Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 3Cdo/35/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215213465 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2215213465.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, proti žalovanému E. P., trvale bytom v G. R., Y.M. XXX/X, o zaplatenie 2.739,89 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C 395/2015, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 26. júna 2018 sp. zn. 26 Co 253/2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. júna 2018 sp. zn. 26 Co 253/2017 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 12. júna 2017 č. k. 10 C 395/2015-52 v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Dunajská Streda na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. V danom (spotrebiteľskom) spore sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala plnenia zo zmluvy o úvere. V žalobe uviedla, že 26. apríla 2013 bola uzatvorená medzi stranami sporu úverová zmluva č. XXXXX, na základe ktorej žalovanému poskytla peňažné prostriedky vo výške 3.000,- €. Poskytnutý úver sa zaviazal žalovaný splácať v pravidelných mesačných splátkach do 17. apríla 2023. Po vyčerpaní poskytnutého úveru však porušil zmluvné povinnosti a preto listom z 22. mája 2015 bol vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru. Napriek výzve ale pohľadávka, ktorá ku dňu predčasného zosplatnenia predstavovala sumu 2.956,61 €, nebola uhradená. Žalovaný po zosplatnení úveru do podania žaloby realizoval úhradu vo výške 21,33 €, o ktorú bola znížená istina pohľadávky. Podaním z 21. septembra 2016 potom žalobkyňa žalobu (vzhľadom na ďalšie úhrady žalovaného) čiastočne vzala späť a požadovala, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej sumu 2.673,60 € s príslušenstvom (a priznal jej tiež náhradu trov konania). 2. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. júna 2017 č. k. 10 C 395/2015-52 I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.722,81 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 13. októbra 2015 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 0,83 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. v časti istiny vo výške 66,29 €, v časti úrokov vo výške 4,19 € a v časti úrokov z omeškania vo výške 1,20 € konanie zastavil; III. vo zvyšku žalobu zamietol; IV. žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 22,98 % a V. vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. §§ 39, 40 a 52, § 53 ods. 1 až 3 a 5, § 54 ods. 1 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. z.“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/ a §§ 9 a 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon č. 129/2010 Z. z.“ alebo „ZoSÚ“) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013. Vecne mal za to, že predmetná úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 O. z., ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ, ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., v tomto prípade ale neobsahuje náležitosti uvedené v odseku 2 písm. k/ ostatného zmieňovaného ustanovenia, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a preto sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobkyňa tak má nárok len na vrátenie istiny a ak žalovaný dostal od žalobkyne 3.000,- € a celkom jej zaplatil 1.277,19 €, je tu len nárok na vrátenie rozdielu 1.722,81 €. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 O. z. a z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., dôvodil tiež súd prvej inštancie, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z. z., ďalej tiež len „C. s. p.“) a vecne pomerným prevažným čistým úspechom žalobkyne v rozsahu 22,98 % (61,49 - 38,51). 3. Na odvolanie žalobkyne proti výrokom rozsudku súdu prvej inštancie o zvyškovom zamietnutí žaloby a o náhrade trov konania Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 26. júna 2018 sp. zn. 26 Co 253/2017 I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil tak, že žalovaný je povinný do 3 dní „od právoplatnosti“ (?) zaplatiť žalobkyni ďalších 1.080,86 € s 5 % ročným úrokom z omeškania zo súm 2.890,46 € od 2. júna 2015 do 13. júla 2015, 2.869,14 € od 14. júla 2015 do 17. augusta 2015, 2.819,26 € od 18. augusta 2015 do 12. októbra 2015 a 1.080,03 € od 13. októbra 2015 do zaplatenia a II. vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil; III. žalobkyni potom voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je preto vo výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 13. októbru 2015 nárok na zaplatenie istiny 2.673,60 €, úroku 129,24 € a úroku z omeškania 0,83 €, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania z istiny a úrokov od 2. júna 2015, kedy uplynula lehota na splatenie celej sumy určená vo výzve z 22. mája 2015. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 1.722,81 €, teda o 950,79 € menej a nárok na vyčíslený úrok a úrok z omeškania jej nepriznal vôbec; takisto jej vôbec nepriznal úrok z omeškanie za obdobie od 2. júna do 12. októbra 2015, za ktoré si ho žalobkyňa takisto uplatňovala. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku a úroku z omeškania do 22. mája 2015 v celkovej výške 1.080,86 € (950,79 + 129,24 + 0,83), ako aj pokračujúceho 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2.890,46 € (2.761,22 + 129,24) od 2. júna do 13. júla 2015, zo sumy 2.869,14 € (2.739,89 + 129,24) od 14. júla do 17. augusta 2015, zo sumy 2.819,26 € (2.690,02 + 129,24) od 18. augusta do 12. októbra 2015 a zo sumy 1.080,03 € (2.673,60 - priznaných 1.722,81 + 129,24) od 13. októbra 2015. Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, ako aj úroku z omeškania za obdobie od 23. mája do 1. júna 2015, žaloba i podľa odvolacieho súdu bola nedôvodnou a nakoľko žalobkyňa bola po čiastočnej zmene rozsudku súdu prvej inštancie vo výsledku takmer plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení a časť úroku z omeškania), bolo namieste jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznať i nárok na náhradu všetkých trov konania. 4. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu zamietnutia žaloby v časti úroku vo výške 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny 2.761,22 € podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., čím (?) podľa nej došlo aj k tomu, že súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C. s. p.). Primárne namietala (obdobne ako vo viacerých už skôr Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“ - predložených druhovo totožných veciach za jej účasti) nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke doteraz nevyriešenej v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a to v otázke „či veriteľ má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení.“ Odkázala na aktuálnu rozhodovaciu prax odvolacích súdov i českú judikatúru. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 143/98 sa podľa nej netýkalo samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru a ani v rozhodnutí R 59/1998 sa podľa nej súd nevyslovil jednoznačne, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu (keď navyše druhé z týchto rozhodnutí vychádzalo z právneho stavu v čase, keď ani výška úrokov z omeškania nebola zákonom limitovaná). Navrhla preto rozsudok odvolacie-ho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej žalobu o zmluvný úrok po zosplatnení úveru zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaný dovolací návrh nepodal. 6. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.), na to oprávnenou osobou, teda v časti dotknutej dovolaním stranou neúspešnou pred oboma nižšími súdmi (§ 424 C. s. p.), reprezentovanou v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ C. s. p.), skúmal najskôr bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.), či sú splnené podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. 7. Podľa § 419 C. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 8. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Podľa názoru žalobkyne tým, že otázka „či veriteľ má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení,“ nie je dovolacím súdom vyriešená, došlo k tomu, že súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. sa rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017, 8 Cdo 85/2018). 11. Zo samej podstaty ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. vyplýva, že relevantným zásahom do práva na spravodlivý súdny proces môže byť len nesprávny procesný postup súdu konajúceho v danom spore, teda súdu, ktorého rozhodnutie je napádané dovolaním. Prvoinštančný, ani odvolací súd v žiadnom prípade nemôžu znemožniť strane realizáciu jej procesných oprávnení tým, že iný súd (dovolací) určitú právnu otázku ešte nevyriešil (rovnako ako tým, že ju prípadne vo svojich rozhodnutiach rieši rozdielne). 12. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. vyvodiť nejde. 13. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. potom dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písmeno a/), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písmeno b/) alebo ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písmeno c/). 14. Podľa § 432 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (odsek 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (odsek 2). 15. V prejednávanej veci dovolateľka odôvodnila dovolanie (s výnimkou rozobratou pod 8. až 11. zhora) prípustným dovolacím dôvodom, a to nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, keď v ňom vymedzila nielen to, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne (označením právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu i jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie), ale aj to, v čom ňou namietaná nesprávnosť spočíva (v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav). 16. Dovolací súd po zistení, že v tejto časti sú splnené všetky podmienky dovolacieho konania (vrátane odôvodnenia dovolania prípustným dovolacím dôvodom a jeho riadneho vymedzenia) pristúpil k skúmaniu predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., pričom dospel k záveru, že tieto sú splnené. Rozhodnutie odvolacieho súdu totiž záviselo od dovolateľkou vymedzenej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v čase rozhodovania odvolacieho súdu (26. júna 2018) ani v čase podania dovolania (14. augusta 2018) ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). 17. Stav nevyriešenia i dovolaním v prejednávanej veci nastolenej právnej otázky sa totiž zmenil až vydaním uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júna 2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020 (resp. aj ďalších naň nadväzujúcich rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 113/2019 z 29. júna 2020, sp. zn. 3 Cdo 1/2020 z 25. augusta 2020 atď.) v druhovo totožnej veci tej istej dovolateľky, v ktorom najvyšší súd (o. i.) uviedol : 18. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - pozn. najvyššieho súdu). Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obch. z. o zmluve o úvere (§ 497 a nasledujúce). Ustanovenia O. z. sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 O. z.). 19. Z ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obch. z. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods.2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z.). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 vete prvej Obch. z. je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. 20. Zo žiadneho ustanovenia Obch. z., O. z. či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. 21. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. 22. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. 23. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. 24. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení pred-časnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 O. z. 25. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. 26. Dovolací súd preto vo veci sp. zn. 5 Cdo 42/2020 dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. 27. S takýmto záverom, teda so záverom, že veriteľovi predčasne zosplatneného úveru patria úroky z istiny do doby dojednanej v úverovej zmluve ako doby riadneho splatenia celého úveru i s príslušenstvom, sa stotožňuje i senát 3 C najvyššieho súdu, ktorý z už vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je nielen prípustné, ale tiež dôvodné (teda ním bol opodstatnene uplatnený dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci). 28. Dovolací súd navyše dáva do pozornosti aj to, že v súvislosti s právnou otázkou, či veriteľ má po zosplatnení úveru nárok na zmluvné úroky, je tu tiež rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 7. augusta 2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17, v ktorom sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankcionovať nesplnenie svojej povinnosti dlžníkom splatiť úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti a prípadne nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia. Aj z týchto záverov tak podľa dovolacieho súdu vyplýva záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania (tu por. tiež 6 Cdo 113/2018). 29. Nakoľko vyššie opísanou nesprávnosťou právneho posúdenia veci nebol dotknutý len rozsudok odvolacieho súdu, ale i jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie, dovolací súd z už vyššie priblížených dôvodov rozsudky oboch nižších súdov vo veci samej v časti pomenovateľnej súhrnným označením „zamietajúca časť vo veci samej“ (teda tam, kde v dôsledku „prekrytia“ sa výrokov rozsudkov oboch nižších súdov došlo k zamietnutiu žaloby v prvej i druhej inštancii) a tiež vo výrokoch o trovách konania, majúcich povahu rozhodnutí závislých na čo i len čiastočne napadnutých rozhodnutiach vo veci samej zrušil (§ 449 ods. 1 aj 2 C. s. p. v spojení s § 439 písm. a/ rovnakého zákona) a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (§ 450 C. s. p.). 30. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.). 31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.