Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/45/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200877 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200877.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa.: J. T. G. M., narodeného X.XX.XXXX, štátneho príslušníka Kubánskej republiky, aktuálne pravdepodobne na neznámom mieste v Maďarskej republike, predtým zaisteného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďove, zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska na Brečtanovej 21, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky so sídlom na Bitúnkovej 8, Nové Zámky, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 15.5.2015 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA12-114-012/2015-AV z 1.5.2015 takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA12-114-012/2015-AV zo dňa 1.5.2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA12-114-012/2015-AV z 1.5.2015 odporca za použitia ust. § 88 ods. 1 písm. c), § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dňom 1.5.2015 zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“) a dobu zaistenia stanovil do 1.9.2015. Opísal v ňom v konaní zistený stav veci a svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že pre zaistenie navrhovateľa boli splnené všetky zákonné predpoklady. Dôvodil, že s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ je žiadateľom o azyl v Maďarsku, bolo potrebné zabezpečiť jeho prevoz do Maďarska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013 ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ sa na Slovensku zdržuje bez náležitého povolenia, že na slovenskom území si nevie zabezpečiť ubytovanie do doby jeho prevozu do Maďarska, nakoľko nemá dostatok financií a že navrhovateľ sa vyjadril, že na Slovensku ostať nechce a utečie zo Slovenska do Španielska, ktoré bolo jeho cieľovou krajinou. Poukázal na znenie platných právnych noriem, týkajúcich sa oprávnenia k zdržiavaniu sa cudzincov na slovenskom území, resp. na teritóriu členských štátov schengenského priestoru, v ktorej súvislosti konštatoval, že nezaistením navrhovateľa by bola daná možnosť, aby sa tu zdržiaval bez potrebného oprávnenia. K alternatívam zaistenia navrhovateľa uviedol, že tieto alternatívy (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) nemohol využiť, nakoľko ich aplikácia je podľa zákona o pobyte cudzincov možná iba v prípade administratívneho vyhostenia, čo nie je prípad navrhovateľa. Dĺžku zaistenia navrhovateľa odôvodnil tým, že v konaní je potrebné vykonať úkony, súvisiace s komunikáciou s príslušnými maďarskými orgánmi.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 15.5.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal v ňom nesprávne právne posúdenie veci (poukazujúc na nesprávny právny názor odporcu, podľa ktorého miernejšie prostriedky ako zaistenie nie je možné aplikovať, nakoľko zákon o pobyte cudzincov ich aplikáciu pripúšťa iba v konaní o administratívnom vyhostení), nedostatočné zistenie stavu veci (namietal, že nemá záujem utiecť do Španielska a že si myslel, že ako žiadateľ o azyl sa môže pohybovať po schengenskom území, v dôsledku čoho u neho neexistuje riziko úteku) a existenciu vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (namietal obsah jemu kladených otázok odporcom, ktoré podľa jeho názoru sú kladené cudzincom v konaniach o administratívnom vyhostení). V závere uviedol, že disponuje dostatočným finančným obnosom (1000 eur) a platobnou kartou, v dôsledku čoho si dokáže zabezpečiť existenciu mimo ÚPZC. Súčasne navrhol svoje bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 25.5.2015 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, pričom zotrval na jeho správnosti a dôvodnosti. Poukázal pritom na skutočnosť, že navrhovateľ bol ako žiadateľ o azyl v Maďarsku zaistený za dodržania platnej právnej úpravy. Ďalej že sám navrhovateľ uviedol, že v prípade prepustenia utečie, lebo sa chce dostať do Španielska a v tejto súvislosti tiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ utiekol z Maďarska potom, ako bola jeho žiadosť (neprávoplatne) zamietnutá. K namietanej existencii finančných prostriedkov poznamenal, že navrhovateľ disponoval iba nepatrnou hotovosťou 48.- eur - teda nie hotovosťou vo výške 1000.- eur. V závere vyjadrenia konštatoval, že aj navrhovateľ je povinný dodržiavať právne predpisy, platné na slovenskom území. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní v prítomnosti zástupcov účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. V priebehu pojednávania zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že podľa jej informácií bol navrhovateľ medzičasom vrátený na maďarské územie. Po telefonickom overení tejto informácie poverený pracovník odporcu súdu ústne potvrdil, že navrhovateľ bol (spolu s bratom a s priateľkou) vrátený do Maďarska. Súčasne do súdneho spisu založil kópiu Maďarského dublinského úradu z 21.5.2015, podľa ktorého Maďarsko akceptovalo transfer navrhovateľa. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu č.p.: PPZ-HCP-BA12-114/2015-AV z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ bol spolu s inými cudzincami 1.5.2015 kontrolovaný vo vlaku EC 174 Ján Jesénius. Po jeho predvedení pred odporcu mu boli odobraté osobné veci (cestovný doklad, mobilný telefón, hotovosť vo výške 48.- eur), bola vykonaná pozitívna lustrácia v systéme EURODAC, AFIS. Spoločné kontaktné pracovisko Čunovo - Rajka na dopyt odporcu oznámilo, že navrhovateľ je od novembra 2014 žiadateľom a azyl v Maďarsku, pričom 29.4.2015 bola jeho žiadosť o azyl zamietnutá. Dňa 1.5.2015 bola s navrhovateľom za prítomnosti tlmočníčky spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia. V nej o. i. navrhovateľ uviedol, že nevie v akom štádiu je jeho žiadosť o azyl, nakoľko nevyčkal na skončenie konania o nej, že sa domnieval že ako žiadateľ o azyl môže voľne cestovať - následne uviedol, že vedel o tom, že počas posudzovania jeho žiadosti o azyl je povinný zdržiavať sa na maďarskom území, ale chcel utiecť do Španielska. Ďalej uviedol, že na Slovensku nemá žiadnych rodinných príslušníkov, že má finančnú hotovosť 38.- eur, že si v dôsledku toho nevie zabezpečiť ubytovanie počas doby pokiaľ bude zrealizovaný jeho návrat do Maďarska, že na Slovensku žiť nechce, chce ísť do Španielska. V prípade prepustenia a prikázania aby sa na slovenskom území zdržiaval uviedol, že utečie, lebo sa chce dostať do Španielska. Následne bolo navrhovateľovi oznámené začatie konania o jeho navrátení do Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia. Navrhovateľ zopakoval, že na Slovensku nemá zabezpečené ubytovanie, finančnú hotovosť (okrem 38.- eur) a peniaze na ubytovanie nemá a nevie si zabezpečiť svoje ubytovanie. ÚPZC odporcovi oznámil, že predpokladaná doba vykonania všetkých úkonov spojených s navrátením navrhovateľa je štyri mesiace. Následne odporca vydal napadnuté rozhodnutie. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny pri vstupe cez vonkajšiu hranicu na hraničnom priechode je povinný preukázať finančné prostriedky potrebné na pokrytie nákladov spojených s jeho pobytom na území Slovenskej republiky. Podľa ust. § 1 vyhášky č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky sa určuje vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu. Podľa ust. Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci (navrhovateľ namietal, že nemá záujem utiecť do Španielska a že si myslel, že ako žiadateľ o azyl sa môže pohybovať po schengenskom území v dôsledku čoho u neho neexistuje riziko úteku) a k námietke o existencii vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (navrhovateľ namietal obsah jemu kladených otázok odporcom, ktoré podľa jeho názoru sú kladené cudzincom v konaniach o administratívnom vyhostení): Podľa názoru súdu tieto námietky nie sú dôvodné. Odporca v konaní zistil všetky podstatné skutočnosti, potrebné k objektívnemu posúdeniu prejednávanej veci. Tak z relácie Spoločného kontaktného pracoviska Čunovo - Rajka, ako aj zo samotnej výpovede navrhovateľa pred odporcom bolo zistené, že navrhovateľ je od novembra 2014 žiadateľom o azyl v Maďarsku, že vedel, že počas azylového konania je povinný zdržiavať sa na maďarskom území, že toto územie svojvoľne opustil nevediac o jeho výsledku, lebo chcel utiecť do Španielska. (V jeho azylovej veci bolo dva dni pred odchodom z Maďarska vydané negatívne rozhodnutie, ako to vyplýva zo zistení odporcu.) Ďalej že na Slovensku nemá žiadnych rodinných príslušníkov, že okrem 38.- eur nemá žiadne finančné prostriedky, nevie si a ani nemôže (z finančných dôvodov) zabezpečiť prípadné ubytovanie na Slovensku a že v prípade prepustenia (s príkazom zotrvania na slovenskom území) utečie do Španielska. Tieto informácie boli v plnej miere postačujúce k tomu, aby odporca mohol vec posúdiť, v dôsledku čoho súd ani nemá vedomosť, aké ďalšie informácie mal odporca zisťovať. Koniec-koncov ani sám navrhovateľ neuviedol okruh informácií, ktoré mal odporca ešte zistiť. Súd poznamenáva, že navrhovateľ na žiadnom mieste svojich výpovedí neuviedol, že by okrem finančnej hotovosti 38.- (resp. 48.-) eur disponoval inou hotovosťou, resp. že by disponoval platobnou kartou (jej neexistencia vyplýva tiež zo zoznamu jemu odobratých vecí). Navrhovateľ sa tiež celkom jednoznačne vyjadril, že v prípade svojho prepustenia utečie do Španielska a preto navrhovateľovo vyjadrenie, že si myslel že ako žiadateľ o azyl sa môže voľne pohybovať je irelevantným. Tiež preto, lebo navrhovateľ vzápätí uviedol, že vedel o tom, že počas posudzovania jeho žiadosti o azyl je povinný zdržiavať sa na maďarskom území. Teda vzápätí poprel svoju domnienku, že môže ako žiadateľ o azyl voľne cestovať. Pokiaľ ide o námietku existencie vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej mu boli kladené otázky, ktoré sú kladené cudzincom v konaniach o administratívnom vyhostení, je potrebné konštatovať, že kladené otázky zodpovedali potrebe získania informácií od navrhovateľa, potrebných k rozhodnutiu vo veci jeho navrátenia, resp. k rozhodnutiu o jeho zaistení za účelom zabezpečenia jeho navrátenia do Maďarska. Skutočnosť, že v jednej z otázok sa nachádza zmienka o administratívnom vyhostení („Máte na území Slovenskej republiky rodinných príslušníkov a dotkne sa administratívne vyhostenie Vášho rodinného a súkromného života?“) na vyššie uvedenom konštatovaní nič nemení. Už aj preto, lebo navrhovateľ na túto otázku odpovedal: „Nie, nemám.“ Zjavne teda uviedol, že na Slovensku nemá žiadnych rodinných príslušníkov. Súd tiež konštatuje, že okruh poznatkov (informácií) potrebných pre posúdenie podmienok zaistenia v konaní o administratívnom
vyhostení na strane jednej a navrátenia (prevozu) podľa Dublinského nariadenia na strane druhej je v podstate rovnaký. V súvislosti s tvrdením navrhovateľa, uvedeným v podanom opravnom prostriedku týkajúceho sa disponovaním finančnou hotovosťou 1000.- eur, resp. platobnou kartou súd poznamenáva, že ide zjavne o účelové tvrdenie. Pokiaľ by totižto navrhovateľ takýmito finančnými prostriedkami (či platobnou kartou) disponoval, nebolo dôvodu, aby sa o ich existencii nezmienil odporcovi a tiež by ich mal pri sebe. Naviac by ich existencia bola zistená pri odobratí jeho vecí, čo zo záznamu z 1.5.2015 nevyplýva. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (poukazujúc na nesprávny právny názor odporcu, podľa ktorého miernejšie prostriedky ako zaistenie nie je možné aplikovať, nakoľko zákon o pobyte cudzincov ich aplikáciu pripúšťa iba v konaní o administratívnom vyhostení): Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Žiaden z platných právnych predpisov nedefinuje pojem „nesprávne právne posúdenie veci“. Vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009 „Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 134/03: „ Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. d) O.s.p.) môže spočívať v tom, že súd na správne zistený skutkový stav veci aplikoval nesprávny právny predpis, alebo že správne použitý právny predpis nesprávne interpretoval.“ Z logických dôvodov je pre posúdenie, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci rozhodujúci výrok rozhodnutia. Ako to je zrejmé z obsahu administratívneho spisu odporcu, resp. z obsahu napadnutého rozhodnutia, v konaní bolo zistené, že navrhovateľ ako žiadateľ o azyl v Maďarsku nachádzajúci sa neoprávnene na slovenskom území má byť za použitia Dublinského nariadenia navrátený späť na maďarské územie, že navrhovateľ sa jednoznačne vyjadril, že v prípade jeho prepustenia (na „slobodu“) utečie do Španielska, že na Slovensku nikoho nepozná, že si z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nevie (a teda ani nemôže) zabezpečiť ubytovanie a že okrem 38.- (resp. 48.-) eur nemá žiadne finančné prostriedky. Odporca zaistil navrhovateľa z dôvodu ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ má byť dôvodne navrátený do Maďarska ako tamojší žiadateľ o azyl a že nielen riziko, ale istota jeho úteku existuje, odporca zistený stav veci správne aplikoval pod citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov. Jeho rozhodnutie je teda vecne správne. Je skutočnosťou, že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že v prejednávanom prípade nemohol aplikovať ust. Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia (aplikácia miernejšej alternatívy donucovacieho opatrenia - zaistenia) a to s poukazom na skutočnosť, že miernejšie alternatívy (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) nie je v zmysle zákona o pobyte cudzincov v danom prípade použiť, nakoľko to vylučuje samotný zákon o pobyte cudzincov. Takýto výklad cit. článku Dublinského nariadenia sa javí ako nekomfortný, nakoľko Dublinské nariadenie je priamo aplikovateľnou právnou normou (i keď je súčasne potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa názoru súdu slovenský zákonodarca mal patričným spôsobom - v súlade s cit. ust. Článku 28 Dublinského nariadenia - upraviť znenie zákona o pobyte cudzincov, konkrétne jeho znenie ust. § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov). I napriek uvedenému je však potrebné zdôrazniť, že aj napriek tomuto, odporcom uvedenému odôvodneniu (jeho časti) rozhodnutie odporcu nie je v rozpore s Článkom 28 ods. 2 Dublinského nariadenia. Zákon o pobyte cudzincov pozná v ust. § 89 ods. 1 iba dva druhy miernejších opatrení - alternatív zaistenia - hlásenie pobytu a zloženie peňažnej záruky. Ich aplikácia z logických dôvodov je však možná iba v prípade, ak osoba ktorej sa majú týkať disponuje dokladmi oprávňujúcimi je pobyt na Slovensku (vychádzajúc zo samotného zákona o pobyte cudzincov a z Kódexu schengenských hraníc), pričom súčasne musia objektívne existovať predpoklady k tomu aby sa tieto vyššie vymenované miernejšie donucovacie prostriedky mohli vôbec aplikovať. Teda takáto osoba musí tiež disponovať finančnými prostriedkami, ktoré jej umožnia zabezpečiť si ubytovanie (ich výšku stanovuje § 1vyhl. č. 499/2011 Z.z. vo výške 56.- eur na jeden deň pobytu), resp. zloženie kaucie, resp. musí preukázať zabezpečenie ubytovania (a nákladov s tým spojených) inou osobou. Ako to bolo vyššie konštatované aj odporcom, navrhovateľ nespĺňa ani jednu z týchto predpokladov uplatnenia alternatív jeho zaistenia. Teda i keď odporca vcelku nekomfortným spôsobom odôvodnil neaplikovanie ust. Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia, jeho rozhodnutie (t.j. výrok napadnutého rozhodnutia) je vecne správne. Ako taký ho teda súd potvrdil a námietku nesprávneho právneho posúdenia vyhodnotil
ako nedôvodnú. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľom namietaná časť odôvodnenia z ktorej vyvodil nesprávne právne posúdenie veci nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je vecne správne a preto ho potvrdil. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).