Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/6/2013 z 18. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. marca 2014, sp. zn. 4CoPr/6/2013, ECLI:SK:KSBA:2014:1211225803.1 Krajský súd Bratislava | 4CoPr/6/2013 | ECLI:SK:KSBA:2014:1211225803.1 | 2014-03-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 ZP, § 9 ods. 2 ZP, § 63 ods. 1 ZP, § 63 ods. 2 ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1 ZP, § 10 ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP, § 211 ods. 2 OSP, § 156 ods. 3 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b07a9781-c8c3-4a5d-9806-b74e4121209c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1211225803.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/6/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211225803
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211225803.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky:
R. V.Č., Z. W. X, Z., proti odporcovi: Slovenská agentúra pre cestovný ruch, Dr. Vl. Clementisa 10,
Bratislava, IČO: 35 653 001, zast. advokátskou kanceláriou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o.,
IČO: 36 795 038, so sídlom Vlčkova 18, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
11. marca 2013, č.k. 58 Cpr 1/2011-242, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitímny (čiastočný) rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým medzitímnym (čiastočným) rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď daná
navrhovateľke listom odporcu zo dňa 12.01.2011 je neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľkou
a odporcom trvá, s tým, že o náhrade mzdy a náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
tohto medzitímneho rozsudku. Rozhodol tak s poukazom na ust. § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení
účinnom v rozhodnom čase, § 61 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, § 63 ods. 1, písm. b/ a § 63 ods. 2,
§ 77 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce a s poukazom na zistený skutkový stav, podľa ktorého v zmysle
pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 30.04.2007 pracovala navrhovateľka u
odporcu na pozícii samostatného odborného ekonóma, sekcia financovania a organizácie, pracovný
pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s miestom výkonu práce na pracovisku odporcu v Bratislave.
Konštatoval, že pracovná pozícia (druh práce) navrhovateľky bola niekoľkokrát na základe písomných
dohôd menená tak, že od 01.10.2007 navrhovateľka pracovala na pozícii referenta NUTIS-u, oddelenie
e-media, sekcia marketingu, od 15.01.2008 na pozícii referenta pre grafiku a audiovizuálnu produkciu,
odbor marketingu a AV produkcie, sekcia marketingu cestovného ruchu, od 01.08.2009 na pozícii
asistentky riaditeľa sekcie, sekcia marketingu cestovného ruchu a od 01.04.2010 na pracovnej pozícii
asistent odboru tlačovín a edičnej činnosti. Dokazovaním zistil, že dňa 12.01.2011 generálny riaditeľ
odporcu prijal Rozhodnutie o organizačnej zmene odporcu ako zamestnávateľa navrhovateľky s
účinnosťou od 15.01.2011, ktorá sa dotkla sekcie marketingu, financovania, štrukturálnych fondov EÚ,
právneho odboru, odboru vnútornej kontroly a komunikačného odboru. V súvislosti s touto organizačnou
zmenou bola dňa 12.01.2011 navrhovateľke po jej predchádzajúcom prerokovaní s ňou doručená
písomná výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 Zákonníka práce , nakoľko na základe
organizačnej zmeny zamestnávateľa od 15.01.2011 malo byť zrušené miesto asistenta tlačovín a
edičnej činnosti na odbore tlačovín a edičnej činnosti, ako aj celého odboru tlačovín a edičnej činnosti,
keď podľa odporcu žiadne z voľných pracovných miest nebolo miestom, na ktoré by sa vzťahovala
ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Uviedol, že výpoveď podpísal v zastúpení
MUDr. J. M., ktorého podpis bol pripojený k predtlačenému menu a priezvisku R.. B. Z., generálneho
riaditeľa. Podľa prvostupňového súdu výpoveď bola s navrhovateľkou vopred prerokovaná a táto bola



oboznámená so štruktúrou voľných pracovných miest ako aj s požiadavkami a predpokladmi na tieto
miesta a s názorom odporcu, že na žiadne z uvedených voľných pracovných miest sa ponuková
povinnosť nevzťahuje. Konštatoval, že podľa piatich analytických listov predložených navrhovateľke
pri oznamovaní organizačnej zmeny mal odporca k dispozícii nasledujúce pracovné miesta: vedúci
odboru marketingovej komunikácie, vedúci odboru kongresového turizmu, referent pre produktové línie,
referent pre marketingové kampane a referent pre kreatívnu a tvorbu štandardov, ďalej že listom zo
dňa 28.02.2011 navrhovateľka oznámila odporcovi, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom
zamestnávaní a poukázal na bod 2 dodatku č. 4 Organizačného poriadku odporcu, podľa ktorého
generálneho riaditeľa počas neprítomnosti zastupuje poverený zástupca, ktorým je vedúci odboru
stratégie a rozvoja, pokiaľ nie je osobitne v splnomocnení menovite uvedené inak. Mal za to, že v danej
veci medzi účastníkmi konania nebolo sporné doručenie výpovede navrhovateľke dňa 12.01.2011, v
dôsledku ktorej sa pracovný pomer mal končiť uplynutím výpovednej doby dňa 31.03.2011 a konštatoval
nepochybné doručenie listu navrhovateľky o tom, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom
zamestnávaní, odporcovi, a to na základe odtlačku pečiatky odporcu a podpisu zamestnankyne
Z., rovnako dodržanie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty pre podanie predmetnej žaloby podľa §
77 Zákonníka práce, dostatočne určité vymedzenie dôvodu výpovede a preukázanosť uskutočnenia
organizačných zmien u odporcu, ktorá bola odôvodnená zmenou úloh, zamerania, potrieb a profesijného
zloženia jednotlivých odborných útvarov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce a ušetriť finančné prostriedky,
nepochybnosť zrušenia pracovného miesta navrhovateľky v dôsledku tejto organizačnej zmeny a
plánovania skončenia jej pracovného pomeru uplynutím výpovednej lehoty dňa 31.03.2011, t.j. po
začiatku účinnosti organizačných zmien. Konštatoval preto nadbytočnosť navrhovateľky a preukázanie
príčinnej súvislosti medzi jej nadbytočnosťou a danou organizačnou zmenou. Mal za to, že jeho úlohou
súdu preto ostalo zaoberať sa splnením ponukovej povinnosti zo strany odporcu podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce. Podľa súdu prvého stupňa došlo k ustáleniu, že zo strany odporcu bolo
navrhovateľke predložených 5 analytických listov na voľné pracovné miesta, avšak zároveň jej bolo
oznámené, že na žiadne z nich nespĺňa odborné a kvalifikačné predpoklady a nedošlo k preukázaniu
odporcom tvrdenej skutočnosti o ponúknutí voľného miesta referenta pre kreatívu a tvorbu štandardov
a odmietnutí tohto miesta navrhovateľkou. Mal za to, že nie je povinnosťou zamestnávateľa predkladať
analytické listy na voľné pracovné miesta, ale jeho povinnosťou je preukázať neexistenciu vhodného
voľného pracovného miesta z hľadiska jeho zdravotnej spôsobilosti, jeho schopností a kvalifikácie, čo
odporca v konaní podľa prvostupňového súdu nepreukázal. Ustálil, že nemožno konštatovať, že by sa
na odporcu nevzťahovala ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce v danom prípade,
pretože z predmetných analytických listov nevyplýva, že by nešlo o miesta vhodné navrhovateľke
ponúknuť. Podľa súdu prvého stupňa z nich nie je možné ustáliť popis a druh pracovných činností
na jednotlivých pozíciách vzhľadom na ich všeobecnosť a neurčitosť. Uviedol, že je právom odporcu
ako zamestnávateľa určiť kvalifikačné predpoklady, ktoré právo je uňho modifikované aj nariadením
vlády č. 341/2004 Z.z. v spojení so zák.č. 553/2003 Z.z., avšak ak odporca k týmto voľným pracovným
miestam nemal kvalifikačné predpoklady presne vymedzené a tieto sa podľa výsledkov vykonaného
dokazovania dopĺňali až následne po 12.01.2011, nemožno vylúčiť vhodnosť niektorého z uvedených
miest pre navrhovateľku. Taktiež konštatoval preukázanie skutočnosti o ďalších analytických listoch na
voľné pracovné miesta, ktoré však navrhovateľke ani predložené neboli pre nespĺňanie požiadaviek .
Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvého stupňa ani nebolo povinnosťou navrhovateľky na predložené
analytické listy reagovať, keď navyše svedok JUDr. Z. zamestnaný u odporcu ako referent pre právne
služby vypovedal, že pri prerokovávaní výpovede s navrhovateľkou nemal k dispozícii jej osobnú
zložku a teda nemal vedomosť o tom, či na uvedené miesta navrhovateľka prípadne predpoklady
spĺňa alebo nie. Prihliadol na ukončené stredoškolské vzdelanie navrhovateľky a na rôzne pracovné
pozície ňou v minulosti u odporcu vykonávané a z uvedeného dôvodu na vhodnosť ponúknutia dočasne
neobsadeného miesta asistentky riaditeľa sekcie marketingu, a to i na čas určitý, pretože túto pracovnú
pozíciu navrhovateľka v minulosti už zastávala a zamestnankyňa v tejto pracovnej pozícii bola dlhodobo
práceneschopná. Konštatoval, že reálnej potrebe práce tejto asistentky nasvedčovala aj skutočnosť,
že túto prácu v čase organizačnej zmeny vykonávala v rámci praxe študentka a v neskoršom období
dňa 11.05.2011 bola na toto pracovné miesto prijatá nová zamestnankyňa na dobu určitú. Ustálil, že
k rozviazaniu pracovného pomeru s navrhovateľkou došlo neplatne, pretože si odporca nesplnil svoju
ponukovú povinnosť, resp. sa touto vôbec nezaoberal., keď odporca nepochybne nepreukázal, že by
nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom vhodným pre navrhovateľku. Záverom sa súd prvého
stupňa vysporiadal s otázkou, či výpoveď bola podpísaná osobou oprávnenou konať za odporcu. V tomto
smere poukázal na ust. § 9 Zákonníka práce a dodatok č. 4 Organizačného poriadku odporcu účinného
od 01.10.2010, podľa ktorého generálneho riaditeľa počas jeho neprítomnosti zastupuje poverený



zástupca, ktorým je vedúci odboru stratégie a rozvoja a vzhľadom na dokazovaním preukázanú
neprítomnosť generálneho riaditeľa v relevantný deň na pracovisku vyhodnotil MUDr. M. za osobu
oprávnenú za odporcu i vo veciach uzatvorenia, zmeny a ukončenia pracovnoprávnych vzťahov konať.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietnuť, resp. rozhodnutie zrušiť a vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať
pred súdom, súdne rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na
existenciu organizačných zmien u odporcu, v dôsledku ktorých sa navrhovateľka stala nadbytočnou
a v súvislosti s neexistenciou vhodného voľného pracovného miesta mal za to, že mu nevznikla
ponuková povinnosť voči navrhovateľke. Konštatoval nedostatočnosť odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia v tomto smere, čím došlo podľa neho k odňatiu možnosti odporcovi konať pred súdom.
Mal za to, že žiaden právny predpis neukladá zamestnávateľovi k jednotlivým pracovným pozíciám
vyhotovovať analytické listy, preto podľa odporcu nie je určená miera konkrétnosti popisu pracovnej
pozície, analytický list môže mať len informatívny charakter a analógiou s ust. § 43 ZP popisom
pracovnej činnosti by malo byť len vymedzenie druhu práce a jeho stručná charakteristika. Uviedol,
že popis práce na jednotlivých pozíciách vyplýva z Organizačného poriadku SACR a že iba odporca
ako zamestnávateľ má právo rozhodnúť o kvalifikačných predpokladoch na obsadenie tej ktorej pozície.
Pri ich stanovovaní je rozhodujúca faktická potreba toho, aby každú pozíciu zastávala osoba na to
odborne spôsobilá a uvedenú kompetenciu odporcu nemôže obmedziť ani súd, či ním uvádzané
Nariadenie a Zákon, ktoré upravujú iba odmeňovanie zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme a nelimitujú zamestnávateľa v možnosti stanovovania kvalifikačných predpokladov na novo
vytvorené pracovné miesta. Mal za to, že podľa ustálenej praxe súdov pre posúdenie voľnosti vhodného
pracovného miesta v čase doručenia výpovede je rozhodujúca faktická potreba na výkon určitých
činností a faktická potreba zamestnávateľa, aby tieto činnosti vykonávala osoba spôsobilá, disponujúca
dostatočnými schopnosťami. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie splnenia ponukovej povinnosti teda
podľa odporcu nie je dodržanie formálneho postupu pri jej plnení, ale faktická potreba zamestnávateľa
na obsadenie pozície osobou schopnou vzhľadom na svoje kvalifikačné predpoklady reálne naplniť
potreby zamestnávateľa. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 6 ods. 2 zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone
práce vo verejnom záujme, podľa ktorého zamestnávateľ rozhodne o obsadení voľného pracovného
miesta na základe posúdenia vhodnosti jednotlivých uchádzačov. Uviedol, že kvalifikačné predpoklady
pre účely zaradenia do platových tried sa stanovujú spárovaním najnáročnejšej pracovnej činnosti
vykonávanej v rámci pozície s pracovnou činnosťou uvedenou v katalógu pracovných činností (príloha
č.1, resp. 2 Nariadenia) a priradením kvalifikačného predpokladu k tejto činnosti prislúchajúceho, preto
podľa odporcu k stanovovaniu kvalifikačných predpokladov došlo v súlade s týmto postupom, keď voľné
pracovné pozície u odporcu podľa neho boli vytvorené v súlade so zákonom a navrhovateľka nespĺňala
ani len minimálne požiadavky na výkon uvedených činností. Konštatoval, že sama navrhovateľka
prejavila záujem len o miesto pozície referenta pre kreatívu a tvorbu štandardov a pozíciu na sekretariáte
riaditeľa sekcie marketingu cestovného ruchu, následne však sama uviedla, že nespĺňa na miesto
referenta pre kreatívu a tvorbu štandardov požiadavku jazykovej úrovne a praxe, pričom vhodnosť
tejto práce pre navrhovateľku bola vyvrátená i svedeckou výpoveďou svedka Š.. Rozhodnutie súdu
prvého stupňa o tejto skutočnosti považoval za arbitrárne, poukazujúc na nevysporiadanie sa s touto
skutočnosťou v odôvodnení rozhodnutia. Mal za to, že kvalifikačné predpoklady na voľné pracovné
miesta boli v predložených analytických listoch konkretizované a písomne zachytené, poukázal na
neprípustnosť hodnotenia kvalifikačných predpokladov na voľné mesta zamestnancom a ani súdom,
preto postup súdu prvého stupňa mal za nezákonný, keď pri svojich úvahách vychádzal zo svedeckej
výpovede svedkyne Ž. o neadekvátnosti požiadaviek na tieto pracovné pozície. Konštatoval, že v
súvislosti s predmetnou výpoveďou bola navrhovateľka konfrontovaná s piatimi analytickými listami,
pretože na ostatné voľné pozície navrhovateľka nespĺňala kvalifikačné predpoklady a ďalšie miesta
boli mimo dohodnutého miesta výkonu práce podľa pracovnej zmluvy. V tomto smere poukázal
na bezpredmetnosť svedeckej výpovede svedkyne Ž. o nejasnosti kritérií v analytických listoch. S
týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia podľa odporcu
nevysporiadal. Mal za to, že prvostupňový súd nevedel identifikovať voľnú a súčasne vhodnú
pracovnú pozíciu pre navrhovateľku. Pokiaľ ide o dočasne neobsadené pracovné miesto asistentky
na sekretariáte riaditeľa sekcie marketingu (podľa odôvodnenia prvostupňového súdu), tvrdil, že išlo
o obsadené pracovné miesto pani Š. a odporca nemal vedomosť o predpokladanej dĺžke trvania
jej práceneschopnosti, t.j. odporca nemal reálnu potrebu na výkon práce na tejto pozícii, ktorý bol



zabezpečený praxujúcou študentkou. Uviedol, že prioritné v tomto smere je zachovanie pracovného
pomeru a nie zamestnávanie nadbytočného zamestnanca vo forme dočasného zastupovania iného
zamestnanca. Podľa odporcu na tomto nič nemení ani skutočnosť, že uplynutím času bola na túto pozíciu
prijatá iná zamestnankyňa na dobu určitú. Poukázal na nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa o tom, že popis pracovných pozícií je všeobecný a nevysvetlil dostatočne, v
akom rozsahu je podľa neho odporca obmedzený Nariadením a Zákonom pri určovaní kvalifikačných
predpokladov. V tomto smere poukázal na rozhodnutia ÚS SR (č. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS
402/08) o náležitostiach presvedčivosti súdneho rozhodnutia pre právnickú i laickú verejnosť. Mal za
to, že úlohou súdu prvého stupňa bolo určiť, ku ktorým pracovným miestam sa ponuková povinnosť
odporcu voči navrhovateľke vzťahovala. Argumentáciu súdu prvého stupňa v tomto smere považoval
za nepreskúmateľnú odvolacím súdom, uviedol, že súd sa nevysporiadal s vykonaným dokazovaním
ohľadom nedostatku kvalifikačných predpokladov navrhovateľky na voľné pracovné miesta a že súd
prvého stupňa nesprávne použil pri rozhodovaní i okolnosti zistené z iných súdnych konaní bez možnosti
argumentácie odporcu k nim, čím mu spôsobil odňatie možnosti konať pred súdom.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhovateľka uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa žiada ako vecne správne potvrdiť, keďže odporca na voľné pracovné miesta nemal
vytvorené žiadne kvalifikačné predpoklady a teda mal k nim voči navrhovateľke ponukovú povinnosť,
a to v zmysle Zákonníka práce. Mala za to, že zamestnávateľom stanovené kritéria majú platiť pre
všetkých zamestnancov rovnako a v tomto smere poukázala na účelovosť konania odporcu, ako aj
na účelovosť vymedzenia kvalifikačných požiadaviek práve na voľné pracovné miesto referenta pre
kreatívu a tvorbu štandardov. Poukázala na to, že i podľa vyjadrení odporcu jej i súdu bolo predložených
päť analytických listov s tým, že na žiadne z nich nespĺňa kvalifikačné predpoklady, ďalšie analytické
listy odporca nepredkladal, čo bral do úvahy i súd prvého stupňa. K potrebe reálneho obsadenia
voľných pracovných miest uviedla, že ako dôležitá sa javí skutočnosť, že sám odporca priznal, že dané
pracovné pozície mal v pláne obsadiť. Práve za dôležité označila dodržanie formálneho postupu pri
plnení ponukovej povinnosti, nakoľko sa jedná o hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede. Mala za
to, že odporca zámerne nevytvoril analytické listy na ďalšie voľné pracovné miesta, keďže k nim nemal
žiadne kvalifikačné predpoklady stanovené. Podľa nej názor odporcu znižuje význam ustanovenia § 63
ods. 2 Zákonníka práce, keď vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa nedošlo k zisteniu,
kto analytické listy za odporcu vypracoval. V prípade stotožnenia sa s názorom odporcu by podľa jej
názoru došlo k rozporu s dobrými mravmi. Tvrdila, že na miesto asistentky riaditeľa sekcie marketingu
bola nezákonne prijatá dočasne praxujúca študentka napriek schopnostiam navrhovateľky túto prácu
vykonávať a poukázala na cielenosť konania odporcu proti jej osobe. Mala za to, že súd prvého stupňa
na rozhodnutie vo veci aplikoval Zákonník práce a Nariadením a Zákonom sa zaoberal len podporne, k
odňatiu možnosti konať pred súdom vo vzťahu k odporcovi teda podľa nej nedošlo, pretože odporcovi
bolo v rámci preskúmavaného konania umožnené vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považovala za dostatočne presvedčivé a zrozumiteľné.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal predmetnú vec v medziach
a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p.. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.,
nakoľko dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci
zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich
základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne
normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157
ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav
odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím
konaním, rozhodnutím súd odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, rozsudok je presvedčivý,
obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a
kvalifikovanú argumentáciu o nedostatočnosti preukázania splnenia ponukovej povinnosti odporcom, v
priamej príčinnej súvislosti s ktorou skutočnosťou nastáva potom neplatnosť výpovede z pracovného
pomeru. V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom
prvého stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého



stupňa iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené
argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

Zamestnávateľ v súdnom konaní preukazuje splnenie podmienky príčinnej súvislosti medzi
organizačnými zmenami a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť ide vtedy, ak zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve v rámci
zmluvne dohodnutého pracovného miesta výkonu práce, a teda práce doposiaľ ním vykonávané
nepotrebuje vôbec alebo v pôvodnom rozsahu, teda ak zamestnávateľ nebude v budúcnosti využívať
činnosti toho ktorého zamestnanca, v tom ktorom pracovnom zaradení, s tou ktorou pracovnou náplňou,
a to vychádzajúc z platnej pracovnej zmluvy. Je práve úlohou súdu preskúmavať, či rozhodnutie
zamestnávateľa bolo rozhodnutím o zmene úloh zamestnávateľa, o zmene jeho technického vybavenia
alebo rozhodnutím o organizačných zmenách a v tejto súvislosti potom hľadať aj príčinnú súvislosť
nadbytočnosti zamestnanca s týmto rozhodnutím zamestnávateľa. Ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce
potom upravuje ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v
§ 63 ods. 1, písm. b/ tak, že zamestnávateľovi dáva dve alternatívy. Po prvé, ak nemá možnosť
zamestnanca naďalej zamestnávať, t.j. ak nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (tzv. absolútna
nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá, po druhé, ak má pre
zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá
zamestnancovi výpoveď, túto prácu mu ponúknuť. Za inú vhodnú prácu sa v zmysle uvedeného považuje
práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca.
Okrem toho výkon tejto ponukovej povinnosti nesmie byť v rozpore so zásadou vyplývajúcou z čl. 2
Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v
súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať. Za vhodnú prácu v tomto
smere však možno považovať aj prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia zamestnanca.
Určovať kvalifikačné predpoklady, požadovanú prax a odbornú prípravu má právo zamestnávateľ,
avšak preukázanie nesplnenia týchto parametrov dotknutým zamestnancom je taktiež jeho dôkaznou
povinnosťou. Ponuková povinnosť platí rovnako aj v prípade, ak pri organizačnej zmene sa stali
nadbytočnými súčasne viacerí zamestnanci, pretože zamestnávateľ má voči každému z nich ponukovú
povinnosť osobitne. V zmysle ust. § 63 ods. 2, písm. b/ Zákonníka práce obligatórnymi hranicami pre
vhodnosť inej práce sú zdravotná spôsobilosť a schopnosti zamestnanca, pretože v prípade absencie
potrebnej kvalifikácie pre voľné pracovné miesto u dotknutého zamestnanca je tento nedostatok v
niektorých prípadoch možné riešiť predchádzajúcou prípravou na výkon iného druhu práce. V takom
prípade je potrebné preukázanie zamestnávateľom, že zamestnanec prípravu odmietne absolvovať,
pretože takáto situácia na ujmu zamestnávateľa byť nemôže. Účelom ust. § 63 ods. 2, písm.b/ Zákonníka
práce je tak prepojenie so sociálnou politikou štátu majúcou na zreteli zabraňovanie zvyšovania
nezamestnanosti. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti splnenie ponukovej povinnosti
musí tvrdiť i dokazovať zamestnávateľ. Ak však tvrdí, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať pre neexistenciu iného vhodného pracovného miesta, je na ňom, aby v konaní
preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami, keďže
má ísť o absolútnu nemožnosť ďalšieho zamestnávania, pri existencii voľných pracovných miest v
mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy musí potom tvrdiť a pre úspešnosť v spore i preukázať,
že zamestnanec na výkon tejto práce nespĺňa predpoklady zdravotné, kvalifikačné, či nemá na ňu
iné schopnosti, resp. že ponúknutú prácu odmietol, alebo nebol ochotný pristúpiť na predchádzajúcu
prípravu.

Podmienkou platnosti každej výpovede z pracovného pomeru je jej písomnosť a doručenie
zamestnancovi a rovnako i uvedenie výpovedného dôvodu tak, aby tento nebolo možné zameniť s iným
dôvodom. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť, či upravovať, nemožno uviesť ani všeobecný
a nekonkretizovaný dôvod. V prípade výpovede podľa § 63 ods. 1, písm.b/ ZP je potrebné ako dôvod
výpovede uviesť uskutočnenie organizačných zmien, ktoré mali za následok zrušenie pracovných miest,
ako aj zdôvodnenie, prečo došlo k zrušeniu pracovných miest. Takéto konkretizovanie výpovedného
dôvodu vo výpovedi posudzovanej súdom v predmetnej veci absentuje a uvedená skutočnosť už sama
o sebe zakladá neplatnosť tejto výpovede z pracovného pomeru. Inak je potom z obsahu spisového
materiálu zrejmé, že v danom prípade došlo k naplneniu formálnych náležitostí právneho úkonu
výpovede pokiaľ ide o doručenie písomného prejavu takejto vôle zamestnávateľa zamestnancovi, keď
ohľadom oprávnenia MUDr. M. v pracovnoprávnych vzťahoch a s tým súvisiaceho splnenia podmienky
písomného prejavu tohto právneho úkonu sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvého
stupňa v tomto smere, na ktoré v tejto časti poukazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.).



Taktiež sa však odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa o riadnom nesplnení ponukovej
povinnosti odporcom, keď v rámci súdneho konania jej riadne splnenie mal preukázať práve on. Pre
jeho úspešnosť v tomto ohľade bolo preto potrebné navrhnúť dokazovanie listinným dôkazom, a to celou
organizačnou štruktúrou pre miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi
účastníkmi konania (Slovenská agentúra pre cestovný ruch Banská Bystrica, pracovisko Bratislava,
ulica Dr. V. Clementisa), a to na všetky pracovné pozície v rámci schopností, zdravotnej spôsobilosti
či kvalifikácie navrhovateľky, z ktorej by bolo možné vyvodiť obsadenosť či neobsadenosť jednotlivých
takýmito podmienkami vymedzených pracovných miest, a taktiež listinnými (životopis navrhovateľky,
absolvované školenia a pod.), či inými (svedeckými) dôkazmi preukázať, že navrhovateľka kritéria a
požiadavky stanovené odporcom na tieto prípadne neobsadené druhy prác, ktoré mohli byť i nižšej
kvalifikácie a iného druhu, než navrhovateľka vykonávala doposiaľ, nespĺňa. Predmetné konanie je
konaním sporovým, v rámci ktorého s poukazom na ust. § 120 ods. 1 O.s.p. je dôkazné bremeno na
účastníkoch konania, ktorí okrem povinnosti tvrdenia majú povinnosť i navrhnúť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, keďže v zmysle uvedeného ustanovenia O.s.p. súd z vlastnej iniciatívy vykonáva
dokazovanie len v nevyhnutnom rozsahu danom hmotným právom. Na základe uvedeného je potom
zrejmé, že ak odporca vyššie uvedené dokazovanie nenavrhol, správne súd prvého stupňa ustálil, že
nedošlo k preukázaniu riadneho splnenia ponukovej povinnosti odporcu voči navrhovateľke.

So zreteľom na obsah odvolania odporcu sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvého
stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom, keď odňatím možnosti
konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania. V zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a
hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom (II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide
o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci , postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV.ÚS 115/03). V danom
prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodný skutkový stav, primerane opísal priebeh konania,
stanoviská oboch procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania.

Pre úplnosť je potrebné odvolacím súdom uviesť, že rozhodnutie súdu o tom, že výpoveď z pracovného
pomeru je neplatná a pracovný pomer navrhovateľky u odporcu naďalej trvá, je rozhodnutím čiastočným,
nie medzitímnym, pretože došlo k rozhodnutiu o časti uplatnených nárokov navrhovateľky a nie o
základe nároku. Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje pre rozsudok čiastočný, medzitímny a
konečný toto ich označenie ako zvláštnu náležitosť jeho formy, preto jeho nesprávne označenie nie je
možné považovať za postihnutie rozhodnutia procesnou vadou.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, nakoľko v danej veci nešlo o konečný rozsudok,
preto trovy konania ustáli súd prvého stupňa až v konečnom rozhodnutí v predmetnej veci.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.