Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/537/2014 z 24. 1. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. januára 2017, sp. zn. 3Co/537/2014, ECLI:SK:KSBA:2017:1112227302.1 Krajský súd Bratislava | 3Co/537/2014 | ECLI:SK:KSBA:2017:1112227302.1 | 2017-01-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 27 zákona č. 514/2003 Z. z., § 1 zákona č. 119/1990 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/919d6f1f-ebf2-4073-a3df-e942d35100d9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1112227302.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/537/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112227302
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112227302.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: N. O., nar. XX.X.XXXX,
bytom Z.. O. XXX, XXX XX U.-Z., zastúpený: JUDr. Ľubomír Műller, euroadvokát, Symfonická 1496/9,
158 00 Praha 5, proti žalovanému: SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 10.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8.4.2014, č. k. 8C/157/2012-71, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa z a m i e t a.

Žalovanému sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
5.000 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti istiny a úrokov z omeškania
žalobu zamietol. O trovách konania si podľa ust. § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) vyhradil právo rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 2, § 23 ods. 1 až ods. 5, § 24 ods. 1, 2 zákona č.
119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“), §
27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 1, § 2, § 3, § 4, § 5 a § 10 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), ďalej čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5
ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a odkázal
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 zo dňa 31.5.2007.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil posudzovaním žalovaného nároku ako náhrady za nemajetkovú
ujmu, vzniknutú vykonaním trestu odňatia slobody v celkovej výške 20 mesiacov, na základe
právoplatných rozhodnutí súdov. Výroky o vine a treste boli v dôsledku obnovy konania zrušené a
následne bolo trestné stíhanie zastavené. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval,
že rozhodnutie Vojenského obvodného súdu Prešov (ďalej len „VOS Prešov“) sp. zn. T 98/75 zo dňa
26.6.1975, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v
ozbrojených silách na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne, spĺňa charakter
nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Súd prvej inštancie tiež vychádzal z právneho
názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb., a teda aj zákona č. 119/1990 Zb., je potrebné smerovať tak,
aby bol konformný s Ústavou SR a pod pojmom náhrada škody preto treba rozumieť



aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Z uvedeného potom súd prvej inštancie uzavrel, že právny
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol žalobca odsúdený na trest
odňatia slobody, je daný. Poukázal na výpoveď žalobcu, z ktorej vyplynulo, že odňatie slobody vážnym
spôsobom ovplyvnilo jeho fyzický, psychický a rodinný život, roky po návrate z výkonu trestu, ktorý zle
znášali aj jeho príbuzní, trvalo, kým začal žiť bežný život. Súd prvej inštancie dospel k záveru že ujma,
ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody, a s tým spojených traumatizujúcich
pocitov, ktoré prežil, s priamym dopadom na jeho život a život jeho najbližších, spĺňa podmienky pre
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že sa nejaví
za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. Žalobcom uplatnenú ujmu vo výške 10.000 eur, uznal
súd prvej inštancie za dôvodnú v sume 5.000 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol majúc
za to, že výška priznanej nemajetkovej ujmy je primeraná následkom, ktoré boli žalobcovi nezákonnými
rozhodnutiami spôsobené. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti úrokov z omeškania dôvodiac
tým, že v danej veci nevznikol a neexistuje medzi žalobcom a žalovaným záväzkový vzťah, ktorý by
vznikol na základe zmluvy alebo na základe zákona, a preto žalobca nemá nárok na priznanie úroku z
omeškania spolu s vymáhanou istinou a príslušenstvom.

4. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že súhlasí s rozhodnutím prvoinštančného súdu v uznaní
základu uplatneného nároku, namietal však priznanú výšku. Súd prvej inštancie podľa neho správne
uviedol, že má rozhodovať na základe „voľnej úvahy“, čo však neznamená rozhodovať „svojvoľne“.
Úvaha súdu musí byť dobre zdôvodnená a primeranosť by mala byť demonštrovaná porovnateľnými
kauzami. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Mestského súdu Praha, ktorými bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy slovenským občanom, ktorí boli neoprávnene väznení z rovnakého dôvodu ako
žalobca, konkrétne na rozsudok č. k. 29 Co 4/2013-79 zo dňa 28.3.2012 vo veci Š. E. proti ČR,
ktorým bola priznaná nemajetková ujma vo výške 1.025 eur za 36 mesiacov väzenia; rozsudok č. k.
29 Co 57/2014-144 zo dňa 10.4.2014 vo veci F. N. proti ČR ktorým bola priznaná nemajetková ujma
vo výške 1.112 eur za 26 mesiacov väzenia; rozsudok sp. zn. 70 Co 248/2014 zo dňa 17.7.2014 vo
veci Q. X. ktorým bola priznaná nemajetková ujma vo výške 984 eur za 13,1 mesiacov väzenia a do
pozornosti dal, že v porovnaní s prvými dvoma rozsudkami, žalobcovi bola priznaná dokonca menej ako
jedna štvrtina. Uviedol, že aj napriek tomu, že aj porovnateľné prípady sa môžu trochu navzájom líšiť,
nemalo by však dochádzať k tomu, že súd nevykoná žiadne porovnanie a žalobca obdrží iba zlomok
v porovnaní s ostatnými osobami v obdobnom postavení. K nepriznaniu úrokov z omeškania žalobca
uviedol, že záväzok vznikol priamo zo zákona, nakoľko žalovaný mal do 6 mesiacov od podania žiadosti
v predbežnom prerokovaní prejednať jeho nárok. V jeho prípade žalovaný tento nárok v 6-mesačnej
lehote neprejednal, a tak mu od 9.2.2012 patrí nárok z omeškania.

5. Proti prisudzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný navrhujúc, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu ako
nedôvodnú zamietne. Namietol neexistenciu samotného právneho základu pre priznanie nemajetkovej
ujmy uplatnenej žalobcom a aj prvoinštančným súdom priznanú výšku. Poukázal na to, že Slovenská
republika ako právny nástupca ČSFR prijala po roku 1989 sériu zákonov, ktorých účelom bolo
zmiernenie niektorých krívd, ku ktorým došlo v predchádzajúcich nedemokratických režimoch, nakoľko
ale zákonodarca nezaradil nárok na nemateriálnu ujmu do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., mal
súd prvej inštancie pri určení jej výšky prihliadať na ustanovenia iných odškodňovacích zákonov, ktoré
sú svojím účelom najbližšie zákonu č. 119/1990 Zb. Takýmito zákonmi sú napr. zákon č. 305/1999
Zb. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a
zajateckých táborov alebo zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a
o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií. Navyše,
žalovaný namietal, že súd prvej inštancie neskúmal, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy na súde v stanovenej prekluzívnej lehote, pričom poukázal na ust. § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990
Zb. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie podľa § 23 zákona č. 119/1990
Zb. za vykonaný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov na základe uznesenia VOS Prešov, zo
dňa 9.9.1992, sp. zn. 2Rtv 30/1992 a rozsudku VOS Prešov zo dňa 30.9.1992, sp. zn. 2Rtv 30/92 a
žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 22.8.2012, teda po uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty,
považoval žalovaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za prekludovaný. K odvolaniu priložil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, č. k. 8Co 85/2011-92 a rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 28.9.2004 vo veci Kopecký versus Slovensko.



6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 28.8.2014 navrhol, aby odvolací súd odvolanie
žalovaného zamietol a vyhovel jeho odvolaniu zo dňa 18.7.2014 a zároveň si vyčíslil trovy
právneho zastúpenia. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru je nesprávna,
nakoľko nie je rozhodujúce, kedy bol žalobca väznený, ale kedy bol zbavený obžaloby. Ak sa tak v
jeho prípade stalo až uznesením zo dňa 18.4.2011, je potrebné postupovať v zmysle odškodňovacích
právnych predpisov platných k tomuto dňu. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu ČR zo
dňa 23.5.2012, sp. zn. I. ÚS 3438/11; zo dňa 4.3.2013, sp. zn. IV. ÚS 3439/11; zo dňa 30.4.2013, sp.
zn. IV. ÚS 662/12; zo dňa 30.5.2013, sp. zn. II. ÚS 4487/12; zo dňa 5.11.2013, sp. zn. IV. ÚS 500/13;
zo dňa 24.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 664/13; zo dňa 24.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 2265/13. Ďalej poukázal na
rozsudky Mestského súdu v Prahe, ktoré uviedol aj v žalobe a tiež na rozsudky súdu prvej inštancie zo
dňa 22.1.2014, č. k. 21C/112/2012-74 vo veci M. E.; zo dňa 24.4.2014, č. k. 16C/16/2013-60 vo veci U.
E.; zo dňa 11.6.2014, č. k. 11C/183/2013-79 vo veci F. C., ktorými bolo priznaných 500 eur
až 1 000 eur za každý mesiac väznenia. K rozsudku ESĽP zo dňa 28.9.2004 predloženému žalovaným,
žalobca uviedol, že v danom prípade išlo o reštitúciu majetku a nie o zadosťučinenie za neoprávnené
väzenie a poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 12.3.2001, sp. zn. II. ÚS 187/2000 vo veci A.
Z.. V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, na ktorý poukázal žalovaný
žalobca uviedol, že toto rozhodnutie neprešlo dovolaním ani testom ústavnosti.

7. Žalobca podaním zo dňa 10.8.2016 doplnil stanovisko k odvolaniu žalovaného poukazujúc na
rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8.4.2014, č. k. 8C/157/2012-71, ktorého
závery sú aplikovateľné aj na jeho prípad.

8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.1.2017 žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil podľa § 388 zákona č. 162/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalobu
zamietne, event. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Dospel k záveru, že zákon č. 119/1990 Zb. neumožňuje priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy a takýto postup nie je možný ani pri aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru, k čomu žalovaný opakovane
v priebehu konania predniesol relevantné stanovisko. Nesprávnosť aplikácie napokon namietal aj v
odvolaní proti napadnutému rozsudku. Žalovaný mal za to, že napriek existencii rozhodnutia, na ktoré
žalobca poukázal vo svojom podaní zo dňa 10.8.2016, nie je odvolací súd pri prejednávaní tejto veci
odbremenený od relevantnej úvahy pri právnom posúdení veci. Pre úplnosť žalovaný zaslal prehľad
rozhodnutí podporujúcich záver, že žalobcovi nemôže byť priznané právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch pri existujúcich skutkových okolnostiach.

9. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli
v neprospech strany.

11. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 C.s.p. (keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru o tom, že súd prvej inštancie
v danej veci správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, na vec aplikoval správnu právnu normu ,
avšak správne použitú právnu normu nesprávne vyložil a v posudzovanej veci ju nesprávne aplikoval.
Nakoľko k uplatneniu nároku o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur a rozhodnutiu súdu
prvej inštancie došlo za účinnosti O.s.p., odvolací súd v záujme zachovania právnych účinkov právnych
úkonov uskutočnených do 30. 6. 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) musel pri preskúmaní
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia zohľadniť skutkový a právny stav v čase rozhodnutia súdu
prvej inštancie.



12. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným oboma sporovými stranami, odvolací súd konštatuje,
že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379,
380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

13. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia
za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a
slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných
právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto
protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť
neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú
rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky
proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

14. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:

a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške
83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na
zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac
väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený
nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,
d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny
za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.

15. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa
postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.,
nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo
rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo;
inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č.
58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

16. Podľa § 22 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia
(ods. 1). Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví
(ods. 2). Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),
premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich
mesiacov, neplynie (ods. 3).

17. V posudzovanom prípade sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 22.8.2012
domáha proti žalovanému zaplatenia sumy 10.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75%
ročne z uvedenej sumy od 9.2.2010 do zaplatenia. Žalobu vecne odôvodnil tým, že rozsudkom
Vojenského obvodového súdu Prešov sp.zn. T 98/75 zo dňa 26.6.1975 bol uznaný vinným zo spáchania
trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa ust. § 269 ods. 1 Trestného zákona
a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne so zaradením do I. NVS.
Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. 2 Rtv 30/92 zo dňa 9.9.1992 bol tento rozsudok
zrušený vo výroku o vine a treste a rovnako ním boli zrušené všetky obsahovo nadväzujúce rozhodnutia .
Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp.zn. 2 Rtv 30/92 zo dňa 30.9.1992 bol žalobca
odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní troch mesiacov podmienečne. Na základe žiadosti o
odškodnenie zo dňa 22.10.1993 bol žalobca listom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 29.11.1994
čiastočne odškodnený , a to za náhradu na stratu na zárobku počas výkonu trestu odňatia slobody



trvajúcom v období od 4.8.1975 do 4.4.1977 vo výške 50.000,- Sk (§ 23 ods. 1 písm. a/ zák.č.
119/1990 Zb.) a za náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody vo výške 3.000,- Sk ( § 23 ods.1 písm.
c/ zák.č. 119/1990 Zb.). Uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. 4 Nt 12/2009 zo dňa 20.11.2009
bola v prípade žalobcu povolená obnova konania a všetky, do toho času právoplatné rozhodnutia boli
zrušené. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2 Tv 3/2010 zo dňa 18.4.2001 bolo trestné stíhanie
žalobcu zastavené, pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Napadnutým
rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi podľa § 23 ods.1,2,3,4,5,
§ 24 ods.1,2, § 27 ods.1,2 zák. č. 119/1990 Zb., § 1, § 2, § 3 ods.1, § 4 ods.1, § 5 ods.1,2, §
10 zák.č. 58/1969 Zb. sumu 5.000 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti
(istiny a úrokov z omeškania) žalobu zamietol konštatujúc, že žalobcovi je možné s aplikovaním
čl. 5 ods.1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznať nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 119/1990 Zb.. Z podaných odvolaní vyplýva spornosť v otázke
právneho základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a i výška , podľa žalobcu mu prináležiacej
náhrady nemajetkovej ujmy.

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nárok na odškodnenie
zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody
vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za
stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných
predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia
slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške
6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody
vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto
týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v
pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok
z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe
ust. 23 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona č. 119/1990 Zb. však nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek
tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. rehabilitovať v ňom uvedené osoby a primerane ich odškodniť.
Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s
princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou
a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval
za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku
porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní
represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné
odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony
vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané
hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré
nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy
tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom k tomu, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim
odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z. z., Občiansky
zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre týmito všeobecnými úpravami a preto
možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby
aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri
stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto
úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, ods. 4 stanovuje, že
každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených
zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4,
čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danej
veci nie je možné sa stotožniť ani s aplikovaním čl. 5 ods.1 a 5 Dohovoru, keďže Slovenská republika
ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992, a teda
je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992.

19. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k úvahe o tom, že žalobca sa nemôže s úspechom v
danej veci domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 23 a nasl. zák.č. 119/1990
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. V plnej miere sa stotožňuje s názormi vyslovenými Krajským
súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011 a v rozsudku zo dňa 30.11.2016,



sp. zn. 3 Co 278/2015, v zmysle ktorých , aj keď § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.
uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani
nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci
nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než
ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil
hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou, vymedzenou v Ústave SR, resp. predtým
v Ústave ČSFR. Konštatuje, že pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu
ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí,
prípadne neskôr. Pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie,
nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Odvolací súd už
len dodáva, že odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti v medziach
možného a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po r. 1989, pretože
práve on má v rámci deľby moci onú „vládu nad mešcom“ formou zákona; ani zákonodarca, a tým menej
súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred r. 1989.

20. K tvrdeniam žalobcu, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.5.1997 vo veci R. a
E. proti Grécku sú aplikovateľné vo všetkých krajinách, ktoré rešpektujú autoritu ESĽP a že práve
tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol
nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni R. B. E. uvádza, že v predmetnom rozhodnutí ESĽP
videl porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s
ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom
žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods.
1 písm. a/ Dohovoru; Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od r. 1949 a jeho
národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe
neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu
bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP
v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia R. B. E. strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej
detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich zbavení osobnej slobody, musela spôsobiť
škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej. Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl.
540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu.
Na prvý pohľad je tak zrejmá odlišnosť kauzy R. B. E. proti Grécku od prejednávanej veci a predmetný
rozsudok ESĽP nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy najmä z dôvodu, že
je v tomto prípade vylúčená aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru , keďže Slovenská republika je viazaná
Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 , a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie
od 18.3.1992.

21. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách
rozsudkom bývalého VOS Prešov zo dňa 26.6.1975, sp. zn. T 98/75, na trest odňatia
slobody v trvaní 20 mesiacov. Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci oboznámil aj s rozhodnutiami súdov
Českej republiky uvádzanými v odvolaní. Aj keď všeobecný súd v civilnom sporovom konaní v zmysle
193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou
(zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov
resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu (aj keď sa jedná o ČR), odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch, ako
je žalobcov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku
vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v
Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu
podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby
došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako
aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti dotknutej osoby na rehabilitácii z tohto
pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5
Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov
do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok
odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom.
Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí
pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od
predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej
ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného



práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho
hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor „priamo použiteľný“, tieto
zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ
ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné
rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú
aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných
prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom
je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z
pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v
opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského
dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy,
ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok Veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci Blečič proti
Chorvátsku, sťažnosť č. 59532/00; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne
vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor
vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci
dalla Prigionia dall' Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti
Nemecku, sťažnosť č.45563/04(dostupné na ].

22. V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory
vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného
súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 C.s.p. Podľa čl.
144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné
sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods.
6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci
viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní
podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho
súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu odvodiť z výroku II. Stanoviska pléna
Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani z čl. 10
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a je nimi vyvrátená aj námietka diskriminácie žalobcu vo vzťahu
k poškodeným, o odškodňovaní ktorých rozhodujú české justičné orgány.

23. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p.
zmenil tak, že žalobu pre neexistenciu dôvodov na priznanie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy zamietol. S prihliadnutím na vyslovený názor k otázke právneho základu nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal odvolacími dôvodmi namietajúcimi výšku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy .

24. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1, 2 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní plne úspešnému žalovanému, ktorý by mal nárok
na plnú náhradu trov konania tento nárok nepriznal, nakoľko žalovaný výslovne uviedol, že nárok na
náhradu trov konania si neuplatňuje.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).