Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 22Sp/91/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5015200882 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5015200882.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou v právnej veci navrhovateľov: v rade A/ Ing. Y. P., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., F. XXX/X, adresa na doručovanie: L., D. XXX XX, V. X, v rade B/ Mgr. H. K., rod. K., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/XX, L. - J., proti odporcovi: Okresný úrad Martin, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Ul. P. Mudroňa č. 45, Martin, za účasti účastníkov konania: v rade 1/ Doc. Ing. V. K., CSc., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, X. - F., v rade 2/ Y. O., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. č. XX/X, H., v rade 3/ H. R., nar. X.X.XXXX, bytom X. H. XXX/X, R., v rade 4/ Slovenský pozemkový fond Bratislava, regionálny odbor Martin so sídlom Bottova č. 23, Martin, v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. k. OÚ-MT-PLO-2015/000912-DUS-P zo dňa 9.7.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline rozhodnutie odporcu č. OÚ-MT-PLO-2015/000912-DUS-P zo dňa 09.07.2015 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250q ods. 3 O.s.p. a § 250l ods. 2 O.s.p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca rozhodol tak, že navrhovateľka S. K., rod. H., ktorá zomrela XX.XX.XXXX nespĺňa postavenie oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. (ďalej zákon) pre navrátenie vlastníctva ani priznanie práva na náhradu za nehnuteľnosť: časť PK p.č. 1626/3 v PK vl. 245 kat. úz. R., vyvlastnená výmera 7494 m2, v podiele 1/8 vzhľadom k celku, podľa § 2 ods. 2 písm. e) zákona po bratoch E. H. v podiele 1/16 vzhľadom k celku a D. H. v podiele 1/16 vzhľadom k celku, pričom zákonnými dedičmi tejto navrhovateľky sú Ing. Y. P., Mgr. H. K. a Doc. Ing. V. K., CSc. Navrhovateľka Y. O. nespĺňa postavenie oprávnenej osoby vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 2 písm. c) citovaného zákona po matke U. R., rod. H. v podiele 1/16 vzhľadom k celku, podľa § 2 ods. 2 písm. e) citovaného zákona po matkiných bratoch E. H. v podiele 1/32 vzhľadom k celku a D. H. v podiele 1/32 k celku. Navrhovateľ H. R. nespĺňa postavenie oprávnenej osoby vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti podľa § 2 ods. 2 písm. c) citovaného zákona po matke U. R., rod. H. v podiele 1/16 vzhľadom k celku, podľa § 2 ods. 2 písm. e) zákona po matkiných bratoch E. H. v podiele 1/32 vzhľadom k celku a D. H. v podiele 1/32 vzhľadom k celku. V odôvodnení uviedol, že v tomto konaní rozhodoval o časti uplatneného nároku týkajúcej sa časti pozemku k.ú. R. vedeného v PK vložke č. 245 ako PK p.č. 1626/3, ktorá bola vyvlastnená rozhodnutím ONV technického referátu Martin č. XI-198/1951 zo dňa 16.12.1951, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16.1.1952. Navrhovateľka S. K. v návrhu uviedla, že k výplate náhrady došlo až po výmene peňazí v roku 1953, kedy bol vyplatený poplatok vo výške 700,- Kčs. Dňa 16.6.2009 čestne prehlásila, že za predmetnú parcelu, z ktorej vyvlastnením nesúhlasili, bola vyplatená neadekvátna finančná náhrada. Taktiež Y. O. 4.2.2013 čestne vyhlásila, že za predmetnú parcelu bola vyplatená neadekvátna náhrada a rovnaké čestné vyhlásenie urobil 10.2.2013 aj navrhovateľ H. R.. Vzhľadom na to, že navrhovatelia v konaní uviedli, že náhrada za vyvlastnenú časť tohto pozemku bola vyplatená, správny orgán mal za to, že v danom prípade nedošlo k prechodu vlastníctva pozemku na štát alebo inú právnickú osobu postupom podľa § 3 ods. 1 písm. m) zákona t.j. vyvlastnením bez vyplatenia náhrady. Keďže pozemok bol vyvlastnený za náhradu, nebolo možné tento prechod vlastníctva posudzovať ako prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, teda podľa § 3 ods. 1 písm. o) citovaného zákona, ani ako vyvlastnenie za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená t.j. podľa § 3 ods. 1 písm. l) citovaného zákona, pretože pozemok bol po prechode vlastníctva zastavaný bytovou výstavbou a miestnymi komunikáciami. Na základe toho navrhovateľom pre túto časť nároku priznané postavenie oprávnených osôb nebolo. Skutočnosť, že vyvlastňovacia náhrada bola vyplatená až po peňažnej reforme nemožno považovať za reštitučný titul podľa zákona, pretože stanovenie prepočtu meny, spôsob zúčtovania dlhov a iných záväzkov a pohľadávok sa riadil podľa článku 30 Smerníc Ministerstva financií č. 196 z 30.5.1953, ktorými sa vykonával zákon č. 41/1953 Zb. o peňažnej reforme. Takto vzniknutú finančnú stratu však reštitučný zákon neupravuje. Čo sa týka samotného vyplatenia náhrady z obsahu zachovaných dokumentov získaných zo Štátneho archívu Bytča, pobočka Martin vyplynulo, že vyvlastniteľ preukázateľne mal k dispozícii peniaze na úhradu vyvlastňovacej náhrady ešte pred menovou reformou, ktorá však podľa vyjadrení navrhovateľov bola za predmetnú časť pozemku vyplatená až po menovej reforme. Vzhľadom na to, že vyvlastniteľ preukázateľne mal k dispozícii peniaze na úhradu vyvlastňovacej náhrady, ktorá však podľa vyjadrení navrhovateľov bola za predmetnú časť pozemku vyplatená až po menovej reforme, správny orgán mal za to, že nedošlo k vyvlastneniu bez vyplatenia náhrady podľa § 3 ods. 1 písm. m) citovaného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľky v rade /A a B/. Konštatovali, že vyvlastniteľ mal zavčasu peniaze na vyplatenie náhrady, ale vedome nič nevyplatil. Došlo tak k prechodu vlastníctva bez právneho dôvodu na štát, lebo podmienky určené vo vyvlastňovacom rozhodnutí jednostranne nebolo dodržané a tak výmer nemohol nadobudnúť právoplatnosť pre všetkých zúčastnených. Vyvlastnený nemal absolútne žiadnu možnosť opravného prostriedku, pretože monopolist Prefa Sučany robil protizákonne, čo uznal za vhodné. Napadnuté rozhodnutie nezohľadňuje nedodržanie výplatnej lehoty ako aj skutočnosť, že vyvlastniteľovi Prefa Sučany bola od štátu včas dodaná plná vyvlastňovacia suma, ktorá nedodržaním termínu vo vyvlastňovacom rozhodnutí a aj určených pokynov obrala týmto pôvodných majiteľov o im prisľúbenú náhradu, vrátane úrokov. Na jednej strane správny orgán nebral do úvahy tvrdenia oprávnených osôb napríklad o tom, že podpisy na kúpnych zmluvách sú falošné alebo o nevyplatení peňazí za odkúpené parcely, avšak opiera sa pritom o vyjadrenie S. K. o vyplatení údajnej náhrady, hoci toto vyplatenie nevie vierohodne preukázať. Nakoľko neexistuje právne účinný doklad o vyplatení a prevzatí peňazí, je vyvlastňovací výmer právne neúčinný. V zákonnej lehote podala osobitné odvolanie navrhovateľka v rade A/ Ing. Y. P.. Namietala nedostatok náležitostí poučenia o opravnom prostriedku. Z jej praxe súdnej prekladateľky pozná poučenie o opravnom prostriedku. Nenachádza sa v ňom veta - Poučenie o opravnom prostriedku a ani presný termín, dokedy sa treba odvolať. Určenie do 30 dní nekonkretizuje počiatok a ani koniec odvolacej lehoty. Nehovorí o tom, či sa jedná o pracovné dni alebo o kalendárne, či je odvolacia lehota pre všetkých zúčastnených jednotná. Tiež nie je definované, či sa v tejto lehote musí súdu odvolanie aj doručiť, alebo ho postačí dať na poštu. Nie je uvedené, v koľkých rovnopisoch sa musí doručiť a či postačí ho doručiť mailom, alebo musí byť doručené faxom, alebo písomnou formou. Žiadala preskúmať, či na základe tejto veľmi vážnej chyby môže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť. Odporca sa k odvolaniu navrhovateliek vyjadril podaním zo dňa 14.9.2015. Uviedol, že na základe toho, že navrhovatelia v konaní uznali vyplatenie náhrady, ktorej výška bola v dôsledku peňažnej reformy výrazne nižšia, ako v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, správny orgán nepriznal postavenie oprávnených osôb podľa § 2 citovaného zákona. Poučenie napadnutého rozhodnutia považoval taktiež za správne a zrozumiteľné. Žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu ako správne. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 250l a nasl. O.s.p. v medziach odvolacích bodov, pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. z týchto dôvodov: Zo správneho spisu súd zistil, že vyvlastňovacím rozhodnutím ONV Martin č.k. XI-198/1951 zo dňa 16.12.1951 bola J. H., U. H., S. H., D. H. a E. H. ako podielovým spoluvlastníkom vyvlastnená časť PK p.č. 1626/3 zapísaná vo vložke 245 o výmere 7494 m2 za 44.964,- Kčs + za investície 899,- Kčs. Cena bola určená znalcom podľa § 1 Vyhlášky č. 258/1951 Úradného Vestníka, pričom náhrada bola splatná razom v hotovosti do troch mesiacov po jej právoplatnom určení spolu s 2,5 % úrokom od 30.6.1950. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16.01.1952. Vlastnícke právo na základe vyššie uvedeného rozhodnutia bolo vložené na Československý štát v správe Prefa, národný podnik do pozemkovej knihy pod Čd 75/1952 zo dňa 12.4.1952. Suma celkovej náhrady 555.500,- Kčs bola uložená v Štátnej sporiteľni v Turčianskom Svätom Martine, následne nebolo súdom rozhodnuté o prijatí do súdnej úschovy (depozitu) a rozdelení medzi jednotlivých veriteľov. Na základe žiadosti Prefa n.p. bola suma devinkulovaná a preúčtovaná na účet Prefa n.p. (uznesenie Ľudového súdu v Martine 2 Nc 5/1953 zo dňa 24.3.1953 a Oznámenie Štátnej sporiteľne súdu z 30.4.1953). Žiadosťou zo dňa 20.12.1956 sa jeden z účastníkov vyvlastňovacieho rozhodnutia uvedený vo vyvlastňovom rozhodnutí pod číslom 2 (E. L., L., B. ulica X) informoval na Okresnom súde Martin, či bolo prevedené rozdelenie depozitu medzi vyvlastnených majiteľov pozemkov. Z uvedeného vyplýva, že náhrada, prijatá do úschovy súdu, nebola rozdelená na rozvrhovom pojednávaní na súde podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia a došlo k vráteniu celej sumy vyvlastniteľovi Prefa n.p.. Podľa tvrdenia pôvodnej navrhovateľky S. K. k vyplateniu sumy 700,- Kčs došlo až po menovej reforme zavedenej do právneho poriadku Československej republiky účinnosťou zákona č. 41/1953 Zb., t.j. dňom 01.06.1953. Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Podľa § 3 ods. 1 písm. m) citovaného zákona oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady. Ust. § 3 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona určuje, že reštitučným titulom je vyvlastnenie pozemkov bez vyplatenia náhrady. Podľa názoru súdu, ak došlo k len čiastočnému vyplateniu náhrady, je splnená podmienka cit. ustanovenia, pretože nedošlo k vyplateniu náhrady v zmysle vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pokiaľ totiž nebola vyplatená celá náhrada, nie je možné konštatovať, že došlo k vyvlastneniu s vyplatením náhrady a, argumentum a contrario, teda došlo k vyvlastneniu bez vyplatenia náhrady. V danom prípade bolo nesporne preukázané, že suma, za ktorú bola predmetná nehnuteľnosť vyvlastnená pôvodným spoluvlastníkom, a to 44.964,- Kčs a 899,- Kčs nebola im vyplatená v lehote uvedenej vo výrokovej časti vyvlastňovacieho rozhodnutia (splatnosť bola určená razom v hotovosti do troch mesiacov po jej právoplatnom určení, t.j. po 16.01.1952) a taktiež neboli vyplatené ani úroky, ktoré taktiež patrili vlastníkom nehnuteľnosti a to 2,5 % od 30. júna 1950. Na základe žiadosti vyvlastniteľa Prefa n.p. bola celková suma náhrady devinkulovaná a preúčtovaná na jej vlastný účet a to ku dňu 30.4.1953. Je tiež zrejmé, že dňa 1.6.1953 došlo k účinnosti zákona č. 41/1953 Zb. o peňažnej reforme. Pokiaľ náhrada za vyvlastnené pozemky do účinnosti tohto zákona bola vyplatená (čo nebolo preukázané), mala byť vyplatená po prepočte podľa citovaného zákona tak, aby korešpondovala s výškou uvedenou vo vyvlastňovacom rozhodnutí. Zákon o peňažnej reforme bol totiž neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku vtedajšej Československej republiky, bol platný a účinný a preto pre každého záväzný. Ak však náhrada nebola takto vyplatená, nie je možné konštatovať, že nehnuteľnosti boli vyvlastnené za náhradu uvedenú vo vyvlastňovacom rozhodnutí. Správny orgán ohľadne výšky vyplatenej náhrady vychádzal z tvrdenia S. K. v uplatnenom nároku, že po výmene peňazí v roku 1953 bol vyplatený poplatok vo výške 700,- Kčs, ako aj z jej čestného vyhlásenia, za predmetnú nehnuteľnosť bola vyplatená neadekvátna finančná náhrada. Rovnaké čestné vyhlásenia učinili aj navrhovatelia Y. O. a H. R.. Uvedené tvrdenia je potrebné považovať za pravdivé a to vzhľadom na formu, akou navrhovatelia takéto vyhlásenia učinili. V zmysle § 39 ods. 3 Správneho poriadku v čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje, je teda potrebné vychádzať z pravdivosti tohto tvrdenia. V tomto ohľade sa súd teda nestotožnil s odvolacou námietkou navrhovateliek, že správny orgán nemal prihliadnuť na toto vyjadrenie S. K., keď na jej iné vyjadrenia v iných konaniach neprihliadol. Bolo teda preukázané, že po účinnosti zákona o peňažnej reforme bola vyplatená čiastka 700,- Kčs ako náhrada za vyvlastnenie predmetnej nehnuteľnosti. Náhrada však mala byť - čo sa týka istiny - vyplatená, v zmysle prepočtu správneho orgánu uvedeného v správnom spise, v novej mene po prepočte 1:50 v celkovej sume 890,85 Kčs pre všetkých pôvodných podielových vlastníkov vyvlastnenej nehnuteľnosti. Okrem toho im mali byť vyplatené aj úroky vo výške 2,5 % už od 30. júna 1950. Nebolo teda preukázané, že by suma, ktorá by prináležala J. H., U. H., S. H., D. H. a E. H., im bola vyplatená v sume, ktorá by prináležala po menovej reforme a to či už sa to týka istiny alebo úrokov, ktoré neboli vyplatené vôbec. Keďže náhrada za vyvlastnenú nehnuteľnosť nebola vyplatená vo výške, ako vyplýva z vyvlastňovacieho rozhodnutia po prepočte podľa pravidiel menovej reformy z roku 1953, nie je možné konštatovať, že nehnuteľnosť bola vyvlastnená za náhradu podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia, keďže vlastníkom takto nebola poukázaná, a to ani ako depozit na súde. Preto podľa názoru súdu ide o vyvlastnenie bez náhrady, ktorá bola vo vyvlastňovacom rozhodnutí určená a jedná sa teda o reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona. Krajský súd v Žiline sa preto nestotožnil s právnym názorom, že v danom prípade nedošlo k prechodu vlastníctva pozemku na štát postupom podľa § 3 ods. 1 písm. m) zákona t.j. vyvlastnením bez vyplatenia náhrady a napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd prihliadol na túto vadu, aj keď nebola uvedená ako odvolacia námietka najmä z dôvodu typu správneho konania (ide o reštitučné konanie, ktorého základným účelom je zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989). Súd sa však nestotožnil s odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateliek. Najmä je potrebné konštatovať, že pokiaľ aj neboli dodržané podmienky splatnosti vyvlastňovacej náhrady podľa vyvlastňovacieho rozhodnutia, toto nespôsobuje neúčinnosť tohto rozhodnutia a ani nemá žiaden vplyv na jeho právoplatnosť. Rovnako nie je dôvodom na priznanie reštitučného nároku tá skutočnosť, že Prefa, národný podnik mala k dispozícii celú sumu vyvlastňovacích náhrad ešte pred menovou reformou, ale nedodržala lehotu splatnosti a nevyplatila vlastníkom vyvlastnených pozemkov vyvlastňovacie náhrady vo vyššej sume, ktorá im patrila pred menovou reformou. Uvedené je potrebné chápať ako faktické správanie sa národného podniku Prefa v kontexte daných dobových súvislostí, ktoré bolo síce nedodržaním povinností vyplývajúcich z právoplatného rozhodnutia, avšak nemá vplyv na účinnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia ani na účinnosť zákona o peňažnej reforme. Čo sa týka ďalšieho odvolania navrhovateľky v rade A/, ktoré sa týkalo náležitostí poučenia o opravnom prostriedku, toto odvolanie je v plnom rozsahu nedôvodné. Napadnuté odvolanie obsahovalo dostatočné poučenie. Podľa § 47 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý sa subsidiárne použije aj na konanie podľa zákona č. 503/2003 Z.z., poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. Iné náležitosti poučenia zákon nestanovuje. Všetky tieto náležitosti sú uvedené v poučení, ktoré tvorí súčasť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľka požadovala ďalšie údaje, nič jej nebránilo, aby sa obrátila na subjekt poskytujúci právne služby, aby jej poskytol doplňujúce informácie. O dostatočnosti poučenia o možnosti podať odvolanie svedčí aj ten fakt, že nakoniec navrhovateľka obe jej odvolania v zákonnej lehote aj podala a teda nebola na svojich procesných právach žiadnym spôsobom ukrátená. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. a contrario v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. Navrhovatelia boli v konaní úspešní, avšak súd im náhradu trov nepriznal, pretože si ju neuplatnili.