Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/355/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616200877 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616200877.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ Mgr. A. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. N. XXX, 2/ K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. D., C. XXXX/XX, toho času bytom V. N. XXX, o zaplatenie 29.196,86 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/27/2016-70 zo dňa 25. apríla 2016, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žalovaní 1/, 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 8C/27/2016-70 zo dňa 25. 04. 2016 uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 28.277,20 eur, a to žalovaná 1/ spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne z istiny 27.050,79 eur od 01. 01. 2016 do zaplatenia a žalovaný 2/ s úrokom z omeškania 5,05 % ročne z istiny 27.050,79 eur od 24. 01. 2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.645,84 eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa voči žalovaným domáhal solidárneho zaplatenia istiny 29.196,86 eur spolu s úrokom 6,59 % ročne zo sumy 27.380,79 eur od 01. 01. 2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 28.879 eur od 01. 01. 2016 do zaplatenia na základe zmluvy o úvere zo dňa 13. 05. 2013. Súd vo veci rozhodol s poukazom na ust. § 1 ods. 3 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 13. 05. 2013, § 2 ods. 1, § 7 ods. 2, 3 zákona č. 310/92 Zb. o stavebnom sporení v platnom znení, § 53 ods. 9, § 563, § 564, § 565, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 6 písm. d/, § 497, § 502 ods. 1 vety prvej, § 503 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Súd mal listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca so žalovanými dňa 13. 05. 2013 uzatvoril zmluvu o úvere, ktorej predmetom je poskytnutie medziúveru 27.500,- eur. Žalovaným bol medziúver vyplatený po kompenzácii s poplatkom za spracovanie úveru 330,- eur sumou 27.170,- eur dňa 16. 05. 2013. Žalovaní plnili svoje záväzky z tohto zmluvného vzťahu a záväzok platiť sumy stavebného sporenia čiastočne, čo nebolo sporné. Žalobca v žalobe ako dôvod ukončenia zmluvného vzťahu so žalovanými vymedzil porušenie ich povinností riadne a včas splácať medziúver, v dôsledku čoho ku dňu 26. 11. 2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť medziúveru podľa čl. X., bodu 10.1. zmluvy. Ďalším dôvodom pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bolo i začatie exekučného konania (článok X., bod 10.6. zmluvy). Súd konštatoval, že aj keď nie je úverový právny vzťah žalobcu a žalovaných spotrebiteľským úverom a ide o tzv. absolútny obchod, spravujúci sa ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ide o právny vzťah spotrebiteľský, na ktorý treba aplikovať ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a občianskoprávnu úpravu omeškania a splatnosti dlhu. Žalobca dodržal postup pre odstúpenie od zmluvy (§ 565, § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Odstúpenie od úverovej zmluvy žalobca voči žalovaným realizoval písomnosťami zo dňa 26. 11. 2015, ich dlh k danému dňu bol 28.879,- eur s príslušenstvom. Nakoľko počas trvania zmluvného vzťahu žalovaní splácali len úrok z medziúveru, dlhovali by celú istinu medziúveru. Žalovaní čerpali medziúver 27.170,- eur, z nich bolo zúčtovaných z titulu nasporených finančných prostriedkov na účte stavebného sporenia 119,21 eur, takže neuhradený rozdiel je 27.050,79 eur istiny úroku. Zároveň si žalobca vyčíslil úroky ku dňu zosplatnenia 26. 11. 2015 sumou 1.226,41 eur, v takejto výške mu aj boli priznané. Úrok po zosplatnení uplatnený sumou 6,59 % ročne súd nepriznal, nakoľko úrok z úveru patrí len za požičanie peňazí, ku ktorému po zániku zmluvného vzťahu nedochádza. Pre omeškanie s plnením záväzku žalobcovi prislúcha úrok z omeškania, preto súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, avšak len z dlžnej istiny úveru 27.050,79 eur nakoľko úrok aj úrok z omeškania sú príslušenstvo pohľadávky a išlo by o duplicitné priznanie príslušenstva pohľadávky. Súd priznal úrok z omeškania v zákonnej výške zohľadňujúc dobu, kedy nastala fikcia doručenia výzvy na predčasné splatenie úveru. U žalovanej 1/ došlo k vráteniu nedoručenej zásielky do vlastných rúk žalobcovi dňa 28. 12. 2015, nasledujúci deň mohla žalovaná prvýkrát svoju povinnosť splniť a od 30. 12. 2015 je v omeškaní s plnením záväzku; žalobca si však uplatnil úrok z omeškania od 01. 01. 2016, pričom súd je jeho návrhom viazaný. Zásielka adresovaná žalovanému 2/ bola vrátená žalobcovi 22. 01. 2016, od 23. 01. 2016 mohol žalovaný 2/ prvýkrát svoj záväzok splniť, preto je v omeškaní od 24. 01. 2016, odkedy bol úrok z omeškania žalobcovi priznaný a vo zvyšnej časti (úrok z omeškania od 01. 01. 2016 do 23. 01. 2016) bol nárok zamietnutý. Pokiaľ žalobca uplatňoval voči žalovaným ako debetné položky poplatky za vedenie účtu, za rôzne druhy upomienok, za písomnú informáciu pre klienta, predžalobnú upomienku, poplatky za poistenie a individuálne riešenie omeškania splátok, bližšie neoznačené, súd žalobu žalobcu v tejto časti zamietol. Konštatoval, že žalobca tieto služby neposkytoval žalovaným na ich požiadanie, ani v ich prospech. Dlžník si poskytovanie takýchto služieb nevyžiadal. Pokiaľ sú takéto jeho povinnosti zahrnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorými sa spravuje zmluvný vzťah účastníkov, nie sú individuálne dojednané, preto sú neprijateľné. Nestačí dojednanie výšky týchto poplatkov odkazom na Sadzobník, najmä ak je veriteľ ako silnejšia strana spotrebiteľského sporu oprávnený meniť ho bez predjednania (vopred) s dlžníkom. Aj keď sa žalovaní zaviazali takéto poplatky platiť, urobili tak formou vopred predtlačených formulárových zmlúv, žalovaní spotrebitelia nemali možnosť v tejto časti meniť ich obsah, ani výšku. Takéto dojednanie pre rozpor s dobrými mravmi nemôže požívať ochranu práva. Žalobcovi neboli priznané ani poplatky 271,80 eur (pokiaľ ide o poistenie, žalobca netvrdil kde, kedy, akým spôsobom poistný vzťah vznikol, či a kedy žalovaní pristúpili k rámcovej poistnej zmluve, jej existenciu, ani existenciu poistnej zmluvy medzi poisťovateľom a žalovanými nepreukázal), ani poplatok za poskytnutie úveru 330,- eur. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2, § 151 ods. l, § 150 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016 (ďalej len „O. s. p.“). Úspech žalobcu v konaní je 96,85 %, jeho neúspech 30,15 % a ich pomer 93,70 % pre žalobcu, t. j. v takomto pomere mu vzniklo právo na náhradu trov konania. Súd mu priznal právo na zaplatenie súdneho poplatku uhradeného zo žaloby čiastkou 1.751,50 eur a z titulu vecných výdavkov poplatok za informácie o získanie adresy žalovaného 2/ vo výške 5,- eur, čo je celkovo čiastka 1.756,50 eur. Z nej je 93,70 % vo finančnom vyjadrení 1.645,84 eur. 2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v tejto časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že napriek tomu, že súd prvej inštancie konštatoval, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, nepriznal mu nárok na úroky za úver po splatnosti úveru. Záver súdu, že úrok z úveru patrí len za požičanie peňazí, ku ktorému po zániku zmluvného vzťahu nedochádza, nemá oporu v zákone a prieči sa aj charakteru úveru ako odplatného právneho úkonu a dobrým mravom, nakoľko nezohľadňuje znevýhodnenie dlžníkov „platičov“ a dopad na veriteľa, ktorý svoje povinnosti plnil riadne a včas. Splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Nárok na úrok za úver až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov nie je zmluvným dojednaním, zmluvnou podmienkou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale vyplýva zo zákona (§ 497 a nasl. Občianskeho zákonníka). Ust. § 503 Obchodného zákonníka, na ktoré reflektuje súd prvej inštancie, určuje moment splatnosti úrokov za úver, nevylučuje právo na úroky za úver aj po splatnosti úveru. Výkladom uvedeného ustanovenia možno dospieť k záveru, že pokiaľ nedôjde k vráteniu poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník je povinný platiť úroky z úveru, nielen do doby vyhlásenia splatnosti úveru. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/20/2016-201 zo dňa 16. 03. 2016, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/403/2015-201 zo dňa 16. 12. 2015 a uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 10Co/128/2013-63 zo dňa 15. 01. 2014 a č. k. 14Co/108/2014-64 zo dňa 25. 06. 2015. Úrok za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov predpokladá aj § 27 ods. 12 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení nepoukázal na žiadne konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by nárok na úrok za úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti vylučovali, nie je zrejmé prečo ho súd nepriznal. Súd prvej inštancie vychádzal len z rozhodovacej činnosti súdov, ktorú nemožno považovať za záväznú a nevzal do úvahy komplexne právnu úpravu zmluvy o úvere obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, čím dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobca nesúhlasil ani s aplikáciou občiansko-právnej úpravy omeškania na právny vzťah založený zmluvou o úvere. Úprava omeškania dlžníka vyplýva zo zákona (§ 369 Obchodného zákonníka), nejde o zmluvnú podmienku. Táto je v Obchodnom zákonníku regulovaná komplexne, preto ustanovenia Občianskeho zákonníka o omeškaní dlžníka sa nepoužijú. Aplikáciu Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou o úvere potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6MCdo 4/2012. Úroky z úveru sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zákonná povinnosť platiť úroky z omeškania. Uvedené vyplýva aj z uznesenia NS SR sp. zn. 4Obo 143/98. Je preto názoru, že úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne mu prináležia z celej nezaplatenej sumy 28.879,- eur, teda nielen zo sumy 27.050,79 eur. Žalobca namietal aj nepriznanie poplatkov za upomienky, za spracovanie úveru a za vedenie účtu. Dojednanie poplatkov nemôže byť podľa neho považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných spotrebiteľov. Upomienka mala notifikovať žalovaných, upozorniť ich na riadne a včasné splácanie a predísť tak vymáhaniu pohľadávky súdnou cestou, kedy dochádza k navýšeniu pohľadávky minimálne o trovy konania, a teda je zrejmé, že ich zasielanie bolo aj v záujme žalovaných. Súd nesprávne posúdil aj nárok na úhradu poplatkov za poistenie a za spracovanie úveru. Nárok na poplatok za spracovanie úveru vyplýva priamo zo zákona (§ 499 Obchodného zákonníka), ale aj zo zmluvy (čl. VIII, bod 8.1 a zo sadzobníka poplatkov, ktoré boli predložené spolu s návrhom na začatie konania). Rovnako poplatok za poistenie bol dohodnutý v čl. VIII, bode 8.6 zmluvy, jeho výška je zrejmá z čl. V., bodu 5.3, 5.4 zmluvy. Súhlas s poistením žalovaní vyjadrili podpisom zmluvy. Pokiaľ ide o zamietnutý nárok na úhradu poplatkov za vedenie účtu, zákaz podľa § 37 ods. 21 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení zákona č. 132/2013 Z. z.) sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver, a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 09. 06. 2013. Požadovať úhradu poplatkov za vedenie účtu splatných do 09. 06. 2013 je teda prípustné. Žalobca namietal napokon aj správnosť výroku o náhrade trov konania. Napriek tomu, že súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval jeho prevažný úspech, náhradu trov konania mu nepriznal v plnom rozsahu. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania ponížil mieru jeho úspechu aj o mieru úspechu žalovaného, v dôsledku čoho mu priznal náhradu trov konania nie v 96,85 %, ale len v 93,70 %. Takéto duplicitné zníženie náhrady trov konania nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení, a teda rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno považovať za správne. Žalobca zároveň navrhol, aby odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania, nakoľko otázka, či veriteľovi prináležia úroky za úver zo sumy istiny aj za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, je otázkou zásadného právneho významu. 3. Žalovaní 1/, 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 4. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), účinného od 01. 07. 2016, bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov uskutočnených do 30. 06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.“). Zároveň súd v odôvodnení prispôsobil terminológiu novej právnej úprave. 5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p. v spojení s § 470 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v § 157 ods. 2 O. s. p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (obdobne § 220 ods. 2 C. s. p.), odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolanie žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, keď zo strany žalobcu neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. 7. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v zamietajúcej časti, v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáhal žalovaného plnenia z platne uzatvorenej zmluvy o úvere. Predmetná úverová zmluva, ako správne konštatoval i súd prvej inštancie, je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom upraveným v ust. § 497 - 507 Obchodného zákonníka. Vychádzajúc z charakteru a povahy zmluvných strán (žalobcu ako finančnej inštitúcie - dodávateľa konajúceho v rámci jeho obchodnej činnosti, ktorou je, mimo iných, poskytovanie úverov a žalovaných ako fyzických osôb - nepodnikateľov, ktorí pri uzatváraní zmluvy nekonali v rámci svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti), ide však zároveň o spotrebiteľskú zmluvu, z ktorého dôvodu je potrebné na túto zmluvu aplikovať aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu spotrebiteľa. Súd prvej inštancie preto správne na otázku omeškania a vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a jeho právne dôsledky v zmysle § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. 8. S poukazom na vyššie uvedené sa preto odvolací súd s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobcovi nepriznal úroky z úveru po jeho zosplatnení, a to aj so zreteľom na ustálenú súdnu prax, v celom rozsahu stotožnil. V prípade vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru veriteľ svojím jednostranným právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom disponuje oprávnením získať okamžite späť celú sumu požičaných finančných prostriedkov. V dôsledku toho na strane veriteľa odpadá časové obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak spotrebiteľ už nemá právny titul mať prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Po vyhlásení celého úveru za splatný sa preto istina ďalej zmluvne neúročí. Vyplýva to z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18. 09. 2012, ktorý z ústavnoprávneho hľadiska akceptoval názor prijatý súdom prvej inštancie i v tejto veci, pokiaľ ide o vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí iba do splatnosti dlhu. Takýto výklad práva je primeraný, na čom nič nemení fakt, že v judikačnej praxi súdov je možné nájsť i odlišné názory/rozhodnutia. 9. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie i v časti zamietnutia nároku na úrok z omeškania uplatnený žalobcom z úroku z úveru, ktoré súd prvej inštancie správne priznal v závislosti od okamihu, kedy bolo zosplatnenie úveru oznámené žalovaným. Tak v prípade úroku z úveru ako aj úroku z omeškania ide o príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Definícia príslušenstva pohľadávky obsiahnutá v ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy, v danom prípade o to viac, že ide o spotrebiteľský vzťah, na ktorý sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenia, ktoré sú v prospech spotrebiteľa. Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorú sa v zmysle tohto ustanovenia a v náväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť aj z dikcie ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občiansko-právnym záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny. Pokiaľ teda okresný súd svoje závery založil na úvahe, podľa ktorej zákon (Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník) neumožňuje priznať príslušenstvo z príslušenstva, teda úroky z úrokov, je jeho právne posúdenie vecne správne. 10. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil i odvolaciu námietku žalobcu vo vzťahu k nepriznaniu nároku na poplatky za upomienky, za spracovanie úveru, za vedenie účtu, ktorých dojednanie súd prvej inštancie vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, či poplatok za poistenie, pričom odvolací súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré odkazuje, nepovažujúc za potrebné správne závery súdu prvej inštancie opakovať. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalobca v žalobe ním uplatňované poplatky nevymedzil, uviedol iba, že súčasťou uplatneného nároku sú aj „nezaplatené poplatky“. V doplnení podania zo dňa 22. 04. 2016, uskutočnenom na základe výzvy súdu, žalobca poplatky vymedzil sumou 271,80 eur a ich vymenovaním pod písmenami a/ až g/, bez toho, aby uviedol ktorý poplatok zodpovedá akej konkrétnej výške, tieto ani bližšie nevymedzil konkrétnymi skutočnosťami, vrátane súvisiacich časových údajov. Takéto vymedzenie predstavuje neunesenie bremena tvrdenia. Nedostatok skutkových tvrdení nie je možné nahrádzať odkazom na písomné prílohy žaloby, resp. iného podania strany sporu. Ak by súd sám iniciatívne z takýchto listinných príloh niektorej zo sporových strán vymedzoval skutkové tvrdenia, konal by v rozpore s ústavným princípom rovnosti strán pred súdom. 11. Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil i odvolanie žalobcu čo do trov konania, keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania náležite aplikoval zásadu pomerného úspechu v spore podľa § 142 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ sa žalobca v odvolaní domáhal aplikácie ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a priznania náhrady trov konania s poukazom na „nepatrnosť“ jeho neúspechu, odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou súdu aplikovať ust. § 142 ods. 3 O. s. p., súd má len možnosť v prípade pomerne nepatrného neúspechu priznať inak úspešnej strane konania náhradu trov konania v celom rozsahu, t. j. neaplikovať ust. § 142 ods. 2 O. s. p. V danom prípade, aj vzhľadom na povahu prejednávaneho sporu (kedy ide o spotrebiteľský spor) nebol podľa názoru odvolacieho súdu dôvod pre aplikáciu ust. § 142 ods. 3 O. s. p. Nesprávny je i názor odvolateľa pokiaľ namietal postup súdu, ktorý pri rozhodovaní o trovách konania od jeho úspechu odpočítal úspech žalovaných (resp. neúspech žalobcu). Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana konania/účastník úspech vo veci len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Nakoľko niet žiadny rozumný dôvod, aby si strany v prípade čiastočného úspechu nahradili trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva sa odpočíta, čím sa zistí tzv. „čistý“ úspech v konaní (t. j. úspech strany konania znížený o jej neúspech, v ktorej časti by bola povinná nahradiť trovy konania protistrane). Pokiaľ teda súd prvej inštancie „čistý“ úspech žalobcu vypočítal ako rozdiel medzi jeho úspechom a neúspechom, postupoval správne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 19/2010. 12. Na základe uvedených skutočností odvolací súd, stotožniac sa so závermi okresného súdu, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. 13. Vo zvyšnej časti, ktorá nebola odvolaním žalobcu napadnutá, ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu nedotknutý. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania boli žalovaní 1/, 2/, a to v celom rozsahu, preto im súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 15. Pokiaľ sa žalobca v odvolaní pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku domáhal pripustenia dovolania k otázke, či veriteľovi prináležia úroky za úver zo sumy istiny aj za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok, ktorý bol odvolací súd povinný pri svojom rozhodnutí aplikovať, neobsahuje obdobné ustanovenie ako Občiansky súdny poriadok v ust. § 238 ods. 3, a teda odvolací súd nemá možnosť dovolanie pripustiť. V prípade, ak sú však splnené podmienky ustanovené Civilným sporovým poriadkom, je dovolanie prípustné i proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)