Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/342/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202054 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010202054.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: D. T., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. S. ľudová republika, zastúpeného: R.. Bohumír Bláha, advokát so sídlom Hurbanovo nám. č. 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007 zo dňa 17.09.2010, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 23.11.2010 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007 zo dňa 17.09.2010, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len ,,zákon č. 71/1967 Zb.“) odvolanie proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. UHCP-BA-OCP-AV-115-004/2010-TVO zo dňa 13.05.2010 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Žalovaný rozhodol o vyhostení žalobcu podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a 5 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/20002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 48/2002 Z.z.“) a určil mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu 5 rokov, v predmetnom rozhodnutí neurčil lehotu na vycestovanie s tým, že sa odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu vylučuje. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 16.09.2009 si podal žiadosť na Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v Šanghaji o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania. Žiadosti bolo vyhovené s platnosťou povolenia na pobyt SK 0052119 do 19.11.2010. Žalobca si splnil všetky povinnosti vo vzťahu k jeho podnikateľskej činnosti. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I oddiel s.r.o. vložka č. 23729/V a z výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu Košice - okolie č. 830 - 14124 vyplýva, že žalobca je spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti KONCEM, s.r.o.. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že cudzinec s povoleným prechodným pobytom na účely podnikania sa v súlade s ustanovením § 5 písm. d) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti (ďalej len ,,zákon č. 5/2004 Z.z.“) považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu pre účely tohto zákona. Ak účastník konania žiadal o povolenie na prechodný pobyt na účely podnikania a toto povolenie mu bolo dňa 19.11.2009 udelené, ide o taký subjekt vzťahov, ako sa definuje v § 5 zákona č. 5/2004 Z.z. a jeho činnosť sa považuje za zamestnanie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z.. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenia § 21, § 22 zákona č. 5/2004 Z.z s tým, že pokiaľ účastník konania uzavrel pracovnú zmluvu podľa § 43 Zákonníka práce s obchodnou spoločnosťou KONCEM, s.r.o., uzavrel ju v súlade s ustanovením § 22 ods. 7 zákona č. 5/2004 Z.z. bez povolenia na zamestnanie a v súlade s už spomínaným ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. bez povolenia na prechodný pobyt na účely zamestnania, keďže v zmysle tohto ustanovenia sa zamestnaním pre účely zákona o službách zamestnanosti rozumie vykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby, na výkon ktorej žalobca povolenie má. Žalobca namietal tvrdenie správneho orgánu, že napriek všetkým skutočnostiam v prípade žalobcu ide o nelegálnu prácu s odvolaním sa na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 82/2005 Z.z.“). Podľa žalobcu osobitným predpisom je zákon o službách zamestnanosti č. 5/2004 Z.z., ktorý v čase uzavretia pracovnej zmluvy nevyžadoval povolenie na zamestnanie podľa § 22 ods. 7 písm. o) tohto zákona a povolenie pre účely podnikania, podľa ktorého je cudzinec samostatne zárobkovo činnou osobou, sa pre účely zákona o službách zamestnanosti považuje za zamestnanie už zo zákona a toto povolenie cudzinec má. Podľa žalobcu nebol dôvod meniť účel pobytu, keďže žalobca bol aj naďalej spoločníkom a konateľom spoločnosti a vykonával podnikateľskú činnosť, pre ktorú dostal povolenie. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že správny orgán nenaplnil podstatu ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. a nedal žalobcovi žiadnu šancu na to, aby mohol správny orgán presvedčiť o oprávnenosti a dôvodnosti vykonávania svojej zárobkovej činnosti. Správny orgán konal v rozpore aj s ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., nakoľko sa nezaoberal postavením žalobcu, nedal mu možnosť doplniť podklady pre rozhodnutie, nespolupracoval s ním a jeho činnosť vyvrcholila rozhodnutím o vyhostení s uložením povinnosti maximálnej doby zákazu vstupu na územie SR po dobu 5 rokov a zaistením účastníka konania. Podľa žalobcu úkony policajného útvaru smerujúcu k vyhosteniu cudzinca nie sú odôvodnené a nevie čím spoločnosť utrpí na svojom všeobecnom záujme, ak žalobca zotrvá na území SR do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyhostení. Žalobca svojím vyhostením bol zbavený práva predkladať dôkazy a využívať tie všetky práva, ktoré mu dáva zákon o správnom konaní a občiansky súdny poriadok. Žalobca v žalobe taktiež namietal, že správny orgán vo svojom rozhodnutí použil len ustanovenia príslušných zákonov, ale ich použitie neodôvodnil zákonom ustanoveným spôsobom. Podľa žalobcu pri svojej správnej úvahe sa riadil nesprávne a rozhodoval v rozpore s právnym poriadkom. Žalobca neohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie či práva iných osôb a správny orgán vo svojom rozhodnutí žiadne ohrozujúce konanie neopísal. Ďalej žalobca nevykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo vydané povolenie na prechodný pobyt alebo vízum a taktiež nebolo v konaní preukázané, že žalobca uvádzal v rámci správneho konania nesprávne údaje o svojej totožnosti. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007 zo dňa 17.09.2010, ako aj prvostupňové rozhodnutie č. UHCP-BA-OCP-AV-115-004/2010-TVO zo dňa 13.5.2010 a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.01.2011 uviedol, že v rámci správneho konania, v ktorom bol žalobca administratívne vyhostený z krajiny a bol mu udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, boli ustanovenia zákona č. 48/2002 Z.z. dodržané. Dňa 07.03.2008 žalobca dostal povolenie na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania do 03.06.2009, nakoľko k svojej žiadosti o udelenie prechodného pobytu priložil ako doklad preukazujúci zabezpečenie účelu pobytu výpis z obchodného registra Okresného súdu Košice I., v ktorom bol žalobca zapísaný ako spoločník spoločnosti MAOHUA YE, s.r.o. so sídlom Toryská 8, Košice, spolu s vyhlásením jediného konateľa tejto spoločnosti o ustanovení žalobcu za konateľa a žalobca teda splnil podmienky pre udelenie prechodného pobytu. Dňa 20.05.2009 bol žalobca zapísaný do obchodného registra Okresného súdu Košice I ako konateľ a spoločník spoločnosti KONCEM, s.r.o.. Dňa 27.5.2009 Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice v súčinnosti s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice vykonalo kontrolu v prevádzke spoločnosti HAOJIE, s.r.o. v priestoroch čínskej reštaurácie MANDARÍN, zameranú na odhaľovanie nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce. V čase výkonu kontroly sa na uvedenej prevádzke kontrolovaného subjektu nachádzalo 9 osôb s tým, že medzi kontrolovanými bol aj žalobca. Žiadna z kontrolovaných osôb nebola zapísaná do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, na nemocenské, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti a na úrazové poistenie. Počas kontroly bolo preukázané, že kontrolovaný subjekt spoločnosť HAOJIE, s.r.o. bez založenia pracovnoprávneho vzťahu využívala závislú prácu 5 osôb, vrátane žalobcu a tým naplnil znaky nelegálneho zamestnávania v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z.. Podľa žalovaného tým, že žalobca vykonával závislú prácu pre spoločnosť HAOJIE s.r.o. bez povolenia na prechodný pobyt na účel zamestnania a bez účinného povolenia na zamestnanie, konal v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z. a § 17 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z.. Na základe zistených uvedených skutočností bolo Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach vydané rozhodnutie pod č.j. 2009/087757-OK zo dňa 16.09.2009, ktoré kvalifikovalo činnosť kontrolovaného subjektu spoločnosti HAOJIE s.r.o. ako nelegálne zamestnávanie. Predmetné rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, ktoré bolo zamietnuté a rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. AA/2009/49048/GROK zo dňa 09.11.2009 potvrdené. Počas konania na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice si žalobca podal žiadosť o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania, ktorá bola dňa 11.08.2009 rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava číslo UHCP-3299-11/RHCP-BA-OCP-Ž-2009/Lal zastavená. Dňa 18.09.2009 si žalobca podal na Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v Šanghaji novú žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania, ktorej sa vyhovelo dňa 19.11.2009 a žalobcovi sa udelilo povolenie na prechodný pobyt do 19.11.2010 na účel podnikania. Dňa 12.05.2010 bol žalobca opätovne kontrolovaný na prevádzke spoločnosti KONCEM, s.r.o. s tým, že v čase kontroly vykonával kuchárske práce. Po výzve kontrolujúcich policajtov sa legitimoval, predložil doklady totožnosti spolu s povolením na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania a pracovnú zmluvu, ktorej obsahom bolo prijatie žalobcu do pracovného pomeru na vykonávanie práce pomocný kuchár s miestom výkonu prác čínska reštaurácia Mandarín na dobu neurčitú. Zároveň bolo zistené, že žalobca je konateľom a spoločníkom tejto spoločnosti. Následne bol žalobca na základe podozrenia z neplnenia účelu povolenia na pobyt a podozrenia z výkonu nelegálnej práce predvedený na Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice a dňa 13.05.2010 v čase o 7:00 hod. bol žalobca eskortovaný a odovzdaný Oddeleniu cudzineckej polície PZ Bratislava spolu s kompletným spisovým materiálom pod č. UHCP-PO-CP-KE-329/2010. Ďalším šetrením bolo zistené, že žalobca má so spoločnosťou KONCEM, s.r.o. uzavretú zmluvu odo dňa 04.01.2010, ktorú podpísal a mesačne mu bola vyplácaná mzda 300 eur. Žalobca vedel o skutočnosti, že účel, na ktorý mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, je podnikanie, nakoľko je konateľom spoločnosti KONCEM, s.r.o., ktorá podniká v pohostinskej činnosti. Význam funkcie konateľa spoločnosti, predmety činnosti spoločnosti a iné relevantné informácie ohľadne jeho postavenia v spoločnosti, prostredníctvom ktorej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, uviesť nevedel. Žalobca do zápisnice uviedol, že pre uvedenú spoločnosť sporadicky vykonával práce spočívajúce v servírovaní jedál. Podiel zo zisku spoločnosti mu doteraz vyplatený nebol, vyplatené mu bolo vreckové v celkovej výške 500 až 1 000 eur. S poukazom na ustanovenia § 17 ods. 4, § 19 a § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z. má správny orgán za to, že doterajšie konanie žalobcu počas trvania jeho celého udeleného prechodného pobytu na území SR, počas ktorého porušil zákaz nelegálnej práce a opakovane vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt a počas správneho konania uviedol nepravdivé a zavádzajúce údaje, jednoznačne preukazuje, že je reálnou hrozbou pre verejný poriadok a tým je jeho ďalší pobyt na území SR v rozpore s verejným záujmom. Nakoľko žalobca vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002 Z.z. bol žalobca administratívne vyhostený s určením zákazku vstupu na dobu 5 rokov t.j. do 13.05.2015 s tým, že mu bolo určené vycestovanie do krajiny pôvodu, t.j. do Čínskej ľudovej republiky. S poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 písm. a) až d) zákona č. 513/1991 Zb., § 1, § 4 ods. 1, § 5 písm. d), § 6 ods. 1, § 11 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. žalovaný poukázal na odlišnosť jednotlivých právnych úprav a na skutočnosť, že žalobca má udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania v spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej pôsobí ako konateľ, ktorý koná v mene tejto spoločnosti samostatne a neobmedzene. Nejedná sa teda o výkon samostatne zárobkovo činnej osoby, ani v zmysle právnej úpravy zákona o službách zamestnanosti, ako to žalobca prezentuje. Byť spoločníkom v niektorej právnickej osobe - s.r.o. znamená, že spoločník nenesie priamu majetkovú zodpovednosť z podnikateľskej činnosti. Základnou povinnosťou spoločníka nie je osobná účasť na podnikaní, ale povinnosť vloženia vkladu. Cudzincovi, ktorý je spoločníkom spoločnosti nie je možné udeliť povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania z dôvodu, že nejde o vykonávanie jeho vlastnej podnikateľskej činnosti, ale len o určitú formu dispozície s vlastným majetkom, čo znamená, že cudzinec v takomto prípade nespĺňa podmienky na udelenie povolenia na prechodný pobyt v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 48/2002 Z.z.. Z ustanovenia § 19 zákona č. 48/2002 Z.z. vyplýva, že povolenie na prechodný pobyt je možné udeliť okrem živnostníka iba cudzincovi, ktorý koná v mene spoločnosti alebo družstva. Ide najmä o členov štatutárnych orgánov alebo prokuristov, ktorí však nie sú s danou právnickou osobou v pracovnoprávnom vzťahu, ale vykonávajú svoju činnosť pre spoločnosť napr. na základe mandátnej zmluvy a teda žalobca konal v rozpore aj s týmto ustanovením. Ďalej žalovaný uviedol, že spoločnosť KONCEM, s.r.o. ako zamestnávateľ napriek tomu, že žalobcovi nebolo udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom zamestnania a nemal účinné povolenie na zamestnanie, využívala závislú prácu fyzickej osoby, teda žalobcu, čím došlo k nelegálnemu zamestnávaniu podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z.z. a tým zároveň porušila ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. a žalobca porušil ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z.. Žalovaný v tomto smere poukazuje na to, že žalobca mohol a mal možnosť požiadať pred uzatvorením pracovnej zmluvy so svojim zamestnávateľom o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel zamestnania na vecne a miestne príslušnom Oddelení cudzineckej polície PZ. Z povinnej procesnej súčinnosti správneho orgánu a účastníka konania vyplýva, že správnemu orgánu nemožno vyčítať ako vadu konania, ak neprihliadol na skutočnosti jemu neznáme, ktoré podľa povahy veci mohol uviesť len účastník konania alebo dôkazy, ktoré mohol navrhnúť len účastník konania, avšak ich nenavrhol. Správny orgán umožnil žalobcovi vyjadriť sa, ale jeho vyjadrenia a výpovede nesmerovali k objasneniu veci podozrenia z neplnenia účelu povolenia na pobyt a podozrenia z výkonu z nelegálnej práce, čím sa žalobca pripravil o možnosť presvedčiť správny orgán o oprávnenosti a dôvodnosti vykonávania jeho zárobkovej činnosti bezprostredne po výkone kontroly a to ešte pred obmedzením jeho osobnej slobody - zaistením. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že vo svojom rozhodnutí neprevzal na seba zodpovednosť iného na to oprávneného orgánu podľa zákona o službách zamestnanosti. Ohľadom vylúčenia odkladného účinku rozhodnutia žalovaný uvádza, že z celého kontextu rozhodnutia správneho orgánu vyplýva samotné odôvodnenie tohto vylúčenia. Žalovaný svojím rozhodnutím chráni záujmy spoločnosti a štátu, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne si vyžaduje plnenie ich povinností. Žalovaný nemôže akceptovať konanie žalobcu, ktorým opakovane porušil zákaz nelegálnej práce, aby nedochádzalo k precedensom v rovnakých veciach. Žalovaný je toho názoru, že jeho rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a z podkladov tvoriacich súčasť spisového materiálu, pričom hodnotenie dôkazov náležite objasnil. Na základe vyššie uvedeného sa žalovaný domáhal, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo na pojednávaní konanom dňa 16.05.2012 a dospel k záveru, že žalobu je podľa § 250j ods. 1 OSP potrebné zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného boli z hľadiska dôvodov vymedzených v žalobe v súlade so zákonom. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že podľa úradného záznamu č. UHCP-BA- OCP-AV-2010-STE zo dňa 13.05.2010 Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava vykonalo kontrolu domovej knihy vedenej hromadným ubytovacím zariadením na adrese Stará Vajnorská 1419/17, Bratislava so zistením, že žalobca sa na uvedenej adrese zdržiaval len od 20.05.2009 do 20.09.2009, napriek skutočnosti, že mal v žiadosti o udelenie povolenia na pobyt uvedené miesto prechodného pobytu ubytovacie zariadenie na adrese Stará Vajnorská 1419/17, Bratislava. Z protokolu o výsledku kontroly zo dňa 26.06.2009 vykonanej Úradom práce sociálnych vecí a rodiny v Košiciach v dňoch 27.05.2009 až 03.06.2009 bolo zistené, že kontrolovaný subjekt HAOJIE, s.r.o., Irkutská č. 15, Košice, prevádzka čínska reštaurácia ,,Mandarín“, Toryská č. 8, Košice, bez založenia pracovnoprávneho vzťahu žalobcu využíval na závislú prácu, pričom žalobca mal povolený pobyt na území SR za účelom podnikania od 04.06.2008. Kontrolovanému subjektu bola následne vzhľadom na uvedené uložená pokuta vo výške 5 000 eur za zavinené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach č. 2009/087757- OK zo dňa 16.09.2009 o uložení pokuty podal dňa 29.09.2009 kontrolovaný subjekt odvolanie, ktoré druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. AA/2009/15291/GROK zo dňa 09.11.2009 zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Z úradného záznamu z kontroly pobytu podľa § 54 zákona č. 48/2002 Z.z. súd zistil, že bola dňa 12.05.2010 vykonaná oddelením cudzineckej polície PZ Košice kontrola reštauračného zariadenia ,,Mandarín“, Toryská č. 8, Košice. Počas kontroly sa tam nachádzal žalobca, ktorý bol v kuchárskom oblečení, preukázal sa cestovným dokladom č. G1747765 Čínskej ľudovej republiky, v ktorom sa nachádzalo povolenie na prechodný pobyt na území SR č. SK0052119 za účelom podnikania platné do 19.11.2010. Žalobca predložil pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa 04.01.2010 medzi ním a spoločnosťou KONCEM, s.r.o. s ustanovením mesačnej mzdy vo výške 300 eur za vykonávanie práce pomocného kuchára. Spoločnosť KONCEM, s.r.o. sa dopustila nelegálneho zamestnania, nakoľko cudzinec mal platný prechodný pobyt na účel podnikania a nie zamestnania, pričom ako konateľ a zároveň spoločník spoločnosti KONCEM, s.r.o. mal uzatvorenú pracovnú zmluvu vo vlastnej firme. Na základe uvedeného oddelenie cudzineckej polície PZ Košice zhodnotilo situáciu tak, že podnikateľská činnosť žalobcu nie je z ekonomických dôvodov žiadnym hospodárskym prínosom pre Slovenskú republiku, ale len legalizovaním pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky, pričom zároveň poukázal na skutočnosť, že na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach je na toto pracovné miesto evidovaných množstvo uchádzačov s požadovaným vzdelaním. Dňa 13.05.2010 podal žalobca pred správnym orgánom na oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava vyjadrenie, v ktorom uviedol, že má povolený pobyt na účel podnikania, ako sa nazýva spoločnosť uviesť nevedel, je v nej vedený ako konateľ, ale nevedel čo to postavenie znamená a čo vykonáva v spoločnosti; osobne sa tam chodí sem tam pozrieť, pričom spoločnosť podniká v reštauračnej oblasti. Taktiež nevedel uviesť akú činnosť vykonáva v zmysle povoleného účelu pobytu. Niekedy niečo podpisoval, ale vôbec nevie o aké listiny sa jedná a k čomu sa vzťahovali. Podiel zo zisku mu doposiaľ nebol vyplatený, ale do súčasnej doby mu bolo vyplatené vreckové v celkovej výške 500 až 1 000 eur. Málokedy vykonáva pomocné práce v kuchyni spočívajúce v servírovaní jedál. K otázke ako vedie účtovníctvo sa vyjadriť nevedel. Žalobca uviedol, že má založený osobný účet, zakladal si ho sám dňa 02.09.2009 a vložil naň 12 000 eur. Disponovať s týmto účtom môže JIN YU. Peniaze neboli žalobcove, časť pochádza od osoby menom XIA ENJUN, a to 7 000 eur a časť od brata 5 000 eur. Všetko robil s manželkou pána XIA ENJUN, ktorý mu povedal, že to má spraviť, ale prečo nevie. Na otázku správneho orgánu, či si je vedomý, že zavádzal správny orgán, nakoľko jednou z podmienok stanovených zákonom pri podaní žiadosti je preukázanie finančného zabezpečenia pobytu a žalobca splnenie tejto podmienky preukázal potvrdením o disponibilnom zostatku na účte v Tatrabanke zo dňa 02.09.2009, kde bol k uvedenému dňu zostatok 12 010,06 eur a to aj napriek tomu, že tieto finančné prostriedky neboli žalobcove, ale boli len zapožičané za účelom vystavenia potvrdenia, žalobca odpovedal, že po vysvetlení si je vedomý toho, že zavádzal správny orgán, keď pri podaní žiadosti predložil výpis z banky, na ktorom boli finančné prostriedky, ktoré nepatrili žalobcovi. Na záver pohovoru bol žalobca oboznámený, že dňom 13.05.2010 sa začalo správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia voči jeho osobe a to z dôvodu, že v konaní o jeho žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania na území SR uviedol nepravdivé a zavádzajúce údaje a vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na pobyt. Žalobca ďalej uviedol, že v krajine pôvodu mu nehrozí žiadne neľudské, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie, ani diskriminácia z národnostných, náboženských a politických dôvodov, prípadne ani trest smrti. Na základe uvedených skutočností správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. UHCP-BA-OCP- AV-115-004/2010-TVO zo dňa 13.05.2010 žalobcu administratívne vyhostil podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 a 5 a § 57 ods. 1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002 Z.z., určil zákaz vstupu na územie SR po dobu 5 rokov, t.j. do 13.05.2015 a určil podľa § 56 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. vycestovanie do krajiny pôvodu, t.j. do Čínskej ľudovej republiky. V predmetnom rozhodnutí neurčil lehotu na vycestovanie s tým, že sa odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu vylúčil. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na dostatočne preukázané skutočnosti, že žalobca svojím konaním porušil ustanovenie § 19 zákona č. 48/2002 Z.z. tým, že mal udelený prechodný pobyt na účel podnikania a v rozpore s týmto ustanovením ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti bol zároveň aj v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti. Ďalej správny orgán uviedol, že mal za dostatočne preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002 Z.z. (dôvod administratívneho vyhostenia) a to tým, že žalobca v žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikanie vedenej pod č. UHCP-5813/RHCP-BA-OCP-Ž-2009 uviedol ako adresu ubytovania počas pobytu na území Slovenskej republiky Stará Vajnorská 17, Bratislava. Správny orgán vykonanou kontrolou dňa 13.05.2010 zistil, že žalobca sa na uvedenej adrese nezdržiava, čím v konaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt uviedol nepravdivé a zavádzajúce údaje. Ďalej žalobca uviedol, že finančné prostriedky nachádzajúce sa na jeho účte, preukázané na doloženom výpise k žiadosti v konaní o udelenie povolenia na prechodný pobyt nepatrili žalobcovi. Správny orgán skonštatoval žalobcove opakované nerešpektovanie všeobecne záväzných právnych noriem a povinnosť ktorejkoľvek osoby rešpektovať zákony štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza, aj keď nie je jeho občanom a zdržať sa protiprávneho konania, ktoré by malo za následok porušenie zákonov daného štátu a v prípade, že nerešpektuje zákony, niesť za ich porušenie zákonom stanovené opatrenia a sankcie. Správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 58 zákona č. 48/2002 Z.z., ako aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), zároveň správny orgán prihliadal na rodinný a súkromný život žalobcu. V závere konštatoval, že nezistil žiadne dôvody brániace administratívnemu vyhosteniu žalobcu. Podaním doručeným Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava dňa 27.05.2010 sa žalobca odvolal, pričom odvolacie dôvody sú totožné s dôvodmi uvedenými v žalobe. Napadnutým rozhodnutím č.p. UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007 zo dňa 17.09.2010 žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Z. o správnom konaní odvolanie proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. UHCP-BA-OCP-AV-115-004/2010-TVO zo dňa 13.05.2010 zamietol a stotožňujúc sa s dôvodmi správneho orgánu prvého stupňa napadnuté rozhodnutie potvrdil. Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, mohla vyvolať na nezávislom súde konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môže účastník správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 48/2002 Z.z., povolenie na prechodný pobyt je viazané na jeden účel. Ak cudzinec hodlá vykonávať inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 19 zákona č. 48/2002 Z.z., povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe oprávnenia na podnikanie vydaného podľa osobitného predpisu alebo cudzincovi, ktorý koná v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti alebo k družstvu. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe povolenia na zamestnanie; to neplatí, ak sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje alebo ak tak ustanoví medzinárodná zmluva. Podľa § 25 ods. 3 písm. c) zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinec priloží k žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú finančné zabezpečenie pobytu; to neplatí, ak ide o cudzinca podľa § 23a. Podľa § 25 ods. 9 zákona č. 48/2002 Z.z. finančné zabezpečenie pobytu cudzinec preukáže vo výške životného minima na každý mesiac pobytu. Cudzinec, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 19, preukáže finančné zabezpečenie pobytu najmenej vo výške päťnásobku minimálnej mzdy na každý mesiac pobytu. Podľa § 25 ods. 4 písm. a) a b) zákona č. 48/2002 Z.z., účel pobytu cudzinec preukáže a) dokladom potvrdzujúcim oprávnenie na podnikanie, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 19, b) povolením na zamestnanie alebo potvrdením zamestnávateľa, že cudzinec má vykonávať činnosť, na ktorú sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje, alebo medzinárodnou zmluvou, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 20. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu. Podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 5 zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum. Podľa § 57 ods.1 písm. b) bod 4 zákona č. 48/2002 Z.z., policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak uvedie v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby. Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, rovnaké právne postavenie ako občan Slovenskej republiky má aj cudzinec, ktorý je účastníkom právnych vzťahov vznikajúcich podľa tohto zákona, ak mu bolo udelené povolenie na zamestnanie a povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, zamestnávateľ, ktorý má sídlo na území Slovenskej republiky, môže prijať do zamestnania len cudzinca, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 1, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z. úč. do 19.11.2011, nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a a) nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, b) je cudzincom a nemá povolenie na prechodný pobyt na účely zamestnania a povolenie na zamestnanie, ak to vyžaduje osobitný predpis a ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak alebo c) je uchádzačom o zamestnanie a nesplní oznamovaciu povinnosť podľa osobitného predpisu. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že správny orgán postupoval v súlade so zákonom a správne na základe dôkazov vyhodnotil, že žalobca porušil právny poriadok Slovenskej republiky tým, že poskytuje zavádzajúce a nepravdivé údaje o svojej osobe, ako aj o svojom pobyte a najmä, že žalobca porušil zákona č. 48/2002 Z.z. upravujúci podmienky pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky. Žalobca získal povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky dňa 16.09.2009 na Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v Šanghaji s tým, že povolenie na prechodný pobyt získal za účelom podnikania do 19.11.2010. Počas vykonanej kontroly dňa 12.05.2010 bolo zistené, že žalobca pracuje na základe pracovnej zmluvy v čínskej reštaurácii Mandarín so sídlom Toryská č. 8, Košice s platom 300 eur mesačne. Krajský súd v Bratislave v tejto súvislosti udáva, že žalobca sa dopustil porušenia právneho predpisu, konkrétne ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 82/2005 Z.z. úč. do 19.07.2011, nakoľko účelom jeho prechodného pobytu na území Slovenskej republiky bolo podnikanie a nie zamestnanie na základe pracovnej zmluvy medzi ním a zamestnávateľom - spoločnosťou KONCEM, s.r.o.. Ak žalobca chcel pracovať, mohol si požiadať o zmenu účelu povolenia prechodného pobytu na príslušnom policajnom útvare podľa § 17 ods. 4 a § 20 zákona č. 48/2002 Z.z. Vyjadrenia žalobcu pred správnym orgánom, ktoré vyplývajú zo zápisnice zo dňa 13.05.2010 sú nejasné, neúplné a k viacerým skutočnostiam sa žalobca nevedel vyjadriť, najmä sa nevedel vyjadriť k finančným prostriedkom na jeho účte, k otázke predmetu jeho činnosti v rámci funkcie konateľa spoločnosti KONCEM, s.r.o., ako aj k otázke, kde sa prechodne zdržiava, a či sa zdržiava na adrese Stará Vajnorská, na ktorej sa podľa povolenia zdržiavať mal. Správny orgán v danom prípade správne vyhodnotil, že žalobca porušil zákaz nelegálnej práce a opakovane vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt a svojim konaním je reálnou hrozbou pre verejný poriadok a jeho ďalší pobyt na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme. Zákon č. 48/2002 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='48/2002 Z.z.'&ucin-k-dni='19. 7.2011'> stanovuje podmienky vstupu pobytu cudzincov ako aj ich práva a povinnosti na území Slovenskej republiky. Jednoznačne upravuje aj inštitút administratívneho vyhostenia a určenia zákazu vstupu na území Slovenskej republiky. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), ktorým je Slovenská republika viazaná, obsahuje základné pravidlá pri uplatňovaní konkrétnej ochrany ľudských práv a slobôd, ktoré treba rešpektovať aj pri administratívnom vyhostení. Článok 3 Dohovoru zakazuje mučenie, neľudské zaobchádzanie a trestanie, ako aj ponižujúce zaobchádzanie a trestanie. Štrasburské orgány ochrany práva pri vybavovaní konkrétnych sťažností zisťujú, či krajina, ktorá vyhostila alebo chce vyhostiť osobu zo svojej krajiny, zabezpečila nezávislými expertmi vypracovanú správu, z ktorej je zrejmé, že vyhosťovaná (vydávaná) osoba nebude po návrate do krajiny pôvodu vystavená nedovolenému zaobchádzaniu odporujúcemu článku 3 Dohovoru. To znamená, že s výkonom tohto práva ustanoveného v čl. 3 <aspi://module='ASPI'&link='209/1992 Zb. %2523%25C8l.3'&ucin-k-dni='19. 7.2011'> Dohovoru nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozsudkoch súd judikoval, že úrady, ktoré rozhodujú o vyhostení alebo deportácii fyzických osôb do tretích krajín, musia dbať na dodržiavanie článku 3 Dohovoru. Súd následne posúdil aj vzťah k Dohovoru a poukazuje na výslovné vyjadrenie žalobcu ohľadne jeho rodiny počas pohovoru dňa 12.05.2010, pričom žalobca uviedol, že na Slovensku má len manželku YE MAOHUA, nar. 01.12.1986, ktorá je momentálne taktiež predvedená na oddelenie cudzineckej polície PZ v Bratislave a iných príbuzných na Slovensku nemá. V administratívnom konaní správny orgán zisťoval od žalobcu, či mu hrozí doma trest smrti alebo mučenie a neľudské zaobchádzanie, na čo odpovedal, že v krajine pôvodu mu nič také nehrozí. Krajský súd je toho názoru, že správny orgán v danej súvislosti správne posúdil, že vyhostenie žalobcu nie je prekážkou a nie je ani v rozpore s Dohovorom ako ani s ustanovením § 58 zákona č. 48/2002 Z.z.. Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný zásah do súkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia (pri tejto svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu manželov alebo partnerov ohľadne krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať zjednocovaniu rodiny. V tomto prípade je preukázané, že vyhostenie cudzinca bolo vykonané v súlade so zákonom, teda aj prípadný zásah do rodinného života spĺňal podmienky podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Ak cudzinec svojim konaním ohrozí všeobecné záväzné právne predpisy Slovenskej republiky, verejný poriadok, práva a slobody iných, policajný útvar vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do piatich rokov, najmenej však na jeden rok (Rs 1 Sž 66/2004). Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. V prípade žalobcu bolo podľa súdu bez všetkých pochybností náležite preukázané, že na území SR vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené. Súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v rámci správneho konania, ktorý považoval za dostatočný, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania a hodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány, dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, tento po právnej stránke správne posúdili a vydané rozhodnutie náležite odôvodnili. Stotožňujúc sa so záverom správneho orgánu mal súd za preukázané, že žalobca vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo udelené vízum, čím naplnil podmienky administratívneho vyhostenia v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 a 5 a ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd dospel k záveru, že správne orgány nepochybili, ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní piatich rokov. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca bol v konaní neúspešný a žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, ani mu žiadne trovy konania nevznikli. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne, v štyroch vyhotoveniach na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.