Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/210/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411214670 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1411214670.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a JUDr. Edity Szabovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: Ľ. K., B. B. X, B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 1.149,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu aj vedľajšieho účastníka na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 4. decembra 2012, č. k. 18C/14/2012-90, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 4. decembra 2012, č. k. 18C/14/2012-90, p o t v r d z u j e . Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1.149,21 eur s úrokom z omeškania 14,25 % ročne zo sumy 879,21 eur od 4.10.2007 do zaplatenia. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že VÚB, a.s. na základe Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 27.7.2004 (ďalej aj „úverová zmluva“) poskytla žalovanému úver - flexipôžičku v sume 70.000,- Sk, ktorú žalovaný nesplácal riadne a včas. VÚB, a.s. z tohto dôvodu úverovú zmluvu vypovedala a voči žalovanému jej tak vznikol nárok na zaplatenie dlžnej sumy celkom vo výške 1.149,21 eur pozostávajúcej z istiny 979,21 eur, riadneho úroku 94,37 eur, úroku z omeškania 2,49 eur, ostatného príslušenstva a poplatkov 173,17 eur. V konaní nebolo sporné, že žalovaný z tejto sumy uhradil len časť vo výške 100 eur. Uvedenú pohľadávku voči žalovanému VÚB, a.s. zmluvou o postúpení pohľadávok postúpila na žalobcu. Nakoľko žalovaný dlžnú sumu istiny neuhradil ani žalobcovi, ani jeho právnemu predchodcovi, žalobca by mal právo na jej zaplatenie. Súd prvého stupňa sa však v prvom rade musel vysporiadať s námietkou premlčania vznesenou vedľajším účastníkom na strane žalovaného a následne na pojednávaní konanom dňa 4.12.2012 aj žalovaným, ako aj s otázkou platnosti Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 1.12.2010. Súd prvého stupňa najprv posudzoval platnosť Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 1.12.2010 uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Uviedol, že žalovaný v bode 2 tejto dohody uznal čo do dôvodu a výšky vo vzťahu k žalobcovi záväzok, ktorý vznikol na základe zmluvy číslo XXXXXXXXX zo dňa 27.7.2004 uzavretej s pôvodným veriteľom VÚB, a.s. V bode 3.4 dohody je zároveň obsiahnutá vedomosť žalovaného o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôraznil, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda je tak na neho, ako aj na právne úkony bezprostredne nadväzujúce na predmetnú spotrebiteľskú zmluvu, t. j. vrátane uznania dlhu, potrebné aplikovať ustanovenia právnych predpisov upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Právny vzťah medzi účastníkmi je preto podľa súdu prvého stupňa potrebné posúdiť najmä podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere, zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. a § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. a z vykonaného dokazovania ustálil, že Dohoda o uznaní a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 1.12.2010 nebola platne uzavretá. Uviedol, že ide o dohodu s predformulovaným obsahom, pričom je v rozpore s dobrými mravmi, najmä s citovaným ustanovením § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa, nakoľko pri jej uzavretí neboli dodržané princípy dobromyseľnosti a čestnosti, ale bola využitá lesť. Podľa názoru súdu prvého stupňa bolo snahou žalobcu dosiahnuť dohodou uznanie premlčaných záväzkov žalovaného. Tento právny úkon preto súd prvého stupňa považoval za nekalú obchodnú praktiku, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje, resp. môže narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 1.12.2010 je preto podľa súdu prvého stupňa neplatným právnym úkonom, ku ktorému neprihliadol. Súčasne poukázal na skutočnosť, že nakoľko ide o formulár dohody, možno mať vážne pochybnosti o tom, či ide o skutočný prejav vôle žalovaného. Keďže Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 1.12.2010 je neplatná, súd prvého stupňa vyhodnotil námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku ako dôvodnú. K plynutiu premlčacej doby uviedol, že v konaní nebolo sporné, že k zosplatneniu celého úveru došlo dňom 6.9.2007, kedy sa stala splatnou celá uplatnená pohľadávka, a teda nasledujúcim dňom začala plynúť premlčacia doba ohľadne uplatnenej pohľadávky. V súlade s ustanovením § 101 Obč. zák. tak všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 7.9.2010, pričom žaloba bola súdu doručená až dňa 14.11.2011, teda po márnom uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na premlčanie uplatnených peňažných nárokov a námietku premlčania vznesenú žalovaným ako aj vedľajším účastníkom, súdu prvého stupňa nezostalo iné, než žalobu z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietnuť. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania, nakoľko mu však v konaní žiadne trovy nevznikli, súd prvého stupňa mu ich náhradu nepriznal. O náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 prvá veta O.s.p. Uviedol, že v konaní neúspešný žalobca by bol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. povinný nahradiť trovy konania aj vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, avšak po zhodnotení všetkých okolností súd prvého stupňa dospel k záveru, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Prihliadol pritom na skutočnosť, že vedľajší účastník je združením podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorého účelom vo všeobecnosti je aktívna ochrana spotrebiteľov a to aj v tzv. spotrebiteľských súdnych sporoch. Podľa súdu prvého stupňa by preto takéto združenie malo byť spôsobilé poskytovať kvalifikovanú právnu ochranu a pomoc spotrebiteľovi bez toho, aby muselo byť zastúpené advokátom. Mal za to, že tento názor podporujú aj stanovy vedľajšieho účastníka, kde ako cieľ jeho činnosti je uvedená ,,kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka“, či obsah jeho internetovej stránky, na ktorej ponúka aktívnu ochranu spotrebiteľov v postavení žalobcu (príp. spolu so spotrebiteľom) alebo ako zástupca žalobcu - spotrebiteľa. Vedľajší účastník musí byť preto sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť spotrebiteľom právnu ochranu a pomoc v spotrebiteľských súdnych sporoch. Súčasne súd prvého stupňa poukázal na nehospodárnosť a neúčelnosť nákladov vynaložených združením vedľajšieho účastníka na účely právneho zastúpenia pred súdom, a to z dôvodu, že vzniklo práve na to, aby poskytovalo spotrebiteľom právnu pomoc a ochranu. Taktiež uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry má súd v procesnej rovine povinnosť poskytovať spotrebiteľovi ochranu, skúmať napr. či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky a v hmotnoprávnej rovine platí rovnosť účastníkov. Preto ak bol v predmetnej veci vedľajší účastník zastúpený advokátom, nemožno mať za to, že mu vznikol nárok na náhradu potrebných trov právneho zastúpenia na účelné uplatnenie alebo bránenie práva. Navyše súd prvého stupňa dodal, že prejednávaná vec predstavuje právne jednoduchý spor a z rozhodovacej činnosti mu je známe, že vedľajší účastník vystupuje v rovnakom postavení v mnohých ďalších rovnakých či obdobných sporoch (v ktorých jeho obrana spočíva vo vznesení námietky premlčania). Účasť v tomto konaní by preto mala byť pre neho bežnou či až rutinnou záležitosťou. V závere napadnutého rozsudku súd prvého stupňa skonštatoval, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka je v danej právnej veci nadbytočné, účelové a nehospodárne, nakoľko vedľajší účastník je, resp. mal by byť sám z podstaty svojej existencie spôsobilý na ochranu spotrebiteľa aj v rámci tohto súdneho konania. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si voči žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi uplatnil trovy prvostupňového i odvolacieho konania. Žalobca v úvode svojho odvolania poukázal na ustanovenia § 110 ods. 1 a § 558 Obč. zák. a uviedol, že dňa 1.12.2010 žalovaný podpísal Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorou uznal svoj záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 27.7.2004 uzavretej so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. vo výške 979,21 eur s prísl., čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ho splatiť. Zastával názor, že predmetná Dohoda spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, t. j. má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uviedol, že žalovaný v čl. 3 bod 3.4 Dohody súčasne potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch stým spojených. Žalobca v tejto súvislosti podotkol, že právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby a začatie plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby. Mal za to, že v predmetnej veci došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák. (začatie plynutia novej desaťročnej premlčacej doby) zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák. nemožno podľa žalobcu stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Obč. zák., čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Poznamenal, že uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 Obč. zák. nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal premlčané právo. Na rozdiel od uvedeného ust. § 558 Obč. zák. spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. Na základe uvedeného a s poukazom na čl. 3 bod 3.4 Dohody, v ktorej žalovaný potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu, bol žalobca toho názoru, že v danom prípade nastali účinky ustanovenia § 558 Obč. zák., a teda záväzok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Navyše podotkol, že žalovaný nespochybnil podpis Dohody. Vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho prístupom dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Žiadne ustanovenie pritom nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva a premlčaním dlh nezaniká, preto nemožno hovoriť o použití nekalých obchodných praktík. Naopak, konanie žalovaného, ktorý si bol vedomý svojho záväzku, avšak tento neuhradil, nemožno podľa žalobcu považovať za morálne a čestné, a preto je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Žalobca nesúhlasil so zamietnutím žaloby z dôvodu premlčania, nakoľko je podľa neho zrejmé, že ak by aj žalovaný v čase uznania dlhu nevedel o jeho premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák., aj v takomto prípade nastupuje a žalovaný sa nemôže brániť námietkou premlčania. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Cz 6/68, 33 Cdo /155/2007, 33 Odo 934/2005, 33 Odo/1039/2004 a 33 Odo/133/2005. Ďalej vo svojom odvolaní žalobca uviedol, že predmetná Dohoda neobsahuje žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie a jej obsah nie je tak rozsiahly, aby sa sním žalovaný nemal možnosť oboznámiť. Okrem toho žalovaný podpisoval Dohodu vo svojom bydlisku, teda mal možnosť si ju v pokoji prečítať a vysloviť s ňou svoj súhlas podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Žalovaný nebol k podpisu Dohody žiadnym spôsobom donútený a jej uzatvorením nedochádza k zhoršeniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa. Práve naopak, žalobca mu týmto poskytol možnosť plniť už existujúci splatný záväzok, s plnením ktorého sa žalovaný dostal do omeškania, v splátkach. Podľa žalobcu nemožno spochybniť, že ide o prejav slobodnej vôle žalovaného, ktorý si je vedomý svojho záväzku, uzavrieť so žalobcom predmetnú Dohodu a svoj záväzok postupne splatiť. Uvedené len potvrdzuje skutočnosť, že po telefonickej dohode účastníkov konania ohľadom splácania dlžnej sumy, bola žalovanému poštou zaslaná predmetná Dohoda podpísaná žalobcom v dvoch vyhotoveniach s tým, že v prípade súhlasu žalovaného so stanoveným splátkovým kalendárom a obsahom Dohody, tento Dohodu podpísal a v jednom vyhotovení zaslal späť žalobcovi. Žalovaný teda konal dobrovoľne, bez časovej tiesne, sám zaslal žalobcovi podpísanú Dohodu, čím sa zaviazal k splneniu svojho záväzku v splátkach a uznal predmetný záväzok. Pre úplnosť žalobca vo svojom odvolaní dodal, že predmetnou Dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán spočívajúcej v tom, že žalovanému je umožnené splácať záväzok v splátkach. Dochádza teda k zmene v spôsobe plnenia záväzku. Žalobca zdôraznil, že dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Ustanovenie Dohody o tom, že žalovaný uznáva svoj záväzok teda nemohlo byť žalovanému vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a na Dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie aj vedľajší účastník na strane žalovaného a napadol ním výrok, ktorým mu súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v ním napadnutej časti zmenil tak, že žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške 248,54 eur. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Vedľajší účastník mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zamietol žalobu z dôvodu, že prihliadol na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom v prospech žalovaného spotrebiteľa podaním zo dňa 29.6.2012 a rovnako sa oprel o právnu argumentáciu vedľajšieho účastníka týkajúcu sa Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach. Vytýkal súdu prvého stupňa, že výrok o nepriznaní trov vedľajšiemu účastníkovi je v úplnom kontraste s výrokom vo veci samej. Poukázal pritom na skutočnosť, že žalovaný bol pasívny až dokým sa neoboznámil s právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka. Bez vedľajšej intervencie spotrebiteľského združenia by bol žalovaný spotrebiteľ zaviazaný k povinnosti platiť premlčanú pohľadávku. Vedľajší účastník sa preto domnieval, že jasnejší príklad účelnosti právneho zastúpenia azda neexistuje. Podotkol, že po jeho vstupe do konania žalobca často berie žaloby späť a žiada konanie zastaviť, pričom v jeho podaniach jasne dominuje snaha presvedčiť súd, že na náhradu trov právneho zastúpenia má nárok práve on, napriek tomu, že je špecializovanou inkasnou skupinou a nie bezmajetné spotrebiteľské združenie, pretože je odborníkom v spotrebiteľskom práve. Podľa vedľajšieho účastníka však zo žiadnych právnych predpisov nevyplýva, že by spotrebiteľské združenie museli tvoriť iba odborníci na spotrebiteľské právo, nebodaj aj na právo procesné, aby aj v súdnom konaní boli laici schopní rovnocenne konkurovať špecializovanej advokátskej kancelárii žalobcu. V tejto súvislosti vedľajší účastník uviedol, že prevažujúca súdna prax rozhoduje o trovách zákonne a správne aj pri vedľajšom účastníctve, avšak s výnimkou bratislavských okresných súdov aj Krajského súdu v B., ktorí účinne bránia spotrebiteľskej ochrane a podporujú nekalé praktiky žalobcu a podobných dodávateľov. Namietal, že združenie zo spotrebiteľskej agendy nemôže mať žiaden biznis, pretože v úspešných konaniach je mu prisudzovaná iba náhrada trov konania spočívajúca v právnom zastupovaní, teda iba to, čo zaplatil, resp. je povinný zaplatiť svojim advokátom. Vedľajší účastník zastával názor, že ak je občiansky proces vedený zásadou úspechu vo veci v súvislosti s náhradou trov, nie je dôvod, aby žalobca nebol zaviazaný na trovy, ktoré zavinil tým, že podal žalobu o premlčaný nárok spoliehajúc sa, že spotrebiteľ premlčanie nenamietne, čo by sa mu bez vstupu vedľajšieho účastníka do konania aj podarilo. Od takejto činnosti môže žalobcu podľa vedľajšieho účastníka odradiť iba dôsledný postup všetkých súdov pri jeho zaväzovaní k náhrade trov v neúspešných sporoch. Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol I. výrok rozsudku súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a II. výrok napadnutého rozsudku aj s poukazom na jeho odvolanie zmeniť a uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške 248,54 eur. Súčasne si uplatnil a vyčíslil aj náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacím námietkam žalobcu vedľajší účastník zaujal stanovisko, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite argumentoval, prečo predmetnej Dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 1.12.2010, v ktorej mal žalovaný uznať svoj záväzok, nepriznal právne účinky, keď sa oprel o argumentáciu vedľajšieho účastníka z podania zo dňa 13.9.2012. Uviedol, že v konaní žalobcu, ktorý spotrebiteľom podsúva na podpis zdanlivo výhodné Dohody ako „splátkový kalendár“, vidí nekalý zámer a vzhľadom na túto skutočnosť sa k tejto právnej problematike vyvíja aj judikatúra odvolacích súdov. Vo vzťahu k predmetnej formulárovej dohode vedľajší účastník poukázal na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, z ktorých aj určité časti odcitoval. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná. Uviedol, že sa pridržiava svojich tvrdení v podanom odvolaní a mal za to, že v predmetnom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Zastával názor, že vedľajší účastník, združenie na ochranu spotrebiteľa, musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Ak by predsa len bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania, inak by združenie nevedelo naplniť predmet svojej činnosti a nebol by dôvod na jeho pripustenie do konania ako vedľajšieho účastníka. Podľa žalobcu taktiež existuje dôvodná pochybnosť, či samotný vedľajší účastník mal vedomosť, že vstúpil do predmetného konania, nakoľko právnemu zástupcovi udelil generálnu plnú moc, podľa ktorej mal advokát vykonávať úkony právnych služieb bez ďalšieho konkrétneho pokynu združenia. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k naplneniu podstaty úkonu právnej služby príprava a prevzatie vrátane prvej porady s klientom. Žalobca v tejto súvislosti upozornil aj na skutočnosť, že právny zástupca vedľajšieho účastníka sa o predmete konania dozvedel až po vstupe do konania, po tom ako mu bola zaslaná žaloba. Ďalej podotkol, že nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi súd neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Súd totiž pri každom účastníkov konania, vrátane vedľajšieho účastníka, skúma účelnosť vynaložených trov konania. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 78/03 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/100/2012. Podľa názoru žalobcu nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trov konania argumentovať ani ustanovením § 137 O.s.p., pretože toto priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu (ide najmä o Centrum právnej pomoci), kým združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý ho v konaní nezastupuje. Mal za to, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, na čo by mal súd prihliadať a použitím ustanovenia § 150 O.s.p. vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu ani k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu ako aj odvolanie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani odvolanie vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že na základe Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 27.7.2004 právny predchodca žalobcu, Všeobecná úverová banka, a. s., ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 70.000,- Sk s lehotou splatnosti 48 mesiacov a mesačnou anuitnou splátkou 2.052,59,- Sk (68,13 eur). Žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a poskytnuté finančné prostriedky nesplácal v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok, preto právny predchodca žalobcu vypovedal zmluvu a žalovaného vyzval na úhradu dlžnej sumy. Celý dlh žalovaného sa tak stal splatným dňa 6.9.2007. Dňa 3.10.2007 právny predchodca žalobcu postúpil žalobcovi pohľadávku ku dňu postúpenia celkom vo výške 1.249,21 eur vzniknutú v dôsledku neplnenia zmluvy žalovaným. Žalovaný z tejto sumy zaplatil žalobcovi len 100 eur, a preto si žalobca zvyšnú časť pohľadávky uplatnil žalobou v tomto konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že vedľajší účastník na strane žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 29.6.2012 vzniesol námietku premlčania celej pohľadávky žalobcu uplatňovanej žalobou, ku ktorej sa pripojil aj žalovaný na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 4.12.2012, súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou premlčania nároku žalobcu a v spojitosti s tým posudzoval aj platnosť Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach podpísanej žalobcom dňa 26.11.2010 a žalovaným dňa 1.12.2010, ktorú žalobca predložil súdu v priebehu konania. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa s týmito otázkami náležite vysporiadal, vec po právnej stránke správne posúdil a dospel aj k správnemu záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou v prejednávanej veci je premlčaný. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa má za to, že predmetná Zmluva o poskytnutí flexipôžičky obsahuje základné charakteristické znaky spotrebiteľských zmlúv, a to že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ podstatným spôsobom neovplyvňuje ani nemôže ovplyvniť obsah veriteľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Súčasťou predmetnej zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, a.s., pre poskytovanie spotrebných úverov a poistených spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, ktoré sú taktiež vopred pripravené a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť ani ovplyvniť ich obsah. Predmetná zmluva súčasne spĺňa pojmové znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. V zmysle uvedeného je právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v prejednávanej veci právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorý musí byť posudzovaný podľa ustanovení upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Vzhľadom na skutočnosť, že právny vzťah medzi účastníkmi konania v prejednávanej veci ako taký má povahu vzťahu vzniknutého zo spotrebiteľskej zmluvy, podľa odvolacieho súdu nie je možné jednotlivé zložky tohto vzťahu týkajúce sa pohľadávky vzniknutej z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy posudzovať izolovane a neprihliadať na jeho charakter. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že ustanovenia týkajúce sa právnych vzťahov spotrebiteľského charakteru je potrebné aplikovať aj na právne úkony bezprostredne nadväzujúce na predmetnú spotrebiteľskú zmluvu, akým je aj žalobcom predložená Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 1.12.2010. Odvolacie námietky žalobcu v tomto smere tak odvolací súd nepovažoval za dôvodné. V zmysle ustanovenia § 558 Obč. zák., ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 1.12.2010 v prejednávanej veci obsahovala jednak uznanie záväzku dlžníka (žalovaného), formu splatenia záväzku, rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. V bode 2 Dohody žalovaný uznal svoj záväzok čo do právneho dôvodu (zmluva č. XXXXXXXXX zo dňa 27.7.2004 uzavretá s pôvodným veriteľom) a výšky (2.354,40 eur). Podľa bodu 3.1 tejto Dohody sa žalovaný zaviazal splatiť svoj záväzok voči veriteľovi (žalobcovi) v 24 pravidelných splátkach v minimálnej výške 100 eur do 15.11.2012, pričom prílohou Dohody bol aj splátkový kalendár. Vedomosť žalovaného o premlčaní dlhu a jeho následkoch žalovaný vyhlásil v bode 3.4 Dohody. Odvolací súd sa vo vzťahu k tejto Dohode zaoberal otázkou, či zo strany žalobcu pri jej uzatváraní nedošlo k nekalým obchodným praktikám. Nekalými obchodnými praktikami v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov sú jednak obchodné praktiky uvedené v prílohe č. 1 tohto zákona, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé a jednak praktiky, ku ktorým došlo postupom dodávateľa v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ak podstatne narušujú alebo môžu podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z. z.), t. j. že napríklad môžu u spotrebiteľa vyvolať uzavretie zmluvy, dodatku, vykonanie určitého plnenia a pod. Odborná starostlivosť pritom vyjadruje úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u/ zák. č. 250/2007 Z. z.) a podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil (§ 2 písm. r/ zák. č. 250/2007 Z. z.). Odvolací súd obdobne ako súd prvého stupňa považoval v prejednávanej veci za nekalú obchodnú praktiku žalobcu jeho zámer dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky uzavretím Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach podpísanej žalovaným dňa 1.12.2010. Odvolací súd pritom prihliadol najmä na skutočnosť, že žalobca vyhlásenie žalovaného ohľadom vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch zakomponoval do bodu 3 predmetnej Dohody, ktorý upravuje formu splatenia záväzku, konkrétne do bodu 3.4., kde sa žalovaný zaviazal k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a príslušných úrokov z omeškania. Významnou v tejto súvislosti je aj skutočnosť, že predmetná Dohoda má charakter formulárovej dohody, a teda nemusí zodpovedať skutočnému prejavu vôle žalovaného. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že uvedený právny úkon je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a podstatne narušuje, resp. môže narušiť ekonomické správanie sa priemerného spotrebiteľa. Na základe uvedeného a s prihliadnutím na skutočnosť, že nekalé obchodné praktiky sú podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. zakázané, odvolací súd mal taktiež za to, že Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretá medzi účastníkmi konania je absolútne neplatným právnym úkonom. Vzhľadom na neplatnosť Dohody nemohlo dôjsť ani k následkom predpokladaným ustanovením § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák., a to začiatok plynutia novej desaťročnej premlčacej doby od uplynutia lehoty na plnenie pri tej ktorej splátke podľa splátkového kalendára. Z obsahu spisu vyplýva, že pohľadávka žalobcu sa stala splatnou dňa 6.9.2007. Všeobecná premlčacia doba v zmysle § 101 Obč. zák. začala plynúť dňa 7.9.2007 a jej posledným dňom bol deň 7.9.2010 (§ 122 ods. 2 Obč. zák.). Žaloba bola pritom podaná na súd prvého stupňa až dňa 14.11.2011, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Súd prvého stupňa preto správne vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom aj žalovaným a žalobu z tohto dôvodu zamietol. Odvolací súd má za to, že žalobcovi sa ani prostredníctvom podaného odvolania nepodarilo spochybniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky žalobcu, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák. nemožno stotožňovať s uznaním dlhu podľa § 558 Obč. zák. a že v prípade uznania práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák. zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Samotné odvolanie žalobcu z hľadiska používania pojmov uznanie dlhu a uznanie práva pôsobí zmätočne, žalobca tieto pojmy zamieňa a na jednom mieste vo svojom odvolaní hovorí o uznaní dlhu žalovaným a na inom o uznaní práva. Podľa názoru odvolacieho súdu z obsahu predmetnej Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach nepochybne vyplýva, že ide o dohodu o uznaní dlhu v zmysle § 558 Obč. zák. Podmienku uznania dlhu v zmysle § 558 Obč. zák. totiž je, aby dlžník uznávací prejav urobil v písomnej forme, aby v ňom vyjadril prísľub zaplatiť dlh a aby uviedol dôvod a výšku dlhu. Zároveň v prípade premlčaného dlhu na jeho účinné uznanie a vznik domnienky trvania dlhu v čase uznania je potrebná vedomosť dlžníka o jeho premlčaní. Ak dlžník o premlčaní dlhu nevedel, či pre skutkový omyl alebo pre právny omyl, napr. preto, že nepoznal ustanovenia zákona o premlčaní, nemá jeho uznanie právne následky v zmysle § 558 Obč. zák. Naopak splnením predpokladov uvedených v § 558 Obč. zák. dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák., čo však v prejednávanej veci v dôsledku použitia nekalých obchodných praktík zo strany žalovaného nemohlo nastať. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Zároveň odvolací súd potvrdil aj závislý výrok o náhrade trov konania žalovaného. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania síce v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania, keďže mu však v konaní žiadne trovy nevznikli, súd prvého stupňa mu správne ich náhradu ani nepriznal. Pokiaľ ide o odvolanie vedľajšieho účastníka v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, odvolací súd má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je aj v tejto časti vo výroku vecne správny. V prejednávanej veci bola žaloba žalobcu zamietnutá. V konaní mal teda plný úspech žalovaný, ktorému v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania. Analogicky podľa § 93 ods. 4 O.s.p. právo na náhradu trov konania vzniklo súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktorý do konania vstúpil podaním zo dňa 9.2.2012 (č. l. 27). Podľa ust. § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta. Nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník, môže sa aj vedľajší účastník dať v konaní zastupovať advokátom. Toto právo vedľajšieho účastníka nepopieral ani súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia. Avšak v prípade, že si účastník zvolí ako svojho zástupcu advokáta, musí počítať aj so vznikom trov, nakoľko advokát má právo na úhradu svojich primeraných a opodstatnených nákladov. Je pravdou, že v prejednávanej veci vzniklo v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, súd však pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania musí vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených účastníkom, ako to v prejednávanej veci správne posudzoval aj súd prvého stupňa. Účelnosťou je potrebné rozumieť vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa. Opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vzhľadom na zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania je súd povinný posudzovať účelnosť pri každom úkone právnej služby samostatne. Účelnosť vynaložených trov konania však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno zamieňať resp. stotožňovať s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p., ako to v prejednávanej veci nesprávne urobil súd prvého stupňa. Použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. totiž musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter, pričom slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania. Napriek uvedenému je záver súdu prvého stupňa o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi podľa odvolacieho súdu vecne správny, ale s nesprávnym odkazom v dôvodoch rozhodnutia na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Správne mal súd prvého stupňa pri odôvodňovaní nepriznania náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi z dôvodu ich neúčelnosti poukázať len na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že trovy vedľajšieho účastníka nespĺňajú podmienku účelnosti nevyhnutnú pre priznanie náhrady trov konania. V predmetnej právnej veci vedľajší účastník oznámil svoj vstup do konania podaním zo dňa 9.2.2012 (č. l. 27), ktorým zároveň požiadal súd prvého stupňa o doručenie žaloby a jej príloh. Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania nepoznal predmet sporu a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide o spotrebiteľskú vec. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že vedľajší účastník si v podaní zo dňa 13.9.2012, uplatnil náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia, odpor zo dňa 29.6.2012 a stanovisko zo dňa 13.9.2012 spolu vo výške 248,54 eur. Odvolaciemu súdu však nie je jasné ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu len na základe skutočnosti, že žalovaným je spotrebiteľ, bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Trovy, ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi za uvedený úkon právnej služby, teda nemožno považovať za účelne vynaložené. Rovnako neboli účelne vynaložené ani trovy vedľajšieho účastníka za ďalšie dva úkony právnej služby - odpor zo dňa 29.6.2012 a stanovisko zo dňa 13.9.2012. Je pravdou, že žalovaný bol v prejednávanej veci nečinný a na pojednávaní konanom dňa 4.12.2012 sa len pripojil k námietke premlčania vznesenej vedľajším účastníkom, odvolací súd však prihliadol na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Zároveň je aj odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako žalobcovia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka. Pri rozposielaní oznámení o vstupe do konaní a častokrát následne aj vyjadrení - vznesenie námietky premlčania, kde ide o identické resp. obdobné typizované úkony, ktoré nevyžadujú vyššiu mieru odborných znalostí, pritom nemožno v každej jednej veci hovoriť o účelnom vynaložení trov právneho zastúpenia. Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil aj vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, 2 O.s.p. V konaní o odvolaní žalobcu vo veci samej boli v plnom rozsahu procesne úspešný žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného, kým v konaní o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane žalovaného vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka bol procesne úspešný žalobca. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, a preto mu v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd však žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcom a vedľajším účastníkom na strane žalovaného, v tomto vzťahu mal v odvolacom konaní úspech vo väčšej časti vedľajší účastník na strane žalovaného, a preto mu taktiež vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v pomernej časti zodpovedajúcej miere jeho úspechu v zmysle § 224 ods. 1 v spojení § 142 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd však s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie týkajúce sa neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka náhradu trov odvolacieho konania nepriznal ani vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného. Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.