Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/363/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109212098 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľa: I.. Š. G. O. R. Q. R. Q. Y. P. R. B. , J. B., T. L.. Č.. XXX/X, zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou v Bratislave, Podbrezovská č. 34, proti odporcovi: Slovenská O. - N.S. G. D. O., J., Š. Č.. X, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., s príslušenstvom, na odvolanie účastníkov konania proti rozsudku Okresného D. J. W.. X. K. XX. C. XXXX, Č..T.. XX Q. XXX/.-XXX, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. Dovolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa n e p r i p ú š ť a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd J. W.. O. X. K. XX.X.XXXX, Č..T.. XX Q. XXX/XXXX-XXX, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu XX.XXX,-- €. do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume X.XXX,XX €. na účet jeho právneho zástupcu tiež do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa XX.X.XXXX domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov náhrady škody, náhrady nemajetkovej ujmy, odporcom spolu v sume XXX.XXX,-- €. za nezákonné zadržanie a obmedzenie osobnej slobody, ktoré nastalo dňa X.X.XXXX postupom orgánov činných v trestnom konaní so súhlas dozorujúceho prokurátora. Uznesením zo dňa X.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.- XXXX, príslušný vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že v doposiaľ nezistenom dni a čase v roku XXXX S. XXXX žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca Okresného D. B. cez sprostredkovateľa, doposiaľ nezisteného advokáta, úplatok v sume najmenej X.XXX,-- Sk od doposiaľ nezistených väzňov z Ú. Ž. za to, že sudca v rámci výkonu svojej funkcie a rozhodovacej právomoci väzňa z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustí na slobodu s tým, že väzeň za každý mesiac, ktorý mu ostával do ukončenia výkonu trestu, zaplatí sudcovi cez sprostredkovateľa (advokáta) sumu X.XXX,-- Sk. Na základe uvedeného postupu vtrhli orgány činné v trestnom konaní dňa X.X.XXXX do budovy OkresnéY. D. E. B., T. M. XX.XX hod. zadržali navrhovateľa ako podozrivého, a tak mu obmedzili osobnú slobodu, potom vykonali jednak osobnú prehliadku, a tiež prehliadku jeho kancelárie, tieto priestory zapečatili, následne ho odviezli v policajnom automobile na výsluch K. J., ktorý trval v čase od XX.XX Y.. K. XX.XX Y.. a po výsluchu ho prepustili a odviezli naspäť do budovy Okresného D. E. B., kde policajti odpečatili zaistené priestory. V popoludňajšom čase, kedy sa zamestnanci a sudcovia chystali skončiť pracovný deň, vtrhlo do budovy cca 10 policajtov, justičnú stráž zavreli do osobitnej miestnosti, z ktorej nemohli vyjsť, sami obsadili všetky vchody a východy z budovy, pri osobnej prehliadke a prehliadke kancelárskych priestorov navrhovateľa neboli prítomné tretie osoby, len cca 5 až 6 policajtov, všetko za asistencie a súhlasu špeciálneho prokurátora. Inštitút začatia trestného stíhania je nielen nevyhnutným predpokladom úspešného boja s kriminalitou, ale je aj zárukou ochrany pre každého občana proti bezdôvodnému stíhaniu a ujmám, ktoré sú so stíhaním pre neho spojené. Trestné stíhanie môže byť začaté len vtedy, ak sú tu skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že bol spáchaný trestný čin a odôvodňujú dostatočný záver, že ho spáchala určitá osoba. Ako sa ukázalo neskôr príslušné orgány činné v trestnom konaní pred svojim zásahom voči navrhovateľovi, pod kontrolou špeciálneho prokurátora, absolútne neskúmali a nepreverili si určité signály, zakladajúce podozrenie zo spáchania trestného činu ešte v predprocesnom štádiu, kedy dostali informácie od trestne niekoľkonásobne postihnutého kriminálnika, ale ihneď zadržali predsedu okresného súdu. Vyššie popísaný postup orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup, pretože 1/ bol nelegitímny, trestné stíhanie voči sudcovi možno začať len po predchádzajúcom súhlase Ú. D. D. O., inak je neprípustné; 2/ bol nelegálny, keď cez začatie trestného stíhania vo veci mu obmedzili osobnú slobodu, porušili jeho právo na súkromie, osobnostné práva bez toho, žeby bol odôvodnený dostatočný záver o tom, že spáchal trestný čin, pri ktorom ho mali "prichytiť"; 3/ bol neproporcionálny, keď použité prostriedky - obmedzenie osobnej slobody, pohybu, zásah do súkromia osoby sudcu nesledovali legitímny cieľ (stíhanie kriminálneho deliktu, ktorý sa ani len nestal) a taký prostriedok ani nebol nevyhnutný a naviac absolútne len vykonštruovaný, pretože sa nepreukázala fikcia policajných orgánov. Každé trestné stíhanie, resp. na jeho základe represívne opatrenia použité voči nemu na pracovisku, počas pracovného dňa, pred spolupracovníkmi, stránkami, občanmi mesta, kde vyrastal a dlhodobo pracoval, predstavuje objektívne obmedzenie a poškodenie súhrnu všetkých jeho osobnostných a osobných práv, ako je právo na slobodu, na slobodný pohyb, na dobré meno, česť, súkromie a pod. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané nasledovné právne skutočnosti. Uznesením Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava zo dňa X.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX, bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1,2 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že v doposiaľ nezistenom dni a čase v roku XXXX S. XXXX žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca Okresného D. B. cez sprostredkovateľa, doposiaľ nezisteného advokáta, úplatok najmenej X.XXX,-- Sk od doposiaľ nezistených väzňov z Ú. na E.T. P. M. D. Ž. za to, že sudca v rámci výkonu svojej funkcie a rozhodovacej právomoci väzňa z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustí na slobodu s tým, že väzeň za každý mesiac, ktorý mu ostával do ukončenia výkonu trestu, zaplatí sudcovi cez sprostredkovateľa - advokáta sumu X.XXX,-- Sk. Následne dňa X.X.XXXX M. XX.XX Y.. bol navrhovateľ podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku zadržaný ako podozrivý z predmetnej trestnej činnosti; bola mu obmedzená osobná sloboda podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom dňa X.X.XXXX M. XX,XX Y.. K zadržaniu došlo po predchádzajúcom telefonickom súhlase dozorujúceho prokurátora udelenom dňa X.X.XXXX M. XX.XX hod. Z obsahu predmetnej zápisnice vyplynulo, že navrhovateľ bol zadržaný z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného poriadku ako osoba podozrivá, ktorá bola pristihnutá bezprostredne pri korupčnom trestnom čine. Podozrivému bola obmedzená osobná sloboda na Okresnom D. E. B. na chodbe pred dverami kancelárie č. 16. Napriek tomu, že zo zápisnice vyplynulo, že navrhovateľ bol zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda bezprostredne pri korupčnom trestnom čine, pri osobnej prehliadke boli u neho nájdené len občiansky preukaz, preukaz poistenca, krabička cigariet, zapaľovač, lieky a igelitová taška. Žiadne iné predmety, osobitne predmety preukazujúce, resp. nasvedčujúce, bezprostredné spáchanie korupčného trestného činu u navrhovateľa nájdené neboli. Príslušníci polície začali intenzívne telefonovať z mobilných telefónov, jeden z nich do telefónu povedal: "Čo teraz?" Potom vošli späť do jeho kancelárie. Vyšetrovateľ navrhovateľa vyzval, aby vydal veci dôležité pre trestné konanie, ale navrhovateľ nevedel, o aké veci ide. Vyšetrovateľ mu oznámil, že ho berú K. J. na výsluch; zapečatili mu jeho kanceláriu. Na otázku vyšetrovateľa, či I.. Š.P. J. sa ho snažil nejakým spôsobom ovplyvniť, resp. či na neho vyvíjal nejaký nátlak, navrhovateľ odpovedal, že nie, žiadny nátlak na neho nevyvíjal. Rovnako odpovedal na otázku vyšetrovateľa, či mu I.. Š. J. ponúkal úplatok. Navrhovateľ zopakoval, Ž. I.. J. od neho chcel iba to, aby mu umožnil nazrieť do spisu, pretože predtým prevzal plnú moc na zastupovanie vo veci a nepoznal spis. Z videonahrávky, ktorá bola prehratá na súde prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa XX.X.XXXX vyplynulo, že skutočne v predmetný deň (X.X.XXXX) sa po budove Okresného D. E. B. pohybovalo viacero policajtov, v prítomnosti ktorých potom odviedli navrhovateľa z budovy súdu do pripraveného motorového vozidla, ďalej títo policajti zavreli justičnú stráž do samostatnej miestnosti a sami obsadili vchod a východ z budovy, že sa to udialo ku koncu pracovného času, vtedy, keď väčšina zamestnancov súdu odchádzali z práce domov. Z obsahu trestného spisu Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX súd zistil, že dňa XX.X.XXXX oznamovateľ O. K., E. E. Ú. Ž. pre spáchanie trestného činu vydierania, podal trestné oznámenie, v ktorom uviedol, že v mesiaci máj si podal žiadosť o podmienečné prepustenie, pričom mal vedomosť od svojich bývalých spoluväzňov (ich mená neuviedol), ktorí boli prepustení na podmienku, že sudca, ktorý vykonával na útvare pojednávania, berie za to úplatky, pričom ide o sudcu I.. G. a ide o sumu X.XXX,-- Sk za mesiac do ukončenia trestu. Tieto úplatky mal brať cez jedného advokáta (meno nevedel uviesť). Na podklade tohto (bližšie nešpecifikovaného trestného oznámenia - pokiaľ ide o osoby spoluväzňov, od ktorých mal mať oznamovateľ predmetné informácie, ako aj pokiaľ ide o meno advokáta - sprostredkovateľa) trestného oznámenia obratom Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii Bratislava, bez ďalšieho preverenia (doplnenia) týchto skutočností uznesením začalo trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku. Predmetné uznesenie v jeho výroku obsahuje len veľmi všeobecné tvrdenia napr. "v doposiaľ nezistenom dni a čase", "doposiaľ nezistený sudca", "doposiaľ nezisteného advokáta" a pod. Oznamovateľ trestného činu O. K., vo veci vypočutý ako svedok, dôvodil, že od spoluväzňa I. T.L. sa dozvedel, že cez jeho družku má získať kontakt na jemu neznámeho advokáta. Tento advokát mal byť v spojení s navrhovateľom a tento advokát mal s navrhovateľom dohodovať podmienečné prepustenie, pričom sa mu má dať úplatok vo výške X.XXX,-- Sk za každý mesiac, o ktorý je odsúdený skôr prepustený z výkonu trestu. Advokát sa mal so sudcom deliť podľa určitého pomeru. Svedok I. T. dôvodil, že I.. Š.P. J. pozná asi 6 rokov, nikdy ho ako advokát nezastupoval, nikdy sa s ním nestretol na pojednávaní, stretol sa s ním asi pred rokom, keď bol za ním v jeho kancelárii E. B.. Chcel, aby ho zastupoval vo veci spáchania trestného činu krádeže. Obhajobu I.. J. neprijal, lebo bol už krátky čas. Okrem tohto razu sa s ním nikdy nestretol. O korupčnom správaní I.. J. svedok nič uviesť nevedel. O. K. žiadne informácie o I.. Š. J. nedával. O navrhovateľovi svedok vedel povedať iba toľko, že ide o sudcu, ktorého nepozná. Jeho neodsúdil, stretol sa s ním len v roku XXXX, kedy ho tento sudca prepustil. Nikdy sa s ním však osobne nerozprával a nikdy nikoho za ním neposielal. Pokiaľ ide o odovzdanie informácii O. K. o údajnom odovzdaní úplatku, svedok I. T. uviedol, že on stopercentne takýto rozhovor s O. K. neviedol. Nikdy nedával O. K. žiadne kontakty ani telefónne čísla, nie je pravdou, žeby O. K. niekedy povedal, že na podmienečné prepustenie treba dať sudcovi cez advokáta peniaze. K. X.X.XXXX S. A. I.. Š. J.A. došlo k zadržaniu a obmedzeniu osobnej slobody podozrivej osoby s odôvodnením, že aj I.. Š. J. bol pristihnutý pri spáchaní trestného činu a je tu podozrenie, že sa menovaný bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a bude pôsobiť na svedkov a mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Rovnako tak z výsluchu I.. Š.P. J. vyplynulo, že u navrhovateľa mienil nahliadať do súdneho spisu a za tým účelom si dal podpísať aj plnú moc. Pri nahliadnutí do spisu zistil u predsedu súdu, že hodnotenie O. K. z výkonu trestu E. Ž. je kladné, pričom mu boli udelené dve odmeny a záver v jeho hodnotení bol, že doterajší výkon trestu plní u neho výchovný účel, a preto navrhol podmienečné prepustenie. Vzhľadom na to, že o navrhovateľovi bolo všeobecne známe, že odsúdených nepúšťa na podmienečné prepustenie, ani po udelení viacerých odmien, ho požiadal, aby objektívne rozhodol a pozrel sa na spis spravodlivým okom, pričom navrhovateľ mu vôbec nesľúbil, že ho prepustí na slobodu. Na záver mu navrhovateľ povedal pred jeho odchodom, že rozhodne tak, ako bude navrhovať prokurátor. S tým z kancelárie navrhovateľa odišiel, vyšiel na chodbu a na jeho prekvapenie došlo v tomto momente k jeho predbežnému zadržaniu. Následne uznesením zo dňa XX.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX, bolo začaté stíhanie ako obvineného I.. Š. J. pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Nakoľko sa nepodarilo v rámci vyšetrovania zabezpečiť dôkazy preukazujúce spáchanie predmetného trestného činu, došlo k zmene právnej kvalifikácie trestného činu na stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. l Trestného zákona. V trestnom konaní opätovne bol navrhovateľ dňa XX.XX.XXXX vypočutý ako svedok, pričom vo svojej výpovedi okrem toho, čo už povedal pri jeho výsluchu po zadržaní, na otázky vyšetrovateľa odpovedal, že po zadržaní príslušníkmi policajného zboru bol od I.. Š. J. oddelený, o tom, že mal I.. Š. J. žiadať pre neho úplatok nič nevedel, nevedel ani o tom, žeby mu mali byť ponúkané nejaké finančné prostriedky I.. Š. J.M. za to, že podmienečne prepustí obvineného, ani nijaké prostriedky od neho nežiadal. Rovnako navrhovateľ ani nemal vedomosť o tom, žeby O.J. K. na neho podal trestné oznámenie, pričom tento pri prejednávaní na verejnom zasadnutí nenamietal jeho zaujatosť. Napriek tomu, že navrhovateľ a I.. Š. J. boli ihneď po zadržaní od seba oddelení a umiestnení do samostatných miestností, vo svojich výpovediach uskutočnených ihneď po zadržaní uviedli takmer totožné skutočnosti, resp. ich výpovede navzájom korešpondovali. Uznesením Okresnej G. P. X. K.S. X.XX.XXXX, Č..T.. X G. XXX/XXXX-XX, bolo napokon trestné stíhanie vedené proti obvinenému I.. Š.P. J. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. l k § 250 ods. l Trestného zákona zastavené, nakoľko skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplynulo, že produkovanými dôkazmi sa nepodarilo preukázať úmysel obvineného vylákať finančnú sumu od agenta predstierajúc pôsobenie na verejného činiteľa. Podkladom pre začatie tohto trestného konania (pokiaľ ide o navrhovateľa) bolo iba (ničím nepodložené) trestné oznámenie a následná doplňujúca výpoveď odsúdeného (O. K.), ktorý bol toho času vo výkone trestu v Ú.E. Ž. pre spáchaný trestný čin vydierania, ktorý v rovnakom čase požiadal o jeho podmienečné prepustenie s tým, že túto vec mal rozhodovať práve navrhovateľ. Tento oznamovateľ svoje trestné oznámenie opieral o informácie, ktoré mal získať od bývalého odsúdeného I. T., ktoré mali preukazovať, že navrhovateľ mal prostredníctvom advokáta I.. Š. J. a po dohode s ním pýtať od odsúdených úplatky za ich podmienečné prepustenie z výkonu trestu s tým, že obaja sa mali o úplatky deliť podľa určitého pomeru. Predtým, než došlo k zadržaniu navrhovateľa a k obmedzeniu jeho osobnej slobody, ako osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, nebola výpoveď a trestné oznámenie O.J. K. preverené aj (aspoň) prostredníctvom výsluchu svedka I. T., ktorý mal mať kľúčové informácie o "údajnej" korupčnej činnosti navrhovateľa. K výsluchu tohto svedka však došlo až dňa XX.XX.XXXX, t.j. cca 2,5 mesiaca po zadržaní navrhovateľa. Orgánom činným v trestnom konaní, ako aj dozorujúcemu prokurátorovi, postačovala na to, aby zadržali a obmedzili osobnú slobodu doposiaľ "bezúhonnému" človeku (v postavení sudcu) ničím nepodložená výpoveď osoby, pričom išlo o osobu, ktorá si odpykávala trest odňatia slobody pre trestný čin vydierania a zároveň išlo o osobu, ktorá si podala žiadosť o jej podmienečné prepustenie s tým, že o nej mal rozhodovať navrhovateľ. Z obsahu vyšetrovacieho spisu nevyplývala žiadna skutočnosť (ani len podozrenie, nie to ešte existencia konkrétnej skutočnosti), ktorú vyžaduje § 67 Trestného poriadku) a odôvodňujúca obavu, žeby navrhovateľ chcel ujsť alebo žeby sa chcel skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu; ani skutočnosť, žeby chcel pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Preto postup orgánov činných v trestnom konaní pod dozorom a za súhlasu špeciálneho prokurátora nebolo možné vo vzťahu k navrhovateľovi považovať za správny. Rovnako tak pokiaľ ide o obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa, táto bola možná s poukazom na § 76 ods. 2 Trestného poriadku za predpokladu, žeby navrhovateľ bol skutočne pristihnutý pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom. Uvedená skutočnosť síce formálne je zachytená v zápisnici o zadržaní a obmedzení osobnej slobody navrhovateľa, kde sa píše: "...bol pristihnutý bezprostredne pri korupčnom trestnom čine", avšak táto skutočnosť nevyplýva z dôkazov založených v trestnom spise a ani iným spôsobom sa nepreukázala ako pravdivá. Pokiaľ išlo o konanie a správanie sa navrhovateľa nebolo možné hovoriť ani len o podozrení z páchania trestného činu korupcie. Už len samotná skutočnosť, že bezprostredne po zadržaní navrhovateľa a vykonaní osobnej prehliadky neboli u neho nájdené žiadne veci nasvedčujúce spáchaniu tohto trestného činu (išlo o nastrčené bankovky), nasvedčovalo tomu, že tento "formálny" údaj v zápisnici nekorešpondoval so skutočnosťou. Napokon po výsluchu navrhovateľa, ktorý sa uskutočnil v ten deň až do večerných hodín, navrhovateľ nebol obvinený z tohto "údajne" ním spáchaného trestného činu. Podľa zápisnice navrhovateľ bol pristihnutý bezprostredne pri korupčnom trestnom čine, ale mu nebolo (hoci bol pristihnutý priamo pri čine) vznesené v tejto veci žiadne obvinenie. K takémuto postupu možno dospieť len vtedy, ak osoba vôbec nebola prichytená pri trestnom čine, nakoľko žiadny trestný čin nespáchala, ako je tomu u navrhovateľa. Zostalo nepochybné, že v danej veci pri zadržaní a obmedzení osobnej slobody navrhovateľa došlo k porušeniu procesných noriem Trestného poriadku (§ 67, § 76 ods. 1, 2), nakoľko neboli naplnené žiadne procesné predpoklady, aby bol navrhovateľ takýmto spôsobom zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda. To odôvodňovalo záver o tom, že u navrhovateľa došlo zo strany príslušných vyšetrovateľov, ako aj dozorujúceho prokurátora, k nesprávnemu úradnému postupu pri jeho zadržaní, v dôsledku ktorého mu vznikol nárok na náhradu škody tým spôsobenej. K dôvodom odporcu v tom, že v danom prípade nejde o nesprávny úradný postup, ale nanajvýš o nezákonné rozhodnutie, ktoré však nebolo pre nezákonnosť zrušené, súd dôvodil, že išlo o účelový argument v snahe zbaviť sa zodpovednosti za tento postup, nakoľko vo vyšetrovacom spise sa nenachádza písomné rozhodnutie o zadržaní alebo obmedzení osobnej slobody navrhovateľa (takéto rozhodnutie sa pri zadržaní ani nevydáva, rozhodnutie sa vydáva len pri zatknutí - § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. rozlišuje medzi rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným obmedzením osobnej slobody, pričom o rozhodnutí hovorí len pri inštitúte zatknutia, nie zadržania alebo obmedzenia osobnej slobody); teda bolo v danom prípade prakticky nemožné, aby takéto "rozhodnutie" navrhovateľ mohol napadnúť, a aby ho prípadne nadradený orgán pre nezákonnosť mohol zrušiť. Práve preto (absencia akéhokoľvek rozhodnutia o zadržaní s výnimkou zápisnice) bolo potrebné takýto postup vykladať v prospech dotknutej osoby, a bolo potrebné takéto konanie orgánov činných v trestnom konaní subsumovať pod nesprávny úradný postup. Nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy je treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zadržanie alebo obmedzenie osobnej slobody, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5 Dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak aj nemateriálna. Ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bolo zadržanie, zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody vykonané, ak k nemu došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. K odporcom vznesenej námietke pasívnej vecnej legitimácie súd prvého stupňa dôvodil, že navrhovateľ správne označil za odporcu Slovenskú republiku. Sporné medzi účastníkmi zostalo len to, ktorý orgán má v mene Slovenskej republiky konať. Dospel k záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konala navrhovateľom označená Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a teda vznesenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Zdôraznil, že pokiaľ ide o trestné konanie (kde možno nepochybne zahrnúť aj otázku zatknutia, zadržania a pozbavenia osobnej slobody, nakoľko k týmto zásahom došlo potom, čo bolo vo veci začaté trestné stíhanie) zákon dáva povinnosť vystupovať v mene Slovenskej republiky až trom ústredným orgánom štátnej správy, a to Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. V danom prípade išlo o spor, či v mene Slovenskej republiky má vystupovať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru (písm. b/), Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní (písm. e/). Súd skúmal (keďže celý priebeh zadržania a obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa možno považovať za nezákonný), pracovníci (vyšetrovatelia alebo špeciálny prokurátor) ktorého orgánu prispeli väčšou mierou k tomu, že vôbec došlo takýmto spôsobom k zadržaniu a obmedzeniu osobnej slobody navrhovateľa. Súd dospel k záveru, že nebyť telefonického súhlasu (bez bližšieho oboznámenia sa s daným prípadom, resp. dôkazmi založenými vo vyšetrovacom spise) špeciálneho prokurátora na zadržanie navrhovateľa, k takémuto zásahu by vôbec nedošlo a samotní vyšetrovatelia by nemohli takýto zásah vôbec uskutočniť. Zostalo nesporné, že bez predchádzajúceho telefonického súhlasu špeciálneho prokurátora by nebolo možné zadržať a obmedziť osobnú slobodu navrhovateľa, pričom z obsahu vyšetrovacieho spisu nie je zrejmé, či sa dozorujúci špeciálny prokurátor vôbec oboznámil (predtým než súhlas dal) so spisom, s dôkazmi, s výpoveďou a trestným oznámením O. K.; napriek tomu takýto súhlas dal. Z trestného spisu nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností mal dozorujúci špeciálny prokurátor preukázanú, resp. aspoň osvedčenú, existenciu konkrétnej skutočnosti podľa § 67 Trestného poriadku (dôvod väzby) potrebnú na udelenie súhlasu na zadržanie navrhovateľa. Je teda zrejmé, že prokurátor bez tohto, aby sa riadne oboznámil zo skutočnosťami, ktoré mali preukazovať podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie, vydal bez ďalšieho takýto súhlas na zadržanie navrhovateľa. Práve preto väčší diel zodpovednosti na nezákonnom zadržaní navrhovateľa nepochybne nesie prokuratúra a nie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Preto argument odporcu v tom, že prokurátor len dáva súhlas na zadržanie, avšak nedáva súhlas na spôsob, akým bude vyšetrovací úkon urobený, neobstojí, pretože nebolo meritom veci to, ako sa úkon urobil, ale to, že vôbec k nemu došlo. Spôsob, akým sa urobil (verejne, v pracovnom čase a pod.) len dotváral prípadnú výšku spôsobenej nemajetkovej ujmy, avšak nemal zásadný vplyv na posúdenie, či išlo o nezákonný zásah alebo nie. Prisvedčil navrhovateľovi, že ak sa odporca právom domnieval, že nie je vo veci pasívne legitimovaný, bol povinný žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku bezodkladne postúpiť príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§ 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). K takémuto postupu však zo strany odporcu nedošlo, preto nie je možné tento postup vykladať na ťarchu navrhovateľa, ako osoby poškodenej, a to ani za predpokladu, žeby vo veci malo za Slovenskú republiku konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, keď je podstatné a nepochybné, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika ako samostatný subjekt práva. Nesúhlasil s tvrdením odporcu v tom, že pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody si navrhovateľ pôvodne uplatňoval len škodu vo forme nemajetkovej ujmy v sume X.XXX.XXX,-- Sk, a preto nárok navrhovateľa presahujúci sumu X.XXX.XXX,-- Sk treba považovať za predčasne podaný. O tomto argumente by bolo možné hovoriť za predpokladu, žeby odporca bol ochotný vysporiadať uplatnený nárok navrhovateľa aspoň čiastočne (ak by uznal svoje pochybenie), čo sa však nestalo, nakoľko odporca od počiatku odmietal svoju zodpovednosť. Zákon č. 514/2003 Z.z. nezakazuje vo svojich ustanoveniach domáhať sa náhrady škody vo väčšej výške ako poškodený subjekt žiadal pri predbežnom prerokovaní nároku, a to aj s poukazom na to, že výška škody, ktorá bola spôsobená nezákonným zásahom orgánu štátu, sa môže meniť, pričom aj súdy, ktoré o týchto nárokoch rozhodujú, vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je v čase vyhlásenia rozhodnutia. Bolo by nelogické, aby sa definitívna výška škody (nemajetkovej ujmy) zavŕšila v období, kedy poškodený subjekt požiadal o predbežné prerokovanie nároku, keď väčšia časť škody mohla vzniknúť práve v období medzi podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a rozhodnutím súdu o nároku navrhovateľa. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že navrhovateľovi priznal nemajetkovú ujmu len v sume XX.XXX,-- €., hoci navrhovateľ žiadal XXX.XXX,-- €.; v tejto výške bola nemajetková ujma uplatnená navrhovateľom už v samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Uplatnenie si v predmetnom súdnom konaní náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej sume ako v žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu, nebolo prekážkou pre konanie súdu o takomto nároku. V ďalšom súd prvého stupňa riešil otázku, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a tiež odporcom vznesenú námietku premlčania. V tejto súvislosti dôvodil ustanovením § 27 ods. l, § 3 ods. l, § 4 ods. l písm. b/, e/, ods. 3, § 7, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. l, 2, § 17 ods. 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, keďže k nezákonnému zadržaniu a obmedzeniu osobnej slobody navrhovateľa došlo už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody je predovšetkým existencia rozhodnutia o zatknutí, zadržanie alebo iné pozbavenia osobnej slobody, ktoré, ak bolo vykonané na základe rozhodnutia (pokiaľ ide iba o zatknutie), bolo toto rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu; existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch (prípadne existencia nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody. Zadržanie osoby, ako aj trestné stíhanie, predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že zadržanie a dočasné pozbavenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, ak k nim došlo na základe nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody. U navrhovateľa je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné zadržanie a obmedzenie jeho osobnej slobody. Výšku nemajetkovej ujmy súd určil v sume XX.XXX,-- €. s poukazom na to, aký negatívny dopad malo zadržanie na navrhovateľa. V nasledovnom zdôraznil skutočnosti rozhodujúce pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume XX.XXX,-- €.. Navrhovateľ v predmetný deň bol v práci, prišiel za ním obhajca (I.. Š. J.), v tom čase ešte nevedel, že je obhajcom, prišiel s tým, že chce študovať spis, predložil aj plnú moc, na základe čoho mu navrhovateľ poskytol spis. Po naštudovaní spisu vychádzali von a vtedy bol zadržaný. Už sa nachádzali spolu na chodbe, zrazu pri otváraní dverí na chodbu boli vtlačení civilnými osobami, ktoré sa predstavili ako polícia, na sekretariát. Navrhovateľa oddelili do jeho kancelárie, advokát zostal na sekretariáte. Vzápätí bola navrhovateľovi prednesená zákonná formulka pre podozrenie zo spáchania trestného činu úplatkárstva. Potom musel vyvrátiť všetky vrecká, urobili mu osobnú prehliadku, o čom nie je záznam, nebola tam prítomná žiadna tretia osoba, prehliadli mu aj kanceláriu. U seba nič nemal, čo by nasvedčovalo spáchaniu trestného činu, potom ho usadili na fotelku v kancelárii, tam čakal asi hodinu. Príslušníci polície začali intenzívne telefonovať z mobilných telefónov. Jeden z nich do telefónu povedal: "Čo teraz?" Potom bol navrhovateľ vyzvaný, aby odišiel na chodbu, kde za jeho prítomnosti zapečatili jeho kanceláriu. Všetko toto sa dialo v čase ukončenia pracovnej doby, keď všetci zamestnanci odchádzali domov a prizerali sa tomu. Následne navrhovateľa odviedli k motorovému vozidlu, ktoré bolo pristavené pri okresnom súde. Odviezli ho do J. na O. A., celou cestou sa ho pýtali rôzne veci na ktoré odpovedal. Po krátkom čakaní bol vypočutý vyšetrovateľom, ako podozrivý, bola mu urobená osobná prehliadka, o ktorej už zápisnica bola urobená. Po porade vyšetrovateľa cez mobil s dozorujúcim prokurátorom bol navrhovateľ prepustený a odvezený K. B., hoci to navrhovateľ nechcel. Po príchode domov K. B., kódom otvoril budovu súdu, príslušník polície išiel s ním, kde sa navrhovateľ domáhal odpečatenia kancelárie, čo mu spočiatku bolo odopreté, ale po vysvetlení, že navrhovateľ sa nechce dopustiť trestného činu marenia úradného výkonu rozhodnutia svojvoľným odpečatením, potom príslušník odpečatil kanceláriu. Navrhovateľ býval v služobnom byte na Okresnom D. E. B., K. G. Q. M. XX.XX S. XX.XX Y.. Bola to stresujúca situácia, aj v čase, keď ho odvádzali, ale hlavne keď prišiel domov, volala mu telefónom prostredná dcéra, ktorá býva v J., že pozrela televíziu P. a dotazovala sa čo sa stalo. Na druhý deň išiel na pracovisko, chodieval do práce vždy o X,XX Y.. O.L., ako sedel v kancelárii prišla do zamestnania I.. Q., ktorá nikdy takto zavčasu do práce nechodievala, a sa ho pýtala, po očividnom prekvapení, že ho vidí: " Š. ty si tu?" To je jedna z príhod, ktoré zažil hneď na druhý deň po zadržaní. Navrhovateľ uviedol, že na súde pôsobili dve skupiny sudcov, nebol tam vytvorený jednoliaty kolektív. Postupne sa od navrhovateľa v dôsledku týchto udalostí odvracali jeho známi, priatelia. Predtým žil navrhovateľ spoločenským životom. V rámci okresného mesta prestali navrhovateľa pozývať do spoločnosti, na oslavy, úplne ho vylúčili zo svojej spoločnosti. V súčasnosti má už len jedného priateľa, s ktorým sa stretáva. V dôsledku týchto udalostí sa začal u navrhovateľa prejavovať aj zhoršený zdravotný stav (rapídne). Zhoršil sa mu D. Q., M. O. XXXX C. Q. E. Y. XX-XX, Č. C. K. na I. M.. Čo sa týka rodiny stal sa z neho samotár, veľmi sa mu zmenila povaha, uzavrel sa úplne do seba, pričom pred týmito udalosťami s manželkou a s deťmi vychádzal veľmi dobre. Po udalostiach sa mu manželka začala odcudzovať, pričom má za to, že je to kvôli jeho povahe, ktorá sa mu zmenila následkom tejto udalosti. V letných mesiacoch roku XXXX sa manželka od neho odsťahovala zo spoločnej domácnosti, a odvtedy žije sám. Veľmi mu ublížila aj medializácia tohto prípadu. Darmo vysvetľoval ako sa veci stali, nikto mu nechcel veriť. Aj jednotliví občania jeho osobu napádali kvôli týmto udalostiam v sťažnostiach na prieťahy v konaní, ktoré ako predseda súdu musel riešiť. Celú situáciu navrhovateľ do dnešného dňa vníma veľmi zle. Od tejto doby na pracovisku sa zatvára v kancelárii, neverí nikomu. Ľudia mu neverili, tvrdili, že vďaka svojmu postaveniu si vybavil, aby ho prepustili. Navrhovateľ E. B. vyrastal od malička, mal priateľov, navštevovali sa, stretávali sa a zrazu po týchto udalostiach ho prestali k sebe pozývať. Zadržanie, resp. obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do osobnej slobody občana, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o zadržanie, treba dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, t.j. že vždy by mali byť využité opatrenia (predovšetkým vtedy, ak išlo o doposiaľ bezúhonného podozrivého), ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach daných povahou príslušného obmedzenia. Táto zásada spočíva v takom postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktorý čo najmenej zasahuje do základných práv a slobôd občanov, a je výrazom humanizácie trestného konania a úcty k ľudským právam a slobodám; zásada primeranosti a zdržanlivosti bola u navrhovateľa porušená. Nielen že neboli dané dôvody na zadržanie (§ 67 Trestného poriadku), ale dozorujúci prokurátor, ktorý na zadržanie osoby navrhovateľa dal telefonický súhlas, ani príslušní vyšetrovatelia, vôbec neuviedli (žiadny dôkaz o tom nie je založený v trestnom spise, je to iba bez ďalšieho konštatované v zápisnici o zadržaní), na základe akých dôkazov mali za to, že u navrhovateľa existuje konkrétna skutočnosť (obava) pre tzv. útekovú alebo kolúznu väzbu. V trestnom spise sa nenachádza ani jediný dôkaz, ktorý by preukazoval konkrétnu skutočnosť, pre ktorú bol navrhovateľ zadržaný. Išlo o citeľný neoprávnený zásah do práva navrhovateľa na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre neho, čo do jeho postavenia v rodine a v spoločnosti. Zadržanie navrhovateľa a skutky kladené mu za vinu, bolo šírené i printovými médiami, čo má vždy za následok neoprávnený zásah značnej intenzity a oprávnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť navrhovateľa v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere. Za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v pracovnom, rodinnom, príp. inom, prostredí navrhovateľa, vypočul svedkov navrhnutých navrhovateľom, tiež samotného navrhovateľa. Z výsluchu svedkyne C.. E. G., manželky navrhovateľa, vyplývalo že od roku XXXX žije sama oddelene od navrhovateľa, pričom na udalosti z predmetného dňa si spomína tak, že bola doma, keď sa to stalo, pozerala TV, prišli dvaja páni, myslela si, že sú to údržbári, preto sa ich spýtala, či im má niečo sprístupniť, na čo oni odpovedali, že nie a že sa nemá rozprávať s manželom. Boli to príkazy ako: "nepýtajte sa nič, choďte preč, udržujte odstup". Napriek tomu sa však spýtala manžela, že čo sa stalo, na to jej títo páni odpovedali, že sa nemá na nič pýtať. Navrhovateľovi len podala lieky, ktoré si pýtal a sveter zo skrine. Následne opustili byt bez vysvetlenia a stále ju upozorňovali, aby sa na nič nepýtala. V byte potom následne zostala sama. Navrhovateľ sa vrátil cca okolo XX.XX Y.., odmietal komunikovať. Medzi tým prišla zo školy mladšia dcéra, v tom čase chodievali spolu na vinicu, nevedela dcére vysvetliť prečo v ten deň na vinicu nejdú. Svedkyňa zostala v byte sama, plakala, keď išla po chodbách súdu, stáli tam páni v čiernych kuklách so samopalmi, nebola tam justičná stráž. Úplne sa zmenilo správanie navrhovateľa k nej, manželský život úplne prestal, z veselého človeka sa stal úplne zatrpknutý človek, prestal sa o všetko zaujímať, bol podozrievavý, zatrpknutý, stále mu vyzváňali telefóny, prestal chodiť do mesta, prestal sa stýkať s ľuďmi. E. B. žijú od narodenia a veľmi ťažko znášali túto situáciu. Najviac sa to odzrkadlilo na vzťahoch medzi nimi, prestali spolu komunikovať. Žiť spoločenským životom, ktorý dovtedy mali pestrý, prestali, prestali navštevovať svojich známych, aj oni ich, žijú v izolácii od svojich priateľov. V súčasnosti nie sú rozvedení ale žijú každý oddelene, jediné čo ich spája sú ich deti. Svedkyňa za jediný dôvod zhoršenia jej vzťahu s navrhovateľom označila práve udalosť, ktorá sa stala dňa X.X.XXXX. Svedok S. E. je s navrhovateľom dlhoročný kamarát. O predmetných udalostiach, ktoré sa stali X.X.XXXX, v tom čase každý E. B. rozprával, rozprávalo sa, že sa jednalo o nejaké peniaze, úplatky, že navrhovateľa zaistili za to, že zobral nejaké úplatky, bolo toho plné mesto. Svedok osobne tomu nechcel veriť, nakoľko navrhovateľa poznal ako poctivého človeka, avšak pod tlakom verejnosti aj on začal trochu veriť tejto skutočnosti, nakoľko to počul aj v robote, v meste, v krčme. Ako poznal navrhovateľa z obdobia pred udalosťou, navrhovateľ sa po týchto udalostiach dosť zmenil, dokonca sa prestali určitú dobu aj schádzať. Po týchto udalostiach bol navrhovateľ viac uzavretý do seba. Svedok mal za to, že predmetné udalosti sa nepochybne odzrkadlili na psychickom stave navrhovateľa, ako aj na zhoršení jeho cukrovky. Svedkov súd považoval za osoby dôveryhodné, nakoľko sa jedná o osoby, ktoré si boli vedomé následkov krivej výpovede, ako aj významu svojich svedeckých výpovedí, nikdy u nich nedošlo k spochybneniu ich morálneho kreditu, pričom sa zároveň jednalo o osoby z blízkeho (rodinného) prostredia navrhovateľa, ktoré mali najväčšiu možnosť stretnúť sa s reakciami ďalších členov rodiny, ako aj tretích osôb po týchto udalostiach. Pokiaľ išlo o dopady, ktoré vyvolal predmetný zásah v osobnom živote navrhovateľa, súd dôvodil, že táto "kauza" okolo osoby navrhovateľa rezonovala aj vo viacerých médiách: denník D., ktorý o predmetnom zadržaní informoval v článku s názvom "Advokát obviňuje predsedu okresného súdu z úplatkárstva", printové články s názvom "Za bieleho dňa zbalili sudcu, polícia mlčí", "Kukláči odvliekli predsedu súdu!", "Kukláči odvliekli predsedu súdu! Škandál!", "Polícia priznala farbu! Čiastočne", "Polícia priznáva, že sudcu vypočúvala", "Neprimeraný postup polície?" a pod. Predmetné články vyšli v období rokov XXXX S. XXXX, t.j. vychádzali cca jeden rok od predmetnej udalosti. Najviac sa odzrkadlila v profesijnom živote navrhovateľa. To, že predmetná kauza mala nepochybne široký dopad najmä v pracovnej sfére navrhovateľa, svedčí aj množstvo (hoci z pohľadu hodnotenia pozitívnych) stanovísk prijatých napr. Združením sudcov Slovenska, ako aj Súdnou radou Slovenskej republiky, ktoré sa daným prípadom zaoberali. Ohľadne predmetnej kauzy zasadla aj Celorepubliková rada Združenia sudcov Slovenska, na ktorej sa zúčastnil aj generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý sám uznal, že voči navrhovateľovi neboli použité práve najtaktickejšie postupy a zákroky, pričom prisľúbil, že urobí všetky kroky, aby sa podobné prípady neopakovali. Rovnako tak Súdna rada Slovenskej republiky prijala uznesenie Č.. XXX, v ktorom protestovala proti neprimeranému a šikanóznemu postupu policajných zložiek voči navrhovateľovi, vnímala uvedený postup policajných orgánov ako vážne porušenie základných princípov nezávislosti súdnictva, ktorý spochybňuje bezúhonnosť, autoritu a vážnosť predstaviteľov súdnej moci ich neprimeranou škandalizáciou, žiadala Národnú radu Slovenskej republiky, vládu Slovenskej republiky o dôsledné prešetrenie celého postupu policajných orgánov v predmetnej veci. To, že predmetná kauza mala negatívne dopady aj na pracovnú sféru navrhovateľa, resp. to, že rezonovala aj vo verejnosti, svedčí napr. aj list spoločnosti J.-J., D..O..M.. B., v ktorom táto spoločnosť v rámci sťažnosti na určité súdne konanie, ktorá bola adresovaná na vybavenie priamo navrhovateľovi ako predsedovi okresného súdu, zároveň poukazovala aj na predmetnú kauzu "....ako predseda okresného súdu ste boli aj Vy podozrivý, lenže osoba, funkcia a miesto Vás očistili. Ľudia však majú oči a vidia, čo sa deje. Sudca, ktorý nevie panovať, nevie rozkazovať a nerozkazuje ostatným zložkám moci. Sudca používa trestné činnosti ako pravé ako môže posudzovať starostlivosť prípadu - pre koho? Súdy sú zriadené pre páchateľov?.......“ Jedným z kritérií pre posudzovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je aj osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje. V tomto smere súd pri rozhodovaní vzal do úvahy to, že navrhovateľ (pokiaľ ide o jeho profesijný život) bol do času predmetného zásahu považovaný za sudcu s vyše 30 ročnou praxou, bezúhonný a nikdy voči nemu nebolo vedené ani disciplinárne konanie a nebol postavený ani mimo výkon funkcie sudcu. Vzhľadom k tomu tento zásah o to viac zasiahol do osobnostnej sféry navrhovateľa, najmä jeho profesijného života, kedy sa aj v očiach verejnosti doposiaľ bezúhonný a slušný sudca zo dňa na deň stal osobou podozrivou zo spáchania závažného trestného činu. Je nepochybne zrejmé, že keď sa sudca mal dopustiť závažného trestného činu, narušuje to v očiach verejnosti dôstojnosť jeho funkcie a nepochybne ohrozuje aj dôveru v nezávislé a nestranné súdnictvo. Ak nedôjde k náprave tohto stavu, negatívne to zasahuje aj do spoločenského, resp. rodinného a súkromného života takejto osoby a nepochybne vyvoláva u bežného občana, bez potreby dôkladného dokazovania, dojem o neodbornosti, príp. až korupčnom správaní sa sudcu. Povolanie sudcu si vyžaduje vysoký morálny kredit nielen pri výkone svojej funkcie a v priamej súvislosti s ňou, ale vyžaduje určité obmedzenia aj v občianskom živote, ktoré sa prejavujú v jeho správaní sa navonok smerom ku spoločnosti ako takej, kde sa od sudcu vyžaduje, aby sa zdržal akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo narušiť dôstojnosť jeho funkcie prípadne až ohroziť dôveru verejnosti v nezávislé a nestranné rozhodovanie súdov. Medializácia tohto prípadu (ktorá bola nepochybne vyvolaná samotným zásahom), narušila v očiach verejnosti dôstojnosť funkcie navrhovateľa ako sudcu a nepochybne ohrozila aj dôveru v nezávislé a nestranné rozhodovanie súdov. Podstatou priznania nemajetkovej ujmy bolo aj preukázanie zníženia spoločenského postavenia navrhovateľa, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok prejavilo v jeho údajnom protispoločenskom správaní, ktoré bolo široko medializované, vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií, v stroskotaní jeho rodinného života, tým, že po dlhú dobu (až do súčasnosti) bol vystavený stresu, úzkosti a frustrácii, tým, že ako dovtedy bezúhonný a poctivý sudca sa zo dňa na deň stal osobou podozrivou zo spáchania závažného trestného činu, prišiel o svojich priateľov, bol vylúčený zo spoločenského života, prestal komunikovať s okolím, uzavrel sa do seba a pod. Rovnako sa to prejavilo aj na jeho zdravotnom stave, v dôsledku čoho je nútený vo väčšej miere užívať lieky na cukrovku. Práve následkom týchto udalosti došlo rapídne k zhoršeniu tohto zdravotného stavu, o čom svedčí aj lekárska správa C.. S. E., v zmysle ktorej sa navrhovateľ lieči pre K. M. O. XXXX (rok kedy došlo k udalosti), hodnoty jeho glykémie sú veľmi nevyvážené, sú silne poznačené stresovými udalosťami na pracovisku, charakter onemocnenia nemá dobrú prognózu. Neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte neznamená, žeby peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť pomocou kritérií obsiahnutých v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a to s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti a najmä jeho profesijnej činnosti. Zároveň prihliadol k tomu, že nielenže tento zásah nebol oprávnený, ale bol vykonaný priamo na pracovisku navrhovateľa, pred očami podriadených zamestnancov (čo nepochybne malo vplyv na ďalšiu autoritu navrhovateľa ako predsedu súdu), ktorí sa na zásah prizerali, bol vykonaný v čase, keď väčšina zamestnancov odchádzala z práce domov (v čase ku koncu pracovnej doby), bol uskutočnený za prítomnosti väčšieho množstva príslušníkov policajného zboru, čo vyvolávalo dojem zadržania "mimoriadne nebezpečného páchateľa trestného činu", po obsadení všetkých východov a vchodov do budovy a odsunutí príslušníkov justičnej stráže, po neúmerne dlhý čas, kedy zásah bol vykonaný okolo cca XX.XX Y.., avšak navrhovateľ bol odvezený na políciu K. J., kde bol do cca XX.XX Y.. držaný a vypočúvaný, hoci sa u neho nenašiel žiadny dôkaz preukazujúci protiprávnu činnosť, čo nepochybne znásobilo intenzitu zásahu. Je pravdou, že k intenzite negatívnych následkov prispeli aj média svojimi článkami, avšak ak by k zásahu nedošlo, tak by nebolo ani o čom písať. V tomto smere príslušné orgány štátu si museli byť vedomé, že ak zadržia predsedu súdu pre podozrenie z trestného činu, budú tieto skutočnosti medializované, čo nepochybne zvýši intenzitu zásahu, resp. dopadov na spoločenský život navrhovateľa. Navrhovateľ bol totiž v rozpore so skutočnosťou v deň zásahu označený za osobu podozrivú zo spáchania protiprávnej činnosti závažného charakteru, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Súd vzal zreteľ tiež na skutočnosť, že táto údajne protispoločenská činnosť postihla celú navrhovateľovu rodinu (najmä po psychickej stránke). Navrhovateľ počas svojho pôsobenia vo funkcii sudcu a predsedu súdu nikdy predtým nebol ani len disciplinárne stíhaný. Práve naopak v očiach kolegov a verejnosti bol považovaný za slušného človeka, ktorý vždy chránil právo a poriadok, a o to viac sa to prejavilo na jeho psychickej pohode. Ujmu, ktorá vznikla navrhovateľovi, nie je možné odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Navrhovateľovi nebolo poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Jeden z nosných pilierov nezávislosti súdnictva spočíva práve v nezávislosti postupu a rozhodovania jednotlivých sudcov v konkrétnych veciach (pokiaľ nejde o svojvôľu pri rozhodovaní, ale ide o postup a konanie v súlade s platným právnym poriadkom), preto akýkoľvek zásah do tejto činnosti treba v demokratickej spoločnosti považovať za absolútne neprípustný, o to viac, keď je prezentovaný prostredníctvom médií, v čase, keď dôvera verejnosti v justíciu nepožíva vysokú úroveň. Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, resp. závažnosť vzniknutých následkov v spoločenskom živote poškodeného, nie je jediným prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv (z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho postupu orgánov štátu), kedy sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie v inej forme (napr. ospravedlnenie sa a pod.). Navrhovateľovi sa doposiaľ nikto (žiadny z predstaviteľov odporcu ani polície, prípadne Ministerstva vnútra alebo spravodlivosti Slovenskej republiky) za zásah do jeho osobnostných práv nezákonným zadržaním neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, žeby bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou, ako zmierniť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto štádiu je už nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr. písomného ospravedlnenia sa navrhovateľovi prípadne samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity a rozsahu, že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť navrhovateľa v pracovnej oblasti, v spoločenskom živote. Sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany odporcu sa vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. Na základe takto vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že navrhovateľovi prináleží náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výšku súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj následky a závažnosť tohto zásahu, ako aj s prihliadnutím na osobu navrhovateľa a jeho doterajší život (najmä v profesijnej oblasti). Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd potom návrh ako nedôvodný zamietol. Rovnako súd zamietol aj návrh odporcu na doplnenie dokazovania spočívajúci vo výsluchu prokurátora a príslušníkov polície, ktorým sa mal objasniť rozdiel medzi výkonom dozoru prokurátora a samotnou realizáciou vyšetrovacieho úkonu, nakoľko tento dôkaz súd považoval za nadbytočný (s dôrazom na to, že v danom spore nebolo meritom veci to, ako sa úkon urobil, ale to, že vôbec k nemu došlo), pričom nebyť súhlasu prokurátora k zásahu by nedošlo. Spôsob, akým sa úkon zadržania urobil, len dotváral výšku spôsobenej nemajetkovej ujmy, avšak nemal zásadný vplyv na posúdenie, či tu išlo o nezákonný zásah alebo nie, a jeho vykonanie by viedlo len k neúmernému predlžovaniu súdneho konania. V ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal otázkou odporcom vznesenej námietky premlčania nárokov navrhovateľa. Odporca mal za to, že trojročná premlčacia doba predĺžená o 6 mesiacov (o predbežné prerokovanie nároku) na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na súde navrhovateľovi začala plynúť dňa XX.X.XXXX (deň po zadržaní) a uplynula dňom XX.X.XXXX; v deň zásahu sa navrhovateľ musel dozvedieť o škode. Listom zo dňa XX.X.XXXX, doručeným N. G.O. D. O. K. XX.X.XXXX, navrhovateľ požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v sume X.XXX.XXX,-- Sk. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa XX.XX.XXXX, Č..T.. Z. D. XX/XX-X, oznámila, že žiadosť považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú a túto odmieta. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ svoj nárok na súde uplatnil včas. Prisvedčil odporcovi v tom, že nemajetková ujma začala vznikať v deň zadržania, avšak táto postupne silnela, čoho dôkazom boli zhoršujúce sa zdravotné problémy navrhovateľa fyzického aj psychického charakteru; navrhovateľ si uplatňoval nárok na nemajetkovú ujmu (nie škodu). Nemajetková ujma odzrkadľuje a predstavuje súhrn negatívnych dopadov na spoločenskú sféru poškodenej osoby. Nemajetková ujma vzniká postupne (nie v jeden deň) nakoľko dopady neoprávneného zásahu sa prejavujú v spoločenskom postavení poškodenej osoby postupne. Najprv "prekvapenie" zo zadržania, potom sa to prejavilo na psychickom stave navrhovateľa, jeho frustrácii, uzavretí sa do seba, čo spôsobilo postupný rozpad manželstva, izoláciu od priateľov, spoločnosti, cez negatívne dopady v dôsledku masívnej medializácie predmetných udalostí. Všetko toto neprebehlo v jeden deň, ale postupne, pričom niektoré negatívne dopady silneli, nastali až neskôr. Preto nebolo možné hovoriť o tom, že dopady, ktoré predmetný zásah sprevádzali v osobnostnej sfére navrhovateľa, sa zavŕšili v jeden deň, v deň zásahu. Je potrebné ustáliť dopady neoprávneného zásahu (minimálne v takej miere, aby bolo možné aspoň odhadom vyčísliť výšku nemajetkovej ujmy, tak aby vznikla "actio nata" - vedomosť navrhovateľa o vzniku nemajetkovej ujmy v takom rozsahu, ktorý možno natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde) a až následne vznikne možnosť domáhať sa nemajetkovej ujmy žalobou na súde. Opačný názor by viedol k tomu, že niektoré negatívne dopady, ktoré by mohli byť oveľa intenzívnejšie ako samotný zásah, mohli nastať, resp. prejaviť sa, aj niekoľko rokov po zásahu, avšak s prihliadnutím na argumentáciu odporcu by ich súd pri svojom rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nemohol zohľadniť, nakoľko by nastali po troch rokoch od zásahu. Nemajetková ujma sa prejavuje postupne a je zavŕšená okamihom, kedy sa prejavia aspoň najväčšie následky zásahu. Prisvedčil navrhovateľovi, že za moment, kedy sa navrhovateľ naozaj mohol dozvedieť o veľkosti nemajetkovej ujmy (výške v žalovateľnom rozsahu) bol deň X.XX.XXXX, kedy bolo definitívne skončené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie (aj keď trestne stíhaný bol len advokát I.. Š. J.S. a skutok bol neskôr prekvalifikovaný). Ujma na zdraví, dobrom mene, povesti a pod., ktorá vcelku predstavuje nemajetkovú ujmu, nebola spôsobená a neprejavila sa len v jeden deň (len zadržaním a obmedzením osobnej slobody), ale bola dotváraná postupne, pričom k jej zavŕšeniu (aspoň v žalovateľnej výške) došlo skončením trestného konania, v ktorom navrhovateľ bol pôvodne podozrivý z trestného činu korupcie. Námietku odporcu preto považoval za účelovú. Podľa tvrdenia odporcu by bol nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu premlčaný dňom XX.X.XXXX, pričom žaloba bola súdu doručená dňa XX.X.XXXX, t.j. cca len 1 mesiac po premlčaní. Z takéhoto výkladu by potom vzišlo, že u navrhovateľa sa negatívne následky tohto zásahu mohli prejaviť len v období jedného mesiaca po zásahu, na to, aby navrhovateľ stihol dodržať stanovenú premlčaciu lehotu, ktorá by začala plynúť najneskôr mesiac po zásahu. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. Navrhovateľovi, hoci mal vo veci len čiastočný úspech pokiaľ ide o priznanie výšky nemajetkovej ujmy, priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia (nemajetkovej ujmy) záviselo od úvahy súdu. Nemôže nastať situácia, keď bola účastníkovi (navrhovateľovi) preukázateľne spôsobená škoda (nemajetková ujma) nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tento si ju riadne na súde uplatnil, táto mu bola súdom priznaná, len mu súd priznal nižšiu sumu ako žaloval (na základe voľnej úvahy súdu), aby za takejto situácie nebola takémuto účastníkovi priznaná náhrada trov konania, a to najmä v prípadoch, keď žaloba bola čo do dôvodnosti uplatnených nárokov podaná dôvodne. Základom pre výpočet náhrady trov konania navrhovateľovi bola súdom priznaná suma XX.XXX,-- €.; hodnota jedného úkonu v roku XXXX bola v sume XX.XXX,-- Sk (XXX,XX €.), E. O. XXXX, XXXX S. XXXX E. D. XXX,XX €.. Spôsob výpočtu náhrady trov konania, dôvodnosť, zároveň súd prvého stupňa podrobne odôvodnil. Proti tomuto rozsudku podali včas obaja účastníci. Odvolanie navrhovateľa smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol. Dôvodil len tým, že napriek tomu, že súd prvého stupňa mal snahu o zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci, ktoré je na vysokej odbornej úrovni, domnieva sa, že prísudkom len štvrtiny z uplatnenej sumy súd len trochu povykročil zo šedej zóny predchádzajúcej praxe, ktorá nechápe základné princípy súkromného práva a v jeho rámci princíp súkromnoprávnej sankcie vo forme saturačnej a sankčnej funkcie. Podstatou a limitom uvedených funkcií je len skutočnosť, nakoľko si poškodený cení sám svoju jedinečnosť a individualitu v porovnaní s možnou hroziacou sankciou, ktorá poškodenému hrozila zo strany štátnych orgánov. Priznaná suma XX.XXX,-- €. za niekoľko rokov trvajúceho príkoria a neistotu, ktorú musel zo strany štátnych orgánov znášať, nie je skutočne adekvátnou v porovnaní s jeho postavením sudcu a dlhoročného predsedu okresného súdu. Pri akomkoľvek podozrení, už vôbec nie z podnetu závadnej osoby, po tom, čo príslušníci policajného zboru pri osobnej prehliadne nenašli to, čo hľadali, mali zákrok skončiť, ospravedlniť sa mu a prípadne aj morálne alebo finančne odškodniť. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu XXX.XXX,-- €. v zmysle návrhu. V opačnom prípade bude musieť o svoje práva plnej satisfakcie bojovať na iných súdoch (ústavnom, či ESĽP), čo nevrhne dobré svetlo na interpretáciu a aplikáciu príslušných právnych noriem. Odporca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu XX.XXX,-- €. a náhradu trov konania v sume X.XXX,XX €., dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci odporca vidí najmä v nesprávnom úradnom postupe. Štát v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci okrem iného aj nesprávnym úradným postupom. V súlade s ustanovením § 9 citovaného zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z citovaného je zrejmé, že zákon síce pojem nesprávneho úradného postupu definuje, avšak ide len o demonštratívny výpočet úkonov, ktoré je možné považovať za nesprávny úradný postup. Z dôvodu, že zákon upravuje pojem nesprávneho úradného postupu len demonštratívne, došlo k jeho špecifikácii judikatúrou súdov. V súlade s ustálenou judikatúrou k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť jednak v rámci rozhodovacej činnosti orgánov štátu, ako aj v rámci činnosti, ktorá nesmeruje k rozhodnutiu. Za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup orgánov štátu, ktorý je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy (napr. uznesenie Ú. D. D. O. W.. Ú.D. XXX/XXXX-XX, D..X.. W.. Ú. XX/XXXX-XX). Teda také konanie, ktoré je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy. Navrhovateľ sa v súlade s ustanoveniami zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci síce môže domáhať, aby všeobecný súd rozhodol o náhrade škody pri splnení zákonom stanovených podmienok (nesprávny úradný postup, škoda, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, predbežné prerokovanie nároku), avšak sa javí, že tento všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať, a to ani z úradnej povinnosti, ani na podnet tretích osôb, skutočnosti, či určitý postup orgánov činných v trestnom konaní sa má považovať za správny úradný postup, a teda zákonný alebo za nesprávny úradný postup a teda nezákonný, keď sa javí, že táto skutočnosť by mala byť preukázaná už pred začatím konania. Uvedený záver vyplýva najmä z platnej právnej úpravy, kedy všeobecné súdy v súlade s čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky síce preskúmavajú aj zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, avšak len ak tak ustanoví zákon, keď následne v súlade s ustanovením § 7 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov všeobecné súdy preskúmavajú aj zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Zákonnosť akýchkoľvek opatrení (zásahov) zo strany prokurátora preskúmava prokuratúra na základe podnetu (§ 31 zákona č. 153/2001 Z.z.) alebo súd vykonávajúci súdnictvo v trestnoprávnych veciach, a teda všeobecné súdy vykonávajúce súdnictvo v občianskoprávnych veciach nie sú oprávnené preskúmavať zákonnosť takýchto opatrení. Zdôraznil rozhodnutie L. D. D. O. D..X.. X Q. XXX/XXXX, v súlade s ktorým nemôže plnenie úloh štátu, ktoré priamo vyplývajú zo zákona, zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby - či do iných práv fyzickej osoby. Vyplýva z neho, že niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno totiž považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúci je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho aj podľa názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby (§11 Občianskeho zákonníka) sú vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup označil nezákonné zadržanie a obmedzenie osobnej slobody. Súd prvého stupňa sa snaží zdôvodniť nesprávnosť úradného postupu v rozsahu nezákonného zadržania a obmedzenia osobnej slobody, keď skúma oprávnenosť, či neoprávnenosť takéhoto zásahu urobeného orgánmi činnými v trestnom konaní a skúma rozsah zavinenia jednotlivých zložiek orgánov činných v trestnom konaní. Občianskoprávny súd nie je príslušný a spôsobilý na skúmanie oprávnenosti či neoprávnenosti zásahu urobeného orgánmi činnými v trestnom konaní - zákonnosť či nezákonnosť takéhoto konania môže preskúmavať len prokurátor na základe podnetu podľa ustanovenia § 31 zákona č. 153/2001 Z.z. alebo v súlade s ustanovením § 167 zákona 153/1961 Zb. Iný záver, t.j. záver, že súdy sú oprávnené skúmať správnosť či nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, by mohol v budúcnosti viesť k tomu, že občianskoprávne súdy budú oprávnené ex post posudzovať aj skutočnosť, či bol spáchaný trestný čin alebo nie, príp. či malo byť začaté trestné stíhanie, príp. nie a pod. Takýto záver je neprijateľný. Občianskoprávny súd nie je oprávnený rozhodnúť, ktorý orgán porušil podľa jeho názoru zákon vo väčšom rozsahu a na základe tejto skutočnosti rozhodnúť, ktorá zložka je oprávnená konať v mene štátu - takúto právomoc súdu nezveruje žiaden zákon. K zadržaniu osoby podozrivej zo spáchania trestného činu môže dôjsť v súlade s ustanovením § 76 zákona č. 141/1961 Zb. ak je tu niektorý z dôvodov väzby, keď zadržanie vykonáva vyšetrovateľ alebo policajný orgán. Zadržať možno aj osobu, proti ktorej nebolo doteraz vznesené obvinenie. Na zadržanie treba predchádzajúci súhlas prokurátora (v zákonom odôvodnených prípadoch možno zadržanie urobiť aj bez súhlasu prokurátora). Dňa X.X.XXXX prezídium policajného zboru, úrad boja proti korupcii vydalo uznesenie, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1, 2 zákona č. 140/1961 Zb. Vyšetrovateľ sa zo svojej činnosti v predmetnej veci dozvedel, že má dôjsť k odovzdaniu úplatku dňa X.X.XXXX, keď uvedenú skutočnosť zistil aj z prepisov záznamu telefonických rozhovorov zo dňa X.X.XXXX. Požiadal o predchádzajúci súhlas prokurátora so zadržaním podozrivých osôb. Súhlas mu prokurátor udelil telefonicky na základe vykonaného vyšetrovania vo veci. Boli splnené podmienky na zadržanie podozrivej osoby a postup orgánov činných v trestnom konaní bol súladný so zákonom. Nezákonnosť, nesprávnosť, postupu do dnešného dňa nebola preukázaná žiadnym na to príslušným orgánom. Skutočnosť, že sa nepotvrdili indície smerujúce k tomu, že dôjde k odovzdaniu úplatku, nemajú automaticky za následok nesprávnosť či nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil aj otázku premlčania. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje začatie premlčacej lehoty jasne, a to na deň, kedy sa poškodený o škode dozvedel. Poškodený nemusí mať vedomosť o konečnej výške škody, či nemajetkovej ujmy, túto môže určiť aj v priebehu pojednávania. Podstatné je určiť deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie L. D. D. republiky D..X.. X C. Q. X/XXXX, X C. Q. XX/XXXX. Orgány prokuratúry neurobili žiaden úkon, ktorý by mohol byť považovaný za nesprávny úradný postup. Jediný úkon, ktorý navrhovateľ vytýka orgánom prokuratúry (avšak ktorý spĺňa všetky zákonné náležitosti), je súhlas prokurátora so zadržaním podozrivej osoby, ktorý bol daný ústne a na základe podkladov v spise (okrem iného aj na základe prepisov záznamu telefonických rozhovorov Č.. X S. Č.. X X. K. X.X.XXXX, vedených vo vyšetrovacom spise Č.:G. XX/BPK-J.-XXXX na stranách XXX a nasl.) K. X.X.XXXX. Ak by aj odvolací súd dospel k záveru, že tento úkon bol spôsobilý vyvolať vznik škody/nemajetkovej ujmy, na strane navrhovateľa vznikla by škoda prípadne nemajetková ujma v deň vykonania tohto úkonu, pričom je nesporné, že v ten istý deň sa navrhovateľ o jej vzniku dozvedel, keďže bol pri úkone osobne prítomný. Je potom zrejmé, že premlčacia lehota uvedená v § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. začala plynúť dňa XX.X.XXXX a uplynula dňa XX.X.XXXX. Navrhovateľ návrh na súde podal až dňa XX.X.XXXX, t.j. po uplynutí premlčacej lehoty. Okresný súd J. W.. mal prihliadnuť na ním vznesenú námietku premlčania. Aj v tomto prípade je možné postup OkresnéY. D. J. W.. považovať za arbitrárny, keďže bez akýchkoľvek relevantných dôvodov aplikoval ustanovenia zákona v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou. Za absurdné považoval závery Okresného D. J. W.. v tom, že za moment, kedy sa navrhovateľ naozaj mohol dozvedieť o veľkosti nemajetkovej ujmy, bol deň X.XX.XXXX, kedy bolo definitívne skončené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie (aj keď trestné konanie bolo následne vedené len proti advokátovi I.. J.). Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom daného trestného konania a vystupoval v ňom len ako svedok. Nie je preto zrejmé, ako takéto konanie mohlo ovplyvniť výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy. Akýmkoľvek úkonom orgánov činných v trestnom konaní nemohla byť spôsobená navrhovateľovi nemajetková ujma, a to s prihliadnutím na závery, ktoré prijal L. súd D. O. E. O. D.. X.. X Q. XXX/XXXX. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa otázkou priamej príčinnej súvislosti vôbec nezaoberal. Nie je zrejmé, aká je príčinná súvislosť medzi úkonom prokuratúry, ktorý navrhovateľ označuje za nesprávny úradný postup, t.j. súhlas prokurátora so zadržaním podozrivej osoby, ktorý bol daný ústne a na základe podkladov v spise dňa X.X.XXXX a vznikom nemajetkovej ujmy. V samotnom rozsudku sa uvádza, že tretie osoby (napr. dcéra navrhovateľa) sa o jeho zadržaní dozvedeli z masovokomunikačných médií, že navrhovateľovi ublížila práve medializácia celého prípadu. Je nesporné, že súhlas prokurátora so zadržaním podozrivej osoby bol daný len a výlučne vyšetrovateľovi; orgány činné v trestnom konaní nespôsobili medializáciu daného prípadu. V prípade, že navrhovateľovi ublížila medializácia prípadu, navrhovateľ mal právo domáhať sa ochrany svojho práva súdnou cestou podľa osobitných zákonov, túto možnosť ale nevyužil. Mal za to, že v otázke príčinnej súvislosti nebolo rozhodnutie súdu prvého stupňa jasne a zrozumiteľne odôvodnené a nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Hoci súd nebol spôsobilý rozpoznať, či sa dozorujúci špeciálny prokurátor vôbec oboznámil pred tým, než dal súhlas so spisom, dospel bez akéhokoľvek dokazovania k záveru, že prokurátor vydal predmetný súhlas bez toho, aby sa oboznámil so skutočnosťami pre tento úkon relevantnými. Mylné je preto aj odmietnutie uplatnenej námietky absencie pasívnej legitimácie, pretože ak meritom veci bolo udelenie súhlasu, mal súd na základe vykonaných dôkazov možnosť len konštatovať, že medzi udelením súhlasu a následkami tvrdenými navrhovateľom nie je daná priama príčinná súvislosť. Túto súvislosť nemôže založiť ani to, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku nebola odporcom postúpená Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je kogentné, preto na jeho záväznosti čo do určenia zodpovedného rezortu nemôže nič zmeniť ani opomenutie postúpenia takejto žiadosti. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade, ak by odvolací súd potvrdil napadnutú časť rozsudku súdu prvého stupňa, žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku skutočnosť, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Presné znenie otázky zásadného právneho významu ale odporca vôbec neuviedol. Hoci odvolanie odporcu smerovalo aj proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, v odvolaní vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť, ani spôsob výpočtu, samotnú výšku navrhovateľovi prisúdenej náhrady trov konania. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu dôvodil, že námietky odporcu sú produkované účelovo, s cieľom zaviesť odvolací súd od zákonnosti a spravodlivosti. Štát nemá slobodnú vôľu ako občan, preto je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej a škodu nespôsobujúcej interpretácii a aplikácii. Z tohto dôvodu sa ani nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za postup orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ sa ich postup ukáže ako postup chybný, zasahujúci do základných práv a slobôd občanov. Nie je potom rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa aj toto podozrenie v trestnom konaní potvrdilo alebo nepotvrdilo. Ak má občan povinnosť sa excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní podrobiť, musí v podmienkach materiálneho právneho štátu existovať garancia, že sa mu dostane odškodnenia za ujmu, ktorá mu vznikla podrobením sa takým úkonom v trestnom konaní, ak sa preukáže, že trestný čin nespáchal. Pokiaľ by taká perspektíva neexistovala, nebolo by možné trvať ani na povinnosti jednotlivca také obmedzenia v rámci trestného stíhania znášať. Prijať argumentáciu odporcu je nerešpektovať zásady a princípy právneho štátu, doplnené o princíp proporcionality, akceptovať aj zjavné vybočenie z intencií zakladajúcich dôvodnosť trestného stíhania. Len prokurátor je oprávnený preskúmavať oprávnenosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní do základných práv a slobôd občanov. Absurdnou ani tak nie je námietka odporcu, že civilné súdy budú rozhodovať, či bol spáchaný trestný čin alebo či malo byť začaté trestné stíhanie, ale skutočnosť, že tam, kde trestné stíhanie nemalo byť vôbec začaté, začaté bolo a občanovi trvá dlhý čas, než ho súd oslobodí spod obžaloby. Preto musí existovať systém civilnej zodpovednosti štátu voči excesom orgánov činných v trestnom konaní. V námietke premlčania uplatneného nároku odporca opomína rozlišovať dva základné pojmy, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska jeho správneho posúdenia, a síce a/ protiprávny úkon či právne kvalifikovaná udalosť, ktoré viedli ku vzniku škody, v prejednávanej veci nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, zahájený jeho nelegitímnym zadržaním; b/ vznik škody samotnej vo forme preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, t.j. kedy sa poškodený dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Obidva tieto pojmy zahŕňa pojem udalosť, z ktorej škoda vznikla v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danej veci škoda na jeho nemajetkových právach vznikla nie v deň inkriminovaného zadržania, ale v tento deň začala len vznikať a mohla byť najskôr dovŕšená v žalovateľnej forme až dňom právoplatného skončenia trestného stíhania vo veci samej, v ktorej bol sám hlavným podozrivým, teda až dňa X.XX.XXXX, kedy sa pôvodné podozrenie nepotvrdilo a že teda inkriminovaný skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a v jeho rámci aj vykonané zadržanie, sa nestal. Dôsledky nezákonného a nelegitímneho opatrenia orgánov činných v trestnom konaní sa u neho prejavili neskôr (napr. psychické problémy, zjavne zhoršený zdravotný stav, ukončenie rôznych sociálnych vzťahov a pod.), takže majetková ujma vznikla a pokračovala aj po tom, čo sa u neho nedosiahol sledovaný účel zadržania a osobnej prehliadky. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než poškodenému škoda vznikne a o tom, že mu škoda vznikla, sa môže dozvedieť najskôr vtedy, čo mu taká ujma nastala. Neskoršia vedomosť poškodeného o vzniku škody môže byť založená na subjektívnych dôvodoch, kedy škoda vznikla, ale po určitú dobu o nej poškodený nevedel, alebo na dôvodoch objektívnych, kedy škoda vznikala aj po inkriminovanom zásahu orgánov činných v trestnom konaní. Námietka odporcu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním odporcu a vznikom škody je založená na svojských argumentoch s jediným cieľom zodpovednosť presunúť na iný orgán činný v trestnom konaní. Odporca nepochopil princíp objektívnej zodpovednosti náhrady škody z hľadiska tzv. adekvátnej teórie príčinnej súvislosti vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu a všeobecné skúsenosti konajúceho orgánu prokuratúry, ktorá disponuje odborným aparátom. Dozorujúci prokurátor bez dôkladného preštudovania trestného spisu len na telefonickú požiadavku príslušníka polície dal kvalifikovaný súhlas so zadržaním, s vykonaním osobnej prehliadky, hoci pre tento postup neboli splnené ani elementárne materiálne podmienky. Človek nie je vecou, s ktorou možno nekontrolovane manipulovať a inštrumentalizovať ho na dosiahnutie fiktívnych cieľov. Štát nie je človeku nadriadený ani nadradený pri výkone svojich právomocí (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a ľudská dôstojnosť je základom všetkých právnych noriem, ich interpretácie a aplikácie a základnou neprekročiteľnou hranicou všetkých oprávnení voči všetkým občanom. Pokiaľ príslušná prokuratúra s ohľadom na svoje povinnosti v trestnom konaní uvedeným excesívnym úkonom ostatných orgánov činných v trestnom konaní nezabránila, je daná aj jej zodpovednosť vystupovať v mene štátu. Tvrdenie odporcu v tom, že sa mal obrániť na všetky relevantné orgány, či dokonca na masmédiá, ktoré o prípade informovali bez ich pričinenia - ale „pravdivo“ podľa vyšetrovacej verzie, ktorú prokuratúra schválila policajným orgánom - je zjavným nepochopením zodpovednosti štátu za nezákonné konanie svojich orgánov. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu odporcu v sume XXX,XX €. (XXX,XX €. + X,XX €. G. D. L.Á. + XX %. K.). Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa nesúhlasil s jeho argumentáciou a odvolaciemu súdu ho navrhol zamietnuť a vyhovieť jeho odvolaniu. Nestotožnil sa s názorom, že náhrada škody, resp. nemajetkovej ujmy, by mala mať povahu súkromnoprávnej sankcie. Náhrada škody naopak svojou povahou sankčný charakter úplne vylučuje, pretože jej účelom je len odstránenie protiprávneho zmenšenia hmotného majetku, t.j. jeho náhrada. To isté platí pre náhradu nemajetkovej ujmy. Saturačná funkcia v danej veci zrejme je. Keďže tu však vzhľadom na úplne nepodloženú právnu deštrukciu ide skôr o zneužitie práva, než o jeho obranu, nemožno odvolaniu navrhovateľa vyhovieť, pretože by sa tým umožnilo saturovanie jeho hladu po finančných prostriedkoch štátu, na ktoré pri ním zvolenej koncepcii nemá oprávnený nárok. Limit náhrady nemajetkovej ujmy nemožno odvodzovať výlučne zo subjektívneho pocitu navrhovateľa o jeho jedinečnosti a individualite. Naopak musí ísť o objektívne preukázané väzby v čase a priestore, ktorých existenciu navrhovateľ nepreukázal. Nespôsobil mu žiadne príkorie, netrpel žiadnou neistotou. Všetky ním opísané údajné útrapy a neistoty spôsobené nie ním, ale orgánmi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, majú len úlohu verbálne podoprieť fikciu, na základe ktorej sa navrhovateľ snaží protiprávne rozšíriť rozsah svojho hmotného majetku. Čo sa týka náhrady trov konania dôvodil len tým (po uplynutí odvolacej lehoty), že súd prvého stupňa pochybil, keď navrhovateľovi priznal náhradu trov konania z prisúdenej sumy a nie podľa § 11 ods. l vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. ako 1/13 výpočtového základu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie L.W. D. D. O. D..X.. X C. Q. X/XXXX. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a že teda odvolaniam účastníkov konania nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa XX. I. XXXX (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, okrem toho, čo je uvedené v napadnutom rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. V konaní je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa XX.X.XXXX proti odporcovi Slovenská O. - N. G.O. D. O., J., domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní. Je tiež nepochybným, že Prezídium policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, uznesením zo dňa X.X.XXXX, Č.: G.-XX/BPK- J.-XXXX, podľa § 160 ods. l Trestného poriadku začal trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, lebo v nezistenom dni a čase v roku XXXX S. XXXX žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca Okresného D. B. cez sprostredkovateľa nezisteného advokáta úplatok najmenej v sume X.XXX,-- Sk. V rámci tohto dňa X.X.XXXX M. XX.XX Y.. bol navrhovateľ (sudca, predseda okresného súdu) v kancelárii predsedu Okresného D. B. zadržaný ako podozrivý po predchádzajúcom (len) telefonickom súhlase dozorujúceho prokurátora udeleného dňa X.X.XXXX M. XX.XX Y.. (ako to jednoznačne zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivého vyplýva), pretože bol pristihnutý bezprostredne pri korupčnom trestnom čine; finančné prostriedky tomu nasvedčujúce u neho osobne a ani v jeho kancelárii ale nájdené neboli. Zo zadržania bol prepustený dňa X.X.XXXX Q. M. XX.XX Y.. K.S. X.X.XXXX M. XX.XX Y.. bol ako podozrivý vypočutý. Prezídium policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, uznesením zo dňa XX.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX, podľa § 163 ods. l Trestného poriadku začal trestné stíhanie ako obvineného I.. Š. J., S. E. B., pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2, ods. 3 písm. b/Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že dňa X.X.XXXX v čase okolo XX.XX hod. v priestoroch svojej advokátskej kancelárie v Leviciach žiadal pre sudcu Okresného D. E. B. úplatok v sume od XX.XXX,-- Sk K. XX.XXX,-- Sk a v čase okolo 14.20 hod. dňa X.X.XXXX E. G. svojej advokátskej kancelárie prijal od L. Y. úplatok v sume XX.XXX,-- Sk podľa jej vyjadrenia pre sudcu Okresného D. E. B. S. XX.XXX,-- Sk pre seba za to, že bude z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustený odsúdený O. K., L. K. XX.XX.XXXX. Úrad špeciálnej prokuratúry N. G. D. O. K. X.X.XXXX, Č..T.. E. N. XXX/XXXX-XX, nariadil upozorniť obvineného I.. Š. J. a jeho obhajcu, že skutok, pre ktorý je trestne stíhaný, bude v ďalšom konaní považovaný za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. l Trestného zákona. Z vyšetrovacieho spisu mal zrejmé, že prvotný úmysel obvineného smeroval k vylákaniu finančnej sumy od agenta a obvinený len predstieral, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Uznesením Okresnej G. P. X. K. X.XX.XXXX, Č..T.. X G. XXX/XXXX-XX, podľa § 215 ods. l písm. b/ Trestného poriadku bolo zastavené trestné stíhanie vedené proti obvinenému I.. Š. J. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. l k § 250 ods. l Trestného zákona, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Podozrivým v celom trestnom konaní bol aj I.. Š. G., v prejednávanej veci navrhovateľ, vo vzťahu ku ktorému sa mal obvinený trestnej činnosti dopustiť. Je tiež nepochybné, že žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zo dňa XX.X.XXXX, odporca nevyhovel (list zo dňa 29.10.2008, č.k. XV/3 Spr 14/08-8). Aj v odvolacom konaní odporca namietal premlčanie nároku navrhovateľa a tiež to, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je oprávnená v mene štátu v prejednávanej veci konať, že nebola splnená podmienka úspešnosti návrhu navrhovateľa v tom, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup štátneho orgánu, ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa odporcom vznesenou námietkou premlčania. Dospel pritom k záveru, že nároky navrhovateľ proti Slovenskej republike uplatnil včas. Podľa § 19 ods. l veta prvá, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou premlčania. Je to uplynutie času určeného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, žeby právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt brániť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdom priznať. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. O tom, že navrhovateľovi skutočne vznikla nemajetková ujma, sa navrhovateľ dozvedel až dňa X.XX.XXXX, kedy prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené proti obvinenému I.. Š.P. J. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. l k § 250 ods. l Trestného zákona, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V rámci daného trestného stíhania bol (stále) podozrivý zo spáchania trestného činu nielen obvinený, ale aj I.. Š.P. G., v prejednávanej veci navrhovateľ, bol označovaný za osobu, vo vzťahu ku ktorej, resp. s ktorou obvinený trestnú činnosť spáchal. So zastavením trestného stíhania tak trestné konanie skončilo, definitívne zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, podozrenie, predpoklad, zo spáchania trestného činu navrhovateľom sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia; vo vzťahu k navrhovateľovi aj nezákonnosť zadržania, obmedzenia jeho osobnej slobody, nezákonnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, zmenilo sa jeho právne postavenie, až vtedy navrhovateľ nadobudol právnu istotu, že voči nemu nebude vznesené obvinenie. Ako je uvedené vyššie, celé konanie príslušníkov polície sa uskutočnilo po predchádzajúcom (len) ústnom súhlase dozorujúceho prokurátora bez akéhokoľvek osobného oboznámenia sa, naštudovania, listinných dôkazov k veci sa vzťahujúcich. Až od nasledujúceho dňa po zastavení trestného stíhania, od X.XX.XXXX, začala plynúť navrhovateľovi premlčacia doba trojročná plus 6 mesiacov (do X.X.XXXX); navrhovateľ návrh na súd podal včas, dňa XX.X.XXXX. Na tomto mieste je potrebné ešte zdôrazniť, že navrhovateľ sa nedomáha náhrady škody na zdraví, fyzickej ujmy, ale nemajetkovej ujmy, ktorá pretrvávala, existovala až do ukončenia trestného konania práve z dôvodov uvedených vyššie (skutok kladený obvinenému I.. Š. J. za vinu nebol trestným činom a nebol daný zákonný dôvod vec postúpiť inému orgánu na vybavenie). Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Môže pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie daného orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup daného orgánu verejnej moci smeruje. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ako je uvedené vyššie, navrhovateľ vznik škody, nemajetkovej ujmy, odvíja od nesprávneho úradného postupu dozorujúceho prokurátora, ktorý bez toho, aby sa osobne oboznámil, naštudoval, listinné dôkazy k veci sa vzťahujúce, dal (len) ústny telefonický súhlas na celé konanie príslušníkov polície (zadržanie navrhovateľa, obmedzenie jeho osobnej slobody, všetky ďalšie úkony na to bezprostredne nadväzujúce). Tým porušil pravidlá stanovené právnymi normami pre konanie osobitne § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. l písm. a/, § 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu; prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie; je povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránený záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu; pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori o.i. dozorom nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania v rozsahu podľa osobitného zákona a v prípravnom konaní; prokurátor vykonáva svoje úlohy na základe zákona a prostriedkami ustanovenými zákonom o.i. podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Pri plnení úloh je povinný uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody a vyvarovať sa akejkoľvek diskriminácie, chrániť verejný záujem); § 2, § 26 písm. a/, b/, e/, f/ zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (prokurátor sa výkonom svojej funkcie podieľa na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu; plní povinnosti, ktoré mu vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, z ústavných zákonov, zákonov a z ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj úlohy a pokyny uložené nadriadeným prokurátorom, ak bol s nimi riadne oboznámený, chráni verejný záujem a slúži verejnému záujmu, koná objektívne a prihliada na všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či sú pre strany alebo pre účastníkov konania prospešné, alebo neprospešné, chráni ľudskú dôjstojnosť, základné ľudské práva a slobody). V konaní do udelenia súhlasu dozorujúceho prokurátora absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že podozrivým by mal byť práve navrhovateľ, žeby sa informácie O. K. nejakým spôsobom preverovali, že by sa zisťovali konkrétne osoby, ktoré sa mali dopúšťať trestnej činnosti. Uspokojil sa len s telefonickými informáciami a výlučne len na základe nich poskytol súhlas so zadržaním a obmedzením osobnej slobody navrhovateľa. Nevedel, sám sa osobne nepresvedčil, aké úkony už vo veci vykonané boli, či sú skutočne dané zákonné a ústavné podmienky na zadržanie konkrétnej osoby. Nebolo namieste spochybňovať odporcom to, či dozorujúci prokurátor dal/nedal len telefonický súhlas na postup polície vo vzťahu k navrhovateľovi, pretože jednoznačne zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivého zo dňa X.X.XXXX vyplýva, že sa tak stalo po predchádzajúcom telefonickom súhlase dozorujúceho prokurátora udelenom dňa X.X.XXXX M. XX.XX hod.; opak preukázaný nebol. V priamej, bezprostrednej, príčinnej súvislosti s konaním dozorujúceho prokurátora navrhovateľovi vznikla nemajetková ujma; bol daný priamy, bezprostredný vzťah príčiny a následku medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou navrhovateľa a postupom dozorujúceho prokurátora. Hoci právny predpis vyslovene neukladá dozorujúcemu prokurátorovi osobne sa s konkrétnou vecou oboznámiť, osobné oboznámenie sa so spisom, s vecou, je notorietou, že je základom pre akékoľvek rozhodnutie. Je nepochybné, že príslušníci polície v trestnom konaní konali až následne po udelení súhlasu dozorujúceho prokurátora. Súd v občianskoprávnom konaní, v prejednávanej veci, nepreskúmaval zákonnosť postupu prokurátora podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ani podľa zákona o prokurátoroch, ale z pohľadu, či konkrétne konanie/nekonanie štátu v osobe dozorujúceho prokurátora pri plnení povinností vyplývajúcich mu zo zákona bolo spôsobilé vyvolať následky, od ktorých možno odvíjať nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa sa tým riadil dôsledne. Postup prokurátora špeciálnej prokuratúry odporoval objektívnemu právu, bol nesprávnym úradným postupom, zakladal nesprávnosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní, v súvislosti s tým došlo k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie prokurátora, ako aj účelu, k dosiahnutiu ktorého postup prokurátora, predstaviteľa orgánu verejnej moci, smeruje; zanedbal tiež povinnosť vyplývajúcu čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu). Pre vec zostalo už irelevantné, ako sa zásah príslušníkmi polície uskutočnil, tiež to, ako by dozorujúci prokurátor rozhodol, ak by sa osobne s vecou oboznámil. Znamená to, že dozorujúci prokurátor nevedel, osobne sa nepresvedčil, či skutočne sú vo veci splnené zákonom predvídané podmienky, či pôjde o zásah zákonný, oprávnený. Je pre vec tiež irelevantné, že nezákonnosť, nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní nebola preukázaná žiadnym na to príslušným orgánom, pretože voči navrhovateľovi nebolo vznesené obvinenie, až do zastavenia trestného stíhania bol v postavení (len) podozrivého zo spáchania závažného trestného činu. Bolo by možné prisvedčiť odvolateľovi v tom, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde napr. vtedy, keď zasahujúci je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona, že dochádza pritom ku stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť, avšak len v prípade, ak zasahujúci orgán štátu skutočne plní úlohy štátu v súlade s Ústavou, so zákonom, v medziach zákona, o čo ale nešlo v prejednávanej veci. Súd v občianskom súdnom konaní pri rozhodovaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musí skúmať všetky podmienky zákonom ukladané a predpokladané, v rozsahu, či konanie štátu v osobe dozorujúceho prokurátora malo vplyv na vznik nemajetkovej ujmy u navrhovateľa podľa zákona č. 514/2003 Z.z., čo sa aj stalo; nič iné súd neskúmal. Všetky ostatné zásahy do práv navrhovateľa (zadržanie, obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa, medializácia) boli až následné, neboli základom pre uplatnenie nároku navrhovateľa v prejednávanej veci. Napokon je potrebné zdôrazniť, že nič iné, opak, nehovoria ani rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré sa odporca odvoláva. Osobitne uznesenie L. D. D. O.B. X. K. XX.X.XXXX, D..X.. X C. Q. X/XXXX, X C. Q. XX/XXXX. Z neho vyplýva, že súdy postupovali správne, pokiaľ posúdili nárok žalobcu (sudcu) práve z hľadiska zásahu do jeho osobnostných práv. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre jeho osobný život a životný osud jednotlivca. Prebiehajúce trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia nutné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, sú spôsobilé vedľa porušenia práva na osobnú slobodu obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti. Trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody i vznik nemateriálnej ujmy. Doba, počas ktorej beží trestné stíhanie, resp. doba, po ktorú pôsobí následne zrušené odsudzujúce rozhodnutie, je tým nelegitímnym faktorom, ktorý je treba skúmať. V takých prípadoch je treba príslušné obmedzenie osobnostných práv podrobiť testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva je ešte primerané vymedzenému verejnému záujmu. Trestné stíhanie žalobcu trvalo len niekoľko dní. V otázke náhrady trov konania dôvodil, o.i., že predpokladom pre aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ak je tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia. Je spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia (nie navrhovateľom uplatnená) bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že účastník je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. Rovnaký záver vyplývaj aj z rozhodnutia L.Š. D. D. O. zo dňa XX.X.XXXX, D..X.. X C. Q. X/XXXX. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod D..X.. X C. Q. X/XXXX riešilo otázku náhrady trov konania v konaní o ochranu osobnosti, ktorej hodnotu nemožno vyčísliť. V prejednávanej veci je základom pre výpočet náhrady trov konania navrhovateľovi súdom priznané plnenie. Vo veci vedenej pred Ú. D. D. O. G. D..X.. W.. Ú. XX/XXXX skutkovým základom uplatňovaného nároku na náhradu škody bolo rozhodovanie vecne a miestne nepríslušného súdu. Vo veci vedenej na L. D. D. O. G. D..X.. X Q. XXX/ XXXX základom náhrady škody bolo rozhodnutie o väzbe. Ani jedno rozhodnutie odporcom spomínané neriešilo tú základnú otázku, ktorá vyvstala v predmetnom konaní, a síce zanedbanie zákonných a ústavných povinností štátu v osobe dozorujúceho prokurátora. Návrh navrhovateľa je čo do základu, ako aj v priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, dôvodný; je tiež správny záver súdu prvého stupňa aj v tom, ktorý orgán za štát koná. Nebolo možné odporcovi priznať úspech ani vo výroku o náhrade trov konania. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z výšky navrhovateľovi prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy. Odporca neuvádzal žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Odvolací súd považoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanej navrhovateľovi súdom prvého stupňa skôr v dolnej hranici. Nebolo však možné navrhovateľovi v odvolacom konaní priznať úspech. Totiž v odvolacom konaní ani on neuvádzal žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Jeho odvolanie bolo veľmi stručné, na jednom mieste uvádzal, že rozsudok je na vysokej odbornej úrovni, na druhej strane ale dôvodil, že prísudkom len štvrtiny z uplatnenej sumy súd len trochu povykročil zo šedej zóny predchádzajúcej praxe, ktorá nechápe základné princípy súkromného práva a v jeho rámci princíp súkromnoprávnej sankcie vo forme saturačnej a sankčnej funkcie. Neuviedol, v čom konkrétne súd prvého stupňa pochybil, v čom videl nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že ide o konanie, v ktorom je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne odôvodnený, súd prvého stupňa v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil; vrátane výroku o náhrade trov konania obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p.. Odvolací súd dovolanie nepripustil, pretože sám vo veci nevzhľadal otázku zásadného právneho významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a sám odporca ani žiadnu takúto otázku neuviedol. Neboli tak naplnené podmienky pri postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. Okrem toho na súde nie je viacero rovnakých ani obdobných sporov, ktoré by boli rozhodnuté súdmi rozdielne, nie sú iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať danú vec za vec po právnej stránke zásadného významu. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (G. L.. O. R. D. pre Ľ.A. G. X. K. XX.X.XXXX, Č.. XXXXX/ XX, E. E. B. Q. E. S. proti G.; G. P. O. L.W. D. D. O. L.. E. E. E. G. D..X.. X Q. XXX/XXXX, X Q. XX/ XXXX, X Q. XX/XXXX). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd nedoručoval účastníkom konania vyjadrenie protistrany k ich odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom účastníci (opakovane) uvádzali dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z ich vyjadrení v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa, vedomosť o vyjadrení sa protistrany k ich odvolaniu, k danému vyjadreniu by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu; nemalo by vplyv na vecnú a právnu stránku rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu účastníkom bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby im súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže obaja mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný; ani jeden nemal úspech v rozsahu svojho odvolania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 2, § 151 ods. l O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.