Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/164/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201321 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014201321.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD. a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Y.. F. V., V. ul. č. XX, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom advokátskej kancelárie: Prievozská č. 2/B, Apollo Business Center, blok B, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa ústredie, Ul. 29. Augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 39584-2/2014-BA zo dňa 24.07.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného zo dňa 24.07.2014, č. 39584- 2/2014-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 30.04.2014 č. 400-11885/2014-BAM-DvN z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm, a) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Andrej Gara trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 € do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 8.8.2014 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 39584-2/2014-BA zo dňa 24.07.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 400-11885/2014-BAM-DvN zo dňa 30. apríla 2014. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa pobočka Bratislava rozhodla, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V žalobe uvádza, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán") ako vecne a miestne príslušný správny orgán podľa § 178 ods. l písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj zákon o sociálnom poistení) rozhodnutím č. 400-13136/2011, zo dňa 22.07.2011 rozhodla podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 O koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Nariadenie č. 883/2004") tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 19.08.2011 v ktorom namietal, že prvostupňový orgán vec nesprávne právne posúdil. Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania prvostupňové rozhodnutie potvrdila rozhodnutím č. 49433-2/2011 zo dňa 06.10.2011. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozhodnutím č.k. 2S 209/2011-42 zo dňa 05.06.2013 žalobu zamietol. Najvyšší súd SR na základe odvolania žalobcu rozhodol rozsudkom č.k. 4 Sžso/48/2013 zo dňa 19.11.2013 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 49433-2/2011-BA zo dňa 06.10.2011 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, a že bez podrobného a bezprostredného vypočutia žalobcu nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby" v zmysle čl. 11 Nariadenia č. 987/2009. Následne Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 7192-19/2014-BA zo dňa 10.03.2014, zrušila rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Bratislava č. 400-13136/2011 zo dňa 22.07.2011 a vec jej vrátila na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne dňa 30.04.2014 Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava rozhodnutím č. 400-11885/2014-BAM-DvN opätovne rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 26.05.2014, o ktorom rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím č. 39584-2/2014-BA zo dňa 24.07.2014, ktorá predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava potvrdila. Poukázal, že Sociálna poisťovňa pobočka Bratislava dňa 06.04.2014 vykonala výsluch žalobcu, o čom bola spísaná zápisnica. Na účely posúdenia centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti boli podľa zápisnice zhodnotené viaceré kritériá, ktoré žalovaný nesprávne posúdil, prehliadol ich, alebo úplne ignoroval, a to: dĺžka a trvalosť pobytu na území dotknutých členských štátov, pracovná situácia, rodinná situácia, vykonávania nezárobkovej činnosti, bytová situácia a iné skutočnosti. Nestotožnil sa s tvrdením Sociálnej poisťovne, ktorá uviedla, že „žalobca v prvom roku, v čase jeho štúdia na EFL, v zahraničí navštívil Slovenskú republiku 2x ročne, v nasledujúcich rokoch 8-10 krát ročne, keďže si vybavoval úver na kúpu bytu na území Slovenskej republiky a hľadal zamestnanie v Bratislave. Uvedené bolo doložené čestným vyhlásením matky žalobcu, a že žalobca počas zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii trávil dovolenku na území Slovenskej republiky. Tieto skutočnosti svedčia o nestabilite a nestálosti pobytu žalobcu na území Veľkej Británie“. Žalovaná odignorovala tvrdenie žalobcu, že pracovnú činnosť vykonával najmä na území Veľkej Británie, počas tohto obdobia sa snažil nájsť si zamestnanie na území Slovenskej republiky, pričom za týmto účelom absolvoval niekoľko pohovorov u rôznych zamestnávateľov v Bratislave a zároveň o tejto skutočnosti priložil aj doklady v počte 6 ks. K rodinnej situácii sa v zápisnici uvádza, že pobyt najbližších osôb žalobcu bol zachovaný na území Slovenskej republiky, matka žalobcu sa počas celej dĺžky jeho zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie nachádzala na území Slovenskej republiky. Žalobca na území Slovenskej republiky trávil dovolenky a tiež sa vracal z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu jeho matky. Počas jeho návštev sa zdržiaval na V. ul. č. XX v F.. Udržiaval intenzívne vzťahy a podnikal pravidelné návštevy aj ďalších známych a príbuzných zdržiavajúcich sa na území Slovenskej republiky. V čase výkonu zamestnania býval s priateľkou vo Veľkej Británii, od počiatku plánovali spoločný návrat na územie Slovenskej republiky s úmyslom žiť spoločný život. Za týmto účelom si vybavil aj hypotekárny úver na kúpu bytu v Bratislave, avšak priateľku žalobcu v žiadnom ohľade nemožno pokladať za jeho rodinného príslušníka. V období zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii bol a stále je členom Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave. Na území Veľkej Británie sa zúčastňoval spoločných stretnutí spolku Čechov a Slovákov vo Veľkej Británii - Slovák Circle - Reading. Uviedol, že je tiež vlastníkom 2 bytov na V. ul. č. XX v F.. V jednom z bytov býva zo zdravotných dôvodov so svojou matkou v spoločnej domácnosti. Na porovnanie vo Veľkej Británii býval žalobca v prenajatom byte v Reading-u v jednej izbe. Túto skutočnosť preukázal nájomnými zmluvami osobitne na každý rok. Žalobca na podporu svojho nároku predložil aj dôkazy: doklady z daňového úradu v Slovenskej republike, výpisy z bankového účtu preukazujúce platbu nájomného vo Veľkej Británii, výzvu Obvodného úradu na zaplatenie pokuty za porušenie predpisov, potvrdenie o zaplatení pokuty, potvrdenie o návšteve zubného lekára, potvrdenie o vedení účtu v banke v Slovenskej republike, potvrdenie o trvalom pobyte na území Slovenskej republiky. Zastáva však názor, že v jeho prípade je možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, nakoľko na žalobcu možno uplatniť výnimku uvedenú v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nakoľko žalobca si počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec (alebo samostatne zárobkovo činná osoba) na území iného členského štátu EÚ zachoval bydlisko na území Slovenskej republiky. Namietal, že v konaní nebolo prihliadnuté na tvrdenia, ako aj námietky žalobcu pri posudzovaní splnenia podmienky na zachovanie bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky podľa ust. § 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, pričom tieto v tom čase vychádzali len z formulára č. U002, ktorý žalobca vyplnil. Skutkový stav zistený a opísaný v predmetnej zápisnici zodpovedá realite, s čím sa žalobca stotožňuje. Zistenie skutkového stavu však pokrivkáva v prípade vyjadrenia HM Renevue Customs zo dňa 08.04.2014, s ktorým žalobca nebol ani oboznámený. Má za to, že vyjadrenie HM Revenue Customs zo dňa 08.04.2014 bolo účelovo použité s cieľom opätovne žalobcovi nepriznať dávku v nezamestnanosti a neumožnením žalobcovi vyjadriť sa k vyjadreniu britskej inštitúcie HM Revenue Customs zo dňa 08.04.2014 počas konania pred Sociálnou poisťovňou mu boli upreté základné práva účastníka konania. Právne posúdenie žalobcovho nároku absolútne nekorešponduje so zisteným skutkovým stavom. Je názoru, že žalobca spĺňa podmienku zachovania bydliska na území Slovenskej republiky, a teda mu vznikol nárok na poberanie dávok v nezamestnanosti na území tejto krajiny, nakoľko splnil podmienku podľa ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, Žalobca riadne preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie od 07.03.2008 do 01.03.2011, čo predstavuje spolu 1090 dní. Má za to, že žalovaný nesprávne právne posúdil skutočnosti vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu, a to či žalobca v posudzovanom období mal alebo nemal bydlisko na území Slovenskej republiky. Uviedol, že jeho centrom záujmov vždy bola a je Slovenská republika, krajina z ktorej pochádza, kde prežil svoj život, kde žije jeho rodina, blízki priatelia, kde vlastní nehnuteľnosť, kde spláca úver a napokon, kde žije aj v súčasnosti. Dňa 14.10.2011 podal žalobca podnet, ktorým namietal rozhodnutie a postup Sociálnej poisťovne o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. Verejná ochrankyňa práv R.. R. H. (ďalej len ako „VOP“) vydala „upovedomenie o výsledku vybavenia podnetu“ zo dňa 03.07.2013, pod č. k.: 3249/2011/VOP. Podľa názoru VOP bolo porušené jeho základné ústavné právo podľa čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb., a VOP má za to, že podľa čl. 61 ods. 1 a ods. 2 v súvislosti s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia má občan Slovenskej republiky pri danom skutkovom stave nárok na dávky zo Sociálnej poisťovne. Žalobca žil vo Veľkej Británii len v prenajatej izbe, pričom na území Slovenskej republiky vlastní byt a tiež VOP má za to, že do úvahy je potrebné vziať aj skutočnosť, že žalobca všetku pracovnú dovolenku trávil na území Slovenskej republiky, pričom sa častokrát domov dostavil aj mimo dovolenky. II. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 30.9.2014 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedla, že v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžso/48/2013, zo dňa 19. novembra 2013, Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, vykonala dňa 16. apríla 2014, dokazovanie výsluchom žalobcu so zameraním na jeho väzby na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. V ďalšom konaní bolo bydlisko žalobcu opätovne posúdené v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a s prihliadnutím na údaje, ktoré žalobca uviedol pri osobnom prejednaní veci do zápisnice Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, zo dňa 16. apríla 2014. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, dospela k záveru, že bydlisko žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie nezostalo zachované na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa pobočka Bratislava vydala rozhodnutie číslo: 400-11885/2014-BAM-DvN, zo dňa 30. apríla 2014, v zmysle ktorého žalobcovi nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že v posudzovanom období nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolacom konaní žalovaná rozhodnutím, č. 39584-2/2014-BA zo dňa 24. júla 2014 potvrdila napadnuté prvostupňové rozhodnutie a zamietla odvolanie žalobcu. Z ustanovení § 104 ods. 1, ods. 7 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 30. apríla 2011, čl. 61 ods. 1, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. V zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), sa centrum záujmov dotknutej osoby určuje na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. V posudzovanom období posledných 3 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 7. marca 2008 do 6. marca 2011 žalobca preukázal na základe formulára U002 zo dňa 23. júna 2011, dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie od 2. marca 2006 do 1. marca 2011. Nakoľko žalobca dosiahol v posudzovanom období 3 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bolo v konaní o jeho dávke v nezamestnanosti potrebné zohľadniť príslušné ustanovenia základného nariadenia. K tvrdeniu žalobcu, že „bol riadne poistený na území Veľkej Británie počas 5 rokov bezprostredne predchádzajúcich jeho žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti, a teda, že splnil podmienky vyplývajúce z dikcie ustanovenia § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase nároku“ žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Uvedené pravidlo je možné v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia uplatniť v prípade, že dotknutá osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi, čo žalobca preukázateľne nesplnil. Cieľom uvedeného ustanovenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. Doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej únie je možné zohľadniť aj v prípade uvedenom v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. v prípade, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie preukázateľne nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, preto bolo v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti potrebné posúdiť, či si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Podľa žalovanej v zmysle zápisnice spísanej so žalobcom v Sociálnej poisťovni, ústredie, dňa 16. apríla 2014, predmetná väzba k Slovenskej republike (pobyt u rodičov a ich návštevy, trávenie dovoleniek na území Slovenskej republiky) nie sú v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobcu na území Veľkej Británie a jeho stabilnou pracovnou situáciou vo Veľkej Británii silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov vo Veľkej Británii. Stabilná pracovná situácia vytvárala žalobcovi podmienky pre plnohodnotné žitie a bývanie. Využívanie verejných služieb a trávenie mimo pracovného času na území Veľkej Británie. Vzhľadom na skutočnosť, že počas posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie žalobca nemal bydlisko na území Slovenskej republiky a na skutočnosť, že bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Z uvedeného je zrejmé, že v období posledných 3 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 7. marca 2008 do 6. marca 2011, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 1 095 dní. Žalobca teda nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. K ďalšej námietke žalobcu žalovaná uviedla, že pojem „bydlisko“ na účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde aktuálne býva, pracuje, trávi čas v mimopracovnom čase. Pojem „bydlisko“ v zmysle aplikácie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia nemožno obsahovo stotožniť s pojmom „trvalý pobyt“ v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky. K námietke žalobcu, že počas výkonu pracovnej činnosti vo Veľkej Británii sa snažil nájsť si zamestnanie na území Slovenskej republiky, žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods.1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (žalobca bol na území Veľkej Británie 5 rokov) aj situácia žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že žalobca si nezachoval väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii. O mieste bydliska žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, nebolo preto potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať dôvody, ktoré ho viedli k presťahovaniu. Preukázaný pobyt žalobcu na území Veľkej Británie v rozsahu 5 rokov nie je možné považovať za krátkodobý. Pobyt priateľky žalobcu vo Veľkej Británii žalovaná vyhodnocovala len ako podporný argument pre hlavné kritérium, ktorým bola nepretržitá dĺžka pobytu žalobcu v zahraničí a stabilné zamestnanie. Žalovaná sa preto vo svojich rozhodnutiach nevenovala právnemu vymedzeniu tohto pojmu. Podľa žalovanej nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti ešte nepreukazuje väzby žalobcu na územie Slovenskej republiky, nehnuteľnosť mohol nadobudnúť s úmyslom prenajímať ju inej osobe. Vo vyjadrení zo dňa 16. apríla 2014 žalobca uviedol, že do nadobudnutého bytu sa nenasťahoval a zdržiava sa v byte matky zo zdravotných dôvodov, čo vzhľadom na skutočnosť, že nadobudnutá nehnuteľnosť sa nachádza na tej istej adrese, nemožno brať ako argument na podporu jeho nároku, ale skôr ako argument podporujúci presvedčenie, že nehnuteľnosť nemusela byť nadobudnutá len za účelom trvalého obývania. Žalobca ďalej uvádza, že po celú dobu pobytu vo Veľkej Británii udržiaval a posilňoval zväzky so svojou rodnou krajinou, zapojil sa do dobrovoľníckej činnosti v rámci slovenského krúžku vo Veľkej Británii. Podľa žalovanej uvedený argument svedčí skôr o vytvorení centra záujmov žalobcu vo Veľkej Británii. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžso/48/2013 zo dňa 19. novembra 2013, žalovaná požiadala 12. marca 2014 príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie právneho názoru na bydlisko žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. V zmysle doručenej odpovede zo dňa 8. apríla 2014, žalobca bol v období od 14. septembra 2005 do 1. marca 2011 rezidentom na území Veľkej Británie. Prípadné krátkodobé návraty na územie Slovenskej republiky nemali vplyv na jeho poistenie v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. Predmetné zistenie taktiež poukazuje na ťažisko lokalizácie centra záujmov žalobcu na území Veľkej Británie v období od septembra 2005 do marca 2011. Na základe preukázanej skutočnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu na území Veľkej Británie z jeho vlastného podnetu, možno uviesť, že žalobcovi by nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle právnych predpisov Veľkej Británie. III. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa § 244 a nasl. O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p), žalobu prejednal na pojednávaní konanom dňa 28.05.2015 a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 39584-2/2014- BA zo dňa 24.7.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne., pobočka Bratislava, č. 400-11885/2014-BAM-DvN, zo dňa 30. apríla 2014 a odvolanie žalobcu bolo zamietnuté. Prvostupňovým rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu súd zistil, že žalobca požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočka Bratislava o dávku v nezamestnanosti dňa 16.3.2011 a súčasne predložil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave č.k. 031669/2011/Z zo dňa 8.3.2011, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 7.3.2011. V predmetnej veci Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, vydala rozhodnutie, č. 400-13136/2011 zo dňa 22.7.2011, v zmysle ktorého žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie o ktorom rozhodol druhostupňový orgán tak, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil rozhodnutím č. 49433-2/2011-BA, zo dňa 6. októbra 2011 a odvolanie žalobcu zamietol. Žalobca napadol rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 49433-2/2011-BA zo dňa 6. októbra 2011, žalobou na Krajskom súde v Bratislave, ktorý rozsudkom č. k. 2S 209/2011-42 zo dňa 5.6.2013 žalobu zamietol. Žalobca sa proti predmetnému rozsudku odvolal a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 4 Sžso/48/2013 zo dňa 19. novembra 2013 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 209/2011-42 zo dňa 5. júna 2013 tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti nebolo vykonané dostatočné dokazovanie na vyslovenie záveru o mieste jeho bydliska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR bez podrobného preskúmania a vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby. Na základe uvedeného Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 7192-19/2014-BA zo dňa 10.03.2014 zrušila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č. 400-13136/2011 zo dňa 22. júla 2011 a vec vrátila na nové prejednanie a rozhodnutie. V súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžso/48/2013, zo dňa 19. novembra 2013 žalovaná vykonala dňa 16. apríla 2014 dokazovanie výsluchom žalobcu so zameraním so zameraním na jeho väzby na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Bolo opätovne posúdené bydlisko žalobcu v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a s prihliadnutím na údaje, ktoré žalobca uviedol pri osobnom prejednaní veci do zápisnice Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, zo dňa 16. apríla 2014. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, dospela k záveru, že bydlisko žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie nezostalo zachované na území Slovenskej republiky, preto vydala rozhodnutie č. 400-11885/2014-BAM-DvN, zo dňa 30. apríla 2014, v zmysle ktorého žalobcovi nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že v posudzovanom období nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, číslo: 400-11885/2014-BAM-DvN, zo dňa 30. apríla 2014 vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal jeho zrušenie. V odvolacom konaní žalovaná napadnutým rozhodnutím č. 39584-2/2014-BA zo dňa 24. júla 2014 potvrdila napadnuté prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava a zamietla odvolanie žalobcu. Žalobca následne žalobným návrhom, ktorý bol Krajskému súdu v Bratislave doručený 8. augusta 2014, požiadal o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu Sociálnej poisťovne v zmysle ustanovení § 247 a nasl. OSP. IV. V zmysle ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 104 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len Základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú rozhodnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu), poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa naňu vzťahovali tieto právne predpisy, počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacieho nariadenia), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z prísluš- ných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal súd nesporne za preukázané, že žalobca bol pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie legálne zamestnaný v členskom štáte EÚ (Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska), kde bol riadne poistený v nezamestnanosti a to od 1.3.2006 do 1.3.2011, teda v posudzovanom období posledných 3 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 7. marca 2008 do 6. marca 2011 žalobca preukázal na základe formulára U002 zo dňa 23. júna 2011 dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie. Bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosahoval dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Preto by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, ale len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb, centra záujmov a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav, ktorý nie je medzi účastníkmi sporný, ale správnymi orgánmi bol vyhodnotený nesprávny právny záver. Žalobca pracoval na území Veľkej Británie od 1.3.2006 do 1.3.2011 a bol poistený v nezamestnanosti. Od 7.3.2011 bol po návrate na územie SR zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne požiadal o dávku v nezamestnanosti. Žalobca preukazoval splnenie podmienok pre nárok na dávku a to dobou poistenia v inom členskom štáte a zachovaním si bydliska na území SR a centra záujmov na území SR. Správne orgány vyhodnotili na základe dostupných informácií situáciu tak, že žalobca nepreukázal zachovanie väzieb na území SR, zachovanie bydliska a tiež, že nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, preto nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané vo Veľkej Británii zohľadniť na účely vzniku nároku na dávky v nezamestnanosti. Súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou žalobcu. Veľká Británia nie je štátom so susedstvom so Slovenskou republikou, a preto frekvencia návratov na Slovensko v prvom roku jeho štúdia v zahraničí 2x ročne a v nasledujúcich rokoch 8-10 krát ročne je postačujúca na preukázanie vzťahu žalobcu k Slovensku a za zachovanie bydliska. Takisto súd súhlasí s argumentáciou žalobcu, že keď vo Veľkej Británii skončil pracovať a prišiel na Slovensko, aj to svedčí o tom, že sa na Slovensko chcel vrátiť. Počas obdobia, kedy pracoval na území Veľkej Británie sa snažil nájsť si zamestnanie na území Slovenskej republiky, za týmto účelom absolvoval pohovory u rôznych zamestnávateľov v Bratislave, o čom predložil aj doklady (6 ks). Pobyt jeho najbližších osôb bol zachovaný na území Slovenskej republiky a žalobca na území Slovenskej republiky trávil dovolenky a tiež sa vracal z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu jeho matky. Počas jeho návštev sa zdržiaval na Koceľovej ul. č. 21 v Bratislave. Udržiaval intenzívne vzťahy a podnikal pravidelné návštevy aj ďalších známych a príbuzných zdržiavajúcich sa na území Slovenskej republiky. S priateľkou od počiatku plánovali spoločný návrat na územie Slovenskej republiky s úmyslom žiť spoločný život a za týmto účelom si vybavil aj hypotekárny úver na kúpu bytu v Bratislave. Stále bol aj je členom Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave. Je tiež vlastníkom 2 bytov na Koceľovej ul. č.21 v Bratislave. V jednom z bytov býva zo zdravotných dôvodov so svojou matkou v spoločnej domácnosti a vo Veľkej Británii býval žalobca v prenajatom byte v Reading-u v jednej izbe. Žalobca na podporu svojho nároku predložil aj rôzne dôkazy, napr. doklady z daňového úradu v Slovenskej republike, výpisy z bankového účtu preukazujúce platbu nájomného vo Veľkej Británii, výzvu Obvodného úradu na zaplatenie pokuty za porušenie predpisov, potvrdenie o zaplatení pokuty, potvrdenie o návšteve zubného lekára, potvrdenie o vedení účtu v banke v Slovenskej republike, potvrdenie o trvalom pobyte na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie žalovaného založené na ustanovení čl. 65 ods. 5 písm. a) v spojení s čl. 61 ods. 1 a ods. 2 Základného nariadenia, v zmysle ktorých nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii k službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Takáto osoba potom poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, pričom tieto dávky poskytuje inštitúcia v mieste bydliska. Uvedené ustanovenia teda riešia situáciu, kedy nezamestnaný pracoval v zahraničí, tam mal v čase výkonu zamestnania svoje bydlisko a aj naďalej tam toto bydlisko má, resp. sa do tohto bydliska v zahraničí vrátil. V takomto prípade nezamestnaný poberá dávky nezamestnanosti podľa predpisov bydliska v zahraničí, v ktorom sa zdržiava a dávky mu prirodzene poskytuje príslušná inštitúcia zahraničného členského štátu. Toto však nie je prípad žalobcu, nakoľko ten sa nachádza v celkom inej situácii. Žalobca totiž mal a stále má trvalý pobyt na území SR a po svojom návrate zo zahraničia sa nepretržite v mieste svojho bydliska pobytu zdržiava a má v úmysle tu aj naďalej zotrvať, preto aplikácia vyššie uvedeného ustanovenia základného nariadenia žalovaným je nesprávna. Žalobca po návrate zo zahraničia aj naďalej býva na adrese Koceľova 21, Bratislava, má tu svojich príbuzných a všetky jeho väzby či rodinné, sociálne, citové alebo akékoľvek iné, vrátane bývania, sú pevné spojené so Slovenskou republikou. Konanie žalobcu počas pobytu vo Veľkej Británii nasvedčuje tomu, že bydlisko vo Veľkej Británii bolo len prechodné a trvale sa chcel zdržiavať aj zdržiava na Slovensku. Vyhodnotenie týchto skutočností svedčí o zachovaní väzieb na území SR, že centrom záujmov bola Slovenská republika. Vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania je pochopiteľné, že žalobca navštevoval Slovensko a svoje bydlisko 8 až 10-krát do roka. Súd je názoru, že žalobca prejavil nielen úmysel, ale aj konkrétne konal v záujme zachovania bydliska centra záujmov v SR, o čom práve svedčí aj skutočnosť, že sa vrátil z cudziny a naďalej žije na Slovensku. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že správny orgán vo veci nepostupoval v intenciách vyššie citovaných právnych noriem, zo skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver, preto súd preskúmavané rozhodnutia zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie (§ 250j ods. 1 písm. a/ OSP). O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov konania a to za 2 úkony právnej služby: 1. prevzatie veci a príprava zastúpenia podľa § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - 134,- € 2. písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba zo dňa 5.8.2014 - 134,-+ € 3. 2x režijný paušál 8,04 € = 16,08 € 4. DPH 56,82 € (advokát je platcom DPH), čo spolu tvorí 340,90 €. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 755/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov z znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave na Najvyšší súd Slovenskej republiky, písomne, dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).