Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 3Rks/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011200472 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:5011200472.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Limbová 2, Bratislava, proti odporcovi: Krajský súd v Žiline, Orolská 3, v spore o právomoc týkajúceho sa právnej veci žalobcu: mladistvý J. A., bytom L. XXXX/XX, R. B., zastúpený: G. A., bytom L. XXXX/XX, R. B., proti žalovanému: Mesto Dolný Kubín, Hviezdoslavovo námestie 1651/2, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu žalovaného č. k. 14241/2011-JL zo dňa 13.04.2011, postúpenej navrhovateľovi uznesením odporcu č. k. 22 Sp/29/2011-9 zo dňa 25.07.2011, jednomyseľne r o z h o d o l : Prejednanie a rozhodnutie právnej veci žalobcu: mladistvý J. A., L. XXXX/XX, R. B., zastúpený: G. A., L. XXXX/XX, R. B., proti žalovanému: Mesto Dolný Kubín, Hviezdoslavovo námestie 1651/2, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu žalovaného č. k. 14241/2011-JL zo dňa 13. apríla 2011, postúpenej navrhovateľovi uznesením odporcu č. k. 22 Sp/29/2011-9 zo dňa 25. júla 2011 patrí do právomoci Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. o d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 22Sp/29/2011-9 zo dňa 25.07.2011 podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zastavil konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu žalovaného č. k. 14241/2011-JL zo dňa 13.04.2011, ktorým uložil žalobcovi podľa § 12 ods. 3 zákona č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 219/1996 Z.z.“) pokarhanie, pretože dňa 16.06.2010 o 23.20 hod. bol v bytovom dome č. XXXX/XX na ul. L. v R. B. kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Dolný Kubín za účelom zistenia totožnosti a podrobenia sa dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi, ktorá preukázala prítomnosť alkoholu v dychu v hodnote 0,68 mg/l, čím porušil zákaz uložený v § 2 ods. 2 zákona č. 219/1996 Z.z. Zároveň krajský súd rozhodol o postúpení veci odporcovi ako príslušnému správnemu orgánu. Uznesenie odôvodnil tým, že konanie žalobcu vykazovalo znaky správneho deliktu a s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Rks 1/2009 zo dňa 24.02.2010 pri prejednávaní správneho deliktu spáchaného fyzickou osobou vystupuje obec v úlohe správneho orgánu a má postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy, aj keď to osobitný zákon výslovne nestanovuje, preto o odvolaní proti rozhodnutiu obce o pokutách a iných sankciách podľa § 12 ods. 3 zákona č. 219/1996 Zb. rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, keďže na konanie v rámci výkonu štátnej správy sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 71/1967 Zb.“) ako celok v zmysle § 27 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 369/1990 Zb.“). Odporca s rozhodnutím krajského súdu nesúhlasil a postupom podľa § 8a O.s.p. predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Nestotožnil sa s rozhodnutím súdu o príslušnosti na základe účelu a zmyslu zákona č. 219/1996 Z.z. Podľa odporcu z teleologického výkladu zákona, najmä ustanovení § 2, § 3, § 8 a samotného § 12 zákona č. 219/1996 Z.z. vyplýva, že jeho účelom je predovšetkým ochrana verejného poriadku a sleduje sa represívny cieľ. Preto nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, že v danom prípade ide o ochranu zdravia a teda odporca je príslušný konať. Vychádzajúc z § 4 ods. 3 písm. n/ a § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb., § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 416/2001 Z.z.“), § 7 ods. 2, § 250l ods. 2 a § 250i ods. 2 O.s.p. v spojitosti s výkladom účelu zákona č. 219/1996 Z.z. odporca má za to, že v tomto prípade rozhodovania o uložení sankcie podľa § 12 ods. 3 zákona č. 219/1996 Z.z. ide o výkon samosprávy a nejde o prenesený výkon štátnej správy. Podľa § 8a O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje spory o právomoc medzi súdmi a orgánmi štátnej správy. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný na rozhodovanie sporov o právomoc podľa § 8a O.s.p. preskúmal návrh navrhovateľa, ako aj predložený spisový materiál a dospel k záveru, že návrh odporcu nie je dôvodný. Konanie podľa § 8a O.s.p. je samostatným návrhovým konaním, procesne nezávislým na pôvodnom konaní pred Krajský súdom v Žiline, ktoré bolo právoplatne zastavené pre nedostatok právomoci súdu. Navrhovateľom v danom prípade je orgán verejnej správy Ministerstvo zdravotníctva SR a odporcom Krajský súd v Žiline. V rozhodnutí sporu o právomoc sa prejavujú konštitutívne prvky úvahy najvyššieho súdu, ktorému bola zverená táto právomoc. Správne trestanie nie je pôvodnou kompetenciou samosprávy, ale je nevyhnutné ju odvodzovať od pôvodných kompetencií štátu. Z toho dôvodu v prípade nejasností pri výklade a aplikácii zákonov je správne trestanie preneseným výkonom štátnej správy. Vo veciach priestupkov, ako aj vo veciach správnych deliktov je nesporne snahou zákonodarcu vytvárať jednotný procesný režim správneho trestania, s možnosťou súdneho prieskumu správneho rozhodnutia až po právoplatnom skončení správneho konania. Takáto právna úprava zákonom ustanovuje postavenie obce nielen v konaní o priestupkoch, ale aj v konaní o správnych deliktoch, ako správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a súčasne vylučuje jej postavenie samosprávneho orgánu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho náleze sp. zn. III ÚS 70/2010 zo dňa 01. novembra 2010, podľa ktorého „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“ (pozri k tomu aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 01. júla 2008 - www.concourt.sk <http://www.concourt.sk>). Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď (napr. nález sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03. novembra 2006), senát najvyššieho súdu prihliadol na skutočnosť, že rozhodujúcu interpretáciu príslušných ustanovení zákonov a vyhodnotenie stavu veci vo vzťahu k prejednávanej veci stanovil už Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 8Rks/1/2012 zo dňa 22. marca 2012, ktoré bolo dňa 23.04.2012 na zasadnutí správneho kolégia najvyššieho súdu jednomyseľne prijaté ako judikát v znení: „Prejednanie a rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu obce o uložení pokuty za iný správny delikt podľa zákona č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb v znení neskorších predpisov, patrí do právomoci Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky“. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v konaní o správnom delikte rovnako ako pri prejednávaní priestupku vystupuje obec (mesto) v úlohe správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), tzn. že v konaní o správnom delikte má postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy, čím o odvolaní proti jej rozhodnutiu v danom prípade rozhoduje príslušný správny orgán. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že o odvolaní proti rozhodnutiu obce (mesta) o inom správnom delikte podľa zákona č. 219/1996 Z.z. rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, a tým je v danej veci Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Až právoplatné rozhodnutie tohto druhostupňového správneho orgánu je preskúmateľné súdom na základe žaloby (§ 70 zákona č. 71/1967 Zb. a § 247 a nasl. O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.