Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 2Sž/32/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010207 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9011010207.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: FAROS Financial s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpeného advokátom: JUDr. Rudolf Priečinský, advokát, advokátska kancelária HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova ul. č. 6, Bratislava, proti žalovanému: Národná banka Slovenska, so sídlom ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GUV-1013/2011 z 3. augusta 2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie žalovaného č. GUV-1013/2011 z 3. augusta 2011 ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - NBS - Útvaru dohľadu nad finančným trhom č. OPK-15772-4/2009 z 18. februára 2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a správnym orgánom na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 699,02 € na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v R. a.s., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 4. októbra 2011 sa žalobca domáhal, aby najvyšší súd v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie NBS - Útvaru dohľadu nad finančným trhom č. OPK-15772-4/2009 z 18. februára 2011, ako aj rozhodnutie Bankovej rady NBS č. GUV-1013/2011 z 3. augusta 2011 a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania Z obsahu žaloby vyplýva, že v období od 19. mája 2009 do 25. mája 2009 uskutočnili pracovníci žalovaného u žalobcu dohľad na mieste podľa § 6 a nasl. zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o dohľade“), počas vykonávania ktorého zistili v činnosti žalobcu nedostatky v súvislosti so sprostredkovaním investičných služieb svojim klientom. Na základe vykonaného dohľadu vydal správny orgán prvého stupňa 18. februára 2011 rozhodnutie č. OPK-15772-4/2009, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť pokutu vo výške 330.000 € za porušenie ustanovení § 73b ods. 1 v spojení s § 61 ods. 12 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“), ktoré žalovaný videl v tom, že žalobca opakovane poskytoval investičné poradenstvo k nákupu a predaju konkrétnych akcií pre svojich klientov, ktoré viedlo k nadmernému obchodovaniu na účtoch klientov sprevádzanému generovaním poplatkov v prospech žalobcu a na úkor klientov, čím žalobca ako obchodník s cennými papiermi porušil svoju povinnosť konať pri poskytovaní investičných služieb alebo vedľajších služieb a vykonávaní investičných činností v súlade so zásadami poctivého obchodného styku s odbornou starostlivosťou a v záujme svojich klientov. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca rozklad, o ktorom žalovaný rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil a výšku pokuty určil na 50.000 €, keď zobral do úvahy skutočnosť, že žalobca po začatí výkonu dohľadu, listom z 25. augusta 2009 požiadal NBS o udelenie predchádzajúceho súhlasu na vrátenie povolenia na poskytovanie investičných služieb, ktorý bol spoločnosti FAROS Financial s.r.o. udelený a v dôsledku toho žalobca od 29. decembra 2009 už nesmie vykonávať činnosť sprostredkovateľa investičných služieb. Žalobca v žalobe tvrdil, že postupom správnych orgánov boli porušené jeho procesné práva, pretože nebol upovedomený o termíne ústneho pojednávania a o výsluchu svedkov, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav a uložili mu správnu sankciu na základe nepriamych dôkazov a v neprimeranej výške a predovšetkým namietal, že uvedená pokuta mu bola uložená po márnom uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty, keďže dohľad na mieste žalovaný vykonával od 19. mája 2009 do 25. mája 2009 z čoho vyplýva, že nedostatky zistil najneskôr 25. mája 2009. Pokiaľ by sa súd nestotožnil s týmto začiatkom plynutia spomínanej prekluzívnej dvojročnej lehoty, žalobca poukázal na to, že žalovaný musel zistiť vytýkané nedostatky najneskôr v Protokole o vykonanom dohľade na mieste, ktorý bol vypracovaný 28. júla 2009. Keďže uvedené rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť až 8. augusta 2011, je nesporné, že pokuta bola uložená po márnom uplynutí tejto zákonnej lehoty. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 8. novembra 2011, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 14. novembra 2011, v ktorom žiadal, aby najvyšší súd žalobu ako vecne a právne bezdôvodnú zamietol, nakoľko žalobca v nej neuvádza žiadne relevantné a hodnoverné dôkazy o údajnej nezákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu žalovaného, v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutých rozhodnutí. Podľa jeho názoru, pokiaľ ide o márne uplynutie prekluzívnej lehoty, úvahy žalobcu o začiatku jej plynutia nie sú správne, nakoľko podľa § 10 ods. 5 zákona o dohľade je dohľad na mieste skončený doručením písomného oznámenia dohliadanému subjektu o výsledku preverenia jeho písomných námietok proti údajom uvedeným v protokole o vykonanom dohľade na mieste. Podľa § 144 ods. 15 zákona o cenných papieroch sa opatrenia na nápravu a pokuty môžu uložiť do dvoch rokov od zistenia nedostatkov, pričom nedostatky uvedené v protokole o vykonanom dohľade na mieste sa považujú za zistené odo dňa skončenia príslušného dohľadu na mieste podľa osobitného zákona. Písomné oznámenie o výsledku preverenia písomných námietok žalobcu proti údajom uvedeným v protokole o vykonanom dohľade na mieste boli žalobcovi doručené 2. októbra 2009, t. j. najskôr týmto dňom mohla začať plynúť prekluzívna lehota na uloženie pokuty, zakotvená v § 144 ods. 15 zákona o cenných papieroch. Táto lehota sa skončila dňom zhodujúcim sa svojím označením s rozhodujúcim dňom pre jej začiatok, teda 2. októbra 2011, t. j. v danom prípade bola pokuta žalobcovi uložená v zákonnej lehote. Najvyšší súd ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 246 ods. 2 písm. a) OSP a § 33 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom preskúmal v rozsahu žaloby rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, v zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP, vec prejednal na ústnom pojednávaní dňa 15. februára 2012 podľa § 250q ods. 1 OSP, oboznámil sa s vyjadreniami účastníkov, včítane vyjadrenia žalovaného z 8. novembra 2011, ako aj s obsahom administratívneho spisu č. OPK-15772/2009, I. a II. časť a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť správnym orgánom na ďalšie konanie pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, postupuje súd podľa druhej hlavy piatej časti OSP, § 247 a nasl. OSP. Podľa § 247 ods. 1 OSP, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 250i ods. 2 ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Podľa § 10 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dohľad na mieste je skončený doručením písomného oznámenia dohliadanému subjektu o výsledku preverenia jeho písomných námietok proti údajom uvedeným v protokole o vykonanom dohľade na mieste, ak dohliadaný subjekt predložil takéto námietky; inak je výkon dohľadu na mieste skončený márnym uplynutím lehoty určenej pre dohliadaný subjekt na predloženie písomných námietok proti údajom uvedeným v protokole o vykonanom dohľade na mieste. Podľa § 144 ods. 15 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, v znení účinnom v rozhodnom čase, opatrenia na nápravu a pokuty možno uložiť do dvoch rokov od zistenia nedostatkov, najneskôr však do desiatich rokov od ich vzniku. Pokutu podľa odseku 7 možno uložiť do jedného roka od zistenia nedostatkov, najneskôr však do troch rokov od ich vzniku. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný v predmetnej veci náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, nie je možné považovať za súladné so zákonom. Porovnaním žaloby a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že medzi účastníkmi nie je sporné, že v období od 19. mája 2009 do 25. mája 2009 uskutočnili pracovníci žalovaného u žalobcu dohľad na mieste podľa § 6 a nasl. zákona o dohľade, počas vykonávania ktorého zistili nedostatky v súvislosti so sprostredkovaním poskytovania investičných služieb klientom žalobcu. Taktiež nie je sporné, že Protokol o vykonanom dohľade na mieste (ďalej len „protokol“), v ktorom boli opísané a právne kvalifikované všetky zistené nedostatky (neuchovávanie dokumentácie o poskytovaní investičného poradenstva klientom, čím došlo k porušeniu § 75 ods. 3 zákona o cenných papieroch v spojení s § 61 ods. 12 a § 73 až 73 h, § 75 a § 112 až § 134 zákona o cenných papieroch a poskytovanie investičného poradenstva klientom k nákupu a predaju konkrétnych akcií, ktoré viedlo k nadmernému obchodovaniu na účtoch klientov za účelom generovania poplatkov v prospech žalobcu na úkor klientov, čím došlo k porušeniu § 73b ods. 1 zákona o cenných papieroch v spojení s § 61 ods. 12, § 73 až 73h, § 75 a § 112 až § 134 zákona o cenných papieroch) bol vypracovaný 28. júla 2009 a konečné rozhodnutie vo veci, t. j. napadnuté rozhodnutie žalovaného, nadobudlo právoplatnosť 8. augusta 2011. V danom prípade zostalo sporným posúdenie začatia plynutia prekluzívnej lehoty pre uloženie sankcie, predovšetkým pokiaľ ide o výklad pojmu „zistenie nedostatkov“ uvedeného v § 144 ods. 15 zákona o cenných papieroch v znení účinnom do 31. marca 2011. Najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že v zmysle ustálenej judikatúry musí súd prihliadať k zániku zodpovednosti za správne delikty ex officio (z úradnej povinnosti) bez ohľadu na skutočnosť, či zánik zodpovednosti za správny delikt v podanej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného žalobca namietal. Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej len „Odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“, napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976), trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a jej zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Zároveň aj v správnom trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp legality (zákonnosti), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege - nulla poena sine lege (žiadny trestný čin bez zákona - žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa, podobne ako princíp zákazu retroaktivity, z ktorého vyplýva aj neprípustnosť výkladu právneho predpisu v neprospech páchateľa v prípadoch umožňujúcich rozdielny výklad. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom analógie. Žalovaný tvrdil, že za zistenie nedostatkov je potrebné považovať až písomné oznámenie o výsledku preverenia písomných námietok žalobcu proti údajom uvedeným v protokole o vykonanom dohľade namieste, nakoľko až do tejto doby prebieha proces zisťovania a ustaľovania skutočností rozhodujúcich pre uloženie sankcie, pričom toto svoje tvrdenie oprel o ust. § 10 ods. 5 zákona o dohľade, ktorý hovorí o tom, kedy je dohľad na mieste ukončený a taktiež o § 144 ods. 15, avšak v znení účinnom od 1. apríla 2011. Takýto právny názor však nemá oporu v právnej úprave účinnej v rozhodnom čase, t. j. v znení zákona o cenných papieroch účinnom do 31. marca 2011, nakoľko pri posudzovaní začiatku plynutia prekluzívnej lehoty bolo potrebné postupovať podľa zákona účinného v čase, keď táto lehota začala plynúť a na tejto skutočnosti nemohol nič zmeniť ani ten fakt, že ust. § 144 ods. 15 bolo v priebehu plynutia tejto lehoty novelizované, vzhľadom na absenciu takejto úpravy v prechodných ustanoveniach zákona č. 46/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela“). Podľa názoru najvyššieho súdu, ktorý sa opiera aj o právny názor Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty je daný okamžikom vedomosti o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní predbežné právne zhodnotenia, že došlo k porušeniu zákona ako takého. Zistenie porušenia zákona ako začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty pre uloženie sankcie za správny delikt je potrebné spojiť s objektívnou skutočnosťou, kedy príslušný správny orgán dospel k záveru, že je daný dôvodný predpoklad, že bol porušený zákon (mutatis mutandis S 2122 Sb. NSS 10/2010 s.892, S 2207 Sb. NSS 3/2011 s.200). Z obsahu vyššie uvedeného protokolu je nepochybné, že žalovaný už v tomto protokole, ktorý zaslal žalobcovi 28. júla 2009, podrobne opísal nedostatky, ktoré zistil pri vykonaní dohľadu na mieste, pričom tieto zároveň presne právne kvalifikoval. Porovnaním výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného a obsahu protokolu je nepochybné, že uvedený protokol je podrobnejší, než ako boli kvalifikované porušenia zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch vo výroku napadnutého rozhodnutia. Preto aj ak by sa pristúpilo k výkladu pojmu „zistenie“ v širšom slova zmysle, ktorý zahŕňa nielen zistenie faktov, ich identifikáciu ako nedostatkov, ale aj ich právnu kvalifikáciu, je zrejmé, že žalovaný zistil nedostatky v práci žalobcu najneskôr 28. júla 2009, kedy ich zároveň aj právne kvalifikoval. Napriek tomu, že § 10 ods. 5 zákona o dohľade stanovuje, kedy sa končí dohľad na mieste, v súvislosti so znením § 144 ods. 15 zákona o cenných papieroch do 31. marca 2011, z uvedeného ustanovenia zákona o dohľade nemožno bez ďalšieho analogicky vyvodzovať, že až ukončením dohľadu na mieste žalovaný zistil porušenia zákona zo strany žalobcu. Takýto rozširujúci výklad bez zákonného splnomocnenia by viedol k porušeniu princípu zákonnosti. Zákonodarca poskytol žalovanému takéto splnomocnenie až novelou, kde sa v čl. II, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení zákona č. 291/2002 Z. z., zákona č. 510/2002 Z. z., zákona č. 162/2003 Z. z., zákona č. 594/2003 Z. z., zákona č. 43/2004 Z. z., zákona č. 635/2004 Z. z., zákona č. 747/2004 Z. z., zákona č. 7/2005 Z. z., zákona č. 266/2005 Z. z., zákona č. 336/2005 Z. z., zákona č. 213/2006 Z. z., zákona č. 644/2006 Z. z., zákona č. 209/2007 Z. z., zákona č. 659/2007 Z. z., zákona č. 70/2008 Z. z., zákona č. 297/2008 Z. z., zákona č. 552/2008 Z. z., zákona č. 160/2009 Z. z., zákona č. 186/2009 Z. z., zákona č. 276/2009 Z. z., zákona č. 487/2009 Z. z., zákona č. 492/2009 Z. z., zákona č. 129/2010 Z. z. a zákona č. 505/2010 Z. z., v bode 19. uvádza: „V § 144 ods. 15 sa na konci pripája táto veta: "Nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pobočky zahraničného obchodníka s cennými papiermi, centrálneho depozitára alebo inej osoby, nad ktorou sa vykonáva dohľad podľa tohto zákona, uvedené v protokole o vykonanom dohľade na mieste sa považujú za zistené odo dňa skončenia príslušného dohľadu na mieste podľa osobitného zákona. 114aa)"“. Novela nadobudla účinnosť 1. apríla 2011 z čoho vyplýva, že posudzovať začiatok plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 144 ods. 15 zákona o cenných papieroch možno iba v tom prípade, ak prekluzívne lehoty začali plynúť po tomto dátume. V zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu týkajúcej sa zásady jednotnosti správneho konania, o uložení pokút musí byť rozhodnuté z dôvodu právnej istoty konečným a právoplatným rozhodnutím do uplynutia stanovených lehôt. Uvedené znamená, že pokuta za zistené nedostatky mohla byť uložená žalobcovi najneskôr do 28. júla 2011. Pokuta však bola uložená až 8. augusta 2011, keď bolo žalobcovi doručené rozhodnutie žalovaného, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom k tomu, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný uložil žalobcovi sankciu po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty, sa najvyšší súd ďalšími námietkami obsiahnutými v žalobe nezaoberal, nakoľko táto samotná skutočnosť postačuje na zistenie, že rozhodnutia správnych orgánov sú v rozpore so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného postupovať v zmysle § 22 ods. 1 písm. d), resp. písm. i) zákona o dohľade a konanie voči žalobcovi zastaviť z dôvodu márneho uplynutia lehoty na uloženie sankcie. Pri novom prejednaní veci je správny orgán viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250r OSP). O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na ich náhradu v sume 699,02 €, ktorá suma pozostáva z náhrady zaplateného súdneho poplatku vo výške 66 € a náhrady za 3 úkony právnej služby á 123,50 € (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby a vyjadrenie vo veci z 3. novembra 2011), 1 úkon právnej služby 127,16 € (účasť na pojednávaní 15. februára 2012), trikrát režijný paušál á 7.21 € a jedenkrát režijný paušál 7,63 €, + 20% DPH, podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu v lehote uvedenej vo výroku tohto rozsudku (§ 149 ods. 1 OSP a § 160 ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.