Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV 3Cpr/1/2024 1424201403 20. 01. 2025 JUDr. Vladislav Birás, PhD. ECLI:SK:MSBA4:2025:1424201403.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobkyne: Z.. A. S., narodená XX. októbra XXXX, trvalým pobytom v E., C. XXX/XX, proti žalovanej: Lidl Slovenská republika, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ružinovská 1E, IČO: 35 793 783, zastúpenej advokátskou kanceláriou bnt attorneys-at-law, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Cintorínska 7, IČO: 35 886 978, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a. Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Mestskému súdu Bratislava IV 31. januára 2024 domáhala, aby súd (i) určil, že skončenie pracovného pomeru (založeného pracovnou zmluvou zo 17. decembra 2015) výpoveďou z 27. septembra 2023, ktorá jej ako zamestnancovi bola daná a v ten istý deň 27. septembra 2023 doručená zo strany žalovanej ako jej zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, je neplatné a (ii) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni „náhradu mzdy za 36 mesiacov“. 2. Žalovaná navrhla žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k nej uviedla, že predmetnú výpoveď z 27. septembra 2023, ktorú v tento deň dala a aj riadne doručila žalobkyni ako svojmu zamestnancovi, považuje za platný právny úkon, pretože žalobkyňa jej neplatnosť napadla žalobou podanou na súde po márnom uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 ZP. V danom prípade sa pracovný pomer, založený medzi sporovými stranami na základe pracovnej zmluvy zo 17. decembra 2015, skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby 30. novembra 2023. Od tohto dňa teda začala plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom jej posledný deň pripadol na utorok 30. januára 2024, t. j. deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, keď sa mal pracovný pomer žalobkyne skončiť. Pokiaľ žalobkyňa doručila súdu svoju žalobu až 31. januára 2024, uskutočnila tak oneskorene a jej právo na takéto určenie neplatnosti zo zákona zaniklo. 3. Žalobkyňa proti námietke žalovanej o oneskorenosti podania jej žaloby uviedla, že podľa jej názoru k skončeniu pracovného pomeru došlo až deň nasledujúci po uplynutí výpovednej doby , t. j. 1. decembra 2023 o 00.00 hod., t. j., a preto až od tohto dňa je potrebné počítať lehotu v zmysle § 77 ZP, ktorá márne uplynula až 1. februára 2024. 4. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými stranami na podopretie svojich skutkových tvrdení, a to pracovnou zmluvou zo 17. decembra 2015 a jej prílohami;
upozorneniami na porušenie pracovnej disciplíny z 25. apríla 2023 a z 28. júla 2023; výpoveďou z pracovného pomeru z 27. septembra 2023 spolu s upovedomením o chybe v písaní z 24. októbra 2023 a zo 7. novembra 2023; upovedomením o iných prekážkach na strane zamestnávateľa z 29. septembra 2023; listom žalobkyne z 27. októbra 2023 o nesúhlase so skončením pracovného pomeru s výzvou na jej ďalšie zamestnávanie s poštovým podacím lístkom, ako aj ostatným obsahom spisu. 5.1. Podľa § 61 ods. 1 ZP výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. 5.2. Podľa § 62 ods. 1 ZP ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. 5.3. Podľa § 62 ods. 4 ZP výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z iných dôvodov ako podľa odseku 3, je najmenej dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok. 5.4. Podľa § 62 ods. 7 ZP výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. 5.5. Podľa § 77 prvej vety ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 5.6. Podľa § 36 ZP k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 130a ods. 1 písm. b/, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to strana sporu nenamietne. 5.7. Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. 6.1. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil - pričom tieto skutkové okolnosti neboli v konaní medzi sporovými stranami sporné -, že žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaná ako zamestnávateľ uzavreli 17. decembra 2015 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej bola žalobkyňa prijatá na pracovné miesto „predavačka, pokladníčka“ s dohodnutým dňom nástupu do práce 1. januára 2016. 6.2. Tento pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený výpoveďou z 27. septembra 2023, ktorá jej bola daná zo strany žalovanej podľa § 63 ods. 1 písm. e/ ZP pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z obsahu listiny, na ktorej je tento jednostranný zrušujúci právny úkon zamestnávateľa zachytený, vyplýva, že táto výpoveď bola žalobkyni riadne osobne doručená v ten istý deň 27. septembra 2023, čo žalobkyňa potvrdila svojím vlastnoručným podpisom na tejto listine. 7. Následne žalobkyňa v zmysle § 77 ZP napadla platnosť tejto výpovede z 27. septembra 2023 žalobou, ktorá - podľa obsahu spisu - bola v elektronickej podobe odoslaná žalobkyňou 31. januára 2024 o 18.46 hod. a doručená súdu v ten istý deň o jednu minútu neskôr, čiže 31. januára 2024 o 18.47 hod. (porov. doručenku nachádzajúcu sa na č. l. 97 spisu). 8. Prvým a základným predpokladom opodstatnenosti žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorý je súd povinný skúmať ex offo (z úradnej povinnosti), je účinné podanie žaloby oprávneným účastníkom v prekluzívnej (prepadnej) lehote ustanovenej v § 77 ZP, a to „najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť“. 9. Z § 77 ZP teda vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru je neplatný. Táto dvojmesačná lehota je lehotou prekluzívnou (prepadnou) a súčasne aj lehotou hmotnoprávnou, čo znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súde tak, aby jeho žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bola súdu doručená najneskôr v posledný deň lehoty; na rozdiel od procesnoprávnych lehôt teda nepostačuje, aby bola žaloba v posledný deň lehoty odovzdaná orgánu, ktorý má povinnosť ju súdu doručiť. Ak nie je tento nárok uplatnený včas, teda aspoň v posledný deň lehoty podľa § 77 ZP, právo na určenie neplatnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru zaniká a skončenie pracovného pomeru, i keby bolo inak neplatné, je účinné. Po márnom uplynutí tejto dvojmesačnej lehoty
sa súd už nemôže zaoberať posúdením otázky platnosti rozväzujúceho právneho úkonu, a to ani ako predbežnou otázkou; v takomto prípade sa teda pracovný pomer medzi účastníkmi riadne skončil podľa tohto právneho úkonu. 10. Lehota na uplatnenie práva podať na súde žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je lehotou určenou podľa mesiacov, preto koniec plynutia tejto lehoty je určený spôsobom vyplývajúcim z § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri lehotách určených podľa týždňov, mesiacov a rokov nie je stanovený začiatok ich plynutia (!), ako je to v prípade lehôt určených podľa dní (porov. § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale stanovené je len to, kedy sa ich plynutie končí. Konkrétne z § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že koniec lehoty - t. j. posledný deň lehoty - pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním (pri týždňoch) alebo číslom (pri mesiacoch a rokoch) zhoduje s dňom, na ktorý pripadá skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota. Ak nie je takýto deň v mesiaci, koniec lehoty (t. j. jej posledný deň) pripadne na posledný deň v mesiaci. V prípade, že posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. 11. Právna otázka, ktorým dňom sa pracovný pomer končí v prípade dania výpovede, bola už opakovane riešená v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, ktorá sa ustálila na právnom názore, že za „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť“, treba v prípade, ak bola daná výpoveď, „považovať posledný deň výpovednej doby“ (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 31/1997, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 119/1999; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 29/2017, bod 26.; rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2019, bod 24.) 11.1. Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1436/2001, ktorý je s ohľadom na výkladové pravidlo príbuznosti právnych poriadkov aplikovateľný aj v slovenskom právnom prostredí a ktorý bol publikovaný v českej Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/2003 s právnou vetou: „Lehota podľa § 64 Zákonníka práce [v Slovenskej republike § 77 ZP pozn. súdu] k uplatneniu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru je lehotou určenou podľa mesiacov a začína plynúť posledný deň príslušného kalendárneho mesiaca, v ktorom uplynula výpovedná doba. Posledný deň plynutia tejto lehoty preto nemusí vždy pripadnúť na posledný deň druhého nasledujúceho kalendárneho mesiaca.“ Český najvyšší súd sa v tomto spore sa zaoberal prípadom, keď sa pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby dňa 30. júna 1999 a žaloba na určenie neplatnosti tejto výpovede bola doručená súdu až 31. augusta 1999. Súd prvej inštancie podanú žalobu zamietol pre neuplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote, k márnemu uplynutiu ktorej došlo 30. augusta 1999. Odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil a zároveň vyslovil proti svojmu rozhodnutiu prípustnosť dovolania čo do otázky zásadného právneho významu, a to otázky určenia dňa, na ktorý pripadá udalosť, od ktorého sa sporná lehota počíta. Dovolací súd podané dovolanie ako nedôvodné zamietol, pretože právne závery súdov oboch nižších stupňov považoval za vecne správne a okrem vyššie citovanej právnej vety tiež vyslovil, že pokiaľ sa začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru viaže ku „dňu, keď sa mal pracovný pomer skončiť“, v prípade, ak bola daná výpoveď, je začiatok plynutia tejto lehoty zhodný s uplynutím výpovednej doby, pretože s okamihom uplynutia výpovednej doby zákon spojuje skončenie pracovného pomeru. 12. V posudzovanom prípade žalobou napadnutá výpoveď bola žalobkyni riadne doručená zo strany zamestnávateľa 27. septembra 2023. Dvojmesačná výpovedná doba teda začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. od 1. októbra 2023, a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, čiže 30. novembra 2023 (porov. § 62 ods. 4 a ods. 7 ZP). Pracovný pomer medzi stranami sa teda mal skončiť - ako už bolo vyššie uvedené - uplynutím výpovednej doby 30. novembra 2023, z čoho následne vyplýva, že podľa zásad počítania lehôt v zmysle § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka posledný deň (teda koniec) dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pripadol na utorok 30. januára 2024, t. j. na pracovný deň, ktorý sa o dva mesiace neskôr číslom zhoduje s dňom, keď sa mal pracovný pomer žalobkyne skončiť. Pokiaľ predmetná určovacia žaloba žalobkyne bola doručená súdu až 31. januára 2024, je potrebné skonštatovať, že žalobkyňou bola podaná oneskorene, teda po márnom uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na jej podanie.
13. So zreteľom na citovanú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nie je preto správny právny názor uvádzaný žalobkyňou, že za „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť“ a od ktorého sa následne odvíja koniec lehoty na uplatnenie práva domáhať sa žalobou určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, sa v prípade dania výpovede považuje až deň, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, teda v danom prípade nie 30. november 2023, ale až 1. december 2023, v dôsledku čoho by posledný deň tejto lehoty pripadol na 1. februára 2024. Pracovný pomer medzi sporovými stranami totižto v deň 1. decembra 2023 už netrval a výpovedná doba v tento deň už neplynula, a preto nemožno tento deň právne kvalifikovať ako „deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť“ (k tomu porov. § 62 ods. 1 ZP, podľa ktorého „ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby“). Nesprávnosť žalobkyňou prezentovaného právneho názoru tiež možno dovodiť aj z tej skutočnosti, že žalobkyni za deň 1. decembra 2023 už nepatrí mzda (resp. jej náhrada v prípade existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa). 14. Preklúziou sa rozumie zánik práva v dôsledku toho, že oprávnený subjekt svoje právo neuplatnil v stanovenej lehote. Preklúzia práva nastáva len v zákonom taxatívne vymenovaných prípadoch (porov. § 36 ZP), medzi ktoré je zaradené aj právo zamestnanca a zamestnávateľa uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Základným účelom preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby jedna strana týchto právnych vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Pri preklúzii dochádza k zániku práva ako celku a súd na ňu musí prihliadnuť z úradnej povinnosti (ex offo); pri premlčaní - na rozdiel od preklúzie - nezaniká právo ako celok, ale zaniká len právny nárok, t. j. jeho súdna vymáhateľnosť. Prekluzívne lehoty nemôžu ani spočívať, ani sa prerušiť a ich zmeškanie nemožno odpustiť. Včasné neuplatnenie práva v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote je zo zákona (ex lege) vždy spojené so zánikom práva, a to bez ohľadu na dôvody, pre ktoré sa toto právo nemohlo či nestihlo včas uplatniť. 15. Konkludujúc uvedené súd uzatvára, že žalobkyňa svoje právo domáhať sa žalobou na súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede z 27. septembra 2023 neuplatnila v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa jej pracovaný pomer mal skončiť, t. j. najneskôr do 30. januára 2024, a preto márnym uplynutím tohto dňa jej označené právo zaniklo a predmetná výpoveď ako právny úkon zrušujúci pracovný pomer medzi sporovými stranami sa stal vo svojich dôsledkoch účinným. Keďže na zánik práva je súd v zmysle § 36 ZP povinný vždy prihliadnuť, žalobu žalobkyne doručenú súdu až 31. januára 2024 v časti domáhajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako nedôvodnú zamietol. 16. Žalobkyňa sa podanou žalobou zároveň domáhala i náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru „za 36 mesiacov“. Pokiaľ však súd zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako nedôvodnú, znamená to, že pracovný pomer sa medzi sporovými stranami skončil platne (a to na základe výpovede z 27. septembra 2023 uplynutím výpovednej dobu ku dňu 30. novembra 2023), a preto žalobkyni - z logiky veci - nemohli vzniknúť a ani nevznikli žiadne nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, a teda ani nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP. Z tohto dôvodu súd ako neopodstatnenú zamietol žalobu žalobkyne aj v časti domáhajúcej sa tohto nároku na náhradu mzdy. 17. Súd podľa § 185 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zamietol všetky návrhy oboch sporových strán na vykonanie dokazovania výsluchmi sporových strán, výsluchmi označených svedkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi inými, než sú uvedené v bode 4. odôvodnenia tohto rozsudku, a to z dôvodu, že pre zistenie relevantného skutkového stavu boli so zreteľom na právnu stránku prejednávanej veci - charakterizovanú oneskoreným podaním predmetnej určovacej žaloby po márnom uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty, čo spôsobuje právny následok v podobe straty práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na ktorú je súd povinný ex offo prihliadnuť a vždy vedie k zamietnutiu takejto žaloby - nepotrebné a nadbytočné. 18. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v konaní plný procesný úspech, preto jej proti neúspešnej žalobkyni - nezistiac žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP), ktoré napokon v konaní neboli tvrdené ani preukazované - vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania žalovanej, ktorú jej žalobkyňa bude povinná zaplatiť, rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Mestskom súde Bratislava IV. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.