Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/750/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613205124 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613205124.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpeného splnomocneným zástupcom BBH advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Gorkého 3, IČO: 36 713 066, proti žalovaným: 1/ G. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., D. XX, 2/ T. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., D. XX, o zaplatenie 945,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/175/2013-348 zo dňa 29. júla 2014, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 5C/175/2013-348 zo dňa 29. 07. 2014 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14. 05. 2013 domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 945,61 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 789,64 eur od 01. 03. 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Súd aplikujúc na daný právny vzťah ust. § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom do 30. 06. 2007), § 497, § 503 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (v znení účinnom od 01. 05. 2014) žalobu zamietol. Konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca a žalovaní uzatvorili dňa 12. 07. 2005 zmluvu, na základe ktorej bol žalovaným zriadený účet č. XXXXXXXXX. Rovnako nebolo sporné, že dňa 21. 08. 2005 uzatvorili zmluvu o kontokorentnom úvere s dohodnutou výškou úverového rámca 21.000,- Sk. Žalovaní nerozporovali tvrdenie žalobcu, že zmluva o úvere bola vypovedaná dňa 06. 09. 2010 z dôvodu neplnenia zmluvných povinností. Súd tak mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými bola uzavretá zmluva, ktorú je potrebné podriadiť pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzavretia úverovej zmluvy (§ 23a ods. 1, 2). V dôsledku zmeny právnej úpravy (novelizácie zákona č. 250/2007 Z. z.) účinnej od 01. 05. 2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdu) je povinný prihliadnuť na premlčanie aj vtedy, ak sa spotrebiteľ, t. j. v prejednávanej veci žalovaní, premlčania nedovolajú. Z hľadiska vyhodnotenia, či uplatnený nárok zo spotrebiteľskej zmluvy je premlčaný, bolo potrebné prioritne ustáliť dátum začiatku plynutia premlčacej doby ohľadom uplatneného nároku. Z povahy a charakteru bankového produktu - kontokorentného úveru vyplýva, že slúži na krátkodobé preklenutie nesúladu medzi príjmami a výdavkami. Banka poskytne majiteľovi k bežnému účtu povolenie tzv. debetného limitu, t. j. čerpanie do "mínusu". Podľa názoru súdu pri existencii okolností v konkrétnej veci pre určenie počiatku plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúci zánik zmluvného vzťahu, a to zmluvy o kontokorentnom úvere výpoveďou zo strany žalobcu. Opačný výklad by podľa názoru súdu v konečnom dôsledku znamenal, že žalobca mohol udržiavať v platnosti zmluvný vzťah, hoci žalovaní dlhodobo nevyužívali poskytnutý bankový produkt (povolené prečerpanie), čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Možnosť ukončenia zmluvného vzťahu zo strany žalovaných výpoveďou je iluzórna. Hoci žalovaní mali oprávnenie písomne vypovedať zmluvu, ktorá nadobúda platnosť doručením žalobcovi, jej účinnosť bola podmienená úplným vyrovnaním všetkých záväzkov žalovaných vyplývajúcich zo zmluvy. Uvedené zmluvné dojednanie je v rozpore s dobrými mravmi, keď má za následok, že majiteľ účtu, ktorému bol poskytnutý kontokorent, a ktorý nemá splnené všetky záväzky z neho plynúce, nemôže účinne ukončiť zmluvný vzťah, na základe ktorého sa poskytol úver, a to aj za situácie, že kontokorent dlhodobo nevyužíva. Uvedené zmluvné ustanovenie tak v konečnom dôsledku "núti" dlžníka k tomu, aby zotrval v zmluvnom vzťahu len z dôvodu, že nemá uhradené záväzky titulom povoleného prečerpania (napr. z dôvodu nedostatku peňažných prostriedkov). Nič však nebráni veriteľovi (žalobcovi), aby si pohľadávku titulom kontokorentného úveru uplatnil včas. Je na žalobcovi, aby sledoval v primeranej dobe, či poskytnutý bankový produkt naďalej napĺňa svoj účel (tak ako bol vyššie vymedzený) a v prípade, ak tento účel nenapĺňa a súčasne existuje debetný zostatok, aby za tohto skutkového stavu v primeranej dobe po nesplnení povinnosti žalovaných uhrádzať potrebné množstvo peňažných prostriedkov na úhradu záväzkov a vyrovnaní debetného zostatku, ukončil zmluvný vzťah. Za primeranú dobu však nemožno považovať obdobie niekoľkých rokov, ako je to v prejednávanej veci, kedy zmluvný vzťah formálne trval, hoci dlhodobo nenapĺňal svoj účel. Uvedený postup je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pre určenie dátumu splatnosti pohľadávky a s tým súvisiaceho začiatku plynutia premlčacej doby je rozhodujúce, dokedy žalovaní čerpali peňažné prostriedky na základe kontokorentu, resp. dokedy bezhotovostnými alebo hotovostnými vkladmi na účet úver splácali. Uvedený názor korešponduje zneniu všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorého je pohľadávka z kontokorentného úveru splácaná (v čase do konečnej splatnosti úveru) formou započítania pohľadávky z úveru banky voči klientovej pohľadávke z účtu, a to v momente vzniku pohľadávky z účtu a v rozsahu, v ktorom sa pohľadávky kryjú. Z výpisu z účtu vyplynulo, že žalovaní naposledy uhradili sumu 2.324,- Sk dňa 20. 02. 2007 a toho istého dňa naposledy čerpali peňažné prostriedky v debete. Od uvedeného dátumu nebol úver zo strany žalovaných čerpaný a rovnako z ich strany nedošlo k žiadnej úhrade. Nemožno opomenúť, že podľa zmluvných podmienok bol žalobca oprávnený vypovedať zmluvu v prípade, ak žalovaní úver nečerpali v priebehu šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov, uvedené oprávnenie žalobca nevyužil a zmluvu ponechal v platnosti po dobu viac ako 3 roky od posledného čerpania. Už len samotné obdobie od posledného čerpania úveru do vypovedania zmluvy prekračuje dĺžku všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Suma debetného zostatku sa od uvedenej doby (20. 02. 2007) zvyšovala len o poplatky za vedenie účtu, poplatky za vyhotovenie a doručenie výpisu a pripísaný debetný úrok. Od uvedeného dátumu (20. 02. 2007) vznikla žalovaným povinnosť bez zbytočného odkladu poukázať na predmetný účet peňažné plnenie na úhradu vzniknutých záväzkov súvisiacich s čerpaním kontokorentu. Hoci všeobecné obchodné podmienky neurčujú presný dátum lehoty, dokedy si má dlžník uvedenú povinnosť splniť, mal by tak urobiť priebežne, v krátkom čase, ktorý sa má počítať na týždne, príp. na obdobie mesiaca. Nemožno tiež prehliadnuť skutočnosť, že v zmysle zmluvných podmienok bola splatnosť úrokov dohodnutá mesačne. Aj z uvedeného možno vyvodiť záver, že žalovaní mali povinnosť v tom ktorom mesiaci, v ktorom vznikol debetný zostatok, zaplatiť nielen úroky z čerpanej sumy, ale poukázať potrebné množstvo peňažných prostriedkov na úhradu všetkých záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy. Po 20. 02. 2007 sa na účte žalovaných neuskutočňovali žiadne transakcie napĺňajúce účel povoleného prečerpania, na základe ktorých by bolo možné usúdiť, že žalovaní čerpali peňažné prostriedky v mínuse, resp. úver splácali. Za takýto úkon nemožno považovať len účtovanie poplatkov a pripisovanie debetných úrokov. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 - ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaných ako spotrebiteľov. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi žalobcom a žalovanými je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila i rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo/20/2009 zo dňa 25. 01. 2011, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/167/2011 zo dňa 23. 11. 2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012 zo dňa 11. 06. 2013, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19. 06. 2013). Premlčacia doba uplatneného nároku žalobcu vzniknutého titulom povoleného prečerpania začala plynúť dňa 21. 02. 2007 (odo dňa nasledujúceho po poslednom čerpaní úveru), preto premlčacia doba uplynula dňa 21. 02. 2010. Žaloba bola doručená súdu dňa 14. 05. 2013, t. j. po uplynutí 3 - ročnej premlčacej doby. Z dôvodu premlčania uplatneného nároku bola žaloba zamietnutá. V ďalšom súd k aplikácii ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., účinného od 01. 05. 2014, uviedol, že pre jeho aplikáciu aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci bolo účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd bol povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní, a teda im vzniklo právo na náhradu trov konania, náhradu trov nepriznal, keďže si ju neuplatnili. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku okresného súdu v zmysle vyhovenia žalobnému návrhu, alternatívne zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení namietal nesprávne právne posúdenie súdu prvého stupňa, ktorý nesprávne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby. V prípade ak by súd správne určil začiatok plynutia premlčacej doby, musel by dospieť k záveru o nepremlčaní peňažného záväzku aj pri nesprávnej aplikácii premlčacej doby podľa občianskeho práva. Konajúci súd podľa neho nesprávne dospel k záveru, že trojročná premlčacia doba, v rámci ktorej si mal uplatniť nárok na súde, začala plynúť odo dňa 20. 02. 2007, kedy žalovaní naposledy čerpali peňažné prostriedky a uhradili sumu 2.324,- Sk a nie odo dňa 06. 09. 2010, t. j. dňa kedy došlo k ukončeniu zmluvy o kontokorentnom úvere. Žalovaní nevyužili oprávnenie v zmysle čl. III. bodu 1 zmluvy o kontokorentnom úvere a žalobcovi neoznámili, že nemajú záujem o predĺženie doby trvania zmluvy, ani svoj záväzok neuhradili. Z tohto dôvodu zostala zmluva o kontokorentnom úvere v platnosti a účinnosti až do 06. 09. 2010, kedy došlo k jej ukončeniu zo strany žalobcu. Žalobca poukázal tiež na to, že s každým predĺžením platnosti zmluvy o kontokorentnom úvere sa zároveň predĺžila aj doba konečnej splatnosti úveru, keďže konečná splatnosť úveru bola v zmysle čl. III bod 2 zmluvy viazaná na účinnosť zmluvy o kontokorentnom úvere. Až v dôsledku ukončenia zmluvy zo strany žalobcu dňa 06. 09. 2010 sa stal celý peňažný záväzok žalovaných splatným. Z uvedeného vyplýva, že si nemohol uplatniť nárok na súde už dňa 20. 02. 2007, t. j. dňa kedy žalovaní naposledy čerpali peňažné prostriedky, keďže v tom čase ešte peňažný záväzok nebol celý splatný, navyše v danom čase ani nebol oprávnený vypovedať zmluvu o kontokorentnom úvere. Lehota splatnosti definitívne uplynula až dňa 06. 09. 2010, kedy došlo k ukončeniu zmluvy o kontokorentnom úvere z jeho strany a až od tohto momentu si mohol uplatniť svoj nárok na súde. Konajúci súd svoj nesprávny právny záver o splatnosti peňažného záväzku neodôvodnil žiadnym zákonným ustanovením, nepodoprel ho žiadnou judikatúrou či literatúrou. Žalobca tiež zdôraznil, že skutočnosť, že v zmysle zmluvy o kontokorentnom úvere ako aj všeobecných obchodných podmienok má oprávnenie a nie povinnosť vypovedať zmluvu o kontokorentnom úvere. Doba, ktorá uplynula od vzniku oprávnenia vypovedať zmluvu o kontokorentnom úvere do jej ukončenia a následného súdneho vymáhania nie je neprimeraná, nakoľko žalovaní boli počas tejto doby mnohonásobne kontaktovaní na plnenie si svojich povinností a zmluvný vzťah ukončil až v momente, keď sa dobrovoľné uspokojenie zo strany žalovaných ukázalo vysoko nepravdepodobné. K výpovedi zmluvy z jeho strany došlo dňa 06. 09. 2010 z dôvodu neplnenia zmluvných povinností zo strany žalovaných. Konečná splatnosť úveru nastala dňa 06. 09. 2010 a návrh podal na súd dňa 14. 05. 2013, teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Žalobca poukázal tiež na nesprávnu aplikáciu občianskoprávnej úpravy premlčania namiesto obchodnoprávnej úpravy. Uviedol, že so žalovanými uzavrel zmluvu o kontokorentnom úvere, ktorá sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, t. j. ide o absolútny obchod. Zmluva obsahuje všetky náležitosti požadované právnou úpravou v danom čase pre daný typ spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/224/2011 zo dňa 27. 11. 2012 a sp. zn. 10Co/385/2010, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/176/2011 zo dňa 24. 05. 2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/56/2007 a 5Obo/12/2010, Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 3711/11. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že na vzťah medzi žalobcom a žalovanými nemožno aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, z ktorého dôvodu považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za nesprávne. S tým súvisí aj uplatnenie trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka. Ustanovenia v Občianskom zákonníku upravujúce inštitút premlčania nie sú ustanoveniami smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa, a to tak z hľadiska ich prijatia ako aj ich obsahu ako celku. Je preto nepatričné podraďovať dĺžku premlčacej doby v Občianskom zákonníku pod ochranu spotrebiteľa. V ďalšom žalobca poukázal aj na vady konania, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, keď konajúci súd nerešpektoval základnú zásadu súkromného práva, a to rovnosť procesných strán. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní nikdy nespochybnili existenciu jeho nároku, ani sa k návrhu nevyjadrili a boli úplne nečinní, súd neprimerane zvýhodnil stranu žalovaných. Ako ďalšiu vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie, vidí nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia súdu vo veci samej. Je toho názoru, že konajúci súd sa so žalobným návrhom nevysporiadal. Súd prvého stupňa riadnym spôsobom neuviedol akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, aké dôkazy bral do úvahy a na základe akých ustanovení zákona rozhodol o zamietnutí jeho nároku v celom rozsahu. Má preto za to, že rozhodnutie súdu o zamietnutí žalobného návrhu je nepreskúmateľné, nepresvedčivé a protiústavné. Keďže súd v merite veci nesprávne vec posúdil, následkom toho je aj nesprávne rozhodnutie konajúceho súdu o trovách konania. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že s odvolaním žalobcu nesúhlasia. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, tieto spočívali jednak v nesprávnom určení začiatku plynutia premlčacej doby, nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v aplikácii Občianskeho zákonníka na obchodno-záväzkový právny vzťah (v otázke premlčania), v porušení rovnosti účastníkov konania a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Viazaný odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal i odvolací súd. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že záver súdu prvého stupňa o premlčaní žalobcom uplatneného nároku je správny. Súd prvého stupňa však podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne určil deň, kedy si žalobca mohol nárok uplatniť prvýkrát, a teda deň kedy začala plynúť premlčacia doba. Okresný súd za deň rozhodný pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby ustálil deň 20. 02. 2007, kedy žalovaní naposledy čerpali peňažné prostriedky v debete. Počnúc nasledujúcim dňom, t. j. 21. 02. 2007 začala podľa názoru súdu prvého stupňa plynúť 3- ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 21. 02. 2010. Žalobca sa s takto určeným začiatkom plynutia premlčacej doby nestotožnil, poukazujúc nato, že v zmysle čl. III. bodu 2 zmluvy o kontokorentnom úvere nebol úver v tom čase splatný a v tom čase zároveň nebol ani oprávnený zmluvu o kontokorentnom úvere vypovedať. Z čl. III., bodu 1. zmluvy o kontokorentnom úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ vyplýva, že uvedená zmluva bola uzavretá na dobu určitú, a to na dobu jedného roka odo dňa podpísania zmluvy zmluvnými stranami (t. j. do dňa 31.08.2006) s tým, že doba trvania zmluvy sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy. Z čl. III., bodu 2. zmluvy vyplýva, že úver je splatný v deň splatnosti uvedený v základných podmienkach zmluvy, v danom prípade dňa 30. 08. 2006, pričom v prípade predĺženia zmluvy podľa bodu 1. uvedeného článku zmluvy sa splatnosť úveru predlžuje o dobu, o ktorú bola predĺžená účinnosť zmluvy, t. j. o jeden rok. V zmysle bodu III., čl. 4. zmluvy veriteľ je oprávnený vypovedať zmluvu, ak dlžník nečerpal úver v priebehu šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov. Vychádzajúc z uvedených ustanovení zmluvy o kontokorentnom úvere mal odvolací súd zato, že k určeniu začiatku plynutia premlčacej doby súdom prvého stupňa nedošlo správne. Je zrejmé, že splatnosť úveru bola určená konkrétnym dátumom (30. 08. 2006), pričom v prípade, ak došlo k predĺženiu platnosti zmluvy o kontokorentnom úvere, predĺžila sa i splatnosť úveru, a to o jeden rok. Žalobca ako veriteľ mal pritom právo zmluvu vypovedať až potom čo dlžník nečerpal úver v priebehu šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov. Je zrejmé, že pred uplynutím lehoty splatnosti úveru nebol žalobca oprávnený uplatniť si nárok na súde. Odvolací súd však dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo vypovedať zmluvu už dňa 21. 08. 2007 (t. j. 6 mesiacov po poslednom čerpaní), čo by malo za následok ukončenie zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho si žalobca mohol následne, dňa 22. 08. 2007, uplatniť nárok voči žalovaným. V danom prípade by však došlo k uplynutiu premlčacej doby dňa 22. 08. 2010, teda rovnako ešte pred podaním žalobného návrhu. Samotné nesprávne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby preto nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací sú ďalej uvádza, že i keď žalobca zmluvu o kontokorentnom úvere vypovedal až dňa 06. 09. 2010, nepovažoval ani odvolací súd uvedený dátum za rozhodný pre začiatok plynutia premlčacej doby. Odvolací súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že postup žalobcu, ktorý napriek tomu, že žalovaní dlhodobo nevyužívali dohodnutý bankový produkt a uzavretá zmluva o kontokorentnom úvere nenapĺňala svoj účel, pristúpil k vypovedaniu zmluvy až tri roky potom, čo mu na vypovedanie zmluvy vzniklo právo (a k podaniu žaloby došlo dokonca až šesť rokov po vzniku práva žalobcu zmluvu vypovedať), bol v rozpore s dobrými mravmi. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani tvrdenie žalobcu, že počas tejto doby podnikal kroky k vyrovnaniu záväzkov žalovaných, keď tieto kroky mohol podnikať aj po vypovedaní zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že žalobcovi, vystupujúcemu na finančnom trhu ako profesionálny a racionálny obchodník, nič nebránilo, aby postupujúc s náležitou odbornou starostlivosťou, ktorú od neho možno vzhľadom na jeho postavenie očakávať a vyžadovať, vypovedal zmluvu o kontokorentnom úvere bezprostredne potom, čo boli splnené podmienky pre jej vypovedanie, čím by sa jednak zabránilo umelému navyšovaniu pohľadávky žalobcu (o poplatky z úveru a debetné úroky) a zároveň by mal žalobca možnosť domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky súdnou cestou v primeranej lehote. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku, odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná. V konaní nebolo sporným, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/, založený zmluvou o kontokorentnom úvere č. 0333123594/1 zo dňa 31. 08. 2005, je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy. Uzavretý zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými bolo preto potrebné posudzovať v zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako spotrebiteľský vzťah. V oblasti ochrany spotrebiteľa, teda aj finančného spotrebiteľa, Európska únia prijala viaceré smernice, ktoré smerujú k ochrane spotrebiteľa, pričom prevažnú väčšinu smerníc Slovenská republika preniesla do svojej legislatívy už pred vstupom do Európskej únie (napríklad zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovaru alebo pri poskytovaní služieb. Aj keď ustanovenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, prostredníctvom ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k rozdeleniu obchodno-právnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú predstavujú vzťahy medzi podnikateľom (ako dodávateľom) a spotrebiteľom. Spotrebiteľskou zmluvou je pritom akákoľvek súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými znakmi uvedenými v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v Smernici 93/13/EHS bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa pritom dotýka aj právnej úpravy zmlúv, ktoré dodávatelia uzavreli so spotrebiteľmi pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2008 nahradil ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka novým znením. Prechodné ustanovenie, ktoré zavádza nepravú spätnú pôsobnosť tohto zákona, je obsiahnuté v ustanovení § 879j Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené, aj keď má úverová zmluva nesporne charakter absolútneho obchodu, je potrebné na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy a súčasnú súdnu prax, aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho či Obchodného zákonníka na premlčanie pri spotrebiteľských vzťahoch nebola jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalobca (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Cieľom prijatia uvedenej právnej normy bolo odstránenie výkladových problémov v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, a vzťahy s nimi súvisiace. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidel odvolací súd v súčasnosti dôvod nepostupovať v súlade s doterajšou súdnou praxou, v zmysle ktorej vychádzajúc zo znenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 03. 2015, je potrebné otázku premlčania v spotrebiteľských vzťahoch posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil i odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v porušení rovnosti účastníkov konania zo strany súdu prvého stupňa v súvislosti so zamietnutím návrhu napriek tomu, že žalovaní v priebehu konania nárok nespochybňovali a v konaní boli nečinní. V tejto súvislosti odvolací súd (rovnako ako súd prvého stupňa) poukazuje na to, že s účinnosťou od 1. mája 2014 bolo do zákona č. 250/2007 Z. z. zavedené ustanovenie § 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku dodávateľa voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Predmetným ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. bola súdu zakotvená povinnosť v konaniach, v ktorých je uplatnený nárok zo spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi, prihliadať na premlčanie nároku ex offo - z úradnej povinnosti. Ide o výnimku z ustanovenia § 100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (resp. § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka), podľa ktorého na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. V spotrebiteľských veciach preto aj bez toho, aby sa spotrebiteľ dovolal premlčania voči nemu uplatneného nároku, má súd povinnosť skúmať, či nárok nie je premlčaný a ak dospeje k záveru, že premlčaný je, musí na túto skutočnosť prihliadnuť a žalobcovi nárok nepriznať. Napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. má procesnú povahu vyplývajúcu z jeho znenia, keď toto ustanovenie normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. bolo účinné, súd prvého stupňa bol povinný aplikovať ho vo všetkých prebiehajúcich konaniach, vrátane súdnych konaní začatých pred jeho účinnosťou, t. j. pred 01.05.2014, akým je aj konanie v prejednávanej veci. V závere odvolací súd uvádza, že nedôvodná je i odvolacia námietka žalobcu vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre svoje rozhodnutie a svoje závery i riadne zdôvodnil. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé čo súd viedlo k zamietnutiu žalobného návrhu žalobcu a podľa akých zákonných ustanovení rozhodol. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý je taktiež vecne správny, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešnými účastníkmi odvolacieho konania boli žalovaní 1/, 2/, ktorí si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnili, preto im súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.