Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/6/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211225803 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211225803.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky: R. V.Č., Z. W. X, Z., proti odporcovi: Slovenská agentúra pre cestovný ruch, Dr. Vl. Clementisa 10, Bratislava, IČO: 35 653 001, zast. advokátskou kanceláriou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., IČO: 36 795 038, so sídlom Vlčkova 18, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. marca 2013, č.k. 58 Cpr 1/2011-242, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý medzitímny (čiastočný) rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým medzitímnym (čiastočným) rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď daná navrhovateľke listom odporcu zo dňa 12.01.2011 je neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom trvá, s tým, že o náhrade mzdy a náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto medzitímneho rozsudku. Rozhodol tak s poukazom na ust. § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, § 61 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, § 63 ods. 1, písm. b/ a § 63 ods. 2, § 77 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce a s poukazom na zistený skutkový stav, podľa ktorého v zmysle pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 30.04.2007 pracovala navrhovateľka u odporcu na pozícii samostatného odborného ekonóma, sekcia financovania a organizácie, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s miestom výkonu práce na pracovisku odporcu v Bratislave. Konštatoval, že pracovná pozícia (druh práce) navrhovateľky bola niekoľkokrát na základe písomných dohôd menená tak, že od 01.10.2007 navrhovateľka pracovala na pozícii referenta NUTIS-u, oddelenie e-media, sekcia marketingu, od 15.01.2008 na pozícii referenta pre grafiku a audiovizuálnu produkciu, odbor marketingu a AV produkcie, sekcia marketingu cestovného ruchu, od 01.08.2009 na pozícii asistentky riaditeľa sekcie, sekcia marketingu cestovného ruchu a od 01.04.2010 na pracovnej pozícii asistent odboru tlačovín a edičnej činnosti. Dokazovaním zistil, že dňa 12.01.2011 generálny riaditeľ odporcu prijal Rozhodnutie o organizačnej zmene odporcu ako zamestnávateľa navrhovateľky s účinnosťou od 15.01.2011, ktorá sa dotkla sekcie marketingu, financovania, štrukturálnych fondov EÚ, právneho odboru, odboru vnútornej kontroly a komunikačného odboru. V súvislosti s touto organizačnou zmenou bola dňa 12.01.2011 navrhovateľke po jej predchádzajúcom prerokovaní s ňou doručená písomná výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 Zákonníka práce , nakoľko na základe organizačnej zmeny zamestnávateľa od 15.01.2011 malo byť zrušené miesto asistenta tlačovín a edičnej činnosti na odbore tlačovín a edičnej činnosti, ako aj celého odboru tlačovín a edičnej činnosti, keď podľa odporcu žiadne z voľných pracovných miest nebolo miestom, na ktoré by sa vzťahovala ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Uviedol, že výpoveď podpísal v zastúpení MUDr. J. M., ktorého podpis bol pripojený k predtlačenému menu a priezvisku R.. B. Z., generálneho riaditeľa. Podľa prvostupňového súdu výpoveď bola s navrhovateľkou vopred prerokovaná a táto bola oboznámená so štruktúrou voľných pracovných miest ako aj s požiadavkami a predpokladmi na tieto miesta a s názorom odporcu, že na žiadne z uvedených voľných pracovných miest sa ponuková povinnosť nevzťahuje. Konštatoval, že podľa piatich analytických listov predložených navrhovateľke pri oznamovaní organizačnej zmeny mal odporca k dispozícii nasledujúce pracovné miesta: vedúci odboru marketingovej komunikácie, vedúci odboru kongresového turizmu, referent pre produktové línie, referent pre marketingové kampane a referent pre kreatívnu a tvorbu štandardov, ďalej že listom zo dňa 28.02.2011 navrhovateľka oznámila odporcovi, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní a poukázal na bod 2 dodatku č. 4 Organizačného poriadku odporcu, podľa ktorého generálneho riaditeľa počas neprítomnosti zastupuje poverený zástupca, ktorým je vedúci odboru stratégie a rozvoja, pokiaľ nie je osobitne v splnomocnení menovite uvedené inak. Mal za to, že v danej veci medzi účastníkmi konania nebolo sporné doručenie výpovede navrhovateľke dňa 12.01.2011, v dôsledku ktorej sa pracovný pomer mal končiť uplynutím výpovednej doby dňa 31.03.2011 a konštatoval nepochybné doručenie listu navrhovateľky o tom, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, odporcovi, a to na základe odtlačku pečiatky odporcu a podpisu zamestnankyne Z., rovnako dodržanie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty pre podanie predmetnej žaloby podľa § 77 Zákonníka práce, dostatočne určité vymedzenie dôvodu výpovede a preukázanosť uskutočnenia organizačných zmien u odporcu, ktorá bola odôvodnená zmenou úloh, zamerania, potrieb a profesijného zloženia jednotlivých odborných útvarov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce a ušetriť finančné prostriedky, nepochybnosť zrušenia pracovného miesta navrhovateľky v dôsledku tejto organizačnej zmeny a plánovania skončenia jej pracovného pomeru uplynutím výpovednej lehoty dňa 31.03.2011, t.j. po začiatku účinnosti organizačných zmien. Konštatoval preto nadbytočnosť navrhovateľky a preukázanie príčinnej súvislosti medzi jej nadbytočnosťou a danou organizačnou zmenou. Mal za to, že jeho úlohou súdu preto ostalo zaoberať sa splnením ponukovej povinnosti zo strany odporcu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Podľa súdu prvého stupňa došlo k ustáleniu, že zo strany odporcu bolo navrhovateľke predložených 5 analytických listov na voľné pracovné miesta, avšak zároveň jej bolo oznámené, že na žiadne z nich nespĺňa odborné a kvalifikačné predpoklady a nedošlo k preukázaniu odporcom tvrdenej skutočnosti o ponúknutí voľného miesta referenta pre kreatívu a tvorbu štandardov a odmietnutí tohto miesta navrhovateľkou. Mal za to, že nie je povinnosťou zamestnávateľa predkladať analytické listy na voľné pracovné miesta, ale jeho povinnosťou je preukázať neexistenciu vhodného voľného pracovného miesta z hľadiska jeho zdravotnej spôsobilosti, jeho schopností a kvalifikácie, čo odporca v konaní podľa prvostupňového súdu nepreukázal. Ustálil, že nemožno konštatovať, že by sa na odporcu nevzťahovala ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce v danom prípade, pretože z predmetných analytických listov nevyplýva, že by nešlo o miesta vhodné navrhovateľke ponúknuť. Podľa súdu prvého stupňa z nich nie je možné ustáliť popis a druh pracovných činností na jednotlivých pozíciách vzhľadom na ich všeobecnosť a neurčitosť. Uviedol, že je právom odporcu ako zamestnávateľa určiť kvalifikačné predpoklady, ktoré právo je uňho modifikované aj nariadením vlády č. 341/2004 Z.z. v spojení so zák.č. 553/2003 Z.z., avšak ak odporca k týmto voľným pracovným miestam nemal kvalifikačné predpoklady presne vymedzené a tieto sa podľa výsledkov vykonaného dokazovania dopĺňali až následne po 12.01.2011, nemožno vylúčiť vhodnosť niektorého z uvedených miest pre navrhovateľku. Taktiež konštatoval preukázanie skutočnosti o ďalších analytických listoch na voľné pracovné miesta, ktoré však navrhovateľke ani predložené neboli pre nespĺňanie požiadaviek . Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvého stupňa ani nebolo povinnosťou navrhovateľky na predložené analytické listy reagovať, keď navyše svedok JUDr. Z. zamestnaný u odporcu ako referent pre právne služby vypovedal, že pri prerokovávaní výpovede s navrhovateľkou nemal k dispozícii jej osobnú zložku a teda nemal vedomosť o tom, či na uvedené miesta navrhovateľka prípadne predpoklady spĺňa alebo nie. Prihliadol na ukončené stredoškolské vzdelanie navrhovateľky a na rôzne pracovné pozície ňou v minulosti u odporcu vykonávané a z uvedeného dôvodu na vhodnosť ponúknutia dočasne neobsadeného miesta asistentky riaditeľa sekcie marketingu, a to i na čas určitý, pretože túto pracovnú pozíciu navrhovateľka v minulosti už zastávala a zamestnankyňa v tejto pracovnej pozícii bola dlhodobo práceneschopná. Konštatoval, že reálnej potrebe práce tejto asistentky nasvedčovala aj skutočnosť, že túto prácu v čase organizačnej zmeny vykonávala v rámci praxe študentka a v neskoršom období dňa 11.05.2011 bola na toto pracovné miesto prijatá nová zamestnankyňa na dobu určitú. Ustálil, že k rozviazaniu pracovného pomeru s navrhovateľkou došlo neplatne, pretože si odporca nesplnil svoju ponukovú povinnosť, resp. sa touto vôbec nezaoberal., keď odporca nepochybne nepreukázal, že by nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom vhodným pre navrhovateľku. Záverom sa súd prvého stupňa vysporiadal s otázkou, či výpoveď bola podpísaná osobou oprávnenou konať za odporcu. V tomto smere poukázal na ust. § 9 Zákonníka práce a dodatok č. 4 Organizačného poriadku odporcu účinného od 01.10.2010, podľa ktorého generálneho riaditeľa počas jeho neprítomnosti zastupuje poverený zástupca, ktorým je vedúci odboru stratégie a rozvoja a vzhľadom na dokazovaním preukázanú neprítomnosť generálneho riaditeľa v relevantný deň na pracovisku vyhodnotil MUDr. M. za osobu oprávnenú za odporcu i vo veciach uzatvorenia, zmeny a ukončenia pracovnoprávnych vzťahov konať. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietnuť, resp. rozhodnutie zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, súdne rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na existenciu organizačných zmien u odporcu, v dôsledku ktorých sa navrhovateľka stala nadbytočnou a v súvislosti s neexistenciou vhodného voľného pracovného miesta mal za to, že mu nevznikla ponuková povinnosť voči navrhovateľke. Konštatoval nedostatočnosť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia v tomto smere, čím došlo podľa neho k odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom. Mal za to, že žiaden právny predpis neukladá zamestnávateľovi k jednotlivým pracovným pozíciám vyhotovovať analytické listy, preto podľa odporcu nie je určená miera konkrétnosti popisu pracovnej pozície, analytický list môže mať len informatívny charakter a analógiou s ust. § 43 ZP popisom pracovnej činnosti by malo byť len vymedzenie druhu práce a jeho stručná charakteristika. Uviedol, že popis práce na jednotlivých pozíciách vyplýva z Organizačného poriadku SACR a že iba odporca ako zamestnávateľ má právo rozhodnúť o kvalifikačných predpokladoch na obsadenie tej ktorej pozície. Pri ich stanovovaní je rozhodujúca faktická potreba toho, aby každú pozíciu zastávala osoba na to odborne spôsobilá a uvedenú kompetenciu odporcu nemôže obmedziť ani súd, či ním uvádzané Nariadenie a Zákon, ktoré upravujú iba odmeňovanie zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a nelimitujú zamestnávateľa v možnosti stanovovania kvalifikačných predpokladov na novo vytvorené pracovné miesta. Mal za to, že podľa ustálenej praxe súdov pre posúdenie voľnosti vhodného pracovného miesta v čase doručenia výpovede je rozhodujúca faktická potreba na výkon určitých činností a faktická potreba zamestnávateľa, aby tieto činnosti vykonávala osoba spôsobilá, disponujúca dostatočnými schopnosťami. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti teda podľa odporcu nie je dodržanie formálneho postupu pri jej plnení, ale faktická potreba zamestnávateľa na obsadenie pozície osobou schopnou vzhľadom na svoje kvalifikačné predpoklady reálne naplniť potreby zamestnávateľa. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 6 ods. 2 zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorého zamestnávateľ rozhodne o obsadení voľného pracovného miesta na základe posúdenia vhodnosti jednotlivých uchádzačov. Uviedol, že kvalifikačné predpoklady pre účely zaradenia do platových tried sa stanovujú spárovaním najnáročnejšej pracovnej činnosti vykonávanej v rámci pozície s pracovnou činnosťou uvedenou v katalógu pracovných činností (príloha č.1, resp. 2 Nariadenia) a priradením kvalifikačného predpokladu k tejto činnosti prislúchajúceho, preto podľa odporcu k stanovovaniu kvalifikačných predpokladov došlo v súlade s týmto postupom, keď voľné pracovné pozície u odporcu podľa neho boli vytvorené v súlade so zákonom a navrhovateľka nespĺňala ani len minimálne požiadavky na výkon uvedených činností. Konštatoval, že sama navrhovateľka prejavila záujem len o miesto pozície referenta pre kreatívu a tvorbu štandardov a pozíciu na sekretariáte riaditeľa sekcie marketingu cestovného ruchu, následne však sama uviedla, že nespĺňa na miesto referenta pre kreatívu a tvorbu štandardov požiadavku jazykovej úrovne a praxe, pričom vhodnosť tejto práce pre navrhovateľku bola vyvrátená i svedeckou výpoveďou svedka Š.. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o tejto skutočnosti považoval za arbitrárne, poukazujúc na nevysporiadanie sa s touto skutočnosťou v odôvodnení rozhodnutia. Mal za to, že kvalifikačné predpoklady na voľné pracovné miesta boli v predložených analytických listoch konkretizované a písomne zachytené, poukázal na neprípustnosť hodnotenia kvalifikačných predpokladov na voľné mesta zamestnancom a ani súdom, preto postup súdu prvého stupňa mal za nezákonný, keď pri svojich úvahách vychádzal zo svedeckej výpovede svedkyne Ž. o neadekvátnosti požiadaviek na tieto pracovné pozície. Konštatoval, že v súvislosti s predmetnou výpoveďou bola navrhovateľka konfrontovaná s piatimi analytickými listami, pretože na ostatné voľné pozície navrhovateľka nespĺňala kvalifikačné predpoklady a ďalšie miesta boli mimo dohodnutého miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy. V tomto smere poukázal na bezpredmetnosť svedeckej výpovede svedkyne Ž. o nejasnosti kritérií v analytických listoch. S týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia podľa odporcu nevysporiadal. Mal za to, že prvostupňový súd nevedel identifikovať voľnú a súčasne vhodnú pracovnú pozíciu pre navrhovateľku. Pokiaľ ide o dočasne neobsadené pracovné miesto asistentky na sekretariáte riaditeľa sekcie marketingu (podľa odôvodnenia prvostupňového súdu), tvrdil, že išlo o obsadené pracovné miesto pani Š. a odporca nemal vedomosť o predpokladanej dĺžke trvania jej práceneschopnosti, t.j. odporca nemal reálnu potrebu na výkon práce na tejto pozícii, ktorý bol zabezpečený praxujúcou študentkou. Uviedol, že prioritné v tomto smere je zachovanie pracovného pomeru a nie zamestnávanie nadbytočného zamestnanca vo forme dočasného zastupovania iného zamestnanca. Podľa odporcu na tomto nič nemení ani skutočnosť, že uplynutím času bola na túto pozíciu prijatá iná zamestnankyňa na dobu určitú. Poukázal na nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa o tom, že popis pracovných pozícií je všeobecný a nevysvetlil dostatočne, v akom rozsahu je podľa neho odporca obmedzený Nariadením a Zákonom pri určovaní kvalifikačných predpokladov. V tomto smere poukázal na rozhodnutia ÚS SR (č. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08) o náležitostiach presvedčivosti súdneho rozhodnutia pre právnickú i laickú verejnosť. Mal za to, že úlohou súdu prvého stupňa bolo určiť, ku ktorým pracovným miestam sa ponuková povinnosť odporcu voči navrhovateľke vzťahovala. Argumentáciu súdu prvého stupňa v tomto smere považoval za nepreskúmateľnú odvolacím súdom, uviedol, že súd sa nevysporiadal s vykonaným dokazovaním ohľadom nedostatku kvalifikačných predpokladov navrhovateľky na voľné pracovné miesta a že súd prvého stupňa nesprávne použil pri rozhodovaní i okolnosti zistené z iných súdnych konaní bez možnosti argumentácie odporcu k nim, čím mu spôsobil odňatie možnosti konať pred súdom. V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhovateľka uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa žiada ako vecne správne potvrdiť, keďže odporca na voľné pracovné miesta nemal vytvorené žiadne kvalifikačné predpoklady a teda mal k nim voči navrhovateľke ponukovú povinnosť, a to v zmysle Zákonníka práce. Mala za to, že zamestnávateľom stanovené kritéria majú platiť pre všetkých zamestnancov rovnako a v tomto smere poukázala na účelovosť konania odporcu, ako aj na účelovosť vymedzenia kvalifikačných požiadaviek práve na voľné pracovné miesto referenta pre kreatívu a tvorbu štandardov. Poukázala na to, že i podľa vyjadrení odporcu jej i súdu bolo predložených päť analytických listov s tým, že na žiadne z nich nespĺňa kvalifikačné predpoklady, ďalšie analytické listy odporca nepredkladal, čo bral do úvahy i súd prvého stupňa. K potrebe reálneho obsadenia voľných pracovných miest uviedla, že ako dôležitá sa javí skutočnosť, že sám odporca priznal, že dané pracovné pozície mal v pláne obsadiť. Práve za dôležité označila dodržanie formálneho postupu pri plnení ponukovej povinnosti, nakoľko sa jedná o hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede. Mala za to, že odporca zámerne nevytvoril analytické listy na ďalšie voľné pracovné miesta, keďže k nim nemal žiadne kvalifikačné predpoklady stanovené. Podľa nej názor odporcu znižuje význam ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, keď vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa nedošlo k zisteniu, kto analytické listy za odporcu vypracoval. V prípade stotožnenia sa s názorom odporcu by podľa jej názoru došlo k rozporu s dobrými mravmi. Tvrdila, že na miesto asistentky riaditeľa sekcie marketingu bola nezákonne prijatá dočasne praxujúca študentka napriek schopnostiam navrhovateľky túto prácu vykonávať a poukázala na cielenosť konania odporcu proti jej osobe. Mala za to, že súd prvého stupňa na rozhodnutie vo veci aplikoval Zákonník práce a Nariadením a Zákonom sa zaoberal len podporne, k odňatiu možnosti konať pred súdom vo vzťahu k odporcovi teda podľa nej nedošlo, pretože odporcovi bolo v rámci preskúmavaného konania umožnené vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považovala za dostatočne presvedčivé a zrozumiteľné. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal predmetnú vec v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním, rozhodnutím súd odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, rozsudok je presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a kvalifikovanú argumentáciu o nedostatočnosti preukázania splnenia ponukovej povinnosti odporcom, v priamej príčinnej súvislosti s ktorou skutočnosťou nastáva potom neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Zamestnávateľ v súdnom konaní preukazuje splnenie podmienky príčinnej súvislosti medzi organizačnými zmenami a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve v rámci zmluvne dohodnutého pracovného miesta výkonu práce, a teda práce doposiaľ ním vykonávané nepotrebuje vôbec alebo v pôvodnom rozsahu, teda ak zamestnávateľ nebude v budúcnosti využívať činnosti toho ktorého zamestnanca, v tom ktorom pracovnom zaradení, s tou ktorou pracovnou náplňou, a to vychádzajúc z platnej pracovnej zmluvy. Je práve úlohou súdu preskúmavať, či rozhodnutie zamestnávateľa bolo rozhodnutím o zmene úloh zamestnávateľa, o zmene jeho technického vybavenia alebo rozhodnutím o organizačných zmenách a v tejto súvislosti potom hľadať aj príčinnú súvislosť nadbytočnosti zamestnanca s týmto rozhodnutím zamestnávateľa. Ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce potom upravuje ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1, písm. b/ tak, že zamestnávateľovi dáva dve alternatívy. Po prvé, ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, t.j. ak nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (tzv. absolútna nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá, po druhé, ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu mu ponúknuť. Za inú vhodnú prácu sa v zmysle uvedeného považuje práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Okrem toho výkon tejto ponukovej povinnosti nesmie byť v rozpore so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať. Za vhodnú prácu v tomto smere však možno považovať aj prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia zamestnanca. Určovať kvalifikačné predpoklady, požadovanú prax a odbornú prípravu má právo zamestnávateľ, avšak preukázanie nesplnenia týchto parametrov dotknutým zamestnancom je taktiež jeho dôkaznou povinnosťou. Ponuková povinnosť platí rovnako aj v prípade, ak pri organizačnej zmene sa stali nadbytočnými súčasne viacerí zamestnanci, pretože zamestnávateľ má voči každému z nich ponukovú povinnosť osobitne. V zmysle ust. § 63 ods. 2, písm. b/ Zákonníka práce obligatórnymi hranicami pre vhodnosť inej práce sú zdravotná spôsobilosť a schopnosti zamestnanca, pretože v prípade absencie potrebnej kvalifikácie pre voľné pracovné miesto u dotknutého zamestnanca je tento nedostatok v niektorých prípadoch možné riešiť predchádzajúcou prípravou na výkon iného druhu práce. V takom prípade je potrebné preukázanie zamestnávateľom, že zamestnanec prípravu odmietne absolvovať, pretože takáto situácia na ujmu zamestnávateľa byť nemôže. Účelom ust. § 63 ods. 2, písm.b/ Zákonníka práce je tak prepojenie so sociálnou politikou štátu majúcou na zreteli zabraňovanie zvyšovania nezamestnanosti. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti splnenie ponukovej povinnosti musí tvrdiť i dokazovať zamestnávateľ. Ak však tvrdí, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať pre neexistenciu iného vhodného pracovného miesta, je na ňom, aby v konaní preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami, keďže má ísť o absolútnu nemožnosť ďalšieho zamestnávania, pri existencii voľných pracovných miest v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy musí potom tvrdiť a pre úspešnosť v spore i preukázať, že zamestnanec na výkon tejto práce nespĺňa predpoklady zdravotné, kvalifikačné, či nemá na ňu iné schopnosti, resp. že ponúknutú prácu odmietol, alebo nebol ochotný pristúpiť na predchádzajúcu prípravu. Podmienkou platnosti každej výpovede z pracovného pomeru je jej písomnosť a doručenie zamestnancovi a rovnako i uvedenie výpovedného dôvodu tak, aby tento nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť, či upravovať, nemožno uviesť ani všeobecný a nekonkretizovaný dôvod. V prípade výpovede podľa § 63 ods. 1, písm.b/ ZP je potrebné ako dôvod výpovede uviesť uskutočnenie organizačných zmien, ktoré mali za následok zrušenie pracovných miest, ako aj zdôvodnenie, prečo došlo k zrušeniu pracovných miest. Takéto konkretizovanie výpovedného dôvodu vo výpovedi posudzovanej súdom v predmetnej veci absentuje a uvedená skutočnosť už sama o sebe zakladá neplatnosť tejto výpovede z pracovného pomeru. Inak je potom z obsahu spisového materiálu zrejmé, že v danom prípade došlo k naplneniu formálnych náležitostí právneho úkonu výpovede pokiaľ ide o doručenie písomného prejavu takejto vôle zamestnávateľa zamestnancovi, keď ohľadom oprávnenia MUDr. M. v pracovnoprávnych vzťahoch a s tým súvisiaceho splnenia podmienky písomného prejavu tohto právneho úkonu sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa v tomto smere, na ktoré v tejto časti poukazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.). Taktiež sa však odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa o riadnom nesplnení ponukovej povinnosti odporcom, keď v rámci súdneho konania jej riadne splnenie mal preukázať práve on. Pre jeho úspešnosť v tomto ohľade bolo preto potrebné navrhnúť dokazovanie listinným dôkazom, a to celou organizačnou štruktúrou pre miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania (Slovenská agentúra pre cestovný ruch Banská Bystrica, pracovisko Bratislava, ulica Dr. V. Clementisa), a to na všetky pracovné pozície v rámci schopností, zdravotnej spôsobilosti či kvalifikácie navrhovateľky, z ktorej by bolo možné vyvodiť obsadenosť či neobsadenosť jednotlivých takýmito podmienkami vymedzených pracovných miest, a taktiež listinnými (životopis navrhovateľky, absolvované školenia a pod.), či inými (svedeckými) dôkazmi preukázať, že navrhovateľka kritéria a požiadavky stanovené odporcom na tieto prípadne neobsadené druhy prác, ktoré mohli byť i nižšej kvalifikácie a iného druhu, než navrhovateľka vykonávala doposiaľ, nespĺňa. Predmetné konanie je konaním sporovým, v rámci ktorého s poukazom na ust. § 120 ods. 1 O.s.p. je dôkazné bremeno na účastníkoch konania, ktorí okrem povinnosti tvrdenia majú povinnosť i navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, keďže v zmysle uvedeného ustanovenia O.s.p. súd z vlastnej iniciatívy vykonáva dokazovanie len v nevyhnutnom rozsahu danom hmotným právom. Na základe uvedeného je potom zrejmé, že ak odporca vyššie uvedené dokazovanie nenavrhol, správne súd prvého stupňa ustálil, že nedošlo k preukázaniu riadneho splnenia ponukovej povinnosti odporcu voči navrhovateľke. So zreteľom na obsah odvolania odporcu sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom (II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci , postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV.ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodný skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania. Pre úplnosť je potrebné odvolacím súdom uviesť, že rozhodnutie súdu o tom, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná a pracovný pomer navrhovateľky u odporcu naďalej trvá, je rozhodnutím čiastočným, nie medzitímnym, pretože došlo k rozhodnutiu o časti uplatnených nárokov navrhovateľky a nie o základe nároku. Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje pre rozsudok čiastočný, medzitímny a konečný toto ich označenie ako zvláštnu náležitosť jeho formy, preto jeho nesprávne označenie nie je možné považovať za postihnutie rozhodnutia procesnou vadou. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, nakoľko v danej veci nešlo o konečný rozsudok, preto trovy konania ustáli súd prvého stupňa až v konečnom rozhodnutí v predmetnej veci. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.