Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/537/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112227302 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112227302.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: N. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Z.. O. XXX, XXX XX U.-Z., zastúpený: JUDr. Ľubomír Műller, euroadvokát, Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, proti žalovanému: SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 10.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8.4.2014, č. k. 8C/157/2012-71, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a. Žalovanému sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti istiny a úrokov z omeškania žalobu zamietol. O trovách konania si podľa ust. § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) vyhradil právo rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 2, § 23 ods. 1 až ods. 5, § 24 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“), § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 1, § 2, § 3, § 4, § 5 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ďalej čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a odkázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31.5.2007. 3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil posudzovaním žalovaného nároku ako náhrady za nemajetkovú ujmu, vzniknutú vykonaním trestu odňatia slobody v celkovej výške 20 mesiacov, na základe právoplatných rozhodnutí súdov. Výroky o vine a treste boli v dôsledku obnovy konania zrušené a následne bolo trestné stíhanie zastavené. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že rozhodnutie Vojenského obvodného súdu Prešov (ďalej len „VOS Prešov“) sp. zn. T 98/75 zo dňa 26.6.1975, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne, spĺňa charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Súd prvej inštancie tiež vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb., a teda aj zákona č. 119/1990 Zb., je potrebné smerovať tak, aby bol konformný s Ústavou SR a pod pojmom náhrada škody preto treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Z uvedeného potom súd prvej inštancie uzavrel, že právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody, je daný. Poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej vyplynulo, že odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho fyzický, psychický a rodinný život, roky po návrate z výkonu trestu, ktorý zle znášali aj jeho príbuzní, trvalo, kým začal žiť bežný život. Súd prvej inštancie dospel k záveru že ujma, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody, a s tým spojených traumatizujúcich pocitov, ktoré prežil, s priamym dopadom na jeho život a život jeho najbližších, spĺňa podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. Žalobcom uplatnenú ujmu vo výške 10.000 eur, uznal súd prvej inštancie za dôvodnú v sume 5.000 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol majúc za to, že výška priznanej nemajetkovej ujmy je primeraná následkom, ktoré boli žalobcovi nezákonnými rozhodnutiami spôsobené. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti úrokov z omeškania dôvodiac tým, že v danej veci nevznikol a neexistuje medzi žalobcom a žalovaným záväzkový vzťah, ktorý by vznikol na základe zmluvy alebo na základe zákona, a preto žalobca nemá nárok na priznanie úroku z omeškania spolu s vymáhanou istinou a príslušenstvom. 4. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že súhlasí s rozhodnutím prvoinštančného súdu v uznaní základu uplatneného nároku, namietal však priznanú výšku. Súd prvej inštancie podľa neho správne uviedol, že má rozhodovať na základe „voľnej úvahy“, čo však neznamená rozhodovať „svojvoľne“. Úvaha súdu musí byť dobre zdôvodnená a primeranosť by mala byť demonštrovaná porovnateľnými kauzami. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Mestského súdu Praha, ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy slovenským občanom, ktorí boli neoprávnene väznení z rovnakého dôvodu ako žalobca, konkrétne na rozsudok č. k. 29 Co 4/2013-79 zo dňa 28.3.2012 vo veci Š. E. proti ČR, ktorým bola priznaná nemajetková ujma vo výške 1.025 eur za 36 mesiacov väzenia; rozsudok č. k. 29 Co 57/2014-144 zo dňa 10.4.2014 vo veci F. N. proti ČR ktorým bola priznaná nemajetková ujma vo výške 1.112 eur za 26 mesiacov väzenia; rozsudok sp. zn. 70 Co 248/2014 zo dňa 17.7.2014 vo veci Q. X. ktorým bola priznaná nemajetková ujma vo výške 984 eur za 13,1 mesiacov väzenia a do pozornosti dal, že v porovnaní s prvými dvoma rozsudkami, žalobcovi bola priznaná dokonca menej ako jedna štvrtina. Uviedol, že aj napriek tomu, že aj porovnateľné prípady sa môžu trochu navzájom líšiť, nemalo by však dochádzať k tomu, že súd nevykoná žiadne porovnanie a žalobca obdrží iba zlomok v porovnaní s ostatnými osobami v obdobnom postavení. K nepriznaniu úrokov z omeškania žalobca uviedol, že záväzok vznikol priamo zo zákona, nakoľko žalovaný mal do 6 mesiacov od podania žiadosti v predbežnom prerokovaní prejednať jeho nárok. V jeho prípade žalovaný tento nárok v 6-mesačnej lehote neprejednal, a tak mu od 9.2.2012 patrí nárok z omeškania. 5. Proti prisudzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne. Namietol neexistenciu samotného právneho základu pre priznanie nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom a aj prvoinštančným súdom priznanú výšku. Poukázal na to, že Slovenská republika ako právny nástupca ČSFR prijala po roku 1989 sériu zákonov, ktorých účelom bolo zmiernenie niektorých krívd, ku ktorým došlo v predchádzajúcich nedemokratických režimoch, nakoľko ale zákonodarca nezaradil nárok na nemateriálnu ujmu do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., mal súd prvej inštancie pri určení jej výšky prihliadať na ustanovenia iných odškodňovacích zákonov, ktoré sú svojím účelom najbližšie zákonu č. 119/1990 Zb. Takýmito zákonmi sú napr. zákon č. 305/1999 Zb. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov alebo zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií. Navyše, žalovaný namietal, že súd prvej inštancie neskúmal, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na súde v stanovenej prekluzívnej lehote, pričom poukázal na ust. § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb. za vykonaný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov na základe uznesenia VOS Prešov, zo dňa 9.9.1992, sp. zn. 2Rtv 30/1992 a rozsudku VOS Prešov zo dňa 30.9.1992, sp. zn. 2Rtv 30/92 a žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 22.8.2012, teda po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty, považoval žalovaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za prekludovaný. K odvolaniu priložil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, č. k. 8Co 85/2011-92 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 28.9.2004 vo veci Kopecký versus Slovensko. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 28.8.2014 navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a vyhovel jeho odvolaniu zo dňa 18.7.2014 a zároveň si vyčíslil trovy právneho zastúpenia. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru je nesprávna, nakoľko nie je rozhodujúce, kedy bol žalobca väznený, ale kedy bol zbavený obžaloby. Ak sa tak v jeho prípade stalo až uznesením zo dňa 18.4.2011, je potrebné postupovať v zmysle odškodňovacích právnych predpisov platných k tomuto dňu. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu ČR zo dňa 23.5.2012, sp. zn. I. ÚS 3438/11; zo dňa 4.3.2013, sp. zn. IV. ÚS 3439/11; zo dňa 30.4.2013, sp. zn. IV. ÚS 662/12; zo dňa 30.5.2013, sp. zn. II. ÚS 4487/12; zo dňa 5.11.2013, sp. zn. IV. ÚS 500/13; zo dňa 24.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 664/13; zo dňa 24.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 2265/13. Ďalej poukázal na rozsudky Mestského súdu v Prahe, ktoré uviedol aj v žalobe a tiež na rozsudky súdu prvej inštancie zo dňa 22.1.2014, č. k. 21C/112/2012-74 vo veci M. E.; zo dňa 24.4.2014, č. k. 16C/16/2013-60 vo veci U. E.; zo dňa 11.6.2014, č. k. 11C/183/2013-79 vo veci F. C., ktorými bolo priznaných 500 eur až 1 000 eur za každý mesiac väznenia. K rozsudku ESĽP zo dňa 28.9.2004 predloženému žalovaným, žalobca uviedol, že v danom prípade išlo o reštitúciu majetku a nie o zadosťučinenie za neoprávnené väzenie a poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 12.3.2001, sp. zn. II. ÚS 187/2000 vo veci A. Z.. V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, na ktorý poukázal žalovaný žalobca uviedol, že toto rozhodnutie neprešlo dovolaním ani testom ústavnosti. 7. Žalobca podaním zo dňa 10.8.2016 doplnil stanovisko k odvolaniu žalovaného poukazujúc na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8.4.2014, č. k. 8C/157/2012-71, ktorého závery sú aplikovateľné aj na jeho prípad. 8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.1.2017 žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 zákona č. 162/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalobu zamietne, event. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že zákon č. 119/1990 Zb. neumožňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a takýto postup nie je možný ani pri aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru, k čomu žalovaný opakovane v priebehu konania predniesol relevantné stanovisko. Nesprávnosť aplikácie napokon namietal aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku. Žalovaný mal za to, že napriek existencii rozhodnutia, na ktoré žalobca poukázal vo svojom podaní zo dňa 10.8.2016, nie je odvolací súd pri prejednávaní tejto veci odbremenený od relevantnej úvahy pri právnom posúdení veci. Pre úplnosť žalovaný zaslal prehľad rozhodnutí podporujúcich záver, že žalobcovi nemôže byť priznané právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pri existujúcich skutkových okolnostiach. 9. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 11. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 C.s.p. (keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru o tom, že súd prvej inštancie v danej veci správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, na vec aplikoval správnu právnu normu , avšak správne použitú právnu normu nesprávne vyložil a v posudzovanej veci ju nesprávne aplikoval. Nakoľko k uplatneniu nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur a rozhodnutiu súdu prvej inštancie došlo za účinnosti O.s.p., odvolací súd v záujme zachovania právnych účinkov právnych úkonov uskutočnených do 30. 6. 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) musel pri preskúmaní vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia zohľadniť skutkový a právny stav v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. 12. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným oboma sporovými stranami, odvolací súd konštatuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 13. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. 14. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. 15. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie. 16. Podľa § 22 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia (ods. 1). Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (ods. 2). Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie (ods. 3). 17. V posudzovanom prípade sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 22.8.2012 domáha proti žalovanému zaplatenia sumy 10.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne z uvedenej sumy od 9.2.2010 do zaplatenia. Žalobu vecne odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp.zn. T 98/75 zo dňa 26.6.1975 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa ust. § 269 ods. 1 Trestného zákona a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne so zaradením do I. NVS. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. 2 Rtv 30/92 zo dňa 9.9.1992 bol tento rozsudok zrušený vo výroku o vine a treste a rovnako ním boli zrušené všetky obsahovo nadväzujúce rozhodnutia . Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp.zn. 2 Rtv 30/92 zo dňa 30.9.1992 bol žalobca odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní troch mesiacov podmienečne. Na základe žiadosti o odškodnenie zo dňa 22.10.1993 bol žalobca listom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 29.11.1994 čiastočne odškodnený , a to za náhradu na stratu na zárobku počas výkonu trestu odňatia slobody trvajúcom v období od 4.8.1975 do 4.4.1977 vo výške 50.000,- Sk (§ 23 ods. 1 písm. a/ zák.č. 119/1990 Zb.) a za náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody vo výške 3.000,- Sk ( § 23 ods.1 písm. c/ zák.č. 119/1990 Zb.). Uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. 4 Nt 12/2009 zo dňa 20.11.2009 bola v prípade žalobcu povolená obnova konania a všetky, do toho času právoplatné rozhodnutia boli zrušené. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2 Tv 3/2010 zo dňa 18.4.2001 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi podľa § 23 ods.1,2,3,4,5, § 24 ods.1,2, § 27 ods.1,2 zák. č. 119/1990 Zb., § 1, § 2, § 3 ods.1, § 4 ods.1, § 5 ods.1,2, § 10 zák.č. 58/1969 Zb. sumu 5.000 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti (istiny a úrokov z omeškania) žalobu zamietol konštatujúc, že žalobcovi je možné s aplikovaním čl. 5 ods.1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 119/1990 Zb.. Z podaných odvolaní vyplýva spornosť v otázke právneho základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a i výška , podľa žalobcu mu prináležiacej náhrady nemajetkovej ujmy. 18. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe ust. 23 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona č. 119/1990 Zb. však nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. rehabilitovať v ňom uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom k tomu, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z. z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre týmito všeobecnými úpravami a preto možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, ods. 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danej veci nie je možné sa stotožniť ani s aplikovaním čl. 5 ods.1 a 5 Dohovoru, keďže Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992, a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992. 19. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k úvahe o tom, že žalobca sa nemôže s úspechom v danej veci domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 23 a nasl. zák.č. 119/1990 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. V plnej miere sa stotožňuje s názormi vyslovenými Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011 a v rozsudku zo dňa 30.11.2016, sp. zn. 3 Co 278/2015, v zmysle ktorých , aj keď § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou, vymedzenou v Ústave SR, resp. predtým v Ústave ČSFR. Konštatuje, že pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr. Pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Odvolací súd už len dodáva, že odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti v medziach možného a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po r. 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú „vládu nad mešcom“ formou zákona; ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred r. 1989. 20. K tvrdeniam žalobcu, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci R. a E. proti Grécku sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni R. B. E. uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESĽP videl porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a/ Dohovoru; Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od r. 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia R. B. E. strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich zbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej. Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu. Na prvý pohľad je tak zrejmá odlišnosť kauzy R. B. E. proti Grécku od prejednávanej veci a predmetný rozsudok ESĽP nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy najmä z dôvodu, že je v tomto prípade vylúčená aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru , keďže Slovenská republika je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 , a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992. 21. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom bývalého VOS Prešov zo dňa 26.6.1975, sp. zn. T 98/75, na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov. Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci oboznámil aj s rozhodnutiami súdov Českej republiky uvádzanými v odvolaní. Aj keď všeobecný súd v civilnom sporovom konaní v zmysle 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu (aj keď sa jedná o ČR), odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch, ako je žalobcov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti dotknutej osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor „priamo použiteľný“, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok Veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci Blečič proti Chorvátsku, sťažnosť č. 59532/00; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla Prigionia dall' Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č.45563/04(dostupné na <http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx? i=001-82292)>]. 22. V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 C.s.p. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu odvodiť z výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani z čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a je nimi vyvrátená aj námietka diskriminácie žalobcu vo vzťahu k poškodeným, o odškodňovaní ktorých rozhodujú české justičné orgány. 23. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu pre neexistenciu dôvodov na priznanie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. S prihliadnutím na vyslovený názor k otázke právneho základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal odvolacími dôvodmi namietajúcimi výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy . 24. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní plne úspešnému žalovanému, ktorý by mal nárok na plnú náhradu trov konania tento nárok nepriznal, nakoľko žalovaný výslovne uviedol, že nárok na náhradu trov konania si neuplatňuje. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).