Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/408/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233476 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233476.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/239/2012-57 zo dňa 22.11.2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/239/2012-57 zo dňa 22. 11. 2013 p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1082/2004, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav: Dňa 02.11.2004 doručil súdny exekútor Mgr. Mária Krasňanová Okresnému súdu Žilina pod sp. zn. exekútora EX 893/2004 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému: O. T. na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 07.10.2004 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice č. N 1195/04, NZ 61680/04 zo dňa 01.08.2004 vydanej JUDr. Jarmilou Kováčovou. Z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že sa k notárke JUDr. Jarmile Kováčovej dostavil Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02.01.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe plnej moci v mene povinnej osoby - O. T. - ktorá uzavrela s navrhovateľom ako oprávnenou osobou dňa 05.02.2004 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol oprávnenou osobou poskytnutý povinnej osobe úver vo výške 12.000,00 Sk, pričom povinná osoba súčasne splnomocnila v úverovej zmluve Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jej mene uznal jej záväzok z uvedeného úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa ust. § 274 písm. e/ O.s.p., resp. pre exekúciu podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu a jej príslušenstva, pričom Mgr. Bruno Žlnay tak v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe čo do základu a v celkovej výške 21.634,00 Sk, z čoho úver a poplatok predstavujú sumu 16.980,00 Sk, keď táto suma sa bude úročiť s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 09.04.2004 do zaplatenia, pričom celý uvedený dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Súčasne Mgr. Bruno Žlnay za povinnú osobu vyhlásil, že uvedený dlh splatí v lehote do 10.08.2004 k rukám oprávnenej osoby a v prípade neuhradenia dlhu v uvedenej lehote k rukám oprávnenej osoby súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v ust. § 63 Exekučného poriadku alebo so súdnym výkonom rozhodnutia podľa ust. § 258 O.s.p. s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo podľa ust. § 274 písm. e/ O.s.p.. Okresný súd Žilina, ako súd exekučný, dňa 15.11.2004 vydal poverenie súdnemu exekútorovi Mgr. Márii Krasňanovej na vykonanie exekúcie pod č. 5511005187*. Navrhovateľ ako oprávnený podaním zo dňa 18.11.2010 doručeným exekučnému súdu dňa 22.11.2010 požiadal exekučný súd o zmenu súdneho exekútora JUDr. Márie Krasňanovej a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora. Exekučný súd vyzval listom zo dňa 28.09.2011 JUDr. Máriu Krasňanovú na vyjadrenie návrhu na zmenu súdneho exekútora a súčasne na vyčíslenie vzniknutých trov exekučného konania a na zaslanie exekučného spisu v lehote 7 dní. JUDr. Mária Krasňanová podaním doručeným exekučnému súdu dňa 07.10.2011 sa na výzvu exekučného súdu vyjadrila tak, že dáva exekučnému súdu s odkazom na § 57 ods. 4 Exekučného poriadku na zváženie zastavenie, resp. čiastočné zastavenie exekúcie, nakoľko exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - predmetnej notárskej zápisnice o vymoženie sumy 563,63 Eur s príslušenstvom, ktorým sú úroky priznané v neprimeranej výške, kde pri 0,25 % úroku z omeškania denne je to 91,25 % ročne. Pokiaľ sa týka návrhu na zmenu súdneho exekútora, s týmto vyjadrila nesúhlas aj vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 322/2010. V prípade zastavenia exekúcie žiadala priznať trovy exekúcie, ktoré v prílohe podania vyčíslila a zároveň zaslala celý exekučný spis. Okresný súd Žilina uznesením č.k. 24Er/1082/2004-23 zo dňa 17.10.2011 návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého a zároveň rozhodol, že pôvodná exekútorka JUDr. Mária Krasňanová má právo na náhradu trov exekúcie a napokon rozhodol, že exekučné konanie v časti úroku z omeškania 0,25 % denne zo sumy 563,63 Eur od 09.04.2004 do zaplatenia zastavuje. Podaním zo dňa 07.11.2011 doručeným exekučnému súdu dňa 14.11.2011 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý s poukazom na ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku dal súdu do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011 a súčasne ponechal na úvahu exekučného súdu, či ho vylúči alebo nevylúči pre pomer k oprávnenému z vykonávania exekúcie v predmetnej exekučnej veci. Proti uzneseniu exekučného súdu č.k. 24Er/1082/2004-23 zo dňa 17.10.2011 v časti výroku o trovách súdneho exekútora podala odvolanie JUDr. Mária Krasňanová. Odvolanie podal aj oprávnený v časti výroku o trovách súdneho exekútora ako aj o zastavenie exekučného konania v časti úroku z omeškania. Okresný súd Žilina ako súd exekučný uznesením č.k. 24Er/1082/2004-42 zo dňa 11.10.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a to s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu, že predmetný exekučný titul - notársku zápisnicu považoval za nulitný právny akt (paakt), ktorý nie je spôsobilým exekučným titulom. Dňa 30.10.2011 podal na exekučnom súde v zákonnej lehote oprávnený (navrhovateľ) proti uzneseniu zo dňa 11.10.2012 odvolanie. Okresný súd Žilina uznesením č.k. 24Er/1082/2004-51 zo dňa 11.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.11.2012 rozhodol, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý je vylúčený z vykonávania exekúcie a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora a na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému zamietol. Svoje rozhodnutie exekučný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pomeru k účastníkovi exekučného konania - oprávnenému (navrhovateľovi) spočívajúcom v tom, že JUDr. Rudolf Krutý pracoval u oprávneného na právnom oddelení. Ešte v čase trvania pracovného pomeru u navrhovateľa bol vymenovaný do funkcie súdneho exekútora. Oprávnený najskôr v roku 2009 začal podávať návrhy práve u tohto exekútora a pokiaľ predtým podával návrhy na vykonanie exekúcií u iných súdnych exekútorov, následne začal podávať návrhy na zmenu súdneho exekútora, pričom novým súdnym exekútorom mal byť práve JUDr. Rudolf Krutý. Exekučný súd tak videl priamu väzbu medzi úkonmi, na ktorých sa JUDr. Rudolf Krutý v pozícii zamestnanca oprávneného na právnom oddelení podieľal a úkonmi v rámci exekučnej činnosti. V takejto pozícii sa neocitol náhodou, ale na základe návrhu oprávneného, ktorý v zmysle Exekučného poriadku podáva návrh u exekútora podľa vlastného výberu a zváženia. Takéto okolnosti považoval exekučný súd za spôsobilé vzbudiť pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Na podporu svojej argumentácie exekučný súd poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.04.2011. Napokon uviedol, že vzhľadom na to, že súdneho exekútora vylúčil, nemohol vyhovieť návrhu oprávneného a poveriť vykonaním exekúcie vylúčeného exekútora. Exekúciu bude teda naďalej vykonávať pôvodný súdny exekútor, iba ak by oprávnený podal návrh na takého nového exekútora, ktorý by nebol vylúčený. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 175,00 Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 608,52 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1082/2004), ktorý nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej v ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa citovaného ust. § 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora ustanovenej v citovanom ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, pričom k jeho vydaniu došlo až viac ako 333 dní po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora. Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 22.11.2010; o tomto návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté dňa 17.10.2011 tak, že exekučný súd vyhovel návrhu na zmenu súdneho exekútora a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. V nadväznosti na uvedené okresný súd konštatoval, že k rozhodnutiu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora zo strany exekučného súdu došlo 329 dní po doručení návrhu navrhovateľa zo dňa 18.11.2010 exekučnému súdu. Súd konštatoval, že vzhľadom na znenie ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku sa exekučný súd formálne vzaté vychádzajúc izolovane zo znenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho úradného postupu. Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu spôsobnú nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten-ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ v konaní ani nekonkretizoval, ktoré z uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, pretože tento vznik musí byť navrhovateľom bezpochybne preukázaný. Súd tak musel v tomto prípade konštatovať, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej majetkovej škody. Odhliadnuc od uvedeného súd poukázal na to, že predmetné režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti nebolo v prejednávanom prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 24Er/1082/2004, resp. jeho časti pripadajúcej na obdobie od 22.11.2010 do 17.10.2011 (t. j. navrhovateľom vytýkaného obdobia nečinnosti exekučného súdu). Súd zdôraznil, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto informačný systém aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci rozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Súd tak konštatoval, že pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, a preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 175,00 Eur z titulu majetkovej škody zamietol. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd poukázal na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V súvislosti s uvedeným súd poukázal na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/2002 a I.ÚS 63/2000). Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/2004, III.ÚS 168/2005, II.ÚS 93/2003). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad a ďalej uvedené skutkové okolnosti prípadu, súd dospel k záveru, že v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Pri tomto závere súd vychádzal prihliadajúc na nasledovné skutkové okolnosti. Na úvod súd poukázal, že z citácie ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť pôvodného exekútora riadne vykonávať úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. Je nepochybné, že pôvodný súdny exekútor bol povinný tieto úkony vykonávať až do času rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora a o poverení nového súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie a z tohto dôvodu tak nemohlo dôjsť u navrhovateľa k vzniku ním tvrdených následkov, ktorými odôvodňoval vznik nemajetkovej ujmy. Súčasne nemožno opomenúť aj skutočnosť, že samotný navrhovateľ v návrhu na zmenu súdneho exekútora navrhol ako nového súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, o ktorom musel mať už v čase podávania tohto návrhu vedomosť, že bol jeho zamestnancom a teda, že táto skutočnosť môže vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Rudolfa Krutého ako súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie (§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku). Na to aj došlo rozhodnutím exekučného súdu k vylúčeniu JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie práve z dôvodu pomeru súdneho exekútora k navrhovateľovi a teda nepriamo aj sám navrhovateľ v predmetnom prípade prispel k určitému následnému sťaženiu postupu pri vykonávaní exekúcie. Napokon súd nemohol nevziať do úvahy aj skutkové okolnosti na strane samotného navrhovateľa. Je všeobecne známou skutočnosťou (§ 121 O.s.p.), že navrhovateľ poskytoval v rozhodnom čase spotrebiteľské úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisícov prípadov, pričom z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach dosahoval (dosahuje) aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značné zisky. V danom prípade u navrhovateľa nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam. Preto určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu osobitne významné zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu pri jeho rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora (exekúciu vykonával počas tohto času pôvodný exekútor) tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 608,52 Eur z titulu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, okresný súd poznamenal, že skúma premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia uplatnených nárokov navrhovateľa nebola preukázaná. Z dôvodu zamietnutia návrhu pre nepreukázanie vzniku uplatnených nárokov čo do ich základu súd nepovažoval za účelné vykonávať navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený dôkaz - znalecký posudok, ktorý mal vyčísľovať výšku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody. Pokiaľ ide o navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený znalecký posudok znalca v odbore právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý mal zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd takýto znalecký posudok nepovažoval za dôkazný prostriedok podľa ust. § 125 v spojení s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keďže takouto listinou by nebolo možné nijakým spôsobom prispieť k zisteniu skutkového stavu veci a ani k preukázaniu navrhovateľom produkovaných skutkových tvrdení. V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolateľ poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je možné povedať o nemajetkovej ujme. Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie. Vo svetle týchto skutočností je úplne nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve navrhovateľom predložené odvolanie je svojou zmätočnosťou (odvolateľ namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky zapríčinil dlžník, resp. záverom o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia okresný súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého podávania odvolaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 8NcC/224/2013-18 zo dňa 28.02.2013 že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6C/239/2012, ktoré súd doručil účastníkom dňa 22.04.2014. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr. Andreja Kekelyho z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (22.11.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 30.10.2013 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 06.11.2013. Až dňa 22.11.2013 o 08:04 hod. bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa (e- mail) na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom a dôvod navrhovateľa na odročenie pojednávania nepovažoval za závažný, pre ktorý by odročoval pojednávanie s tým, že pojednávanie vo veci vykonal. Aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.) je správne a toto korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ak teda prvostupňový súd pojednával vec bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v neprítomnosti účastníkov konania za splnenia tam uvedených procesných podmienok. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe. Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1082/2004 - ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia . Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 22.11.2013 navrhol zrušenie nariadeného termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný. Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje vyjadrenie k návrhu zo dňa 26.08.2013 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 04.09.2013, ktoré okresný súd dňa 04.11.2013 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 07.11.2013. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, a preto postup súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený. Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie na deň 22.11.2013 poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, v ktorom ich okrem iného poučil aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č. l. 45 spisu). Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 06.11.2013. V protiklade s odvolaním navrhovateľa odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd náležite zodpovedal relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii právnych predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu; rozhodnutie je preto ústavne konformné a nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Zároveň platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody. Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré nevyslovil. Ohľadne samotného meritórneho posúdenia prípadu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v lehote 30 dní na zmenu súdneho exekútora ustanovenej v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, pričom k jeho vydaniu došlo po takmer 11 mesiacoch. Okresný súd konštatoval, že vychádzajúc z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučný súd dopustil sa nesprávneho úradného postupu. Následne však okresný súd vyhodnotením vykonaného dokazovania a z podrobných dôvodov uvádzaných v napadnutom rozsudku konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, a preto návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie majetkovej škody v sume 175,00 Eur zamietol. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy okresný súd mal za to, že v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ relevantne uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli dôvodom zamietnutia návrhu, nenapadol. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa stotožnil odvolací súd a v plnom rozsahu na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.