Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Stará Ľubovňa 3C/51/2023 8523200571 05. 06. 2024 JUDr. Emília Mišenková ECLI:SK:OSSL:2024:8523200571.7
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou v sporovej veci žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., obaja právne zastúpení: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňová 15, 811 03 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Obec B., B. XX, XXX XX B., IČO: 00 329 959, právne zastúpený: JUDr. Gábor Száraz, advokát, Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, takto rozhodol: I. Súd z a m i e t a návrh žalobcov na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP a podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. II. Žalobu z a m i e t a. III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Žalobcovia v 1. a 2. rade (ďalej aj len „žalobcovia“) sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 17.5.2023 domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 6.000,- eur, eventuálne zo sumy určenej súdom na základe znaleckého dokazovania odo dňa 6.5.2023 (vrátane) až do úplného zaplatenia, a to titulom finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ako aj náhrady trov konania. 2. Svoj nárok žalobcovia odôvodnili skutkovým tvrdením že, sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese D. E., obci B., katastrálnom území B., evidovaných na LV č. XXXX, a to parciel registra „C“: parc. č. 4990, o výmere 143.561 m2, druh pozemku: lesný pozemok, parc. č. 4991, o výmere 533 m2, druh pozemku: lesný pozemok; par. č. 4992, o výmere 1.051 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; par. č. 4993, o výmere 879 m2, druh pozemku: lesný pozemok. Cez uvedené nehnuteľnosti žalobcov sú vedené prívodné vodovodné potrubia spájajúce vodojem s pramennou nádržou, ktoré sú taktiež umiestnené na nehnuteľnostiach žalobcov, pričom tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov“, ktorého vlastníkom je žalovaný - Obec Kolačkov, pričom vychádzajúc z výpisu LV č. XXXX, časti C (ťarchy), na predmetných nehnuteľnostiach nie je zriadené vecné bremeno v prospech Obce B. ako oprávneného a zároveň neexistuje medzi žalobcami a žalovaným žiaden iný zmluvný vzťah a súčasne nebola poskytnutá žalobcom ako vlastníkom nehnuteľností žiadna finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva a obmedzenie užívania nehnuteľností. Stavebné povolenie k vodovodu bolo vybavované niekedy v rokoch 1987 až 1989 a
samotný vodovod vybudovaný bol niekedy v rozpätí rokov 1990 až 1993. V čase budovania vodovodu bol pozemok, v ktorom vedie vodovod, vo vlastníctve urbariátu Nová Ľubovňa. Reálnymi podielovými spoluvlastníkmi parciel boli konkrétne fyzické osoby. Žalobcovia pozemok nadobudli v roku 2001. Žalobca 1 sa so žalovaným snažil dohodnúť na vysporiadaní pozemku, na ktorom je zdroj vody, vodojem a vodovod, avšak tieto snahy žalobcu 1 o usporiadanie týchto vzťahov boli bezúspešne. V roku 2010 - 2011 pritom už bola pripravená zmluva, avšak kvôli smrti právnika, ktorý ju pripravoval, sa táto nedotiahla. Žalobca 1 bol dňa 19.11.2015 na obecnom zastupiteľstve aj so svojim synom, kde ponúkli žalovanému vysporiadanie pozemku buď výmenou za adekvátny stavebný pozemok alebo kúpou za 35.000,- eur, ktorá bola na rok 2015 a každým rokom sa mala táto cena zvýšiť o 10.000,- eur. Ponuku žalobcu 1 poslanci obecného zastupiteľstva neprijali, pretože záver ich rokovania bol taký, že je to vysoká cena. Vodovodov a jeho súčasti patriace žalovanému sú vedené a postavené cez nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov, pričom do dnešného dňa nebola žalobcom poskytnutá žiadna finančná náhrada a neexistuje ani žiaden zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorým by žalovaný poskytoval žalobcom akékoľvek finančné plnenie/kompenzáciu za jednak užívanie ich nehnuteľností a jednak za to, že žalobcovia sú obmedzení na svojom vlastníckom práve, resp. v užívaní ich nehnuteľností, čím žalovanému vzniká bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcov o sumu, ktorá predstavuje všeobecnú hodnotu obvyklého a primeraného nájomného za predmetné nehnuteľnosti. Žalobcovia tak žiadajú, aby súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 6.000,- eur, eventuálne v sume zodpovedajúcej obvyklému nájomnému, ktoré bude určené na základe znaleckého posudku a to 3 roky spätne od 06.05.2023 spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % p. a. (ročne) počítaným od 06.05.2023 (vrátane) až do zaplatenia. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 2.6.2023 uviedol, že je pravdou tvrdenie žalobcov, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi v žalobe označených parciel, ktoré nadobudli kúpnou zmluvou, pričom žalobcovia v čase kúpy veľmi dobre vedeli, že kupujú pôdu (nehnuteľnosti), na ktorých je postavený vodojem, a cez ktoré prechádza vodovodné potrubie. Žalobca v 1. prvom rade spočiatku uvedené tvrdenie žalovaného spochybňoval, avšak v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa sp. zn. 8T/9/2022 boli tieto tvrdenia žalovaného preukázané. V predmetom trestnom konaní, bol žalovaný v 1. rade neprávoplatne odsúdený pre prečin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 288 Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené je nesporné, že žalobcovia v čase kúpy nehnuteľnosti vedeli o tom, že na časti nehnuteľností je postavený vodovod a vodojem, ktoré boli vybudované v rokoch 1987 až 1993, a slúžia vo verejnom záujme pre všetkých občanov obce Kolačkov, t.j. aj pre žalobcov. Teda aj žalobcovia užívajú a berú pôžitky z tohto verejného vodovodu. K výške náhrady uviedol, že žalovaný neužíva všetky štyri parcely v celom rozsahu, tieto užíva iba čiastočne, preto bude potrebné v predmetnom spore na určenie výšky náhrady, ktorá sa následne určí znaleckým posudkom, zakresliť vodovodné potrubie vrátane jeho ochranného pásma, po vyhotovení geometrického plánu bude nutné vyhotoviť znalecký posudok za účelom ocenenia výšky bezdôvodného obohatenia. Po konzultácií s geodetom žalovaný zistil, že bude nutné zamerať a vytýčiť vodovod v jarnom období, pretože v súčasnosti nie je možné identifikovať trasu vodovodu, ktorý je pod zemským povrchom a ten je pokrytý snehom. Ďalej uviedol, že žalobcovia si uplatňujú nárok z titulu obmedzenia vlastníckeho práva vo výške 6.000,- eur tri roky spätne od podania žalobného návrhu t.j. od 17.5.2020 do 17.5.2023, a to za nehnuteľnosti, ktoré žalovaný užíva a spravuje vo verejnom záujme pre všetkých občanov obce Kolačkov. Žalovaný vznáša námietku premlčania obdobia uplatňovaného nároku titulu bezdôvodného obohatenia s poukazom na § l07 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ak žalobcovia majú nejaký nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak majú nárok iba za obdobie 17.5.2021 do 17.5.2023. Žalobcovia si uplatňujú k predmetnému nároku aj úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne od 6.5.2023 do zaplatenia, žalovaný vznáša námietku výšky úrokov z omeškania, pretože na tieto majú žalobcovia s poukazom na Občiansky zákonník a základnú úrokovú sadzbu ECB iba vo výške 5 % ročne, nie vo výške 8,5 % ročne. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd predmetné konanie prerušil do 31. mája 2024 za účelom zabezpečenia geometrického zamerania vodovodu a vodojemu. Žalovaný záverom uviedol, že žalobcovia nárok z titulu bezdôvodného obohatenia žiadnym spôsobom nepreukázali a má za to, že žalobca neuniesol vrátane procesného útoku preukázanie svojich tvrdení a výšky nároku. Navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Žalobcovia v replike zo dňa 9.2.2024 zotrvali na dôvodoch uvedených v žalobe. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že nepreukázali obmedzenie užívania ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uviedli, že v podanej žalobe vyčerpávajúco uviedli, že na dotknutých nehnuteľnostiach nemôžu z tohto
dôvodu vykonávať rôzne stavebné práce, terénne úpravy a tieto bez obmedzení v kľude užívať, nakoľko in concreto, isté obmedzenia vlastníka takéhoto pozemku vyplývajú priamo z ustanovení Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a dotknuté zákonné ustanovenia vo vyjadrení aj doslovne citovali. Ďalej uviedli, že sám Zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách priznáva vlastníkom obdobných nehnuteľností nárok na adekvátnu náhradu za nútené obmedzenie užívania takýchto pozemkov (zákon však predpokladá existenciu vecného bremena zapísaného v katastri nehnuteľnosti). Vzhľadom na to, že do dnešného dňa neexistuje žiaden zmluvný vzťah medzi žalobcami a žalovaným, ktorým by žalovaný poskytoval žalobcom akékoľvek finančné plnenie/kompenzáciu za jednak užívanie ich nehnuteľností a jednak za to, že žalobcovia sú obmedzení na svojom vlastníckom práve, resp. v užívaní ich nehnuteľností, vzniká žalovanému bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcov o sumu, ktorá predstavuje všeobecnú hodnotu obvyklého a primeraného nájomného za predmetné nehnuteľnosti. Preto, akékoľvek tvrdenia žalovaného o tom, že žalobcovia nie sú obmedzení v užívaní ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, resp. že žalobcovia nepreukázali takéto obmedzenie, sú tendenčné, nepravdivé a klamlivé. K tvrdeniu o vedomosti žalobcov o existencii „ťarchy“ na nehnuteľnostiach a k tvrdenému verejnému záujmu uviedli, že žalovaný zavádza súd tvrdením, že ak žalobcovia v čase kúpy vedeli, že kupujú pôdu, na ktorých je postavený vodojem, a cez ktoré prechádza vodovodné potrubie, tak nemajú nárok požadovať od žalovaného trhovú hodnotu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, uviedli, že predmetné tvrdenie je absurdné a ničím nepodložené. Vzhľadom k absurdnosti tohto tvrdenia žalobcovia len stručne uvádzajú, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že prípadná vedomosť vlastníkov pozemkov o existencii umiestnených vodojemov alebo o existencii vedených vodovodných potrubí, by akýmkoľvek spôsobom mala vplyv na požadovanú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a užívanie dotknutých nehnuteľností. Práve naopak, sám Zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách predpokladá takúto vedomosť, keďže poskytnutie primeranej náhrady odvodzuje od existencii vecného bremena (a teda aj od jeho vedomosti), ktoré má vlastník takéhoto zariadenia povinnosť zapísať záznamom do katastra nehnuteľnosti. To znamená, že aj prípadná vedomosť žalobcov o existencii „ťarchy“ na dotknutých nehnuteľnostiach nemá žiaden dosah či už na samotný nárok na požadovanú náhradu, alebo na určenie jej výšky. Rovnako absurdné je aj tvrdenie žalovaného, ktorým sa snaží navodiť dojem, že nakoľko postavený vodovod a vodojem slúžia vo verejnom záujme pre všetkých občanov obce Kolačkov, t.j. aj pre žalobcov, tak žalobcovia nemajú nárok požadovať od žalovaného trhovú hodnotu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Žalobcovia nerozporujú skutočnosť, že vodovod a vodojem postavený na nehnuteľnostiach, ktorých vlastníkmi sú žalobcovia, slúži potrebám verejného záujmu, no na druhej strane samotná táto okolnosť nezbavuje povinnosti žalovaného poskytovať žalobcom náhradu za užívanie týchto nehnuteľností a obmedzenie vlastníckeho práva. Napokon, ani zohľadnenie verejného záujmu nie je dôvodom na to, aby sa pri určení výšky náhrady nevychádzalo z trhovej hodnoty, resp. obvyklého nájmu takýchto nehnuteľností v danom mieste a čase. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobcovia nezdôvodnili výšku požadovanej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva doplnili, že výška suma 6.000,- eur, ktorej sa žalobcovia domáhajú z titulu bezdôvodného obohatenia, bola určená žalobcami „odhadom“ vychádzajúc a zohľadňujúc pritom trhové podmienky v danom mieste a v čase (resp. výšku obvyklého nájmu za porovnateľné nehnuteľnosti v danom mieste a čase), čo je spôsob určenia v súlade s rozhodovacou praxou súdov. Žalobcovia však už v žalobe uviedli, že im nie je známa presná výška bezdôvodného obohatenia, resp. rozsah bezdôvodného obohatenia, pričom výška uvedená v predžalobnej výzve ako aj následne v žalobe, bola určená zo strany žalobcov ako návrh, pričom túto výšku považujú za primeranú s prihliadnutím na proporcionalitu a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Žalobcovia tak k dnešnému dňu nemajú vedomosť o presnom rozsahu výšky bezdôvodného obohatenia, a preto uvádzajú, že táto výška bezdôvodného obohatenia bude dodatočne upravená na základe znaleckého posudku, ktorý žalobcovia navrhli vykonať za účelom spresnenia tejto sumy bezdôvodného obohatenia. K tvrdeniu, že žalobcovia nemajú nárok na požadovanú výšku náhrady, pretože žalovaný neužíva dotknuté nehnuteľnosti v celom rozsahu, žalobcovia zdôraznili, že pre určenie výšky peňažnej náhrady je irelevantný rozsah užívania dotknutých nehnuteľností zo strany žalovaného. Za podstatné a rozhodujúce treba považovať to, že žalobcovia sú skutočne obmedzení v užívaní dotknutých nehnuteľností, pričom takéto obmedzenie im súčasne bráni v tom, aby mohli využívať triádu vlastníckych oprávnení z predmetných nehnuteľností. K námietke žalovaného vo vzťahu k výške požadovaných úrokov z omeškania uviedli, že pri určení splatnosti je potrebné vychádzať zo žalobcom dodatočne poskytnutej lehoty na plnenie v predžalobnej výzve, t.j. od 6.5.2023 (a nie od podania žalobného návrhu, ako sa mylne domnieva žalovaný). Ku dňu splatnosti – t.j. dňa 5.6.2023 boli hlavné refinančné operácie, ergo základná úroková sadzba ECB vo výške 3,50%, a tak úrok z omeškania, ktorého zaplatenia
sa žalobcovia domáhajú voči žalovanému, vo výške 8,50% p.a. (3,50% + 5%), a preto má žalobca 1 a žalobca 2 (spoločne a nerozdielne) právo požadovať od žalovaného aj zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 8,50% ročne (p.a.) počítaného zo sumy 6.000,- eur, a to za obdobie od 6.5.2023 (vrátane) až do zaplatenia. Preto argumentácia žalovaného vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania je nesprávna. K námietke žalovaného, že nárok žalobcov je (sčasti) premlčaný v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty uviedol, začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty závisí od nadobudnutia vedomosti oprávneného subjektu o zákonom predpokladaných skutočnostiach. V prípade podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú týmito skutočnosťami vedomosť žalobcov o tom, že (i) došlo k bezdôvodnému obohateniu, a (ii) kto sa na jeho úkor obohatil. Teda, začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je viazané na preukázateľnú vedomosť oprávneného subjektu o dvoch skutočnostiach. V tomto smere žalobcovia namietajú, že nie je splnená prvá z dvoch podmienok, pretože žalobcom nie je do dnešného dňa zrejmá výška bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia nemajú preukázateľnú vedomosť o tom, aký je rozsah bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Preto nemohla začať ani plynúť subjektívna premlčacia lehota, ktorá je viazaná na kumulatívne splnenie vyššie uvedených podmienok. Práve preto si žalobcovia žalobou uplatnili nárok v rámci objektívnej trojročnej premlčacej lehoty. Ďalej žalobcovia uviedli, že nesúhlasia s prerušením konania, nakoľko nesúhlasia s návrhom na vyhotovenie geometrického plánu na zameranie vodovodu a vodojemu vrátane ochranného pásma, keďže takýto návrh považujú za neefektívny, nepotrebný a preto nehospodárny. Žalobcovia však v tomto podaní vysvetľujú, že pre určenie výšky peňažnej náhrady je irelevantný rozsah užívania dotknutých nehnuteľností zo strany žalovaného, pretože podstatnou skutočnosťou je len to, že žalobcovia sú skutočne obmedzení v užívaní dotknutých nehnuteľností, pričom takéto obmedzenie im súčasne bráni v požívaní úžitkov vlastníckeho práva. Podľa názoru žalobcov, je návrh žalovaného na prerušenie konania iba nástrojom, ako oddialiť povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcom požadované nároky. Prerušenie konania by tak spôsobilo zbytočné prieťahy v konaní, ktoré vzhľadom na nie právnu zložitosť trvá už aj tak pomerne dlho. Za obštrukčné a tendenčné považuje aj tvrdenie žalovaného, že sa po zhotovení geometrického plánu pokúsi so žalobcami mimosúdne vysporiadať. V tomto smere žalobcovia konštatujú, že vyvinuli maximálne úsilie na to, aby sa so žalovaným predovšetkým mimosúdne dohodli. Mimosúdne rokovania prebiehali už počas rokov 2010 - 2011, kedy už bola pripravená zmluva, avšak rokovanie z objektívnych príčin zostalo bezvýsledné. Ďalšie mimosúdne rokovania prebiehali v roku 2015, v rámci ktorých žalobca 1 predložil žalovanému ponuku na vysporiadanie ich nárokov. Aj uvedené rokovanie ostalo bezvýsledné, keď poslanci obecného zastupiteľstva bez ďalšieho odmietli ponuku žalobcu 1 na vyrovnanie ich nárokov. Žalovanému pritom nič nebránilo v tom, aby za obdobie vyše desať rokov navrhol vzájomne akceptovateľné riešenie, alebo aby uspokojil nároky žalobcov na základe predžalobnej výzvy. Preto žalobcovia nemôžu inak, ako návrh žalovaného na prerušenie konania a následné mimosúdne urovnanie považovať za účelový s cieľom vyhnúť sa či oddialiť plnenie povinností žalovaného. Jediným úmyslom žalovaného je sa aj naďalej bezdôvodne obohacovať na úkor žalobcov a užívať ich nehnuteľnosti bez toho, aby zároveň poskytol žalobcom zákonný nárok na kompenzáciu. V ostatnom sa žalobcovia v plnom rozsahu pridržiavajú svojich doterajších skutkových tvrdení a argumentácie. 5. Žalovaný v duplike zo dňa 14.3.2024 zotrval na jeho písomnom vyjadrení zo dňa 8.12.2023, avšak toto dopĺňa o skutkové okolnosti, ktoré zistil neskôr, po spísaní písomného vyjadrenia zo dňa 8.12.2023. Na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva obce Kolačkov, ktoré sa konalo dňa 27.12.2011 bolo predmetom rokovania v bode 8. Rôzne aj rokovanie, v ktorom starosta obce F. G. vo veci zaslania faktúry za užívanie prístupovej cesty k vodojemu uviedol, že p. B. vysvetlil, prečo poslal na Obecný úrad faktúru za užívanie prístupovej cesty k vodojemu. Obecné zastupiteľstvo sa s p. B. dohodlo na tom, že Obec B. opraví prístupovú cestu k vodojemu a p. B. bude užívať vodu z vodojemu bezplatne do konca životnosti vodojemu. Na základe tejto dohody p. B. povedal, že obec môže ním zaslanú faktúru považovať za bezpredmetnú. Ďalej došlo k dohode medzi aj prítomným p. B., že obec pripraví s právnikom návrh takejto dohody, ktorá bude predložená p. B.. Teda na obecnom zastupiteľstve došlo k dohode medzi obcou Kolačkov a žalobcom v 1. rade v znení, že žalobcovia budú mať opravenú komunikáciu k vodojemu a budú bezplatne užívať vodu do konca životnosti vodojemu s tým, že žalobcovia od obce nebudú pýtať nájom. Poukazujúc na uvedené skutočnosti žalovaná obec dodržiava túto dohodu a nefakturuje žalobcom vodu a ani iné náklady súvisiace s dodávkami vody; teda tzv. vodné a stočné a teda žalovaný má za to, že medzi obcou a žalobcami došlo k uzavretiu Dohody. Preto žalovanému nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobcovia zrušili túto dohodu , a zrazu s odstupom času (po viac ako 12 rokoch) podali dňa 17.5.2023 predmetný žalobný návrh na súd. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný v podstate zopakoval tvrdenia uvedené už v jeho vyjadrení k žalobe. Navyše, k námietke
žalobcov, že žalovaný bližšie nevysvetlil, akú inú hodnotu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva majú žalobcovia požadovať, žalovaný uviedol, že nie je povinnosťou žalovaného vysvetliť, aká je hodnota náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ale túto povinnosť majú žalobcovia, pretože žalobcovia sú povinní uviesť dôkazné bremeno, ako aj skutočnosti uvádzané v žalobe a nie žalovaný. Teda žalobcovia musia preukázať, hodnotu náhrady, ako aj to, ako dospeli k výške danej hodnoty náhrady a zároveň za užívanie akej časti nehnuteľnosti si uplatňujú od žalovaného predmetnú náhradu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu l00%. 6. Následne súd nariadil pojednávanie na deň 17.5.2024. 7. Právny zástupca žalobcov doručil súdu dňa 9.5.2024 vyjadrenie s návrhom na rozšírenie žaloby. Žalobcovia v úvode vyjadrenia uviedli, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 8.12.2023 doplnil svoje skutkové tvrdenia, v rámci ktorých poukazuje na to, že na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva Kolačkov dňa 27.12.2011 malo dôjsť k dohode medzi obcou Kolačkov a žalovaným 1. V prvom rade žalobcovia majú za to, že nie je pravdou, že tieto okolnosti zistil žalovaný až po spísaní svojho skoršieho vyjadrenia, nakoľko obecné zastupiteľstvo sa konalo 27.12.2011. Preto apelujú na ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a žiadajú, aby súd na tieto skutkové tvrdenia žalovaného neprihliadal. Ak by súd na ne prihliadol, poukazuje na to, že tieto skutkové tvrdenia po skutkovej a právnej stránke vôbec nesúvisia s predmetnom tohto konania a sú absolútne nespôsobilé spochybniť žalobcami uplatnené nároky. Navyše žalovaný nepreukázal žiadnu existenciu dohody medzi žalovaným a žalobcami. Žalobcovia tvrdia, že na zasadnutí obecného zastupiteľstva nedošlo medzi žalovaným a žalobcom 1 k dohode v znení ako svojvoľne a nepravdivo uvádza žalovaný. K takejto dohode medzi žalobcom 1 a žalovaným nikdy nedošlo a takýto obsah dohody nevyplýva ani zo zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva, ktorý ako dôkaz k svojim skutkovým tvrdeniam predložil sám žalovaný. Súčasťou tohto podania žalobcov je aj návrh na rozšírenie žaloby (zmena žaloby), ktorým sa žalobcovia na základe totožných skutkových a právnych okolností veci domáhajú, okrem iného, aj zaplatenia bezdôvodného obohatenia, ktorého výšku týmto návrhom rozširujú aj za ďalšie uplynulé obdobie, a ktoré predbežne vyčíslujú celkom na sumu 8.000,- eur, zahrňujúc tak obdobie od 6.5.2020 až do 7.5.2024. Súčasne si uplatňujú aj úrok z omeškania aj zo sumy 8.000,- eur (resp. zo sumy určenej súdom na základe znaleckého dokazovania) titulom bezdôvodného obohatenia, a to vo výške 8,50 % ročne počítaným odo dňa doručenia návrhu na zmenu žaloby žalovanému zo strany súdu. 8. Súd zaslal vyjadrenie a návrh žalobcov na rozšírenie žaloby právnemu zástupcovi žalovaného. 9. Dňa 10.5.2024 doručil právny zástupca žalovaného súdu vyjadrenie k návrhu žalobcov na rozšírenie žaloby a zároveň predložil geometrický plán č. 017/2024. V tomto vyjadrení uviedol, že žalobcovia ani v rozšírení žaloby nezmenili právnu argumentáciu žalobou uplatňovaného nároku, napriek jeho písomným vyjadreniam a nevysporiadali sa s vznesenou námietkou premlčania v časti žalobou uplatňovaného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaný zotrváva na vznesenej námietke premlčania žalobou uplatňovaného nároku. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali výšku žalobou uplatňovaného nároku, nepredložili znalecký posudok, odborné vyjadrenie a ani iný dokument, z ktorého by vyplýval odôvodnený záver, že majú nárok v danej výške. Žalobcovia sa taktiež nevysporiadali s námietkou, že žalovaný neužíva, teda nemá osadené stavby a vodovodné potrubia na celých pozemkoch žalobcov, pričom poukázal na to, že v prílohe vyjadrenia predkladá geometrický plán č. 017/2024, ktorým boli vyznačené stavby vo vlastníctve žalovaného spolu s vodovodným potrubím, vrátane ochranného pásma. Žalovaný navrhol, aby súd predmetný žalobný návrh v celom rozsahu zamietol, vrátane rozšírenia žalobného návrhu zo dňa 9.5.2024 a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 10. Na pojednávanie dňa 17.5.2024 sa dostavil žalobca v 1. rade a jeho právny zástupca a právny zástupca žalovaného. Súd v zmysle § 180 CSP rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti žalobkyne v 2. rade a v neprítomnosti žalovaného a postupom v zmysle § 142 ods. 1 CSP pripustil zmenu žaloby v znení návrhu žalobcov zo dňa 9.5.2024. 11. Následne súd konštatoval, že právny zástupca žalovaného podal dňa 10.5.2024 vyjadrenie, ktoré bolo odoslané právnemu zástupcovi žalobcov, avšak súdu nebola doručená informácia o tom, či uvedené vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi žalobcov doručené. Právny zástupca žalobcov uviedol,
že uvedené podanie nemá a nie je s ním oboznámený. Z uvedeného dôvodu súd krátkou cestou doručil podanie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 10.5.2024 právnemu zástupcovi žalobcov a prerušil pojednávanie na čas potrebný právnemu zástupcovi žalobcov na oboznámenie sa s obsahom tohto podania. Po prerušení pojednávania právny zástupca žalobcov prehlásil, že sa s vyjadrením právneho zástupcu žalovaného oboznámil, a preto nežiada z uvedeného dôvodu dnešné pojednávanie odročovať, žiada, aby pojednávanie prebehlo dnešným dňom, hlavne aby bol vypočutý žalobca. 12. V rámci prednesu žaloby právny zástupca žalobcov zotrval na podanej žalobe a jeho doterajších vyjadreniach a navrhol, aby súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Právna zástupkyňa žalovaného zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach, žiadala žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. 13. Žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 17.5.2024 uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol roku 2001 spolu s manželkou kúpno-predajnou zmluvou. Akonáhle to kúpil, chcel sa s obcou dohodnúť ohľadom buď predaja, alebo prenájmu tej časti pozemkov, na ktorých sa nachádzal vodovod. V dobrej viere vyše 20 rokov to neriešil, lebo ako občan obce mal súcit, že vodu treba každému. Ale nakoľko zastupiteľstvo obce, alebo štatutár obce jednal s ním horšie ako s nejakým zlodejom, tak sa rozhodol podať spolu s manželkou žalobu, lebo keď to nadobudol, jeho traja chlapci študovali na vysokých školách a takmer nemal na chleba, musel splácať úvery. Keď bol starostom pán G., chceli sa dohodnúť a to tak, že buď to prenájmu alebo, že to kúpia. Zastupoval ich vtedy nebohý pán doktor H.. Jeho smrťou sa to zrušilo a následne už nikto viac za ním neprišiel. Ďalej uviedol, že do dnešného dňa nebola žiadna dohoda medzi ním a obecným úradom, z ich strany odmietli aj kúpu. Z jeho strany bola stále snaha dohodnúť sa buď na kúpe, alebo na predaji, avšak z ich strany, bohužiaľ, nebol záujem ani ochota s ním komunikovať. Do dnešného dňa nedal nikomu písomný súhlas na bezplatné užívanie jeho pozemkov a žalovaný mu za užívanie týchto pozemkov nevyplatil žiadnu sumu. 14. Po vyhlásení uznesenia, že súd vykoná dokazovanie oboznámením listinných materiálov na dotaz súdu, či sporové strany žiadajú čítať alebo oboznamovať obsah listín založených v spisovom materiáli, právny zástupca žalobcov uviedol, že nežiada čítať ani oboznamovať listiny, avšak vyhradzuje si právo písomne sa vyjadriť k poslednému podaniu právneho zástupcu žalovaného, ktoré mu bolo predložené dnešným dňom a súčasne dať aj písomný návrh na prerušenia konania na podanie návrhu na Ústavný súd SR. Pojednávanie bolo odročené na deň 5.6.2024. 15. Dňa 4.6.2024 doručil právny zástupca žalobcov rozsiahle podanie označené ako „Vyjadrenie žalobcov s návrhom na prerušenie konania a podania návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov“, v ktorom v podstate uviedol, že považuje za nesprávny predbežný právny názor súdu vyslovený na pojednávaní dňa 17.5.2024, keď sa súd stotožnil s námietkou premlčania. Žalobcovia trvajú na tom, aby súd vo veci určenia výšky náhrady prináležiacej žalobcom nariadil znalecké dokazovanie, a teda aby nepripustil súkromný znalecký posudok predložený žalovaným. Žalobcovia totiž súkromný znalecký posudok vyhotovený žalovaným neuznávajú z dôvodu pochybností a objektívnosti tohto dôkazu a preto jediným spôsobilým, hodnoverným a objektívnym dôkazom o výške náhrady prináležiacej žalobcom je a bude iba znalecký posudok vyhotovený súdom ustanoveným znalcom v príslušnom odbore. Ďalšiu časť vyjadrenia žalobcovia zamerali na zdôvodnenie nesúhlasu s predbežným právnym posúdeniu veci, ktoré súd predniesol na pojednávaní dňa 17.5.2024 po prednesoch sporových strán. Žalobcovia považujú za nesprávny predbežný právny názor súdu. Podľa ich názoru nárok žalobcov na finančnú náhradu, z titulu existencie zákonného vecného bremena, nie je prekludovaný, ak je uplatnený riadne a včas, v súlade s podmienkami tohto zákona. Vo vzťahu k uvedenému dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.4.2022. Žalobcovia taktiež považujú za nesprávny predbežný právny názor súdu, že náhrada, ktorá žalobcom za zriadené zákonné vecne bremeno patrí, je údajne jednorazová. V tejto súvislosti dali konajúcemu súdu do pozornosti (pretože uvedené zjavne ušlo pozornosti konajúcemu súdu), že dňa 12.10.2016 prijal Ústavný súd SR pod sp. zn. PL. ÚS 42/2015 nález, v ktorom vyslovil nesúlad ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 práv, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je zjavné, že súd prvej inštancie sa v predbežnom právnom názore priklonil k interpretácii náhrady ako jednorazového plnenia s poukazom na verejnoprávny aspekt zákonného
vecného bremena, pričom zjavne sledoval početnú rozhodovaciu prax slovenských súdov, v ktorých sa náhrada poskytla jednorazovo. Treba však zdôrazniť, a to vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR, že náhradu za zákonné vecné bremeno možno priznať ako jednorazovú alebo ako opakujúcu sa, pričom jedinou relevantnou náležitosťou tejto náhrady je, aby bola primeraná okolnostiam daného prípadu. Žalobcovia zastavajú názor, že v danom prípade na posúdenie náhrady ako „jednorazového plnenia“ nie je splnená formálna podmienka – pretože Zákon o verejných vodovodoch túto náhradu neformuluje ako „jednorazovú“ a súčasne nie je splnená ani materiálna ústavná podmienka, a to podmienka primeranosti tejto náhrady. Z uvedených dôvodov má za to, že sú splnené podmienky na to, aby konajúci súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP konanie prerušil a podal návrh na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade napadnutých ustanovení Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách s referenčnými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Príčinou nesúladu napadnutých ustanovení Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách je možnosť prijatia výkladu týchto ustanovení zo strany súdu so záverom, že náhrada za zákonné vecné bremeno má jednorazový charakter, čo nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania tohto vecného bremena. V prípade, ak súd nevyhovie návrhu žalobcov na prerušenie konania a nepodá návrh Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods.1 písm. a) Ústavy v spojení s § 74 a nasl. Zákona o ÚS SR, navrhol, aby súd, vzhľadom na jeho doterajšiu skutkovú a právnu argumentáciu, vyhovel podanej žalobe v celom rozsahu. 16. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením listinných dôkazov založených v spisovom materiáli a ustálil tento skutkový stav: 17. Žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. B., obec B., I. D. E., evidovaných na LV č. XXXX ako parcely registra „C“, zapísaných pod: parc. č. 4990, o výmere 143.561 m2, druh pozemku: lesný pozemok; parc. č. 4991, o výmere 533 m2, druh pozemku: lesný pozemok; par. č. 4992, o výmere 1.051 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; par. č. 4993, o výmere 879 m2, druh pozemku: lesný pozemok. V zmysle § 151 ods. 1 CSP má súd za nespornú, čiže žalovaným výslovne nepopretú skutočnosť, že žalobcovia nadobudli predmetné nehnuteľnosti v roku 2001, a že cez uvedené nehnuteľnosti žalobcov sú vedené prívodné vodovodné potrubia spájajúce vodojem s pramennou nádržou, pričom tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov", ktorého vlastníkom je žalovaný - Obec Kolačkov. 18. Z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Starej Ľubovni, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia zo dňa 8.10.1991 č.j. 808/1991 – Vod/BO (č.l. 122 spisu) súd zistil, že týmto rozhodnutím vyššie označený obvodný úrad povolil zriadenie vodohospodárskeho diela podľa § 9 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách na stavbu „Vodovod Kolačkov“ a podľa § 8 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách odber vody zo zachyteného prameňa pre zásobovanie obyvateľov obec Kolačkov pitnou vodou. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.11.1991. 19. Zo záznamu z kolaudačného konania na stavbu „Vodovod Kolačkov“, konaného dňa 25.11.1993, spísaného na Obecnom úrade v Kolačkove (č.l. 135 spisu), plynie, že kolaudačná komisia vykonala obhliadku stavby a konštatovala, že stavba je zrealizovaná podľa spracovanej projektovej dokumentácie a vydaného stavebného povolenia. 20. Súd z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia v Starej Ľubovni, zo dňa 9.12.1993, č.j.: 1180/93 – Vod/Bo (č.l. 131 spisu) zistil, že označený úrad povolil Obecnému úradu Kolačkov užívať vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“, na ktorú stavbu bolo vydané stavebné povolenie OÚ ŽP v Starej Ľubovni pod č. 808/91 – Vod/Bo zo dňa 8.10.1991. 21. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcami a žalovaným nebola uzatvorená písomná zmluva o zriadení zmluvného vecného bremena k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam, na ktorých je vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“, resp. k označeným nehnuteľnostiam nie je katastri nehnuteľnosti zapísané zmluvné (ani zákonné) vecné bremeno v prospech oprávneného vlastníka vodohospodárskeho diela „Vodovod Kolačkov“ – Obce Kolačkov, t.j. žalovaného. 22. Súd zamietol návrhy žalobcov na doplnenie dokazovania vypočutím žalobkyne v 2. rade, vyžiadaním historického výpisu z listov vlastníctva, ktoré by mali preukazovať od kedy sú žalobcovia vlastníkmi
týchto nehnuteľností, oboznámením spisu tunajšieho súdu sp. zn. 8T/9/2022 a nariadením znaleckého dokazovania za účelom vyčíslenia primeranej náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho práva, nakoľko skutkové tvrdenie žalobcov, že sú vlastníkmi nehnuteľností od roku 2001 žalovaný výslovne nepoprel, preto ho súd považoval za nesporné. Ostatné návrhy na vykonanie dôkazov súd zamietol z dôvodu hospodárnosti a neúčelnosti, nakoľko vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a predložené listinné dôkazy, mal za to, že tieto vo svojom súhrne predstavujú dostatok podkladov pre rozhodnutie súdu v tejto veci a vykonávanie ďalších dôkazov by bolo neúčelné a nehospodárne a ich vykonávaním by sa len zbytočne navyšovali trovy súdneho konania. Na zistený skutkový stav súd aplikoval tieto zákonné ustanovenia: 23. Podľa článku 20 ods.4 Ústavy SR je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. 24. Podľa čl. 11 ods. 4 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu. 25. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení účinnom ku dňu vzniku obmedzenia vlastníckeho práva žalobcov, resp. ich právnych predchodcov - nadobudnutím právoplatnosti povolenia na výstavbu vodohospodárskeho diela, t.j. ku dňu 16.11.1991 (ďalej v texte len „zák. č. 138/1973 Zb. o vodách“) na zriadenie vodohospodárskych diel je potrebné povolenie vodohospodárskeho orgánu. 26. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách povolenie na vodohospodárske dielo je súčasne rozhodnutím o prípustnosti stavby podľa zákona o stavebnom poriadku. Stavebný úrad dáva na tieto diela súhlas podľa osobitných predpisov iba z hľadiska zabezpečenia súladu s územnými plánmi a územnými rozhodnutiami. 27. Podľa § 9 ods. 4 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách pri vodohospodárskych dielach patrí vodohospodárskym orgánom pôsobnosť stavebných úradov podľa stavebného poriadku, s výnimkou pôsobnosti vo veciach vyvlastnenia. Vodohospodársky orgán, ktorý je príslušný na povolenie vodohospodárskeho diela, rozhoduje aj o jeho uvedení do trvalej prevádzky (užívania) podľa osobitných predpisov. 28. Podľa § 37 ods. 1 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách správcovia (vlastníci, užívatelia) nehnuteľností sú povinní bez náhrady: a) umožniť osobám, ktoré sa preukážu príslušným preukazom na vodohospodársky dozor, vstupovať za účelom jeho výkonu na nehnuteľnosti a do objektov, pokiaľ na to nie je potrebné povolenie podľa osobitných predpisov, b) trpieť na svojich nehnuteľnostiach za podmienok určených vodohospodárskym orgánom umiestňovanie a udržiavanie vodočtov, vodomerov, vodných značiek (ciach), označujúcich najvyššie, prípadne najnižšie povolené vzdutie vody, a iných zariadení potrebných na účely vodného hospodárstva. 29. Podľa § 37 ods. 2 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách pokiaľ je to potrebné na výkon oprávnenia plynúceho z rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu, najmä na vybudovanie alebo prevádzku vodohospodárskych diel, ďalej na prieskumné a iné odborné práce nevyhnutne potrebné na účely vodného hospodárstva, na výkon správy vodných tokov, na vyhľadávanie a zabezpečovanie zásob podzemných vôd, ako aj na umožnenie prístupu k vodám za účelom ich všeobecného používania a na zriadenie vodovodných alebo kanalizačných prípojok, možno potrebné nehnuteľnosti alebo práva k nim vyvlastniť, ak ich nemožno získať dohodou. 30. Podľa § 37 ods. 4 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách práva a povinnosti založené podľa odseku 2 dohodou alebo rozhodnutím príslušného orgánu prechádzajú na právnych nástupcov strán. 31. Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom od 1.11.2002 (ďalej v texte len „zákon č. 442/2002 Z.z.“), ak je vlastník nehnuteľnosti v dôsledku
výkonu oprávnení prevádzkovateľa alebo z dôvodu určenia pásma ochrany obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Náhradu môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Ak vlastník verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie nevyhovie nároku alebo je nečinný, môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť svoje právo na súde do šiestich mesiacov odo dňa, keď uplatnil nárok u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie. 32. Podľa § 42 ods. 6 zákon č. 442/2002 Z.z., oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 33. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. 34. Na základe zisteného skutkového stavu, riadiac sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, súd právne uzatvára: Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP a podanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. 35. Žalobca dňa 4.6.2024 doručil súdu návrh na prerušenie konania a žiadal, aby súd podal návrh Ústavnému súdu SR tak, ako je to bližšie popísané v bode 15. tohto rozsudku. 36. Návrh na konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky môžu podať len oprávnené osoby taxatívnym spôsobom vymenované v čl. 130 ods. 1 písm. a) až g) a rovnako aj v § 18 ods. 1 písm. a) až g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Je to najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy týkajúcich sa výkonu súdnictva a verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. 37. Právomoc všeobecných súdov vyvolať pred Ústavným súdom Slovenskej republiky konanie o súlade právneho poriadku nie je absolútna a vzniká iba vtedy, ak sú splnené dve podmienky, a to: 1.) ak sa nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu nižšej ako ústavnej sily s Ústavou SR spája s prejednávanou vecou, a preto sa očakáva jeho priamy účinok na rozhodnutie v konkrétnom spore a 2.) v prípade, ak sa súd domnieva, že medzi pod ústavným všeobecne záväzným právnym predpisom a Ústavou SR je nesúlad. Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR, všeobecný súd splní podmienku čl. 144 ods. 2 Ústavy, t. j. domnieva sa iba vtedy, ak je presvedčený o nesúlade prameňa práva s ústavou, resp. ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonom. 38. Na tomto mieste súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 20/06 z 18. októbra 2006, v ktorom sa uvádza, že: „Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Na túto formuláciu ústavy
nadväzuje ustanovenie § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého, ak osoby uvedené v ustanovení § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily (...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania. Navrhovateľ vo svojom návrhu výslovne uviedol, že „Aj keď sa okresný súd nestotožňuje s právnymi závermi žalobcu, urobil tak z opatrnosti...", čo znamená, že v danom prípade nie je splnená zákonná náležitosť návrhu na začatie konania, pretože samotný okresný súd síce podal návrh na začatie konania, ale podľa jeho vlastnej formulácie nie je presvedčený o nesúlade namietaných ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s uvádzanými článkami ústavy, listiny a dohovoru, ale návrh na začatie konania podal len z dôvodu opatrnosti s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania a rozhodovaciu prax odvolacieho súdu.“ 39. V danom prípade súd nedospel k presvedčeniu, že by si predmetný spor vyžadoval podanie návrhu konajúcim súdom adresované Ústavnému súdu SR o súlade žalobcom namietaných ustanovení Zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách s Ústavou SR, preto návrh na preskúmanie súladu zákona s Ústavnou SR nepodal a návrh žalovaného na podanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR v spojení s § 74 a nasl. Zákona o ÚS SR ako neopodstatnený zamietol. 40. Nakoľko súd nedospel k záveru, že by si predmetný spor vyžadoval podanie návrhu konajúcim súdom adresované Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ustanovení zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách s Ústavnou SR, neboli splnené zákonné podmienky pre prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, a preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol v tomto konečnom rozhodnutí, ktorý postup je v súlade s ustanovením § 162 ods. 3 CSP. 41. Pokiaľ žalobca svoj návrh na prerušenie konania a na podanie návrhu na Ústavný súd SR na konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 odôvodňuje v podstatnej časti s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016, ktorý, podľa jeho názoru, zrejme ušiel pozornosti konajúcemu súdu (bod 74. návrhu na prerušenie konania), k tomuto súd poznamenáva, že uvedený nález Ústavného súdu SR je konajúcemu súdu dobre známy, súd je oboznámený s jeho právnymi závermi a zaoberal sa ním aj pri riešení posudzovanej právnej otázky primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v teraz prejednávanej veci (viď nižšie rozpísané dôvody rozsudku). Vec sama 42. Predmetom sporu je nárok žalobcov voči žalovanému na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcov, na ktorých je vybudované vodohospodárske dielo, ktorého vlastníkom je žalovaný – Obec Kolačkov. 43. V konaní nebolo sporným to, že stavba - vodohospodárska dielo „Vodovod Kolačkov“ ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalovaného, sa nachádza na pozemkoch patriacich do bezpodielového vlastníctva žalobcov. Za nesporné považuje súd aj skutkové tvrdenie žalobcov, že vlastnícke právo k uvedeným pozemkom žalobcovia nadobudli v roku 2001, nakoľko uvedená skutočnosť vyplynula jednak zo žaloby, ale aj z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 17.5.2024 a žalovaný uvedené skutkové tvrdenie nepoprel. 44. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Starej Ľubovni, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia zo dňa 8.10.1991 pod č.j.: 808/1991 – Vod/Bo bolo vydané rozhodnutie, ktorým vyššie označený štátny orgán povolil zriadenie vodohospodárskeho diela podľa § 9 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách na stavbu „Vodovod Kolačkov“ a podľa § 8 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách odber vody zo zachyteného prameňa pre zásobovanie obyvateľov obce Kolačkov pitnou vodou. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.11.1991. Vodohospodárske dielo bolo zrealizované a dňa 25.11.1993 prebehlo kolaudačné konanie, v rámci ktorého kolaudačná komisia vykonala obhliadku stavby a konštatovala, že stavba je zrealizovaná podľa spracovanej projektovej dokumentácie a vydaného stavebného povolenia. 45. Taktiež je nesporné, že Obvodný úrad životného prostredia, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia, č.j.: 1180/93 – Vod/Bo vydal dňa 9.12.1993 rozhodnutie, ktorým v zmysle § 8 a 9
zákona č. 138/1993 Zb. o vodách povolil žalovanému – Obecnému úradu Kolačkov užívať vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“. V tomto rozhodnutí sa konštatuje, že v rámci stavby bol vybudovaný vodojem o objeme 250 m3, pramenná jímka s oplotením PHO I. stupňa, armatúrna komora, prívodné potrubie z PVC 110 dĺžky 105 m, zásobné potrubie priemeru 160 oceľové v dĺžke 87 m a z PVC 111 m, rozvodná sieť z PVC 110 dĺžky 900 m a PVC 160 v dĺžke 580 m, vodovodné šachty v počte 3 ks a podzemné hydranty 18 ks. Ďalej bol povolený odber podzemných vôd z jestvujúceho záchytu prameňa o výdatnosti 2,7 l/s s ročným odberom 85.147 m3. Užívateľom „Vodovodu Kolačkov“ bude Obecný úrad Kolačkov. 46. Nakoľko k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov (resp. v tom čase ich právnych predchodcov) došlo už povolením výstavby vodohospodárskeho diela rozhodnutím OÚ ŽP v Starej Ľubovni zo dňa 8.10.1991, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.11.1991, tak súd na daný prípad aplikoval zákon č. 138/1973 Zb. Zákon o vodách (vodný zákon) v znení účinnom ku dňu 16.11.1991. 47. Je nesporné, že pri zriadení vodohospodárskeho diela, ktoré je vo vlastníctve žalovaného, nedošlo v čase povolenia výstavby vodohospodárskeho diela (16.11.1991) podľa zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (v znení účinnom ku dňu 16.11.1991), ale ani v čase kolaudačného konania (v znení účinnom ku dňu 25.11.1993) k vyvlastneniu pozemkov právnych predchodcov žalobcov. 48. Aj keď zákon č. 138/1973 Zb. o vodách, za účinnosti ktorého bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu vodohospodárskeho diela a povolenie užívať vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“, neupravoval možnosť náhrady za zriadenie vodohospodárskeho diela na cudzom pozemku, v zmysle nároku na náhradu za zákonné vecné bremeno, tak aj napriek tomu, právnym predchodcom žalobcu vznikol v danom čase nárok za vyvlastnenie dotknutých pozemkov, resp. nárok na zaplatenie odplaty na základe vzájomnej dohody, ako aj na náhradu škody, ktoré nároky si však pôvodní vlastníci pozemkov u právneho predchodcu žalovaného, a ani na súde neuplatnili. 49. V prípade núteného obmedzenia užívania nehnuteľností, ide o presne špecifikované oprávnenia prevádzkovateľa upravené v zákone o vodách. Pri takzvanom nútenom obmedzení užívania nehnuteľností zákon v určitom obmedzenom rozsahu dovoľuje zasahovať do vlastníctva vlastníka pozemku prevádzkovateľovi vodnej stavby a to iba na výkon práv. Tieto oprávnenia prevádzkovateľa stavby nemajú súkromnoprávnu povahu, pretože ide o verejný záujem, teda nie osobný záujem. Ide tu o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktoré je dovolené a v súčasnosti upravené zákonom č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. V tomto prípade ide o zákonné legálne vecné bremeno, ktoré je inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva. 50. Pri posúdení nároku žalobcov súd aplikoval princíp nepravej retroaktivity, podľa ktorej, práva a povinností vyplývajúce z vecného bremena zriadeného v roku 1991, sa neposudzujú podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho zriadenia (podľa zákona č. 138/1973 Zb. o vodách), ale posudzujú sa podľa právnej úpravy, ktorá ako prvá inštitút zákonného vecného bremena upravila, a to zákonom č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Až pokiaľ by ani zákon č. 442/2002 Z.z. neupravoval náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, bolo by možné aplikovať úpravu súkromného práva (podľa ust. § 135 c Občianskeho zákonníka). 51. Na základe uvedeného súd konštatuje, že žalobcom, ktorí nadobudli vlastnícke právo k daným nehnuteľnostiam v roku 2001, vznikol v súlade s čl. 20 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a v súlade s ust. § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, dňom účinnosti tohto zákona, t.j. od 1.11.2002, nárok na finančnú náhradu za nútené obmedzenie užívania ich pozemkov v dôsledku výstavby vodohospodárskeho diela „Vodovod Kolačkov“ na ich pozemkoch, a to v tam upravených zákonných lehotách. 52. Túto finančnú náhradu za nútené obmedzenie užívania pozemkov si žalobcovia mali možnosť uplatniť v zmysle ust. § 20 ods. 4, druhá veta zákona č. 442/2002 Z.z. u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, resp. v prípade, ak vlastník verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie nevyhovel ich nároku, alebo ak zostal nečinný, mali žalobcovia v zmysle ust. § 20 ods. 4, tretia veta zákona č. 442/2002
Z.z. právo v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď si uplatnili nárok u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie, obrátiť sa so svojím nárokom na súd. 53. Prekluzívna lehota predpokladá uplynutie stanovenej lehoty zákonom na uplatnenie práva, v dôsledku čoho dochádza k zániku práva neuplatneného v stanovenej lehote. Nakoľko k zániku práva preklúziou dochádza „ex lege“, teda zo zákona, súd k nej prihliada z úradnej moci, takže nie je možné zaniknutému právu priznať ochranu. 54. V tomto prípade sa plynutie prekluzívnej lehoty podľa ust. § 20 ods. 4, druhá veta zákona č. 442/2002 Z.z. počíta odo dňa nasledujúceho od účinnosti zákona č. 442/2002 Z.z., t.j. od 2.11.2002. Z nespornej skutkovej okolnosti v tomto prípade vyplýva, že žalobcovia si tento nárok v zákonnej lehote neuplatnili, preto táto lehota im márne uplynula dňom 2.11.2003 (žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 17.5.2023). Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že takto zaniknutému právu v dôsledku preklúzie, nie je možné priznať súdnu ochranu. 55. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 56. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. 57. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 58. Súd sa vzhľadom na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný ako prostriedok procesnej obrany, zaoberal plynutím premlčacej doby vo vzťahu k uplatnenému nároku, a dospel k tomu záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu premlčaný. 59. Keďže nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom (§ 20 ods. 4, druhá veta zákona č. 442/2002 Z.z.) je majetkovým právom, tak toto právo podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pričom všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 60. V tomto prípade plynutie premlčacej lehoty začalo dňom nasledujúcim po účinnosti zákona č. 442/2002 Z.z., t.j. od 2.11.2002, na základe čoho premlčacia lehota žalobcom márne uplynula dňom 2.11.2005, pretože žaloba bola na tunajšom súde podaná až dňa 17.5.2024. 61. Čo sa týka charakteru náhrady za zákonné vecné bremeno, súd uvádza, že napriek tomu, že v zákone č. 442/2002 Z.z. zo verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách nie je uvedené, že sa jedná o jednorazovú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, tak nie je možné pripustiť, aby tento nedostatok bol nahrádzaný režimom všeobecného predpisu o bezdôvodnom obohatení; nakoľko v tomto prípade ide o nárok z existujúceho právneho dôvodu, konkrétne z vecného bremena vzniknutého priamo zo zákona č. 442/2002 Z.z., ktoré má charakter trvalého vyriešenia právneho vzťahu. 62. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo 17. 10. 2018, sp.zn. II. ÚS 500/2018 z 15.1.2019, podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v nadväznosti na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka medzami zákona. Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. 63. V tomto prípade možno jednoznačne konštatovať, že zriadením stavby - vodohospodárskeho diela „Vodovod Kolačkov“ išlo o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov v medziach zákona č. 442/2002 Z.z.. Preto sa súd nestotožňuje s názorom žalobcov, že za trvalé obmedzenie vlastníckeho práva v dôsledku zákonného vecného bremena, im patrí nárok na bezdôvodné obohatenie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
64. Vznik nároku na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena „na základe zákona“, priamo vylučuje vznik nároku na bezdôvodné obohatenie podľa zákona (§ 451 Občianskeho zákonníka). 65. K argumentácii žalobcov, odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016 súd uvádza, že vzhľadom na rozsiahlu stabilnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúcu sa povahy náhrady za zákonné vecné bremená, sa súd nestotožňuje s názorom žalobcov, že v zmysle tohto rozhodnutia náhrada z titulu zákonného vecného bremena v zmysle § 20 ods. 4 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách má mať charakter opakujúceho sa plnenia. 66. Súd sa pri rozhodovaní o nároku žalobcov, priklonil k názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky IV. ÚS 390/2018-22 dňa 21. júna 2018, podľa ktorého, právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016). Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú odrazom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak, ako to vyžaduje princíp právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu SR uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73, v ktorom sa uvádza: „Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Ústavný súd ďalej skonštatoval, že „na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, v ktorého výroku (bod 1 výroku) sa uvádza, že «Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd». 67. Podľa názoru súdu závery o jednorazovej náhrade za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa zákona o energetike zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, dopadajú aj na zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Podstata podobnosti spočíva v tom, že ide o právny inštitút zákonných vecných bremien vo verejnom záujme, ku ktorým je potrebné pristupovať jednotne. Vyššie uvedený prístup k zákonným vecným bremenám je stabilným názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý sa argumentáciou obdobnou argumentácii žalobcu už vyporiadal. Uvedené rozhodnutia boli vydané po náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016, na ktorý žalobca poukazuje a neskoršia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR sa od rozhodnutia v predchádzajúcej veci strán nezmenila. Ďalšie rozhodnutia zo súdnej praxe, s ktorými závermi sa súd v plnom rozsahu stotožňuje: 68. Pokiaľ si právny predchodca žalobkyne neuplatnil nárok na jednorazovú náhradu za podstatné obmedzenie v užívaní pozemku zriadením vecného bremena podľa elektrizačného zákona, hoci tento zákon takúto náhradu (pod stratou zániku nároku na náhradu, ak nebola uplatnená v stanovenej lehote) umožňoval, nemôže byť požadovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva priznaná podľa § 128 Obč. zákonníka. Aj teraz platný zákon o energetike umožňuje len priznanie jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania nehnuteľnosti resp. za zriadenie práva vecného bremena (rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 89/2008 zo dňa 21.12.2009 ). 69. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je koncipovaná ako náhrada jednorazová, ktorá je splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované
vecné bremeno viazne. Tieto právne závery boli tiež predmetom posudzovania Ústavného súdu SR, ktorý odmietol sťažnosť podanú vo veci vydanej Krajským súdom v Prešove sp. zn. 3Co/165/2008, ktorý poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 14Co/30/2009. 70. Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/383/2012 uzavrel, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkové právo vyplývajúce z vecného bremena, ktoré vzniká „in-rem" a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno, teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Tento nárok je iba jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t.j. k 1.9.1993. 71. Najvyšší súd SR v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo 26/2014 vyslovil, že vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka a bez toho, aby existencia obmedzenia podávajúca sa z vecného bremena bola zrejmá zo zápisu v katastri nehnuteľností. 72. Bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému 1. septembra 1993 (dňom účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z.) vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Pre úplnosť dovolací súd poznamenal, že podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo 49/2014). 73. Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva, a tak nemožno jeho vznik posudzovať samostatne u každého vlastníka zaťaženého pozemku. Z uvedeného potom vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Zákonodarca explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného bremena. Ak by tento cieľ podľa odvolacieho súdu zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená (Krajský súd Prešov 2Co/81/2015). 74. Obdobne rozhodli súdy aj v ďalších sporoch, napr. Krajský súd Trnava sp. zn. 23Co/627/2015 z 26. 10. 2016, Krajský súd v Prešove sp. zn. 5Co/65/2007 z 27.3.2008, sp. zn. 1Co/119/2021 z 22.2.2012, Krajský súd v Košiciach sp. zn. 11Co/152/2011 z 12.12.2012), Krajský súd v Košiciach sp. zn. 4Co/154/2013 z 4.2.2016, Krajský súd v Prešove sp. zn. 15Co/79/2011 z 13.7.2012, v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 525/2012 z 24.10.2012, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá. 75. V uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 323/2017 zo dňa 18.5.2017 sa uvádza, že rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 26/2014 zo dňa 24.3.2015 bol napadnutý ústavnou sťažnosťou, v ktorej sťažovateľ (okrem iného) poukazoval na právny názor pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, že „jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku“. Ústavný súd SR rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd konštatoval, že názor NS SR, vyjadrený v rozsudku NS SR č.k. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.3.2015, je ústavne akceptovateľný a udržateľný. Zároveň poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax v danej otázke, konkrétne na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku č.k. 3Cdo 49/2014 zo dňa 14.4.2016, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73. Ústavný
súd konštatoval, že na tomto závere nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 76. Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo 194/2018 zo dňa 26.8.2019, dovolací súd odmietol dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/36/2017 zo dňa 20.2.2018. Okresný súd vzhľadom na aplikáciu § 4 zák. č. 66/2009 Z.z., podľa ktorého sa majú vzťahy vlastníka pozemku a vlastníka cesty usporiadať konštatoval, že nemôže byť žalobcom uplatnený nárok posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo k pozemku pod stavbou vo verejnom záujme zákonné vecné bremeno až do vykonania pozemkových úprav a vlastníkovi patrí náhrada v súlade s § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe, pretože ide o nárok z práva, ktorému korešponduje vecné bremeno. Tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t. j. ku dňu 1. júla 2009. Dovolací súd poukázal už na skôr vyriešenú otázku, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z.z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia, v rozhodnutiach NS SR sp.zn. 7Cdo 26/2014, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, s tým, že vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutiach sp. zn. IV. ÚS 227/2012, sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. 77. Ďalej je to uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 173/2018 zo dňa 27.5.2020, podľa ktorého, náhradu za zriadenie vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov treba považovať za náhradu jednorazovú. 78. Uznesením Ústavného súdu SR IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020 bola odmietnutá ústavnú sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo 194/2018 zo dňa 26.8.2019 s tým, že Najvyšší súd SR sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy. 79. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. č. 8Cdo 17/2019 zo dňa 30.11.2020 dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, podľa ktorého náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov podľa zákona č. 66/2009 Z.z. z dôvodu, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd pri riešení predmetnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2019, ktoré poukazuje na ďalšie (vyššie citované) rozhodnutia NS SR v tomto smere. 80. Súd osobitne poukazuje na jedno z ostatne vydaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.4.2022, v ktorom sa Najvyšší súd SR (najmä v bodoch 20. – 22.) podrobne zaoberal obdobnými otázkami. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR vyslovil, že: Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. 81. Vo vyššie označenom uznesení (sp. zn. 5Cdo/175/2019) sa Najvyšší súd SR zaoberal aj otázkou premlčania nároku na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a vyslovil, že vznik nároku začína plynúť od účinnosti príslušného špeciálneho zákona (elektrizačný, vodný). K rovnakému právnemu záveru pri riešení tejto otázky dospeli aj ďalšie súdy, napr. NS ČR sp. zn. 28Cdo/2542/2009 z 4.20.2010, ďalej Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 5Co/65/2007-265 zo dňa 27.3.2008, Okresný súd Humenné sp. zn. 9C/663/2002-205 zo dňa 2.5.2006, Krajský súd v Prešove sp. zn.1Co/119/2001-140 zo dňa 22.2.2012, Okresný súd vo Vranove nad Topľou sp. zn. 5C/119/2010-113 zo dňa 28.6.2011 a Okresný súd Košice I sp. zn. 20C/328/2004 zo dňa 17.1.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/152/2011 zo dňa 12.12.2012, Okresný súd Košice I pod sp. zn. 38C/150/2008-208 zo dňa 21.3.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/154/2013 zo dňa 4.2.2016. 82. Na základe hore popísaných právnych úvah, riadiac sa v podstate už ustálenou rozhodovacou praxou nielen všeobecných súdov ale aj najvyšších súdnych autorít v obdobných veciach, súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Trovy konania : 83. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 84. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 85. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu neexistoval spor pred všeobecným súdom. 86. Podľa zásad o náhrade trov konania (§ 255 CSP) súd priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcom s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Stará Ľubovňa. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods.2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).