Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/72/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5015200274 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5015200274.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Jany Vargovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: NAS TRADE s.r.o., so sídlom Biskupická 18, 821 06 Bratislava, IČO: 44 964 919, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: v rade 1/ Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, v rade 2/ Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, so sídlom Bajkalská 27, Bratislava, o zrušenie oznámenia žalovaného v rade 1/ číslo 82, číslo zmluvy 200 zo dňa 17.12.2014, takto r o z h o d o l : Súd konanie z a s t a v u j e . Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou zo dňa 27.02.2015, doručenou Krajskému súdu v Žiline dňa 02.03.2015, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného v rade 1/ zo dňa 17.12.2014, ktorým zmenil rozhodnutie žalovaného v rade 2/ č. 0665/2014/E-OZ zo dňa 16.10.2013. Zároveň žiadal, aby súd rozhodol, že žalovaný v rade 1/ nemá právo pre hospodársky rok 2015 meniť alebo zrušiť nárok žalobcu na získanie doplatku vo výške 328,61 Eur/MWh určeného rozhodnutím žalovaného v rade 2/ č. 0665/2014/E-OZ na r. 2014 až 2026 zo dňa 16.10.2013. 2. V žalobe uviedol, že dňa 16.10.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví podľa zákona č. 250/2012 Z.z. vo veci rozhodnutia o návrhu ceny elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2026 vydal rozhodnutie č. 0665/2014/E-OZ, v ktorom rozhodol, že podľa § 14 ods. 11 a 14 cit. zákona a v súlade s § 6 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. a § 7 ods. 17 a § 8 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z. tak, že pre regulovaný subjekt NAS TRADE s.r.o. schválil na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 328,61 Eur/MWh, vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny vo fotovoltickej elektrárni Tornaľa 3, nachádzajúcej sa v kat. úz. F. na pozemku parc. č. 3217/6, 15 a 16. Dňa 05.01.2015 bolo žalobcovi doručené oznámenie Stredoslovenskej energetiky - Distribúcia, a.s., ktorý ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečuje realizáciu práva na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z.z. (ďalej aj zákon o podpore OZE), v ktorom uviedol, že zariadenie žalobcu na výrobu elektriny o OZE/ KVET stratilo právo na uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore OZE a KVET pre kalendárny rok 2015, z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny ustanovených v § 4 Zákona o podpore OZE a KVET. Žalobca má za to, že všetky povinnosti stanovené zákonom splnil, a teda žalovaný v rade 1/ nemal dôvod rozhodnúť, že elektrina vyrobená žalobcom sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie je možné uplatniť si právo na podporu. Taktiež nie je možné, aby rozhodnutie správneho orgánu menil orgán, ktorý nepatrí do sústavy štátnych orgánov. Rozhodnutím žalobcu (správne malo byť uvedené „žalovaného v rade 1/“) možno nadobudnúť dojem, že štátnym orgánom je alebo sa za neho vydáva. Teda žalobca má za to, že žalovaný v rade 1/ nie je správnym orgánom a nemôže meniť rozhodnutie, ktoré bolo právoplatne vydané správnym orgánom. Avšak žalovaný v rade 1/ sa vydáva za správny orgán, a teda žalobca podáva žalobu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. 3. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 20S/71/2015-54 zo dňa 07.04.2015 podľa § 104 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a podľa § 104 ods. 1 veta druhá v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku postúpil vec Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Krajský súd konanie zastavil z dôvodu, že žalovaný v rade 1/ nie je správnym orgánom v zmysle § 244 ods. 2 O.s.p., ale je súkromnou obchodnou spoločnosťou, podnikateľom, preto nemožno jeho podanie pod poradovým č. 82, č. zmluvy 200 zo dňa 17.12.2014 subsumovať pod § 244 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutie správneho orgánu vydané v správnom konaní ani v inom obdobnom procese pri výkone verejnej správy a zároveň z dôvodu nevykonateľného petitu správnej žaloby, ktorému vzhľadom na formuláciu a požadovaný obsah nie je možné v zmysle § 250j ods. 2, 3 O.s.p., resp. § 250j ods. 5 a 6 O.s.p. vyhovieť. Vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ krajský súd konanie zastavil z dôvodu, že žalobca podanou žalobou nenavrhoval zrušiť žiadne jeho rozhodnutie, ale len „rozhodnutie“ žalovaného v rade 1/. 4. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Sžf/38/2015 zo dňa 22.02.2017 tak, že uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/72/2015-54 zo dňa 07.04.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v kontexte okolností predmetného prípadu a s prihliadnutím na právnu úpravu na úseku verejnej správy v oblasti energetiky a podpory obnoviteľných zdrojov energie, nemožno vzťah medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ charakterizovať ako vzťah súkromnoprávnej povahy dvoch podnikateľských subjektov. Z podstaty samotného aktu vyhodnotenia (stanoviskom zo dňa 17.12.2014) splnenia, resp. nesplnenia podmienok podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie žalobcom vyplýva, že jednostranným úkonom aplikácie normy verejného práva a vo verejnom záujme žalovaným v rade 1/, tento vrchnostensky zasiahol do právnej sféry žalobcu, t.j. do jeho práva vyplývajúceho z právoplatného rozhodnutia regulačného úradu. Medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ ide o nerovnocenný vzťah, kedy sa žalovaný v rade 1/ voči žalobcovi zachoval ako právnická osoba verejnoprávnej povahy s reálnou možnosťou a právom svojím úkonom fakticky zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov žalobcu. Nie je prekážkou meritórneho prejednania veci správnym súdom formálne nenapĺňanie znakov orgánu verejnej správy, resp. orgánu štátnej správy žalovaným v rade 1/. Zároveň s prihliadnutím na povinnosť aplikácie správneho poriadku pri uplatňovaní práv a plnení povinností podľa § 4 zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie, nemožno bez ďalšieho prijať záver, že predmetný úkon žalovaného v rade 1/ nie je individuálnym správnym aktom vydaným v správnom konaní ani v inom obdobnom procese pri výkone verejnej správy. Hoci žalobou napadnuté stanovisko žalovaného v rade 1/ zo dňa 17.12.2014 nespĺňa formálne znaky rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., podľa § 3 ods. 7 Správneho poriadku sa na jeho vydanie vzťahuje primerané použitie základných zásad správneho konania. To vytvára priestor na súdny prieskum postupu predchádzajúceho vydaniu predmetného stanoviska. V súvislosti s krajským súdom konštatovanou nevykonateľnosťou, resp. neprijateľnosťou petitu žaloby odvolací súd uviedol, že minimálne z druhého výroku žalobného petitu, v spojení s obsahom žaloby a s predloženými listinnými dôkazmi, vyplýva rozsah aj dôvody žaloby, ako i to, v čom žalobca konkrétne vidí nezákonnosť namietaného postupu a čoho sa domáha. Vychádzajúc z účelu zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie nemožno odmietnuť výrobcovi elektriny s právom na podporu poskytnutie súdnej ochrany zameranej na preverenie zákonnosti postupu prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy pri vyhodnotení splnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie takýmto výrobcom elektriny v súvislosti s uplatnením jeho práva na podporu podľa citovaného zákona. V závere odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd inštruoval súd prvého stupňa postupovať v ďalšom konaní naznačeným smerom, pričom je potrebné zvážiť postup v súlade s relevantným znením žalobného petitu, alebo s využitím inštitútu odstraňovania vád podania v súčinnosti so žalobcom naformulovať žalobný petit, ktorý po vykonaní súdneho prieskumu bude spôsobilý zabezpečiť účinnú ochranu pred namietaným porušením práva žalobcu. 5. V nadväznosti na uznesenie NS SR sp. zn. 6Sžf/38/2015 zo dňa 22.02.2017 žalobca podaním zo dňa 09.10.2017 doplnil petit žaloby tak, že navrhol, aby súd zrušil oznámenie žalovaného v rade 1/ číslo 82, číslo zmluvy 200, zo dňa 17.12.2014 a vec vrátil žalovanému v rade 1/ na ďalšie konanie. 6. Správna žaloba bola doručená Krajskému súdu v Žiline dňa 02.03.2015, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Správny súd konanie zastavil uznesením č.k. 20S/72/2015-54 zo dňa 07.04.2015 za účinnosti O.s.p. a Najvyšší súd SR ako odvolací súd zrušil toto uznesenie podľa O.s.p. 7. Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. 8. S účinnosťou od 01.07.2016 vstúpil do platnosti zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. 9. Podľa § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 491 ods. 2 SSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 10. Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí zásada viazanosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom vysloveným odvolacím (dovolacím, kasačným) súdom. Táto viazanosť sa neuplatní iba vo výnimočných prípadoch ustálených aplikačnou praxou a právnou teóriou, pričom najčastejšie ide o prípad zmeny v skutkových okolnostiach alebo prípad zmeny právnej úpravy po zrušovacom rozhodnutí, prípadne z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (reflektujúcemu niektoré rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu alebo najvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho (v danom prípade odvolacieho súdu) nebola celkom uspokojivo vyriešená. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/ 12/2016) 11. Krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017, ktorým nevyhovel návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a s čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd, text zo str. 10 a 11 nálezu: Vo vzťahu k výhradám skupiny poslancov, že napadnutá právna úprava neustanovuje procesný postup, v ktorom by sa posudzovalo splnenie povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, a neustanovuje ani žiadny orgán (verejnej správy), ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení týchto povinností, ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE majú výrobcovia elektriny z OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k úradu. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie úradu, príp. inému orgánu verejnej správy. Za okolností, keď sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení zákona o podpore OZE týka vzťahu dvoch subjektov súkromného práva, t. j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru ústavného súdu nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak by to tak bolo, nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Pri takejto koncepcii právnej úpravy potom neprichádza do úvahy ani to, aby nemožnosť konkrétneho výrobcu elektriny uplatniť si vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy právo na podporu vyplývajúca z uplatnenia napadnutého ustanovenia zákona o podpore OZE bola záväzným spôsobom deklarovaná prostredníctvom individuálneho aktu aplikácie práva vydaného príslušným orgánom verejnej správy. Rovnako podľa názoru ústavného súdu nie je nevyhnutné, aby zákon podrobnejšie ustanovoval procesný postup jedného subjektu súkromného práva proti druhému subjektu súkromného práva pri uplatňovaní právnych dôsledkov za neplnenie zákonom ustanovených povinností, ktoré majú navyše primárne charakter informačných, resp. oznamovacích povinností. Ústavný súd si uvedomuje, že medzi výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE vzniknúť právne spory súvisiace najmä s otázkou, či si výrobcovia elektriny splnili tieto povinnosti riadne (v zákonom požadovanom rozsahu a kvalite) a včas, nie je potrebné a ani vhodné, aby arbitrom takých sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený orgán verejnej správy. To platí o to viac, že aj v prípade, ak by zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej regulácie, by „konečným“ arbitrom právneho sporu súvisiaceho s nesplnením povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE a jeho právnymi dôsledkami (nemožnosť uplatniť si právo na podporu), ktorý má primárne súkromnoprávny charakter, bol orgán súdneho moci (v rámci správneho súdnictva). Právny spor súvisiaci so záverom prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, že výrobca elektriny si nesplnil niektoré z povinností ustanovených v § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, s ktorými posudzovaná zákonná úprava spája nemožnosť uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) tohto zákona, sa podľa názoru ústavného súdu nepochybne môže stať predmetom preskúmavania v rámci (civilného) občiansko-právneho súdneho konania. Ústavný súd zdôraznil, že súkromnoprávny vzťah medzi výrobcami elektriny z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o podpore OZE nie je oslabený, resp. spochybnený tým, že povinnosti pre výrobcov elektriny z OZE, splnenie ktorých je zákonných predpokladom na uplatnenie práva na podporu, sú ustanovené priamo zákonom. Zákonná úprava povinností výrobcov elektriny z OZE je totiž prejavom intervencie štátu, ktoré je v odvetví elektroenergetiky, ako to už bolo zdôraznené na inom mieste, žiaduce. Zároveň uviedol, že nemožnosť výrobcu elektriny uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, ktorá má charakter súkromnoprávnej sankcie, nemožno stotožňovať so sankciami ukladanými za protiprávne konanie, ako typický inštitút verejného práva, ktorý je aj v zákone o podpore OZE prítomný. Štátna energetická inšpekcia môže za správne delikty vymedzené v ustanoveniach § 16 ods. 1 zákona o podpore OZE ukladať finančné pokuty ako typické verejnoprávne sankcie v sumách ustanovených týmto zákonom. 12. Správny súd konštatuje, že Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 vyslovil odlišný právny názor v otázke charakteru subjektov právneho vzťahu tvoreného na jednej strane žalobcom ako výrobcom elektriny z OZE a na druhej strane žalovaným v rade 1/ ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy zabezpečujúcim realizáciu práva na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore OZE, ako ho vyslovil Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení č.k. 6Sžf/38/2015 zo dňa 22.02.2017. Ústavný súd vyriešil charakter týchto subjektov tak, že ide o subjekty súkromného práva a že vzťah medzi nimi v súvislosti s uplatňovaním práva na podporu podľa § 4 zákona o podpore OZE je súkromnoprávnym, nie vrchnostenským. Keďže k prijatiu nálezu došlo až po rozhodnutí NS SR uznesením sp. zn. 6Sžf/38/2015 zo dňa 22.02.2017, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/72/2015-54 zo dňa 07.04.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vydaním tohto nálezu došlo k podstatnému judikatórnemu posunu rozhodovacej praxe v otázke, ktorej vyriešenie je podstatné pre rozhodnutie krajského súdu v tomto konaní, na ktorú skutočnosť je povinný správny súd prihliadnuť a vychádzať z najnovšej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide o výnimočný prípad, kedy sa zásada viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu neuplatňuje a podľa názoru správneho súdu v danej situácii správny súd nie je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení sp. zn. 6Sžf/38/2015 zo dňa 22.02.2017. 13. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa § 4 SSP orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú a) orgány štátnej správy, b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 97 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). Podľa § 99 písm. b) SSP správny súd konanie uznesením zastaví, ak zistil taký nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1. 14. Keďže žalovaný v rade 1/ ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečujúci realizáciu práva na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore OZE nie je orgánom verejnej správy, nemožno ani jeho oznámenie číslo 82, číslo zmluvy 200 zo dňa 17.12.2014 považovať za rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, a preto nemôže byť ani predmetnom súdneho prieskumu postupom podľa § 177 a nasl. SSP. 15. V danom prípade bolo žalobou napadnuté „oznámenie“ subjektu súkromnoprávnej povahy, ktoré môže byť predmetom konania v rámci (civilného) občiansko-právneho súdneho konania. Správny súd nedisponuje právomocou takéto „oznámenie“ preskúmať. Uvedené spôsobuje taký nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, preto súd konanie zastavil, pri aplikácii § 99 písm. b) SSP. 16. Vo vzťahu k Úradu pre reguláciu sieťových odvetví ako žalovanému v rade 2/ súd konanie zastavil rovnako pri aplikácii § 99 písm. b) SSP. Žalobca vo svojej žalobe domáhal sa zrušenia „oznámenia“ žalovaného v rade 1/ zo dňa 17.12.2014. Tomuto podaniu vytýkal vady nezákonnosti a konštatoval, že práve týmto „oznámením“ bol na svojich právach ukrátený. Nekonštatoval zároveň, že by bol ukrátený akýmkoľvek rozhodnutím ÚRSO. Naopak, poukazoval na rozhodnutie ÚRSO č.k. 0665/2014/E-OZ zo dňa 16.10.2013, ktoré považoval za vecne správne a zákonné a tvrdil, že žalovaný v rade 1/ nemal právo zrušiť doplatok určený práve rozhodnutím žalovaného v rade 2/. Vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ teda žalobca neoznačil žiadne rozhodnutie, ktorým by bol ukrátený na svojich subjektívnych právach. Podľa § 180 SSP žalovaným správnym orgánom je orgán, ktorý vo veci rozhodoval o riadnom opravnom prostriedku alebo ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie (rovnako tomu tak bolo aj za účinnosti O.s.p, kedy bola žaloba podaná). Keďže žalovaný v rade 2/ napadnuté „oznámenie“ žalovaného v rade 1/ ani nevydal ani o ňom nerozhodoval v inštančnom postupe, nemá pasívnu procesnú legitimáciu, t.j. postavenie žalovaného v súdnom prieskumnom konaní. 17. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 170 písm. b) SSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. 18. Toto rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.