Žalobca sa dňom 1. 7. 2002 stal v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 písmeno a/ a b/ zákona č. 446/2001 Z. z. vlastníkom vecí v správe právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok podľa osobitných predpisov a taktiež zriaďovateľov stredísk praktického vyučovania a stredísk odbornej praxe bez právnej subjektivity v užívaní týchto stredísk, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia podľa osobitného predpisu na vyšší územný celok. Konštatoval, že k prechodu vlastníckeho práva medzi Krajským úradom v Bratislave ako odovzdávajúcim a žalobcom ako preberajúcim došlo na základe Delimitačného protokolu o odovzdaní a prevzatí majetku dňa 4. 11. 2002: stavba na parc. č. XXX v podiele 437/1944, parc. XXX vo výmere 15617 m2, parc. XXX/X vo výmere 17 106 v podiele 437/1944, parc. č. XXX/X vo výmere 553 m2 v podiele 437/1944. Dôvodom odovzdania bola skutočnosť, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva žalobcu v súlade s § 3 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov a zároveň konštatoval, že sporné pozemky predmetom Delimitačného protokolu neboli. Ďalej uviedol, že na žalobcu prešla samosprávna pôsobnosť voči Ústavu pre mentálne postihnutých občanov vo B. O. podľa § 3 písmeno e/ bod 1 zákona č. 416/2011 Z.z. o prechode pôsobnosti niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na vyššie územné celky v spojení s ustanovením § 112 ods. 1, 3 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. Ako titul nadobudnutia spoluvlastníckeho práva žalovaného k sporným nehnuteľnostiam je na príslušných listoch vlastníctva zapísaný: oprava chyby v ROEP, ktoré konanie bolo v obci B. O. ukončené 27. 2. 2007, pričom vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam bolo spoluvlastnícke právo v podiele 437/1944 zapísané na žalovaného, keď sa vychádzalo zo zápisu uvedeného v pôvodnej pozemkovej vložke č. XXX, v ktorej ako vlastník bol zapísaný Československý štát. K zápisu spoluvlastníckeho práva na žalovaného došlo za účinnosti zákona č. 446/2001 Z. z., kedy malo dôjsť k zákonnému prechodu sporných pozemkov do spoluvlastníctva žalobcu, keď bolo preukázané, že v čase zápisu spoluvlastníckeho práva podľa ROEP - u, boli sporné pozemky v správe miestneho orgánu štátnej správy a tvorili súčasť areálu Ústavu pre mentálne postihnutých dospelých občanov. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil tým, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, nepriznal náhradu trov konania, pretože si ich náhradu neuplatnil. 2. Proti tomuto rozsudku, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zotrval na svojich námietkach, uvedených v predchádzajúcich jeho vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal právne nástupníctvo Domova sociálnych služieb pre dospelých po Domove dôchodcov, a ani odovzdanie sporných pozemkov do správy a namietal, že sporné pozemky boli poľnohospodárskou pôdou, a preto nadobudnutím účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. prešli zo zákona do správy žalovaného bez ohľadu na to, v koho správe boli do vydania uvedeného zákona. Ďalej poukázal na to, že národnou kultúrnou pamiatkou je iba časť pozemkov vytvorených z pôvodnej PK parc. č. XXX, odlišných od sporných pozemkov, ktoré skutočne prešli do vlastníctva žalobcu. Namietal, že súd prvej inštancie sa s týmito jeho námietkami žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Taktiež namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pretože sa nevysporiadal s viacerými významnými právnymi otázkami a zrozumiteľne nevysvetlil, prečo sa priklonil k záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil a z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva záver, ktorý by bol zrozumiteľný a presvedčivý. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadal výlučne na zákon č. 446/2001 Z. z. a nezohľadnil poľnohospodársky charakter sporných pozemkov a ich zákonnú správu Slovenským pozemkovým fondom zavedenú zákonom č. 229/1991 Zb. Ďalej namietal, že napadnutý rozsudok vychádza aj z nesprávne zisteného skutkového stavu, keď súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov nesprávne určil pozemky, ktoré prešli do vlastníctva žalobcu, nezaoberal sa identifikáciou pozemkov, skutočne tvoriacich národnú kultúrnu pamiatku, nesprávne identifikoval rozsah pozemkov prislúchajúcich k areálu Domova sociálnych služieb pre dospelých (prípadne Domova dôchodcov), keď nezohľadnil dôkazy svedčiace o dlhodobom využívaní sporných pozemkov družstvom. Uviedol, že prvostupňový súd sám poukázal na to, že k prechodu vlastníckeho práva podľa zákona č. 446/2001 Z. z. zo štátu došlo na základe Delimitačného protokolu, v ktorom však sporné pozemky uvedené neboli, a napriek tomuto konštatovaniu dospel k záveru, že žalobca je spoluvlastníkom sporných pozemkov v požadovanom spoluvlastníckom podiele, pričom tento svoj záver nevysvetlil. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sporné pozemky neboli predmetom delimitácie z dôvodu realizácie ROEP - u podľa zákona č. 180/1995 Z. z., ktoré konanie bolo skončené dňa 27. 2. 2002, kedy bol aj vykonaný zápis vlastníctva žalovaného na listoch vlastníctva v podiele 437/1944, a to v období právnej účinnosti zákona č. 446/2001 Z. z., t. j. 1. 1. 2002. Na predmetných listoch vlastníctva bol ako vlastník zapísaný žalovaný a nadobúdací titul bol uvedený ako oprava chyby ROEP, pričom oprava chyby v ROEP nie je nadobúdacím titulom vlastníckeho práva v zmysle platnej legislatívy SR. Poukázal na to, že sporné nehnuteľnosti pôvodné tvorili parcelu č. XXX evidovanú ako záhradu v intraviláne obce B. O. a vlastníctvom čsl. štátu sa stali na základe zákona č. 142/1947 Zb. a rozhodnutia ONV Senec č. Pôd. - 8/441/55 zo dňa 20. 1. 1960 a ONV Bratislava - vidiek, odboru vodného hospodárstva a pre veci poľnohospodárstva a lesa č. pôd. 1831/64 zo dňa 12. 3. 1964, a to v celosti v správe Domova dôchodcov vo B. O.. Namietal, že parc. č XXX bola dňa 17. 7. 1963 vyhlásená za kultúrnu pamiatku, a preto podľa jeho názoru ochrana v zmysle pamiatkových predpisov sa vzťahuje na celú pôvodnú výmeru okrasnej záhrady. Namietal, že podľa § 17 ods. 1 písmeno c/ zákona č. 229/1991 Zb. žalovaný nespravuje pozemky chránené podľa osobitných predpisov a poukázal na to, že medzičasom záhrada bola prekvalifikovaná na ostatnú plochu a z intravilánu bola premiestnená v rozpore s územným plánom obce do extravilánu. Uviedol že z výpisu ústredného zoznamu pamiatkového fondu na listine Park sú uvedené parcelné čísla, ktoré nezodpovedajú celej výmere spornej parcely, ktorá predstavovala dňa 20. 1. 1960 výmeru 7 ha 14a 55 m2, pričom predpokladá, že k drobeniu parcely č. XXX došlo po roku 1990 pravdepodobne v súvislosti s reštitučnými konaniami. Namietal, že v konaní predložil dôkazné prostriedky z archívu Ministerstva vnútra SR, Štátny archív v Bratislave, pobočka v Modre, ktoré preukázali správu majetku štátu Domovom dôchodcov vo B. O., ako aj právne nástupníctvo. Domov dôchodcov vo B. O. bol k 1. 12. 1980 uznesením Plenárneho zasadnutia ONV Bratislava - vidiek, č. 5/P - 1980 zo dňa 20. 11. 1980 začlenený do siete ústavov sociálnej starostlivosti OUS. Namietal, že žalovaný nepreukázal legitímne nadobudnutie vlastníctva k predmetu sporu. 4. Okresný úrad W., katastrálny odbor vo svojom vyjadrení žiadal, aby odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že je povinný postupovať podľa zákona a v jeho medziach, a preto pokiaľ bude právoplatným rozsudkom súdu určené, že určitá osoba je vlastníkom nehnuteľnosti, zapíše tento stav do evidencie bez ďalšieho v zmysle zákona. Žiadal túto skutočnosť zohľadniť aj pri rozhodovaní o trovách konania, keďže nedal príčinu na podanie žaloby. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich predchádzajúcich námietkach a nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom opravou chyby ROEP, pričom poukázal na to, že sporné pozemky prešli do vlastníctva štátu v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy a na základe zápisu ROEP do katastra nehnuteľnosti bolo vlastníctvo štátu len potvrdené a správa k sporným pozemkom bola zapísaná v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. v prospech žalovaného. Namietal, že v konaní nebola preukázaná existencia nadobúdacieho titulu v prospech žalobcu k sporným pozemkom, nadobudnutie vlastníctva žalobu bolo v napadnutom rozhodnutí odôvodnené výlučne vo vzťahu k pozemkom, ktorých vlastnícke právo sporné nebolo. Určovací výrok rozhodnutia nemá podľa jeho názoru oporu v zákonnej úprave podľa zákona č. 446/2001 Z. z. a odporuje zákonnej úprave podľa zákona č. 229/1991 Zb. 6. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa pridržiava svojho predchádzajúceho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného, ako aj všetkých predchádzajúcich písomností a vyjadrení. Ďalej uviedol, že všetky pozemky boli v minulosti súčasťou jedného ohradeného areálu, ktorý patril ku kaštieľu, a obsahoval okrem prislúchajúcich hospodárskych a služobných budov aj okrasný park a záhradu. Podľa jeho názoru je potrebné vnímať súčasné parcely, ktoré vznikli následným delením pôvodnej parcely č. XXX, vnímať ako časti pôvodného celku, ktorý bol pred ich rozdelením vyhlásený za kultúrnu pamiatku. 7. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 370 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny. 8. Žalobca sa v konaní domáhal proti žalovanému určenia, že je spoluvlastníkom sporných nehnuteľností z dôvodu, že na základe zákona, a to § 3 ods. 1 písmeno a/ zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov nadobudol spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam v správe Domova sociálnych služieb pre dospelých, prechodom zriaďovateľskej funkcie k tomuto zariadeniu podľa § 3 písmeno e/ bod 1 zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode pôsobnosti niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na vyššie územné celky, v spojení s ustanovením § 112e ods. 1, 3 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. Pokiaľ ide o prechod zriaďovateľskej funkcie, táto skutočnosť medzi stranami nebola sporná a ani skutočnosť, že išlo o majetok štátu, sporné však bolo medzi stranami, či v čase prechodu vlastníckeho práva k 1.7.2002 boli sporné pozemky v správe Domova sociálnych služieb pre dospelých, keď žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal právne nástupníctvo Domova sociálnych služieb pre dospelých po Domove dôchodcov, ani odovzdanie do správy, a namietal, že sporné pozemky boli poľnohospodárskou pôdou a nadobudnutím účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, dňa 24. 6. 1991 zo zákona prešli do správy žalovaného a z toho dôvodu nemohli byť v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 446/2001 Z. z. a to 1. 1. 2002, na základe ktorého mal žalobca nadobudnúť vlastníctvo, v správe Domova sociálnych služieb pre dospelých, ku ktorému zriaďovateľská pôsobnosť prešla na žalobcu ku dňu 1.7.2002. 9. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu skúmal odovzdanie sporných nehnuteľností do správy Domova dôchodcov, ako aj právne nástupníctvo Ústavu sociálnych služieb pre dospelých po Domove dôchodcov, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva Československého štátu z vlastníctva pôvodných vlastníkov v dôsledku revízie prvej pozemkovej reformy podľa zákona č. 142/1947 Zb. a súvisiacich predpisov a Ľudový súd v Senci rozhodol o vklade vlastníckeho práva pre československý štát a správu Domova dôchodcov vo B. O. v celosti. Následne konštatoval zriadenie Ústavu pre mentálne postihnutých dospelých občanov ako štátnej rozpočtovej organizácie s právnou subjektivitou zriaďovacou listinou vydanou Okresným úradom Bratislava - vidiek dňa 28. 1. 1991 a následne zriaďovacou listinou vydanou Krajským úradom v Bratislave dňa 24. 7. 1996, na základe čoho dospel k záveru, že predmetné nehnuteľnosti boli v správe miestneho orgánu štátnej správy. Zo žalobcom predložených pracovných zmlúv, uzatvorených s pracovníčkou U. O. dňa 15. 1. 1980, dňa 26. 5. 1982 vyplýva, že právnym nástupcom Domova dôchodcov vo B. O. sa stal Ústav sociálnej starostlivosti pre dospelých a následne Okresný ústav sociálnych služieb Bratislava - vidiek, ktorý podľa oznámenia vzniku organizácie a zúčtovacích dát zo dňa 25. 3. 1991 bol zrušený zákonom č. 543/1990 Zb., pričom Ústav pre mentálne postihnutých dospelých občanov, ktorý bol v ňom začlenený, sa stal samostatnou rozpočtovou organizáciou s právnou subjektivitou, o čom svedčia aj zriaďovateľské listiny Okresného úradu Bratislava - vidiek zo dňa 1. 1. 1991 a Krajského úradu v Bratislave zo dňa 24. 7. 1996. Uvedené právne nástupníctvo preukazuje aj delimitačná dohoda o odovzdaní a prebratí úloh a pôsobností, hmotného majetku, majetkových práv a záväzkov, plánu a rozpočtu v zmysle zákona č. 543/1990 Zb. zo dňa 19. 3. 1991, v ktorej je uvedený Okresný ústav sociálnych služieb Bratislava vidiek ako odovzdávajúca organizácia za Okresný úrad Bratislava vidiek a ako preberajúca organizácia je uvedený Ústav pre mentálne postihnutých dospelých občanov B. O.. Z predloženej pracovnej zmluvy, uzatvorenej s pracovníčkou A.Y. P. dňa 28. 12. 1990 a dohodou o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej s touto pracovníčkou dňa 1. 4. 2002 vyplýva, že právnym nástupcom Ústavu pre mentálne postihnutých dospelých občanov sa stal Domov sociálnych služieb pre dospelých. Uvedené listinné dôkazy, a to aj pracovné zmluvy dostatočne podľa názoru odvolacieho súdu preukazujú odovzdanie sporných nehnuteľností do správy a právne nástupníctvo Domova sociálnych služieb pre dospelých po Domove dôchodcov, z ktorého právneho nástupníctva vyplýva aj prechod správy k predmetným nehnuteľnostiam. 10. Nesprávne však súd prvej inštancie dospel k záveru, že k prechodu vlastníckeho práva medzi Krajským úradom v Bratislave ako odovzdávajúcim a žalobcom ako preberajúcim došlo na podklade Delimitačného protokolu o odovzdaní a prevzatí majetku dňa 4. 11. 2002, pričom zároveň konštatoval, že sporné pozemky predmetom Delimitačného protokolu neboli, keď pre posúdenie prechodu vlastníctva podľa § 3 ods. 1 zákona č. 446/2001 Z. z. je rozhodujúce len to, či predmetné nehnuteľnosti boli v správe právnickej osoby a prechod zriaďovateľskej pôsobnosti k tejto právnickej osobe na žalobcu. Ustanovenie § 5 ods. 2 citovaného zákona ukladá odovzdávajúcemu subjektu povinnosť spísať písomný protokol o odovzdaní majetku, avšak nesplnenie tejto povinnosti nemá vplyv na prechod vlastníctva majetku štátu, pretože k prechodu majetku štátu do vlastníctva vyššieho územného celku dochádza priamo zo zákona. Taktiež nesprávne súd prvej inštancie na základe skutočností, že k zápisu spoluvlastníckeho práva na žalovaného došlo za účinnosti zákona č. 446/2001 Z. z., kedy malo dôjsť k zákonnému prechodu uvedených sporných pozemkov do spoluvlastníctva žalobcu, dospel k záveru, že v čase zápisu spoluvlastníckeho práva ROEP - u, boli sporné pozemky v správe miestneho orgánu štátnej správy. Tento záver súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil, keď sa nevysporiadal s námietkami žalovaného a listinnými dôkazmi, na ktoré poukazoval, v súvislosti s jeho tvrdením, že išlo o poľnohospodársku pôdu. Podľa názoru odvolacieho súdu pre posúdenie, či v čase prechodu vlastníctva podľa zákona č. 446/2001 Z. z., t. j. 1. 7. 2002, boli sporné pozemky v správe Domova sociálnych služieb pre dospelých, je v danom prípade rozhodujúca aj skutočnosť, či v čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., t. j. 24. 6. 1991, išlo o nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu uvedené v § 1 ods. 1 citovaného zákona, ktoré podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona spravuje žalovaný, pretože v takom prípade by účinnosťou citovaného zákona prešli zo zákona do správy Slovenského pozemkového fondu. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na identifikáciu parciel zo dňa 24. 9. 1991, z ktorej vyplýva, že z pôvodnej parc. č. XXX, vedenej v PKV č. XXX ako záhrady o výmere 7ha 1 455 m2, bola vyčlenená parc. č. XXX/X taktiež vedená ako záhrady vo výmere 4ha 7 177 m2, avšak v konaní nebolo zistené, či je totožná s niektorou parcelou, ktorá je predmetom konania a následne odvolací súd v odvolacom konaní zistil, že v súčasnosti už na liste vlastníctva č. XXXX nie je vedená sporná parc. č. XXX/XXX. Ďalej zistil, že sporná parc. č. XXX/XXX taktiež nie je v súčasnosti vedená na LV č. XXXX U. na J. Č.. XXXX. Z výpisu Ústredného zoznamu pamiatkového fondu zo dňa 23. 6. 2011 bolo zistené, že za kultúrnu pamiatku boli vyhlásené nehnuteľnosti s parc. č. uvedenými v tomto výpise, ktoré však nie sú totožné s parcelami, ktoré sú predmetom konania, nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že pôvodná parc. č. XXX bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. S uvedenými rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj námietkami a tvrdeniami žalovaného sa súd prvej inštancie nezaoberal a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s nimi nevysporiadal a vzhľadom na to odôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie nemožno považovať za dostatočné a presvedčivé a v dôsledku nedostatočného odôvodnenia je tiež napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. 11. Podľa ustálenej judikatúry Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, výstižne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatňovanému nároku. Rozhodnutie súdu musí zodpovedať zákonným požiadavkám, ktoré vymedzujú obligatórne náležitosti odôvodnenia rozsudku, významné z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia a postupu súdu pri jeho vydávaní, resp. z hľadiska preskúmateľnosti, opodstatnenosti a spravodlivosti jeho výroku. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, a že sa v ňom súd adekvátne čo do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi, ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo, a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založení ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. 12. Vzhľadom na absenciu dostatočného vysvetlenia myšlienkového postupu (úvah) súdu prvej inštancie z hľadiska skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel pri riešení otázky majúcej pre posúdenie veci rozhodujúci význam, ktorou je charakter sporných pozemkov, v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. a následne na základe toho posúdenie, či zo zákona vznikla správa žalovaného k predmetným pozemkom ešte pred prechodom vlastníctva na žalobcu podľa zákona č. 446/2001 Z. z., na základe ktorého sa žalobca mal stať vlastníkom týchto pozemkov, je jeho rozsudok vo výroku, ktorým vyhovel žalobe, nedostatočne odôvodnený (nepreskúmateľný), pretože nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia, a je tak v rozpore s ustanovením § 157 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 30. 6. 2016 ( teraz § 220 ods. 2 CSP) a z neho vyplývajúcej požiadavky preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. 13. S poukazom na tento nesprávny procesný postup, spočívajúci v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď mu uprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a tým aj možnosť v odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalobe vyhovel, a to do tej miery, že tým porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi buď vôbec dostatočne náležite nezaoberal, alebo opomenul zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je rovnako súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím a z toho dôvodu nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písmeno b/ CSP zrušil a vec vrátil podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 15. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyhodnotí jednotlivé vykonané dôkazy z hľadiska ich právneho významu pre posúdenie veci v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu a z hľadiska preukázania rozhodujúcich skutočností, a to najmä pokiaľ ide o charakter sporných nehnuteľností v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., na základe vykonaného dokazovania opätovne posúdi žalobcom uplatnené právo po právnej stránke z hľadiska relevantnej právnej úpravy, vysporiada sa s námietkami žalovaného a svoje úvahy, na základe ktorých dospeje k rozhodnutiu náležitým (zákonným, zrozumiteľným) spôsobom odôvodní. 16. O náhrade trov rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa § 396 ods. 3 CSP. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).