{"guid": "c14be1ca-1bde-495e-a001-f52ba5402306:da19e2e6-e0b2-4a81-8082-937270671fb4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1", "spisova_znacka": "2Co/363/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/363/2011 z 11. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 11. júna 2013, sp. zn. 2Co/363/2011, ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1", "identifikacne_cislo": "1109212098", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2013-06-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "2MCdo/6/2014", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "3359af5d-1f0a-409b-b733-b118dbdcf901:647412fe-fe0b-4795-9ea7-52430531b42f", "datum": "2015-02-24", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-2", "nazov": "§ 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-2", "nazov": "§ 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-1", "nazov": "§ 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-27.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-27"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-7", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-19", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-27", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/da19e2e6-e0b2-4a81-8082-937270671fb4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1/text", "citacie_n": 8, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/363/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109212098
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľa: I.. Š. G.
O. R. Q. R. Q. Y. P. R. B. , J. B., T. L.. Č.. XXX/X, zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou v
Bratislave, Podbrezovská č. 34, proti odporcovi: Slovenská O. - N.S. G. D. O., J., Š. Č.. X, o náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., s príslušenstvom, na odvolanie účastníkov konania proti rozsudku
Okresného D. J. W.. X. K. XX. C. XXXX, Č..T.. XX Q. XXX/.-XXX, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov   n e m á    právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Dovolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa    n e p r i p ú š ť a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd J. W.. O. X. K. XX.X.XXXX, Č..T.. XX Q. XXX/XXXX-XXX, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu XX.XXX,-- €. do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume
X.XXX,XX €. na účet jeho právneho zástupcu tiež do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ
sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa XX.X.XXXX domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov náhrady
škody, náhrady nemajetkovej ujmy, odporcom spolu v sume XXX.XXX,-- €. za nezákonné zadržanie
a obmedzenie osobnej slobody, ktoré nastalo dňa X.X.XXXX postupom orgánov činných                            v
trestnom konaní so súhlas dozorujúceho prokurátora. Uznesením zo dňa X.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.-
XXXX, príslušný vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že
v doposiaľ nezistenom dni a čase v roku XXXX S. XXXX žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca
Okresného D. B. cez sprostredkovateľa, doposiaľ nezisteného advokáta, úplatok v sume najmenej
X.XXX,-- Sk od doposiaľ nezistených väzňov z Ú. Ž. za to, že sudca v rámci výkonu svojej funkcie
a rozhodovacej právomoci väzňa z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustí na slobodu
s tým, že väzeň za každý mesiac, ktorý mu ostával do ukončenia výkonu trestu, zaplatí sudcovi cez
sprostredkovateľa (advokáta) sumu X.XXX,-- Sk. Na základe uvedeného postupu vtrhli orgány činné v
trestnom konaní dňa X.X.XXXX do budovy OkresnéY. D. E. B., T. M. XX.XX hod. zadržali navrhovateľa
ako podozrivého, a tak mu obmedzili osobnú slobodu, potom vykonali jednak osobnú prehliadku, a tiež
prehliadku jeho kancelárie, tieto priestory zapečatili, následne ho odviezli v policajnom automobile na
výsluch K. J., ktorý trval v čase od XX.XX Y.. K. XX.XX Y.. a po výsluchu ho prepustili a odviezli naspäť
do budovy Okresného D. E. B., kde policajti odpečatili zaistené priestory. V popoludňajšom čase, kedy



sa zamestnanci a sudcovia chystali skončiť pracovný deň, vtrhlo do budovy cca 10 policajtov, justičnú
stráž zavreli do osobitnej miestnosti, z ktorej nemohli vyjsť, sami obsadili všetky vchody a východy
z budovy, pri osobnej prehliadke a prehliadke kancelárskych priestorov navrhovateľa neboli prítomné
tretie osoby, len cca 5 až 6 policajtov, všetko za asistencie a súhlasu špeciálneho prokurátora. Inštitút
začatia trestného stíhania je nielen nevyhnutným predpokladom úspešného boja s kriminalitou, ale je
aj zárukou ochrany pre každého občana proti bezdôvodnému stíhaniu a ujmám, ktoré sú so stíhaním
pre neho spojené. Trestné stíhanie môže byť začaté len vtedy, ak sú tu skutočnosti, ktoré nasvedčujú,
že bol spáchaný trestný čin a odôvodňujú dostatočný záver, že ho spáchala určitá osoba. Ako sa
ukázalo neskôr príslušné orgány činné v trestnom konaní pred svojim zásahom voči navrhovateľovi,
pod kontrolou špeciálneho prokurátora, absolútne neskúmali a nepreverili si určité signály, zakladajúce
podozrenie zo spáchania trestného činu ešte v predprocesnom štádiu, kedy dostali informácie od
trestne niekoľkonásobne postihnutého kriminálnika, ale ihneď zadržali predsedu okresného súdu. Vyššie
popísaný postup orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľ považoval za nesprávny úradný
postup, pretože 1/ bol nelegitímny, trestné stíhanie voči sudcovi možno začať len po predchádzajúcom
súhlase Ú. D. D. O., inak je neprípustné; 2/ bol nelegálny, keď cez začatie trestného stíhania vo veci
mu obmedzili osobnú slobodu, porušili jeho právo na súkromie, osobnostné práva bez toho, žeby
bol odôvodnený dostatočný záver o tom, že spáchal trestný čin, pri ktorom ho mali \"prichytiť\"; 3/ bol
neproporcionálny, keď použité prostriedky - obmedzenie osobnej slobody, pohybu, zásah do súkromia
osoby sudcu nesledovali legitímny cieľ (stíhanie kriminálneho deliktu, ktorý sa ani len nestal) a taký
prostriedok ani nebol nevyhnutný a naviac absolútne len vykonštruovaný, pretože sa nepreukázala fikcia
policajných orgánov. Každé trestné stíhanie, resp. na jeho základe represívne opatrenia použité voči
nemu na pracovisku, počas pracovného dňa, pred spolupracovníkmi, stránkami, občanmi mesta, kde
vyrastal a dlhodobo pracoval, predstavuje objektívne obmedzenie a poškodenie súhrnu všetkých jeho
osobnostných a osobných práv, ako je právo na slobodu, na slobodný pohyb, na dobré meno, česť,
súkromie a pod.

Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané nasledovné
právne skutočnosti. Uznesením Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti
korupcii Bratislava zo dňa X.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX, bolo začaté trestné stíhanie pre trestný
čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa  § 160 ods. 1,2 Trestného  zákona,  lebo
zistené   skutočnosti   nasvedčovali   tomu, že  v doposiaľ nezistenom dni a čase v roku XXXX
S. XXXX žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca Okresného D. B. cez sprostredkovateľa, doposiaľ
nezisteného advokáta, úplatok najmenej X.XXX,-- Sk od doposiaľ nezistených väzňov z Ú. na E.T. P.
M. D. Ž. za to, že sudca v rámci výkonu svojej funkcie a rozhodovacej právomoci väzňa z výkonu
trestu odňatia slobody podmienečne prepustí na slobodu s tým, že väzeň za každý mesiac, ktorý mu
ostával do ukončenia výkonu trestu, zaplatí sudcovi cez sprostredkovateľa - advokáta sumu X.XXX,--
Sk. Následne dňa X.X.XXXX M. XX.XX Y.. bol navrhovateľ podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku
zadržaný ako podozrivý z predmetnej trestnej činnosti; bola mu obmedzená osobná sloboda podľa
§ 76 ods. 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom dňa X.X.XXXX M. XX,XX Y.. K zadržaniu došlo po
predchádzajúcom telefonickom súhlase dozorujúceho prokurátora udelenom dňa X.X.XXXX M. XX.XX
hod.                      Z obsahu predmetnej zápisnice vyplynulo, že navrhovateľ bol zadržaný z
dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného poriadku ako osoba podozrivá, ktorá bola
pristihnutá bezprostredne pri korupčnom trestnom čine. Podozrivému bola obmedzená osobná sloboda
na Okresnom D. E. B. na chodbe pred dverami kancelárie č. 16. Napriek tomu, že zo zápisnice
vyplynulo, že navrhovateľ bol zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda bezprostredne pri
korupčnom trestnom čine, pri osobnej prehliadke boli u neho nájdené len občiansky preukaz, preukaz
poistenca, krabička cigariet, zapaľovač, lieky a igelitová taška. Žiadne iné predmety, osobitne predmety
preukazujúce, resp. nasvedčujúce, bezprostredné spáchanie korupčného trestného činu u navrhovateľa
nájdené neboli. Príslušníci polície začali intenzívne telefonovať z mobilných telefónov, jeden z nich do
telefónu povedal: \"Čo teraz?\" Potom vošli späť do jeho kancelárie. Vyšetrovateľ navrhovateľa vyzval,
aby vydal veci dôležité pre trestné konanie, ale navrhovateľ nevedel, o aké veci ide. Vyšetrovateľ mu
oznámil, že ho berú K. J. na výsluch; zapečatili mu jeho kanceláriu. Na otázku vyšetrovateľa, či I.. Š.P. J.
sa ho snažil nejakým spôsobom ovplyvniť, resp. či na neho vyvíjal nejaký nátlak, navrhovateľ odpovedal,
že nie, žiadny nátlak na neho nevyvíjal. Rovnako odpovedal na otázku vyšetrovateľa, či mu I.. Š. J.
ponúkal úplatok. Navrhovateľ zopakoval, Ž. I.. J. od neho chcel iba to, aby mu umožnil nazrieť do spisu,
pretože predtým prevzal plnú moc na zastupovanie vo veci a nepoznal spis.                               Z
videonahrávky, ktorá bola prehratá na súde prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa XX.X.XXXX



vyplynulo, že skutočne v predmetný deň (X.X.XXXX) sa po budove Okresného D.   E. B. pohybovalo
viacero policajtov, v prítomnosti ktorých potom odviedli navrhovateľa z budovy súdu do pripraveného
motorového vozidla, ďalej títo policajti  zavreli justičnú stráž do samostatnej miestnosti a sami obsadili
vchod a východ z budovy, že sa to udialo ku koncu pracovného času, vtedy, keď väčšina zamestnancov
súdu odchádzali z práce domov. Z obsahu trestného spisu Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX súd zistil, že dňa
XX.X.XXXX oznamovateľ O. K., E. E. Ú. Ž. pre spáchanie trestného činu vydierania, podal trestné
oznámenie, v ktorom uviedol, že v mesiaci máj si podal žiadosť                     o podmienečné prepustenie,
pričom mal vedomosť od svojich bývalých spoluväzňov (ich mená neuviedol), ktorí boli prepustení na
podmienku, že sudca, ktorý vykonával na útvare pojednávania, berie za to úplatky, pričom ide o sudcu I..
G. a ide o sumu                     X.XXX,-- Sk za mesiac do ukončenia trestu. Tieto úplatky mal brať cez jedného
advokáta (meno nevedel uviesť). Na podklade tohto (bližšie nešpecifikovaného trestného oznámenia -
pokiaľ ide o osoby spoluväzňov, od ktorých mal mať oznamovateľ predmetné informácie, ako aj pokiaľ
ide o meno advokáta - sprostredkovateľa) trestného oznámenia obratom Prezídium Policajného zboru,
Úrad boja proti korupcii Bratislava, bez ďalšieho preverenia (doplnenia) týchto skutočností uznesením
začalo trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku. Predmetné uznesenie v jeho výroku obsahuje
len veľmi všeobecné tvrdenia napr. \"v doposiaľ

nezistenom dni a čase\", \"doposiaľ nezistený sudca\", \"doposiaľ nezisteného advokáta\" a pod.
Oznamovateľ trestného činu O. K., vo veci vypočutý ako svedok, dôvodil, že od spoluväzňa I. T.L. sa
dozvedel, že cez jeho družku má získať kontakt na jemu neznámeho advokáta. Tento advokát mal byť
v spojení s navrhovateľom a tento advokát mal                      s navrhovateľom dohodovať podmienečné
prepustenie, pričom sa mu má dať úplatok vo výške X.XXX,-- Sk za každý mesiac, o ktorý je odsúdený
skôr prepustený z výkonu trestu. Advokát sa mal so sudcom deliť podľa určitého pomeru. Svedok I. T.
dôvodil, že I.. Š.P. J. pozná asi 6 rokov, nikdy ho ako advokát nezastupoval, nikdy sa s ním nestretol
na pojednávaní, stretol sa  s ním asi pred rokom, keď bol za ním v jeho kancelárii                 E.
B.. Chcel, aby ho zastupoval vo veci spáchania trestného činu krádeže. Obhajobu I.. J. neprijal, lebo
bol už krátky čas. Okrem tohto razu sa s ním nikdy nestretol.                     O korupčnom správaní
I.. J. svedok nič uviesť nevedel. O. K. žiadne informácie o I.. Š. J. nedával. O navrhovateľovi svedok
vedel povedať iba toľko, že ide o sudcu, ktorého nepozná. Jeho neodsúdil, stretol sa s ním len v roku
XXXX, kedy ho tento sudca prepustil. Nikdy sa s ním však osobne nerozprával a nikdy nikoho za ním
neposielal. Pokiaľ ide o odovzdanie informácii O. K. o údajnom odovzdaní úplatku, svedok I. T. uviedol,
že on stopercentne takýto rozhovor s O. K. neviedol. Nikdy nedával O. K. žiadne kontakty ani telefónne
čísla, nie je pravdou, žeby O. K. niekedy povedal, že na podmienečné prepustenie treba dať sudcovi
cez advokáta peniaze. K. X.X.XXXX S. A. I.. Š. J.A. došlo                      k zadržaniu a obmedzeniu
osobnej slobody podozrivej osoby s odôvodnením, že aj I.. Š. J. bol pristihnutý pri spáchaní trestného
činu a je tu podozrenie, že sa menovaný bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a bude pôsobiť
na svedkov a mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie. Rovnako tak z výsluchu I..
Š.P. J. vyplynulo, že u navrhovateľa mienil nahliadať do súdneho spisu a za tým účelom si dal podpísať
aj plnú moc. Pri nahliadnutí do spisu zistil u predsedu súdu, že hodnotenie O. K. z výkonu trestu E. Ž. je
kladné, pričom mu boli udelené dve odmeny a záver v jeho hodnotení bol, že doterajší výkon trestu plní u
neho výchovný účel, a preto navrhol podmienečné prepustenie. Vzhľadom na to, že                                      o
navrhovateľovi bolo všeobecne známe, že odsúdených nepúšťa na podmienečné prepustenie, ani po
udelení viacerých odmien, ho požiadal, aby objektívne rozhodol a pozrel sa na spis spravodlivým okom,
pričom navrhovateľ mu vôbec nesľúbil, že ho prepustí na slobodu. Na záver mu navrhovateľ povedal
pred jeho odchodom, že rozhodne tak, ako bude navrhovať prokurátor. S tým z kancelárie navrhovateľa
odišiel, vyšiel na chodbu a na jeho prekvapenie došlo v tomto momente k jeho predbežnému zadržaniu.
Následne uznesením zo dňa XX.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX, bolo začaté stíhanie ako obvineného
I.. Š. J. pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160           ods. 2, ods. 3 písm.
b/ Trestného zákona. Nakoľko sa nepodarilo v rámci vyšetrovania zabezpečiť dôkazy preukazujúce
spáchanie predmetného trestného činu, došlo k zmene právnej kvalifikácie trestného činu na stíhanie pre
trestný čin podvodu podľa § 250 ods. l Trestného zákona. V trestnom konaní opätovne bol navrhovateľ
dňa XX.XX.XXXX vypočutý ako svedok, pričom vo svojej výpovedi okrem toho, čo už povedal pri jeho
výsluchu po zadržaní, na otázky vyšetrovateľa odpovedal, že po zadržaní príslušníkmi policajného zboru
bol od I.. Š. J. oddelený, o tom, že mal I.. Š. J. žiadať pre neho úplatok nič nevedel, nevedel ani o
tom, žeby mu mali byť ponúkané nejaké finančné prostriedky I.. Š. J.M. za to, že podmienečne prepustí
obvineného, ani nijaké prostriedky od neho nežiadal. Rovnako navrhovateľ ani nemal vedomosť o tom,
žeby O.J. K. na neho  podal  trestné  oznámenie,  pričom  tento  pri  prejednávaní   na  verejnom  zasadnutí



nenamietal jeho zaujatosť. Napriek tomu, že navrhovateľ a I.. Š. J. boli ihneď po zadržaní od seba
oddelení a umiestnení do samostatných miestností, vo svojich výpovediach uskutočnených ihneď po
zadržaní uviedli takmer totožné skutočnosti, resp. ich výpovede navzájom korešpondovali. Uznesením
Okresnej G. P. X. K.S. X.XX.XXXX, Č..T.. X G. XXX/XXXX-XX, bolo napokon trestné stíhanie vedené
proti obvinenému I.. Š.P. J. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. l k § 250 ods. l
Trestného zákona zastavené, nakoľko skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci.
Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplynulo, že produkovanými dôkazmi sa nepodarilo preukázať
úmysel obvineného vylákať finančnú sumu od agenta predstierajúc pôsobenie na verejného činiteľa.
Podkladom pre začatie tohto trestného konania  (pokiaľ ide o navrhovateľa) bolo iba (ničím nepodložené)
trestné oznámenie a následná doplňujúca výpoveď odsúdeného (O. K.), ktorý bol toho času vo výkone
trestu                   v Ú.E. Ž. pre spáchaný trestný čin vydierania, ktorý v rovnakom čase požiadal                 o
jeho podmienečné prepustenie s tým, že túto vec mal rozhodovať práve navrhovateľ. Tento oznamovateľ
svoje trestné oznámenie opieral o informácie, ktoré mal získať od bývalého odsúdeného I. T., ktoré
mali preukazovať, že navrhovateľ mal prostredníctvom  advokáta I.. Š. J. a po dohode s ním pýtať od
odsúdených úplatky za ich podmienečné prepustenie z výkonu trestu s tým, že obaja sa mali o úplatky
deliť podľa určitého pomeru. Predtým, než došlo k zadržaniu navrhovateľa a k obmedzeniu jeho osobnej
slobody, ako osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, nebola výpoveď a trestné oznámenie O.J. K.
preverené aj (aspoň) prostredníctvom výsluchu svedka I. T., ktorý mal mať kľúčové informácie o \"údajnej\"
korupčnej činnosti navrhovateľa.                  K výsluchu tohto svedka však došlo až dňa XX.XX.XXXX, t.j.
cca 2,5 mesiaca po zadržaní navrhovateľa. Orgánom činným v trestnom konaní, ako aj dozorujúcemu
prokurátorovi, postačovala na to, aby zadržali a obmedzili osobnú slobodu doposiaľ \"bezúhonnému\"
človeku (v postavení sudcu) ničím nepodložená výpoveď osoby, pričom išlo o osobu, ktorá si odpykávala
trest odňatia slobody pre trestný čin vydierania a zároveň išlo o osobu, ktorá si podala žiadosť o jej
podmienečné prepustenie s tým, že o nej mal rozhodovať navrhovateľ.                  Z obsahu vyšetrovacieho
spisu nevyplývala žiadna skutočnosť (ani len podozrenie, nie to ešte existencia konkrétnej skutočnosti),
ktorú vyžaduje § 67 Trestného poriadku) a odôvodňujúca obavu, žeby navrhovateľ chcel ujsť alebo žeby
sa chcel skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu; ani skutočnosť, žeby chcel pôsobiť na svedkov
alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Preto postup orgánov činných v trestnom konaní pod dozorom a za súhlasu špeciálneho prokurátora
nebolo možné vo vzťahu k navrhovateľovi považovať za správny. Rovnako tak pokiaľ ide o obmedzenie
osobnej slobody navrhovateľa, táto bola možná s poukazom na § 76 ods. 2 Trestného poriadku za
predpokladu, žeby navrhovateľ bol skutočne pristihnutý pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom.
Uvedená skutočnosť síce formálne je zachytená v zápisnici o zadržaní a obmedzení osobnej slobody
navrhovateľa, kde sa píše: \"...bol pristihnutý bezprostredne pri korupčnom trestnom čine\", avšak táto
skutočnosť nevyplýva z dôkazov založených                         v trestnom spise a ani iným spôsobom
sa nepreukázala ako pravdivá. Pokiaľ išlo o konanie                  a správanie sa navrhovateľa nebolo
možné hovoriť ani len o podozrení z páchania trestného činu korupcie. Už len samotná skutočnosť, že
bezprostredne po zadržaní navrhovateľa                       a vykonaní osobnej prehliadky neboli u neho nájdené
žiadne veci nasvedčujúce spáchaniu tohto trestného činu (išlo o nastrčené bankovky), nasvedčovalo
tomu, že tento \"formálny\" údaj v zápisnici nekorešpondoval so skutočnosťou. Napokon po výsluchu
navrhovateľa, ktorý sa uskutočnil v ten deň až do večerných hodín, navrhovateľ nebol obvinený z tohto
\"údajne\" ním  spáchaného  trestného činu.  Podľa zápisnice navrhovateľ bol pristihnutý bezprostredne

pri korupčnom trestnom čine, ale mu nebolo (hoci bol pristihnutý priamo pri čine) vznesené                 v tejto
veci žiadne obvinenie. K takémuto postupu možno dospieť len vtedy, ak osoba vôbec nebola prichytená
pri trestnom čine, nakoľko žiadny trestný čin nespáchala, ako je tomu                      u navrhovateľa. Zostalo
nepochybné, že v danej veci pri zadržaní a obmedzení osobnej slobody navrhovateľa došlo k porušeniu
procesných noriem Trestného poriadku (§ 67, § 76 ods. 1, 2), nakoľko neboli naplnené žiadne procesné
predpoklady, aby bol navrhovateľ takýmto spôsobom zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda.
To odôvodňovalo záver o tom, že u navrhovateľa došlo zo strany príslušných vyšetrovateľov, ako aj
dozorujúceho prokurátora, k nesprávnemu úradnému postupu pri jeho zadržaní, v dôsledku ktorého mu
vznikol nárok na náhradu škody tým spôsobenej. K dôvodom odporcu v tom, že v danom prípade nejde
o nesprávny úradný postup, ale nanajvýš o nezákonné rozhodnutie, ktoré však nebolo pre nezákonnosť
zrušené, súd dôvodil, že išlo o účelový argument v snahe zbaviť sa zodpovednosti za tento postup,
nakoľko vo vyšetrovacom spise sa nenachádza písomné rozhodnutie o zadržaní alebo obmedzení
osobnej slobody navrhovateľa (takéto rozhodnutie sa pri zadržaní ani nevydáva, rozhodnutie sa vydáva



len pri zatknutí - § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. rozlišuje medzi rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným obmedzením osobnej slobody, pričom o rozhodnutí hovorí len pri inštitúte zatknutia, nie
zadržania alebo obmedzenia osobnej slobody); teda bolo v danom prípade prakticky nemožné, aby
takéto \"rozhodnutie\" navrhovateľ mohol napadnúť, a aby ho prípadne nadradený orgán pre nezákonnosť
mohol zrušiť. Práve preto (absencia akéhokoľvek rozhodnutia o zadržaní                        s výnimkou
zápisnice) bolo potrebné takýto postup vykladať v prospech dotknutej osoby, a bolo potrebné takéto
konanie orgánov činných v trestnom konaní subsumovať pod nesprávny úradný postup.

Nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy je treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5
ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol
obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a
vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú
slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo
na rešpektovanie                    a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zadržanie alebo
obmedzenie osobnej slobody, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom,
sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4
Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore                                   s vnútroštátnym
právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti                            s namietaným
porušením článku 5 Dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v
zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak aj nemateriálna. Ustanovenie § 7
zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody.  Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na
druhej strane ten, na kom bolo zadržanie, zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody vykonané,
ak k nemu došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu.

K odporcom vznesenej námietke pasívnej vecnej legitimácie súd prvého stupňa dôvodil, že navrhovateľ
správne označil za odporcu Slovenskú republiku. Sporné medzi účastníkmi zostalo len to, ktorý orgán má
v mene Slovenskej republiky konať. Dospel                           k záveru, že v danom spore je namieste, aby ako
orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konala navrhovateľom označená Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, a teda vznesenú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Zdôraznil, že pokiaľ ide o
trestné konanie (kde možno nepochybne zahrnúť aj otázku zatknutia, zadržania a pozbavenia osobnej
slobody, nakoľko k týmto zásahom došlo potom, čo bolo vo veci začaté trestné stíhanie) zákon dáva
povinnosť vystupovať v mene Slovenskej republiky až trom ústredným orgánom štátnej správy, a to
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky. V danom prípade išlo                o spor, či v mene Slovenskej republiky má
vystupovať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
Podľa § 4 ods. 1 zákona                      č. 514/2003 Z.z. o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa                § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru
(písm. b/), Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní (písm. e/). Súd
skúmal (keďže celý priebeh zadržania a obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa možno považovať
za nezákonný), pracovníci (vyšetrovatelia alebo špeciálny prokurátor) ktorého orgánu prispeli väčšou
mierou k tomu, že vôbec došlo takýmto spôsobom k zadržaniu                         a obmedzeniu osobnej
slobody navrhovateľa. Súd dospel k záveru, že nebyť telefonického súhlasu (bez bližšieho oboznámenia
sa s daným prípadom, resp. dôkazmi založenými vo vyšetrovacom spise) špeciálneho prokurátora na
zadržanie navrhovateľa, k takémuto zásahu by vôbec nedošlo a samotní vyšetrovatelia by nemohli takýto
zásah vôbec uskutočniť. Zostalo nesporné, že bez predchádzajúceho telefonického súhlasu špeciálneho
prokurátora by nebolo možné zadržať a obmedziť osobnú slobodu navrhovateľa, pričom  z obsahu
vyšetrovacieho spisu nie je zrejmé, či sa dozorujúci špeciálny prokurátor vôbec oboznámil (predtým než
súhlas dal) so spisom, s dôkazmi, s výpoveďou a trestným oznámením O. K.; napriek tomu takýto súhlas
dal. Z trestného spisu nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností mal dozorujúci špeciálny
prokurátor preukázanú, resp. aspoň osvedčenú, existenciu konkrétnej skutočnosti podľa § 67 Trestného



poriadku (dôvod väzby) potrebnú na udelenie súhlasu na zadržanie navrhovateľa. Je teda zrejmé, že
prokurátor bez tohto, aby sa riadne oboznámil zo skutočnosťami, ktoré mali preukazovať podozrenie zo
spáchania trestného činu korupcie, vydal bez ďalšieho takýto súhlas na zadržanie navrhovateľa. Práve
preto väčší diel zodpovednosti na nezákonnom zadržaní navrhovateľa nepochybne nesie prokuratúra
a nie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Preto argument odporcu v tom, že prokurátor len dáva
súhlas na zadržanie, avšak nedáva súhlas na spôsob, akým bude vyšetrovací úkon urobený, neobstojí,
pretože nebolo meritom veci to, ako sa úkon urobil, ale to, že vôbec k nemu došlo. Spôsob, akým sa
urobil (verejne, v pracovnom čase a pod.) len dotváral prípadnú výšku spôsobenej nemajetkovej ujmy,
avšak nemal zásadný vplyv na posúdenie, či išlo o nezákonný zásah alebo nie. Prisvedčil navrhovateľovi,
že ak sa odporca právom domnieval, že nie je vo veci pasívne legitimovaný, bol povinný žiadosť o
predbežné prerokovanie jeho nároku bezodkladne postúpiť príslušnému orgánu a informovať o tom
navrhovateľa (§ 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). K takémuto postupu však zo strany odporcu nedošlo,
preto nie je možné tento postup vykladať na ťarchu navrhovateľa, ako osoby poškodenej, a to ani za
predpokladu, žeby vo veci malo za Slovenskú republiku konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
keď je podstatné a nepochybné, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika ako samostatný
subjekt práva.

Nesúhlasil s tvrdením odporcu v tom, že pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody si
navrhovateľ pôvodne uplatňoval len škodu vo forme nemajetkovej ujmy                v sume X.XXX.XXX,-- Sk,
a preto nárok navrhovateľa presahujúci sumu X.XXX.XXX,-- Sk treba považovať za predčasne podaný.
O tomto argumente by bolo možné hovoriť za predpokladu, žeby odporca bol ochotný vysporiadať
uplatnený nárok navrhovateľa aspoň čiastočne (ak by uznal svoje pochybenie), čo sa však nestalo,
nakoľko odporca od počiatku odmietal svoju zodpovednosť. Zákon č. 514/2003 Z.z. nezakazuje vo
svojich ustanoveniach domáhať sa  náhrady škody vo väčšej výške ako poškodený subjekt žiadal pri
predbežnom prerokovaní nároku, a to aj s poukazom na to, že výška škody, ktorá bola spôsobená
nezákonným zásahom orgánu štátu, sa môže meniť, pričom aj súdy, ktoré o týchto nárokoch rozhodujú,
vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý je v čase vyhlásenia rozhodnutia. Bolo by nelogické, aby sa
definitívna výška škody (nemajetkovej ujmy) zavŕšila v období, kedy poškodený subjekt požiadal o
predbežné prerokovanie nároku, keď väčšia časť škody mohla vzniknúť práve                   v období
medzi podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a rozhodnutím súdu o nároku navrhovateľa.
V tejto súvislosti súd zdôraznil, že navrhovateľovi priznal nemajetkovú ujmu len v sume XX.XXX,-- €.,
hoci navrhovateľ žiadal XXX.XXX,-- €.; v tejto výške bola nemajetková ujma uplatnená navrhovateľom
už v samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Uplatnenie si v predmetnom súdnom konaní
náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej sume ako v žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu, nebolo
prekážkou pre konanie súdu o takomto nároku.

V ďalšom súd prvého stupňa riešil otázku, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch a tiež odporcom vznesenú námietku premlčania. V tejto súvislosti dôvodil ustanovením §
27 ods. l, § 3 ods. l, § 4 ods. l písm. b/, e/, ods. 3, § 7, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. l, 2, § 17 ods. 2, 3,
§ 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, keďže k nezákonnému zadržaniu a obmedzeniu osobnej slobody
navrhovateľa došlo už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody je
predovšetkým existencia rozhodnutia o zatknutí, zadržanie alebo iné pozbavenia osobnej slobody, ktoré,
ak bolo vykonané na základe rozhodnutia (pokiaľ ide iba o zatknutie), bolo toto rozhodnutie zrušené ako
nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu; existencia škody ako majetkovej
ujmy vyjadriteľnej v peniazoch (prípadne existencia nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody.
Zadržanie osoby, ako aj trestné stíhanie, predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a
vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú
slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo
na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti
tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že zadržanie
a dočasné pozbavenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované                  v rozpore so zákonom,
resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej



ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj
prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, ak k nim došlo na základe nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho  úradného  postupu  podľa   zákona č. 514/2003 Z.z. Tento záver vyplýva
už len

z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala                  v
príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody.

U navrhovateľa je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné zadržanie a
obmedzenie jeho osobnej slobody. Výšku nemajetkovej ujmy súd určil v sume XX.XXX,-- €. s poukazom
na to, aký negatívny dopad malo zadržanie na navrhovateľa. V nasledovnom zdôraznil skutočnosti
rozhodujúce pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume XX.XXX,-- €..  Navrhovateľ v predmetný
deň bol v práci, prišiel za ním obhajca (I.. Š. J.), v tom čase ešte nevedel, že je obhajcom, prišiel s
tým, že chce študovať spis, predložil aj plnú moc, na základe čoho mu navrhovateľ poskytol spis. Po
naštudovaní spisu vychádzali von a vtedy bol zadržaný. Už sa nachádzali spolu na chodbe, zrazu pri
otváraní dverí na chodbu boli vtlačení civilnými osobami, ktoré sa predstavili ako polícia, na sekretariát.
Navrhovateľa oddelili do jeho kancelárie, advokát zostal na sekretariáte. Vzápätí bola navrhovateľovi
prednesená zákonná formulka pre podozrenie zo spáchania trestného činu úplatkárstva. Potom musel
vyvrátiť všetky vrecká, urobili mu osobnú prehliadku, o čom nie je záznam, nebola tam prítomná žiadna
tretia osoba, prehliadli mu aj kanceláriu. U seba nič nemal, čo by nasvedčovalo spáchaniu trestného
činu, potom ho usadili na fotelku                         v kancelárii, tam čakal asi hodinu. Príslušníci polície začali
intenzívne telefonovať                             z mobilných telefónov. Jeden z nich do telefónu povedal: \"Čo
teraz?\"  Potom bol navrhovateľ vyzvaný, aby odišiel na chodbu, kde za jeho prítomnosti zapečatili jeho
kanceláriu. Všetko toto sa dialo v čase ukončenia pracovnej doby, keď všetci zamestnanci odchádzali
domov                      a prizerali sa tomu. Následne navrhovateľa odviedli k motorovému vozidlu, ktoré
bolo pristavené pri okresnom súde. Odviezli ho do J. na O. A., celou cestou sa ho pýtali rôzne veci
na ktoré odpovedal. Po krátkom čakaní bol vypočutý vyšetrovateľom, ako podozrivý, bola mu urobená
osobná prehliadka, o ktorej už zápisnica bola urobená. Po porade vyšetrovateľa cez mobil s dozorujúcim
prokurátorom bol navrhovateľ prepustený                   a odvezený K. B., hoci to navrhovateľ nechcel.
Po príchode domov K. B., kódom otvoril budovu súdu, príslušník polície išiel s ním, kde sa navrhovateľ
domáhal odpečatenia kancelárie, čo mu spočiatku bolo odopreté, ale po vysvetlení, že navrhovateľ sa
nechce dopustiť trestného činu marenia úradného výkonu rozhodnutia svojvoľným odpečatením, potom
príslušník odpečatil kanceláriu. Navrhovateľ býval v služobnom byte na Okresnom D. E. B., K. G. Q. M.
XX.XX S. XX.XX Y.. Bola to stresujúca situácia, aj                     v čase, keď ho odvádzali, ale hlavne keď
prišiel domov, volala mu telefónom prostredná dcéra, ktorá býva v J., že pozrela televíziu P. a dotazovala
sa čo sa stalo. Na druhý deň išiel na pracovisko, chodieval do práce vždy o X,XX Y.. O.L., ako sedel v
kancelárii prišla do zamestnania I.. Q., ktorá nikdy takto zavčasu do práce nechodievala,                  a sa ho
pýtala, po očividnom prekvapení, že ho vidí: \" Š. ty si tu?\" To je jedna z príhod, ktoré zažil hneď na druhý
deň po zadržaní. Navrhovateľ uviedol, že na súde pôsobili dve skupiny sudcov, nebol tam vytvorený
jednoliaty kolektív. Postupne sa od navrhovateľa                      v dôsledku týchto udalostí odvracali
jeho známi, priatelia. Predtým žil navrhovateľ spoločenským životom. V rámci okresného mesta prestali
navrhovateľa pozývať do spoločnosti, na oslavy, úplne ho vylúčili zo svojej spoločnosti. V súčasnosti
má už len jedného priateľa, s ktorým sa stretáva. V dôsledku týchto udalostí sa začal u navrhovateľa
prejavovať aj zhoršený zdravotný stav (rapídne). Zhoršil sa mu D. Q., M. O. XXXX C. Q. E. Y. XX-XX,
Č. C. K. na I. M.. Čo sa týka rodiny stal sa z neho samotár, veľmi sa mu zmenila povaha, uzavrel sa
úplne do seba, pričom pred týmito udalosťami  s  manželkou  a  s deťmi vychádzal veľmi dobre. Po
udalostiach sa mu manželka

začala odcudzovať, pričom má za to, že je to kvôli jeho povahe, ktorá sa mu zmenila následkom tejto
udalosti. V letných mesiacoch roku XXXX sa manželka od neho odsťahovala zo spoločnej domácnosti,
a odvtedy žije sám. Veľmi mu ublížila aj medializácia tohto prípadu. Darmo vysvetľoval ako sa veci stali,
nikto mu nechcel veriť. Aj jednotliví občania jeho osobu napádali kvôli týmto udalostiam v sťažnostiach
na prieťahy v konaní, ktoré ako predseda súdu musel riešiť. Celú situáciu navrhovateľ do dnešného dňa
vníma veľmi zle. Od tejto doby na pracovisku sa zatvára v kancelárii, neverí nikomu. Ľudia mu neverili,
tvrdili, že vďaka svojmu postaveniu si vybavil, aby ho prepustili. Navrhovateľ E. B. vyrastal od malička,
mal priateľov, navštevovali sa, stretávali sa  a zrazu po týchto udalostiach ho prestali k sebe pozývať.
Zadržanie, resp. obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, predstavuje jeden            z najzávažnejších



zásahov do osobnej slobody občana, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o zadržanie, treba dbať na zásadu primeranosti                     a zdržanlivosti, t.j.
že vždy by mali byť využité opatrenia (predovšetkým vtedy, ak išlo                     o doposiaľ
bezúhonného podozrivého), ktoré najlepšie budú viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale
nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú v medziach
daných povahou príslušného obmedzenia. Táto zásada spočíva v takom postupe orgánov činných
v trestnom konaní a súdu, ktorý čo najmenej zasahuje do základných práv a slobôd občanov, a je
výrazom humanizácie trestného konania    a úcty k ľudským právam a slobodám; zásada primeranosti
a zdržanlivosti bola                                  u navrhovateľa porušená. Nielen že neboli dané
dôvody na zadržanie (§ 67 Trestného poriadku), ale dozorujúci prokurátor, ktorý na zadržanie osoby
navrhovateľa dal telefonický súhlas, ani príslušní vyšetrovatelia, vôbec neuviedli (žiadny dôkaz o tom
nie je založený                    v trestnom spise, je to iba bez ďalšieho konštatované v zápisnici
o zadržaní), na základe akých dôkazov mali za to, že u navrhovateľa existuje konkrétna skutočnosť
(obava) pre tzv. útekovú alebo kolúznu väzbu. V trestnom spise sa nenachádza ani jediný dôkaz, ktorý
by preukazoval konkrétnu skutočnosť, pre ktorú bol navrhovateľ zadržaný. Išlo o citeľný neoprávnený
zásah do práva navrhovateľa na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal
nepriaznivé dôsledky pre neho, čo do jeho postavenia v rodine a v spoločnosti. Zadržanie navrhovateľa
a skutky kladené mu za vinu, bolo šírené i printovými médiami, čo má vždy za následok neoprávnený
zásah značnej intenzity a oprávnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide
o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť navrhovateľa v spoločnosti,
treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí
navrhovateľa. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a vyhodnotenia tejto
reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti
navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere. Za účelom zistenia následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v
pracovnom, rodinnom, príp. inom, prostredí navrhovateľa, vypočul svedkov navrhnutých navrhovateľom,
tiež samotného navrhovateľa. Z výsluchu svedkyne C.. E. G., manželky navrhovateľa, vyplývalo že od
roku XXXX žije sama oddelene od navrhovateľa, pričom na udalosti z predmetného dňa si spomína tak,
že bola doma, keď sa to stalo, pozerala TV, prišli dvaja páni, myslela si, že sú to údržbári, preto sa ich
spýtala, či im má niečo sprístupniť, na čo oni odpovedali, že nie a že sa nemá rozprávať s manželom. Boli
to príkazy ako: \"nepýtajte sa nič, choďte preč, udržujte odstup\". Napriek tomu sa však spýtala manžela,
že čo sa stalo, na to jej títo páni odpovedali, že sa nemá na nič pýtať. Navrhovateľovi len podala lieky,
ktoré si pýtal a sveter zo skrine. Následne opustili byt bez vysvetlenia a stále ju upozorňovali, aby sa na
nič nepýtala. V byte potom následne zostala sama. Navrhovateľ sa vrátil cca okolo XX.XX Y.., odmietal
komunikovať. Medzi tým prišla zo školy mladšia dcéra, v tom čase chodievali spolu na vinicu, nevedela
dcére vysvetliť prečo

v ten deň na vinicu nejdú. Svedkyňa zostala v byte sama, plakala, keď išla po chodbách súdu,

stáli tam páni v čiernych kuklách so samopalmi, nebola tam justičná stráž. Úplne sa zmenilo správanie
navrhovateľa k nej, manželský život úplne prestal, z veselého človeka sa stal úplne zatrpknutý človek,
prestal sa o všetko zaujímať, bol podozrievavý, zatrpknutý, stále mu vyzváňali telefóny, prestal chodiť
do mesta, prestal sa stýkať s ľuďmi. E. B. žijú od narodenia a veľmi ťažko znášali túto situáciu. Najviac
sa to odzrkadlilo na vzťahoch medzi nimi, prestali spolu komunikovať. Žiť spoločenským životom, ktorý
dovtedy mali pestrý, prestali, prestali navštevovať svojich známych, aj oni ich, žijú v izolácii od svojich
priateľov. V súčasnosti nie sú rozvedení ale žijú každý oddelene, jediné čo ich spája sú ich deti.
Svedkyňa za jediný dôvod zhoršenia jej vzťahu s navrhovateľom označila práve udalosť, ktorá sa stala
dňa X.X.XXXX. Svedok S. E. je s navrhovateľom dlhoročný kamarát. O predmetných udalostiach, ktoré
sa stali X.X.XXXX, v tom čase každý E. B. rozprával, rozprávalo sa, že sa jednalo o nejaké peniaze,
úplatky, že navrhovateľa zaistili za to, že zobral nejaké úplatky, bolo toho plné mesto. Svedok osobne
tomu nechcel veriť, nakoľko navrhovateľa poznal ako poctivého človeka, avšak pod tlakom verejnosti
aj on začal trochu veriť tejto skutočnosti, nakoľko to počul aj v robote, v meste, v krčme. Ako poznal
navrhovateľa z obdobia pred udalosťou, navrhovateľ sa po týchto udalostiach dosť zmenil, dokonca sa
prestali určitú dobu aj schádzať. Po týchto udalostiach bol navrhovateľ viac uzavretý do seba. Svedok
mal za to, že predmetné udalosti sa nepochybne odzrkadlili na psychickom stave navrhovateľa, ako aj
na zhoršení jeho cukrovky. Svedkov súd považoval za osoby dôveryhodné, nakoľko sa jedná o osoby,
ktoré si boli vedomé následkov krivej výpovede, ako aj významu svojich svedeckých výpovedí, nikdy
u nich nedošlo                                   k spochybneniu ich morálneho kreditu, pričom sa zároveň
jednalo o osoby z blízkeho (rodinného) prostredia navrhovateľa, ktoré mali najväčšiu možnosť stretnúť



sa s reakciami ďalších členov rodiny, ako aj tretích osôb po týchto udalostiach. Pokiaľ išlo o dopady,
ktoré vyvolal predmetný zásah v osobnom živote navrhovateľa, súd dôvodil, že táto \"kauza\" okolo osoby
navrhovateľa rezonovala aj vo viacerých médiách: denník D., ktorý o predmetnom zadržaní informoval
v článku s názvom \"Advokát obviňuje predsedu okresného súdu                        z úplatkárstva\",
printové články  s názvom \"Za bieleho dňa zbalili sudcu, polícia mlčí\", \"Kukláči odvliekli predsedu súdu!\",
\"Kukláči odvliekli predsedu súdu! Škandál!\", \"Polícia priznala farbu! Čiastočne\", \"Polícia priznáva, že
sudcu vypočúvala\", \"Neprimeraný postup polície?\" a pod. Predmetné články vyšli v období rokov XXXX
S. XXXX, t.j. vychádzali cca jeden rok od predmetnej udalosti. Najviac sa odzrkadlila v profesijnom
živote navrhovateľa. To, že predmetná kauza mala nepochybne široký dopad najmä v pracovnej sfére
navrhovateľa, svedčí aj množstvo (hoci z pohľadu hodnotenia pozitívnych) stanovísk prijatých napr.
Združením sudcov Slovenska, ako aj Súdnou radou Slovenskej republiky, ktoré sa daným prípadom
zaoberali. Ohľadne predmetnej kauzy zasadla aj Celorepubliková rada Združenia sudcov Slovenska, na
ktorej sa zúčastnil aj generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý sám uznal, že voči navrhovateľovi
neboli použité práve najtaktickejšie postupy a zákroky, pričom prisľúbil, že urobí všetky kroky, aby
sa podobné prípady neopakovali. Rovnako tak Súdna rada Slovenskej republiky prijala uznesenie
Č.. XXX, v ktorom protestovala proti neprimeranému a šikanóznemu postupu policajných zložiek
voči navrhovateľovi, vnímala uvedený postup policajných orgánov ako vážne porušenie základných
princípov nezávislosti súdnictva, ktorý spochybňuje bezúhonnosť, autoritu                        a
vážnosť predstaviteľov súdnej moci ich neprimeranou škandalizáciou, žiadala Národnú radu Slovenskej
republiky, vládu Slovenskej republiky o dôsledné prešetrenie celého postupu policajných orgánov v
predmetnej veci. To, že  predmetná kauza mala negatívne dopady aj na pracovnú  sféru  navrhovateľa,
resp. to, že  rezonovala  aj  vo  verejnosti, svedčí napr. aj list

spoločnosti J.-J., D..O..M.. B., v ktorom táto spoločnosť v rámci sťažnosti na určité súdne konanie,
ktorá bola adresovaná na vybavenie priamo navrhovateľovi ako predsedovi okresného súdu, zároveň
poukazovala aj na predmetnú kauzu \"....ako predseda okresného súdu ste boli aj Vy podozrivý, lenže
osoba, funkcia a miesto Vás očistili. Ľudia však majú oči a vidia, čo sa deje. Sudca, ktorý nevie
panovať, nevie rozkazovať a nerozkazuje ostatným zložkám moci. Sudca používa trestné činnosti ako
pravé ako môže posudzovať starostlivosť prípadu - pre koho? Súdy sú zriadené pre páchateľov?.......“
Jedným z kritérií pre posudzovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je aj osoba poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje. V tomto smere súd pri rozhodovaní vzal
do úvahy to, že navrhovateľ (pokiaľ ide o jeho profesijný život) bol do času predmetného zásahu
považovaný za sudcu s vyše 30 ročnou praxou, bezúhonný a nikdy voči nemu nebolo vedené ani
disciplinárne konanie a nebol postavený ani mimo výkon funkcie sudcu. Vzhľadom                         k
tomu tento zásah o to viac zasiahol do osobnostnej sféry navrhovateľa, najmä jeho profesijného
života, kedy sa aj v očiach verejnosti doposiaľ bezúhonný a slušný sudca zo dňa na deň stal osobou
podozrivou zo spáchania závažného trestného činu. Je nepochybne zrejmé, že keď sa sudca mal
dopustiť závažného trestného činu, narušuje to v očiach verejnosti dôstojnosť jeho funkcie a nepochybne
ohrozuje aj dôveru v nezávislé a nestranné súdnictvo. Ak nedôjde k náprave tohto stavu, negatívne
to zasahuje aj do spoločenského, resp. rodinného a súkromného života takejto osoby a nepochybne
vyvoláva u bežného občana, bez potreby dôkladného dokazovania, dojem o neodbornosti, príp. až
korupčnom správaní sa sudcu. Povolanie sudcu si vyžaduje vysoký morálny kredit nielen pri výkone
svojej funkcie                               a v priamej súvislosti s ňou, ale vyžaduje určité obmedzenia aj
v občianskom živote, ktoré sa prejavujú v jeho správaní sa navonok smerom ku spoločnosti ako takej,
kde sa od sudcu vyžaduje, aby sa zdržal akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo narušiť dôstojnosť jeho
funkcie prípadne až ohroziť dôveru verejnosti v nezávislé a nestranné rozhodovanie súdov. Medializácia
tohto prípadu (ktorá bola nepochybne vyvolaná samotným zásahom), narušila                 v očiach
verejnosti dôstojnosť funkcie navrhovateľa ako sudcu a nepochybne ohrozila aj dôveru v nezávislé a
nestranné rozhodovanie súdov.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy bolo aj preukázanie zníženia spoločenského postavenia
navrhovateľa, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok prejavilo v jeho údajnom protispoločenskom
správaní, ktoré bolo široko medializované, vo vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií, v
stroskotaní jeho rodinného života, tým, že po dlhú dobu (až do súčasnosti) bol vystavený stresu, úzkosti
a frustrácii, tým, že ako dovtedy bezúhonný                         a poctivý sudca sa zo dňa na deň stal
osobou podozrivou zo spáchania závažného trestného činu, prišiel o svojich priateľov, bol vylúčený zo
spoločenského života, prestal komunikovať    s okolím, uzavrel sa do seba a pod. Rovnako sa to prejavilo



aj na jeho zdravotnom stave,                      v dôsledku čoho je nútený vo väčšej miere užívať lieky na
cukrovku. Práve následkom týchto udalosti došlo rapídne k zhoršeniu tohto zdravotného stavu, o čom
svedčí aj lekárska správa C.. S. E., v zmysle ktorej sa navrhovateľ lieči pre K. M. O. XXXX (rok kedy došlo
k udalosti), hodnoty jeho glykémie sú veľmi nevyvážené, sú silne poznačené stresovými udalosťami
na pracovisku, charakter onemocnenia nemá dobrú prognózu. Neoceniteľnosť jednotlivých stránok
ľudskej osobnosti ešte neznamená, žeby peniazmi nebolo možné vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť
pomocou kritérií obsiahnutých v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a to s prihliadnutím na osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť  následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd spomedzi okolností, za ktorých došlo k
zásahu, prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti
života navrhovateľa - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti                  a najmä
jeho profesijnej činnosti. Zároveň prihliadol k tomu, že nielenže tento zásah nebol oprávnený, ale bol
vykonaný priamo na pracovisku navrhovateľa, pred očami podriadených zamestnancov (čo nepochybne
malo vplyv na ďalšiu autoritu navrhovateľa ako predsedu súdu), ktorí sa na zásah prizerali, bol vykonaný
v čase, keď väčšina zamestnancov odchádzala z práce domov (v čase ku koncu pracovnej doby), bol
uskutočnený za prítomnosti väčšieho množstva príslušníkov policajného zboru, čo vyvolávalo dojem
zadržania \"mimoriadne nebezpečného páchateľa trestného činu\", po obsadení všetkých východov a
vchodov do budovy a odsunutí príslušníkov justičnej stráže, po neúmerne dlhý čas, kedy zásah bol
vykonaný okolo cca XX.XX Y.., avšak navrhovateľ bol odvezený na políciu K. J., kde bol do cca XX.XX
Y.. držaný a vypočúvaný, hoci sa u neho nenašiel žiadny dôkaz preukazujúci protiprávnu činnosť, čo
nepochybne znásobilo intenzitu zásahu. Je pravdou, že      k intenzite negatívnych následkov prispeli
aj média svojimi článkami, avšak ak by k zásahu nedošlo, tak by nebolo ani o čom písať. V tomto
smere príslušné orgány štátu si museli byť vedomé, že ak zadržia predsedu súdu pre podozrenie
z trestného činu, budú tieto skutočnosti medializované, čo nepochybne zvýši intenzitu zásahu, resp.
dopadov na spoločenský život navrhovateľa. Navrhovateľ bol totiž v rozpore so skutočnosťou v deň
zásahu označený za osobu podozrivú zo spáchania protiprávnej činnosti závažného charakteru, ktorá
je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná.
Súd vzal zreteľ tiež na skutočnosť, že táto údajne protispoločenská činnosť postihla celú navrhovateľovu
rodinu (najmä po psychickej stránke). Navrhovateľ počas svojho pôsobenia vo funkcii sudcu a predsedu
súdu nikdy predtým nebol ani len disciplinárne stíhaný. Práve naopak v očiach kolegov a verejnosti
bol považovaný za slušného človeka, ktorý vždy chránil právo a poriadok, a o to viac sa to prejavilo
na jeho psychickej pohode. Ujmu, ktorá vznikla navrhovateľovi, nie je možné odstrániť už ničím, len
priznaním nemajetkovej ujmy. Navrhovateľovi nebolo poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na jej
intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej
výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade                                s
princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých                                     k
neoprávnenému zásahu došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné
primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto
právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Jeden z nosných  pilierov nezávislosti súdnictva
spočíva práve v nezávislosti postupu a rozhodovania jednotlivých sudcov v konkrétnych veciach (pokiaľ
nejde o svojvôľu pri rozhodovaní, ale ide o postup a konanie v súlade s platným právnym poriadkom),
preto akýkoľvek zásah do tejto činnosti treba v demokratickej spoločnosti považovať za absolútne
neprípustný, o to viac, keď je prezentovaný prostredníctvom médií, v čase, keď dôvera verejnosti v
justíciu nepožíva vysokú úroveň.  Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere, resp. závažnosť vzniknutých následkov v spoločenskom živote poškodeného, nie je
jediným prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
do osobnostných práv (z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho postupu orgánov štátu), kedy
sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie v inej forme (napr. ospravedlnenie sa a pod.). Navrhovateľovi sa
doposiaľ nikto (žiadny                                z predstaviteľov odporcu ani polície, prípadne Ministerstva vnútra
alebo spravodlivosti Slovenskej republiky) za zásah do jeho osobnostných práv nezákonným zadržaním
neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, žeby bolo možné zvažovať,
že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou



možnosťou, ako zmierniť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa
súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.                     V tomto štádiu je už
nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr. písomného ospravedlnenia sa navrhovateľovi prípadne
samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah                  v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity
a rozsahu, že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť navrhovateľa v pracovnej oblasti, v
spoločenskom živote. Sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu,
že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany odporcu sa vzhľadom na
odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. Na základe takto vykonaného
dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že navrhovateľovi prináleží náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výšku súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj
následky a závažnosť tohto zásahu, ako aj s prihliadnutím na osobu navrhovateľa a jeho doterajší život
(najmä v profesijnej oblasti). Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd potom návrh ako nedôvodný
zamietol.

Rovnako súd zamietol aj návrh odporcu na doplnenie dokazovania spočívajúci vo výsluchu prokurátora
a príslušníkov polície, ktorým sa mal objasniť rozdiel medzi výkonom dozoru prokurátora a samotnou
realizáciou vyšetrovacieho úkonu, nakoľko tento dôkaz súd považoval za nadbytočný (s dôrazom na to,
že v danom spore nebolo meritom veci to, ako sa úkon urobil, ale to, že vôbec k nemu došlo), pričom
nebyť súhlasu prokurátora k zásahu by nedošlo. Spôsob, akým sa úkon zadržania urobil, len dotváral
výšku spôsobenej nemajetkovej ujmy, avšak nemal zásadný vplyv na posúdenie, či tu išlo o nezákonný
zásah alebo nie,                    a jeho vykonanie by viedlo len k neúmernému predlžovaniu súdneho konania.

V ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal otázkou odporcom vznesenej námietky premlčania nárokov
navrhovateľa. Odporca mal za to, že trojročná premlčacia doba predĺžená o 6 mesiacov (o predbežné
prerokovanie nároku) na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na súde navrhovateľovi
začala plynúť dňa XX.X.XXXX (deň po zadržaní)                   a uplynula dňom XX.X.XXXX;
v deň zásahu sa navrhovateľ musel dozvedieť o škode. Listom zo dňa XX.X.XXXX, doručeným N.
G.O. D. O. K. XX.X.XXXX, navrhovateľ požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v sume X.XXX.XXX,-- Sk.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom zo dňa XX.XX.XXXX, Č..T.. Z. D. XX/XX-X, oznámila,
že žiadosť považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú a túto odmieta. Súd prvého stupňa dospel k
záveru, že navrhovateľ svoj nárok na súde uplatnil včas. Prisvedčil odporcovi v tom, že nemajetková
ujma začala vznikať v deň zadržania, avšak táto postupne silnela, čoho dôkazom boli zhoršujúce sa
zdravotné problémy navrhovateľa fyzického aj psychického charakteru; navrhovateľ si uplatňoval nárok
na nemajetkovú ujmu (nie škodu). Nemajetková ujma odzrkadľuje a predstavuje súhrn negatívnych
dopadov na spoločenskú sféru poškodenej osoby. Nemajetková ujma vzniká postupne (nie v jeden
deň) nakoľko dopady neoprávneného zásahu sa prejavujú v spoločenskom postavení poškodenej osoby
postupne. Najprv \"prekvapenie\" zo zadržania, potom sa to prejavilo na psychickom stave navrhovateľa,
jeho frustrácii, uzavretí sa do seba, čo spôsobilo postupný rozpad manželstva, izoláciu od priateľov,
spoločnosti, cez negatívne dopady v dôsledku masívnej medializácie predmetných udalostí. Všetko toto
neprebehlo v jeden deň, ale postupne, pričom niektoré negatívne dopady

silneli, nastali až neskôr. Preto nebolo možné hovoriť o tom, že dopady, ktoré predmetný zásah
sprevádzali v osobnostnej sfére navrhovateľa, sa zavŕšili v jeden deň, v deň zásahu. Je potrebné ustáliť
dopady neoprávneného zásahu (minimálne v takej miere, aby bolo možné aspoň odhadom vyčísliť výšku
nemajetkovej ujmy, tak aby vznikla \"actio nata\" - vedomosť navrhovateľa  o vzniku nemajetkovej ujmy v
takom rozsahu, ktorý možno natoľko objektívne vyjadriť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok
uplatniť na súde) a až následne vznikne možnosť domáhať sa nemajetkovej ujmy žalobou na súde.
Opačný názor by viedol       k tomu, že niektoré negatívne dopady, ktoré by mohli byť oveľa intenzívnejšie
ako samotný zásah, mohli nastať, resp. prejaviť sa, aj niekoľko rokov po zásahu, avšak s prihliadnutím na
argumentáciu odporcu by ich súd pri svojom rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nemohol zohľadniť,
nakoľko by nastali po troch rokoch od zásahu. Nemajetková ujma sa prejavuje postupne a je zavŕšená
okamihom, kedy sa prejavia aspoň najväčšie následky zásahu. Prisvedčil navrhovateľovi, že za moment,
kedy sa navrhovateľ naozaj mohol dozvedieť o veľkosti nemajetkovej ujmy (výške v žalovateľnom
rozsahu) bol deň X.XX.XXXX, kedy bolo definitívne skončené trestné stíhanie pre podozrenie zo



spáchania trestného činu korupcie (aj keď trestne stíhaný bol len advokát I.. Š. J.S. a skutok bol neskôr
prekvalifikovaný). Ujma na zdraví, dobrom mene, povesti a pod., ktorá vcelku predstavuje nemajetkovú
ujmu, nebola spôsobená a neprejavila sa len v jeden deň (len zadržaním                          a obmedzením
osobnej slobody), ale bola dotváraná postupne, pričom k jej zavŕšeniu (aspoň  v žalovateľnej výške) došlo
skončením trestného konania,  v ktorom navrhovateľ bol pôvodne podozrivý z trestného činu korupcie.
Námietku odporcu preto považoval za účelovú. Podľa tvrdenia  odporcu by bol nárok navrhovateľa na
nemajetkovú ujmu premlčaný dňom XX.X.XXXX, pričom žaloba bola súdu doručená dňa XX.X.XXXX,
t.j. cca len 1 mesiac po premlčaní. Z takéhoto výkladu by potom vzišlo, že u navrhovateľa sa negatívne
následky tohto zásahu mohli prejaviť len v období jedného mesiaca po zásahu, na to, aby navrhovateľ
stihol dodržať stanovenú premlčaciu lehotu, ktorá by začala plynúť najneskôr mesiac po zásahu.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p.
Navrhovateľovi, hoci mal vo veci len čiastočný úspech pokiaľ ide o priznanie výšky nemajetkovej ujmy,
priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia (nemajetkovej ujmy) záviselo od
úvahy súdu. Nemôže nastať situácia, keď bola účastníkovi (navrhovateľovi) preukázateľne spôsobená
škoda (nemajetková ujma) nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, tento si ju riadne na súde uplatnil, táto mu bola súdom priznaná, len mu súd  priznal nižšiu
sumu ako žaloval (na základe voľnej úvahy súdu), aby za takejto situácie nebola takémuto účastníkovi
priznaná náhrada trov konania, a to najmä v prípadoch, keď žaloba bola čo do dôvodnosti uplatnených
nárokov podaná dôvodne. Základom pre výpočet náhrady trov konania navrhovateľovi bola súdom
priznaná suma XX.XXX,-- €.; hodnota jedného úkonu v roku XXXX bola v sume                        XX.XXX,--
Sk (XXX,XX €.), E. O. XXXX, XXXX S. XXXX E. D. XXX,XX €.. Spôsob výpočtu náhrady trov konania,
dôvodnosť, zároveň súd prvého stupňa podrobne odôvodnil.

Proti tomuto rozsudku podali včas obaja účastníci.

Odvolanie navrhovateľa smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh vo
zvyšku zamietol. Dôvodil len tým, že napriek tomu, že súd prvého stupňa mal snahu o zákonné a
spravodlivé rozhodnutie vo veci, ktoré je na vysokej odbornej úrovni, domnieva sa, že prísudkom len
štvrtiny z uplatnenej sumy súd len trochu povykročil zo šedej

zóny predchádzajúcej praxe, ktorá nechápe základné princípy súkromného práva a v jeho rámci princíp
súkromnoprávnej sankcie vo forme saturačnej a sankčnej funkcie. Podstatou a limitom uvedených
funkcií je len skutočnosť, nakoľko si poškodený cení sám svoju jedinečnosť a individualitu v porovnaní
s možnou hroziacou sankciou, ktorá poškodenému hrozila zo strany štátnych orgánov. Priznaná
suma XX.XXX,-- €. za niekoľko rokov trvajúceho príkoria a neistotu, ktorú musel zo strany štátnych
orgánov znášať, nie je skutočne adekvátnou v porovnaní s jeho postavením sudcu a dlhoročného
predsedu okresného súdu. Pri akomkoľvek podozrení, už vôbec nie z podnetu závadnej osoby, po
tom, čo príslušníci policajného zboru pri osobnej prehliadne nenašli to, čo hľadali, mali zákrok skončiť,
ospravedlniť sa mu a prípadne aj morálne alebo finančne odškodniť. Odvolaciemu súdu navrhol
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a odporcovi uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu
XXX.XXX,-- €. v zmysle návrhu. V opačnom prípade bude musieť o svoje práva plnej satisfakcie bojovať
na iných súdoch (ústavnom, či ESĽP), čo nevrhne dobré svetlo na interpretáciu a aplikáciu príslušných
právnych noriem.

Odporca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu XX.XXX,-- €. a náhradu trov konania v sume
X.XXX,XX €., dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesprávne právne posúdenie veci odporca vidí najmä v nesprávnom úradnom postupe. Štát v súlade s
ustanovením § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci okrem iného aj nesprávnym
úradným postupom.                    V súlade s ustanovením § 9 citovaného zákona za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a



právnických osôb. Z citovaného je zrejmé, že zákon síce pojem nesprávneho úradného postupu definuje,
avšak ide len o demonštratívny výpočet úkonov, ktoré je možné považovať za nesprávny úradný postup.
Z dôvodu, že zákon upravuje pojem nesprávneho úradného postupu len demonštratívne, došlo k jeho
špecifikácii judikatúrou súdov.                     V súlade s ustálenou judikatúrou k nesprávnemu úradnému
postupu môže dôjsť jednak              v rámci rozhodovacej činnosti orgánov štátu, ako aj v rámci
činnosti, ktorá nesmeruje  k rozhodnutiu. Za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup
orgánov štátu, ktorý je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné
právne predpisy (napr. uznesenie Ú. D. D. O. W.. Ú.D. XXX/XXXX-XX, D..X..                     W.. Ú.
XX/XXXX-XX). Teda také konanie, ktoré je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú
všeobecne záväzné právne predpisy. Navrhovateľ sa v súlade s ustanoveniami zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci síce môže domáhať, aby všeobecný súd rozhodol o
náhrade škody pri splnení zákonom stanovených podmienok (nesprávny úradný postup, škoda, príčinná
súvislosť  medzi nesprávnym  úradným postupom a škodou, predbežné prerokovanie nároku), avšak sa
javí, že tento všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať, a to ani z úradnej povinnosti, ani na podnet
tretích osôb,   skutočnosti, či  určitý  postup orgánov činných v trestnom konaní  sa  má považovať
za správny úradný postup, a teda zákonný alebo za nesprávny úradný postup a teda nezákonný, keď
sa javí, že táto skutočnosť by mala byť preukázaná už pred začatím konania. Uvedený záver vyplýva
najmä z platnej právnej úpravy, kedy všeobecné súdy v súlade s čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky
síce preskúmavajú aj zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, avšak len ak tak
ustanoví zákon, keď následne v súlade s ustanovením § 7 ods. 2 zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov všeobecné súdy
preskúmavajú aj zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Zákonnosť akýchkoľvek opatrení (zásahov) zo
strany prokurátora preskúmava prokuratúra na základe podnetu (§ 31 zákona č. 153/2001 Z.z.) alebo
súd vykonávajúci súdnictvo v trestnoprávnych veciach, a teda všeobecné súdy vykonávajúce súdnictvo
v občianskoprávnych veciach nie sú oprávnené preskúmavať zákonnosť takýchto opatrení. Zdôraznil
rozhodnutie L. D. D. O. D..X.. X Q. XXX/XXXX, v súlade s ktorým nemôže plnenie úloh štátu, ktoré
priamo vyplývajú zo zákona, zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby - či do iných práv fyzickej osoby.
Vyplýva z neho, že niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby,                       i keď sa zdanlivo javia ako
odporujúce objektívnemu právu, nemožno totiž považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti
vylučujúce neoprávnenosť zásahu.                                O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúci je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona.
Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti
ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť.
V dôsledku toho aj podľa názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie                         z
trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej
osoby (§11 Občianskeho zákonníka) sú vykonávané v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v
prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k
jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup
označil nezákonné zadržanie a obmedzenie osobnej slobody. Súd prvého stupňa sa snaží zdôvodniť
nesprávnosť úradného postupu v rozsahu nezákonného zadržania a obmedzenia osobnej slobody, keď
skúma oprávnenosť, či neoprávnenosť takéhoto zásahu urobeného orgánmi činnými                  v trestnom
konaní a skúma rozsah zavinenia jednotlivých zložiek orgánov činných                         v trestnom
konaní. Občianskoprávny súd nie je príslušný a spôsobilý na skúmanie oprávnenosti či neoprávnenosti
zásahu urobeného orgánmi činnými v trestnom konaní - zákonnosť či nezákonnosť takéhoto konania
môže preskúmavať len prokurátor na základe podnetu podľa ustanovenia § 31 zákona č. 153/2001 Z.z.
alebo v súlade s ustanovením                     § 167 zákona 153/1961 Zb. Iný záver, t.j. záver, že súdy sú
oprávnené skúmať správnosť či nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, by mohol v
budúcnosti viesť k tomu, že občianskoprávne súdy budú oprávnené ex post posudzovať aj skutočnosť, či
bol spáchaný trestný čin alebo nie, príp. či malo byť začaté trestné stíhanie, príp. nie a pod. Takýto záver
je neprijateľný. Občianskoprávny súd nie je oprávnený rozhodnúť, ktorý orgán porušil podľa jeho názoru
zákon vo väčšom rozsahu a na základe tejto skutočnosti rozhodnúť, ktorá zložka je oprávnená konať v
mene štátu - takúto právomoc súdu nezveruje žiaden zákon. K zadržaniu osoby podozrivej zo spáchania
trestného činu môže dôjsť v súlade s ustanovením § 76 zákona č. 141/1961 Zb. ak je tu niektorý z
dôvodov väzby, keď zadržanie vykonáva vyšetrovateľ alebo policajný orgán. Zadržať možno aj osobu,
proti ktorej nebolo doteraz vznesené obvinenie. Na zadržanie treba predchádzajúci súhlas prokurátora (v



zákonom odôvodnených prípadoch možno zadržanie urobiť aj bez súhlasu prokurátora). Dňa X.X.XXXX
prezídium policajného zboru, úrad boja proti korupcii vydalo uznesenie, na základe ktorého bolo začaté
trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1, 2 zákona
č. 140/1961 Zb. Vyšetrovateľ sa zo svojej činnosti v predmetnej veci dozvedel, že má dôjsť k odovzdaniu
úplatku dňa X.X.XXXX, keď uvedenú skutočnosť zistil aj z prepisov záznamu telefonických rozhovorov zo
dňa X.X.XXXX. Požiadal o predchádzajúci súhlas prokurátora so zadržaním podozrivých osôb. Súhlas
mu prokurátor udelil telefonicky na základe vykonaného vyšetrovania vo veci. Boli splnené podmienky
na zadržanie podozrivej osoby a postup orgánov činných v trestnom konaní bol súladný so zákonom.
Nezákonnosť, nesprávnosť, postupu do dnešného dňa nebola preukázaná žiadnym na to príslušným
orgánom. Skutočnosť, že sa nepotvrdili indície smerujúce k tomu, že dôjde k odovzdaniu úplatku, nemajú
automaticky za následok nesprávnosť či nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní.
Orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov.

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil aj otázku premlčania. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje
začatie premlčacej lehoty jasne, a to na deň, kedy sa poškodený o škode dozvedel. Poškodený nemusí
mať vedomosť o konečnej výške škody, či nemajetkovej ujmy, túto môže určiť aj v priebehu pojednávania.
Podstatné je určiť deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
L. D. D. republiky D..X.. X C. Q. X/XXXX, X C. Q. XX/XXXX. Orgány prokuratúry neurobili žiaden
úkon, ktorý by mohol byť považovaný za nesprávny úradný postup. Jediný úkon, ktorý navrhovateľ
vytýka orgánom prokuratúry (avšak ktorý spĺňa všetky zákonné náležitosti), je súhlas prokurátora so
zadržaním podozrivej osoby, ktorý bol daný ústne a na základe podkladov v spise (okrem iného aj
na základe prepisov záznamu telefonických rozhovorov Č.. X S. Č.. X X. K. X.X.XXXX, vedených vo
vyšetrovacom spise Č.:G. XX/BPK-J.-XXXX na stranách XXX a nasl.) K. X.X.XXXX. Ak by aj odvolací
súd dospel k záveru, že tento úkon bol spôsobilý vyvolať vznik škody/nemajetkovej ujmy, na strane
navrhovateľa vznikla by škoda prípadne nemajetková ujma v deň vykonania tohto úkonu, pričom je
nesporné, že v ten istý deň sa navrhovateľ o jej vzniku dozvedel, keďže bol pri úkone osobne prítomný.
Je potom zrejmé, že premlčacia lehota uvedená v § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. začala plynúť dňa
XX.X.XXXX a uplynula dňa XX.X.XXXX. Navrhovateľ návrh na súde podal až dňa XX.X.XXXX, t.j. po
uplynutí premlčacej lehoty. Okresný súd J. W.. mal prihliadnuť na ním vznesenú námietku premlčania. Aj
v tomto prípade je možné postup OkresnéY. D. J. W.. považovať za arbitrárny, keďže bez akýchkoľvek
relevantných dôvodov aplikoval ustanovenia zákona v rozpore                       s konštantnou
rozhodovacou praxou. Za absurdné považoval závery Okresného D. J. W.. v tom, že za moment, kedy
sa navrhovateľ naozaj mohol dozvedieť o veľkosti nemajetkovej ujmy, bol deň X.XX.XXXX, kedy bolo
definitívne skončené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie (aj keď
trestné konanie bolo následne vedené len proti advokátovi I.. J.). Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom
daného trestného konania a vystupoval v ňom len ako svedok. Nie je preto zrejmé, ako takéto konanie
mohlo ovplyvniť výšku vzniknutej nemajetkovej ujmy. Akýmkoľvek úkonom orgánov činných v trestnom
konaní nemohla byť spôsobená navrhovateľovi nemajetková ujma, a to                    s prihliadnutím
na závery, ktoré prijal L. súd D. O. E. O. D.. X..                 X Q. XXX/XXXX. Vytýkal súdu prvého
stupňa, že sa otázkou priamej príčinnej súvislosti vôbec nezaoberal. Nie je zrejmé, aká je príčinná
súvislosť medzi úkonom prokuratúry, ktorý navrhovateľ označuje za nesprávny úradný postup, t.j. súhlas
prokurátora so zadržaním podozrivej osoby, ktorý bol daný ústne a na základe podkladov v spise dňa
X.X.XXXX a vznikom nemajetkovej ujmy. V samotnom rozsudku sa uvádza, že tretie osoby (napr. dcéra
navrhovateľa) sa o jeho zadržaní dozvedeli z masovokomunikačných médií, že navrhovateľovi ublížila
práve medializácia celého prípadu. Je nesporné, že súhlas prokurátora  so zadržaním podozrivej osoby
bol daný len a výlučne vyšetrovateľovi; orgány činné v trestnom konaní nespôsobili medializáciu daného
prípadu. V prípade, že navrhovateľovi

ublížila medializácia prípadu, navrhovateľ mal právo domáhať sa ochrany svojho práva súdnou cestou
podľa osobitných zákonov, túto možnosť ale nevyužil. Mal za to, že v otázke príčinnej súvislosti
nebolo rozhodnutie súdu prvého stupňa jasne a zrozumiteľne odôvodnené a nedáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Hoci súd nebol
spôsobilý rozpoznať, či sa dozorujúci špeciálny prokurátor vôbec oboznámil pred tým, než dal súhlas
so spisom, dospel bez akéhokoľvek dokazovania k záveru, že prokurátor vydal predmetný súhlas bez
toho, aby sa oboznámil so skutočnosťami pre tento úkon relevantnými. Mylné je preto aj odmietnutie
uplatnenej námietky absencie pasívnej legitimácie, pretože ak meritom veci bolo udelenie súhlasu,



mal súd na základe vykonaných dôkazov možnosť len konštatovať, že medzi udelením súhlasu a
následkami tvrdenými navrhovateľom nie je  daná priama príčinná súvislosť. Túto súvislosť nemôže
založiť ani to, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku nebola odporcom postúpená Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je kogentné, preto na
jeho záväznosti čo do určenia zodpovedného rezortu nemôže nič zmeniť ani opomenutie postúpenia
takejto žiadosti. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade, ak by odvolací súd potvrdil napadnutú časť rozsudku súdu
prvého stupňa, žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku skutočnosť,
že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Presné znenie otázky zásadného právneho významu ale odporca vôbec
neuviedol. Hoci odvolanie odporcu smerovalo aj proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade
trov konania, v odvolaní vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť, ani spôsob výpočtu, samotnú
výšku navrhovateľovi prisúdenej náhrady trov konania.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu dôvodil, že námietky odporcu sú produkované
účelovo, s cieľom zaviesť odvolací súd od zákonnosti a spravodlivosti. Štát nemá slobodnú vôľu ako
občan, preto je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej a škodu nespôsobujúcej interpretácii
a aplikácii.  Z tohto dôvodu sa ani nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za postup orgánov činných
v trestnom konaní, pokiaľ sa ich postup ukáže ako postup chybný, zasahujúci do základných práv a
slobôd občanov. Nie je potom rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa aj toto podozrenie v trestnom konaní potvrdilo alebo nepotvrdilo. Ak má občan
povinnosť sa excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní podrobiť, musí v podmienkach
materiálneho právneho štátu existovať garancia, že sa mu dostane odškodnenia za ujmu, ktorá mu
vznikla podrobením sa takým úkonom v trestnom konaní, ak sa preukáže, že trestný čin nespáchal.
Pokiaľ by taká perspektíva neexistovala, nebolo by možné trvať ani na povinnosti jednotlivca také
obmedzenia v rámci trestného stíhania znášať. Prijať argumentáciu odporcu je nerešpektovať zásady
a princípy právneho štátu, doplnené o princíp proporcionality, akceptovať aj zjavné vybočenie z intencií
zakladajúcich dôvodnosť trestného stíhania. Len prokurátor je oprávnený preskúmavať oprávnenosť
zásahu orgánov činných v trestnom konaní do základných práv a slobôd občanov. Absurdnou ani tak
nie je námietka odporcu, že civilné súdy budú rozhodovať, či bol spáchaný trestný čin alebo či malo
byť začaté trestné stíhanie, ale skutočnosť, že tam, kde trestné stíhanie nemalo byť vôbec začaté,
začaté bolo a občanovi trvá dlhý čas, než ho súd oslobodí spod obžaloby. Preto musí existovať systém
civilnej zodpovednosti štátu voči excesom orgánov činných v trestnom konaní. V námietke premlčania
uplatneného nároku odporca opomína rozlišovať dva základné pojmy, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska
jeho správneho posúdenia, a síce a/ protiprávny úkon či právne kvalifikovaná udalosť, ktoré viedli ku
vzniku škody, v prejednávanej veci nesprávny úradný

postup orgánov činných v trestnom konaní, zahájený jeho nelegitímnym zadržaním; b/ vznik škody
samotnej vo forme preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, t.j. kedy sa poškodený
dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v
peniazoch, že možno právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Obidva tieto pojmy zahŕňa
pojem udalosť, z ktorej škoda vznikla v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V danej veci škoda na jeho nemajetkových právach vznikla nie v deň inkriminovaného zadržania,
ale v tento deň začala len vznikať a mohla byť najskôr  dovŕšená v žalovateľnej forme až dňom
právoplatného skončenia trestného stíhania vo veci samej, v ktorej bol sám hlavným podozrivým,
teda až dňa X.XX.XXXX, kedy sa pôvodné podozrenie nepotvrdilo a že teda inkriminovaný skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a v jeho rámci aj vykonané zadržanie, sa nestal. Dôsledky
nezákonného a nelegitímneho opatrenia orgánov činných v trestnom konaní sa u neho prejavili neskôr
(napr. psychické problémy, zjavne zhoršený zdravotný stav, ukončenie rôznych sociálnych vzťahov a
pod.), takže majetková ujma vznikla a pokračovala aj po tom, čo sa u neho nedosiahol sledovaný
účel zadržania a osobnej prehliadky. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než
poškodenému škoda vznikne a o tom, že mu škoda vznikla, sa môže dozvedieť najskôr vtedy, čo
mu taká ujma nastala. Neskoršia vedomosť poškodeného o vzniku škody môže byť založená na
subjektívnych dôvodoch, kedy škoda vznikla, ale po určitú dobu o nej poškodený nevedel, alebo na
dôvodoch objektívnych, kedy škoda vznikala aj po inkriminovanom zásahu orgánov činných v trestnom
konaní. Námietka odporcu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním odporcu a vznikom škody
je založená na svojských argumentoch s jediným cieľom zodpovednosť presunúť na iný orgán činný v



trestnom konaní.  Odporca nepochopil princíp objektívnej zodpovednosti náhrady škody z hľadiska tzv.
adekvátnej teórie príčinnej súvislosti vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu a všeobecné
skúsenosti konajúceho orgánu prokuratúry, ktorá disponuje odborným aparátom. Dozorujúci prokurátor
bez dôkladného preštudovania trestného spisu len na telefonickú požiadavku príslušníka polície dal
kvalifikovaný súhlas so zadržaním, s vykonaním osobnej prehliadky, hoci pre tento postup neboli
splnené ani elementárne materiálne podmienky. Človek nie je vecou, s ktorou možno nekontrolovane
manipulovať a inštrumentalizovať ho na dosiahnutie fiktívnych cieľov. Štát nie je človeku nadriadený ani
nadradený pri výkone svojich právomocí (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a ľudská dôstojnosť
je základom všetkých právnych noriem, ich interpretácie a aplikácie a základnou neprekročiteľnou
hranicou všetkých oprávnení voči všetkým občanom. Pokiaľ príslušná prokuratúra s ohľadom na svoje
povinnosti v trestnom konaní uvedeným excesívnym úkonom ostatných orgánov činných v trestnom
konaní nezabránila, je daná aj jej zodpovednosť vystupovať v mene štátu. Tvrdenie odporcu v tom, že sa
mal obrániť na všetky relevantné orgány, či dokonca na masmédiá, ktoré o prípade informovali bez ich
pričinenia - ale „pravdivo“ podľa vyšetrovacej verzie, ktorú prokuratúra schválila policajným orgánom - je
zjavným nepochopením zodpovednosti štátu za nezákonné konanie svojich orgánov. Žiadal náhradu trov
odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu odporcu v
sume XXX,XX €. (XXX,XX €. + X,XX €. G. D. L.Á. + XX %. K.).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa nesúhlasil s jeho argumentáciou a odvolaciemu
súdu ho navrhol zamietnuť a vyhovieť jeho odvolaniu. Nestotožnil sa s názorom, že náhrada škody,
resp. nemajetkovej ujmy, by mala mať povahu súkromnoprávnej sankcie. Náhrada škody naopak
svojou povahou sankčný charakter úplne vylučuje, pretože jej účelom je len odstránenie protiprávneho
zmenšenia hmotného majetku, t.j. jeho náhrada. To isté platí pre náhradu nemajetkovej ujmy. Saturačná
funkcia v danej veci

zrejme je. Keďže tu však vzhľadom na úplne nepodloženú právnu deštrukciu ide skôr o zneužitie práva,
než o jeho obranu, nemožno odvolaniu navrhovateľa vyhovieť, pretože by sa tým umožnilo saturovanie
jeho hladu po finančných prostriedkoch štátu, na ktoré pri ním zvolenej koncepcii nemá oprávnený nárok.
Limit náhrady nemajetkovej ujmy nemožno odvodzovať výlučne zo subjektívneho pocitu navrhovateľa
o jeho jedinečnosti a individualite. Naopak musí ísť o objektívne preukázané väzby v čase a priestore,
ktorých existenciu navrhovateľ nepreukázal. Nespôsobil mu žiadne príkorie, netrpel žiadnou neistotou.
Všetky ním opísané údajné útrapy a neistoty spôsobené nie ním, ale orgánmi Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, majú len úlohu verbálne podoprieť fikciu, na základe ktorej sa navrhovateľ snaží
protiprávne rozšíriť rozsah svojho hmotného majetku. Čo sa týka náhrady trov konania dôvodil len
tým (po uplynutí odvolacej lehoty), že súd prvého stupňa pochybil, keď navrhovateľovi priznal náhradu
trov konania z prisúdenej sumy a nie podľa § 11 ods. l vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. ako 1/13 výpočtového základu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
L.W. D. D. O. D..X.. X C. Q. X/XXXX.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania                    (§ 212 ods. 1
O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania,
nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a že teda odvolaniam
účastníkov konania nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa XX. I. XXXX (§ 211 ods.
2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca,
upovedomení zákonným spôsobom.

Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny
a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, okrem toho, čo je uvedené v napadnutom
rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.



V konaní je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa
XX.X.XXXX proti odporcovi Slovenská O. - N. G.O. D. O., J., domáhal náhrady škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci za nesprávny úradný
postup orgánov činných v trestnom konaní. Je tiež nepochybným, že Prezídium policajného zboru, Úrad
boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava, uznesením zo dňa X.X.XXXX, Č.: G.-XX/BPK-
J.-XXXX, podľa § 160 ods. l Trestného poriadku začal trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku
a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, lebo v nezistenom dni a čase
v roku XXXX S. XXXX žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca Okresného D. B. cez sprostredkovateľa
nezisteného advokáta úplatok najmenej v sume X.XXX,-- Sk. V rámci tohto dňa X.X.XXXX M. XX.XX
Y.. bol navrhovateľ (sudca, predseda okresného súdu) v kancelárii predsedu Okresného D. B. zadržaný
ako podozrivý po predchádzajúcom (len) telefonickom súhlase dozorujúceho prokurátora udeleného
dňa X.X.XXXX M. XX.XX Y.. (ako to jednoznačne zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej
slobody podozrivého vyplýva), pretože bol pristihnutý bezprostredne pri korupčnom trestnom čine;
finančné prostriedky tomu nasvedčujúce u neho osobne a ani v jeho kancelárii ale nájdené neboli. Zo
zadržania bol prepustený dňa X.X.XXXX Q. M. XX.XX Y.. K.S. X.X.XXXX M. XX.XX Y.. bol ako podozrivý
vypočutý. Prezídium policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Bratislava,
uznesením zo dňa XX.X.XXXX, Č.:G.-XX/BPK-J.-XXXX, podľa § 163 ods. l Trestného poriadku začal
trestné stíhanie ako obvineného I.. Š. J., S. E. B., pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody podľa § 160 ods. 2, ods. 3 písm. b/Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností
je dostatočne odôvodnený záver, že dňa X.X.XXXX v čase okolo XX.XX hod. v priestoroch svojej
advokátskej kancelárie v Leviciach žiadal pre sudcu Okresného D. E. B. úplatok v sume od XX.XXX,--
Sk K. XX.XXX,-- Sk a v čase okolo 14.20 hod. dňa X.X.XXXX E. G. svojej advokátskej kancelárie prijal
od L. Y. úplatok v sume XX.XXX,-- Sk podľa jej vyjadrenia pre sudcu Okresného D. E. B. S. XX.XXX,--
Sk pre seba za to, že bude z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustený odsúdený O. K.,
L. K. XX.XX.XXXX. Úrad špeciálnej prokuratúry N. G. D. O. K. X.X.XXXX, Č..T..                                    E.
N. XXX/XXXX-XX, nariadil upozorniť obvineného I.. Š. J. a jeho obhajcu, že skutok, pre ktorý je trestne
stíhaný, bude v ďalšom konaní považovaný za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. l Trestného zákona.
Z vyšetrovacieho spisu mal zrejmé, že prvotný úmysel obvineného smeroval k vylákaniu finančnej sumy
od agenta a obvinený len predstieral, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci verejného
činiteľa. Uznesením Okresnej G. P. X. K. X.XX.XXXX, Č..T.. X G. XXX/XXXX-XX, podľa § 215 ods. l
písm. b/ Trestného poriadku bolo zastavené trestné stíhanie vedené proti obvinenému I.. Š. J. pre pokus
trestného činu podvodu podľa § 8 ods. l                    k § 250 ods. l Trestného zákona, pretože
tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Podozrivým v celom trestnom
konaní bol aj I.. Š. G., v prejednávanej veci navrhovateľ, vo vzťahu ku ktorému sa mal obvinený trestnej
činnosti dopustiť. Je tiež nepochybné, že žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zo dňa XX.X.XXXX,
odporca nevyhovel (list zo dňa 29.10.2008, č.k. XV/3 Spr 14/08-8). Aj v odvolacom konaní odporca
namietal premlčanie nároku navrhovateľa a tiež to, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
nie je oprávnená v mene štátu v prejednávanej veci konať, že nebola splnená podmienka úspešnosti
návrhu navrhovateľa v tom, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup štátneho orgánu, ani príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom.

Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa odporcom vznesenou
námietkou premlčania. Dospel pritom k záveru, že nároky navrhovateľ proti Slovenskej republike uplatnil
včas.

Podľa § 19 ods. l veta prvá, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno
odvrátiť námietkou premlčania. Je to uplynutie času určeného



v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, žeby právo bolo vykonané, v dôsledku čoho
môže povinný subjekt brániť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky
má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdom priznať. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je
obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Premlčacia doba začína plynúť
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. O tom, že navrhovateľovi skutočne vznikla
nemajetková ujma, sa navrhovateľ dozvedel až dňa X.XX.XXXX, kedy prokuratúra zastavila trestné
stíhanie vedené proti obvinenému I.. Š.P. J. pre pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. l
k § 250 ods. l Trestného zákona, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na
postúpenie veci. V rámci daného trestného stíhania bol (stále) podozrivý zo spáchania trestného činu
nielen obvinený, ale aj I.. Š.P. G., v prejednávanej veci navrhovateľ, bol označovaný za osobu, vo
vzťahu ku ktorej, resp. s ktorou obvinený trestnú činnosť spáchal. So zastavením trestného stíhania
tak trestné konanie skončilo, definitívne zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia, podozrenie, predpoklad, zo spáchania trestného činu navrhovateľom sa nepotvrdilo
a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia; vo
vzťahu k navrhovateľovi aj nezákonnosť zadržania, obmedzenia jeho osobnej slobody, nezákonnosť
podozrenia zo spáchania trestného činu, zmenilo sa jeho právne postavenie, až vtedy navrhovateľ
nadobudol právnu istotu, že voči nemu nebude vznesené obvinenie. Ako je uvedené vyššie, celé konanie
príslušníkov polície sa uskutočnilo po predchádzajúcom (len) ústnom súhlase dozorujúceho prokurátora
bez akéhokoľvek osobného oboznámenia sa, naštudovania, listinných dôkazov k veci sa vzťahujúcich.
Až od nasledujúceho dňa po zastavení trestného stíhania, od X.XX.XXXX, začala plynúť navrhovateľovi
premlčacia doba trojročná plus 6 mesiacov (do X.X.XXXX); navrhovateľ návrh na súd podal včas, dňa
XX.X.XXXX. Na tomto mieste je potrebné ešte zdôrazniť, že navrhovateľ sa nedomáha náhrady škody
na zdraví, fyzickej ujmy, ale nemajetkovej ujmy, ktorá pretrvávala, existovala až do ukončenia trestného
konania práve z dôvodov uvedených vyššie (skutok kladený obvinenému I.. Š. J. za vinu nebol trestným
činom a nebol daný zákonný dôvod vec postúpiť inému orgánu na vybavenie).

Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom                         č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov
územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona).
Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného
zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však
zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody,
nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a príčinná súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť
nenesie. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Môže pritom ísť o
akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v
súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie daného orgánu

alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska
účelu, k dosiahnutiu ktorého postup daného orgánu verejnej moci smeruje.

Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a
pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo
zákon neukladá.

Ako je uvedené vyššie, navrhovateľ vznik škody, nemajetkovej ujmy, odvíja od nesprávneho úradného
postupu dozorujúceho prokurátora, ktorý bez toho, aby sa osobne oboznámil, naštudoval, listinné dôkazy
k veci sa vzťahujúce, dal (len) ústny telefonický súhlas na celé konanie príslušníkov polície (zadržanie
navrhovateľa, obmedzenie jeho osobnej slobody, všetky ďalšie úkony na to bezprostredne nadväzujúce).



Tým porušil pravidlá stanovené právnymi normami pre konanie osobitne § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. l
písm. a/, § 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre (prokuratúra chráni práva a zákonom chránené
záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu; prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo
verejnom záujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie
porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie; je
povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná,
účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránený záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu;
pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori o.i. dozorom nad zachovávaním zákonnosti pred začatím
trestného stíhania v rozsahu podľa osobitného zákona a v prípravnom konaní; prokurátor vykonáva
svoje úlohy na základe zákona a prostriedkami ustanovenými zákonom o.i. podľa najlepšieho vedomia
a svedomia. Pri plnení úloh je povinný uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony,
medzinárodné zmluvy vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ostatné všeobecne záväzné
právne predpisy, rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody a vyvarovať
sa akejkoľvek diskriminácie, chrániť verejný záujem); § 2, § 26 písm. a/, b/, e/, f/ zákona č. 154/2001
Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (prokurátor sa výkonom svojej funkcie podieľa
na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu; plní
povinnosti, ktoré mu vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, z ústavných zákonov, zákonov a z
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj úlohy a pokyny uložené nadriadeným
prokurátorom, ak bol s nimi riadne oboznámený, chráni verejný záujem a slúži verejnému záujmu,
koná objektívne a prihliada na všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či sú pre strany alebo pre
účastníkov konania prospešné, alebo neprospešné, chráni ľudskú dôjstojnosť, základné ľudské práva
a slobody). V konaní do udelenia súhlasu dozorujúceho prokurátora absolútne nič nenasvedčovalo
tomu, že podozrivým by mal byť práve navrhovateľ, žeby sa informácie O. K. nejakým spôsobom
preverovali, že by sa zisťovali konkrétne osoby, ktoré sa mali dopúšťať trestnej činnosti. Uspokojil sa len
s telefonickými informáciami a výlučne len na základe nich poskytol súhlas so zadržaním a obmedzením
osobnej slobody navrhovateľa. Nevedel, sám sa osobne nepresvedčil, aké úkony už vo veci vykonané
boli, či sú skutočne dané zákonné a ústavné podmienky na zadržanie konkrétnej osoby. Nebolo namieste
spochybňovať odporcom to, či dozorujúci prokurátor dal/nedal len telefonický súhlas na postup polície
vo vzťahu k navrhovateľovi, pretože jednoznačne zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody
podozrivého zo dňa X.X.XXXX vyplýva, že sa tak stalo po predchádzajúcom telefonickom súhlase
dozorujúceho

prokurátora udelenom dňa X.X.XXXX M. XX.XX hod.; opak preukázaný nebol. V priamej,
bezprostrednej, príčinnej súvislosti s konaním dozorujúceho prokurátora navrhovateľovi vznikla
nemajetková ujma; bol daný priamy, bezprostredný vzťah príčiny a následku medzi vzniknutou
nemajetkovou ujmou navrhovateľa a postupom dozorujúceho prokurátora. Hoci právny predpis
vyslovene neukladá dozorujúcemu prokurátorovi osobne sa s konkrétnou vecou oboznámiť, osobné
oboznámenie sa so spisom, s vecou, je notorietou, že je základom pre akékoľvek rozhodnutie.
Je nepochybné, že príslušníci polície v trestnom konaní konali až následne po udelení súhlasu
dozorujúceho prokurátora. Súd v občianskoprávnom konaní, v prejednávanej veci, nepreskúmaval
zákonnosť postupu prokurátora podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ani podľa zákona o
prokurátoroch, ale z pohľadu, či konkrétne konanie/nekonanie štátu v osobe dozorujúceho prokurátora
pri plnení povinností vyplývajúcich mu zo zákona bolo spôsobilé vyvolať následky, od ktorých možno
odvíjať nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa sa tým riadil dôsledne.
Postup prokurátora špeciálnej prokuratúry odporoval objektívnemu právu, bol nesprávnym úradným
postupom, zakladal nesprávnosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní, v súvislosti s tým došlo k
porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie prokurátora, ako aj účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup prokurátora, predstaviteľa orgánu verejnej moci, smeruje; zanedbal tiež povinnosť
vyplývajúcu čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických
osôb a právnických osôb a štátu). Pre vec zostalo už irelevantné, ako sa zásah príslušníkmi polície
uskutočnil, tiež to, ako by dozorujúci prokurátor rozhodol, ak by sa osobne s vecou oboznámil.
Znamená to, že dozorujúci prokurátor nevedel, osobne sa nepresvedčil, či skutočne sú vo veci splnené
zákonom predvídané podmienky, či pôjde o zásah zákonný, oprávnený. Je pre vec tiež irelevantné, že
nezákonnosť, nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní nebola preukázaná žiadnym
na to príslušným orgánom, pretože voči navrhovateľovi nebolo vznesené obvinenie, až do zastavenia
trestného stíhania bol v postavení (len) podozrivého zo spáchania závažného trestného činu. Bolo



by možné prisvedčiť odvolateľovi v tom, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde
napr. vtedy, keď zasahujúci je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona, že dochádza
pritom ku stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej
sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť, avšak
len v prípade, ak zasahujúci orgán štátu skutočne plní úlohy štátu v súlade s Ústavou, so zákonom,
v medziach zákona, o čo ale nešlo v prejednávanej veci. Súd v občianskom súdnom konaní pri
rozhodovaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musí skúmať všetky podmienky zákonom ukladané a
predpokladané, v rozsahu, či konanie štátu v osobe dozorujúceho prokurátora malo vplyv na vznik
nemajetkovej ujmy u navrhovateľa podľa zákona č. 514/2003 Z.z., čo sa aj stalo; nič iné súd neskúmal.
Všetky ostatné zásahy do práv navrhovateľa (zadržanie, obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa,
medializácia) boli až následné, neboli základom pre uplatnenie nároku navrhovateľa v prejednávanej
veci. Napokon je potrebné zdôrazniť, že nič iné, opak, nehovoria ani rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré sa odporca odvoláva. Osobitne
uznesenie L. D. D. O.B. X. K. XX.X.XXXX, D..X.. X C. Q. X/XXXX,  X C. Q. XX/XXXX. Z neho vyplýva,
že súdy postupovali správne, pokiaľ posúdili nárok žalobcu (sudcu) práve z hľadiska zásahu do jeho
osobnostných práv. Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, vyvoláva
aj ďalšie negatívne dôsledky pre jeho osobný život a životný osud jednotlivca. Prebiehajúce trestné
konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej
moci meritórneho rozhodnutia nutné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania
je záťažou pre každého obvineného. Trestné stíhanie zasahuje do súkromného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti, sú spôsobilé vedľa porušenia práva na osobnú slobodu obmedziť či porušiť
právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti. Trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať
vedľa vzniku materiálnej škody i vznik nemateriálnej ujmy. Doba, počas ktorej beží trestné stíhanie,
resp. doba, po ktorú pôsobí následne zrušené odsudzujúce rozhodnutie, je tým nelegitímnym faktorom,
ktorý je treba skúmať. V takých prípadoch je treba príslušné obmedzenie osobnostných práv podrobiť
testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva je ešte primerané vymedzenému
verejnému záujmu. Trestné stíhanie žalobcu trvalo len niekoľko dní. V otázke náhrady trov konania
dôvodil, o.i., že predpokladom pre aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. je výlučne skutočnosť, že
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ak je tento splnený, je potrebné o náhrade trov
konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia. Je spravodlivé, aby až súdom prisúdená výška plnenia
(nie navrhovateľom uplatnená) bola braná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania, vrátane
tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade,
že účastník je zastúpený advokátom, lebo až vtedy je známa hodnota sporu. Rovnaký záver vyplývaj aj
z rozhodnutia L.Š. D. D. O. zo dňa XX.X.XXXX, D..X.. X C. Q. X/XXXX. Rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci vedenej pod D..X.. X C. Q. X/XXXX riešilo otázku náhrady trov konania
v konaní o ochranu osobnosti, ktorej hodnotu nemožno vyčísliť. V prejednávanej veci je základom pre
výpočet náhrady trov konania navrhovateľovi súdom priznané plnenie. Vo veci vedenej pred Ú. D. D. O.
G. D..X..                   W.. Ú. XX/XXXX skutkovým základom uplatňovaného nároku na náhradu škody bolo
rozhodovanie vecne a miestne nepríslušného súdu. Vo veci vedenej na L. D. D. O. G. D..X.. X Q. XXX/
XXXX základom náhrady škody bolo  rozhodnutie o väzbe. Ani jedno rozhodnutie odporcom spomínané
neriešilo tú základnú otázku, ktorá vyvstala v predmetnom konaní, a síce zanedbanie zákonných a
ústavných povinností štátu v osobe dozorujúceho prokurátora. Návrh navrhovateľa je  čo do základu,
ako aj v priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, dôvodný; je tiež správny záver súdu prvého stupňa
aj v tom, ktorý orgán za štát koná. Nebolo možné odporcovi priznať úspech ani vo výroku o náhrade
trov konania. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z výšky
navrhovateľovi prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy. Odporca neuvádzal žiadne také vecné a právne
relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie.

Odvolací súd považoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanej navrhovateľovi súdom prvého
stupňa skôr v dolnej hranici. Nebolo však možné navrhovateľovi v odvolacom konaní priznať úspech.
Totiž v odvolacom konaní ani on neuvádzal žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by
privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Jeho odvolanie bolo veľmi stručné, na jednom mieste uvádzal,
že rozsudok je na vysokej odbornej úrovni, na druhej strane ale dôvodil, že prísudkom len štvrtiny z
uplatnenej sumy súd len trochu povykročil zo šedej zóny predchádzajúcej praxe, ktorá nechápe základné
princípy súkromného práva a v jeho rámci princíp súkromnoprávnej sankcie vo forme saturačnej a
sankčnej funkcie. Neuviedol, v čom konkrétne súd prvého stupňa pochybil, v čom videl nesprávnosť



rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že ide o konanie, v ktorom je
odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne
skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne
odôvodnený, súd prvého stupňa v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil; vrátane výroku o náhrade
trov konania obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p..

Odvolací súd dovolanie nepripustil, pretože sám vo veci nevzhľadal otázku zásadného právneho
významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a sám odporca ani žiadnu takúto otázku neuviedol.
Neboli tak naplnené podmienky pri postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia §  238 ods. 3 O.s.p.
Okrem toho na súde nie je viacero rovnakých ani obdobných sporov, ktoré by boli rozhodnuté súdmi
rozdielne, nie sú iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať danú vec za vec po
právnej stránke zásadného významu.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci ani nevzniesli žiadny
presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných
stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (G. L.. O. R. D. pre Ľ.A. G. X. K. XX.X.XXXX, Č.. XXXXX/
XX, E. E. B. Q. E. S. proti G.; G. P. O. L.W. D. D. O. L.. E. E. E. G. D..X.. X Q. XXX/XXXX, X Q. XX/
XXXX, X Q. XX/XXXX).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd nedoručoval účastníkom konania vyjadrenie protistrany k ich odvolaniu proti rozsudku
súdu prvého stupňa, pretože v ňom účastníci (opakovane) uvádzali dôvody, pre vec síce podstatné,
vyplývajúce ale z ich vyjadrení v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa, vedomosť
o vyjadrení sa protistrany k ich odvolaniu, k danému vyjadreniu by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho
súdu; nemalo by vplyv na vecnú a právnu stránku rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tomto smere potom
ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu účastníkom bola odňatá možnosť konať pred súdom,
žeby im súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu.

Žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže obaja mali v
odvolacom konaní úspech len čiastočný; ani jeden nemal úspech v rozsahu svojho odvolania (§ 224
ods. 1, § 142 ods. 2, § 151 ods. l O.s.p.).

Odvolací  súd  prijal  rozhodnutie  jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"stav": {"sz": "2MCdo/6/2014", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "3359af5d-1f0a-409b-b733-b118dbdcf901:647412fe-fe0b-4795-9ea7-52430531b42f", "datum": "2015-02-24", "vztah": "zrusene"}}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:32b7ccae-fb6a-47ab-b070-726823dc4dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 274/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/2016 z 22. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-22", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1"}, {"guid": "ussr:b524d028-2ae1-47f0-8659-896466d427d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.530.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 530/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 530/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.530.2016.2"}, {"guid": "ussr:737afbd2-fdf6-4561-976f-3a10a7c4dce4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.704.2014.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 704/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 704/2014 z 3. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.704.2014.1"}, {"guid": "eb2025c4-7552-47a1-bc58-d702b67dda6f:74b3dda0-ea0a-499a-a423-3be9dcff56c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1", "spisova_znacka": "2MCdo/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/2/2017 z 28. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1"}, {"guid": "3359af5d-1f0a-409b-b733-b118dbdcf901:647412fe-fe0b-4795-9ea7-52430531b42f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:9014898948.1", "spisova_znacka": "2MCdo/6/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/6/2014 z 24. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:9014898948.1"}, {"guid": "d4a27f28-1893-4536-b895-691317288ac4:e9123b53-1fa6-4285-ad88-7d3591f054c1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1217218713.1", "spisova_znacka": "7Co/241/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/241/2019 z 28. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1217218713.1"}, {"guid": "d4a27f28-1893-4536-b895-691317288ac4:1f15d903-5f47-4e15-af4e-648d3f206be0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1217218713.1", "spisova_znacka": "7Co/241/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/241/2019 z 28. 4. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-04-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1217218713.1"}, {"guid": "9658fbc0-34c2-4610-8c67-0be3a7cff0f4:e88f92f9-7b91-4385-9d75-0aca11c15153", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8712208258.1", "spisova_znacka": "14Co/27/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/27/2014 z 14. 10. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-10-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8712208258.1"}]}