Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/69/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617200696 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617200696.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Agro Building s.r.o., so sídlom Andovská dolina 1160/9031, 940 02 Nové Zámky, IČO: 45 906 211, proti žalovanému: Lesný komposesorát pozemkové spoločenstvo Partizánska Ľupča, so sídlom Partizánska Ľupča č. 663, Partizánska Ľupča, 032 15, IČO: 14 224 143, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, so sídlom H. sv. G. XX/X, XXX XX S., v konaní o zaplatenie 93.821,22 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/15/2017-179 zo dňa 29.9.2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/15/2017-179 zo dňa 29.9.2017 p o t v r d z u j e . Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). Podľa výroku II. rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu 100%, o výške náhrady trov konania, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému, bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku po vykonanom dokazovaní, aplikácii ust. § 2, § 261, § 268, § 265, § 378, § 379 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 9, § 19 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, ust. § 37, § 663, § 664, § 665 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalobu žalobcu je nevyhnutné zamietnuť. Poukázal na to, že strany sporu sú právnické osoby a ich záväzkový vzťah upravuje Obchodný zákonník, lebo sa považujú za podnikateľov podľa § 2 ods. 1, 2 písm. a), § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka - žalobca a podľa § 2 ods. 1, 2 písm. c), § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 9 ods. 13, § 19 ods. 1 písm. b), ods. 2, 3 zákona č. 97/2013 Z.z. - žalovaný. Pozemkové spoločenstvo môže prenajímať spoločné nehnuteľnosti, a tým vykonávať podnikanie na spoločnej nehnuteľnosti, čo umožňuje zákon o pozemkových spoločenstvách. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o nájme (I. - z dôvodu neurčitosti a z dôvodu, že žalovaný nebol vlastník prenajímaných nehnuteľností) a uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť škodu žalobcovi, z dôvodu neplatnosti zmluvy spôsobenej žalovaným v sume 93.821,22 Eur (II.). 2. Okresný súd uviedol, že nebolo sporné, že dňa 31.1.2013 žalobca v právnom postavení nájomcu a žalovaný v právnom postavení prenajímateľa podpísali a tak prejavili vôľu uzavrieť zmluvu o nájme. Zmluvou sa prenajímateľ zaviazal prenechať nájomcovi na dobu určitú od 1.2.2013 do 31.1.2038 predmet nájmu. Účel nájmu bol chov rýb (článok 1). Podľa čl. 3 zmluvy sa nájomca zaviazal opraviť - obnoviť dielo na vlastné náklady so súhlasom prenajímateľa, zaviazal sa predmet nájmu užívať na chov rýb, udržiavať dielo, brehy a priľahlé plochy a na realizáciu MVE (malej vodnej elektrárne). Nájomca sa zaviazal platiť nájomné. Dohodnutý predmet nájmu bol v článku 2 bod 1. zmluvy „nehnuteľnosti vedené Správou katastra v Liptovskom Mikuláši, nachádzajúce sa v Okrese Lipt. Mikuláš Obci Partizánska Ľupča katastrálnom území S. R. a to najmä hrádzu tajchu a na parcelách: - parc. č. 3302 - vodná plocha, - parc. č. 3043, 3044, 3045, 3042, 3034 - zastavaná plocha, výusť nad hrádzou a ochranné pásmo 10 m okrem lesného porastu.“ Podľa článku 2 bod 2. zmluvy „Prenajímateľ prenecháva nájomcovi do nájmu nehnuteľnosti presne špecifikované v predchádzajúcom odseku tohto článku zmluvy a to ich časť ktorých plocha bude presne špecifikovanú podľa geometrického plánu. Geometrický plán vyhotoví nájomca a bude tvoriť prílohu tejto zmluvy.“ Okresný súd ďalej poukázal, že nájomné bolo dojednané v článku 5 zmluvy za pozemok pod zaplavenou plochou s ochranným pásmom, výusť pod hrádzou s tým, že výmera bude určená v geometrickom pláne a hrádzu tajchu vo výške 0,30 Eur/m2/rok. Dňa 10.1.2014 svojím podpisom prejavili strany sporu vôľu uzavrieť Dodatok č. 1 k zmluve o nájme, ktorým „upravili“ znenie čl. 2 „1. Prenajímateľ je spoločenstvo vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti s právnou subjektivitou ... a osobou oprávnenou prenechať nájomcovi do nájmu nehnuteľnosti evidované Správou katastra Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor nachádzajúcich sa v katastrálnom území S. R. vedených ako parcely súboru E-parc. č. KNE 5094 o výmere 12.157 m2 lesné pozemky, parc. č. KNE 5100 o výmere 3924 m2 tr. porasty a parc. č. KNE 5093 o výmere 50.835 m2 lesné pozemky, z ktorých boli vytvorené geometrickým plánom geodeta Ing. Ján Benikovský číslo plánu 40003337-33/2100 overeného dňa 11. 06. 2013 pod č. 490/2013 bývalou Správou katastra v Liptovskom Mikuláši. Novovytvorené parcely súboru C - plochy sú záväzne pre obe zmluvné strany, pri riešení ďalších právnych úkonov medzi zmluvnými stranami a zapísaní na katastri nehnuteľnosti po vybudovaní diela.“ Okresný súd uviedol, že žiadna zo strán nepredložila geometrický plán, ktorý mal byť prílohou zmluvy, ani doklady preukazujúce vlastníctvo k prenajímaným nehnuteľnostiam, a to spôsobom umožňujúcim stotožnenie s predmetom nájmu. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že v čase uzavretia zmluvy prebiehalo ROEP a skutočnosť, že podľa zmluvy o nájme v znení jej dodatku č. 1 predmetom nájmu už nebola hrádza tajchu (od 10.1.2014). Pre nájomcu takáto zmluva bez hrádze tajchu stratila akýkoľvek hospodársky význam. Obidve strany sporu tvrdili neplatnosť zmluvy pre jej neurčitosť vo vzťahu k predmetu nájmu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o nájme sú „1. predmet nájmu a 2. nájomné a jeho výška. Určenie predmetu nájmu bolo esenciálnou náležitosťou zmluvy v okamihu uzavretia zmluvy, teda musí byť špecifikovaný pri uzavretí zmluvy. K špecifikácii nemôže dôjsť až po uzavretí nájomnej zmluvy. V čase uzavretia zmluvy 31.1.2013 medzi stranami sporu predmet nájmu nebol špecifikovaný tak, aby ho bolo možné jednoznačne určiť vo vzťahu k výmere pozemku a jeho umiestnenia v reálnom priestore, t.j. na mieste samom. Nielenže boli pozemky popisované bez uvedenia veľkosti prenajímanej plochy a označené iba číslami parciel, ktoré bez ďalších údajov nebolo možné nezameniteľne identifikovať, ale v zmluve zmluvné strany výslovne uviedli, že špecifikácia predmetu nájmu bude vyhotovená v geometrickom pláne, ktorý zaobstará nájomca (žalobca), ktorý sa stane prílohou zmluvy. Uvedené malo nadväznosť na druhú podstatnú náležitosť zmluvy - nájomné - odplatnosť. Zmluvné strany prejavili vôľu dohodnúť sa na výške nájomného, ktorá bola viazaná na predmet nájmu. Ak v zmluve absentovala podstatná náležitosť, takáto zmluva je absolútne neplatná. Zmluva o nájme v znení Dodatku. č. 1 bola absolútne neplatný právny úkon pre neurčitosť podstatných náležitostí zmluvy o nájme. 3. Okresný súd uviedol, že podľa Čl. 17 CSP postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a koná hospodárne. Žalobca tvrdil neplatnosť zmluvy aj z dôvodu, že žalovaný nemal právo nakladať - spravovať nehnuteľnosti a žalobca sa dobromyseľne domnieval, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľností. Na základe listu žalovaného z 24.8.2015 - oznámenie o neplatnosti nájomnej zmluvy (čl. 16 - 17) sa žalobca dozvedel túto skutočnosť. Ak bol právny úkon absolútne neplatný, čo i len z jedného dôvodu svedčiaceho neplatnosti právneho úkonu podľa právnych predpisov, nebolo dôvodné dokazovať ďalšie dôvody neplatnosti právneho úkonu, najmä ak si vyžadovali ďalšie dokazovanie, ktoré predlžuje čas konania a zvyšuje náklady strán sporu v rozpore so základnými princípmi CSP. Okresný súd považoval za potrebné uviesť, že oprávnenie nakladať s nehnuteľnosťami, resp. vlastnícke právo prenajímateľa v čase uzavretia zmluvy úzko súvisí s neurčitosťou predmetu nájmu, ktorými sú nehnuteľnosti. Kým pozemky, ktoré boli predmetom nájmu v nájomnej zmluve, nebolo potrebné identifikovať všetkými údajmi vyžadovanými katastrálnymi predpismi, ak sú vymedzené dostatočne určitým spôsobom pre účely nájomnej zmluvy, pri skúmaní vlastníckych vzťahov však musia byť identifikované. Predmet nájmu nebol dostatočne určený v čase uzavretia zmluvy o nájme pre účely zmluvy o nájme, preto nebol dostatočne určitý pre účely skúmania vlastníckeho práva žalovaného a stotožnenie (identifikácia) predmetu nájmu sa tým vylučuje. Výsledkom pokračovania v konaní týmto smerom podľa názoru okresného súdu by bolo dokazovanie ďalšieho dôvodu ne/platnosti zmluvy, hoci v tom čase už bolo preukázané, že zmluva je absolútne neplatný právny úkon. S tým súvisela aj argumentácia žalobcu, že bol uvedený do omylu žalovaným (§ 49a Občianskeho zákonníka). V prípade uvedenia do omylu však ide o právny úkon, ktorý by žalovaný neurobil, ak by mal dostatok informácií, ale v zásade by mal vykazovať znaky platného právneho úkonu, to znamená, že nesmú absentovať podstatné náležitosti zmluvy. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci okresný súd nezistil splnenie podmienok na aplikáciu ustanovení o konaní žalovaného v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku (zneužitie práva tzv. šikana, keď účelom nebola realizácia vlastných hospodárskych oprávnených záujmov a hospodárskeho cieľa determinovaného obchodným záväzkom, ale snaha výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu; žalovaný nezískal žiadny prospech zo záväzkového vzťahu so žalobcom a ani inak) a dobrými mravmi (ide o správanie, ktoré nemožno podriadiť pod inú právnu normu, ale musí byť v každom prípade konkretizované, aby bolo možné posúdiť, či vyvolali neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka). 4. Okresný súd v ďalšom uviedol, že neplatnosť zmluvy súd riešil ako prejudiciálnu vo vzťahu k tvrdenému nároku na náhradu škody. Obchodný zákonník sa spravuje zásadou profesionality vyžadovanou v konaní pri obchodných záväzkových vzťahoch. Kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený, ibaže táto osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela (§ 268 Obchodného zákonníka). Ide o špeciálnu mimozmluvnú zodpovednosť, ktorá ma objektívny charakter s uvedením liberačného dôvodu. Povinným subjektom je ten, kto spôsobil neplatnosť zmluvy. Oprávnená osoba je ten, komu bol právny úkon určený. Nájomná zmluva bola dvojstranný právny úkon. Podľa vyjadrenia strán zmluvu formuloval advokát JUDr. Imrich Hronček, ktorý podľa žalobcu zastupoval žalovaného a podľa žalovaného zastupoval žalobcu i žalovaného. Zástupca JUDr. Imrich Hronček vypracoval nájomnú zmluvu, doručil ju na podpis žalobcovi, ktorý ju podpísal a poslal späť na podpísanie druhej strane - žalovanému, čo bolo zistené z výpovede štatutára žalobcu a čo ani nebolo medzi stranami sporné. Návrh nájomnej zmluvy prvý podpísal žalobca, mal možnosť oboznámiť sa dôkladne s celým obsahom zmluvy. Argument, že dôveroval žalovanému v tomto prípade neobstojí. Takýto laxný prístup k výkonu svojich práv a povinností nemožno pripísať v neprospech druhej strany. Netvrdil, že do zmluvy sa dostali ustanovenia, na ktorých sa nedohodli. Zmluva bola formulovaná, vrátane jej obsahu, podľa vyjadrenia vôle obidvoch strán. V žalobe žalobca uviedol, že dal vyhotoviť geometrický plán, aby boli jasne vytýčené hranice nehnuteľností a teda výmera prenajímaného pozemku nielen kvôli vydaniu nevyhnutných povolení na realizáciu zamýšľanej stavby, respektíve jej rekonštrukciu, ale i kvôli presnému výpočtu nájomného ako nevyhnutnej náležitosti pre prijatie žiadosti Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR o čerpaní prostriedkov z EÚ, ktoré mali žalobcovi sčasti vyrovnať investované náklady, ktorá v dôsledku konania žalovaného nebola schválená. Žalobca preto disponoval rovnakými informáciami ako žalovaný. Účelom geometrického plánu bolo okrem vytýčenia hraníc vytvorenie parciel na pozemkoch, ktorý by bol takto následne spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností. Podľa záveru okresného súdu strany sporu rovnakou mierou prispeli k neplatnosti zmluvy a nebol právny dôvod na označenie žalovaného za osobu, ktorá spôsobila neplatnosť právneho úkonu. Tieto zistené skutočnosti spôsobili absenciu predpokladov zodpovednosti, a to 1. spôsobenie neplatnosti právneho úkonu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi 1. a 2., práve pre nesplnenie už prvého predpokladu. Z týchto záverov okresného súdu žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody. Okresný súd žalobu zamietol ako celok, hoci žalobný petit pozostával z dvoch výrokov. Okresný súd riešil neplatnosť zmluvy ako prejudiciálnu vo vzťahu k výroku o splnení povinnosti § 137 písm. a) CSP. O určení právnej skutočnosti, a to neplatnosti zmluvy (§ 137 písm. d) CSP - § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka) okresný súd by rozhodoval vtedy, ak by to vyplývalo z osobitného predpisu. Žiadny právny predpis neupravuje rozhodovanie o určení neplatnosti zmluvy o nájme, keďže takými sú napríklad rozhodovanie o určení neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 131 Obchodného zákonníka, žaloba o určenie neplatnosti výpovede zmluvy o nájme podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka a podobne). 5. O trovách súdneho konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Úspešný bol žalovaný, ktorému bola voči žalobcovi priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne okresný súd samostatným uznesením. Okresný súd uviedol, že nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by náhradu trov konania nepriznal podľa ust. § 257 CSP. 6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalobca namietal, že okresný súd neskúmal tvrdenia žalobcu a nevysporiadal sa s navrhnutými dôkazmi, resp. vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne, v dôsledku čoho nesprávne vyhodnotil i skutkový stav a podanú žalobu zamietol s konštatovaním, že obe strany rovnakou mierou prispeli k neplatnosti zmluvy, ako aj, že nebol právny dôvod na označenie žalovaného za osobu, ktorá spôsobila neplatnosť právneho úkonu. Okresný súd bližšie nezdôvodnil otázku prípadnej neplatnosti zmluvy z dôvodu uvedenia do omylu žalobcu zo strany žalovaného. Žalobca navrhol okresnému súdu vykonať dôkaz - vyžiadať správu z Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, ohľadom získania informácie, či v čase podpisu nájomnej zmluvy bolo možné z katastra nehnuteľností zistiť, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností, resp. kto je oprávnený s týmito nakladať. Okresný súd tento dôkaz nevykonal, no napriek tomu konštatuje laxný prístup žalobcu pri podpise zmluvy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, z 30.09.2010, z ktorého vyplýva, že nevykonaním navrhnutého dôkazu bol žalobca postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Žalobca poukázal na ust. § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na overenie tvrdení žalovaného ohľadom možnosti žalobcu zistiť v čase podpisu zmluvy vlastnícke práva k sporovým nehnuteľnostiam, a teda nevyhnutné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nedokázal si v dôsledku toho urobiť náležitý obraz o vierohodnosti i ostatných tvrdení žalovaného a znevýhodnil pozíciu žalobou, keď zasiahol do jeho práva na spravodlivý súdny proces. 7. Žalobca zvýraznil, že pokiaľ by ho žalovaný neuviedol do omylu ohľadom tej skutočnosti, že je kompetentný na prenájom sporných nehnuteľností, žalobca by nájomnú zmluvu neuzatvoril a nespustil by jednotlivé úkony s ďalším nájmom nehnuteľností súvisiace, bez ktorých by k realizácii nájmu nemohlo dôjsť. Poukázal na čl. 2 nájomnej zmluvy, z ktorej vyplýva, že žalovaný ako prenajímateľ zdôraznil svoje oprávnenie prenechať nehnuteľnosti do prenájmu žalobcovi ako nájomcovi, a zároveň žalovaný špecifikoval prenajaté nehnuteľnosti. Bol to žalovaný, kto zaslal žalobcovi listinu - Neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu, že nie je vlastníkom, ani oprávneným na prenájom sporných nehnuteľností. Bol to žalobca, ktorý požiadal o súčinnosť žalovaného ohľadne vyriešenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V rámci zmluvného vzťahu bol určujúcou osobou JUDr. Hronček, ktorú osobu okresný súd ako dôkaz nevypočul, pričom bola zaslaná listina o neplatnosti Nájomnej zmluvy, uzavretej dňa 31.01.2013. Žalobca mal záujem vyriešiť situáciu a zasielal žiadosť o prenájom tajchu z 27.11.2015, no zo strany žalovaného nebola žiadna reakcia i napriek tomu, že žalovaný mal vedomosť, že v dôsledku tohto postupu žalobca príde o príspevok z PPA. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu, že tu absentujú predpoklady zodpovednosti za škodu na strane žalovaného. Práve z konania žalovaného mal žalobca za to, že je vlastníkom, resp. že je oprávnený dať sporné nehnuteľnosti do nájmu a že tieto skutočnosti vie pre prípad potreby preukázať. Žalovaný však žalobcu uviedol do omylu a v čase, keď od žalovaného potreboval súčinnosť, tak mu nebola poskytnutá, naopak žalovaný uviedol, že oprávnenie na prenájom sporných nehnuteľností nemá, v dôsledku čoho žalobcovi vznikla škoda vo výške nákladov investovaných do úkonov nevyhnutných pre ďalší nájom sporných nehnuteľností. Žalobca podpísal nájomnú zmluvu a zrealizoval všetky úkony v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola v danom prípade rozhodujúca a osoba, ktorej bol tento právny úkon určený, teda žalovaný, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Ak by aj bol žalovaný oprávnený na prenájom sporných nehnuteľností, na preukázanie predmetnej skutočnosti žalobcovi neposkytol súčinnosť, a s týmto ohľadom uvedeného ďalej nekomunikoval, naopak uviedol, že s tajchom už má iné plány. 8. Zodpovedným subjektom za takýto stav podľa názoru žalobcu bol žalovaný. Nasvedčuje tomu i správanie sa žalovaného, ktorý najskôr uzavrel nájomnú zmluvu, neskôr dodatok k zmluve, ktorými potvrdzuje svoje oprávnenie predmet nájmu prenajímať a následne oznámi žalobcovi, že nájomná zmluva je absolútne neplatnou a ďalší nájom sporných nehnuteľností neumožní. Práve pre takéto konanie žalovaného žalobca nenávratne stratil možnosť refinancovania jemu vzniknutých nákladov. Okresný súd k časti nároku uplatneného žalobou, a to k vymáhanej škode nezaujal žiadne stanovisko k jej vyčísleniu, len stroho skonštatoval, že žalobu žalobcu ako celok zamietol. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že konajúci súd poukazuje na zákon č. 97/2013 Z.z., ktorý v čase podpísania Nájomnej zmluvy, teda dňa 31.01.2013 nebol platný ani účinný, pretože platnosť nadobudol až od 24.03.2013 a účinnosť od 01.05.2013. Ak žalovaný nemal predmet nájmu vo vlastníctve, uvedené neznamenalo, že nemal právo na jeho prenajatie. Ak žalovaný na jednej strane tvrdil, že žalovaný bol oprávnený na prenajatie sporného predmetu nájmu, nemôže na druhej strane tvrdiť, že žalobca mal mať vedomosť o tom, že žalovaný nie je vlastníkom predmetu nájmu, a teda byť v tejto veci nedobromyseľný. Žalobca namietol spôsob vykonávania, hodnotenia dôkazov pred okresným súdom. Podľa žalobcu pri dokazovaní okresný súd pochybil, ak prehliadol nesúlad vo výpovediach žalovaného, nevyhodnotil listinné dôkazy a nevykonal navrhované dôkazy pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný sa nestotožnil s tým, že všetky navrhnuté dôkazy mohli byť navrhnuté už pred pojednávaním v rámci vyjadrení podľa ust. § 167 CSP. V danom prípade okresný súd žalobcovi nedoručil vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 20.03.2017. Toto doručil až následne dňa 14.08.2017. Žalobca poukázal na to, že okresný súd nepostupoval podľa ust. § 167 ods. 3 a ods. 4 CSP. Podľa názoru žalobcu okresný súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ak nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe, resp. nebolo žalobcovi doručené následné vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu a nebolo žalobcovi umožnené na základe neho predložiť či navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy, a to ani následne na konanom pojednávaní dňa 04.09.2017, bolo súdom porušené právo žalobcu vyjadrovať sa k dôkazom, resp. navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Okresný súd podľa názoru žalobcu uprednostnil rýchlosť konania na úkor zásady zákonnosti, príp. zásady materiálnej pravdy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 zo dňa 19.12.2001. Žalobca vyslovil názor, že konanie pred okresným súdom neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania. 9. K zodpovednosti za škodu žalobca poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa právnej úpravy v zmysle Občianskeho zákonníka. I keď zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu v obchodno-právnych vzťahoch je postavená na objektívnom princípe (bez ohľadu na zavinenie), niet rozumného dôvodu, pre ktorý by v oblasti jedného odvetvia súkromného práva, akým je obchodné právo, mala byť vedomosť o neplatnosti právneho úkonu spájaná s vylúčením zodpovednosti za škodu spôsobenú touto neplatnosťou, zatiaľ čo v inom odvetví súkromného práva, akým je občianske právo, by takýto následok nemala mať. Žalobca uviedol, že ak je základ nároku daný, t.j. neplatná nájomná zmluva a dodatok k nájomnej zmluve, tak spornou bola iba výška škody. V súvislosti so škodou žalobca poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. decembra 2009. 10. Žalobca namietal, že okrem toho, že okresný súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, čo malo za následok nesprávne zistenie skutkového stavu veci, túto aj nesprávne právne posúdil. Žalobca má za to, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je nedostatočné a nezodpovedá požiadavkám podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu narúša princíp právnej istoty, a tým aj práva žalobcu. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalobca považoval rozhodnutie okresného súdu za nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené. I napriek tomu, že žalobca preukázal svoj nárok, uplatnenú škodu, okresný súd žalobu zamietol. Okresný súd sa náležite nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca nemal v čase podpísania nájomnej zmluvy možnosť overiť si vlastnícky vzťah k sporným nehnuteľnostiam, resp. jeho oprávnenie disponovať s predmetom nájmu. Okresný súd nepreskúmal tvrdenia žalovaného, v ktorých si protirečil, a súčasne okresný súd nezobral do úvahy otázku neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu uvedenia do omylu zo strany žalovaného a nezaoberal sa ani samotnou výškou škody, ktorú náležite nezdôvodnil. Okresný súd nepostupoval podľa ust. § 167 CSP a žalobcovi znemožnil právo na spravodlivý súdny proces. Okresný súd sa nevysporiadal s návrhom strán sporu na doplnenie dokazovania, náležite nezdôvodnil prečo návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel, a obmedzil sa len na strohé konštatovanie nezodpovedajúce náležitému právnemu posúdeniu. Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a vyhovieť žalobe, eventuálne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súčasťou doloženého odvolania bol geometrický plán č. 40003337-33/2013 na č.l. 210-215 spisu. 11. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 05.11.2017. Žalovaný poukázal na rozsah odvolacích dôvodov žalobcu v spojení s ust. § 379 písmena a) CSP s tým, že žalobca neuviedol odvolacie dôvody k správnosti záverov okresného súdu, ktoré viedli k zamietnutiu žalobného petitu, v súvislosti s neplatnosťou zmluvy. Žalobca odvolaním namieta nevykonanie dôkazov. Táto skutočnosť nevykonania dôkazov sama o sebe nemôže viesť k záveru o porušení práv žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Podľa priebehu konania pred okresným súdom nevyplýva, že by bol žalobca postavený do nevýhodnejšej pozície ako žalovaný. Žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý zdôvodnil nevykonanie navrhnutých dôkazov. Ak okresný súd skonštatoval neplatnosť právneho úkonu ako uzavretej zmluvy z dôvodu jej absolútnej neplatnosti pre neurčitosť v podstatných náležitostiach zmluvy, tak nebol dôvod, aby boli zisťované aj ďalšie dôvody neplatnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že žalovaný nebol v čase uzavretia nájomnej zmluvy oprávnený mu predmet nájmu prenajať. Z neplatnej nájomnej zmluvy nevyplýva žiaden záväzok prenajímateľa poskytnúť akúkoľvek súčinnosť vo vzťahu k vybavovaniu nenávratného finančného príspevku alebo akokoľvek mu v tomto smere dopomôcť. Dodatkom č. 1 zo dňa 10.01.2014 k Zmluve o nájme nehnuteľnosti sa z predmetu nájmu vypustila hrádza tajchu, keďže v upravenom znení Dodatku č. 1 o tejto stavbe niet ani zmienky. Žalobcom uplatnený nárok pozostáva z prevažnej časti z nákladov, ktoré mal tento vynaložiť na projekt súvisiaci s vypracovaním žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, hoci bolo nesporné, že žalovaný Zmluvou o nájme nehnuteľnosti zo dňa 31.01.2013 v znení Dodatku č. 1 k Zmluve o nájme nehnuteľností zo dňa 10.01.2014 neprenajal ako predmet nájmu žalobcovi žiadny objekt, ktorý by bol spôsobilý alebo mohol byť predmetom žiadosti o NFP, resp. na ktorý by žalobca mohol žiadať čerpanie prostriedkov z EÚ. Finančný príspevok nie je obligatórny, ale fakultatívny typ nároku, ktorý by poľnohospodárska platobná agentúra nemusela priznať, aj keby žalobca splnil všetky podmienky. V rámci dokazovania žalobca nepredložil dôkaz o neposkytnutí nenávratného finančného príspevku, resp. zamietavé rozhodnutie vo vzťahu k prestavbe predmetu nájmu, pretože v spise sa nachádza iba rozhodnutie o neposkytnutí príspevku za automobil. Žalovaný poukázal na obsah odvolania žalobcu, podľa ktorého žalobca dopĺňa skutkové tvrdenia, čo je v rozpore s ust. § 366 CSP. Žalobca predkladal nové dôkazy a nové tvrdenia bez toho, aby sa zaoberal relevanciou ich prípustnosti. K uplatnenému nároku na náhradu škody poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/126/2009. Vzhľadom k nedôvodnosti odvolania žalobcu žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie. 12. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 05.11.2017 zaslal vyjadrenie žalobca v podaní zo dňa 30.11.2017. To, že neboli vykonané dôkazy, bolo zásahom do práv žalobcu, pretože v predmetnom spore sa nepreukazovala len neplatnosť zmluvy, ale aj vznik škody na strane žalobcu. Ak žalobca nepredložil potrebné dôkazy v konaní pred okresným súdom, tak uvedené bolo zapríčinené nezákonným postupom okresného súdu, kedy žalobca nemal včas doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.03.2017 a následne okresný súd nepostupoval podľa ust. § 167 ods. 3, 4 CSP. Okresný súd v rozpore so zákonnou úpravou nedoručil žalobcovi následné vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu a neumožnil mu na základe neho predložiť či navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy, a to ani následne na konanom pojednávaní dňa 04.09.2017, čím porušil právo žalobcu vyjadrovať sa k dôkazom, resp. navrhovať dôkazy na preukázanie tvrdení. Žalobca zotrval na tom, že konanie pred okresným súdom neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania. Nebolo pravdou vyjadrenie žalovaného, že by žalobca v odvolaní dopĺňal skutkové tvrdenia a dopĺňal nové dôkazy. Ak k odvolaniu bol pripojený geometrický plán ako dôkaz, tak len z toho dôvodu, že na nedoloženie geometrického plánu poukázal okresný súd v rámci svojho rozhodnutia, kedy malo byť z uvedeného zrejmé, že žalovaný nemal predmet nájmu vo vlastníctve. Žalobca predkladal v rámci odvolania len tie skutočnosti, ktoré už predniesol v prvoinštančnom konaní. Ak sa okresný súd nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca nemal v čase podpísania nájomnej zmluvy možnosť overiť si vlastnícky vzťah k sporným nehnuteľnostiam, resp. oprávnenie disponovať s predmetom nájmu, neskúmal tvrdenia žalovaného, v ktorých si protirečil, nezaoberal sa otázkou neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu uvedenia do omylu zo strany žalovaného, ani vzniknutou výškou škody, nepostupoval podľa ust. § 167 CSP a znemožnil žalobcovi právo na spravodlivý súdny proces, nevysporiadal sa s návrhom na doplnenie dokazovania, nezdôvodnil prečo dôkazy nevykonal a obmedzil sa len na strohé konštatovanie nezodpovedajúce náležitému právnemu posúdeniu, žalobca považoval rozsudok okresného súdu za arbitrárny, neodôvodnený, naviac nesprávnym procesným postupom žalobcovi boli znemožnené jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Okresný súd dospel pri vykonaní dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto žalobca zotrval na tom, aby bol rozsudok okresného súdu zmenený a žalobe vyhovené, eventuálne aby bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 30.11.2017 zaslal stanovisko žalovaný v podaní zo dňa 27.12.2017. Žalovaný zdôraznil, že rozhodnutie okresného súdu nie je arbitrárne, ale je riadne odôvodnené, zdôvodnené nevykonanie dôkazov. Okresný súd nie je povinný dať odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Nie je možné v rámci odvolacieho konania uvádzať nové tvrdenia, dokladať nové dôkazy, pretože je tu ust. § 366 CSP, ako aj vyjadrenie okresného súdu v rámci zisťovaného skutkového stavu, podľa ktorého žiadna zo strán nepredložila súdu geometrický plán, ktorý mal byť prílohou zmluvy, ani doklady preukazujúce vlastníctvo k prenajímaným nehnuteľnostiam. Odvolací súd sa novými dôkazmi a tvrdeniami nemôže zaoberať, pretože žalobca ich mohol predložiť pred skončením dokazovania a naviac, tieto nemajú pre vec meritórny význam. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť. 14. Postupom okresného súdu, a to úpravou zo dňa 03.01.2018 na č.l. 238 spisu bolo stanovisko žalovaného zo dňa 27.12.2017 doručené žalobcovi. 15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 16. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/69/2018-259 zo dňa 04.07.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 09.10.2018 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 17. Primárne krajský súd uvádza, že má spôsobilý predmet posudzovania, pretože rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním žalobcu má náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd právne relevantným spôsobom reagoval na všetky podstatné a rozhodné okolnosti danej sporovej veci v odôvodnení svojho rozsudku, keď vyjadril skutkové, ako aj právne okolnosti podstatné pre posúdenie žaloby žalobcu, zdôvodnil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. 18. Nevykonanie navrhnutých dôkazov žalobcom a zdôvodnenie ich nevykonania bolo v súlade s procesno-právnym predpisom, a to Civilným sporovým poriadkom, z ktorého v zmysle ust. § 185 ods. 1 CSP vyplýva, že je to súd, ktorý rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Postup okresného súdu zodpovedal tejto zákonnej úprave, ako aj Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, avšak je to len súd, ktorý rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy sporových strán na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak súd odmietne vykonať určitý dôkaz navrhnutý sporovou stranou, tak je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení uviesť, prečo takýto dôkaz navrhnutý sporovou stranou nevykonal, k čomu v danej sporovej veci zo strany okresného súdu došlo, keď zdôvodnil, prečo dôkazy označené žalobcom nevykonal. Ak okresný súd a následne aj krajský súd neakceptujú návrhy na vykonanie dokazovania, tak táto skutočnosť sama o sebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sporovej strany, naviac, ak záver okresného súdu o nevykonaní navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu mal základ v racionálnej úvahe konajúceho súdu, ktorá vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania. Práve pre túto racionálnu úvahu okresného súdu a jeho logické zhodnotenie, ktoré viedlo k postupu okresného súdu o nevykonaní dôkazov navrhnutých žalobcom, sa žalobca nemohol dostať do podstatne nevýhodnejšej pozície ako žalovaný. V podstate žalobca spôsobom a postupom konania pred okresným súdom nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu zákon priznáva, resp. ktoré právo mu umožňuje procesno-právny predpis - Civilný sporový poriadok, pretože toto svoje právo označovania dôkazov žalobca mohol zrealizovať, ktorý výkon práva bol naplnený, avšak pokiaľ okresný súd žalobcom označené dôkazy nevykonal a ich nevykonanie zdôvodnil, išlo už o štádium výkonu zákonného oprávnenia súdom, ktoré vyplýva z ust. § 185 ods. 1 CSP. 19. Krajský súd uvádza, že žalobca mal postupom okresného súdu vytvorené rovnaké možnosti uplatňovať svoje nároky ako strana žalovaná, t.j. tak žalobca, ako aj žalovaný mali rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňovali za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nedošlo ani k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je aj právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. K uvedenému zo strany súdu prvej inštancie došlo. Je potrebné poukázať na to, že z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodoval v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR, ktorým sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosť jej aktívnej účasti na konaní. 20. Krajský súd konštatuje, že ani postupom okresného súdu žalobcovi nebola znemožnená realizácia procesných oprávnení a ani nebola žalobcovi zmarená aktívna účasť na konaní. Krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu a so záverom, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/69/2017, z ktorého vyplýva, že pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Nedošlo ani k nesprávnemu postupu okresným súdom, ktorým by miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. K takémuto porušeniu práva na strane žalobcu v konaní pred okresným súdom nedošlo. 21. Žalobca ako odvolateľ v rámci postupu okresného súdu v odvolaní namietal porušenie ust. § 167 CSP v súvislosti s tým, že žalobcovi nebolo včas doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 20.03.2017, pretože toto malo byť žalobcovi doručené až následne dňa 14.08.2017, v dôsledku čoho podľa tvrdení žalobcu tento nemal umožnené predložiť či navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy, a to ani následne na konanom pojednávaní dňa 04.09.2017, a tým malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu vyjadrovať sa k dôkazom, resp. navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, prípadne na rozporovanie tvrdení žalovaného. Tento odvolací dôvod žalobcu bol rovnako neopodstatnený. Okresný súd tvrdeným a namietaným postupom žalobcom, žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom, t.j. nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces a nedošlo ani k porušeniu ust. § 167 ods. 3, 4 CSP. Uvedený záver krajského súdu vyplynul z obsahu spisového materiálu, v ktorom je zachytený priebeh a postup konania súdu prvej inštancie. Vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.03.2017, ktoré sa nachádza na č.l. 94 až 95 spisu, spolu s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/15/2017-98 zo dňa 24. marca 2017, ktorým bol žalobca vyzvaný, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, doručenému okresnému súdu dňa 21.03.2017, ako aj uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, bolo doručené pôvodnému právnemu zástupcovi žalobcu, a to Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o., IČO: 47 551 372, v zmysle informácií o doručovaní správy, ktoré sa nachádzajú na č.l. 99 rub spisu. Predmetom doručovanej správy pôvodnému právnemu zástupcovi žalobcu bolo uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/15/2017-98 zo dňa 24. marca 2017, ako aj vyjadrenie žalovaného zo dňa 20.03.2017, s označením č.l. 94 podľa predmetu správy. K doručovaniu vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.03.2017 spolu s uznesením okresného súdu o možnosti vyjadrenia sa k nemu, uvedenia skutočností a ďalších dôkazov došlo formou elektronického doručovania podľa ust. § 29 a nasl. ustanovenia zákona č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), ktoré doručovanie v zmysle dokladov na č.l. 99 rub spisu zaznamenáva dátum 06.04.2017 v spojení aj s ust. § 82l zákona č. 301/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (krajský súd poukazuje na čl. 99 rub spisu, na dva doklady o doručení správy, keď na informáciu o prijatí správy na ÚPVS nadväzuje doklad, informácia o nedoručení správy z dôvodu uplynutia lehoty doručovania, t.j. nevyzdvihnutia zásielky v úložnej dobe pôvodným právnym zástupcom žalobcu). Pri doručovaní vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.03.2017 pôvodnému právnemu zástupcovi žalobcu v mesiaci apríl 2017, potom nebola na mieste obrana žalobcu ako odvolateľa, že k doručeniu tohto vyjadrenia žalovaného došlo až dňom 14.08.2017. 22. Krajský súd však k úplnosti pre mimo akúkoľvek pochybnosť uvádza, že aj v prípade doručenia vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.03.2017 pôvodnému právnemu zástupcovi žalobcu dňa 14.08.2017 (č.l. 134 spisu), za zisteného stavu doručovania tohto vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.03.2017 pôvodnému právnemu zástupcovi žalobcu už v mesiaci apríl 2017 v zmysle č.l. 99 rub spisu, nedošlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, resp. k nim uplatnenej námietky nemožnosti uviesť tvrdenia a označiť dôkazy. Podľa názoru krajského súdu aj od dátumu doručenia 14.08.2017, ktoré doručenie tvrdil žalobca ako odvolateľ, vo vzťahu ku ktorému krajský súd skonštatoval už doručenie v mesiaci apríl 2017, do termínu pojednávania pred okresným súdom dňa 04.09.2017, mal žalobca vytvorený dostatočný časový priestor s oboznámením sa vyjadrenia žalovaného zo dňa 20.03.2017, ku ktorému mal možnosť uvádzať skutočnosti, ako aj označovať dôkazy, ktorú možnosť, resp. právo žalobca nevyužil. Za daného procesného stavu preto v odvolacom konaní nebolo možné prihliadať na žalobcom tvrdené nové skutočnosti, označované nové dôkazy, ak išlo o novoty v rámci odvolacieho konania v zmysle ust. §366 CSP, u ktorých neboli preukázané zákonné podmienky k tomu, aby bolo možné na ne prihliadať. 23. V odvolacom konaní žalobca nepreukázal ani jeden z taxatívnych dôvodov vyplývajúcich z ust. § 366 CSP k tomu, aby až v podanom odvolaní uvádzané skutočnosti a dôkazy nepoužité v konaní pred súdom prvej inštancie sa mohli stať základom odvolacieho konania, preto krajský súd k novo uvádzaným tvrdeniam, k novo označenému dôkazu geometrického plánu č. 40003337-33/2013 neprihliadal a pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie v zmysle ust. § 383 CSP, pretože neboli splnené podmienky ani na zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom, ale ani na doplnenie dokazovania. 24. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd mohol vychádzať len z rozsahu a dôvodov podaného odvolania žalobcu a len z tých skutočností a dôkazov, ktoré nemali charakter novo tvrdených skutočností alebo označených dôkazov. Ak žalobca v odvolaní zo dňa 11.10.2017, vo vzťahu k záverom rozsudku okresného súdu neuvádzal iné dôvody, a to k spôsobu rozhodovania okresným súdom k formulovaným žalobným petitom o určenie neplatnosti zmluvy a uloženia povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 93.821,22 Eur s príslušenstvom, tak potom pri neexistencii odvolacích dôvodov žalobcu v tomto smere nemal Krajský súd v Žiline ako súd odvolací daný zákonný priestor k zhodnocovaniu žalovaných petitov, t.j. aby vyhodnocoval postup okresného súdu, ktorý žalobný petit o určenie neplatnosti zmluvy posudzoval ako otázku prejudiciálnu vo vzťahu k výroku o splnenie povinnosti. Podstatou podanej žaloby žalobcu zo dňa 30.01.2017 bolo tvrdenie a domáhanie sa žalobcu, aby súd určil neplatnosť Zmluvy o nájme nehnuteľnosti uzavretej medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom dňa 31.01.2013 (ďalej len „zmluva“) v znení Dodatku č. 1 k Zmluve o nájme nehnuteľnosti zo dňa 10.01.2014 (ďalej len „dodatok č. 1“), z ktorej neplatnosti žalobca odvodzoval svoj nárok na plnenie, a to o zaplatenie sumy 93.821,22 Eur spolu s príslušenstvom, s úrokom z omeškania z titulu vzniknutej škody pre neplatnosť zmluvy, ktorá mala byť zmluvou neplatnou pre konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, poctivým obchodným stykom a uvedením žalobcu do omylu žalovaným. Z tvrdení žalobcu v podanej žalobe, ako aj vyjadrení v konaní pred súdom prvej inštancie vyplývalo, že žalobný petit o náhradu škody mal základ v žalobcom tvrdenej neplatnosti zmluvy, určenia neplatnosti ktorej sa žalobca samostatným žalobným petitom domáhal popri žalobe o zaplatenie náhrady škody v sume 93.821,22 Eur s príslušenstvom. Za stavu aj žaloby o plnenie bol žalobca povinný preukázať naliehavý právny záujem v určovacom žalobnom petite, k čomu ak nedošlo, sa uvedené premietlo do vecne správneho výroku napadnutého rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby aj pri žalobnom petite o určenie neplatnosti zmluvy. 25. Okresný súd správne vyhodnotil neplatnosť zmluvy v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca v odvolacom konaní kládol dôraz na neplatnosť zmluvy pre omyl, do ktorého bol uvedený žalovaným, keď tento nebol vlastníkom prenajatých nehnuteľností, resp. nebol oprávnený prenajaté nehnuteľnosti spravovať, v dôsledku čoho vznikla na strane žalobcu škoda. Krajský súd zvýrazňuje to, čo vyjadril okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, a to zistenie neplatnosti zmluvy z dôvodu neurčitosti predmetu zmluvy, od ktorej neurčitosti bola následne spôsobená aj neurčitosť pri spôsobe dojednania odplaty - nájomného. Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným bola neplatná pre jej neurčitosť v predmete, z čoho racionálne vyvstal dôsledok, že ak bol neurčitý predmet zmluvy, tak zákonite nemohol byť riešený ani vlastnícky vzťah k predmetu zmluvy (vlastníctvo je možné vyhodnocovať len ak je určitým spôsobom vyjadrený predmet vlastníctva). Ak v zmluve bol neurčito vyjadrený predmet nájmu, tak z dôvodu takejto neurčitosti nie je možné vyhodnocovať ani vlastníctvo, a preto ani už s tým súvisiaci žalobcom tvrdený omyl, ktorý mal mať väzbu na vlastníctvo. 26. Krajský súd poukazuje na správnosť záverov okresného súdu, vyjadrených v odseku 9. napadnutého rozsudku, keď z titulu konštatovania neplatnosti zmluvy z dôvodu neurčitosti predmetu nájmu a na to nadväzujúcu neurčitosť dojednanej odplatnosti - nájomného, nebol dôvod vyhodnocovať i ďalšie dôvody neplatnosti. Predmet nájmu v čl. 2 zmluvy nebol určito vyjadrený, ak boli uvedené iba čísla parciel bez ďalších identifikačných údajov, keď naviac mal žalovaný ako prenajímateľ prenechať žalobcovi ako nájomcovi do nájmu nehnuteľnosti neurčito vyjadrené v bode 1. čl. 2 a z nich len časť - bod 2. čl. 2, ktorých plocha mala byť presne špecifikovaná geometrickým plánom vyhotoveným žalobcom ako nájomcom, ktorý dôkaz geometrického plánu k určitosti predmetu nájmu tak, ako správne uviedol okresný súd, nebol v konaní pred týmto súdom predložený ani žalobcom, ani žalovaným, ktorým by žalobca preukazoval určitosť predmetu nájmu. Z dôvodu, že v zmluve neboli určitým spôsobom dohodnuté podstatné náležitosti, a to predmet nájmu, na čo nadväzovala aj neurčitosť dojednanej odplaty - nájomného, tak takto uzavretý právny úkon, zmluva bola neplatným právnym úkonom, ktorú neplatnosť, ako vecne správne uzavrel okresný súd, spôsobili obidve zmluvného strany, t.j. tak žalobca ako aj žalovaný. Žalobca a žalovaný k právnemu úkonu neplatnej zmluvy mali postavenie podnikateľských subjektov, čoho si bol vedomý aj žalobca a rovnako aj žalovaný, keď žalobca v žalobe poukázal na ust. § 268 Obchodného zákonníka pri uplatnenom nároku na náhradu škody, ktorý tvoril predmet sporu. Práve z titulu tohto statusového postavenia, vyžadovanej profesionality v rovine obchodno-právnych vzťahov a skutočnosti, že zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorá je výsledkom prejavu vôle obidvoch zmluvných strán, nebolo možné dospieť k záveru, že neplatnosť zmluvy bola spôsobená len žalovaným, o ktorej neplatnosti žalobca nevedel, ak určitým spôsobom nebol vyjadrený predmet zmluvy. Do zmluvného vzťahu vstupoval žalobca a žalovaný. Zmluvu uzavreli i napriek okresným súdom konštatovanej neurčitosti predmetu zmluvy, na výsledku ktorého zmluvného vzťahu sa podieľal tak žalobca, ako aj žalovaný, t.j. obidve zmluvné strany vlastnou mierou prispeli k uzavretiu zmluvy bez splnenia zákonnej požiadavky jej určitosti v podstatných náležitostiach, preto nebol zákonný podklad pre vyhovenie žaloby žalobcu ani v žalobnom petite uplatnenej náhrady škody, ak neboli splnené zákonné predpoklady vyplývajúce z ust. § 268 Obchodného zákonníka, a to že by žalobca o neplatnosti zmluvy nevedel. Ak neplatnosť zmluvy bola spôsobená obidvoma zmluvnými stranami, tak zákonite nemožno v takomto prípade dovodiť porušenie povinnosti len jednou zmluvnou stranou ako jedného predpokladu zodpovednosti za škodu. Bol to žalobca a žalovaný, ktorí vstupovali do zmluvného vzťahu, preto správne postupoval okresný súd, ak nevykonal dôkaz výsluchom JUDr. Hrončeka, ktorý mal zastupovať tak žalobcu, ako aj žalovaného, v súvislosti s predmetnou zmluvou a jej formuláciou. Krajský súd má v zhode s okresným súdom za to, že neexistoval tu zmluvný ani zákonný podklad pre vyhovenie žalobcom uplatnenej náhrady škody, keď na obidvoch stranách zmluvy, t.j. tak na strane žalobcu, ako aj žalovaného je tu zákonom uložená povinnosť podľa ust. § 43 Občianskeho zákonníka, a to že ako účastníci zmluvy boli povinní dbať na to, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, čo nebolo splnené ani jednou zo zmluvných strán, t.j. ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaného. Okresný súd preto v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie na posúdenie sporovej právnej veci a nevykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom nedošlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Správne skutkové závery okresný súd aj správne právne posúdil. 27. Krajský súd k uplatnenému nároku na náhradu škody, za aplikácie ust. § 268 Obchodného zákonníka uvádza, že zodpovednosť za škodu podľa tohto zákonného ustanovenia je v pomere špeciality k ust. § 42 Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku je postavená na objektívnom princípe. Skutková podstata ust. § 268 Obchodného zákonníka však predpokladá „spôsobenie“ neplatnosti právneho úkonu zodpovednou osobou a pre prípadnú jej liberáciu „vedomosť“ poškodeného o neplatnosti právneho úkonu. Ide o zvláštny typ predzmluvnej zodpovednosti obsahujúci v sebe prvky určitého predpokladaného aktívneho konania zodpovednej osoby, ktorá neplatnosť právneho úkonu „spôsobila“. Pre záver o tom, či zmluvná strana neplatnosť právneho úkonu spôsobila, sú významné zvlášť okolnosti predzmluvného jednania strán o uzavretí zmluvy a otázkami možnej liberácie zodpovednosti za škodu podľa ust. § 268 Obchodného zákonníka sa súd zaoberá až po tom, keď dôjde k záveru, že zmluvná strana neplatnosť zmluvy spôsobila. V danej veci neplatnosť zmluvy spôsobili tak žalobca, ako aj žalovaný, pokiaľ v rámci kreovania zmluvného vzťahu vyjadrili neurčitým spôsobom predmet zmluvy, a to predmet nájmu (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 3473/2009). 28. Okresný súd v súvislosti s podanou žalobou a svojim rozhodnutím primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na podstatné okolnosti sporovej veci, v súlade s platným procesným poriadkom, pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu. Z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004 vyplýva ...„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Ďalej krajský súd poukazuje aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“. Okresný súd v napadnutom rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd, aby vyslovil iný záver v rámci odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než ktorý záver prijal okresný súd v napadnutom rozsudku, preto rozhodnutie okresného súdu vo vyvolanom odvolacom konaní bolo potvrdené ako vecne správne rozhodnutie. Krajský súd dodáva, že ak žalobcom nebol preukázaný základ uplatneného nároku na náhradu škody, potom zákonite nemohlo byť pristúpené k posudzovaniu jeho výšky, t.j. výšky uplatnenej škody. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.