Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21Scud/68/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200494 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200494.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobkyne: Q. U., bytom X. XX, XX-XXX W., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti pribratého účastníka konania: REPRUF, s. r. o., so sídlom Palárikova 76, Čadca, IČO: 47 237 198, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 24336-3/2014- BA zo dňa 04.03.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňovým rozhodnutím č.k. 45930-1/2013-CA zo dňa 01.10.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, rozhodla, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s. r. o., od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení uviedla, že od 01.05.2010 sa uplatňuje Nariadenie ES a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009. Dňa 26.02.2013 vykonali kontrolní zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov. Kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Bol vypočutý konateľ spoločnosti ACARTUS Slovakia, s. r. o., Mgr. Miroslav Šperka. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že by žalobca reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území SR a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ani podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia. Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím č.k. 24336-3/2014-BA zo dňa 04.03.2014 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že Inštitúcia sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky ZUS Varšava požadovala preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy od Sociálnej poisťovne Bratislava. Sociálna poisťovňa je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území SR. Táto je aj kompetentná posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle, pretože je orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu. Tieto skutočnosti ju oprávňujú vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Poukázal na kontrolu vykonanú od 26.02.2013 do 08.03.2013 pobočkou Čadca, s výsledkom, ako bolo uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Opakovaná kontrola vykonaná 05.03.2013 taktiež nepriniesla preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnanca - žalobcu, pretože na adrese spoločnosti sa nachádzala Anna Kalina Kucharska, konateľ spoločnosti a W. L., splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s. r. o. Bolo zistené, že pracovné zmluvy so zamestnancami uzavreté na 4 hodiny mesačne (do 28.06.2012), po tomto dátume na desať hodín mesačne. Všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území SR. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e- mailom alebo prostredníctvom pošty. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Registračný list FO - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného riadne a včas bola podaná žaloba, ktorou žalobkyňa žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 (2) a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, hoci sa v tejto veci nemal uplatniť, pretože žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa voči žalobkyni uplatňuje čl. 13 (3) základného nariadenia. Ďalej poukazovala na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a neuplatnenie základného nariadenia v dôsledku pričinenia sa k situácii žalobkyňa podlieha v tom istom čase, v čase legislatívy dvoch rôznych členských štátov. Žalovaný neuviedol právny základ prijatého rozhodnutia. V odôvodnení, kde cituje veľa ustanovení rôznych zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ. Poukázala na to, že v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Namietal takisto porušenie čl. 87 ods. 1 Zákonníka práce. Namietala tiež predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je ustanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska. Takisto namietala základ vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení ZUS, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex laboris, teda ZUS ako poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť, ale toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni. Žalobkyňa poukazuje na to, že prácu vykonáva ako SZČO v Poľsku a na Slovensku vykonáva, resp. je tiež aktívny a táto práca nepredstavuje marginálny charakter, teda na ňu sa vzťahuje čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Dĺžku pracovnej doby na Slovensku pracovná zmluva stanovuje 10 hodín za mesiac a v Poľsku žalobca vykonáva prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac a preto zamestnanie na Slovensku je viac ako 5%, teda tá práca nie je prácou o marginálnom charaktere. Neoprávnené prijatie záverov, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. zahŕňa činnosti vykonávané doma. Taktiež neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobkyňa vykonáva prácu na vlastný účet v úplne odlišnom charaktere, pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. vykonáva prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. V bode II. žaloby namietala porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, ľubovoľné, nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz dokladov uvedených žalobkyňou. Takisto poukazovala na nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a teda uznanie, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobkyňa pracuje na území Slovenska, nie je nevyhnutné v meste, ktoré je sídlom spoločnosti. Rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu veci. Žalobkyňa uviedla tiež, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet a dodatočne uzatvorila dňa 01.02.2012 pracovnú zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o. so sídlom v Čadci, Palárikova 76 na území Slovenskej republiky. Z dôvodu novej zmluvy žalobkyňa podala návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva Slovenska v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia. Práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Nesprávne bol použitý vo vzťahu k žalobkyni aj čl. 11 (2) (a) základného nariadenia č. 883/2004. Žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy registrovaná pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom členskom štáte únie podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčená je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex loci laboris. Tento zákon podľa zásady koordinácie, ktorá je opakom harmonizácie národných systémov zavedením pojmov a inštitúcií EÚ - priradená je klasifikácia pracovníka ako zamestnanca v zmysle nariadenia č. 883/2004 Z.z.. Založenie žalovaného na rozhodnutí ZUS ako poľského orgánu miesta bydliska žalobkyne nie je v súlade s platnými predpismi Európskej únie, pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánmi príslušných používať tieto pravidlá. Žalobkyňa teda podlieha právnym predpisom viac ako jednej krajiny a takýto výsledok je aj v rozpore s účelom čl. 48 až 51 zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobkyne, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčenia žalobkyne zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi, akékoľvek dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu žalobkyne s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Prácu vykonáva žalobca s príslušnou frekvenciou uvedenej v pracovnej zmluve podľa vôle zamestnávateľa. Náplňou práce je kontaktovanie potenciálnych klientov, propagácia a prezentácia činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Nedôvodne žalovaný tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci v spoločnosti REPRUF, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom v zmluve sa nevyžaduje od žalobcu, aby bol v sídle spoločnosti. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi a ktorý zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania prác je predloženie doplnených podľa návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladala spoločnosti. Pracovné inštrukcie dostáva žalobkyňa od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce. Za prácu dostáva žalobkyňa náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na uvedený bankový účet. S ohľadom na kontroly vykonávané u zamestnávateľa žalobkyňa má tiež protokol o kontrole, ktorý dodatočne potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímania zamestnancov v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Tieto kontroly neodhalili žiadne nedostatky a preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Námietky zo strany žalovaného, že nebola práca vykonaná sú neopodstatnené, pretože žalobkyňa má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v prípade, ak je žalobkyňa zamestnaná na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte v hotely, vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobkyňa si je vedomá toho, že veľa rovnakých spoločností vykonáva činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Spoločnosť zamestnávateľa je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdy a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. má sídlo na Slovensku už dva roky. V Čadci riadené jednou osobu predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia pre riadenie a rozvoj spoločnosti rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ firmy rozhoduje o politických smeroch činností spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom spoločnosti Miroslavom Šperkom zo spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne služby. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť má bankový účet v banke S., pobočka K., z tohto účtu sú realizované všetky verejnoprávne záväzky spoločnosti. Žalovaný mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam v tomto prípade. Jedná sa o kapitálovú spoločnosť, nie o osobnú spoločnosť. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. je ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom a externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Žalovaný sa dopustil diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku ako spolupracovníci žalobcu obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Tento problém bude prezentovaný žalobcom v jeho žalobe o porušení zákonov spoločenstva. Z týchto dôvodov žalobca považoval žalobu za dôvodnú. Ako prílohy k žalobe predložil pracovnú zmluvu, registračný list FO, záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.03.2013, štvrťročné správy o vykonaní prác za II. štvrťrok 2012, IV. štvrťrok 2012, IV. štvrťrok 2013, II. štvrťrok 2013, III. štvrťrok 2013, nečitateľný štvrťrok 2013, I. štvrťrok 2012, hlásenie pobytu v SR zo dňa 17.05.2013, výpisy z bankových účtov v poľskom jazyku. Žalovaný podal k žalobe vyjadrenie zo dňa 17.07.2014, pričom uviedol, že žalovaný nezdôvodnil výrok rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti ako uvádza žalobkyňa vo svojej žalobe. Takisto poukázal na to, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Takisto nesúhlasí s tvrdením, že by sa žalovaný dopustil hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky. Tieto tvrdenia sú neopodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne rozhoduje o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. Taktiež poukázal na to, že nerozhodoval o neplatnosti pracovnej zmluvy žalobcu, ale o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti žalobkyne ako zamestnanca na území Slovenskej republiky na základe jeho pracovnej zmluvy. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým a právnym stavom vo veci. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Pribratý účastník konania sa k žalobe vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 05.12.2014. Pribratý účastník konania žiada zrušiť rozhodnutie žalovaného, pričom poukazuje na to, že vznesené námietky sú dôvodné, pričom bolo porušených množstvo predpisov zákona o Európskej únii a neboli prešetrené námietky voči napadnutému rozhodnutiu. Vo veci žalobkyne kľúčovou okolnosťou je, že vždy vykonáva prácu na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska. Poukázal na to, že práca žalobkyne je objednávaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Zamestnanci majú bezvýhradnú povinnosť raz v roku sa zúčastniť na trojtýždňovej pracovnej ceste, ktorá je zorganizovaná prostredníctvom účastníka konania. V ostatných mesiacoch môže žalobkyňa cestovať na pracovisko samostatne. Počas tohto výjazdu sa zamestnanci zúčastňujú na potrebných školeniach a súčasne sú im predkladané ciele a predpoklady zamestnávateľa na nadchádzajúci kalendárny rok. Zamestnancom sa vtedy pripomínajú ich práva a povinnosti. Spoločnosť má k dispozícii dokumenty z pracovných ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, ktoré zabezpečujú ochranu ich života a zdravia počas cestovania a pobytu v zahraničí, prihlasovacie karty potvrdzujúce pobyt v hotely a taktiež správy z vykonanej práce. Taktiež jednotliví pracovníci majú relevantné dôkazy v podobe bilingov za medzinárodné rozhovory, či pokladničné doklady za zakúpené tovary a služby. Takisto sú k dispozícii potvrdenia mesačných prevodov miezd za vykonanú prácu v prospech spoločnosti na svoj bankový účet, ktorého číslo uvádzajú v obsahu pracovnej zmluvy. Z vykonávania práce má žalobkyňa povinnosť podávať štvrťročné správy o vykonávaní práce. Žalobkyňa si plní svoje povinnosti a predložil všetky správy z vykonanej práce. Za vykonanú prácu dostáva patričnú mzdu na svoj bankový účet. Registračným sídlom spoločnosti je adresa 022 01 Čadca, Palárikova 76, kde si spoločnosť prenajíma priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti. V sídle spoločnosti je skladovaná účtovná a personálna dokumentácia. Na administratívnu činnosť bola získaná vonkajšia firma, ktorá navrhla veľmi atraktívnu sadzbu za každého zamestnanca zamestnaného prostredníctvom spoločnosti vo výške 4,33 euro na osobu. Matematický výpočet určil, že pre účastníka konania je ekonomickejším a niekoľkokrát lacnejším riešením využívať outsorcing účtovných a personálnych služieb a zamestnávať vonkajšiu kanceláriu, ktorá sa bude starať o spoločnosť. Okrem námietok uvedených prostredníctvom účastníka konania je potrebné taktiež citovať rozsudok Súdneho dvora zo dňa 30.03.2006 vo veci C-10/05, podľa ktorého okrem toho, mzda že vykonané platby tvorí základnú vlastnosť pracovného vzťahu, avšak ani obmedzená výška mzdy, ani pôvod finančných prostriedkov, z ktorých je vyplácaná, nemôžu mať žiaden vplyv na to, či daná osoba nie je zamestnancom podľa zákona Európskej únie. V judikatúre Súdneho dvora sa uvádza, že ak je príjem zo zárobkovej činnosti nižší ako životné minimum, alebo ak normálna pracovná doba neprekračuje určený počet hodín v týždni neexistuje prekážka, aby bola osoba uznaná takouto činnosťou za zamestnanca podľa čl. 48 a čl. 119 Dohovoru EHS alebo na základe iných smerníc hovoriacich o zamestnávaní občanov z iných členských štátov. Práca navrhovateľa nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5% času venovaného na podnikateľskú činnosť. V posledných protokoloch z kontroly predložených prostredníctvom navrhovateľa vrátane odvolania, neboli zistené žiadne pochybenia zo strany spoločnosti a preto Sociálna poisťovňa na základe ľubovoľnej interpretácie z protokolov vyvodzuje protichodné závery oproti skutkovému stavu. Účastník konania žiada, aby sa priklonil k odvolaniu žalobkyne a napadnuté rozhodnutie zrušil. Krajský súd v Žiline rozsudok verejne vyhlásil dňa 12.08.2015 z dôvodu, že boli splnené podmienky ustanovené v § 250f ods. 1 a 2 O.s.p.. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 247 a nasledujúcich O.s.p. a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1.“ Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 pís. a) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku, c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 (3) ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania resp. sídlo bolo na území SR. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 04.01.2012 do 26.02.2013 bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v registrovanom sídle zamestnávateľa - Palárikova 76, Čadca a to od 26.2.2013 do 8.3.2013. Bolo zistené, že zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú kanceláriou nemá, dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Dňa 05.03.2013, kedy bola vykonaná opätovne kontrola na adrese spoločnosti sa nachádzali pani Anna Kalina Kucharska, konateľ spoločnosti a pán W. L., splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s.r.o.. V rámci kontroly bolo zistené, že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami boli uzatvorené do 28.06.2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne. Všetci zamestnanci spoločnosti REPRUF, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Žalovaný konštatoval, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobcu sa od 01.02.2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Podľa názoru Krajského súdu v Žiline žalobkyňa v danom prípade nepreukázala reálny výkon činnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými v žalobe - záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 15.03.2013, Registračný list FO, pracovná zmluva zo dňa 01.02.2012, výpisy z účtov v poľskom jazyku, štvrťročné správy o vykonaní prác - túto skutkovú okolnosť nepreukázal. Štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami firiem súd vyhodnotil ako nekonkrétne z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác, ako aj rozsahu prác, žalobca nepreukázal reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR. Miesto vykonania prác je uvedené len Bratislava, nie je v nich uvedený konkrétny dátum vykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať. Nejedná sa o objektívny doklad, ktorý by preukazoval, že žalobkyňa bola v konkrétnom čase na konkrétnom mieste a v ňom vykonávala prácu podľa pracovnej zmluvy. Doklad o vyplatenej mzde zamestnancovi zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom vykonávaní pracovnej činnosti zamestnanca. Záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel podľa názoru súdu s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa. Ani z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobkyňa nepreukázala konkrétne vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy na základe ktorej mala vykonať práce promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promótor (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve ako kontakt s potenciálnymi klientmi zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou promótora nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené doklady v konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú mal žalobca vykonávať od 01.02.2012 na území SR. Tak žalobkyňa ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole zo dňa 08.03.2013, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobkyňa produkovala v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 01.02.2012 žalobkyňa prácu reálne vykonávala. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobkyne ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ REPRUF, s.r.o, Čadca. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobkyňa v konaní nepreukázala. Krajský súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 01.02.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonávala. Preto neobstojí tvrdenie žalobkyne v podanej žalobe, že je poškodená na svojich právach. Žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby prezentovala, propagovala, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by rozsah vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch. Nedôvodné sú námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov na území SR, že títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov z týchto skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru súdu v danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny súbeh dvoch činností - zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to súd vyššie zdôvodnil. Rovnako neodôvodnená je námietka diskriminačného zaobchádzania so žalobcom, keď žiadne takéto zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné rozhodnutie v zmysle zákona nemôže byť pojmovo označené ako diskriminačné. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca nemal v konaní, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania nepriznal. Pribratému účastníkovi v tomto type súdneho konania náhrada trov konania zo zákona (O.s.p.) neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..