Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 2Sžo/74/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200733 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8011200733.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: JUDr. F. B., bytom O. XXX/XX, B., proti žalovanej: Slovenská advokátska komora, so sídlom v Bratislave, Kolárska 4, zastúpenej JUDr. Evou Bušovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Tobrucká 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 23. júna 2011, číslo 3036/11, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. januára 2014, č. k. 3S/59/2011-92 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. januára 2014, č. k. 3S/59/2011-92 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 23. januára 2014, č. k. 3S/59/2011-92 zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 23. júna 2011, číslo 3036/11, ktorým nezapísala žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou (ďalej len „SAK") z dôvodu, že nespĺňa podmienku bezúhonnosti stanovenú v § 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o advokácii"). Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že žalobca bol Okresným súdom v Poprade uznaný za vinného spolupáchateľstvom za spáchanie prečinu proti majetku podľa § 9 ods. 2 vtedy platného a účinného Trestného zákona a podľa § 3 ods. 1 písm. d/ vtedy platného a účinného zákona o prečinoch. Podľa rozsudku zo dňa 22. júna 1983 vydaného Okresným súdom Stará Ľubovňa bol žalobca uznaný vinným spolupáchateľstvom pokusu k trestnému činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 209 ods. 1, 3 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu proti majetku podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona o prečinoch. Krajský súd citujúc ustanovenia § 3 ods. 4 a § 62 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii uviedol, že zo zákona o advokácii vyplýva povinnosť SAK zapísať do zoznamu advokátskych koncipientov každého žiadateľa, ktorý splní zákonnom stanovené podmienky. Rovnako však z tohto ustanovenia vyplýva, že posudzovanie jednej z podmienok, bezúhonnosti, je prísne a neobmedzuje sa len na negatívny výpis z registra trestov ako je tomu u väčšiny iných zamestnaní alebo povolaní, pri ktorých sa preukazovanie bezúhonnosti taktiež vyžaduje, ale zisťuje sa jednak z odpisu registra trestov a dokonca podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii za nesplnenie podmienky bezúhonnosti postačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého plnenia povinnosti advokáta. A takýmto spochybnením, podľa názoru krajského súdu, môže byť odsúdenie žiadateľa v minulosti za trestnú činnosť. Krajský súd zdôraznil, že výkon advokátskeho povolania nie je právne nárokovateľný a vzhľadom na jeho povahu je legitímne, keď podmienky prístupu k tomuto povolaniu určí štát vo forme zákona. Bezúhonnosť patrí medzi tzv. vstupné štandardy, ktoré komora overuje u adeptov povolania. K liberálnym princípom patrí právny nárok každého, kto spĺňa nielen kvalifikačné, ale aj mravné podmienky vyjadrené pojmom bezúhonnosť na výkon profesie advokáta. Tento pojem sa vzťahuje na obdobie pred zápisom do zoznamu advokátov, keď žiadateľ ešte nie je viazaný deontológiou. Zákon nedefinuje bezúhonnosť, preto ju treba chápať vo všeobecnom, občianskom význame, a to ako občiansku česť, mravnú zachovalosť či dobrú povesť. Nesplnenie tejto požiadavky bez ohľadu na trestnoprávne či administratívnoprávne postihnutie so sebou nesie aj istú spoločenskú sankciu vo forme diskvalifikácie z výkonu povolaní vyžadujúcich vysokú úroveň tzv. spoločenskej bezúhonnosti. Krajský súd mal preukázané, že žalobca v minulosti spáchal aj násilnú trestnú činnosť a tá má relevanciu spochybniť, že žalobca si bude v budúcnosti čestne a svedomite plniť povinnosti advokátskeho koncipienta. Žalovaná má oprávnenie v konaní o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov skúmať aj zahladené odsúdenie a brať na nich zreteľ a pri rozhodovaní o zápise žalobcu konala v medziach svojich právomoci a podľa správnej úvahy s prihliadnutím aj na povahu a okolnosti trestnej činnosti za ktorú bol žalobca odsúdený, hoc sa jedná o zahladené odsúdenia. Krajský súd preto dospel k záveru, že žalovaná v konaní dostatočne zistila skutkový stav veci, vyvodila z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnila, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovaná si trovy konania neuplatnila. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove, napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, alternatívne žiadal zrušiť rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V podanom odvolaní žalobca namietal, že sa nemôže stotožniť s odôvodnením rozsudku, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba. Krajský súd bezprecedentne akceptoval porušenie zákona zo strany žalovaného a to podľa súdu údajne len dlhšie časové obdobie od podania návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov do vydania rozhodnutia. Mal za to, že krajský súd mal preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia, ale aj konania, ktoré mu predchádzalo a teda keď je v zákone daná taxatívne povinnosť vykonať niečo do 15 dní a keď to niekto bezprecedentne vykoná až po 8 mesiacoch a troch týždňoch, takéto konanie nie je v súlade so zákonom. Ďalej uviedol, že má za to, že preskúmavané rozhodnutie je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a neposkytuje vo svojom odôvodnení ani skutkovú, ani právnu oporu toho, čo je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, ako mylne uvádza súd. Okrem iného sa v ňom konštatuje, že žalobca páchal opakovane násilnú trestnú činnosť, čo ale nie je pravda, pretože skutky, za ktoré bol odsúdený boli majetkové a toto delenie deliktov bolo také aj v čase ich spáchania, ako aj v čase rozhodovania žalovaného. Tvrdenia komory, že tieto jeho dve odsúdenia sú dôvodom na to, že vážne, relevantne spochybňujú, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta nemožno akceptovať, pretože sú scestné, odporujú základným pravidlám demokratickej spoločnosti, sú diskriminačné a popierajú okrem filozofických aj právne závery o tom, že človek sa môže polepšiť a neopakovať svoje chyby, ako v jeho prípade mladíckej nerozvážnosti, pretože skutkov sa dopustil ako mladistvý. Ak skutočnosť spred 31 rokov má spochybniť jeho čestnosť a svedomitosť do budúcna, takéto závery sú neakceptovateľné v demokratickej spoločnosti a boli praktizované v minulosti iba v nedemokratických, rasovo a inak diskriminačných režimoch, kde napríklad príslušnosť k rase, národu, spoločnosti alebo iný biľag trvalo diskriminoval predmetnú osobu, resp. ju likvidoval. V odvolaní ďalej zdôraznil, že žalovaný a s ním aj súd sa jednoznačne mylne domnieva, že § 3 ods. 4 zákona o advokácii možno používať svojvoľne, podľa svojich potrieb a vykladať si ho v prospech rozhodovania SAK ľubovoľne, akýmsi širším extenzívnym výkladom, dokonca s ignoráciou predchádzajúceho ustanovenia § 3 ods. 3, ba priamo v rozpore s ním. Extenzívny výklad je rozširujúci výklad, kde sa pod normatívne pôsobenie určitého zákonného ustanovenia výkladom podriaďujú aj iné ustanovenia. Teda sa široko vykladá nejaké ustanovenie s ktorým zákonodarca vyslovene nepočítal. Avšak v rámci takéhoto výkladu § 3 ods. 4 citovaného zákona nie je možné zahŕňať aj situáciu, ktorú už predtým jasne a zreteľne zákonodarca predpokladal a vyjadril ju, odpovedal na ňu v § 3 ods. 3. Nejde o žiaden extenzívny výklad, treba to jasne pomenovať, ale ide o rozhodnutie tak u SAK, či súdu contra legem, proti doslovnému jazykovému zneniu, výkladu, a to aj logickému, dokonca i v rozpore s úmyslom zákonodarcu, ktorý ho deklaroval v dôvodovej správe k predmetnému zákonu o advokácii. Ak by zákonodarca mal úmysel vykladať § 3 ods. 4 v takom extenzívnom výklade, ako to robí žalovaný a ako to bezprecedentne akceptoval aj súd, potom by ako prekážku zápisu do zoznamu advokátskych koncipientov vyslovene neuvádzal aj bezúhonnosť v § 3 ods. 3 zákona o advokácii. Vzhľadom k uvedenému mal žalobca za to, že komora aj súd svojvoľne a ľubovoľne vykladajú ustanovenie § 3 zákona o advokácii a akceptuje sa inkvizičný a protiústavný postup žalovaného v napadnutom rozhodnutí. Uvedené rozhodnutie je aj v rozpore s Ústavou SR, najmä s článkom 19, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, článkom 36, podľa ktorého každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Zároveň bola porušená aj Listina základných práv a slobôd, Európsky dohovor o ľudských právach v znení protokolu č. 11 článok 14 - zákaz diskriminácie, podľa ktorého užívanie práva slobôd priznaných dohovorov sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Žalobca je toho názoru, že v jeho prípade bol zo strany žalovanej porušený aj zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, pretože aj keď vo svojom rozhodnutí konštatuje, že ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o advokácii nemožno vykladať zúžene s prihliadnutím len na zákonnú fikciu zahladenia odsúdenia a vykladá jeho odsúdenie z akéhosi širšieho hľadiska, toto konštatovanie žalovanej je v rozpore s právnou praxou, judikatúrou a u právne znalých občanov aj s logikou, pretože diskriminuje človeka, ktorý je 31 rokov plnohodnotným občanom spoločnosti. Žalobca sa tiež domnieva, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Od nápadu žaloby do predvolania na pojednávanie vo veci ako predsedníčka senátu rozhodovala JUDr. Mruškovičová, pričom zloženie jej senátu nebolo zistiteľné a náhle na pojednávaní, kedy bol vynesený rozsudok rozhodovala v tejto veci ako predsedníčka senátu JUDr. Tobiašová. Dôvod tejto zmeny mu nie je známy a preto sa domnieva, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Záverom uviedol, že nezapísanie do zoznamu advokátskych koncipientov je v skutočnosti zastretou sankciou SAK voči jeho osobe. V bulletine Slovenskej advokácie č. 7-8/2010 bola totiž uverejnená informácia týkajúca sa jeho osoby, resp. obchodnej spoločnosti, v ktorej bol konateľom. Táto spoločnosť bola udaná advokátom z Popradu, že pokútne vykonáva advokátsku činnosť, čo ale bolo zavádzajúce a mylné tvrdenie plynúce z osobných rozporov s predmetným advokátom a predsedníctvo poverilo jedného z členov túto vec preveriť a urobiť potrebné kroky na zamedzenie takýchto údajne pokútnicky poskytovaných právnych služieb a to aj v iných prípadoch. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 OSP, v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP, v spojení s ust. § 212 ods. 1 OSP) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP, v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno vyhovieť. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia o nezapísaní žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou z dôvodu, že nespĺňa podmienku bezúhonnosti stanovenú v § 3 ods. 4 zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2011. Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Podľa § 62 ods. 1 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2011) Komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov na návrh advokáta, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným do 15 dní toho, kto a) je plne spôsobilý na právne úkony, b) získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike4) alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou, c) je bezúhonný, d) je v pracovnom pomere s advokátom, verejnou obchodnou spoločnosťou, komanditnou spoločnosťou alebo so spoločnosťou s ručením obmedzeným, pričom nie je súčasne v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti, ak svojím rozsahom nemôže ohroziť výkon praxe advokátskeho koncipienta a nevykonáva ani činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta. Podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2011) za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu. Podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2011) bezúhonný na účely tohto zákona nie je ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Podľa § 3 ods. 5 zákona o advokácii bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. OSP), je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Predovšetkým treba konštatovať, že v predmetnej veci skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporným. Podľa zistení žalovanej - čo žalobca ani nenamietal - bol žalobca uznaný za vinného spolupáchateľstvom za spáchanie prečinu proti majetku podľa § 9 ods. 2 vtedy platného a účinného Trestného zákona a podľa § 3 ods. 1 písm. d/ vtedy platného a účinného zákona o prečinoch. Podľa rozsudku zo dňa 22. júna 1983 vydaného Okresným súdom Stará Ľubovňa bol žalobca uznaný vinným spolupáchateľstvom pokusu k trestnému činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 209 ods. 1, 3 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu proti majetku podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona o prečinoch. Z citovaných ustanovení zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2011 vyplýva, že bezúhonnosť osoby je posudzovaná na základe jej negatívneho vymedzenia, pričom sa za bezúhonného na účely zákona o advokácii, okrem osoby uvedenej v § 3 ods. 3 zákona o advokácii, nepovažuje ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta (§ 3 ods. 4 zákona o advokácii). Zákon o advokácii teda v čase podania žiadosti o zápis žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov obsah pojmu bezúhonnosti osoby definoval širšie a zahŕňal v sebe aj tzv. spoločenskú bezúhonnosť. Od 1. januára 2013 došlo zákonom č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 335/2012 Z. z.") k zmene obsahu pojmu „bezúhonnosť", pričom od 01. januára 2013 za bezúhonného podľa (§ 3 ods. 3 zákona o advokácii) nebol považovaný už len ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu. Uvedený zákon však doplnil do zákona o advokácii aj nový pojem, a to spoľahlivosť osoby, pričom spoľahlivým na účely zákona o advokácii nie je ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Zákon o advokácii od 01. januára 2013 tiež ustanovil, že komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov toho, kto je bezúhonný a spoľahlivý. Z uvedeného vyplýva, že od 01. januára 2013 sa nezmenili podmienky kladené na osobnostné kvality budúceho advokáta resp. advokátskeho koncipienta, ale iba sa precizovala právna úprava tak, aby došlo k zosúladeniu obsahového vymedzenia bezúhonnosti v zákone o advokácii zaužívaným štandardom, s tým, že v § 3 ods. 4 sa z hľadiska pojmového zaviedol nový pojem „spoľahlivosť", čo vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 335/2012 Z. z.. Na samotného žalobcu teda táto zmena právnej úpravy nemala žiaden vplyv, lebo do 31. decembra 2012 podľa zákona o advokácii pojem bezúhonnosť v sebe zahŕňal aj spoločenskú bezúhonnosť podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii. V rámci skúmania bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je žalovaná oprávnená a povinná skúmať aj nedbanlivostné trestné činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty správania žiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani trestným činom. V rámci tejto činnosti žalovaná prihliada i na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako disciplinárne previnenie. Zákon o advokácii bližšie nevymedzuje skutočnosti, ktoré môžu preukázateľne spochybniť, že osoba bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Posudzovanie bezúhonnosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii je preto predovšetkým vecou správneho uváženia žalovanej, ktoré však nemôže byť svojvoľné, alebo náležite neodôvodnené. Správne súdy pri takom rozhodnutí správneho orgánu preskúmavajú iba, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súdy neposudzujú účelnosť a vhodnosť správneho uváženia (§ 245 ods. 2 OSP). Z rozhodnutia žalovanej okrem iného vyplýva, že vzhľadom na to, že sa žalobca v minulosti dopustil konaní, ktoré boli trestné, bolo spochybnené, že bude svedomito plniť povinnosti advokáta, na ktorého výkon je prax advokátskeho koncipienta prípravou. K tomu najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii stačí na nesplnenie podmienky bezúhonnosti len existencia pochybnosti, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. V prípadoch, kedy správne orgány vydávajú rozhodnutia na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Ide o obmedzený súdny prieskum správnych rozhodnutí založených na princípoch správneho uváženia, pretože správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne a práve tolerančno-úvahové pásmo obmedzuje súd pri súdnom prieskume. K námietke žalobcu týkajúcej sa prekročenia lehoty na zapísanie žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov najvyšší súd uvádza, že táto lehota bola prekročená z dôvodu potreby náležitého vyporiadania sa žalovanej s otázkou bezúhonnosti žalobcu. Pokiaľ ide námietku žalobcu ohľadom nezákonného sudcu, najvyšší súd uvádza, že v tejto veci nešlo o rozhodovanie samosudcom, ale vec bola pridelená v súlade s rozvrhom práce do senátu a zákonným senátom v tejto konkrétnej veci je senát pozostávajúci z predsedu senátu a dvoch členov senátu menovite určených v tabuľkovej časti rozvrhu práce na rok 2014, kde v senáte 3 S bola riadiacou predsedníčkou JUDr. Ľuboslava Mruškovičová a členmi senátu boli JUDr. Katarína Morozová Nemcová a JUDr. Monika Tobiášová. Pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že žalobca štúdium na právnickej fakulte ukončil v roku 2007 a už počas jeho štúdia bol v platnosti zákon o advokácii a teda žalobca mal vedomosť o prísnejších podmienkach výkonu advokácie, ktoré sú ustanovené zákonom, teda vzhľadom na svoju minulosť mohol prehodnotiť svoje budúce povolanie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie, považujúc námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 250k ods. 1 OSP, v spojení s § 224 ods. 1 OSP za použitia § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že žalobca v tomto konaní úspech nemal a žalovanej náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.