Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/51/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411203661 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5411203661.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mestská teplárenská spoločnosť a.s., skrátený názov: MTS a.s., so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, IČO: 36 389 480, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 a JUDr. Michaelou Poláčkovou, advokátkou so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, proti žalovanému: Mesto Čadca, so sídlom Námestie slobody, 022 01 Čadca, IČO: 00 313 971, zastúpenému splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Zuzanou Cenigovou, nar. XX.XX.XXXX, bytom U G. XXX, XXX XX Z., v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000,- Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/52/2011-380 zo dňa 09. septembra 2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/52/2011-419 zo dňa 04.02.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/52/2011-380 zo dňa 09. septembra 2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/52/2011-419 zo dňa 04.02.2015 p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj len „citovaný zákon“), § 2 písm. a), b) citovaného zákona, § 10 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, § 14 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou podanou pôvodne Okresnému súdu Čadca dňa 17.09.2010 sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 1.000 Eur s odôvodnením, že je podnikateľským subjektom v tepelnej energetike, v rámci predmetu svojej činnosti vyrába a distribuuje teplo zmluvným odberateľom. V priebehu druhého polroka roku 2006 došlo k poruche technologického zariadenia - plynovej kotolne situovanej v objekte súp. č. XXXX na L. ulici v Čadci, pričom vlastníkom kotolne, ako aj technického príslušenstva bol žalobca. Vlastníkom objektu bola v čase poruchy spoločnosť CUBUS a.s. so sídlom v Čadci. Kotolňa slúžila na výrobu a dodávku tepla pre zmluvných odberateľov Okresný súd Čadca, Okresná prokuratúra Čadca, Spojená škola Čadca a Kysucká knižnica Čadca. Po poruche technologického zariadenia došlo k automatickému odstaveniu kotolne a žalobca sa snažil uviesť kotolňu do prevádzky všetkými dostupnými prostriedkami, v čom mu ale bolo zabránené prístupom vtedajšieho vlastníka budovy, spoločnosti CUBUS a.s., ktorá spoločnosť žalobcovi neumožnila prístup do kotolne. Dňa 17.10.2006 oznámil žalobca žalovanému, že pre pretrvávajúcu technickú poruchu kotolne nemôže obnoviť dodávku tepla pre zmluvných odberateľov a požiadal ho s poukazom na § 28 ods. 1 Zákona o tepelnej energetike č. 657/2004 o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike a zároveň rozhodol o obmedzujúcich opatreniach na spotrebu tepla a rozsahu povinností držiteľov povolení a ostatných fyzických a právnických osôb na odstránenie stavu núdze. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 18.10.2006 č. 1389/06 vyhlásil stav núdze v tepelnej energetike na území mesta Čadca pre vymedzené územie zásobovania teplom z predmetnej kotolne. Prokurátor Okresnej prokuratúry v Čadci vydal upozornenie, ktorým informoval žalovaného o porušení zákona o tepelnej energetike a zákona o správnom konaní vydaním predmetného rozhodnutia, na základe čoho žalovaný dňa 17.01.2007 rozhodnutím č. 33/2007/OPE odvolal stav núdze. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 29.01.2007 odvolanie, ktorým sa žalovaný odmietol zaoberať, pretože tvrdil, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie o vyhlásení stavu núdze nie sú rozhodnutiami správneho orgánu. Aby žalobca dosiahol činnosť žalovaného, podal dňa 11.01.2010 na Krajský súd v Žiline návrh na začatie konania proti nečinnosti žalovaného. Krajský súd uznesením sp.zn. 20S/3/2010 zo dňa 26.02.2010 prikázal žalovanému konať vo veci odvolania - vec predložiť krajskému súdu ako orgánu kompetentnému rozhodovať o podanom odvolaní. Žalobca žalobou žiadal, aby okresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,- Eur, „ktorá bude spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ďalej preto, že odporca prostredníctvom regionálnej tlače informovalo o stave núdze, ktorý mal spôsobiť navrhovateľ, čo sa prejavilo negatívnym vnímaním verejnosti a dotknutých odberateľov, navrhovateľ musel trpezlivo a opakovane vysvetľovať celej situácie.“ Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu dňa 16.02.2011 uviedol, že s nárokom žalobcu nesúhlasí, pretože neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie súdu svedčiace o tom, že by žalovaný porušil akúkoľvek svoju právnu povinnosť, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s majetkovou alebo nemajetkovou ujmou žalobcu. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Ncb/11/2011 zo dňa 09.08.2011 boli všetci sudcovia Okresného súdu Čadca vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a táto bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Dolný Kubín. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že rozsudkom zo dňa 30.08.1012 rozhodol o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 1.000,- Eur, a to s poukazom Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď okresný súd zistil, že žalobca písomne požiadal žalovaného podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a žalovaný odpoveďou zo dňa 04.05.2010 č. 2437/2010/OP nárok žalobcu neuznal (č.l. 38 spisu). Okresný súd mal za to, že z obsahu právoplatného uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/3/2010 zo dňa 26.02.2010 je zrejmé, že nekonanie žalovaného malo charakter kvalifikovanej nečinnosti a bolo spojené s absolútnym popieraním práv, ktoré mal žalobca ako účastník správneho konania. Táto skutočnosť sama o sebe je postačujúcou na konštatovanie nesprávneho úradného postupu odporcu v konaní o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu o odvolaní stavu núdze v tepelnej energetike. „Odporca svojou nečinnosťou zapríčinil dlhotrvajúci stav právnej neistoty a nakoľko súd rozhodol o práve navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy, pri jej výške zobral do úvahy skutočnosť, že odporca bol prakticky nečinný 5 a pol roka a svojou nečinnosťou spôsobil navrhovateľovi ujmu na jeho právach ako účastníka správneho konania, požadovanú výšku 1.000 EUR súd považoval za primeranú následkom nečinnosti navrhovateľa.“ Na podklade podaného odvolania žalovaným Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 14Cob/316/2012 zo dňa 05.12.2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie s konštatovaním, že okresný súd sa pri novom rozhodovaní bude dôsledne zaoberať argumentáciou žalobcu v rovine vyhodnotenia nároku žalobcu na základe ním tvrdených skutočností, vyhodnotí stav núdze v tepelnej energetike, jeho dôsledky v prípade (ne)vyhlásenia, a to vo všeobecnej rovine, s akcentom na vyhodnotenie stavu núdze v tepelnej energetike, jeho konkrétne dôsledky vzhľadom na nečinnosť žalovaného za rozhodné obdobie vo vzťahu k žalobcovi, opätovne vyhodnotí vyjadrenia sudcov Okresného súdu Čadca, špecifikuje, akú kvalifikovanú ujmu postup žalovaného u žalobcu vyvolal, akým spôsobom sa prípadná ujma prejavila a aké dôsledky vznikli. Okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie, v rámci ktorého sa oboznámil s vyjadreniami „sudcov Okresného súdu Čadca vo veci 11Cb/21/2012 a 10Cb/2/2010, ktoré sa týkali jednotlivých námietok zaujatosti, s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/86/2013 zo dňa 26.06.2013, odborným vyjadrením č. 1/2014 zo dňa 22.05.2014, uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/3/2010 zo dňa 26.02.2010, rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 1Sžo/118/2009 zo dňa 20.10.2009.“ Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že zotrváva na podanej žalobe aj doterajších prednesoch a podstatou žalobného návrhu je existencia kvalifikovanej nečinnosti žalovaného, ktorý svojou absolútnou liknavosťou nevykonával žiadne úkony vo veci odvolania proti odvolaniu stavu núdze v tepelnej energetike zo dňa 17.01.2007. Táto podstata nečinnosti bola - Krajským súdom v Žiline vo veci 20S 3/2010 zo dňa 26.02.2010, kedy krajský súd konštatoval, že žalovaný je vo veci odvolania absolútne nečinný a je povinný vo veci odvolania konať. Poukázala na to, že obsahom odvolacieho spisu bolo len samotné odvolanie a žiaden ďalší úkon, pričom doba nečinnosti odo dňa doručenia uznesenia krajského súdu bola viac ako 4 roky a od podania odvolania 7 rokov a 2 mesiace. Uvedená doba jeho nečinnosti je neprimerane dlhá, preto žalobca uplatnil „svoj žalobný nárok z ust. § 17 ods. 2 ods. 3 Zák. č. 514/2003 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa ods. 2 § 17 sa nemajetková ujma môže priznať v peniazoch ak samotné konštatovanie porušenia nie je dostatočné. Takýmto porušením je pri tom aj nečinnosť orgánu verejnej moci. Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia sa výška ujmy v peniazoch určuje podľa tam uvedených kritérií pričom navrhovateľ dokladoval článkami v celoštátnych denníkoch a týždenníkoch čím chcel poukázať na to, že daný stav sa v dôsledku medializácie stal známy celej verejnosti a následne mal vplyv aj na vyjadrenie negatívnych postojov sudcov Okresného súdu Čadca, v ktorých boli deklarované ich negatívne názory na navrhovateľa. Jedná sa o konania vedené pôvodne na Okresnom súde Čadca a z dôvodu vylúčenia sudcov pre ich zaujatosť sa stal miestne príslušným na prejednanie týchto vecí Okresný súd Dolný Kubín. Jedná sa o veci sp. zn. 2Cb/93/2012, 2Cb/58/2011, 2Cb/55/2011 a 2Cb/56/2011. Už samotná miera ujmy a závažnosť ujmy je daná tým, že pre negatívne vnímanie navrhovateľa sudcami Okresného súdu Čadca predmetné veci nemohli byť riešené na jeho prvotne príslušnom súde.“ Žalobca je podnikateľský subjekt, ktorý dodáva teplo a teplú úžitkovú vodu v monopolnom postavení v meste Čadca a od jeho vzniku v roku 1999 a presnejšie od roku 2003 kedy štatutárnym orgánom žalobcu je pán Milan Poláček, nemal žalobca jediný prípad správneho konania, kde by bol sankcionovaný za prípadné poškodenie svojich odberateľov. „Žaloba nebola koncipovaná ako žaloba na ochranu osobnosti, resp. dobrého mena ani ako žaloba jednotlivým sudcom ani médiám, práve má za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy patrí poškodenej strane aj v prípade ak sa o ujme nedozvie nikto iný, ale v tomto prípade je skutočnosť opačná, keďže navrhovateľ doposiaľ trpí tým, ako bola naklonená verejná mienka, resp. ako vec bola medializovaná.“ Tvrdenia žalobcu vychádzajú z toho, že žalovaný v jeho veci bol kvalifikovane nečinný, ktorý stav pretrváva dodnes. „Podľa navrhovateľovho právneho názoru Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí 14Cob 316/2012 prekročil rámec podanej žaloby a vec uviedol do roviny, pre ktorú žaloba podaná nebola. Krajský súd opomenul na závery správnych súdov, ktoré zohľadňujú mieru právnych povinností odporcu a v tejto súvislosti poukázala najmä na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co 210/2011 a Najvyššieho súdu SR č.k. 6Cdo 250/2010 a tiež 6Cdo 103/2011, z ktorých možno konštatovať, že pri rozhodovaní súdu o priznaní nemajetkovej ujmy konajúci súd nemôže preskúmavať prípadnú nezákonnosť správnych aktov.“ Zástupkyňa žalovaného uviedla, že v celom rozsahu sa pridržiava doterajších ústnych a písomných prednesov, ako aj dôvodov uvádzaných v podanom odvolaní zo dňa 18.09.2012. Poukazovala na skutočnosť, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nekonaním žalovaného a vznikom nemajetkovej ujmy. Z článkov, ktoré boli v rámci konania predložené, vyplýva, že verejnosť bola objektívne informovaná o príčinách nedodávania tepla a teplej úžitkovej vody, ktorú skutočnosť sa žalovaný snažil vyriešiť aj spolu so žalobcom tým, že nariadil spoločnosti CUBUS, a.s. aby umožnil prevádzkovanie kotolne. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný žalobca, keď v žalobe na str. 3 bod 4 uvádzal, že sa pokúsil s vynaložením všetkého úsilia a dostupných prostriedkov uviesť opätovne kotolňu do prevádzky, čo mu bolo znemožnené nekooperatívnym prístupom vlastníka objektu, v ktorom bola kotolňa situovaná, pričom vtedajší vlastník objektu spoločnosť CUBUS a.s., v ktorej mene vystupoval Ing. Hanzel, odmietal sprístupniť priestory plynovej kotolne. Čo sa týkalo vyjadrenia samotných sudcov Okresného súdu Čadca, tak ich vyjadrenie sa týkalo sporu, v ktorom vystupoval ako účastník konania žalobca a druhý účastník spoločnosť CUBUS a.s. a vyjadrenie sudcov sa odvíjalo od vyjadrenia JUDr. Anny Hozákovej, ktorá ako prvá sa vyjadrila ohľadne svojej zaujatosti z dôvodu, že na Okresnom súde Čadca sa prejednával spor, ktorý sa tohto súdu dotýkal ako jedného z odberateľov tepla a v roku 2006-2007, nakoľko v zimnom období bola dodávka tepla na Okresnom súde Čadca prerušená. Primárny spor bol medzi žalobcom a spoločnosťou CUBUS a.s., o čom svedčil aj napr. článok v denníku Nový čas pod názvom „Rozhádaní pre kotolňu“, ktorý konštatoval, že spor sa týka MTS a.s. a majiteľom budovy, v ktorej bola zriadená kotolňa, pričom majiteľom budovy bola spoločnosť CUBUS a.s. Žalovaný konal, nariadil vlastníkovi budovy, v ktorej bola umiestnená kotolňa, aby konal, a to aj opakovane. Tiež poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. IV. ÚS 1/2012 z 12.01.2012, v zmysle ktorého je v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. V tomto konkrétnom prejednávanom prípade je v pozícii poškodeného žalobca, a teda na ňom je táto dôkazná povinnosť. Okresný súd sa oboznámil s „listinnými dôkazmi, pričom zo záverov odborného vyjadrenia č. 1/2014 (str. 282) vyplýva, že z pohľadu znalca nie je možné exaktne stanoviť primeranú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko znalec nemohol pre výpočet použiť žiaden z troch základných princípov (nákladový, výnosový a porovnávací). Stanovených 1.000 EUR vníma ako relevantnú výšku vzhľadom k tomu, že navrhovateľ si uplatňuje v iných súdnych konaniach náhradu finančnej ujmy, t.j. škody a ušlého zisku.“ V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „Ku otázke vyhlásenia a odvolania stavu núdze v tepelnej energetike bolo preukázané, že dňa 18.10.2006 odporca vyhlásil stav núdze v tepelnej energetike z dôvodu, že vlastník budovy, spoločnosť CUBUS, a.s. bránila navrhovateľovi vstup do plynovej kotolne, dňa 18.01.2007 odporca odvolal stav núdze v tepelnej energetike, dňa 29.01.2007 navrhovateľ podal odvolanie proti odvolaniu stavu núdze odporcom, dňa 22.01.2007 navrhovateľ podal odporcovi ďalšiu žiadosť o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike, dňa 21.08.2007 odporca žiadosti navrhovateľa o vyhlásenie stavu núdze nevyhovel, dňa 24.09.2007 odporca podal odvolanie proti rozhodnutiu odporcu zo dňa 21.8.2007, dňa 03.12.2007 Krajský súd v Žiline zrušil rozhodnutie Mesta Čadca a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č.k. 23Sp/43/2007), dňa 23.01.2008 odporca na základe zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline opätovne rozhodol o žiadosti navrhovateľa zo dňa 22.01.2007 a opätovne žiadosti o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike nevyhovel (rozhodnutie č. 67/2008/OP). Dňa 22.09.2008 Krajský súd v Žiline potvrdil rozhodnutie Mesta Čadca zo dňa 23.01.2008 o nevyhovení žiadosti o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike (č.k. 23Sp/17/2008), toto rozhodnutie bolo potvrdené Najvyšším súdom SR dňa 20.10.2009 (č.k. 1Sžo/118/2009). Nakoľko sa jednalo o rozhodnutia, ktorými odporca nevyhovel žiadosti navrhovateľa o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike, nevyhlasoval obmedzujúce opatrenia na spotrebu tepla.“ Ku dôvodom vylúčenia sudcov Okresného súdu Čadca uvádzaných vo viacerých konaniach vedených pred týmto súdom okresný súd zistil, že samotní sudcovia uviedli, že sa cítia zaujatí z dôvodu, že predseda predstavenstva žalobcu aktívne vystupoval v spore, ktorý mal za následok nedodávanie tepla aj Okresnému súdu Čadca v zime roku 2006-2007 - vyjadrenie JUDr. Hozákovej zo dňa 20.01.2010 č.k. 6C/182/2009, rovnako vyjadrenia sudcov JUDr. Dodulíkovej, JUDr. Gylánika, Mgr. Kubjatkovej, Mgr. Vysockej, JUDr. Pytliakovej, JUDr. Marťáka a JUDr. Korduliaka, ktorý navyše ako ďalší dôvod pre jeho vylúčenie uviedol priateľský vzťah s predsedom predstavenstva žalobcu. Predmetný spor sa týkal žalobcu a obchodnej spoločnosti CUBUS a.s., ktorá bránila žalobcovi v prevádzkovaní kotolne. Z vyjadrení bolo zrejmé, že žiaden zo sudcov neuviedol ako dôvod pre svoje vylúčenie skutočnosť, „že mesto Čadca aktívne vystupovalo v spore, ktorý mal za následok nedodávanie tepla pre Okresný súd Čadca.“ Okresný súd Dolný Kubín v konaní sp. zn. 2Cb/58/2011 vydal dňa 30.08.2012 rozsudok, ktorým žalobu žalobcu MTS. a.s. so sídlom v Čadci o zaplatenie materiálnej škody 213.359,50 Eur s príslušenstvom zamietol, rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/325/2012 zo dňa 05.12.2013. Žaloba v tomto konaní vychádzala z tvrdení, že žalobcovi bola nesprávnym úradným postupom žalovaného spôsobená škoda. Z konštatovania rozsudku krajského súdu vyplývalo, že samotným (ne)konaním žalovaného nemohla žalobcovi priamo vzniknúť majetková ujma, ak aj zo správnych rozhodnutí napokon vyplynulo nepreukázanie splnenia podmienok pre vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike v rozhodnej dobe. Nedodanie tepelnej energie bolo zapríčinené primárne a priamo súkromnými spornými obchodno-právnymi vzťahmi žalobcu s majiteľom budovy, v ktorej sa plynový kotol nachádzal a ktorý žalobcovi vstup do budovy znemožnil. Poukázal ďalej na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/126/2009 zo dňa 30.06.2010, podľa ktorého pre posúdenie je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Za relevantné považoval krajský súd vo vzťahu k náhrade škody konanie spoločnosti CUBUS a.s., ktorá bránila žalobcovi v prevádzkovaní kotolne, pričom následne účelom zákona č. 514/2003 Z.z. nie je sanácia škody vzniknutej zo súkromno-právnych vzťahov. Z článku s názvom „Rozhádaní pre kotolňu“ bolo podľa okresného súdu zrejmé, že sa jednalo o spor medzi žalobcom a spoločnosťou CUBUS a.s. Žalobca v predmetnom článku sám uviedol, že žalovaný vyhlásil stav núdze a nariadil majiteľovi budovy umožniť prevádzkovanie kotolne, čím potvrdil, že žalovaný vyvíjal aktivity smerujúce k vyriešeniu sporu žalobcu a spoločnosti CUBUS a.s. Žalobca žiadal, aby okresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 1.000 Eur, „ktorá bude spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ďalej preto, že odporca prostredníctvom regionálnej tlače informoval o stave núdze, ktorý mal spôsobiť navrhovateľ, čo sa prejavilo negatívnym vnímaním verejnosti a dotknutých odberateľov, navrhovateľ musel trpezlivo a opakovane vysvetľovať celej situácie. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje Zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom podľa § 1 tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.“ Okresný súd zistil, že žalobca písomne požiadal podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a žalovaný odpoveďou zo dňa 04.05.2010 č. 2437/2010/OP nárok žalobcu neuznal (č.l. 38 spisu). Okresný súd konštatoval, že citovaný zákon predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia morálneho a satisfakčného, a iba v prípade, že takéto zadosťučinenie nepostačuje, sa môže poškodený domáhať nemajetkovej ujmy v peniazoch, čiže ak morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. I za situácie, že by bol preukázaný nesprávny úradný postup a škoda, neznamená to, že tu je aj vzťah príčinnej súvislosti, tzn. potrebu preukázania, že ak by neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebola by vznikla škoda. V tomto konaní nebola žalobcom preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním žalovaného a ujmou, ktorá mala vzniknúť žalobcovi. Vzťah príčinnej súvislosti sa v právnej teórii označuje ako priama väzba javov, v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou (ujmou) vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu alebo nesprávneho rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu, nie len sprostredkovanú príčinu vzniku škody. Z článkov v periodikách, ktoré žalobca predložil, vyplývalo, že verejnosť bola informovaná o príčinách nedodávania tepla žalobcom a tiež o tom, že žalovaný sa snažil vzniknutú situáciu riešiť tým, že nariadil obchodnej spoločnosti CUBUS a.s. umožniť žalobcovi prevádzkovanie kotolne v jeho objekte. Žalobca potvrdil, že jeho nezhody s touto obchodnou spoločnosťou vyústili do súdneho sporu. Je preto nepochybné, že príčinou negatívneho vnímania žalobcu verejnosťou bolo nedodávanie tepla a teplej úžitkovej vody zmluvným partnerom, ku ktorému došlo výhradne konaním obchodnej spoločnosti CUBUS a.s., a to zabránením vstupu žalobcovi do budovy, v ktorej bola zriadená kotolňa žalobcu. Žalovaný preto podľa okresného súdu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá za škodu, ktorá vznikla zo súkromnoprávneho vzťahu a okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný, ktorý mal v tomto konaní plný úspech, náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva si neuplatnil, preto okresný súd o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 2 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca „s poukazom na zákonné dôvody: nepreskúmateľnosti rozhodnutia, smerujúcej k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom (§§ 205 ods.2 písm. a) v spoj. 221 ods. l písm. f) Osp); neúplné a nesprávne zisteného skutkového stavu veci (§ 205 ods.2 písm. b) a c) Osp) a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f) Osp)“. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, „ smerujúca k odňatiu možnosti žalobcu konať pred Súdom“, pretože okresný súd v jeho obsahu prijal závery k údajnému nedostatku príčinnej súvislosti bez toho, aby mal jednoznačne vyhodnotené dôkazy k žalovanej ujme (1.000,- Eur) a k príčine tejto ujmy (nesprávne úradné rozhodnutia, nesprávny úradný postup a nečinnosť žalovaného). „Okresný súd v podstate skúmal vec „od konca" svoju pozornosť sústredil na poslednú náležitosť žalovanej zodpovednosti (príčinná súvislosť) a v tejto rovine zotrval bez toho, aby skutkovo a právne ustálil predchádzajúce náležitosti (ujma a príčina ujmy).“ Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu „neobsahuje odpoveď na kľúčové otázky spornej veci, t.j. prvom rade, aká ujma bola ustálená ako existujúca, v akom rozsahu, v akom peňažnom vyjadrení a v čom konkrétne mala ujma spočívať; ďalej aké úradné rozhodnutia a úradný postup vrátane nečinnosti žalovaného mali ujmu spôsobiť a do akej miery boli, resp. neboli príčinami ujmy a až v poslednom rade aká príčinná súvislosť medzi ujmou žalobcu a úradnými rozhodnutiami, úradným postupom vrátane nečinnosti žalovaného nastala, resp. nenastala (v danom reťazci príčin a následkov). Keďže žalovaná bola objektívna zodpovednosť, otázka zavinenia bola irelevantná, rovnako tak aj eventualita zbavenia sa zodpovednosti, ktorá bola vylúčená priamo zákonnou normou (§ 10 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).“ Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva najmä v tom, že súd v rozpore s ustálenou súdnou praxou a odbornou teóriou uvedené kľúčové otázky skutkovo a argumentačne nevyčerpal tak ako je uvedené vyššie a v logickej postupnosti uvedenej vyššie. V odvolaní žalobca uviedol, že „Žalovaný namieta, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola zjavne spôsobená neúplné a nesprávne zisteným skutkovým stavom veci. Jednoznačným prejavom nesprávneho skutkového zistenia ujmy sú chýbajúce úvahy súdu k dôkazom preukazujúcim jej existenciu, rozsah a výšku, samozrejme so zdôraznením, že ako nemajetková ujma nemôže byť dokladovaná exaktnými výpočtami jej jednoznačnej výšky.“ Konkrétne na preukázanie, že vyčíslená nemajetková ujma (1.000,- Eur) je primeraná dlhotrvajúcemu stavu bezprávia a arogancie moci, frustrácie, úzkosti a nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo v dôsledku jeho (ne)aplikácie žalovaným, ďalej pocitu ťažkosti spôsobenej správe podniku žalobcu, úzkosti a nepríjemnosti členov jeho riadiacich orgánov, ako aj nepriaznivého náhľadu verejnosti (vrátane miestnych sudcov) na žalobcu, jeho dobré meno a povesť, atď., ktoré žalobca dovedna pociťoval a ktorým bol vystavený v dôsledku úradných rozhodnutí a úradného postupu vrátane nečinnosti žalovaného, žalobca použil: odborné vyjadrenie č. 1/2014, ďalej výtlačky periodík a vyjadrenia sudcov zaujatých voči žalobcovi pre nevykurovanie Okresného súdu Čadca počas stavu núdze a nakoniec, pre porovnanie výber príbuzných posúdených právnych vecí. „Dôkazy: odborné vyjadrenie 01/2014 zo dňa 22.05.2014, súčasť spisu výber príbuzných právnych vecí, súčasť spisu výtlačky periodík, súčasť spisu vyjadrenia zaujatých sudcov Okresného súdu Čadca, súčasť spisu“. Žalobca namietal, že okresný súd mal k dôkazom selektívny prístup, „úplne opomenul dôkaz výberom príbuzných posúdených vecí; ďalej súd síce spomenul, ale riadne nevyhodnotil dôkaz odborným vyjadrením, z ktorého len účelovo vybral a v rozpore s jeho celkovým kontextom, ktorý potvrdzoval primeranosť ujmy, uzavrel, že žalobca ujmu nepreukázal; nakoniec súd síce spomenul, ale v extrémnom rozpore s vlastným významom spojeným so stavom núdze, vyhodnotil dôkazy výtlačkami periodík a vyjadreniami sudcov Okresného súdu Čadca na adresu žalobcu. Žalobca takéto dokazovanie považuje za krajne nespravodlivé, spočívajúce v jednostrannom a absolútne nepochopiteľnom vykladaní vlastných dôkazov žalobcu na jeho ťarchu.“ Obdobne okresný súd podľa žalobcu nesprávne skutkovo zisťoval príčinu ujmy. Žalobca za príčinu ujmy označil nesprávne rozhodnutia a nesprávny úradný postup vrátane nečinnosti žalovaného vo veci stavu núdze. „Tieto príčiny boli ľahko odvoditeľne z právoplatných rozhodnutí správnych súdov, ktoré mal súd k dispozícii a ktoré mali pre súd znamenať podklad rozhodnutia v podobe záväzného prejudiciálneho posúdenia príčiny vzniknutej ujmy (§ 135 ods. 2 Osp). Súd sa však dopustil svojvoľného obídenia podstaty rozhodnutí správnych súdov, pretože tieto v rozhodnutí prakticky neuviedol, resp. nie v miere a spôsobom, ktorým boli pre žalovanú zodpovednosť záväzné a smerodajné, t.j. práve v konštatovaní nezákonnosti úradných rozhodnutí, nesprávneho úradného postupu a ku dňu rozhodnutia takmer 8-ročnej nečinnosti žalovaného vo veci stavu núdze.“ V odvolaní žalobca vyčítal okresnému súdu, že sa dopustil aj nesprávneho skutkového zistenia príčinnej súvislosti v spojení nemajetkovej ujmy žalobcu ako následku a konania spoločnosti CUBUS a.s., spočívajúceho v bránení žalobcu v prístupe do kotolne ako jeho príčine. Aj bez ďalšieho zdôvodňovania bolo podľa žalobcu zrejmé, „že ide o nepochopiteľnú, logicky, ale ani prakticky nespojiteľnú väzbu príčiny a následku. Spoločnosť CUBUS a.s. bránením vstupu ku kotolni spôsobila nanajvýš (aj to nie preukázateľne) poruchu kotolne, čo bol stav skutkovo a právne relevantný pre rozhodovanie žalovaného o stave núdze, bez vplyvu na vznik nemajetkovej ujmy žalobcu.“ Vznik žalovanej ujmy spôsobili škodné skutočnosti, ktorými boli nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup vrátane nečinnosti žalovaného, ktorý jediný mal vecnú právomoc a povinnosť konať vo veci stavu núdze (napr. koordináciou obmedzujúcich opatrení, prikázaním na vecné plnenia podľa ust. § 28 zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike) tak, aby sa po vyhlásení stavu núdze operatívne a čo najrýchlejšie obnovili dodávky tepla a teplej úžitkovej vody. Žalobca bol jednostranne závislý na tom, ako sa žalovaný v stave núdze úradne zachová a čo fakticky vykoná pre promptné odstránenie stavu núdze. V konaní bolo preukázané, že žalovaný zákonom požadované opatrenia alebo ich koordináciu nevykonal, s výnimkou jediného nariadenia spoločnosti CUBUS a.s., aby žalobcovi umožnila prevádzkovanie jeho kotolne, ktoré okresný súd nepochopiteľne vyhodnotil na ťarchu žalobcu. Išlo totiž o nedostatočné opatrenie, ktoré dodávky tepla a teplej úžitkovej vody neobnovilo, ale negatívne zasiahlo žalobcu v rozsahu žalovanej ujmy. Žalobca ďalej namietal, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola zjavne spôsobená aj nesprávnym právnym posúdením veci. Bez ďalšieho zdôvodňovania je zrejmé, že pre svoju skutkovú a právnu zložitosť vec nebola riešiteľná jednoduchým výkladom relevantných právnych noriem (zák. č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike a zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), a okresný súd v takomto výklade pochybil. „Pre správne právne posúdenie veci sa vyžadovali aj argumenty hodnotové a teleologické, založené na poznaní účelu a podstaty vyhláseného stavu núdze, ktorým bolo vykonanie operatívnych opatrení žalovaného na čo najrýchlejšie odstránenie stavu núdze - nielen jeho papierové odvolanie. K tomu mal žalovaný zákonom zverenú kompetenciu, koncentrovanú až do práva koordinovať všetky obmedzujúce opatrenia a povinnosti (§ 28 ods.3 písm. b) zák. č. 657/2004 Z.z.), v akom smere žalovaný absolútne zlyhal. Podstatné bolo, čo žalovaný fakticky vykonal na to, aby stav núdze odstránil a umožnil obnovenie dodávok tepla a teplej úžitkovej vody. Toto argumentačné hľadisko, ktoré má oporu v zdravom rozume a bežnom kolobehu života, okresný súd vôbec nebral do úvahy.“ Namiesto toho okresný súd zvolil spôsob argumentácie teoretickým vymedzením náležitosti príčinnej súvislosti, bez toho, aby zohľadnil špecifickosť žalovanej nemajetkovej ujmy v peňažnom vyjadrení, definovanej relevantnou normou (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.) ako poslednú možnosť uspokojenia morálneho nároku žalobcu za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup vrátane nečinnosti žalovaného, pokiaľ samotné konštatovanie porušenia jeho práva nebolo dostatočným zadosťučinením. Žalobca mal za to, že z rozhodnutí správnych súdov, ktoré potvrdzovali stav vyhláseného stavu núdze, t.j. stav, ktorý si z vlastnej povahy a podstaty vyžadoval operatívne vyriešenie, v spojitosti s absolútnou faktickou nečinnosťou žalovaného od okamihu tohto vyhlásenia (18.10.2006) do rozhodnutia okresného súdu (09.09.2014), počítanej spolu takmer 8 rokov, je stav, ktorý per se opodstatnil žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v celom rozsahu. Navrhol, „aby odvolací súd uznesením zrušil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 09.09.2014, sp.zn. 2Cb/52/2011 s vrátením veci na ďalšie konanie alebo rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 09.09.2014, sp.zn. 2Cb/52/2011 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.000,- €. Žalobca si pre prípad úspechu uplatňuje nárok na náhradu trov konania.“ K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý s napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín súhlasil, keďže okresný súd v napadnutom rozsudku ustálil, že nebolo preukázané, že žalovaný porušil svoje právne povinnosti a ak okresný súd konštatoval, že ak vznikla žalobcovi nejaká nemajetková ujma, tak výlučne konaním, resp. v dôsledku konania obchodnej spoločnosti CUBUS a.s., a nie žalovaného. Dôkazom toho, že sa jednalo o spor medzi žalobcom a „súkromným podnikateľom, majiteľom stavby, v ktorej sa nachádzala kotolňa, v ktorej mal žalobca kotol, t.j. obchodnou spoločnosťou CUBUS a.s., ktorá bránila vstupu žalobcu do budovy, v ktorej sa nachádzala predmetná kotolňa, tak ako to konštatoval aj Okresný súd Dolný Kubín v napadnutom rozsudku, sú aj články uverejnené v denníku Nový čas, ktoré ako dôkaz predložil samotný žalobca, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Spor medzi nimi vznikol z dôvodu neplatenia nájomného. Samotný žalobca teda v rozhodnom čase potvrdil a v tomto konaní i predložením uvedených článkov preukázal, že žalovaný vyvíjal aktivity smerujúce k vyriešeniu vzájomného sporu žalobcu a obchodnej spoločnosti CUBUS a.s. Predmetný článok je dôkazom toho, že žalobcom opisované negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou, vrátane miestnych sudcov, bolo spôsobené práve nezhodami vzniknutými medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou CUBUS a.s. a ich pretrvávaním, dôsledkom čoho bolo, že žalobca nebol schopný dodržiavať svoje zmluvné záväzky, predmetom ktorých bolo dodávanie tepla a teplej úžitkovej vody. V citovanom článku bolo taktiež uvedené, že: „Na situáciu doplácajú ľudia z okresného súdu, okresnej prokuratúry, mestskej knižnice a deti zo špeciálnej školy, kde sa nekúri. " V tomto konaní bolo podľa žalovaného nesporné, že so žalobcom malo uzavretú zmluvu, ktorej predmetom bolo dodávanie tepla, viacero subjektov, medzi nimi i Okresný súd Čadca. Pokiaľ ide o námietky zaujatosti viacerých sudcov Okresného súdu Čadca vznesených vo viacerých konaniach vedených na Okresnom súde Čadca, v ktorých bol účastníkom žalobca, na ktoré žalobca opakovane poukazuje, takisto mal za to, že súvisia, resp. sú následkom nezhôd medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou CUBUS a.s. Samotní sudcovia uviedli, že sa cítia zaujatí z dôvodu, že predseda predstavenstva žalobcu Milan Poláček aktívne vystupoval v spore, ktorý mal za následok nedodávanie tepla aj Okresnému súdu Čadca v zimnom období 2006 - 2007. Uvedený spor, ako už bolo spomenuté, bol sporom medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou CUBUS a.s. „V článku s názvom Nepravdy o vykurovaní knižnice uverejnenom v regionálnom týždenníku Kysuce uviedol hovorca Žilinského samosprávneho kraja, že: „Stav núdze mal len nahrádzať neschopnosť dodržiavať záväzky zo strany MTS. Pritom išlo o občianskoprávny spor medzi MTS a spoločnosťou CUBUS s.r.o., kde sa MTS snažila preniesť svoje záväzky z užívania nehnuteľností na svojich klientov. " Máme za to, že z uvedeného článku opäť vyplýva, že verejnosť vnímala nedodržiavanie zmluvných záväzkov týkajúcich sa dodávania tepla zo strany žalobcu ako dôsledok nezhôd žalobcu s obchodnou spoločnosťou CUBUS a.s.. V článku nazvanom V Knižnici sa opäť kúri sa taktiež uvádza, že príčinou nedodávania tepla žalobcom bol spor žalobcu s majiteľom budovy, v ktorej sa nachádzala kotolňa. Samotný žalobca sa vo svojom písomnom stanovisku k dodávkam tepla pre Okresný súd Čadca. Okresnú prokuratúru Čadca ... adresovanom Redakcii týždenníka Kysuce vyjadril, že obchodná spoločnosť CUBUS a.s. mu znemožňuje prístup do kotolne, nerešpektuje rozhodnutia, ktorými bola zaviazaná umožniť mu vstup do budovy za účelom prevádzkovania kotolne s cieľom dodržiavať zmluvné záväzky týkajúce sa dodávania tepla zmluvným partnerom.“ Žalovaný zvýraznil, že stav núdze v tepelnej energetike bol vyhlásený listom primátora Mesta Čadca zo dňa 18.10.2006 nazvaným Vyhlásenie, nie rozhodnutím v správnom konaní, a to na základe písomného oznámenia žalobcu zo dňa 17.10.2006, v ktorom žalobca uviedol, že sa mu aj po uplatnení dostupných právnych prostriedkov nepodarilo obnoviť výrobu a dodávku tepla z plynovej kotolne v budove č. XXXX v Čadci pre odberateľov Okresný súd Čadca, Okresná prokuratúra Čadca, Špeciálna škola a Okresná knižnica, pričom príčinou tohto stavu bola podľa slov žalobcu skutočnosť, že vlastník budovy - obchodná spoločnosť CUBUS a.s., v ktorej mene konal predseda predstavenstva Ing. Jozef Hanzel, bránila vstupu k plynovej kotolni v uvedenej budove. Žalobca zároveň uviedol, že uvedenú obchodnú spoločnosť opakovane písomne žiadal o nebránenie vstupu a prevádzkovaniu plynovej kotolne, taktiež, že proti uvedenej obchodnej spoločnosti podal na súd návrh na uloženie povinnosti nebrániť prevádzkovaniu plynovej kotolne. Z dostupných listín vyplýva, že Okresný súd Čadca vydal dňa 22.06.2006 (v čase pred doručením písomného oznámenia žalobcu žalovanému) uznesenie č.k. 4Cb/56/2006-21, ktorým obchodnej spoločnosti CUBUS a.s. predbežným opatrením uložil, aby umožnila a nebránila žalobcovi vo vstupe do budovy č. 1158 za účelom zabezpečenia prevádzky, údržby a bezpečnosti kotolne. Dňa 17.01.2007 žalovaný listom č.j. 33/2007; OPE, označeným ako Odvolanie stavu núdze v tepelnej energetike, odvolal stav núdze v tepelnej energetike. Z ďalšieho listu žalobcu zo dňa 22.01.2007 adresovaného žalovanému, ktorého obsah je totožný s listom zo dňa 17.10.2006, vyplýva, že príčinou prerušenia dodávok tepla je skutočnosť, že vlastník budovy č. 1158 - obchodná spoločnosť CUBUS a.s., v mene ktorej koná Ing. Jozef Hanzel, „doposiaľ“ bráni vstupu k plynovej kotolni v tejto budove. „Žalovaný dňa 21.08.2007 vydal rozhodnutie č. j. 46/07/OPE, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike zo dňa 22.01.2007. Toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 23Sp/43/2007-30 zo dňa 03.12.2007 zrušené a vrátené žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný po vrátení veci vydal dňa 23.01.2008 rozhodnutie č. j. 67/2008/OP, ktorým opätovne nevyhovel žiadosti žalobcu o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Žiline rozsudkom sp.zn. 23 Sp/17/2008-74 zo dňa 22.09.2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžo/118/2009-109 zo dňa 20. 10. 2009. Keďže sa jedná o rozhodnutia, ktorými žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike, nevyhlasoval obmedzujúce opatrenia na spotrebu tepla.“ Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol k odbornému vyjadreniu č. 1/2014 znalkyne Ing. Andrei Čorejovej zo dňa 22.05.2014, že s ním nesúhlasil z dôvodov, ktoré v tejto právnej veci doposiaľ uvádzal písomne i ústne. Žiadal, aby Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/51/2015-429 zo dňa 19.04.2016 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rovine uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.000,- Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 24. septembra 2014 (č.l. 389 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu. Z podaného odvolania žalobcu proti rozsudku okresného súdu bolo zrejmé, že namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia smerujúcu k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, ďalej že rozhodnutie okresného súdu podľa žalobcu spočívalo na neúplnom a nesprávnom zistenom skutkovom stave veci a na nesprávnom právnom posúdení veci, čiže žalobca namietal dôvody „nepreskúmateľnosti rozhodnutia, smerujúcej k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom (§§ 205 ods.2 písm. a) v spoj. 221 ods. 1 písm. f) Osp); neúplné a nesprávne zisteného skutkového stavu veci (§ 205 ods.2 písm. b) a c) Osp) a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2 písm. f) Osp).“ V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Vzhľadom na námietku žalobcu v rovine odňatia možnosti konať pred súdom, krajský súd konštatuje, že pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine, sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní uplatnené neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Krajský súd tiež pripomína, že pod odňatím možnosti konať pred súdom, je preto potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O takúto vadu ide najmä vtedy, „ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné rozhodnutia“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 43/2012 z 11. júla 2012). Z vykonaného odvolacieho prieskumu krajský súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca odňatie možnosti konať pred súdom v odvolaní vyvodil z ním tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia a mal za to, že okresný súd v rozpore s odbornou teóriou kľúčové otázky skutkovo a argumentačne nevyčerpal a nepostupoval v logickej postupnosti. V rovine tejto argumentácie žalobcu poukazuje krajský súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého je zrejmé, že okresný súd aplikoval relevantnú právnu úpravu, citovaný zákon a po vykonanom dokazovaní konštatoval, že „i za situácie, že by bol preukázaný nesprávny úradný postup a škoda, neznamená to, že tu je aj vzťah príčinnej súvislosti“. Okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu vyhodnocoval zákonné atribúty žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody a i pokiaľ postupoval tak, ako žalobca uviedol vo svojom odvolaní „od konca“ a „svoju pozornosť sústredil na poslednú náležitosť žalovanej zodpovednosti (príčinná súvislosť) a v tejto rovine zotrval bez toho, aby skutkovo a právne ustálil predchádzajúce náležitosti (ujma a príčina ujmy)“ (č.l. 390 spisu), tak i za tejto situácie, je predsa nepochybné, že okresný súd konštatoval absenciu jednej z kumulatívnych podmienok, pričom len za splnenia všetkých podmienok je možné priznať náhradu škody. Za stavu, že konštatoval jej absenciu a z uvedeného dôvodu nepriznal nárok požadovaný žalobcu, tak takýto postup okresného súdu, predsa nemohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navyše tiež samotný žalobca predsa v odvolaní konštatoval, že ide o podstatnú náležitosť žalovanej zodpovednosti, ktorú pripisoval žalovanému. V tomto smere nemožno opomenúť skutočnosti vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý konštatoval „je preto nepochybné, že príčinou negatívneho vnímania navrhovateľa verejnosťou bolo nedodávanie tepla a teplej úžitkovej vody zmluvným partnerom, ku ktorému došlo výhradne konaním obchodnej spoločnosti CUBUS a.s., a to zabránením vstupu navrhovateľa do budovy, v ktorej bola zriadená kotolňa navrhovateľa“ a nosný záver okresného súdu, v zmysle ktorého „Odporca preto v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá za škodu, ktorá vznikla zo súkromno-právneho vzťahu“. Podľa krajského súdu, uvedený záver okresného súdu je jednoznačný a je zrejmé, že okresný súd nemal naplnené podmienky pre priznanie nároku žalobcu. Ak žalobca vytýkal okresnému súdu, že tento nepostupoval v logickej postupnosti, tak potom nie je zrejmé, ako by samotná logická postupnosť ovplyvnila uvedené závery okresného súdu, ktorý konštatoval, že žalovaný nezodpovedá v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. za škodu, ktorá vznikla zo súkromno-právneho vzťahu, keď medzi žalobcom a žalovaným súkromno- právny vzťah predsa neexistoval a správne podľa krajského súdu, okresný súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním, resp. nekonaním žalovaného a ujmou „ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi“ (č.l. 8 rozsudku okresného súdu). Ak žalobca v odvolaní konštatoval, že „rozhodnutie okresného súdu vyvoláva rad polemík, pretože neobsahuje odpoveď na kľúčové otázky spornej veci“ (odvolanie č.l. 390 spisu), tak krajský súd poukazuje na odvolanie žalobcu, v ktorom sám uvádzal, že príčinná súvislosť je podstatnou náležitosťou žalovanej zodpovednosti a na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom predsa okresný súd nekonštatoval vznik ujmy a v konečnom dôsledku ani nesprávny úradný postup, keď ustálil, že „i za situácie, že by bol preukázaný nesprávny úradný postup a škoda, neznamená to, že tu je aj vzťah príčinnej súvislosti“, čiže okresný súd síce rozoberal v danom prípade i hypoteticky ďalšiu situáciu, avšak rozhodné v danom prípade pre odvolací súd bolo, že okresný súd konštatoval, že žalovaný v zmysle citovaného zákona nezodpovedá za žalobcom požadovanú škodu. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že žalovaná bola objektívna zodpovednosť a že otázka zavinenia bola irelevantná, rovnako tak aj eventualita zbavenia sa zodpovednosti, ktorá bola vylúčená priamo zákonnou normou, preto krajský súd považuje za podstatné i v tomto štádiu konania opätovne poukázať, tak ako už vo svojom zrušujúcom uznesení sp.zn. 14Cob 316/2012 z 05.12.2013 (č.l. 233 a nasl. spisu) na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 1/2012-38 z 12. januára 2012, s ktorými sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorých „Rovnako tak je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého „Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného“ (len podporne a primerane i rozhodnutie č.k. II. ÚS 150/2012-7 z 30. mája 2012). Z uvedeného teda vyplýva, že priznanie nároku uplatneného žalobou v tejto prejednávanej veci nemožno vyhovieť automaticky, ale vyžaduje sa naplnenie všetkých zákonných predpokladov, ktoré správne okresný súd skúmal. K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, krajský súd uvádza, že pre posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP. Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods. 2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci. Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu v rovine absencie zodpovedania na kľúčovú otázku sporu, krajský súd považuje za podstatné tiež konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a potrebu odpovede na špecifickú otázku. Krajský súd poukazuje aj na časť vyplývajúcu z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Odvolací súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, mal za to, že okresný súd dal odpoveď na nosnú otázku, ktorou v danom prípade bolo konštatovanie okresného súdu o nenaplnení podmienok stanovených zákonom č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorých záverov okresný súd konštatoval absenciu príčinnej súvislosti, a to i za situácie, teda hypoteticky, že by bol preukázaný nesprávny úradný postup a škoda, avšak okresný súd primárne nekonštatoval existenciu škody a tiež ustálil, že z dôkazov produkovaných žalobcom, teda z článkov v periodikách vyplývalo, že verejnosť bola informovaná o príčinách nedodávania tepla žalobcom a tiež o tom, že žalovaný sa snažil vzniknutú situáciu riešiť, nariadil obchodnej spoločnosti CUBUS a.s. umožniť žalobcovi prevádzkovanie kotolne v jeho objekte a tiež, že „Navrhovateľ potvrdil, že jeho nezhody s touto obchodnou spoločnosťou vyústili do súdneho sporu. Je preto nepochybné, že príčinou negatívneho vnímania navrhovateľa verejnosťou bolo nedodávanie tepla a teplej úžitkovej vody zmluvným partnerom, ku ktorému došlo výhradne konaním obchodnej spoločnosti CUBUS a.s.“ Ak okresný súd v dôsledku vykonaného dokazovania a právneho posúdenia žalobu zamietol, tak krajský súd sa s týmto záverom okresného súdu ako vecne správnym stotožnil a v súlade s § 219 ods. 2 OSP poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Pre úplnosť krajský súd k svojmu postupu uvádza, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna 2012 „Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.“ Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne skutkovo zisťoval príčinu ujmy. Žalobca za príčinu ujmy označil nesprávne rozhodnutia a nesprávny úradný postup, vrátane nečinnosti žalovaného vo veci stavu núdze. Tieto príčiny boli podľa žalobcu ľahko odvoditeľné z právoplatných rozhodnutí správnych súdov, ktoré mal okresný súd k dispozícii a ktoré mali pre okresný súd znamenať podklad rozhodnutia v podobe záväzného prejudiciálneho posúdenia príčiny vzniknutej ujmy. V súvislosti s uvedenou odvolacou argumentáciou, krajský súd považuje za podstatné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu na č.l. 5 a nasl. spisu „Ku otázke vyhlásenia a odvolania stavu núdze v tepelnej energetike bolo preukázané, že dňa 18.10.2006 odporca vyhlásil stav núdze v tepelnej energetike z dôvodu, že vlastník budovy, spoločnosť CUBUS, a.s. bránila navrhovateľovi vstup do plynovej kotolne, dňa 18.01.2007 odporca odvolal stav núdze v tepelnej energetike, dňa 29.01.2007 navrhovateľ podal odvolanie proti odvolaniu stavu núdze odporcom, dňa 22.01.2007 navrhovateľ podal odporcovi ďalšiu žiadosť o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike, dňa 21.08.2007 odporca žiadosti navrhovateľa o vyhlásenie stavu núdze nevyhovel, dňa 24.09.2007 odporca podal odvolanie proti rozhodnutiu odporcu zo dňa 21.8.2007, dňa 03.12.2007 Krajský súd v Žiline zrušil rozhodnutie Mesta Čadca a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( č.k. 23Sp/43/2007), dňa 23.01.2008 odporca na základe zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline opätovne rozhodol o žiadosti navrhovateľa zo dňa 22.01.2007 a opätovne žiadosti o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike nevyhovel (rozhodnutie č. 67/2008/OP). Dňa 22.09.2008 Krajský súd v Žiline potvrdil rozhodnutie Mesta Čadca zo dňa 23.01.2008 o nevyhovení žiadosti o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike (č.k. 23Sp/17/2008), toto rozhodnutie bolo potvrdené Najvyšším súdom SR dňa 20.10.2009 (č.k. 1Sžo/118/2009). Nakoľko sa jednalo o rozhodnutia, ktorými odporca nevyhovel žiadosti navrhovateľa o vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike, nevyhlasoval obmedzujúce opatrenia na spotrebu tepla.“ K tejto odvolacej námietke krajský súd považuje za podstatné primárne zvýrazniť skutočnosti uvádzané v žalobe a vo vyjadrení žalobcu zo dňa 08. augusta 2012 (č.l. 173 spisu). „Z daných súvislostí celkom jednoznačne vyplýva príčinná súvislosť medzi nesprávnymi rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom žalovaného a nemajetkovou ujmou žalobcu, ktorú uplatňuje v tomto konaní. Žalobca existenciu nemajetkovej ujmy žalobca definoval subjektívnymi pocitmi bezprávia a arogancie moci, poškodenia dobrého mena a povesti a záporného vnímania vo verejnosti aj jednotlivými odberateľmi, napríklad v dôsledku využitia masovokomunikačných prostriedkov, v ktorých bola situácia spojená s nesprávnym rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom žalovaného pertraktovaná ako zlyhanie spoločnosti žalobcu pri zabezpečení dodávok tepla a teplej úžitkovej vody, hoci to nezodpovedalo skutočnosti. Podľa žalobcu je pre posúdenie vzniknutej nemajetkovej ujmy podstatné, že odpájajúcimi sa odberateľmi boli nie jednotlivci, ale celé inštitúcie, ktoré zahŕňajú desiatky zamestnancov a násobky návštevníkov, resp. v prípade odberateľa Spojenej školy žiakov a ich rodičov, čo znásobuje rozsah nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca pociťoval a v porovnaní s ktorou je požadovaná suma satisfakcie 1.000,- Eur skôr symbolická. Hoci nemajetková ujma je reálne preukázateľná len s ťažkosťami, žalobca považuje za objektívny dôkaz jej existencie napríklad negatívne vnímanie a vyjadrovanie sa sudcov Okresného súdu v Čadci na adresu žalobcu a jeho vedenia (najmä predsedu predstavenstva M. Poláčka) pri uplatňovaní subjektívnej zaujatosti sudcov v konaniach vedených toho času pred Okresným súdom Dolný Kubín pod sp.zn. 2Cb/5S/201l, 2Cb/55/201i, 2Cb/56/2011, ktoré sú súdu známe z úradnej činnosti.“ Tiež nemožno opomenúť, že samotný žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku tiež argumentoval, tým že „Negatívne vnímanie žalobcu a jeho vedenia (najmä predsedu predstavenstva) však presiahlo hranice sporov spojených so stavom núdze, až na stav, keď sa sudcovia Okresného súdu v Čadci nechávajú z dôvodu negatívnej skúsenosti s nevykurovaním v roku 2006 vylučovať aj z konaní, ktoré síce so stavom núdze nesúvisia, ale ich účastníkom je žalobca. Na preukázanie tejto skutočnosti žalobca prikladá fotokópie zo súdneho spisu Okresného súdu Čadca sp.zn. 8C/162/2009, v právnej veci Mesto Čadca proti Mestská teplárenská spoločnosť a.s., o určenie neplatnosti zmluvy a neplatnosti ďalších právnych úkonov.“ „Zásadnosť týchto negatívnych vyjadrení na adresu žalobcu je zrejmá a zo strany inštitúcie, akou je súd, môže byť dokonca vnímaná až v rovine extrémneho zásahu do osobných a ústavných práv žalobcu, napr. do práva žalobcu na zákonného sudcu svojho všeobecného súdu. Teda aj v tomto smere má žalobca za preukázané, že nemajetková ujma, ktorá mu v spojitosti so stavom núdze vznikla, presahuje uplatnenú sumu 1.000,- Eur a v porovnaní s reálnou ujmou na právach žalobcu je skôr symbolická“ (čl. 173 spisu). Na základe vykonaného odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacej argumentácie žalobcu a vo väzbe na skutočnosti tvrdené žalobcom v celom konaní, ktorá argumentácia bola žalovaným spochybnená, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, nemožno konštatovať ich preukázanie žalobcom, pričom len argumentácia vo všeobecnej rovine nemôže tvoriť základ pre spoľahlivé rozhodnutie súdu, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť v zmysle žaloby žalobcu a naplnenie podmienok stanovených § 17 ods. 1, 2 citovaného zákona. Krajský súd v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu a argumentáciou pred súdom prvého stupňa poukazuje na obsah zápisnice zo dňa 02. augusta 2012, z ktorej vyplýva „že preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu - nemajetkovú ujmu uplatnenú podľa Zákona č. 514/2003 Z.z.“ „Konkrétne chcem povedať, že postup Mesta Čadca, ktorý ako sme už uvádzali, bol v príkrom rozpore nie len so správnym poriadkom, ale aj s právomocami, ktoré mesto má, pričom dôsledkom takéhoto konania bolo poškodenie dobrého mena navrhovateľa, konkrétne tým, že boli uverejnené v regionálnych periodikách články, ktoré znevažovali postupy navrhovateľa a ktoré vyvolali v občanoch určité domnienky, že sa navrhovateľ nesprával korektne a štandardne, avšak opak bol pravou, ako bolo zistené v iných konaniach. Na túto situáciu sme reagovali aj tým, že sme žiadali o uverejnenie vlastných stanovísk v regionálnych periodikách, aby sme nie len našim odberateľom ale aj širokej verejnosti vysvetlili, že náš postup bol zákonný. Ďalším konkrétnym dopadom bola skutočnosť, že všetci sudcovia Okresného súdu Čadca, kam pôvodne žalobný návrh z dôvodu príslušnosti smeroval, sa cítili vo veci zaujatí a vec rieši iný súd z dôvodu delegácie.“ (č.l. 181 spisu). Táto argumentácia žalobcu, ako i tvrdenie žalobcu „...existenciu nemajetkovej ujmy žalobca definoval subjektívnymi pocitmi bezprávia a arogancie moci, poškodenia dobrého mena a povesti a záporného vnímania vo verejnosti aj jednotlivými odberateľmi, napríklad v dôsledku využitia masovokomunikačných prostriedkov, v ktorých bola situácia spojená s nesprávnym rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom žalovaného pertraktovaná ako zlyhanie spoločnosti žalobcu pri zabezpečení dodávok tepla a teplej úžitkovej vody, hoci to nezodpovedalo skutočnosti. Podľa žalobcu je pre posúdenie vzniknutej nemajetkovej ujmy podstatné, že odpájajúcimi sa odberateľmi boli nie jednotlivci, ale celé inštitúcie, ktoré zahŕňajú desiatky zamestnancov a násobky návštevníkov, resp. v prípade odberateľa Spojenej školy žiakov a ich rodičov, čo znásobuje rozsah nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca pociťoval a v porovnaní s ktorou je požadovaná suma satisfakcie 1.000,- Eur skôr symbolická“ vo väzbe na odvolaciu argumentáciu žalobcu o nepochopiteľnej, „logicky, ale ani prakticky nespojiteľnú väzbu príčiny a následku“ (č.l. 173 spisu) nemohli vytvoriť pre odvolací súd dostatočný priestor pre odklon od záverov súdu prvého stupňa. V prvostupňovom konaní žalobca tvrdil pred súdom prvého stupňa dňa 01. apríla 2014, že nemajetková ujma mu vznikla v dôsledku nečinnosti žalovaného, ktorý svoju nečinnosť zatiaľ žiadnym spôsobom nevyvrátil, pričom poukazoval na fakt, že pri vyhlásení stavu núdze v tepelnej energetike vznikol medzi žalobcom a žalovaným jednostranne závislý vzťah, kde žalobca bol odkázaný na kvalifikovanú činnosť a plnenie právnych povinností žalovaného v zmysle zákona o tepelnej energetike (č.l. 259 spisu). V súvislosti s uvedenou argumentáciou však krajský súd uvádza, že ide len o konštatovanie samotného žalobcu, ktoré je v rozpore so závermi, ktoré boli uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžo 118/2009 z 20.10.2009, ktorým rozhodnutím bolo predsa riadne vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, z ktorého v neposlednom rade vyplývajú skutočnosti, že ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu (23.01.2008) neboli splnené zákonné podmienky ustanovené v § 27 zákona pre vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike podľa § 28 ods. 1 v spojení s § 37, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že porucha na plynovej kotolni bola v septembri 2007 odstránená, kotolňa bola sfunkčnená, v dôsledku čoho odpadol dôvod pre vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike. Navyše z toho istého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžo 118/2009 zo dňa 20. októbra 2009, vyplýva, že bolo preskúmané konanie žalovaného a Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval „Predmetom súdneho prieskumu bola zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu vo veci vyhlásenia stavu núdze. Povinnosťou správneho orgánu bolo vyhlásiť stav núdze v tepelnej energetike podľa § 28 ods. 1 zákona po zistení splnenia zákonných podmienok ustanovených v § 27 zákona a v prípade vyhlásenia stavu núdze podľa § 28 ods. 2 určiť rozsahu obmedzujúcich opatrení na spotrebu tepla a rozsahu povinností držiteľov povolení a ostatných fyzických osôb a právnických osôb na odstránenie stavu núdze. Vzhľadom k tomu, že v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia však už neexistovali podmienky ustanovené v § 27 zákona, nebol splnený zákonný dôvod pre vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetiky podľa § 28 ods. 1 zákona“. Ak teda žalobca v konaní argumentoval nečinnosťou žalovaného, tak skutočnosti vyplývajúce z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa rozhodne do uvedenej argumentácie nepremietli. Taktiež sa do odvolacej argumentácie žalovaného predmetné skutočnosti vyplývajúce z listinných dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, na ktoré krajský súd len v rovine argumentácie žalobcu v odvolaní poukazuje teda, že žalobca bol jednostranne závislý na tom, ako sa žalovaný v stave núdze úradne zachová a čo fakticky vykoná pre promptné odstránenie stavu núdze, nepremietli. V odvolaní žalobca uviedol (nesprávne uvedené v odvolaní, že žalovaný), že nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola zjavne spôsobená neúplne a nesprávne zisteným skutkovým stavom veci. Ak žalobca v rámci odvolania konštatoval, že „vyčíslená nemajetková ujma (1.000,- Eur) je primeraná dlhotrvajúcemu stavu bezprávia a arogancie moci, frustrácie, úzkosti a nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo v dôsledku jeho (ne)aplikácie žalovaným, ďalej pocitu ťažkosti spôsobenej správe podniku žalobcu, úzkosti a nepríjemnosti členov jeho riadiacich orgánov, ako aj nepriaznivého náhľadu verejnosti (vrátane miestnych sudcov) na žalobcu, jeho dobré meno a povesť, atď., ktoré žalobca dovedna pociťoval a ktorým bol vystavený v dôsledku úradných rozhodnutí a úradného postupu vrátane nečinnosti žalovaného, žalobca použil: odborné vyjadrenie č. 1/2014, ďalej výtlačky periodík a vyjadrenia sudcov zaujatých voči žalobcovi pre nevykurovanie Okresného súdu Čadca počas stavu núdze a nakoniec, pre porovnanie výber príbuzných posúdených právnych vecí“, pričom poukazoval na odborné vyjadrenie 01/2014 zo dňa 22.05.2014 (súčasť spisu), výber príbuzných právnych vecí, (súčasť spisu), výtlačky, periodík, (súčasť spisu) a vyjadrenia zaujatých sudcov Okresný súdu Čadca, súčasť spisu, tak krajský súd konštatuje, že okresný súd sa dostatočne venoval, resp. vyhodnotil vyjadrenia sudcov v rovine argumentácie žalobcu, novinové články a nekonštatoval naplnenie predpokladov v zmysle § 17 citovaného zákona. Pokiaľ žalobca argumentoval dlhotrvajúcim stavom bezprávia a arogancie moci, frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo v dôsledku jeho (ne)aplikácie žalovaným, pocitom ťažkosti spôsobenej správe podniku žalobcu, úzkosti, nepríjemnosti členov jeho riadiacich orgánov, ako aj nepriaznivému náhľadu verejnosti vrátane miestnych sudcov na žalobcu, ktorými malo utrpieť jeho dobré meno a povesť, ktoré žalobca dovedna pociťoval a ktorými bol vystavený, tak krajský súd nepovažoval tak, ako aj okresný súd, za rozhodujúce a určujúce len odborné vyjadrenie č. 1/2014, ak ani vo väzbe na ďalšie vykonané dôkazy, len tento žalobcom produkovaný dôkaz, nepochybne nepreukazoval nárok uplatnený žalobou. Je namieste uviesť, že okresný súd venoval podľa krajského súdu dostatočnú pozornosť dôkazom „odborné vyjadrenie 01/2014 zo dňa 22.05.2014, súčasť spisu výber príbuzných právnych vecí, súčasť spisu výtlačky periodík, súčasť spisu vyjadrenia zaujatých sudcov Okresného súdu Čadca, súčasť spisu“ (odvolanie č.l. 391 spisu), pričom hodnotenie dôkazov bolo v súlade s § 132 OSP. „Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom žalobcu, krajský súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010 sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. Ak žalobca vytýkal okresnému súdu selektívny prístup k ním produkovaným dôkazom, ktoré podľa žalobcu riadne nevyhodnotil, a to ani predložený dôkaz odborným vyjadrením, z ktorého podľa žalobcu len účelovo vybral a v rozpore s jeho celkovým kontextom, keď konštatoval, že žalobca ujmu nepreukázal, a to v extrémnom rozpore s vlastným významom spojeným so stavom núdze vyhodnotil dôkazy výtlačkami periodík a vyjadreniami sudcov, ktoré hodnotenie považoval žalobca za nespravodlivé, jednostranné a absolútne nepochopiteľné vykladanie vlastných dôkazov žalobcu, tak krajský súd sa s touto odvolacou námietkou žalobcu vo väzbe na odôvodnenie napadnutého rozsudku a ustálený skutkový stav veci okresným súdom nestotožnil. Nemožno podľa krajského súdu opomínať, že „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011) a pokiaľ teda okresný súd konštatoval, že z pohľadu znalca nie je možné exaktne stanoviť primeranú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko znalec nemohol pre výpočet použiť žiaden z troch základných princípov (nákladový, výnosový a porovnávací), tak nie je priestor pre odklon od uvedených záverov, ak vyplývajú z listinného dôkazu, napriek tomu, že boli produkované samotným žalobcom. V súvislosti s uvedenou odvolacou argumentáciou žalobcu v rovine posúdenia predmetného listinného dôkazu, a to odborného vyjadrenia č. 1/2014, krajský súd len pre úplnosť uvádza, že uvedený listinný dôkaz nebol nosným a rozhodujúcim dôkazom v konaní. Veď predsa okresný súd postupoval v konaní podľa § 132 OSP, a tak ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, posudzoval všetky dôkazy, jednotlivo a následne v súhrne, čím došlo ku konaniu v súlade i s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Žalobca v odvolaní uviedol, že okresný súd „úplne opomenul dôkaz výberom príbuzných posúdených vecí“ (č.l. 391 spisu). V súvislosti s uvedenou odvolacou argumentáciou žalobcu, považuje krajský súd za podstatné uviesť, že žalobca v odvolaní bližšie neuviedol, ktoré príbuzné veci mali byť predmetom posúdenia okresného súdu, preto iba za predpokladu, že by malo ísť o rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré boli uvedené žalobcom v podaní, ktoré je žurnalizované na č.l. 318 spisu (predtým č.l. 283 spisu). Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že právna zástupkyňa žalobcu predložila podľa obsahu zápisnice zo dňa 27. mája 2014 č.l. 320 do spisu podanie - náhrady poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia podľa „nálezov ÚS SR za roky 2012 až 2013, ktoré sa prikladá do spisového materiálu na čl. 283 spisu“. Podľa zistení odvolacieho súdu zo strany žalobcu nebola poskytnutá v rovine tohto jedného listinného dôkazu na č.l. 318 spisu (predtým č.l. 283 spisu) žiadna bližšia argumentácia a tiež neobsahoval tento dôkaz žiadne prílohy. Ak okresný súd žalobu zamietol, žalobca vo vzťahu k tomuto listinnému dôkazu neposkytol žiadnu bližšiu argumentáciu a podľa skutočností v ňom uvedených išlo o označenie sumáru konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorých predmetom boli prieťahy v súdnom konaní, tak nebol dôvod, aby bol práve tento listinný dôkaz v písomnom vyhotovení tohto rozsudku osobitne vyhodnocovaný. „Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné.“ „Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Javí sa preto krajskému súdu ako potrebné práve v tejto súvislosti poukázať na časť vyplývajúcu z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ V danom prípade rozhodnutie okresného súdu bolo v súlade s § 157 ods. 2 OSP a poskytovalo dostatočné odpovede, ktoré sa vyžadovali vzhľadom na skutkový a právny stav veci. Žalobca v odvolaní ďalej argumentoval, že okresný súd síce spomenul, ale v extrémnom rozpore s vlastným významom spojeným so stavom núdze vyhodnotil dôkazy výtlačkami periodík a vyjadreniami sudcov Okresného súdu Čadca na adresu žalobcu. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalobcu, považuje krajský súd za podstatné poukázať na žalobu, v ktorej žalobca uvádzal, že „Stav núdze a všetky úkony, ktoré boli vykonávané stranami v súvislosti s ním, mali pôvod v havarijnej udalosti - znefunkčnení plynovej kotolne vyrábajúcej teplo - okrem iného - pre ústredné kúrenie Okresného súdu Čadca. V spore je nutné so zreteľom na právnu úpravu zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj ZoZŠ) objektívne posúdiť postup žalovaného v súvislosti s vykonávaním úkonov v správnom konaní, ktoré nastalo pri prerušení dodávok tepla pre ústredné kúrenie Okresného súdu Čadca. Okresný súd Čadca bol účastníkom správneho konania, ktoré viedol žalovaný a vo veci bol priamo zainteresovaný. Sudcovia Okresného súdu Čadca - zamestnanci súdu -boli negatívne dotknutí následkami krízovej situácie, pretože došlo k odstávke kúrenia v priestoroch súdu, tj. na ich pracovisku. Okresný súd Čadca bol v rozhodnom čase, teda v čase, kedy sa odohrávali udalosti významné pre posúdenie materiálnej pravdy, zmluvným partnerom žalobcu a to na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy č.14/2005/111 z 31.01.2006 a odoberal pre potreby vykurovania budovy súdu od žalobcu teplo. Opísaná skutková situácia zakladá pomer sudcov Okresného súdu Čadca k veci a k účastníkom konania.“ Ak teda žalobca namietal extrémny rozpor s vlastným významom spojeným so stavom núdze, tak žalobca v odvolaní neuviedol, v čom tento extrémny rozpor vlastne spočíval. Pokiaľ žalobca v tejto rovine v priebehu konania neposkytol žiadnu ďalšiu argumentáciu, tak sa poukazuje na to, že ani argumentácia žalobcu pred okresným súdom dňa 05.06.2012, v zmysle ktorej žalobca uviedol: „Okrem toho sme v pôvodnej žalobe argumentovali aj finančným odškodnením pri obchodnej spoločnosti, keď dôjde ku porušeniu pri dobrej povesti podniku, kedy môže u subjektu dôjsť k ťažkostiam spôsobeným v správe podniku alebo v neistote plánovaní a zároveň pokiaľ sme hovorili o poškodení dobrého mena, tak na podporu našich tvrdení predkladáme fotokópiu článku uverejneného v denníku Nový čas pod názvom „Rozhádaní pre kotolňu“ a máme za to, že došlo ku poškodeniu dobrého mena žalobcu tým, že sa vo verejnosti navodzovala atmosféra, resp. zdanie, že práve žalobca je zodpovedný za to, že svojvoľne prestal kúriť, ďalej fotokópiu článkov Regionálneho týždenníka Kysuce - nepravdy o vykurovaní knižnice, v knižnici sa opäť kúri ako aj článok Periodika Nový čas z 25.01.2007 pod názvom v mestskej knižnici sa kúri“ (č.l. 165 spisu), nemohla bez ďalšieho viesť k inému záveru, než ten, ktorý konštatoval okresný súd v napadnutom rozsudku. Krajský súd v rámci týchto záverov opätovne poukazuje i na vyjadrenie žalobcu zo dňa 08.08.2012, v zmysle ktorého tvrdenie žalobcu, že „Negatívne vnímanie žalobcu a jeho vedenia (najmä predsedu predstavenstva) však presiahlo hranice sporov spojených so stavom núdze, až na stav, keď sa sudcovia Okresného súdu v Čadci nechávajú z dôvodu negatívnej skúsenosti s nevykurovaním v roku 2006 vylučovať aj z konaní, ktoré síce so stavom núdze nesúvisia, ale ich účastníkom je žalobca. Na preukázanie tejto skutočnosti žalobca prikladá fotokópie zo súdneho spisu Okresného súdu Čadca sp.zn. 8C/162/2009, v právnej veci Mesto Čadca proti Mestská teplárenská spoločnosť a.s., o určenie neplatnosti zmluvy a neplatnosti ďalších právnych úkonov“. „Zásadnosť týchto negatívnych vyjadrení na adresu žalobcu je zrejmá a zo strany inštitúcie, akou je súd, môže byť dokonca vnímaná až v rovine extrémneho zásahu do osobných a ústavných práv žalobcu, napr. do práva žalobcu na zákonného sudcu svojho všeobecného súdu. Teda aj v tomto smere má žalobca za preukázané, že nemajetková ujma, ktorá mu v spojitosti so stavom núdze vznikla, presahuje uplatnenú sumu 1.000,- € a v porovnaní s reálnou ujmou na právach žalobcu je skôr symbolická“, bez ďalšieho (a vzhľadom na skutkový stav veci vyplývajúci z celého spisového materiálu) predsa nebolo možné vyhodnotiť inak, než ako tvrdenie vo všeobecnej rovine a ak považoval žalobca za objektívny dôkaz negatívne vnímanie a vyjadrovanie sudcov Okresného súdu Čadca, tak potom je potrebné poukázať na uvedené vyjadrenia sudcov, tak ako sa nachádza v spisovom materiáli napr. na č.l. 260 a nasl. spisu. Žalobca v odvolaní vytýkal okresnému súdu, že nesprávne skutkovo zisťoval príčinu ujmy, pričom za príčinu ujmy označil žalobca nesprávne rozhodnutie a nesprávny úradný postup vrátane nečinnosti žalovaného vo veci stavu núdze. Žalobca uviedol, že „Tieto príčiny boli ľahko odvoditeľné z právoplatných rozhodnutí správnych súdov, ktoré mal súd k dispozícii a ktoré mali pre súd znamenať podklad rozhodnutia v podobe záväzného prejudiciálneho posúdenia príčiny vzniknutej ujmy (§ 132 ods. 2 OSP)“. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalobcu považuje krajský súd potom za podstatné vo väzbe na túto dovolaciu argumentáciu, i keď žalobca tieto rozhodnutia konkrétne neuvádzal v odvolaní, poukázať na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 20S 3/2010 zo dňa 26.02.2010, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 02.07.2010 pod sp.zn. 22Sp 29/2010 a ich závery. Práve v rovine argumentácie žalobcu v žalobe vo väzbe na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v rámci obrany žalovaného a ktoré vyplývali z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je súčasťou spisového materiálu a nebolo osobitne účastníkmi konania namietané, sp.zn. 1Sžo 118/2009 zo dňa 20. októbra 2009. Pokiaľ sa teda žalobca dovolával aplikácie § 135 ods. 2 OSP, bez bližšej konkretizácie, tak potom nemohli zostať nepovšimnuté závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyplývajúce práve z tohto rozhodnutia, v zmysle ktorých „Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že súd prvého stupňa neposkytol spravodlivú ochranu jeho práva a oprávnených záujmov, ktoré boli nesprávnym postupom správneho orgánu dotknuté, hoci toto malo byť účelom a podstatou celého súdneho konania. Predmetom súdneho prieskumu bola zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu vo veci vyhlásenia stavu núdze. Povinnosťou správneho orgánu bolo vyhlásiť stav núdze v tepelnej energetike podľa § 28 ods. 1 zákona po zistení splnenia zákonných podmienok ustanovených v § 27 zákona a v prípade vyhlásenia stavu núdze podľa § 28 ods. 2 určiť rozsahu obmedzujúcich opatrení na spotrebu tepla a rozsahu povinnosti držiteľov povolení a ostatných fyzických osôb a právnických osôb na odstránenie stavu núdze. Vzhľadom k tomu, že v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia však už neexistovali podmienky ustanovené v § 27 zákona, nebol splnený zákonný dôvod pre vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetiky podľa § 28 ods. 1 zákona“ (č.l. 342 spisu). „Aj podľa názoru odvolacieho súdu v konaní o vyhlásenie stavu núdze podľa ustanovení zákona o tepelnej energetike dôkazné bremeno na zistenie rozhodujúcich skutočností pre vyhlásenie stavu núdze nezaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie týchto rozhodujúcich skutočností navrhovateľa. Uvedené okolnosti však nemali vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pretože rozhodujúcim zistením v danej veci bola skutočnosť, že ku dňu vydania preskúmavaného rozhodnutia odporcu (23. januára 2008) neexistovala taká porucha, ktorá by napĺňala niektorú zo skutkových podstát ustanovených v § 27, čím by boli splnené zákonné podmienky pre vyhlásenie stavu núdze v tepelnej energetike podľa § 28 ods. 1 zákona“ (č.l. 343 spisu), ktorá argumentácia však nenašla odzrkadlenie v odvolacej argumentácii samotného žalobcu. Ak potom žalobca v odvolaní konštatoval, že ku dňu rozhodnutia existuje takmer 8 ročná nečinnosť žalovaného vo veci stavu núdze, tak krajský súd pre úplnosť uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že ani do tejto odvolacej argumentácie žalobcu sa nepremietlo predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky medzi totožnými účastníkmi konania. Ak žalobca v rámci podaného odvolania konštatoval, že vec nebola pre svoju skutkovú a právnu zložitosť riešiteľná jednoduchým výkladom relevantných noriem a že sa vyžadovali argumenty hodnotové a teologické, založené na poznaní účelu a podstaty vyhláseného stavu núdze, tak je namieste podľa krajského súdu opätovne poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžo 118/2009, ktorým bolo vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, z ktorého vyplývajú rozhodné skutočnosti, z ktorých vyhodnotenia vyplýva absencia priestoru preto, aby sa krajský súd stotožnil so závermi uvádzanými žalobcom v odvolaní v tejto odvolacej rovine. Žalobca ďalej v odvolaní poukazoval na rozhodnutia správnych súdov, z ktorých vyplývala podľa žalobcu nečinnosť žalovaného od okamihu vyhlásenia z 18.10.2006 do rozhodnutia okresného súdu 9.9.2014. V súvislosti s uvedenou odvolacou argumentáciou žalobcu sa však považuje opätovne za podstatné poukázať na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžo 118/2009 zo dňa 20. októbra 2009, na závery ktorého už krajský súd v tomto svojom rozhodnutí poukazoval, preto nie je možné stotožniť sa s touto argumentáciou žalobcu a vyhodnotiť ju ako argumentáciu takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch, priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu zamietol, potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k potvrdeniu aj výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania (ako závislého výroku od veci samej), ktoré nebolo osobitne odvolaním žalobcu napadnuté, cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý však neuskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania, preto mu ich náhrada nebola priznaná.