Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/25/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113232415 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113232415.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Králová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Ivana Jahnová, v právnej veci žalobcu: U.. L. P., T., I. E. Y. U., I. proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva na ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 8.10.2015, č. k. 16C/187/2013-73, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 8.10.2015 č. k. 16C/187/2013-73 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I, rozsudkom zo dňa 8.10.2015, č. k. 16C/187/2013 - 73 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy 25 000,-Eur s príslušenstvom a ospravedlnenia za ohováranie a nezákonne postupy Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave. V žalobe žalobca uviedol, že svojich nárokov sa domáha podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci titulom nesprávneho úradného postupu, ktorým bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, spôsobeného zverejnením nepravdivého tvrdenia, že je dlžníkom spoločnosti BLOCK SLOVAKIA spol. s. r. o. v konaní, ktorého nebol ani účastníkom. Skutkové tvrdenie podľa, ktorého je žalobca dlžníkom spoločnosti BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. boli uvedené v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/183/2009-142 zo dňa 31.03.2011, v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 11Co/126/2011-193 zo dňa 13.08.2013 a v liste Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.06.2011 sp. zn. spr. 2080/2011. Okrem toho bol v súdnom spore vedenom pred Okresným súdom Bratislava II zverejnený spis Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10C/172/2006, ktorý obsahuje jeho chránené osobné údaje. Žalobca uviedol, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/183/2009-142 zo dňa 31.3.2011 bol žalobcovi doručený dňa 11.5.2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 lCo/126/2011-193, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie mu bol doručený dňa 24.9.2013 a to i napriek tomu, že nebol účastníkom tohto konania. Poukázal na to, že v odôvodnení rozsudku č. k. 17C/183/2009-142 sudkyňa O.. A. Z., Z.. zverejnila na 3. strane, 4. odsek tvrdenie že „ ...žalobca (BLOCK SLOVAKIA, spol. s. r. o., IČO 31396054) má voči L.D. P., T.. vymáhateľné pohľadávky a to jednak pohľadávky už priznané právoplatnými rozhodnutiami súdov ako aj pohľadávky, ktoré si uplatnil na súde v základnom konaní". V odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co/126/2011-193 odvolací senát toto tvrdenie potvrdil na strane 11 v poslednom odseku a na strane 12 v prvom odseku rozhodnutia . Žalobca 30.5.2011 po doručení rozsudku, podal k rukám predsedu Okresného súdu Bratislava II sťažnosť pre porušovanie dôstojnosti súdneho konania vedeného pod sp. zn. 17C/183/2009 konajúcou sudkyňou O.. A. Z. a v sťažnosti poukázal na jeho porušenie práva na zákaz zverejňovania chránených osobných údajov. V odpovedi na sťažnosť mu, O.. D. L., poverená zastupovaním predsedu Okresného súdu Bratislava II oznámila, že žalobca je dlžníkom BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o., keď uviedla v treťom odseku listu „Vy ako dlžník navrhovateľa - veriteľa, nie ste účastníkom konania." Tvrdenie, podľa, ktorého je žalobca dlžníkom spoločnosti BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. uvedené v oboch rozsudkoch, je lživé a pravdou je jeho opak. Sudkyňa JUDr. Michaela Pacherová v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 17C/183/2009 nedovolila v tom konaní označeným žalovaným , konať pred súdom a znemožnila tak vykonanie akéhokoľvek dôkazu k tomuto ohováraniu a vyniesla objednaný rozsudok. Aj Slovenská republika umožnila, aby sa zástupkyne SR zoznámili so spisom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10C/172/2006, ktorý sa týkal rozvodu manželstva žalobcu a chránené osobné údaje žalobcu Slovenská republika zverejnila napriek výslovnému zákazu takéhoto postupu formulovaného v § 44 ods. 2 OSP a v článku 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- Eur s ohľadom na všeobecne známe formy satisfakcií, ktoré Slovenská republika poskytuje v medializovaných prípadoch, pri porovnaní závažnosti ujmy, spôsobenej v týchto medializovaných prípadoch a v žalobcovom prípade. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla dňa 31.3.2011, kedy bol vydaný označený rozsudok Okresného súdu Bratislava II. 2. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobca nepreukázal neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a tým nie je daný dôvod na poskytnutie zadosťučinenia v podobe písomného ospravedlnenia. Poukázal na to, že žalobca nepreukázal ani nesprávny úradný postup, prípadne vydanie nezákonného rozhodnutia v konaniach Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17C 183/2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn.11 Co 126/2011, ani vznik a rozsah ujmy, ku ktorej malo v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu dôjsť a náhrady, ktorej sa svojou žalobou domáha. Uviedol, že zo žaloby nie je zrejmé či sa žalobca domáha ochrany pred neoprávneným zásahom resp. satisfakcie za už vykonaný zásah do svojich osobnostných práv podľa § 13 a nasledujúce Občianskeho zákonníka alebo predmetom konania je nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa názoru žalovaného vzhľadom na vymedzené skutkové tvrdenia nie sú splnené podmienky ani pre priznanie ochrany pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv a ani pre priznanie prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca nepreukázal ním tvrdený neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv čo je základný predpoklad úspešnosti žaloby na ochranu pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby pričom musí ísť o zásah, ktorý je spôsobilý mať negatívny dopad na osobnosť fyzickej osoby, je neoprávnený (nedovolený). Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2008 v konaní sp. zn. 5Cdo 274/2007, podľa ktorého neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka je len zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené a to z dôvodu existencie okolností vylučujúcich neoprávnenosť takéhoto zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Sú to prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Rozsudok ako forma súdneho rozhodnutia je vyjadrením právneho názoru súdu na prejednávanú vec. Rozsudkom súd ako orgán štátu stanovuje čo je právo resp. čo bude svojim orgánom vynucovať. Rozsudok má svoje zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti, medzi ktoré patrí i odôvodnenie rozhodnutia. Pokiaľ súd vydá meritórne rozhodnutie vo veci, toto musí byť odôvodnené vykonanými dôkazmi (opísanými v odôvodnení rozsudku) pričom prieskum správnosti zisteného skutkového stavu sa vykonáva na inštančne nadriadenom súde pri konaní o opravnom prostriedku. Pokiaľ rozhodnutie nie je zrušené, dôkazy a zistenia, o ktoré sa výrok rozsudku opiera, sa považujú za preukázané a závery z nich vyplývajúce za pravdivé, bez ohľadu na to, či sa svojim obsahom vzťahujú na účastníkov konania, svedkov alebo na tretie osoby bez priameho vzťahu ku konaniu. Oba rozsudky , ktoré obsahujú tvrdenia, s ktorými žalobca nesúhlasí, a s ktorými malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv, neboli zmenené alebo zrušené a teda tieto rozsudky ako ani tvrdenia v nich obsiahnuté nie je možné považovať za spôsobilé neoprávneným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Vo vzťahu k namietanému „zverejneniu chránených osobných údajov" žalobcu pripojením spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10C 172/2006 ku konaniu sp. zn. 17C 183/2009 poukázal žalovaný na to, že za daného stavu nemá za preukázané, že by činnosťou okresného alebo krajského súdu došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a nevidí dôvod na požadované ospravedlnenie sa za toto konanie. Na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok a to skutočnosť, ktorá môže mať respektíve má za následok vznik škody, vznik samotnej škody respektíve ujmy, príčinná súvislosť medzi skutočnosťou, ktorej následkom má byť utrpená škoda a škodou. Žalobca nepreukázal nesprávnosť postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 17C 183/2009 ani Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 11Co 126/2011, vydanie nezákonného rozhodnutia v týchto konaniach, vznik škody a jej rozsah a ani príčinnú súvislosť medzi konaním súdov a prípadne vzniknutou ujmou. Vo vzťahu k namietanej skutočnosti, že v odôvodnení oboch rozsudkov a v liste „Sťažnosť na porušovanie dôstojnosti súdneho konania - odpoveď zo dňa 21.06.2011 spr. 2080/2011, sú uvádzané nepravdivé tvrdenia, ktoré sa týkajú žalobcu a sú obsahom rozsudkov napriek tomu, že žalobca nebol účastníkom konania, súdy konajúce vo veci upreli ž odporcom v konaní možnosť konať pred súdom a vykonať dokazovanie za účelom vyvrátenia nepravdivých tvrdení, žalovaný uviedol, že vydanie rozsudku s odôvodnením, s ktorého obsahom sa fyzická osoba alebo právnická osoba nestotožňuje, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Namietané rozsudky neboli po nadobudnutí právoplatnosti zrušené ani zmenené a teda nie je možné domáhať sa ani prípadnej náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Žalovaný tvrdil, že súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať procesný postup orgánu verejnej moci smerujúci k vydaniu rozhodnutia, keď oprávneným k tomu, je iba príslušný inštančne nadriadený súd v odvolacom konaní. Žalobca nepreukázal ani vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi namietaným konaním a vzniknutou ujmou, nepreukázal ako malo byť namietanou činnosťou súdov zasiahnuté do jeho ľudských práv a základných slobôd a aké následky, odôvodňujúce poskytnutie písomného ospravedlnenia prípadne priznania náhrady nemajetkovej ujmy mu boli namietanou činnosťou súdov spôsobené. 3. Uznesením č. k. 16C 187/2013-55 z 25. júna 2015 súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj OSP) a § 4 ods. 1 písmeno a) Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vzhľadom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/316/2014-32 z 16. 7.2014 ustálil, že v prejednávanej veci je subjektom konajúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí č. k. 6Co/316/2014 - 32 z 16.7.2014 poukázal na to, že v § 21 ods. 4 prvá veta OSP vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Odvolací súd ďalej uviedol, že v prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom v súdnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Pokiaľ žalobca označil v návrhu na začatie konania okrem Ministerstva spravodlivosti SR ako zástupcu štátu viacero subjektov, pričom nejde ani o štátne orgány, ktoré by boli oprávnené konať v mene štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie nemal na takto označené subjekty prihliadať a mal si sám ustáliť okruh účastníkov konania na strane žalovaného konať len so Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti SR. 4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Bratislava II v právnej veci žalobcu BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. proti žalovaným X) O.. A. P. W. X) O. P. o neúčinnosť právneho úkonu rozhodol rozsudkom č. k. 17C/183/2009-142 zo dňa 31.3.2011 tak, že určil, že Dohoda o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavretá medzi U.. L.Š. P. a žalovanou X) O.. A.É. P., zavkladovaná na Správe katastra pre hl. mesto SR Bratislavu pod sp. zn. V-1495/07 a Kúpna zmluva uzavretá medzi U.. L. P. a žalovanou X) O.. A. P., zavkladovaná na Správe katastra pre hl. mesto SR Bratislavu pod sp. zn. V-18655/07, obe týkajúce sa nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. X. Y. na P. Č.. XXX, Z. Č.. XXXX/X - Y. Z. W. E., F. K. XXX A., Z. Č.. XXXX/X -Y., F. K.A. XXX A., Z. Č.. XXXX/ X - Y. Z. W. E., F. K. XX A., S. (X. B.) S. Č. XXXX Z. na Z. Č.. XXXX/X, sú voči žalobcovi BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. právne neúčinné. Súčasne Okresný súd Bratislava II určil, že Darovacia zmluva uzavretá medzi U.. L. P. W. O.. A. P. a žalovaným X) O. P. zo dňa 6.9.2006 zavkladovaná na Správe katastra pre hl. mesto SR Bratislavu pod sp. zn. V-13153/06 týkajúca sa nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v k. ú. X., Y. na P. Č.. XXX, Z. Č.. XXXX/X - Y. F. K. XXX A., Z. Č.. XXXX/X - Y. Z. W. E.Á. F. K. XX A. je voči žalobcovi právne neúčinná. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca spoločnosť BLOK SLOVAKIA spol. s.r.o. sa domáhala voči žalovaným 1) a 2) odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 42b Občianskeho zákonníka, keď žalobca mal za to, že U.. L. P., T., napriek tomu, že mal záväzky voči spoločnosti BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. vykonal úkony, ktorými ukrátil žalobcu - spoločnosť BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o., pri uspokojovaní svojich pohľadávok voči menovanému U.. L. P., keďže sa zmenšil jeho majetok o nehnuteľnosti evidované na P. Č.. XXX W. P. Č.. XXX pričom tieto úkony vykonal s osobami jemu blízkymi a to so svojou manželkou resp. bývalou manželkou ako žalovanou 1) a so synom ako žalovaným 2). Okresný súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ má voči U.. L.D. P. právoplatné a vykonateľné pohľadávky, ktoré boli priznané právoplatnými rozhodnutiami súdu (konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 28Cb 75/2000, konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 18C 254/2001, konanie vedené na Okresnom súde Nitra sp. zn. 17C 99/2007, konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. Sro 9031/B) a pohľadávky vymáhateľné t.j., ktoré je možné súdnou cestou vymáhať a ktorý postup žalobca ako veriteľ i využil (konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 28Cb 16/2001). Na základe odvolania žalovaných 1) a 2) vo vec rozhodol Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý rozsudkom č.k.11Co 126/2011-193 z 13. 8. 2013 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/183/2009-142 potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrenom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil. Odvolací súd ďalej v jeho rozhodnutí uviedol, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané v odvolaniach žalovaných 1) a 2) vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. Z písomnosti Okresného súdu Bratislava II zn. Spr. 2080/2011 zo dňa 21.06.2011 vo veci Sťažnosť U.. L.Š. P., T.. na porušovanie dôstojnosti súdneho konania v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou 17C/183/2009 - odpoveď vyplýva, že žalobca 30.5.2011 doručil na Okresný súd Bratislava II písomné podanie označené ako „Sťažnosť podľa § 69 ods. 1 Zákona č. 757/2004 Z. z. pre porušovanie dôstojnosti súdneho konania v konaní vedenom pod spisovou značkou 17C/183/2009 v právnej veci navrhovateľa BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. c/a O.. A. P. W. S.. o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Podpredsedníčka okresného súdu poverená zastupovaním predsedu súdu uviedla, že po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, oboznámením sa so stanoviskom sudkyne O.. A. Z. ako aj obsahom spisu zistila, že sťažovateľ U.. L. P., T.. ako dlžník žalobcu - veriteľa, nie je účastníkom konania vo veci 17C/183/2009 čo je v súlade s platnou právnou úpravou upravujúcou toto konanie, pri prešetrení sťažnosti nezistila skutočnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako porušovanie dôstojnosti súdneho konania konajúcou sudkyňou. Vo vzťahu ku skutočnosti, ktorými boli námietky týkajúce sa postupu sudkyne, ktorá pripojila do konania aj spis sp. zn. 10C/172/2006 týkajúci sa rozvodu manželstva a umožnila tak právnemu zástupcovi žalobcu oboznámiť sa s listinami, ktoré obsahujú „chránené údaje o osobe sťažovateľa" bolo uvedené, že sudkyňa postupovala v súlade s ustanovením § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a že nie je možné odoprieť účastníkovi právo sa s listinnou, ktorá je dôkazom, oboznámiť a to i v prípade, ak ide o listinu, ktorej obsah podlieha osobitnému režimu. Postup súdu teda nebolo možné hodnotiť ako porušovanie dôstojnosti súdneho konania. Sťažnosť U.. L. P., T.. bola s prihliadnutím na uvedené okolnosti hodnotená ako nedôvodná. Žalobca v konaní v tejto prejednávanej veci vypovedal, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že pohľadávky uvedené v rozsudku Okresného súdu Bratislava II, nie je potrebné preskúmavať, pretože sú uvedené v rozsudku. V rozsudku Okresného súdu Bratislava II nie sú uvedené oprávnené tvrdenia, keď na strane 9 je uvedené, že veriteľ má voči nemu právoplatné a vykonateľné pohľadávky pričom však už nebolo zo strany súdu skúmané, že pohľadávka z roku 2005 nebola vymáhaná. Vo vzťahu k pohľadávke, ktorá je predmetom konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 28Cb/l6/2001, konania v ktorom ide o zaplatenie 3.000.000,- Sk, uviedol, že pohľadávka, ktorú súd v predmetnom rozsudku cituje, zanikla započítaním, pretože 14.1.2003 podal vzájomný návrh proti ktorému v tom konaní žalobca nenamietal. Žalobca ďalej uviedol, že k lživým tvrdeniam v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 17C/183/2009 dospel súd tým, že neumožnil žalovaným konať pred súdom. Žalobca namietal, že nie spoločnosť BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. - údajný veriteľ má pohľadávky voči nemu ale práve predmetná spoločnosť nie je schopná uhradiť pohľadávky žalobcu a on je nútený si tieto vymáhať od svojho dlžníka právnymi prostriedkami. 5. S poukazom na ustanovenia § 1, § 3 odseky 1, 2, §4 odsek 1 písmeno a) bod 1, § 9 odseky 1, 4, §17 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na ustanovenia § 11, § 13, odseky 1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, na článok 19 odseky 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky a na ustanovenia § 44 odsek 2, § 123, §125 , § 129 odsek 1 , § 153 odsek 1, § 157 odsek 2 OSP súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na to, že v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré v rozsudku odcitoval, ide v prejednávanej veci o objektívnu zodpovednosti štátu za škodu, ktorá predpokladá splnenie troch podmienok preukazujúcich 1.) existenciu nezákonného rozhodnutia resp. preukázaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, 2.) existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp. existenciu ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a 3.) existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi škodou resp. ujmou a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Žalobcom namietané tvrdenia uvedené v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/183/2009-142 z 31.3.2011 a v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k.11 Co 126/2011-193 zo dňa 13.8. 2013 teda tvrdenia, že žalobca je dlžníkom veriteľa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o., súd nemohol posúdiť ako nesprávny úradný postup súdu z dôvodu, že podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. nesprávny úradný postup je postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Podľa § 153 ods. 1 OSP súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy a ospravedlnenia v dôsledku skutočností uvedených v odôvodnení uvedených rozsudkov a tvrdil, že súdy vychádzali pri rozhodovaní v predmetnej veci z nesprávnych záverov a lživých tvrdení pretože podľa jeho názoru v predmetných konaniach nebolo preukázané, že žalobca je dlžníkom spoločnosti BLOCK SLOVAKIA spol. s. r. o.. Predmetom konania vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 17C/183/2009 bola odporovateľnosť právnych úkonov v zmysle § 42 a Občianskeho zákonníka, podľa, ktorého sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti poskytuje Občiansky zákonník ochranu veriteľovi pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu jeho majetku a tým k zmareniu či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka riadne a včas uspokojená. Ako súd prvej inštancie v konaní sp. zn. 17C/183/2009 dospel k záveru, že návrh veriteľa spoločnosti BLOCK SLOVAKIA spol. s.r.o. je dôvodný a teda a určil, že právne úkony uskutočnené žalobcom v tomto konaní, sú voči nemu právne neúčinné a toto rozhodnutie odôvodnil práve skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie vo veci, nemožno odôvodnenie rozsudku považovať za nesprávny úradný postup súdu. Odôvodnením rozhodnutia súd nevykonáva žiadnu činnosť, jeho obsah je formulácia úvah, ktoré súd na základe vykonaného dokazovania viedli k rozhodnutiu veci. Odôvodnenie rozsudku je zhodnotenie vykonaného dokazovania a postupu súdu, v ktorom súd vyhodnocuje vykonané dôkazy, vysvetľuje k akým skutkovým okolnostiam vykonanými dôkazmi dospel a aké je jeho právne posúdenie. Odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava II bolo predmetom odvolania žalovaných v uvedenom konaní a odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že okolnosti namietané v odvolaniach žalovaných vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. Vzhľadom na to, súd prvej inštancie skutočnosti, ktoré boli uvedené v odôvodnení oboch rozsudkov a ktoré žalobca namietal, nepovažoval za nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II došlo k nesprávnemu úradnému postupu v dôsledku toho, že súd odňal účastníkom konania na strane žalovanej možnosť konať pred súdom, keď konal a rozhodol v ich neprítomnosti, predvolanie na nariadený termín pojednávania im riadne nedoručil, súd uvádza, že ani tieto skutočnosti vytýkané žalobcom nemohol posúdiť ako nesprávny úradný postup súdu a to z dôvodu, že súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať postup iného súdu keď na preskúmanie procesného postupu súdu v konaní je príslušný nadriadený súd v odvolacom konaní. V prejednávanej veci bolo zo strany žalovaných v konaní sp. zn. 17C/183/2009 podané odvolanie proti meritórnemu rozsudku aj z dôvodu, že v konaní došlo k procesným pochybeniam zo strany prvoinštančeného súdu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v rámci odvolacieho konania posudzoval postup prvoinštančného súdu, teda postup Okresného súdu Bratislava II a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s procesnými predpismi a neodňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Ak orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, prípadné nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu nemôžu byť hodnotené ako nesprávny úradný postup (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 115/2010). Vo vzťahu k uplatneniu nároku žalobcu v zmysle ustanovení § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia len vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu. Podľa Nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 310/05 zo dňa 15.11.2006 môže odôvodnenie súdneho rozhodnutia zasiahnuť do osobnostných práv účastníka konania ale i tretej osoby. Takéto porušenie, vytýkané vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia je potrebné zvažovať s ohľadom na funkciu tohto odôvodnenia a hlavne preto, aby súdu bolo umožnené vykonávať jeho funkciu a teda riadne a podrobne vysvetliť aký skutkový stav bol v danej veci zistený a aké je jeho právne posúdenie a z toho dôvodu možno, vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia uvažovať o prípadnom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv len úplne výnimočne a hlavne v prípadoch kedy je súdne rozhodnutie adresované tretím osobám. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky pre priznanie ochrany pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu pretože žalobca nepreukázal ním tvrdený neoprávnený zásah. Základným predpokladom úspešnosti návrhu na ochranu pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby, je že zásah je spôsobilý mať negatívny dopad na osobnosť fyzickej osoby a je neoprávnený a nedovolený. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného právnymi predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na ich začatie a priebeh. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na zákonné ustanovenia týkajúce sa odôvodnenia rozsudku a na skutočnosť, že nie je oprávnený preskúmavať správnosť zisteného skutkového stavu iným súdom pretože nie je súdom nadriadeným. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, ktorého odôvodnenie žalobca napáda bolo preskúmané odvolacím súdom a týmto bolo ako vecne správne aj potvrdené. Pokiaľ rozhodnutie súdu nie je zrušené, dôkazy a zistenia, o ktoré sa výrok rozsudku opiera sa považujú za preukázané a závery z nich plynúce za pravdivé. Skutočnosť, že účastník konania respektíve tretia osoba sa s rozhodnutím súdu a jeho odôvodnením nestotožňuje neznamená, že došlo k zásahom do práva na ochranu osobnosti. Na viac súd udáva, že k prípadnej náprave slúži práve opravný prostriedok proti namietanému rozhodnutiu. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Pravda, za výkon zákonnej (úradnej) licencie nie je možné považovať každé konanie alebo proces, ale iba také konanie alebo proces, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 274/2007). Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu , že postupom súdu, ktorý si v konaní v rámci vykonania dokazovania pripojil iný spis a to spis týkajúci sa rozvodu manželstva žalobcu , došlo k zverejneniu chránených osobných údajov žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že pripojením spisu sp. zn. 10C 172/2006 súd preukazoval relevantné skutočnosti týkajúce sa konania o odporovateľnosti právneho úkonu v súvislosti s preukázaním resp. posúdením otázky ohľadne blízkej osoby. Táto skutočnosť je zrejmá z odôvodnenia rozsudku č. k. 17C/183/2009-142 z 31.3.2011. Skutočnosť, že s obsahom spisu sa mohol oboznámiť i druhý účastník nemá za následok žalobcom tvrdené zverejnenie chránených osobných údajov, nakoľko oboznámením sa s listinnými dokladmi založenými v spise je realizované právo sa vyjadriť k všetkým vykonaným dôkazom a oboznámiť sa so všetkými listinnými dokladmi nachádzajúcimi sa v spise. Prípadné neoprávnené zneužitie takto získaných informácií druhým účastníkom konania potom zakladá zodpovednosť tohto účastníka za neoprávnený zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Následne súd prvej inštancie poukázal na druhú podmienku pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, ktorou je preukázanie vzniku uplatnenej nemajetkovej ujmy. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného. Žalobca uplatnenú nemajetkovú ujmu nijakým spôsobom neodôvodnil, neuviedol žiadne skutočnosti na preukázanie, že by ním vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany súdov došlo k negatívnym následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení a tým nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nezákonným úradným postupom či nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide ojej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda - majetková resp. nemajetková ujma vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani majetková či nemajetková ujma. V prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie vzniku majetkovej a ani nemajetkovej ujmy v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a listinnými dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu a všetko, čo v konaní inak vyšlo najavo (§ 120 ods. 1 OSP). Žalobca vo svojom návrhu bol povinný v zmysle § 79 ods. 1 OSP pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 101 ods. 1 OSP. Súd prvej inštancie vec prejednal v intenciách tvrdení prednesených žalobcom, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a vyvracal obranu žalovaného. Súd prvej inštancie upustil od vykonania ďalšieho dokazovanie, keďže vykonaným dokazovaním považoval skutkový stav za dostatočne preukázaný na rozhodnutie vo veci. Skutočnosti zistené dokazovaním považoval súd prvej inštancie za dostatočné pre právne posúdenie veci a dôvodnosti žalobného návrhu a ďalšie dokazovanie už vyhodnotil ako nadbytočné a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu dôvodný nie je, pretože nepreukázal ním vytýkaný nesprávny úradný postup a ani neoprávnený zásah do jeho práv na ochranu osobnosti zo strany Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom súdov a zásahom do jeho osobnostných práv a vznikom nemajetkovej ujmy, z ktorého dôvodu jeho žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 142 ods. 1 OSP a žalovanému ako plne úspešnej strane v spore náhradu trov konania nepriznal pretože si náhradu trov konania neuplatnil. 6. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Namieta, že okresný súd mu jeho postupom odňal možnosť konať pred súdom a že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na to, že súd prvej inštancie porušil jeho základné ľudské právo na prístup k súdu a jeho žalobu odmietol prejednať. Súd prvej inštancie na strane 9 v odseku 5 odôvodnenia napadnutého rozsudku tvrdí, že ohovárania žalovanej nemôže posúdiť ako nesprávny úradný postup preto, že tieto klamstvá sudkýň súvisia priamo s rozhodovacou činnosťou a aj sa prejavili v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Súd v podstate tvrdí, že Slovenská republika má štátnu zločinnosť kodifikovanú zákonom a má ju kodifikovanú natoľko, že ak sudkyňa O.. Z., Z.., nazvala klamstvá žalobcu v napadnutom konaní pravdou a uverejnila ich vo svojom rozsudku, prestali byť tieto klamstvá klamstvami a stali sa pravdou a to napriek tomu, že ich lživosť preukázal. Súd prvej inštancie právny záver rozhodnutia odôvodnil tvrdením, že konať mu zakazuje § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.. V citovanom ustanovení zákona sa však nenachádza ani slovo o tom, že nesprávny úradný postup je výlučne ten postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Uviedol, že súd tiež na strane 10 v odseku 6 rozsudku dôvodí, že neoprávnene namietal okolnosť, že v konaní Okresného súdu Bratislava II č .k. 17C/183/2009 súd účastníkom odňal možnosť konať pred súdom, keď túto okolnosť preskúmava výlučne odvolací, resp. dovolací súd daného konania. Touto okolnosťou žalobca však len ilustroval tamojšie konanie, nič také ale nenamietal a nepoužil ako dôvod jeho žaloby. Takéto tvrdenie neobsahuje ani petit žaloby, keďže účastníkom označeného konania nebol, právo na námietky voči porušovaniu práv patriacich výlučne účastníkom toho konania nemá a ani ich neuplatňuje. Ak je pre súd tento poukaz na škandálne okolnosti namietaného konania dôvodom na zamietnutie žaloby, berie tento poukaz späť a oznamuje súdu, že takéto tvrdenie je pravdivé, ale táto nesprávnosť postupu žalovanej nebola nikdy dôvodom jeho žaloby. Žalobu podal výlučne preto, že v namietanom rozsudku sudkyne zverejnili o ňom lživé tvrdenia. Ani súdne klamstvá nie sú spôsobilé zmeniť klamstvá na pravdu. Pretože už neplatí Marxova poučka, podľa ktorej pravda je to, na čom sa dohodla väčšina. Preto nie je pravda ani to, na čom sa dohodnú sudkyne za účelom odôvodnenia objednaného výroku rozhodnutia. Faktická pravda je objektívna, takou je len to, čo sa dá dokázať. Žalobca je toho názoru, že článok 2, odsek 2 Ústavy SR nedovoľuje klamať zamestnancom MS SR, ktorí sú zákonom, alebo zmluvne poverení konať v mene štátu, pretože neexistuje zákon, ktorý by im takéto právo priznal. Je neústavné, ak klamú a predsa ich štát zamestnáva. Napriek tomu, že nepravdivosť tvrdení zamestnancov ministerstva spravodlivosti preukázal podaním z 8.10.2015, súd klamstvá žalovanej rozsiahlo opakuje a tvorivo dopĺňa, kým na jeho podanie z 8.10.2015 nedbá, akoby neexistovalo. Žalovaná dôvodí výlučne dezinterpretáciou uznesenia NS SR č. k. 5 Cdo 274/2007 z 10.12.2008, ktorou nachádza právo tvrdiť, že súdy smú ohovárať a že na ohováranie majú právo vo forme zákonnej licencie. Tento judikát, ktorý údajne má právo sudkýň na ohováranie ostatných občanov potvrdzovať, má ale v odôvodnení uvedené: V prípade, že odvolací súd na základe ďalšieho konania v svojom novom rozhodnutí dospeje k záveru, že sú dané všetky znaky neoprávnenosti zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobcu, bude treba riadne skúmať, či neoprávnený zásah spočívajúci v porušení alebo ohrození osobnosti žalobcu skutočne vyvolal následok predpokladaný v ustanovení §13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. To isté rozhodnutie, ktorého platnosti sa žalovaná dovoláva, teda nariaďuje preskúmanie porušenia práva na ochranu osobnosti a preto určite nie je dôvodom na zákaz takéhoto skúmania. Preto by súd a žalovaná mali zvážiť, či budú nástojiť na svojej dezinterpretácii citovaného rozhodnutia. Údajná zákonná licencia, ktorá sudkyniam má umožňovať ohováranie, je očividne daná znením § 132 OSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Rozhodujúcim pojmom tohto zákonného ustanovenia je slovo dôkaz. Hodnotením dôkazov si súd žiaden dôkaz, žiadne lživé tvrdenie o faktickej skutočnosti, vymyslieť nesmie. Zákonná licencia sudkýň na ohováranie existuje len v podvodnej fantázii ministerských úradníkov. Hanblivým obchádzaním paragrafového znenia práva sudkýň na klamstvá v rámci akejsi zákonnej licencie sa títo úradníci snažia vyhnúť priznaniu, že si toto právo nehanebne a drzo vymysleli. Právo klamať si zamestnanci žalovanej môžu pamätať len z totalitnej praxe, v ktorej skutočne nebol text zákona nevyhnutne i dôležitý. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Cdo 149/2011 z 26.9.2012 je súd povinný rešpektovať, vo veci konajúca sudkyňa falšuje popis priebehu konania a utajuje písomné dôkazy, ktoré do spisu založil. Na jednej strane sa klamstvá O.. Z. údajne stali pravdou ich púhym napísaním do lživého rozsudku, na druhej strane ale v rozpore s § 243d odsek 1 OSP sa O.. B. necíti byť viazaná právnym názorom dovolacieho súdu a odmieta rešpektovať i to vysvetlenie platných zákonov o povinnosti prejednať meritum jeho žaloby, ktoré jej poskytol jej najvyšší orgán, Najvyšší súd SR. Koná v rozpore s týmto judikátom a dokonca si ho vôbec nevšíma tak, akoby právna prax túto otázku ešte nevyriešila. O.. B.Á. využíva svoju zákonnú licenciu na tvrdenie, že zistila, že ak O.. Z. Z.., umožnila nezainteresovaným osobám nahliadať do spisu o jeho rozvode, potom tak učinila pre posudzovanie otázky ohľadne blízkej osoby (str. 12 odsek 2 rozsudku). Žalobca namieta, že ide o nepreskúmateľné odôvodnenie porušenia jeho práva podľa § 44, ods. 2 OSP , ktorého nepreskúmateľnosť spočíva v popieraní platnosti § 159, ods. 2 OSP. Pretože ak Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého, nemožno zistiť načo potrebujú tieto osoby nahliadať do spisu, ak chcú zistiť to, čo je uvedené vo výroku rozsudku, ktorý je verejnou listinou a ktorý bol súčasťou spisu o namietanom konaní. V skutočnosti súdy porušili jeho právo na ochranu osobných údajov. Namieta to a žiada satisfakciu od každého sudcu, ktorý zneužil svoje mimoriadne oprávnenia na zneužitie svojich právomocí na zverejňovanie jeho chránených osobných údajov. Podľa § 2 zák. č. 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov SR o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Teda, platí zásada, že neznalosť zákonov neospravedlňuje, hoci je všeobecne známe tiež, že neznalosť zákonov akoby sa stala v súdnej komunite súčasnou módou. Takto musím on, laik, sudkyňu O.. B., v rozpore s § 2 zák. č. 1/1993 Z. z., poučiť, že existuje § 121 OSP, ktorý upravuje, že netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. Žalobca poukazuje na to, že na vyššie citované tvrdenie ho oprávňuje § 134 OSP , podľa ktorého listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Žalobca uviedol, že nedokáže posúdiť, odkiaľ berie O.. B. odvahu tvrdiť, že nebude rešpektovať ten zákon, Občiansky súdny poriadok, ktorý je jej základnou pracovnou normou. Nevie ani zodpovedať otázku, ako je možné, že existuje sudkyňa, ktorá odmieta prejednať žalobu, ktorej obsahom je dokazovanie opaku toho, čo potvrdzujú listiny vydané súdmi Slovenskej republiky v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné. Nemožno zistiť, prečo môže bez akýchkoľvek následkov vydaním tu napadnutého rozsudku O.. B. zdržať konanie vo veci nutnosťou bezdôvodného absolvovania odvolacieho konania, ktorým nemožno vec uzavrieť. Činí tak v situácii, keď jej doručil judikát, ktorý vysvetľuje , že nedostatok právomoci súdu už bol sudkyňami použitý a preto tento dôvod zámienky na nečinnosť už použiteľný nie je. V napadnutom rozsudku sú opísané mnohé, akokoľvek irelevantné ustanovenia právnej sústavy republiky, avšak súd sa tvári, akoby neexistoval § 134 OSP , ktorý je tým, ktorý ho oprávnil na podanie žaloby a ktorý ukladá súdom povinnosť prejednať ju. Súd prvej inštancie zabudol v rozsudku uviesť dôkazy, ktorými jeho nárok preukázal. Neuviedol, že má pohľadávku 165.023,23 Eur s príslušenstvom, z nájmu voči spoločnosti, ktorej bol škandálne priznaný štatút jeho veriteľa, že žiadnu takú pohľadávku táto spoločnosť voči nemu nemá a že má od r. 2011 pohľadávku z ceny jeho podielu na imaní spoločnosti vyše 65.000,- Eur s príslušenstvom voči tomuto údajnému veriteľovi. Súd prvej inštancie neskonštatoval tiež, že údajné existujúce a právoplatné exekučné tituly, ktoré akceptovala O.. Z., Z.., a spol. ako dôkaz jeho údajnej dlžoby, jeho údajný veriteľ nikdy nevymáhal, hoci O.. Z. a spol. tvrdia, že existujú a sú údajne od neho nevymožiteľné. Preto, ak tieto domnelé nároky podvodný údajný veriteľ neuplatnil voči povinnému, nemá právo uplatňovať ich voči tretím osobám, ktoré ani netušia o čo má v týchto dávno uhradených a nevymáhateľných pohľadávkach ísť. Súd prvej inštancie všetky dôkazy o jeho pohľadávkach zmietol zo stola tvrdením, že mu akýsi "zákon" bráni, aby si jeho pohľadávky všimol a keďže si ich zo zákona nemohol všimnúť, tak on údajne nepreukázal svoje tvrdenia, hoci sú dokázané súdnymi listinami a tým demonštroval, že dôkazy o pravde, založené v spise, nemajú žiaden vplyv na obsah výrokov rozsudkov. 7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 8. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. 9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 12. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje už len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní. 13. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdov z právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v spojení s ustanovením § 11 a nasledujúc OZ a posudzoval žalobcom tvrdený skutkový stav , že k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv došlo časťami odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/183/2009-142 z 31.3.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11Co/126/2011-193 z 13.8.2013, vzťahujúcich sa na jeho osobu ako dlžníka spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o.. Tieto tvrdenia žalobca kvalifikoval ako ohováranie. K namietanému zásahu malo dôjsť v súvislosti s rozhodovacou činnosťou súdov a orgánom správy súdu . Súd prvej inštancie ustálil , že v konaniach z ktorých rozhodnutia žalobca napáda, si súd plnil povinnosť uloženú mu zákonom, pričom výkon zákonnej povinnosti je nutné považovať za okolnosť , ktorá vylučuje neoprávnenosť zásahu. V rámci rozhodovacích povinností ustanovenie § 132 OSP ukladá súdu povinnosť hodnotenia dôkazov. Možnosť preskúmania, či jednotlivé dôkazy vykonané v civilnom konaní vyhodnotil súd správne prislúcha len funkčne nadriadenému súdu pri rozhodovaní o riadnych prípadne mimoriadnych opravných prostriedkoch. 14. Pre vznik sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúceho v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) takéhoto zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť sankcií podľa ustanovenia § 13 OZ. Najvyšší súd SR v jeho rozhodnutí z konania 6 Cdo / 149/2011 poukázal na nález ústavného súdu Českej republiky z 15. 11. 2006, sp. zn. I. ÚS 310/2005 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Českej republiky - zväzok 43, vydanie 1. Praha: C. H. Beck 2008, pod č. 211, str. 357) v ktorom Ústavný súd ČR vyslovil názor že aj odôvodnením rozsudku možno zasiahnuť do osobnostných práv ako priamo účastníka konania, tak aj tretej osoby. Takéto porušenia je však treba zvažovať s ohľadom na funkciu odôvodnenia; najmä preto aby súdu bolo umožnené vykonávať jeho funkciu, teda jasne a podrobne vysvetliť, aký skutkový stav bol v danom prípade zistený a aké je jeho právne posúdenie. Z tohto dôvodu možno vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia uvažovať o prípadnom neoprávnenom zásahu do osobnostných práv len celkom výnimočne. Aj v prejednávanom prípade je nutné vychádzať zo zásady, že ochrana osobnosti fyzickej osoby podľa ustanovenia § 13 OZ prichádza do úvahy len u takých zásahov do osobnosti človeka chráneného všeobecným osobnostným právom, ktoré možno kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávnený zásah je taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, teda s právnym poriadkom. V konkrétnych prípadoch však u niektorých zásahov, hoci sa javia ako odporujúce objektívnemu právu, nie je možné ich hodnotiť ako neoprávnené zásahy do osobnosti fyzickej osoby. Podstatou je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu . Okolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia závažnosti, významu a funkcie vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej fyzickej osoby na jednej strane a verejných záujmov na strane druhej , sú obsiahnuté buď priamo v právnych normách alebo z nich vyplývajú. Podľa § 157 odsek 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Žalobcom napadnuté časti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/183/2009-142 z 31.3.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave , č. k. 11Co/126/2011-193 z 13.8.2013, je nutné chápať v kontexte postupu označených súdov, ktorými vysvetľovali čo považovali za preukázané a ako vykonané dôkazy vyhodnotili. Účelom odôvodnenia označených rozsudkov bolo vysvetliť vyhodnotenie zisteného skutkového stavu medzi účastníkmi konania v ktorom boli tieto rozsudky vyhlásené. Účastníci z označeného konania mali procesné právo, pri dodržaní procesných pravidiel, dôkazy produkované v konaní namietať ,spochybniť a preukázať ich nepravdivosť. Rešpektovanie procesných práv účastníkov označeného konania bolo predmetom prieskumu v odvolacom konaní, v ktorom pochybenie súdu prvej inštancie zistené nebolo. Za takéhoto skutkového a právneho stavu prejednávanej veci nie je možné postup Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 17C/183/2009 hodnotiť ako zásah do osobnostných práv žalobcu a založiť na ňom žalobný dôvod podľa § 11 a nasledujúce OZ. V opačnom prípade by bola negovaná funkcia a účel súdneho rozhodnutia, respektíve úloha súdu vysvetliť prečo je skutkový a právny záver, ktorý vyslovil vo výroku svojho rozhodnutia, s ohľadom na konanie ktoré mu predchádzalo, správny. 15. Strana súdneho sporu má právo nazerať do súdneho spisu (§ 44 OSP), ktoré zahŕňa i právo nazerať do príloh spisu. Súd v zmysle Občianskeho súdneho poriadku bol povinný rozhodnúť na základe skutočného stavu veci a dbať na to, aby skutočný stav veci bol zistený čo najúplnejšie a pri hodnotení dôkazov prihliadnuť na všetko čo v konaní vyšlo najavo. Rozvodový spis žalobcu bol ku konaniu pred Okresným súdom Bratislava II, sp. zn. 17C/183/2009 pripojený pretože mal vzťah k riešenej veci. Účastníkom, ktorí majú právo vyjadriť sa návrhom na dokazovanie a ku všetkým dôkazom, ktoré boli vykonané a ktorí majú v spore rovné postavenie, nie je možné uprieť možnosť zoznámiť sa i s obsahom príloh založených ku spisu a to i vtedy , ak prílohy spisu tvorí spis o osobnom práve. V konaní nebolo preukázané, že by Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave vybočili respektíve konali mimo pravidiel civilného procesu ustanovených v procesných predpisoch. Orgán správy súdu, podpredsedníčka súdu poverená zastupovaním predsedu súdu v odpovedi na sťažnosť žalobcu zaevidovanej na Okresnom súde pod zn. Spr. 2080/2011 vychádzala z obsahu predmetných spisov. 16. Spornou v konaní bola aj otázka (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi tvrdeným zásahom do osobnostných práv žalobcu a vznikom ujmy. Okresný súd dospel k záveru, že ani tento predpoklad zodpovednosti žalovaného splnený nebol a s týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik ujmy sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik ujmy následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku ujmy môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou ujmy je iná skutočnosť, zodpovednosť za ujmu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou ujmou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za osobnostnú ujmu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva ujma, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca vzťah príčiny a následku nepreukázal. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že ak v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, musí byť z toho dôvodu rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom subjekte konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o subjekt sporu , ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Žalobcovi zákon priznáva právo domáhať sa žalobou náhrady nemajetkovej ujmy, s týmto právom je však neoddeliteľne spojená aj povinnosť účastníka preukázať dôvodnosť svojho nároku, čo sa v tomto konaní žalobcovi nepodarilo. 17. Nepreukázanie čo i len jednej z podmienok zodpovednosti zadefinovaných pod bodom 13 odôvodnenia tohto rozhodnutia má za následok neúspech v súdnom spore. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). 18. Námietka žalobcu, že k podaniu žaloby je legitimovaný ustanovením § 134 OSP (§ 205 CSP) právne v predmetnej veci neobstojí. Žalobca v jeho odvolaní tvrdí, že súd prvej inštancie sa tvári, akoby neexistoval § 134 OSP, ktorý je tým, ktorý ho oprávňuje k podaniu žaloby a ktorý ukladá súdom povinnosť prejednať ju. Ustanovenie § 134 OSP (§ 205 CSP) hovorí, že listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Súdny spor je ovládaný princípom žalobného petitu v ktorom žalobca formuluje to, čoho sa domáha. Preskúmavanie obsahu pravdivosti verejnej listiny, ktorou je aj rozsudok súdu, v prípade dôvodných pochybností o jej pravdivosti, je predmetom dokazovania v civilnom spore. Súd určuje čo sa bude v spore dokazovať a rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nemusí vykonať všetky účastníkom sporu navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že predpoklady zodpovednosti k žalobcom tvrdenej ujme, ktorá mu mala byť spôsobená porušením jeho práva na ochranu osobnosti v prejednávanej veci splnené neboli, samotné preukazovanie pravdivosti odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/183/2009-142 z 31.3.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11Co/126/2011-193 z 13.8.2013, ktorými mal byť žalobca, ako to tvrdí, označenými súdmi ohovorený, nebolo relevantné a súd prvej inštancie procesne nepochybil, pokiaľ týmto smerom neviedol dokazovanie. 19. Žaloba žalobcu bola riadne v zmysle procesných predpisov prejednaná a bolo o nej aj súdom rozhodnuté. Odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany súdneho sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav, a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. 20. Žalobca v odvolaní neprezentuje také tvrdenia, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie . Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/> potvrdil vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania. 21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).