Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5CoPr/9/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116230757 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116230757.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobkyne : Mgr. M. M., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. O. XXXX/X, J., zastúpená Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, advokátom, AK Jána Reka 13, 010 01 Žilina, IČO : 31 074 863, proti žalovanej : Žilinská univerzita v Žiline, vysoká škola, Fakulta humanitných vied, so sídlom Univerzitná 8215/1, 010 26 Žilina, IČO : 36 865 044, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/9/2016-257 zo dňa 08.06.2017, takto : r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdzuje. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie v konaní o určenie neplatnosti pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa a náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa rozhodol nasledovne : I. Súd určuje, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 14.06.2016 výpoveďou zo strany žalovanej je neplatné a pracovný pomer uzavretý pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2012 medzi žalovanou a žalobkyňou naďalej trvá. II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 754,40 eur brutto za október 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne za obdobie od 11.11.2016 do zaplatenia, vo výške 754,40 eur brutto za november 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne za obdobie od 11.12.2016 do zaplatenia, vo výške 754,40 eur brutto za december 2016 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne za obdobie od 11.01.2017 do zaplatenia, vo výške 754,40 eur brutto za január 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne za obdobie od 11.02.2017 do zaplatenia, vo výške 754,40 eur brutto za február 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne za obdobie od 11.03.2017 do zaplatenia, vo výške 754,40 eur brutto za marec 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne za obdobie od 11.04.2017 do zaplatenia a vo výške 754,40 eur brutto za apríl 2017 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne za obdobie od 11.05.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. III. Súd priznáva žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Okresný súd v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku poukazom na ust. § 59, § 61, § 63, § 74, § 77, § 79, § 134 Zákonníka práce a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Súd mal v spore preukázanú existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou - pracovného pomeru, ktorý vznikol dňa 01.09.2012 na základe uzavretej pracovnej zmluvy a bol následne upravený dohodou o zmene pracovných podmienok. V pracovnej zmluve dojednali zamestnávateľ so zamestnancom podstatné náležitosti v zmysle § 43 Zákonníka práce, predovšetkým bol dojednaný druh práce: odborný asistent na Katedre pedagogických štúdií Fakulty humanitných vied, miesto výkonu práce zamestnanca: Žilinská univerzita v Žiline. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné. Ďalej súd mal preukázané, že žalovaná skončila pracovný pomer so žalobkyňou výpoveďou z pracovného pomeru podľa § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce listom adresovaným žalobkyni (bez uvedenia dátumu), ktorý bol doručovaná žalobkyni dňa 14.06.2016, pričom žalobkyňa túto výpoveď odmietla prevziať, čo potvrdili svojimi podpismi prítomní svedkovia a zároveň žalobkyňa písomne vyjadrila svoj nesúhlas s výpoveďou na tejto listine dňa 14.06.2016, čo potvrdila svojim podpisom. Tieto skutočnosti mal súd preukázané z uvedenej listiny, takisto boli v konaní nesporné. Žalovaná ako dôvod výpovede uviedla rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, vzhľadom na ktoré sa stala žalobkyňa nadbytočnou s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Súd mal preukázané, že žalovaná ešte predtým pozvala žalobkyňu na stretnutie dňa 30.05.2016, kde bola žalobkyňa oboznámená o tom, že jej pracovný pomer bude ukončený z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien a zároveň bola oboznámená o tom, že žalovaná nemá možnosť ju ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas, v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a nemá možnosť jej ponúknuť inú pre ňu vhodnú prácu. Výpoveď bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov Radou UOO OZPŠaV Žilinskej univerzity v Žiline na základe žiadosti žalovanej zo dňa 30.05.2016, ako vyplynulo zo záznamu zo 6. mimoriadneho zasadnutia tohto orgánu konaného dňa 30.05.2016. Žalobkyňa v spore namietala vykonštruovanie dôvodu výpovede, jeho predstieranie a zároveň namietala nesplnenie ponukovej povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. V prvom rade je potrebné, aby zamestnávateľ o organizačnej zmene písomne rozhodol s uvedením dôvodu organizačnej zmeny, počtu a štruktúry zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena má týkať. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže toto jeho rozhodnutie preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky pre tento výpovedný dôvod. Žalovaná svojim rozhodnutím zo dňa 26.05.2016 rozhodla o organizačnej zmene, okrem iného na Katedre pedagogických štúdií, kde bolo pracovisko žalobkyne, a to tak, že k 31.08.2016 zrušila pracovné a funkčné miesta ďalších vysokoškolských učiteľov: okrem iného 3 miesta odborných asistentov vyučujúcich filozofické predmety. Zo štruktúry pracovných miest Katedry pedagogických štúdií pred organizačnou zmenou vyplýva, že na Katedre pedagogických štúdií pôsobili traja odborní asistenti v oblasti filozofických predmetov, teda predmetnou organizačnou zmenou došlo k zrušeniu všetkých miest odborných asistentov vyučujúcich filozofické predmety na uvedenej katedre. Ako vyplýva zo štruktúry pracovných miest uvedenej katedry po organizačnej zmene, nie sú zaradení žiadni odborní asistenti v oblasti filozofických predmetov. Súd konštatuje, že toto rozhodnutie o organizačných zmenách síce obsahuje počet a štruktúru zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena má týkať, avšak neobsahuje uvedenie dôvodu organizačnej zmeny, to znamená či došlo u žalovanej k zmene jej úloh, technického vybavenia, zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, čo spôsobuje nejasnosť a nezrozumiteľnosť celého procesu organizačných zmien. Súd poukazuje, že žalovaná vo svojom následnom rozhodnutí o organizačných zmenách zo dňa 27.05.2016 uviedla dôvod organizačných zmien, teda v tejto súvislosti vyvstávajú dôvodné pochybnosti o transparentnosti procesu organizačných zmien, keď jedno rozhodnutie o organizačných zmenách je odôvodnené a druhé nie. Čo sa týka výberu zamestnanca, ktorý je nadbytočný, uvedené je v kompetencii zamestnávateľa. Pokiaľ však žalovaná sa rozhodla skončiť na základe rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 26.05.2016 pracovný pomer so žalobkyňou na základe podanej výpovede, súd konštatuje existenciu formálneho nedostatku, nakoľko v rozhodnutí o organizačných zmenách sú definované zrušené pracovné miesta odborných asistentov vyučujúcich filozofické predmety, čo však nemožno stotožniť s druhom práce tak, ako bol formulovaný v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou, kde je uvedený druh práce: odborný asistent na Katedre pedagogických štúdií na Fakulte humanitných vied, to znamená v rozhodnutí o organizačných zmenách vo vzťahu k žalobkyni nie je jednoznačné a nespochybniteľne zadefinované, že sa zrušuje jej pracovné miesto. Žalovaná v konaní nevysvetlila, z akého dôvodu v pracovnej zmluve nevymedzila u žalobkyne ako druh práce odborný asistent pre oblasť filozofických predmetov, avšak v štruktúre zamestnancov Katedry pedagogických štúdií pred organizačnou zmenou takéto tri pracovné miesta odborných asistentov pre oblasť filozofických predmetov sú zahrnuté; rovnako súd predpokladá na základe znenia vyhlásených výberových konaní u žalovanej nachádzajúcich sa v spise, že v rámci výberového konania na pracovné miesto odborného asistenta pre oblasť filozofických predmetov bolo pracovné miesto žalobkyne takto špecifikované v nadväznosti na požadované kvalifikačné predpoklady. Vzhľadom k tomu, že nie je možné bez akýchkoľvek pochybností stanoviť, či predmetná organizačná zmena sa dotýka pracovného miesta žalobkyne, nemožno dôjsť k záveru, či žalobkyňa sa stala nadbytočnou na základe tohto rozhodnutia o organizačných zmenách a preto súd je toho názoru, že nie je splnený jeden zo základných predpokladov použitia tohto výpovedného dôvodu a už len preto súd konštatuje neplatnosť danej výpovede zamestnávateľom. Uvedenej argumentácii nasvedčuje aj ďalší nedostatok, a to zistená skutočnosť, že vo výpovedi z pracovného pomeru absentuje akákoľvek špecifikácia rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách, a to či už dátumom, dôvodmi, resp. konkrétnym popisom organizačnej zmeny, a to osobitne v kontexte zistenej skutočnosti, že žalovaná realizovala viaceré organizačné zmeny s mimoriadne krátkym časovým odstupom po sebe - na základe rozhodnutia zo dňa 26.05.2016, ako aj na základe rozhodnutia zo dňa 27.05.2016, preto je v danom prípade možné hovoriť o zameniteľnosti dôvodu výpovede, čo taktiež predstavuje ďalší dôvod pre konštatovanie záveru o neplatnosti výpovede. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesplnenie ponukovej povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, odvolávala sa na skutočnosť, že rozhodnutím o organizačných zmenách zo dňa 26.05.2016 ku dňu 01.09.2016 bola zriadená Katedra filozofie a religionistiky na Fakulte humanitných vied a v rámci oddelenia výchovy k občianstvu bolo zriadené pracovné a funkčné miesto: jedno miesto odborného asistenta v odbore etika alebo príbuzné odbory, na ktoré pracovné miesto žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady, čo v konaní sporné nebolo. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaná v rámci prerokovania a ukončenia pracovného pomeru a ponuky nevhodnej práce dňa 30.05.2016 napriek svojej vedomosti o tomto vhodnom pracovnom mieste ju o ňom neoboznámila. Žalovaná v konaní sa bránila s poukazom na ďalšiu organizačnú zmenu, ktorá prebehla na základe rozhodnutia o organizačných zmenách nasledujúceho dňa, t.j. dňa 27.05.2016, ktorým predmetné miesto odborného asistenta v odbore etika alebo príbuzné odbory na Katedre filozofie a religionistiky k 01.09.2016 bolo zrušené. Vyvstala otázka, čo bolo dôvodom, že dňa 26.05.2016 rozhodnutím o organizačných zmenách k 01.09.2016 toto pracovné miesto bolo vytvorené a nasledujúceho dňa rozhodnutím o organizačných zmenách toto pracovné miesto bolo ku dňu 01.09.2016 zrušené. Z odôvodnenia rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 27.05.2016 žiadne logické vysvetlenie nevyplýva, je všeobecné, dôvody tejto organizačnej zmeny nekonkretizuje a v spojení so zistením, že dekanka Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline na zasadnutí akademického senátu tejto fakulty dňa 13.06.2016 v rámci schvaľovania novelizácie organizačného poriadku Fakulty humanitných vied odôvodnila túto organizačnú zmenu (zrušenie tohto pracovného miesta) vágne - len tvrdením o odporúčaní právneho oddelenia, bez akéhokoľvek odporúčania zo strany vedenia Žilinskej univerzity v Žiline v nadväznosti na hodnotenie Fakulty humanitných vied akreditačnou komisiou (výpis zo zápisu z porady vedenia Žilinskej univerzity konanej 07.09.2015) nasvedčuje špekulatívnemu konaniu v snahe vyhnúť sa splneniu ponukovej povinnosti v prípade danej výpovede z pracovného pomeru žalobkyni v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, žalovaná ani v tomto spore neuviedla žiaden relevantný dôvod k takémuto zmätočnému postupu a preto nie je splnená podmienka pre výpoveď z pracovného pomeru na základe citovaného zákonného ustanovenia. Vzhľadom na uvedené súd určil, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 14.06.2016 výpoveďou zo strany žalovanej je neplatné. Zároveň súd určil, že pracovný pomer uzavretý pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2012 medzi žalovanou a žalobkyňou naďalej trvá, nakoľko žalovaná dala žalobkyni neplatnú výpoveď z pracovného pomeru a žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávala, svojim listom zo dňa 03.10.2016 s poukazom na ust. § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce. Žalobkyňa v tomto spore uplatňovala voči žalovanej aj nárok na náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní (dňa 03.10.2016, čo je prvý pracovný deň v mesiaci október 2016), t.j. od októbra 2016 až do apríla 2017, čo bola posledná splatná náhrada mzdy ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu, t.j. dňa 10.05.2017. Výška náhrady mzdy bola uplatnená žalobkyňou v sume jej priemerného zárobku s poukazom na ust. § 79 ods. 1 veta tretia Zákonníka práce a ust. § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce ako priemer hrubej mzdy (brutto) v rozhodujúcom období za mesiace apríl až jún 2016, čo predstavuje kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa náhrada mzdy zisťuje, t.j. k 01.10.2016 (apríl 2016 vo výške 846,51 eur, máj 2016 vo výške 848,04 eur a jún 2016 vo výške 568,69 eur), spolu vo výške 2.263,24 eur / 3 = 754,40 eur na podklade výplatných pások za uvedené mesiace predložených žalobkyňou, a v takejto výške súd žalobkyni náhradu mzdy za mesiace október 2016 až apríl 2017 brutto priznal. Rovnako tiež priznal aj príslušenstvo dlžných súm, a to úrok z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti mzdy (od 11. dňa v mesiaci) až do zaplatenia vo výške 5,05% ročne u jednotlivých mesiacov od októbra 2016 až do apríla 2017, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Argumentácia, že v danom prípade úrok z omeškania priznať nemožno vzhľadom k tomu, že Zákonník práce vo svojom ust. § 1 ods. 4 zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka na individuálne pracovnoprávne vzťahy, neobstojí, nakoľko právna úprava úrokov z omeškania je obsiahnutá v rámci všeobecných ustanovení pre záväzkové právo (omeškanie dlžníka) a je na mieste jej použitie v rámci individuálnych pracovnoprávnych vzťahov, osobitne vzniknutých na základe pracovného pomeru, keďže ide o časť pracovného práva, ktorá v trhovom hospodárstve patrí do súkromného práva a v ktorej oblasti aplikácia Občianskeho zákonníka ako základného predpisu súkromného práva je dôvodná. Súd zamietol návrh advokátskej koncipientky právneho zástupcu žalovanej na vykonanie dôkazov, a to výsluchu svedkyne dekanky Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline a písomné vyjadrenie pracovníčok so žalobkyňou prednesených na pojednávaní, ktoré koncipovali pracovnú zmluvu so žalobkyňou, nakoľko považoval vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné, pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne voči žalovanej v tomto spore neboli potrebné, keďže postačovalo vykonanie dôkazov listinami predloženými stranami sporu. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%, keďže žalobkyňa bola v spore úspešná v rozsahu 100%. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods.1,2 CSP: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobný návrh zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu. Vo svojom odvolaní poukazovala na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdila, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou z dôvodu rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene zo dňa 25.06.2016. V prípade uplatnenia výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa vyžaduje písomné vyhotovenie rozhodnutia o organizačných zmenách. Zákonník práce neupravuje povinné obsahové náležitosti rozhodnutí o organizačných zmenách. Podmienkou platnosti výpovede podľa citovaného ustanovenia nie je teda presná špecifikácia rozhodnutia o organizačnej zmene. Rozhodnutie o organizačnej zmene predstavuje interný právny akt zamestnávateľa. Žalovaná má preto za to, že je na vôli zamestnávateľa určiť si, aké budú obsahové náležitosti rozhodnutia a akým spôsobom si označí svoje rozhodnutia. Predmetom súdneho prieskumu má byť skúmanie, či bolo rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté alebo nie. V danom prípade neboli pochybnosti o prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene, a preto má za to, že riadne preukázala prijatie rozhodnutia o organizačných zmenách. Žalobkyňa bola zároveň s organizačnou zmenou oboznámená. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/91/2007. Dôvodom prijatia organizačných zmien žalovanej bola prebiehajúca reštrukturalizácia pedagogických vied. Dôvody vedúce k reštrukturalizácii boli uvedené v zápise z kolégia rektorky univerzity zo dňa 18.12.2015, ktoré sú zverejnené na internetovej stránke žalovanej. Toto odporúčanie vychádzalo zo záverov uvedených v hodnotiacej správe akreditačnej komisie MŠVVaŠ SR zo dňa 12.11.2015. V zmysle hodnotiacej správy bolo žalovanej odporučené zvýšiť kvalitu publikačnej činnosti a venovať pozornosť kvalifikačnej štruktúre pracoviska. Žalobkyňa o prebiehajúcej reštrukturalizácii žalovanej mala vedomosť. Vystupovala proti jej uskutočneniu. V komplexnej akreditácii v roku 2015 boli akreditačnou komisiou MŠVVaŠ SR udelené nové práva na existujúce študijné programy, v ktorých bol počet hodín kontaktnej výučby a počet seminárov značne zredukovaný v porovnaní s predchádzajúcimi akreditovanými programami. U žalovanej jej pedagogická činnosť, t.j. priama výučba nedosahovala ani dolnú hranicu úväzku určeného organizačným poriadkom fakulty, t.j. 14 hodín. Z vyššie uvedených dôvodov už nebola u žalovanej potreba takého počtu odborných asistentov ako pred akreditáciou a reštrukturalizáciou. Poukázala na to, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov (oboje skutočnosti o žalovanej nastali). Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ (rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 160/2011). Výpovedný dôvod bol vymedzený prijatými organizačnými zmenami v súlade s ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Prijaté organizačné zmeny v dôsledku prebiehajúcej reštrukturalizácie žalovanej boli schválené akademickým senátom žalovanej a odprezentované jednotlivým zamestnancom vrátane žalobkyne na schôdzach katedry. Žalobkyňa sa stala nadbytočnou v priamej príčinnej súvislosti s prijatými organizačnými zmenami. Z organizačnej štruktúry žalovanej zverejnenej na jej internetovej stránke, ktorá je aj súčasťou súdneho spisu vyplýva, že žalovaná nemala možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať. V rámci organizačnej štruktúry žalovanej po prijatí a schválení organizačných zmien neexistovalo vhodné pracovné miesto, ktoré by zodpovedalo kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam žalobkyne. Na základe vyššie uvedených skutočností, má za to, že je možné spoľahlivo identifikovať, čo bolo po skutkovej stránke dôvodom výpovede. Konajúci súd v predmetnej právnej veci sa zaoberal ten striktne formálnym posudzovaním bez zohľadnenie okolnosti daného prípadu. Má za to, že výpoveď bola podaná platne. Pre platnosť výpovede ako právneho úkonu boli splnené zákonom stanovené náležitosti, a to po hmotno-právnej ako aj formálno-právnej stránke. Výpoveď z pracovného pomeru bola písomná a doručená. Žalovaná vo výpovedi uplatnila výpovedný dôvod uvedený v Zákonníku práce, tento dôvod bol následne vymedzený tak, aby ho nebolo možné zamedziť s iným dôvodom. Vzhľadom na skutočnosť rozhodnutia o organizačnej zmene sa zrušilo miesto žalobkyne a žalovaná tak nemohla žalobkyňu ďalej zamestnávať. Konajúci súd okrem priznania a poskytnutia náhrady mzdy žalobkyni priznal aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne. S uvedeným postupom súdu žalovaná nesúhlasí a považuje ho za v rozpore so Zákonníkom práce. Zákonník práce pripúšťa v ust. § 1 ods. 4 len subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Inštitút úrokov z omeškania je upravený v rámci 8. hlavy Občianskeho zákonníka. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je potom zrejmé, že na pracovno-právne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/133/2013). 3. K odvolaniu žalovanej proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovala odvolaciemu súdu s poukazom na ust. § 387 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne a procesne správny a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ako preskúmateľné, nakoľko jeho obsah a konštrukcia zodpovedá ust. § 220 CSP, pretože v rámci právneho posúdenia veci sa súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Dôvody, o ktoré prvoinštančný súd opiera svoje rozhodnutie sú vecne správne, logické a preskúmateľné. Uplatnila si trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení uviedla, že sa nestotožňuje s námietkami žalovanej, že by sa súd pri vyhodnotení vykonaných dôkazov, ktoré detailne uvádza vo svojom odôvodnení odklonil od zákonnej povinnosti zakotvenej v ust. § 191 CSP a zásady voľného hodnotenia dôkazov. V odvolaní žalovanej sú podľa jej názoru neopodstatnené námietky týkajúce sa hodnotenia dôkazov rozhodnutia o organizačnej zmene, ktoré si žalovaná vykladá ako prejav svojvôle (je na vôli zamestnávateľa určiť si aké budú obsahové náležitosti rozhodnutia, akým spôsobom si označí svoje rozhodnutia). Takýto výklad je podľa jej názoru nesprávny a nemá oporu v pracovno-právnej úprave a podľa jej názoru súd mal dostatočne v konaní preukázané, že žalovaná napriek použitiu výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nesplnil a v konaní nepreukázal žiadne zákonné podmienky vymedzujúce platnosť výpovedného dôvodu. Polemika žalovanej ohľadom hodnotenia vykonaných dôkazov a námietky k postupu súdu prvej inštancie žalobkyňa nepovažuje za správnu. Žalovaná v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, resp. také dôvody, na základe ktorých by mal súd dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam, ku ktorým by sa žalobkyňa opakovane nevyjadrovala počas konania, a ktoré by súd vo svojom rozhodnutí starostlivo nevyhodnotil. Nesúhlasila s názorom žalovanej, ktorá zamieňaním zákonných dôvodov hovorí o efektívnosti svojho rozhodnutia o organizačnej zmene, o znížení stavu zamestnancov z dôvodu nadbytočnosti, na základe preukázania dôvodnosti žalovanou aplikovaného výpovedného dôvodu nestačí iba jej samotné tvrdenie, že s rozhodnutím o organizačnej zmene, ktorej podľa zákona postačuje písomná forma a obsahové náležitosti v nej uvedené sú na vôli zamestnávateľa, ale predovšetkým preukázanie splnenia všetkých zákonných podmienok vymedzujúcich platnosť výpovedného dôvodu. V prípade, že rozhodnutím zamestnávateľ len predstiera prijatie organizačných zmien, t.j. zmenu jeho úloh, technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektivity práce a jeho skutočnej zámery boli iné, ide vždy o neplatnú výpoveď v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 42Cpr/1/2016. Nie je pochybením súdu prvej inštancie a dôvodom na odvolanie žalovanej, ak súd hodnotil listinné dôkazy inak ako žalovaná, ktorá práve naopak svoj právny úkon - výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vykladá spôsobom, ktorý nemá oporu v obsahu napadnutého právneho úkonu. K námietkam žalovanej uvádzaným v odvolaní týkajúcim sa priznaného úroku z omeškania uviedla, že s názorom žalovanej nesúhlasí aj napriek uvedenému právnemu názoru Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 5Co/133/2013. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaných nárokov týkajúcich sa vyplatenia príslušenstva dlžných súm, a to úroku z omeškania vo výške 5,05 % považuje za relevantné obdobie za správne. Súd svoje rozhodnutie opiera o právnu úpravu úrokov z omeškania, ktorá je obsiahnutá v rámci všeobecných ustanovení pre záväzkové právo a je namieste jej použitia v rámci individuálnych pracovno-právnych vzťahov osobitne vzniknutých na základe pracovného pomeru, keďže ide o časť pracovného práva, ktorá v trhovom hospodárstve patrí do súkromného práva, a v ktorej oblasti aplikácia Občianskeho zákonníka ako základného predpisu súkromného práva je dôvodná. V tejto súvislosti poukázala na stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn. 11Cdo/116/2008. 4. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovanej proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná písomné vyjadrenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Trvala na tom, že v súvislosti s prebiehajúcou reštrukturalizáciou žalovanej, ktorej súčasťou boli aj organizačné zmeny bol z jej strany dôvodne uplatnený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Hmotno- právnym predpokladom uplatnenia tohto výpovedného dôvodu je rozhodnutie o organizačnej zmene. Rozhodnutie o organizačnej zmene podľa ustálenej judikatúry súdov nie je právnym úkonom. Z dôvodu právnej povahy rozhodnutia o organizačnej zmene nie sú dané jeho zákonom stanovené povinné náležitosti. Zákonník práce ako povinnú náležitosť rozhodnutia o organizačnej zmene stanovuje len jeho písomnú formu, avšak ani v prípade nedodržania písomnej formy rozhodnutia o organizačnej zmene nie je táto skutočnosť žiadnym spôsobom sankcionovaná. Má za to, že pri dodržaní písomnej formy rozhodnutia bola voľba ostatných obsahových náležitostí rozhodnutia vecou žalovanej. Zákonník práce nestanovuje zamestnávateľovi povinnosť vopred oboznámiť zamestnanca s rozhodnutím o organizačnej zmene. Pre oboznámenie s rozhodnutím je v zmysle rozhodovacej praxe súdov postačujúce doručenie výpovede. Ak zamestnávateľ na základe svojho rozhodnutia o organizačných zmenách znižuje počet zamestnancov v rovnakom pracovnom zaradení, o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Vzhľadom na tieto skutočnosti má za to, že konajúci súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konajúci súd sa v rámci konania zaoberal skúmaním skutočnosti, na ktoré v rámci konania o určenie neplatnosti výpovede nebol oprávnený. V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že rozhodnutie o organizačnej zmene u žalovanej bolo prijaté. Táto skutočnosť mala byť jedinou preskúmavanou skutočnosťou v rámci konania. Naďalej trvala na tom, že priznaný úrok z omeškania bol priznaný v rozpore so Zákonníkom práce a výpoveď bola podaná platne. Pre platnosť výpovede ako právneho úkonu boli splnené zákonom stanovené náležitosti, a to po hmotno-právnej ako aj formálno-právnej stránke. Výpoveď z pracovného pomeru bola písomná a doručená. Žalovaná vo výpovedi uplatnila výpovedný dôvod uvedený v Zákonníku práce, tento dôvod bol vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. 5. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. 6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. 10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. 11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd ďalej uvádza nasledovné : 12. Predpokladom využitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a zároveň podmienkou platnosti výpovede z tohto dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Ďalšou hmotno-právnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného dôvodu je splnenie tzv. ponukovej povinnosti vyplývajúcej pre zamestnávateľa z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý stanovuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/222/2009, 3Cdo/211/2016). 13. Rozhodnutie o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu (tak ako uvádza odvolateľ), preto súd sa uvedeným rozhodnutím nemôže zaoberať, pokiaľ ide o jeho platnosť, resp. neplatnosť. Rozhodnutie o organizačnej zmene musí však byť konkrétne, musí z neho jasne vyplývať, ktorý zamestnanec sa pre zamestnávateľa stáva nadbytočným. Medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou musí byť príčinný vzťah, ktorý v prípade súdneho sporu preukazuje zamestnávateľ. Výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi. 14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že vo výpovedi z pracovného pomeru, ktorá výpoveď bola doručená žalobkyni žalovanou absentuje špecifikácia rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách, a to či už dátumom, dôvodmi, resp. konkrétnym popisom organizačnej zmeny, a to s poukazom na skutočnosť, že žalovaná realizovala viaceré organizačné zmeny v krátkych časových odstupoch po sebe. 15. Taktiež sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa nesplnenia ponukovej povinnosti zo strany žalovanej v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. V tejto súvislosti poukazuje na bod 14. rozhodnutia okresného súdu, v ktorom podrobne okresný súd sa zaoberá otázkou ponukovej povinnosti v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. 16. Pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania rozhodnutím okresného súdu, tak odvolací sa aj v tejto časti stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Má za to, že v prípade omeškania zamestnávateľa uhradiť zamestnancovi plat, prináležia zamestnancovi úroky z omeškania. Keďže Zákonník práce, zákon o plate alebo iný pracovno-právny predpis nezakotvujú výšku úrokov z omeškania, v pracovno-právnych vzťahoch sa postupuje v takýchto prípadoch podľa občiansko- právnych predpisov (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce) (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/76/2011 zo dňa 31.05.2012). 17. Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho musí odchýliť v prípade, keď to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov - zásad, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Pri tomto teologickom výklade právnej normy je len nutné sa vyvarovať ľubovole, rozhodnutie súdu sa musí zakladať na racionálnej argumentácii. Pri výklade a posudzovaní jednotlivých ustanovení právneho predpisu treba totiž rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku a nie izolovane. 18. Občiansky zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§ 519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 319/1999). Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný, lebo opakom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu a teda k porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Táto úvaha in dubio libertate vychádza priamo z ústavného poriadku, t.j. čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a ide o štrukturálny princíp liberálneho demokratického štátu, ktorý vyjadruje prioritu jednotlivca, jeho práva pred štátom. Odvolací súd považuje za spravodlivé a zákonu zodpovedajúce priznanie žalobkyni žiadaného úroku z omeškania. 19. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškania. Pracovno- právne predpisy neupravujú úroky z omeškania, avšak súdna prax v mnohých prípadoch postupuje podľa občiansko-právnych predpisov. 20. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. 21. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobkyne, a preto odvolací súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. 22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)