Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 22Sp/39/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200773 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5014200773.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci navrhovateľov: Podielnici Urbáru Priekopa, pozemkového spoločenstva, so sídlom Kratinova 1, Martin, IČO: 00 629 952, práv. zast. advokátska kancelária JUDr. Marek Hic, s. r. o., so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, proti odporcovi: Okresný úrad Martin, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Ul. P. Mudroňa 45, Martin, za účasti účastníkov konania: v rade 1/ Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, v rade 2/ Ing. J. P., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, G. O., v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č.k. OÚ- MT-PLO-2014/004635-BLA-P z 29.04.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline rozhodnutie Okresného úradu Martin, pozemkový a lesný odbor, č.k. OÚ-MT- PLO-2014/004635-BLA-P zo dňa 29.04.2014 p o t v r d z u j e. Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím č.k. OÚ-MT-PLO-2014/004635-BLA-P z 29.04.2014 Okresný úrad Martin, pozemkový a lesný odbor, rozhodol, že podielnici Urbáru Priekopa nespĺňajú podmienky zákona č. 229/1991 Zb. uvedené v § 9, § 13 a § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, nepriznáva sa im vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam: pozemky v kat. úz. L., stav podľa pozemkovej knihy: vložka 34, parcela 622/2 - lúka, 623/2 - lúka, 623/3 - paša, stav podľa registra CKN: p. č. 3106 - zastavaná plocha o výmere 60 m2, 3107/3 - zastavaná plocha o výmere 444 m2, 3107/1 - zastavaná plocha o výmere 1504 m2, 3107/2 - zastavaná plocha o výmere 490 m2, 3107/4 - zastavaná plocha o výmere 405 m2, 3108 - lesný pozemok o výmere 1542 m2, 3110 - lesný pozemok o výmere 4214 m2 a 3109 - zastavaná plocha o výmere 147 m2, všetko v celosti. V odôvodnení uviedol, že správny orgán skúmal, či reštitučný nárok vo vzťahu k vyššie uvedeným parcelám bol uplatnený v súlade so zákonom včas a v prekluzívnej lehote. Listom zo dňa 27.06.2011 podielnici podali na Obvodný pozemkový úrad Martin návrh na rozhodnutie o vlastníctve podľa § 9 ods. 4 Zákona o pôde. Po doplnení listinných dôkazov správny orgán rozhodnutím zo dňa 07.06.2012 priznal podľa § 9 ods. 4 Zákona o pôde podielnikom vlastnícke právo a právo na náhradu. Na základe opravných prostriedkov Železníc SR a podielnikov Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 22Sp/45/2012 zo dňa 10.05.2013 rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení správneho spisu správny orgán vyzval podielnikov na doplnenie listinných dôkazov v zmysle rozsudku krajského súdu. Požadoval zápis zo zhromaždenia Spolku bývalých urbarialistov Priekopa, na ktorom bol zvolený spoločný zástupca, resp. spoloční zástupcovia v súlade s § 37 zákona č. 330/1991 Zb. na uplatnenie reštitučného nároku. Listom zo dňa 18.11.2013 podielnici požiadali správny orgán o predĺženie lehoty, čomu správny orgán vyhovel. Navrhovatelia vo veci nekonali a správnemu orgánu v stanovenej lehote požadované listinné dôkazy nepredložili. Správny orgán preto opätovne vyzval navrhovateľov na predloženie požadovaných listinných dôkazov. Ani napriek ďalšej výzve navrhovatelia vo veci nekonali, správnemu orgánu v stanovenej lehote požadované listinné dôkazy nepredložili. Preto správny orgán rozhodol vo veci. Zo správneho spisu zistil, že dňa 30.12.1992 uplatnili si podielnici Spolku bývalých urbarialistov Martin - Priekopa v zastúpení P. V. podľa § 9 ods. 1 Zákona o pôde na Pozemkovom úrade Martin nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli odňaté pôvodným vlastníkom - podielnikom Urbariátu Obce Priekopa podľa § 6 ods. 1 písm. n) Zákona o pôde. Predmetom návrhu navrhovateľov a aj tohto rozhodnutia sú PK p. č. 622/1, 622/6 a 623/1, resp. ich časti pôvodne zapísané v PK vložke č. X., ktoré boli bývalým urbarialistom vyvlastnené. CKN p.č. 3109 bola prevedená v r. 1983 na Y. V. s manželkou, bola zastavaná rodinným domom. Parcely CKN p.č. 3106 a 3107/3 spolu so skladom súp. č. 10608 boli na základe kúpnej zmluvy V3954/2010 prevedené na Ing. J. P. a v súčasnosti sú vedené na LV č. XXXX, kat. úz. L.. Ostatné vyvlastnené parcely evidované ako CKN p.č. 3107/1, 3107/2, 3107/4, 3108 a 3110 sú vo vlastníctve Železníc SR. Zo správneho spisu je zrejmé, že nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu na základe výmeru ONV Martin z 05.08.1948, ktorý nadobudol právoplatnosť 04.10.1948, t.j. v rozhodnom období. Pôvodní vlastníci boli zistení zo zoznamu podielnikov bývalých urbarialistov v Priekope zo dňa 02.09.1958. Právni nástupcovia boli zistení z dedičských rozhodnutí. Podľa § 13 ods. 1 Zákona o pôde, právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31.12.1992. Je nesporné, že 24.05.1992 sa v zasadačke bývalého MNV Priekopa uskutočnilo ustanovujúce valné zhromaždenie Spolku bývalých urbarialistov Priekopa. Z obsahu zápisnice vyplýva, že bol schválený program, návrhová komisia, volebná komisia, členovia výboru a revíznej komisie, náhradníci výboru, predseda, podpredseda, tajomník, hospodár, predseda revíznej komisie a boli schválené stanovy. Na tomto zhromaždení však nebol zvolený spoločný zástupca, resp. zástupcovia väčšinou podielov na uplatnenie reštitučného nároku. Preto list zo dňa 30.12.1992, ktorým P. V. ako predseda Spolku bývalých urbarialistov Priekopa uplatnil reštitučný nárok na pozemkovom úrade, nie je možné považovať uplatnený reštitučný nárok, nakoľko nebol na to podielnikmi spoločenstva poverený. Z uvedeného vyplýva, že reštitučný nárok nebol uplatnený včas a v prekluzívnej lehote a preto ich právo zaniklo. Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie podielnici Urbáru Priekopa ako oprávnené osoby zastúpené právnym zástupcom. V odvolaní uviedli, že napadnuté rozhodnutie nevydal Okresný úrad Martin, ale pozemkový a lesný odbor Pozemkového úradu v Martine, t.j. vnútorná organizačná zložka Okresného úradu v Martine, ktorá v zmysle § 5 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. nie je oprávnená plniť úlohy vo vzťahu k vydávaniu nehnuteľností oprávneným osobám. Preto nejde o správne rozhodnutie, ale o ničotné rozhodnutie, tzv. paakt. Ďalej namietal, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správny orgán zavádzajúco uvádza, že žiadosť bola podaná 27.06.2011 na miesto uvedenia správneho údaju 30.12.1992, pritom súčasťou správneho spisu malo byť potvrdenie Pozemkového úradu v Martine č. 1268/92/95 zo dňa 25.09.1995 o tom, že oprávnené osoby v zastúpení Q. P. si uplatnili nárok na vydanie nehnuteľností podľa Zákona o pôde v zákonom stanovenej lehote dňa 30.12.1992 pod ev. č. 1268/92. Z uvedeného vyplýva, že nárok na vydanie nehnuteľnosti bol uplatnený 30.12.1992, t.j. včas, a to v zastúpení spoločným zástupcom Q. P., a to aj vo vzťahu k pozemkom, ktorých nevydanie je predmetom napadnutého rozhodnutia (PK vložka č. X). Poukázal na to, že otázka spoločného zástupcu a otázka oprávnenosti a včasnosti podania návrhu na vydanie nehnuteľnosti bola, a to i ohľadom pozemkov, ktorých nevydanie je predmetom tohto rozhodnutia, právoplatne správnym orgánom vyriešená a preto nemôže byť riešená opäť a správny orgán je takýmto posúdením viazaný. Teda, oprávnený orgán už rozhodol o otázkach formálno-procesných a nemôže rozhodovať opätovne a na tomto opätovnom nezákonnom rozhodnutí založiť zamietavé „rozhodnutie.“ Poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS 575/05, ako aj na prax Ústavného súdu týkajúcu sa uplatňovania reštitučných nárokov, podľa ktorej je povinnosťou štátnych orgánov posudzovať tvrdenia žiadateľa o relevantných skutočnostiach zhovievavo, teda v situácii dôkaznej núdze brať do úvahy nepriame dôkazy rešpektujúc pri tom dôsledný účel reštitučných právnych predpisov. Nie je tiež zrejmé, ako je možné, že v prvom rozhodnutí zo 07.06.2012 správny orgán uviedol, že boli splnené podmienky týkajúce sa subjektu, ktorý uvedený nárok uplatňoval, rovnako bol nárok uplatnený v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Namietal, že správny orgán nerozhodol o podanej žiadosti v celku viac ako 20 rokov a následne svoje „rozhodnutie“ založil na skutočnostiach formálno-procesného charakteru, o ktorých už raz bolo v konaní rozhodnuté a tieto okolnosti boli posúdené opačne. Pritom listiny o uplatnení reštitučného nároku, ktoré sú, resp. podľa predloženého potvrdenia minimálne boli obsahom správneho spisu, svedčia o opaku a museli byť správnemu orgánu predložené. Rovnako nie je zrejmé, prečo v napádanom rozhodnutí pozemkový a lesný odbor Okresného úradu Martin sa zaoberal skutočnosťami týkajúcimi sa vyplatenia údajnej náhrady, keď v konaní samotnom nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by preukázal údajné vyplatenie náhrady. Táto skutočnosť je nielen preukázaná, ale aj irelevantná. Žiadali napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Uplatnili si náhradu trov konania. V podaní zo dňa 17.06.2014 sa k odvolaniu vyjadril odporca. Uviedol, že rozhodnutie vydal kompetentný správny orgán, a to Okresný úrad Martin, pozemkový a lesný odbor. V zmysle Smernice Ministerstva vnútra SR zo dňa 13.09.2013 sa upravujú podrobnosti o vnútornej organizácii okresného úradu a v nej bola kompetencia v zmysle § 5 ods. 4 písm. g) zákona č. 330/1991 Zb. postúpená pozemkovému a lesnému odboru. Ďalej uviedol, že v odôvodnení uviedol dátumu podania žiadosti o reštitučné konanie dňa 27.06.2011 z toho dôvodu, pretože v tejto žiadosti oprávnené osoby požiadali o vydanie parciel PK p.č. 622/2, 623/2 a 623/3. Správny orgán pritom v napadnutom rozhodnutí uvádza, že podielnici si uplatnili listom zo dňa 30.12.1992 podľa § 9 ods. 1 Zákona o pôde na pozemkovom úrade reštitučný nárok. Na základe tohto uplatnenia boli vydané viaceré správne rozhodnutie, či už o schválení dohôd o vydaní nehnuteľností s povinnými osobami alebo rozhodnutia o vlastníctve podielnikov podľa § 9 ods. 4 Zákona o pôde. Tieto rozhodnutia sú právoplatné a v súčasnosti zapísané v katastri nehnuteľností a preto sa nimi správny orgán v napadnutom rozhodnutí nezaoberal. Správny orgán aj urbarialisti boli presvedčení, že v roku 2005 bol ich reštitučný nárok ukončený. Až v roku 2011 navrhovatelia zistili, že ešte nebolo rozhodnuté o parcelách, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia a preto podali listom zo dňa 27.06.2011 na Obvodný pozemkový úrad Martin návrh na rozhodnutie o vlastníctve podľa § 9 ods. 4 Zákona o pôde, na základe ktorého začal správny orgán opätovne konať. Z toho je zrejmé, že tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľov o tom, že správny orgán 20 rokov nekonal a že v r. 2011 nebol podaný návrh na rozhodnutie o vlastníctve, je zavádzajúce. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 22Sp/45/2012, v ktorom bol správny orgán zaviazaný v ďalšom konaní preskúmať skutočnosti týkajúce sa zvolenia spoločných zástupcov a uplatneného nároku. Správny orgán dal navrhovateľom dostatok času na predloženie požadovaných dokladov. Aj napriek trom výzvam na doplnenie dokladov ich správnemu orgánu nepredložili. Na posledné dve výzvy ani nereagovali. Nepreukázali, že na zhromaždení bývalých urbarialistov 24.05.1992 bol zvolený spoločný zástupca, resp. zástupcovia, na uplatnenie reštitučného nároku väčšinou podielov. P. V. nebol spoločný zástupca podielnikov urbáru a preto list z 30.12.1992, ktorým ako predseda spolku bývalých urbarialistov Priekopa uplatnil reštitučný nárok na pozemovom úrade, nie je možné považovať za uplatnený reštitučný nárok, nakoľko nebol na to podielnikmi spoločenstva poverený. Zotrval na právnom posúdení veci, že reštitučný nárok nebol uplatnený včas v prekluzívnej lehote a preto právo navrhovateľov zaniklo. Účastník konania v rade 1/ Železnice SR sa prostredníctvom povereného pracovníka k návrhu vyjadrili na pojednávaní pred Krajským súdom v Žiline dňa 31.10.2014. Poverený pracovník uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím Okresného úradu Martin, ktoré žiada potvrdiť. Nebolo preukázané v správnom konaní, že by bývalí urbarialisti Spolku Priekopa by si zvolili spoločného zástupcu, pretože takýto dôkaz doposiaľ predložený nebol. Potvrdenie pozemkového úradu nenahrádza dôkaz o tom, že bol reštitučný nárok uplatnený spoločným zástupcom. Účastníčka v rade 2/ Ing. J. P. sa k odvolaniu vyjadrila na pojednávaní 31.10.2014. Uviedla, že súhlasí s rozhodnutím Okresného úradu Martin a má za to, že podielnici Urbárskeho spolku Priekopa požiadali o zreštituovanie predmetných nehnuteľností len z dôvodu, že zistili, že ona odkúpila časť týchto pozemkov v r. 2010, keďže dovtedy o ne nemali záujem. Urbársky spolok jej bráni v riadnom užívaní kúpenej nehnuteľnosti, pričom ona nezavinila príčinu tohto sporu a v dobrej viere odkúpila tieto pozemky s tým, že ŽSR sú ich pôvodným vlastníkom. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa § 250l a nasl. O.s.p. v medziach odvolacích námietok, pričom konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v medziach žalobných bodov (§ 250h ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) v súlade so zákonom a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil ako zákonné z nasledovných dôvodov: Zo správneho spisu pripojeného k napadnutému rozhodnutiu súd zistil, že podaním zo dňa 22.06.2011, ktoré došlo Obvodnému pozemkovému úradu Martin 27.06.2011 požiadal Urbár Priekopa v zmysle § 9 ods. 4 Zákona o pôde, aby úrad vydal rozhodnutie o vlastníctve, a to na nehnuteľnosti 622/2, 623/2 a 623/3, kde uviedol povinnú osobu Železnice SR a právny titul prechodu nehnuteľnosti vyvlastnenie. Zo zápisu z ustanovujúceho valného zhromaždenia Spoločenstva bývalých urbárnikov dňa 24.05.1992 v Martine - Priekope bolo zistené, že valné zhromaždenie pripravil prípravný výbor, ktorého predsedom bol P. V. a členom, okrem iných, aj Q. P.. Hlavnou úlohou prípravného výboru bolo obnoviť členstvo a zaistiť majetkovo-právne doklady Spoločnosti bývalých urbárnikov. Bol schválený program valného zhromaždenia: príhovor, prečítanie a schválenie programu valného zhromaždenia, voľba návrhovej komisie, voľba volebnej komisie, zahajovací referát, oboznámenie s členskou základňou, prednesenie návrhu stanov, voľby, pripomienky, vyhlásenie výsledkov volieb, prednesenie návrhu na uznesenie, záver. Bolo konštatované, že z celkového počtu podielov bolo prítomných 88,8 %. Touto skutočnosťou sa valné zhromaždenie stalo uznášaniaschopné. Bola uskutočnená voľba členov výboru, členov revíznej komisie a náhradníkov. Za predsedu výboru bol zvolený P. V. a za podpredsedu výboru Q. P.. Ďalej boli zvolení tajomník výboru, hospodár výboru a predseda revíznej komisie. V závere bolo prevedené hlasovanie k prijatiu stanov Spoločenstva bývalých urbárnikov, ktoré boli prijaté. Návrh na vydanie nehnuteľností z 27.12.1992 bol Pozemkovému úradu Martin doručený dňa 30.12.1992 pod ev. č. 1268/92 podpísaný P. V.. Súčasťou tohto uplatnenia boli presne špecifikované jednotlivé PK parcely, medzi ktorými však neboli PK parcely, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia. Dňa 30.12.1992 pod č. 1268/92 bol doručený ďalší návrh zo dňa 27.12.1992 nárok Spolku bývalých urbárnikov Martin - Priekopa, a to aj vo vzťahu k parcelám PK p.č. 622/1, 623/1 a 622/6, podpísaný bol P. V., predsedom Spolku bývalých urbárnikov. Ďalší reštitučný nárok z 30.12.1992 bol doručený dňa 31.12.1992 a týkal sa PK p.č. 622/6 a 622/1, podpísaný bol neidentifikovanou osobou. Evidovaný bol pôvodne pod č. 1359/92, ktoré je prečiarknuté a prepísané na č. 664/9. Obvodný pozemkový úrad Martin pôvodne vyhovel reštitučnej žiadosti navrhovateľov a rozhodnutím č.k. ObPÚ-2012/00425/BLA zo dňa 07.06.2012 priznal im vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli špecifikované v bode II bod a) rozhodnutia. V bode IV oprávneným osobám priznal právo na náhradu za pozemky, ktoré nebolo možné vydať. Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 22Sp/45/2012 zo dňa 10.05.2013 napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Základným vytýkaným nedostatkom, čo sa týka nedostatočného zistenia skutkového stavu bolo, že nebolo dostatočne preukázané, či oprávnené osoby v správnom konaní riadne uplatnili reštitučný nárok v prekluzívnej lehote podľa Zákona o pôde, a to spoločným zástupcom. V ďalšom konaní bude potrebné ustáliť, či bol väčšinou podielov oprávnených osôb vôbec spoločný zástupca zvolený a ak áno, či tento podal v zákonnej lehote reštitučný nárok. Následne správny orgán vyzýval podaniami zo dňa 15.07.2013, 09.12.2013 a 03.03.2014 na predloženie listinných dôkazov o tom, že bol zvolený spoločný zástupca, resp. spoloční zástupcovia v súlade s § 37 zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov na uplatnenie reštitučného nároku. Navrhovatelia takýto dôkaz do spisu nepredložili. Podľa § 250l ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. v znení účinnom do 31.12.1993, nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona v znení neskorších predpisov, ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti okresný úrad. Podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. v znení účinnom ku dňu 31.12.1992, na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci) spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov. Podľa § 42a ods. 1 cit. zákona v znení neskorších predpisov, právo oprávnených osôb uvedených v § 37 ods. 1 a 2 nezanikne, ak ho na obvodnom pozemkovom úrade uplatnia v lehote do 31. decembra 1993. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov o uplatnenom práve sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní; 18) dôkazy možno okresnému úradu predložiť najneskôr do 31. decembra 1995, inak právo zanikne. 18) Zákon č. 71/1967 Zb. Podľa § 5 ods. 4 písm. g) cit. zákona v znení neskorších predpisov, okresný úrad plní úlohy pri vydávaní nehnuteľností oprávneným osobám podľa osobitného predpisu, 3) 3) Zákon č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z.z. v znení neskorších predpisov, okresný úrad je miestny orgán štátnej správy. Okresný úrad je preddavková organizácia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"). Podľa § 2 ods. 3 cit. zákona, štátnu správu vykonáva odbor okresného úradu alebo organizačný útvar odboru okresného úradu určený podľa odseku 6, ak § 7 neustanovuje inak. Podľa § 2 ods. 6 cit. zákona, podrobnosti o vnútornej organizácii okresného úradu upravuje ministerstvo smernicou po dohode s ústredným orgánom štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí výkon štátnej správy uskutočňovaný odborom okresného úradu. Krajský súd v Žiline konštatuje, že všetky odvolacie námietky navrhovateľov sú nedôvodné a nie sú spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zákon o pôde neupravil reštitúcie špecificky pre podmienky Slovenska, preto ich rieši republikový právny predpis, a to štvrtá časť zákona SNR č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa § 37 ods. 2 cit. zákona, na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci) spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov. V zmysle § 42a ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb., pokiaľ sa uplatňoval nárok na vydanie majetku bývalých urbárnikov, bola lehota na uplatnenie nároku predĺžená do 31.12.1993 s tým, že dôkazy bolo možné pozemkovému úradu predložiť do 31.12.1995, inak právo zaniklo. V danom prípade dôkaz o určení spoločného zástupcu oprávnenými osobami podľa § 37 ods. 2 cit. zákona ani v predĺženej lehote do vydania napadnutého rozhodnutia predložený nebol. Z obsahu takéhoto dôkazu by muselo byť jednoznačne zrejmé, že došlo k hlasovaniu jednotlivých fyzických osôb - členov urbáru za uplatnenie reštitučného nároku, a to nadpolovičnou väčšinou hlasov majiteľov všetkých podielov a tiež že došlo takouto väčšinou hlasov k zvoleniu (určeniu) spoločného zástupcu na uplatnenie tohto reštitučného nároku. Uvedené vyplýva priamo z dikcie § 37 ods. 2 cit. zákona, ktorý presne špecifikuje, že bývalí členovia urbáru, resp. ich právni nástupcovia, teda fyzické osoby mohli a z dôvodov procesnej efektívnosti aj mali poveriť spoločného zástupcu na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti, avšak nevyhnutným predpokladom pre podanie návrhu na prinavrátenie vlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti, to znamená aj pre splnomocnenie tohto spoločného zástupcu, je práve súhlas majiteľov väčšiny podielov. V predmetnej veci však nebola bez akýchkoľvek pochybností preukázané kreovanie takejto vôle jednotlivých fyzických osôb, keďže dôkaz o tomto procese nebol vôbec predložený. Správny orgán, ktorý je povinný zistiť dostatočne skutkový stav veci aj bez návrhu (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), vyvinul dostatočnú procesnú aktivitu, keď niekoľkokrát vyzval navrhovateľov na predloženie tohto dôkazu, keďže samému správnemu orgánu z úradnej činnosti takýto dôkaz nebol známy a nebolo ho možné inak zaobstarať, keďže mal byť výsledkom prejavu vôle samotných navrhovateľov ako podielnikov Spoločenstva. Súd sa vysporiadal s každou jednotlivou námietkou takto: Čo sa týka námietky, že rozhodnutie nevydal kompetentný správny orgán, ale pozemkový a lesný odbor Okresného úradu Martin, ktorý ako vnútorná organizačná zložka Okresného úradu Martin nie je oprávnená plniť úlohy vo vzťahu k vydávaniu nehnuteľností oprávneným osobám, súd uvádza nasledovné: Zákon č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, a to konkrétne § 5 ods. 4 písm. g) uvádza, že kompetencia na plnenie úloh pri vydávaní nehnuteľností oprávneným osobám je daná okresným úradom. § 2 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z.z. ďalej zakotvuje, že štátnu správu vykonáva odbor okresného úradu alebo organizačný útvar odboru okresného úradu určený podľa ods. 6. Ust. § 2 ods. 6 cit. zákona ďalej uvádza, že podrobnosti o vnútornej organizácii okresného úradu upravuje ministerstvo smernicou. Ide o Smernicu MV SR č. SVS-OMSZV1-2013/022320 zo dňa 13.09.2013, v ktorej vo všeobecnosti štátnu správu za okresný úrad vykonáva vecne príslušný odbor okresného úradu (čl. 5 ods. 3 smernice). Konkrétnu kompetenciu rozhodovať o vydávaní nehnuteľností oprávneným osobám podľa Zákona o pôde vykonáva pozemkový a lesný odbor okresného úradu v zmysle Prílohy č. 6, časť J, písm. a) bod 3 Smernice. Ak teda rozhodnutie vydal pozemkový a lesný odbor Okresného úradu Martin, vykonával kompetenciu zverenú mu zákonom a nie je možné konštatovať, že sa jedná o tzv. paakt, resp. ničotné rozhodnutie. Čo sa týka námietky, že reštitučný nárok bol uplatnený oprávnenou osobu 30.12.1992 a nie 27.06.2011 aj vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia a o týchto otázkach už správny orgán rozhodoval v predchádzajúcich rozhodnutiach a preto o nich nemôže rozhodovať opätovne, súd uvádza: V rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 22Sp/45/2012 z 10.05.2013 súd konštatoval, že PK p.č. 622/2, 623/2 a 623/3 boli pôvodne súčasťou PK p.č. 622/1, 622/6 a 623/1, ktoré boli obsiahnuté v reštitučnej žiadosti doručenej pozemkovému úradu dňa 30.12.1992. Tieto boli zapísané vo vložke 6 a v r. 1952 boli odpísané do železničnej knihy do vložky 34. Preto časť p.č. 622/2 (ktorá je totožná s vyvlastnenou časťou PK p.č. 622/6), časť p.č. 623/2 (ktorá je totožná s vyvlastnenou časťou PK p.č. 623/1) a celá p.č. 623/3 (ktorá bola vytvorená z vyvlastnených častí p.č. 623/1 a 622/1) boli súčasťou reštitučnej žiadosti doručenej 30.12.1992. Uvedené medzi účastníkmi konania sporné nebolo, pretože správny orgán v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že reštitučný nárok bol uplatnený 30.12.1992 a nekonštatoval, tak ako to tvrdia navrhovatelia, že reštitučná žiadosť bola uplatnená 27.06.2011. Správny orgán vyhodnocoval reštitučnú žiadosť, ktorá bola podaná na Pozemkový úrad Martin dňa 30.12.1992 a z nej vyvodil právne závery, pre ktoré vlastnícke právo ani právo na náhradu nepriznal. To znamená, že k nepriznaniu nedošlo z dôvodu, že by reštitučná žiadosť bola podaná až 27.06.2011, preto námietka, že správny orgán zavádzajúco uviedol, že návrh na rozhodnutie podielnici podali 27.06.2011 je nedôvodná. Ďalšie tvrdenie navrhovateľov v tejto námietke, a to že žiadosť bola uplatnená oprávnenými osobami zastúpenými spoločným zástupcom Q. dňa 30.12.1992, o čom už boli vydané právoplatné rozhodnutia, ktorými je správny orgán viazaný, je nedôvodná. Najskôr sa súd vyjadrí k tej časti odvolacej námietky, že žiadosť doručená pozemkovému úradu 30.12.1992 bola uplatnená spoločným zástupcom. Krajský súd už v rozsudku č.k. 22Sp/45/2012 z 10.05.2013 konštatoval, že doposiaľ nebola táto skutočnosť riadne preukázaná. Dôkaz, ktorý mal svedčiť o tom, že na ustanovujúcej schôdzi valného zhromaždenia Spoločenstva bývalých urbarialistov Obce Priekopa bol spoločný zástupca v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Z.z. zvolený, sa v správnom spise doposiaľ nenachádza. Obsah zápisnice z tohto valného zhromaždenia zo dňa 24.05.1992 bol v napadnutom rozhodnutí správnym orgánom v základných bodoch citovaný a správne interpretovaný. Skutočne z tejto zápisnice vyplýva, že k zvoleniu spoločného zástupcu na uplatnenie reštitučného nároku nedošlo. Preto správne a v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Žiline uvedeného v rozsudku zo dňa 10.05.2013, ktorým bol správny orgán viazaný, vyzval oprávnené osoby, aby takýto dôkaz v správnom konaní po zrušení v poradí prvého rozhodnutia správneho orgánu predložili. Keďže takýto dôkaz predložený nebol, v súlade so zákonom správny orgán právne vec posúdil tak, že reštitučný nárok nebol uplatnený spoločným zástupcom oprávnených osôb v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. Súd poukazuje na jednotlivé uplatnenia nároku, na ktorých sa nachádza prezenčná pečiatka Pozemkového úradu Martin, a to na žiadosť datovanú 27.12.1992, kde sa nachádza prezenčná pečiatka s dátumom 30.12.1992 pod č. 1268/92. Toto je podpísané Vladimírom Holecom, predsedom Spolku bývalých urbárnikov Martin - Priekopa. Zo zápisnice z valného zhromaždenia z 24.05.1992 vyplýva, že P. V. bol zvolený za predsedu výboru Spolku bývalých urbárnikov. Nebol však zvolený za spoločného zástupcu na základe súhlasu majiteľov väčšiny podielov na tomto valnom zhromaždení. Iný listinný dôkaz o ďalšom valnom zhromaždení, na ktorom by došlo k takémuto zvoleniu, predložený nebol. Čo sa týka ďalšieho uplatnenia nároku datovaného 30.12.1992, ktoré došlo Pozemkovému úradu Martin podľa prezenčnej pečiatky 31.12.1992 pod č. 1359/92 (ktoré bolo následne prečiarknuté a uvedené č. 664/9), toto podanie nie je podpísané čitateľným podpisom a ani z neho nie je zrejmé, kto ho podal, preto na toto podanie nie je možné prihliadnuť ako na podanie, ktoré by bolo podané konkrétnou osobou. V tejto súvislosti sa súd zaoberal odvolacou námietkou navrhovateľov, ktorá spočívala v tom, že skutočnosť, že reštitučný nárok bol podaný spoločným zástupcom oprávnených osôb Q. P. riadne a včas, je preukázaná tým, že bolo vydané potvrdenie Pozemkovým úradom Martin č. 1268/92/95 z 25.09.1995 o tom, že oprávnené osoby zastúpené Q. P. si uplatnili nárok na vydanie nehnuteľností podľa Zákona o pôde dňa 30.12.1992. Súd konštatuje, že pod ev. č. 1268/92 a aj s rovnakým dátumom podania 30.12.1992 sa v správnom spise nachádza reštitučná žiadosť podpísaná P. V., ktorá už bola vyššie v odôvodnení uvádzaná. Nenachádza sa tam žiadosť s tým istým dátumom a s tým istým evidenčným číslom podpísaná Q. P.. Ak by sa však aj táto žiadosť v spise nachádzala, mala by dôkaznú hodnotu riadneho hmotnoprávneho uplatnenia reštitučného nároku spoločným zástupcom oprávnených osôb len vtedy, ak by bolo preukázané, že práve Q. P. bol majiteľmi väčšiny podielov splnomocnený na uplatnenie ich nároku na vydanie nehnuteľnosti. Takýto dôkaz sa taktiež v spise nenachádza. Z obsahu tohto potvrdenia ďalej navyše nevyplýva, že Q. P. osobne reštitučný nárok ako spoločný zástupca uplatnil, ale len to, že oprávnené osoby, ktorou je podľa potvrdenia Spolok bývalých urbarialistov Priekopa zastúpený Q. P., si uplatnili reštitučný nárok v konkrétnom dni (30.12.1992). Z potvrdenia ani nevyplýva, že Q. P. by podával reštitučný nárok, ani to, že by ho podával ako spoločný zástupca oprávnených osôb v zmysle z.č. 330/1991 Zb. Preto nie je možné z neho ani nepriamo vyvodiť záver, ktorý si osvojili navrhovatelia, a to, že Q. P. mal hmotnoprávne oprávnenie konať za oprávnené osoby ako ich spoločný zástupca a že osobne reštitučný nárok ako spoločný zástupca dňa 30.12.1992 uplatnil. Ak navrhovatelia tvrdia, že Q. P. bol v čase urobenia tohto úkonu 30.12.1992 ich spoločným zástupcom a že on reštitučný nárok aj uplatnil, mali dôkazy o tom, (alebo ohľadne inej osoby, ktorá bola určená za spoločného zástupcu), v správnom konaní predložiť, na čo boli viackrát vyzývaní, čo však neučinili. Len samotné potvrdenie pozemkového úradu č. 1268/92/95 z 25.09.1995 nenahrádza konkrétny dôkaz o hmotnoprávnom oprávnení tejto fyzickej osoby uplatniť reštitučný nárok, inak povedané, nebolo preukázané, že Q. P. bol v čase podania žiadosti zvolený za spoločného zástupcu, ani to, že on uplatnil reštitučný nárok. V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na to, že sa jednalo o dôkaz, ktorým oprávnené osoby mohli disponovať, pretože tento dôkaz mal byť dôkazom o skutočnosti, ktorá sa stala už v čase fungovania obnoveného urbárskeho spoločenstva v r. 1992, resp. 1993 (vzhľadom na lehote na podanie reštitučnej žiadosti). Nejedná sa teda o žiaden dôkaz, ktorý by nebolo možné predložiť z dôvodu uplynutia dlhého času či zložitosti jeho zadováženia. Naopak, keďže sa jedná o dôkaz, ktorý mal byť vydaný samotným Spolkom bývalých urbárnikov Priekopa, žiadne iné, či už právnické, fyzické osoby, či štátne orgány nemali priamy vplyv na zadováženie a predloženie tohto dôkazu. Súd tiež poukazuje na to, že navrhovatelia zadovážili iný dôkaz z roku 1992, a to zápisnicu z ustanovujúceho valného zhromaždenia Spoločnosti bývalých urbárnikov. Ust.§ 34 ods. 3 Správneho poriadku ukladá dôkazné bremeno účastníkom konania na tie skutočnosti, ktoré sami tvrdia. V danom prípade boli povinní predložiť dôkaz, ktorý len oni sami mohli mať v dispozícii, pretože išlo o dôkaz z ich rozhodovacej činnosti ako podielnikov Spoločenstva. Ak teda na nimi tvrdenú skutočnosť o uplatnení reštitučného nároku spoločným zástupcom žiadny dôkaz nepredložili, dostali sa do dôkaznej núdze. Čo sa týka ďalšej časti tejto námietky, v ktorej navrhovatelia tvrdili, že správny orgán je viazaný vyriešením otázky spoločného zástupcu v predchádzajúcich rozhodnutiach správneho orgánu, kde správny orgán vyhodnotil, že reštitučný návrh bol podaný včas a oprávnenými osobami, súd uvádza nasledovné: Je na úvahe správneho orgánu, či o reštitučnom nároku rozhodne jediným alebo viacerými rozhodnutiami. V danom prípade správny orgán o časti reštitučného nároku rozhodoval samostatným rozhodnutím, pretože mal za to, že už v r. 2005 reštitučný nárok navrhovateľov bol ako celok vyriešený. Až podaním z 27.06.2011 navrhovatelia požiadali o navrátenie ďalších parciel, ktoré však ako je vyššie uvedené v rozhodnutí, boli ako súčasti iných PK parciel zahrnuté do reštitučnej žiadosti podanej 30.12.1992. Nie je teda procesným pochybením, ak správny orgán vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam vydal samostatné rozhodnutie. Správny orgán v tomto konaní rozhoduje podľa Správneho poriadku (aplikácia Správneho poriadku Zákonom o pôde nie je vylúčená) a pri posudzovaní čiastkovej otázky uplatnenia reštitučného nároku, čo sa týka včasnosti a podania oprávnenou osobou, túto otázku posudzuje ako predbežnú v zmysle § 40 Správneho poriadku. Túto otázku v tomto správnom konaní posudzuje samostatne, a to na základe dokazovania vykonaného v tomto konaní. Ak aj boli vydané rozhodnutia, kde sa táto predbežná otázka posúdila inak, nešlo o právoplatné rozhodnutie o tejto otázke v zmysle § 40 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou Správneho poriadku, pretože aj v týchto predchádzajúcich rozhodnutiach správny orgán len predbežne posudzoval túto otázku a vo výroku o nej nebolo rozhodované. Správny orgán má právomoc si o nej v tomto správnom konaní urobiť úsudok sám. V danom prípade správny orgán uplatnenie tejto žiadosti posúdil v súlade s dikciou § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. v spojení s § 42a ods. 1 cit. zákona a § 9 ods. 1 Zákona o pôde, v súlade s dôkaznou situáciou vo vzťahu k preukázaniu uplatnenia reštitučného nároku oprávnených osôb ich spoločným zástupcom v prekluzívnej lehote na pozemkovom úrade. S týmto posúdením sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil a považuje ho za zákonné. Čo sa týka ďalšej námietky, a to vytýkaného rozdielneho právneho posúdenia vyššie uvedenej predbežnej otázky správnym orgánom v jeho zrušenom rozhodnutí z r. 2012 a napadnutom rozhodnutí, táto je taktiež nedôvodná. Právne posúdenie veci v rozhodnutí, ktoré bolo zákonným procesným postupom zrušené, nie je možné vôbec použiť ako argument, keďže toto rozhodnutie, teda aj jeho odôvodnenie, bolo zrušené. Odôvodnenie nového rozhodnutia vychádza z dôkaznej situácie po zrušení v poradí prvého rozhodnutia správneho orgánu a vychádza z právneho názoru Krajského súdu v Žiline, ktorým bol správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia viazaný. Právne posúdenie veci v rozhodnutí, ktoré bolo následne zrušené, nezakladá dôvod na zrušenie nového rozhodnutia, ktoré vychádza z odlišného právneho posúdenia veci ako zrušené rozhodnutie. Čo sa týka námietky, že nie je zrejmé, prečo v napádanom rozhodnutí sa správny orgán zaoberal skutočnosťami týkajúcimi sa vyplatenia údajnej náhrady za vyvlastnené pozemky, krajský súd konštatuje, že takéto tvrdenie navrhovateľov nevyplýva z napadnutého rozhodnutia. Práve naopak, správny orgán v odôvodnení konštatuje, že sa už nezaoberal ďalšími skutočnosťami, okrem iného aj čo sa týka vyplatenia vyvlastňovacej náhrady, nakoľko z dôvodu neuplatneného reštitučného nároku sú tieto otázky bezpredmetné. Teda otázka preukázania vyplatenia finančnej náhrady v štádiu konania, keď nebolo preukázané uplatnenie reštitučnej žiadosti oprávnenou osobou, je irelevantná, ako to správne konštatoval správny orgán. Znamená to, že aj všetky námietky v tejto súvislosti sú irelevantné. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie ako zákonné potvrdil. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. a contrario v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. Navrhovatelia neboli v konaní úspešní, preto nemajú právo náhradu trov. Súd im preto náhradu trov nepriznal. Odporca ako aj zúčastnené osoby v konaní (účastníci v rade 1/ a 2/) zo zákona nemajú právo na náhradu trov konania podľa piatej časti O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v troch vyhotoveniach.