Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoPr/3/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517201223 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2517201223.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: JUDr. Ing. S. N., PhD., MBA, nar. X. M. XXXX, trvalo bytom N. XXXX/XX, B., zastúpenej advokátom: JUDr. Dalibor Kuciaň, Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 45556814, proti žalovanému: Bytový podnik Piešťany, s.r.o., Školská 19, 921 01 Piešťany: IČO: 36 232 700, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., Sasinkova 10, 811 08 Bratislava, IČO: 35 892 994, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 7. februára 2019 č. k. 19Cpr/10/2017-346, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 1 ods. 1 až 4, § 7 ods. 1 až 3, § 18, § 27, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 54, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1 a 2, § 61 ods. 1 a 2, § 68 ods. 1 písm. a/ a b/, § 70, § 77, § 79 ods. 1, § 118 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce; § 29 ods. 1 a 2, § 32 ods. 1 a 2, § 36 ods. 1, § 43 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v rôznych zneniach; § 133 ods. 1, § 134, § 135 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka; § 22 ods. 2, § 38 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a poukazom na judikát R 9/1997, rozhodnutie sp. zn. 21 Cdo 2287/2002, SR NS, zväzok č. 25, s. 170 (ČR), rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/17/2016 z 19.4.2017; uznesenie Mestského súdu v Bratislave sp. zn. 20 Cob 507/93 zo 6.12.1994; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR") sp. zn. 3Cdo 65/97 z 30.1.1998; rozsudok NS SR sp. zn. M Cdo 34/01 z 26.2.2003; rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 92/1997 z 26.11.1997; rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR") sp. zn. 21 Cdo 3250/2012 a sp. zn. 21 Cdo 3910/2012, rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/435/2014 z 29.6.2016; Nález Ústavného súdu Českej republiky z 8.6.1995 sp. zn. IV ÚS 215/94 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoPr/18/2017 z 26.9.2018. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou osobne podanou na súde 21.2.2017 domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou výpoveďou ku dňu 22.12.2016 je neplatné, alebo alternatívne pre prípad, ak v priebehu súdneho konania vyjde najavo, že žalovaný skončil pracovný pomer žalobkyne u žalovaného okamžitým skončením ku dňu 22.12.2016, navrhla, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou okamžitým skončením ku dňu 22.12.2016 je neplatné a rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol a trvá pracovný pomer na dobu neurčitú na základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy z 1.6.1993 v znení dodatkov k pracovnej zmluve z 2.5.1995, 1.6.1995, 2.2.1996, 2.5.1996, 1.7.1996, 2.1.1997, 1.7.1997 a 1.7.1998, s dňom nástupu do práce 1.6.1993, na druh práce ekonomický námestník. Popri pracovnom pomere vykonávala žalobkyňa zároveň funkciu konateľa žalovaného od 1.7.1999, pričom žalobkyňa sa v období krátko pred koncom kalendárneho roka 2016, v období kedy žalobkyňa čerpala dovolenku, dozvedela z výpisu z obchodného registra, že rozhodnutím jediného spoločníka bola ku dňu 22.12.2016 odvolaná z funkcie konateľa žalovaného. Žalobkyňa uviedla, že z dôvodu choroby bola od 2.1.2017 do 20.2.2017 práceneschopná, pričom potvrdenie o svojej pracovnej neschopnosti doručila žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi. Žalovaný listom zo 17.1.2017 oznámil žalobkyni, že jej vracia späť potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, a to z dôvodu, že sa jej pracovný pomer konateľa skončil dňa 22.12.2016. Následne listom z 20.1.2017 žalovaný zaslal žalobkyni výplatnú pásku a opätovne jej oznámil, že „Váš pracovný pomer konateľa skončil 22.12.2016." Na základe dopytu žalobkyne, Všeobecná zdravotná poisťovňa oznámila žalobkyni, že žalovaný, ako zamestnávateľ žalobkyne, elektronicky oznámil Všeobecnej zdravotnej poisťovni ukončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného ku dňu 22.12.2016. Na základe vyššie opísaného konania žalovaného žalobkyňa usúdila, že žalovaný považuje pracovný pomer žalobkyne u žalovaného za skončený dňom 22.12.2016. Žalovaný pritom neurobil voči žalobkyni žiadny právny úkon, ktorý upravuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, v platnom znení, ako spôsoby skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, keď žalovaný nedoručil žalobkyni písomnú výpoveď z pracovného pomeru, ani písomné okamžité skončenie pracovného pomeru a ani neuzavrel so žalobkyňou žiadnu dohodu o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa uviedla, že z dôvodu právnej istoty zaslala žalovanému oznámenie o tom, že trvá na tom, aby ju žalovaný aj naďalej zamestnával a prideľoval jej prácu. Žalobkyňa v žalobe tiež uviedla, že sa dožaduje od žalovaného zaplatenia náhrady svojej mzdy, ktorej výšku vyčísli v priebehu konania. Z dôvodu právnej istoty žalobkyňa tvrdila, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou akýmkoľvek zo spôsobov upravených v ustanoveniach Zákonníka práce je neplatné, pričom sa žalobou domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaným výpoveďou alebo okamžitým skončením (ako jedinými dvomi spôsobmi pripadajúcimi do úvahy) podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce v zákonnej dvojmesačnej lehote. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že podľa výpisu z obchodného registra žalovaného je zrejmé, že funkcia konateľa žalobkyni skončila ku dňu 22.12.2016, pričom šlo o rozhodnutie jediného spoločníka, ktorý má na takéto rozhodnutie právo, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj súd pri zápise týchto údajov do obchodného registra. Mandátny právny vzťah medzi žalobkyňou ako konateľkou spoločnosti žalovaného a žalovaným zanikol zo zákonných dôvodov a podľa zákonných ustanovení z dôvodu zániku funkcie konateľky. Tento právny vzťah bol však vzťahom upraveným mandátnou zmluvou a nie je spojený s trvaním pracovného pomeru, ktorý má byť predmetom sporu. Žalovaný mal za to, že pracovná zmluva, ktorú predložila žalobkyňa vznikla so spoločnosťou DOSPRA, a.s., a preto je zrejmé, že nemôže zaväzovať žalovaného. Následne podľa dodatku k pracovnej zmluve z 2.5.1995 sa pracovná zmluva mení a dňom 1.6.1993 je uzatvorená so Štátnym podnikom Bytové hospodárstvo Piešťany, pričom tento subjekt nie je totožný so žalovaným ani ho zaväzovať nemohol. Takáto novácia, či už kumulatívna podľa § 516 O.z., alebo privátna podľa § 570 O.z., právneho vzťahu je podľa práva nespôsobilá z dôvodu, že pokiaľ základný právny vzťah z dôvodu, že jeden z jej účastníkov v čase tvrdeného vzniku zmluvného záväzku neexistoval, potom nemohlo dôjsť k právne spôsobilej zmene alebo nahradeniu či už obsahu dojednaní, alebo dokonca účastníkov zmluvy žiadnym dodatkom k neexistujúcemu vzťahu. Žalovaný uviedol, že pokiaľ je z verejne dostupných zdrojov nezvratné, že spoločnosť DOSPRA, a.s. nikdy právne nevznikla, preto v danom prípade ani nebolo možné vyvodzovať, že došlo k vzniku pracovného pomeru podľa § 42 Zák. práce, s touto spoločnosťou a teda aj následne uzatvárané dodatky k pracovnej zmluve nemohli a do dnešnej doby nemôžu konvalidovať absolútne neplatný právny úkon, ktorým bola pracovná zmluva uzatvorená so subjektom, ktorý nikdy právne nevznikol, teda neexistoval. Písomnosť prejavu vôle vyžadovaná ustanovením § 42 Zák. práce pri vzniku pracovnej zmluvy tým nebola naplnená. Zároveň žalovaný uviedol, že pracovný pomer žalobkyne so žalovaným od vzniku žalovaného (1.7.1999) nikdy zmluvne ani inak nevznikol, nebol evidovaný a žalovaný konajúc prostredníctvom žalobkyne ani nikdy neuhrádzal z takéhoto domnelého vzťahu odvody a povinné dávky. Zo strany žalobkyne a žalovaného existoval len mandátny právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu od roku 1999, ktorý bol založený mandátnou zmluvou ako súbor práv a povinností plynúcich z výkonu funkcie konateľa, ktorý bol závislý od stanovovania podmienok určovaných valným zhromaždením. Od 1.7.1999 bola žalobkyňa konateľom spoločnosti Bytový podnik Piešťany, s.r.o., ktorá bola do Obchodného registra zapísaná dňa 1.7.1999. Zároveň bola žalobkyni schválená odmena valným zhromaždením - výpočet vymeriavacieho základu prebiehal ako u zamestnanca, teda odmena bola počítaná na pracovné dni, kde boli zohľadnené sviatky či dovolenka. Taktiež okrem odmeny za výkon funkcie konateľa, boli vyplácané aj nároky z platnej Kolektívnej zmluvy, pričom všetko bolo uhradené vo výške odmeny konateľa. Tiež boli vyplatené podiely na zisku a v období, keď bolo treba vykonávať odvody do Sociálnej poisťovne, boli započítané do jedného vymeriavacieho základu. Žalovaný uviedol, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným od okamihu vzniku žalovaného nevznikol a ani nedošlo ku skutočnosti, že by domnelý pracovný vzťah žalobkyne prešiel na žalovaného. Pracovná zmluva predložená v konaní žalobkyňou nezaväzuje a nezaväzovala žalovaného, tiež vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa so žalovaným nikdy pracovnú zmluvu nepodpísali. Žalovaný nedal žalobkyni výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného z pracovného pomeru založeného zmluvou z 1.6.1993, a preto neexistuje predmet sporu, ktorý vymedzila vo svoje žalobe žalobkyňa. Na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalobkyňa poprela tvrdenie žalovaného, že na platný vznik pracovného pomeru zákon vyžaduje uzavretie písomnej pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom, z ustanovení zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, účinného do 31.3.2002, síce vyplývala povinnosť zamestnávateľa uzavrieť pracovnú zmluvu so zamestnancom písomne, ale nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy zákon nepostihoval neplatnosťou. Pracovný pomer bolo možné platne dohodnúť aj na základe ústne dohodnutej pracovnej zmluvy, resp. aj konkludentne, t.j. ak zamestnanec nastúpil do práce, začal pre zamestnávateľa vykonávať závislú prácu a tento mu za vykonanú prácu vyplácal mzdu. Žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - spoločnosť DOSPRA, a.s. na pozícii hlavný ekonóm, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu v súlade s podmienkami dohodnutými v pracovnej zmluve z 1.6.1993, po tom ako Mestský súd v Bratislave uznesením zo 6.12.1994 rozhodol o zamietnutí rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia o zápise spoločnosti DOSPRA, a.s. do obchodného registra, bol medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. Piešťany dňa 2.5.1995 podpísaný Dodatok k pracovnej zmluve, ktorým právny predchodca žalovaného záväzne potvrdil existenciu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. Piešťany, a to počnúc dňom 1.6.1993, žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, na pozícii hlavný ekonóm, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu v súlade s podmienkami dohodnutými v Pracovnej zmluve z 1.6.1993 v znení jej dodatkov z 1.6.1995 a 2.2.1996, po tom, ako bolo Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, zrušené bez likvidácie a jeho právnym nástupcom sa stala mestská príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany, žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - mestská príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany na pozícii ekonomický námestník, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu v súlade s podmienkami dohodnutými v Pracovnej zmluve z 1.6.1993 v znení jej dodatkov z 1.6.1995, 2.2.1996, 2.5.1996, 1.7.1996, 2.1.1997, 1.7.1997 a 1.7.1998. Žalovaný vznikol dňa 1.7.1999 ako univerzálny právny nástupca mestskej príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany, pričom odo dňa vzniku žalovaného žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre žalovaného ako svojho zamestnávateľa na pozícii ekonomický námestník. Vzhľadom na uvedené mala žalobkyňa za to, že bez ohľadu na skutočnosť či spoločnosť DOSPRA, a.s. právne vznikla alebo nevznikla a bez ohľadu na ničím nepodložené argumenty žalovaného o tom, že Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, nie je totožným subjektom so žalovaným, keďže žalobkyňa reálne a dobromyseľne od 1.6.1993 vykonávala závislú prácu na pozícii hlavný ekonóm a následne na pozícii ekonomický námestník, pre konkrétneho zamestnávateľa, ktorého právna forma a subjektivita sa v priebehu času v dôsledku právneho nástupníctva menila, za ktorú dostávala vyplatenú mzdu a o podmienkach ktorého neboli medzi žalobkyňou a zamestnávateľom žalobkyne žiadne pochybnosti, keďže tieto podmienky boli potvrdené písomnou formou vo viacerých dokumentoch podpísaných žalobkyňou a zamestnávateľom žalobkyne, je bez akýchkoľvek pochýb, že medzi žalobkyňou a právnymi predchodcami žalovaného, a následne medzi žalobkyňou a žalovaným existoval a existuje pracovný pomer. Žalobkyňa tiež uviedla, že riešením otázky univerzálneho právneho nástupníctva žalovaného po mestskej príspevkovej organizácii Bytový podnik mesta Piešťany sa už zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn. MCdo 34/01 z 26.2.2003, v ktorom konštatoval, že žalovaný - Bytový podnik Piešťany s.r.o. je univerzálnym právnym nástupcom (sukcesorom) po mestskej príspevkovej organizácii Bytový podnik mesta Piešťany. Pokiaľ existoval pracovnoprávny vzťah (pracovný pomer) medzi žalobkyňou ako zamestnancom a Bytovým hospodárstvom, š.p. Piešťany, v dôsledku univerzálneho právneho nástupníctva žalovaného po subjektoch Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany a mestská príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany, muselo dôjsť k prechodu všetkých práv a povinnosti vyplývajúcich z pracovného pomeru žalobkyne ako zamestnanca Bytového hospodárstva, š.p. Piešťany a následne mestskej príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany na žalovaného ako ich univerzálneho právneho nástupcu. Žalobkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že z obsahu výplatnej pásky žalobkyne za mesiac marec 2016 vyplýva, že žalovaný evidoval žalobkyňu ako zamestnanca na pracovný úväzok 37,5 hodiny, priznával žalobkyni náhradu mzdy za sviatok a poskytoval žalobkyni stravné lístky, pričom konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným nemá v spoločnosti pracovný úväzok, nepoberá mzdu ani nemá právo na náhradu mzdy za sviatok. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa zmenila svoje pôvodne podstatné skutkové tvrdenie o právnom dôvode a čase vzniku pracovného pomeru žalobkyne s predchodcami žalovaného, keď namiesto pôvodného žalobného tvrdenia, keď ku vzniku pracovného pomeru žalobkyne došlo medzi žalobkyňou a zamestnávateľom spoločnosťou DOSPRA, a.s. (bez právnej subjektivity) na základe pracovnej zmluvy z 1.6.1993 a následne malo dôjsť k prechodu pracovného vzťahu žalobkyne na žalovaného, na nové skutkové tvrdenie, že pracovný pomer žalobkyne vznikol so zamestnávateľom Bytové hospodárstvo š. p. konkludentne bez určenia jeho vzniku a označenia podstatných obsahových náležitosti akými sú aj deň nástupu do práce. Z uvedeného žalobkyňa vyvodzovala, že žalovaný momentom svojho vzniku ako nástupca po subjektoch Bytové hospodárstvo š. p. a Mestskej príspevkovej organizácie bytový podnik mesta Piešťany, vstúpil do právneho postavenia zamestnávateľa žalobkyne a preto na žalovaného mal prejsť pracovný vzťah žalobkyne. Tieto skutkové tvrdenia žalobkyne žalovaný poprel a zároveň poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala, že by došlo k platnému vzniku pracovného pomeru žalobkyne s organizáciami uvádzanými žalobkyňou s vymedzením obsahu podstatných náležitostí potrebných pre vznik pracovného pomeru (druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a deň vzniku pracovnoprávneho vzťahu) so zamestnávateľom, a to z akéhokoľvek právneho dôvodu. Žalobkyňa tiež nepreukázala, že ku dňu vzniku žalovaného pracovný pomer aj skutočne trval v obsahu podstatných náležitosti a mohol byť spôsobilým predmetom prechodu na žalovaného. Žalobkyňa nepreukázala, že by od žalovaného poberala mzdu ako základný nárok zo zamestnaneckého vzťahu nad rámec nárokov plynúcich z medzi stranami nesporného obchodno- právneho vzťahu založeného výkonom funkcie konateľky spoločnosti do 22.12.2016. Žalovaný tvrdil, že pracovnoprávny pomer žalobkyne u žalovaného ku dňu podstatnom pre rozhodovanie súdu o žalobnom petite teda 22.12.2016 neexistoval. Žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že začala reálne vykonávať prácu pre zamestnávateľa - spoločnosť DOSPRA, a.s. na pozícii hlavný ekonóm za čo dostávala aj vyplatenú mzdu a následne vykonávala rovnakú prácu aj pre zamestnávateľa Bytové hospodárstvo š. p., ku vzniku platného pracovného pomeru s DOSPRA, a.s. dôjsť nemohlo pre právnu nespôsobilosť tohto zamestnávateľa spôsobovať svojim konaním právne účinky. Pracovná zmluva, ktorú predložila žalobkyňa vznikla so spoločnosťou DOSPRA, a.s., a preto je zrejmé, že nemôže zaväzovať žalovaného. Následne podľa dodatku k pracovnej zmluve z 2.5.1995 sa pracovná zmluva mení a dňom 1.6.1995 je uzatvorená so štátnym podnikom Bytové hospodárstvo Piešťany. Žalovaný uviedol, že takáto novácia právneho vzťahu je podľa práva nespôsobilá z dôvodu, že pokiaľ v základnom právnom vzťahu jeden z účastníkov neexistoval, teda nemal právnu subjektivitu, potom nemohlo dôjsť k právne spôsobilej zmene či nahradeniu obsahu dojednaní žiadnym dodatkom k neexistujúcemu vzťahu, t.j. podpísaný dodatok medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š. p. nemohol potvrdiť existenciu pracovného pomeru, pretože ak neexistovala pracovná zmluva, žiaden dodatok ju nemôže nahradiť a nová pracovná zmluva nikdy spísaná nebola. Následne uzatvárané dodatky k pracovnej zmluve nemôžu konvalidovať absolútne neplatný právny úkon. Pre splnenie podmienok k vzniku konkludentného právneho vzťahu žalobkyne s organizáciou Bytové hospodárstvo Piešťany š. p. neboli splnené hmotnoprávne obsahové náležitosti. Od roku 1999 medzi žalobkyňou a žalovaným existoval len mandátny obchodno-právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu, ktorý bol založený mandátnou zmluvou ako súbor práv a povinností plynúcich z funkcie konateľa, ktorý však bol závislý od ustanovovania podmienok trvania funkcie konateľa spoločnosti určovaných valným zhromaždením žalovaného. V podaní doručenom súdu 29.5.2018 žalobkyňa vyčíslila nárok na náhradu mzdy. Uviedla, že pri výpočte náhrady mzdy vychádzala z podstatnej skutočnosti, podľa ktorej nie je možné určiť a oddeliť z príjmu žalobkyne aká je mzda za prácu ekonomickej námestníčky a aká je odmena konateľa pre účely výpočtu náhrady mzdy, resp. táto ani nekorešponduje s odmenou za funkciu konateľa. Bez ohľadu na funkciu konateľa, mala za to, že titulom pracovného pomeru, bola žalobkyni vyplácaná každomesačne mzda, ktorej výška bola konkludentne dohodnutá medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom a to jej reálnym vyplácaním a reálnym preberaním, o ktorý prišla neplatným skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného. Z výplatnej pásky za 10/2016 vyplýva, že žalobkyňa mala priemerný zárobok za rozhodné obdobie (7, 8, 9/2016) vypočítaný žalovaným vo výške 2.786,33 eur. Žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy za 12 mesiacov ako satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer, pričom tejto náhrade zodpovedá suma vo výške 33.435,96 eur (12 x 2.786,33 eur). Keďže ide o spätnú jednorazovú satisfakčnú sumu, v prípade ak budú splnené kumulatívne podmienky pre jej priznanie (neplatnosť skončenia pracovného pomeru, oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi o trvaní na ďalšom zamestnávaní, uplatnenie náhrady mzdy nepresahujúce 12 mesiacov), zamestnávateľ sa svojou vinou už dňom oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní dostáva do omeškania, a z tohto dôvodu si žalobkyňa uplatnila i úrok z omeškania odo dňa, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi trvanie na ďalšom zamestnávaní, t. j. od 21.2.2017. Na základe vyššie uvedeného žalobkyňa navrhla, aby súd okrem určenia neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodol i o náhrade mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru, a to tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 33.435,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 21.2.2017 do zaplatenia a rozhodne, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd na pojednávaní 3.7.2018 pripustil zmenu žaloby nasledovne: „Súd určuje, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobcom výpoveďou ku dňu 22.12.2016 je neplatné. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 33.435,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 21.2.2017 do zaplatenia. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne: Súd určuje, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobcom okamžitým skončením ku dňu 22.12.2016 je neplatné. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 33.435,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 21.2.2017 do zaplatenia. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %." Po vykonaní rozsiahleho dokazovania a ustálení skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k nasledovným záverom: Žalobkyňa v konaní tvrdila, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú na základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy z 1.6.1993, ktorú uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou DOSPRA, a.s., s dňom nástupu do práce 1.6.1993, v znení jej dodatkov, s druhom práce ekonomický námestník a so samostatnou náplňou odlišnou od funkcie konateľa obchodnej spoločnosti. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/17/2016 z 19.4.2017 vyplýva, že spoločnosť DOSPRA, a.s. založilo mesto Piešťany, ktoré bolo jej jediným akcionárom. DOSPRA, a.s. bola zapísaná v obchodnom registri bývalého Obvodného súdu Bratislava I, s dňom vzniku 4.5.1992. Mestský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 20 Cob 507/93 zo 6.12.1994 vo veci zápisu do obchodného registra DOSPRA, a.s. Piešťany, Školská 19 a zmeny zápisu v obchodnom registri na odvolanie Mestského prokurátora proti uzneseniam bývalého Obvodného súdu Bratislava I č. k. Sa 851/Z z 25.5.1992 (t.j. uznesenie o prvozápise DOSPRY, a.s. do obchodného registra) a Sa 851/Z z 18.5.1993 (t.j. uznesenie o povolení zápisu zmien v obchodnom registri v časti štatutárnych orgánov, konania menom spoločnosti a dozornej rady DOSPRY, a.s.) konajúci súd napadnuté uznesenia súdu I. stupňa zmenil tak, že návrhy sa zamietajú. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3Cdo 65/97 z 30.1.1998 dospel k právnemu záveru, že zamietnutím návrhu na zápis spoločnosti DOSPRA, a.s. do obchodného registra rozhodnutím bývalého Mestského súdu v Bratislave (t. j. uznesením sp. zn. 20 Cob 507/93) došlo k tomu, že na spoločnosť DOSPRA, a.s. je treba hľadieť, akoby nebola nikdy vznikla. Zrušenie zápisu má právne účinky od počiatku (ex tunc), a teda ani počas trvania jej zápisu v obchodnom registri až do jeho zrušenia nemala právnu subjektivitu a nemohla konať ako právny subjekt. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení poukázal na ust. § 38 ods. 1 O.z., podľa ktorého „neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony" a tiež poukázal na ust. § 39 O.z., podľa ktorého „neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom." S poukazom na ust. § 38 ods. 1 O.z. DOSPRA, a.s. napriek tomu, že bola (nesprávne, za porušenia zákona) zapísaná v obchodnom registri, je non subjekt, hladí sa na ňu, akoby nikdy nevznikla, nemala právnu spôsobilosť na právne úkony, a ani nemohla nadobúdať práva a povinnosti. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že právny úkon - uzatvorenie Pracovnej zmluvy z 1.6.1993, ktorý urobila spoločnosť DOSPRA, a.s. ako zamestnávateľ so žalobkyňou ako zamestnancom, je absolútne neplatný. Absolútne neplatný právny úkon je neplatný od začiatku (ex tunc), táto neplatnosť je absolútna a pôsobí voči každému, pričom neplatný úkon nevyvoláva žiadne právne účinky (vznik, zmenu a zánik práv a povinností), ktoré sa týmto úkonom sledovali. Každý vrátane súdu (rozhodujúcom aj v inej veci, pre ktorú je platnosť úkonu významná ako predbežná otázka), je povinný na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadnuť, a to bez zreteľa na to, či táto absolútna neplatnosť právneho úkonu už bola vyslovená autoritatívnym rozhodnutím ako aj vtedy, ak táto nie je namietaná, teda sa na ňu prihliada aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo). Nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje (resp. na ktorý sa hľadí akoby nikdy nebol uskutočnený, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu - nemožno takýto právny úkon dodatočne meniť, v prejednávanom prípade dodatkami k predmetnej pracovnej zmluve. Žalobkyňa v konaní ďalej tvrdila, že reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, na pozícii hlavný ekonóm, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu. Po tom ako bolo Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, zrušené bez likvidácie a jeho právnym nástupcom sa stala mestská príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany, žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - mestská príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany na pozícii ekonomický námestník, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu. Žalovaný vznikol dňa 1.7.1999 ako univerzálny právny nástupca mestskej príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany, pričom odo dňa vzniku žalovaného žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre žalovaného ako svojho zamestnávateľa na pozícii ekonomický námestník. Ako vyplýva z rozsudku NS SR sp. zn. M Cdo 34/01 z 26.2.2003 zriaďovacou listinou zo 7.3.1996 bola zriadená Mestom Piešťany príspevková organizácia Bytový podnik Mesta Piešťany. Uznesením Mestského zastupiteľstva Piešťany č. 111/1999 z II. júna 1999 bolo rozhodnuté o zrušení príspevkovej organizácie Bytového podniku Mesta Piešťany a založení spoločnosti Bytový podnik Piešťany s.r.o., ako aj o prechode práv a záväzkov z príspevkovej organizácie na žalovaného. Mesto Piešťany založilo následne spoločnosť žalovaného zakladacou listinou zo 14.6.1999, ktorej súčasťou sú aj stanovy tejto spoločnosti. V čl. 9 bod 1 je uvedené ustanovenie o prevzatí všetkých práv a záväzkov Bytovým podnikom Piešťany s.r.o. Ako vyplýva z notárskej zápisnice N 211/99, Nz 210/99 z 21.6.1999 bola založená spoločnosť Bytový podnik Piešťany s.r.o., ktorej jediným zakladateľom a spoločníkom je Mesto Piešťany. Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť vznikla 1.7.1999. V zmysle uvedeného došlo k univerzálnej sukcesii na žalovaného. Ako už súd vyššie uviedol, mal za to, že Pracovná zmluva z 1.6.1993 je absolútne neplatná. V konaní nebolo žalobkyňou tvrdené, že by prišlo medzi ňou a žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom, k uzatvoreniu inej písomnej pracovnej zmluvy. Pracovná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý je v zmysle § 18 Zákonníka práce právne perfektný a platný v momente, keď sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu, t.j. zamestnávateľ a uchádzač o zamestnanie, dohodli na obsahu pracovnej zmluvy. Dohoda o obsahu pracovnej zmluvy je dohoda o zákonom predpísaných tzv. podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, podrobnejšie určených v § 43 Zákonníka práce (resp. v § 29 ods. 1 a 2 pôvodného Zákonníka práce). Pracovnú zmluvu možno uzavrieť aj ústne, aj konkludentne, alebo aj faktickým pristúpením k vykonávaniu práce, t.j. spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci dojednať (R 9/1997). Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy v zmysle Zákonníka práce nie je sankcionované jej neplatnosťou; nie je vylúčená možnosť uzavrieť pracovný pomer i konkludentne. Aj konkludentný právny úkon však musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota vôle a jej prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. V konaní súd skúmal, či medzi stranami existoval konkludentný pracovný pomer, prípadne či medzi stranami od 1.7.1999 existoval len mandátny právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu ako súbor práv a povinností plynúcich z výkonu funkcie konateľa, ktorý bol závislý od stanovovania podmienok určovaných valným zhromaždením, keďže od 1.7.1999 bola žalobkyňa konateľom spoločnosti Bytový podnik Piešťany, s.r.o., ktorá bola do Obchodného registra zapísaná dňa 1.7.1999. „K posouzení otázky, zda a kdy došlo k uzavření pracovní smlouvy, nejsou rozhodující subjektivní představy účastníků o vzniku pracovního poměru; významné je objektivní zjištění, zda a kdy nastaly takové skutečnosti, s nimiž právní norma vznik pracovní smlouvy spojuje." sp. zn. 21 Cdo 2287/2002, SRNS, zväzok č. 25, s. 170 (ČR) V Zakladacej listine zo 14.6.1999 je uvedené, že Mesto Piešťany zakladá spoločnosť s ručením obmedzeným, a to Bytový podnik Piešťany, s.r.o. V článku 12. Konatelia spoločnosti, bod 8. Zakladacej listiny je uvedené, že za spoločnosť koná štatutárny orgán, ktorým sú konatelia zapísaní v obchodnom registri takto: a) konateľ riaditeľ spoločnosti je oprávnený konať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa týkajú vedenia spoločnosti a predmetu jej podnikania samostatne, okrem prevodu a výplaty finančných prostriedkov, vecí uvedených v čl. 9 bod 1. zakladacej listiny a návrhu zápisu spoločnosti do obchodného registra. Pri prevode a výplate finančných prostriedkov konajú obaja konatelia spoločnosti spoločne. Konateľ - ekonomický námestník koná samostatne len počas neprítomnosti riaditeľa spoločnosti, a to okrem prevodu a výplaty finančných prostriedkov, veci uvedených v čl. 9 bod 1. zakladacej listiny a návrhu zápisu spoločnosti do obchodného registra. Zatiaľ čo zmyslom pracovného pomeru je výkon závislej práce v podriadenom postavení a na základe pokynov zamestnávateľa, zmyslom vzťahu spoločnosti a štatutárneho orgánu je úprava obchodného vedenia a konania osoby v mene spoločnosti. Pracovný pomer je upravený v Zákonníku práce, oprávnenie vykonávať funkciu štatutárneho orgánu zas vyplýva z Obchodného zákonníka. To, že ide o dva odlišné inštitúty, už v roku 1997 judikoval aj NS SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 5 Cdo 92/1997 z 26.11.1997, v ktorom uvádza, že výkon funkcie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nie je druhom práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru. I keď konateľ spoločnosti môže byť zároveň jej zamestnancom, je potrebné rešpektovať určité rozdiely dané povahou oboch inštitútov. Označenie pracovnej pozície ako „ekonomická námestníčka", z terminologického hľadiska nie je nijakým spôsobom závadné. Omnoho dôležitejším, než označenie druhu práce, je však samotný obsah pracovného pomeru a rozsah kompetencií danej osoby. Obsah pracovného pomeru sa totiž s obsahom funkcie štatutárneho orgánu nesmie prekrývať. Podľa Pracovnej náplne žalobkyne ako ekonomickej námestníčky vydanej konateľom Bytového podniku mesta Piešťany - V. Z. dňa 1.2.2000 mala žalobkyňa spracovávať spoločne s vedúcim oddelenia výroby tepla cenu tepla za príslušný rok v časti fixnej zložky a kalkulovať správnu réžiu do fixnej zložky, sledovať účinnosť tepelných zdrojov a navrhovať opatrenia na jej dosiahnutie, riešiť dodávateľsko-odberateľské vzťahy na úseku výroby tepla, reklamácie v prípade poruchy merania, zúčastňovať sa schôdzí vlastníkov bytov a nebytových priestorov, oboznamovať vlastníkov bytov s podmienkami poskytovania úverov a záložnými právami k nim, aktualizovať Smernicu o predaji bytov v správe BPP, s.r.o., overovať správnosť účtovania dodávateľských faktúr a potvrdzovať na likvidačnom liste, overovať opodstatnenosť a určovať metodiku zaúčtovania interných dokladov spoločnosti, riešiť spôsob spracovania evidenčných listov bytov ako príloh Zmluvy o výkone správy bytov, vypracovávať smernice spoločnosti, vypracovávať rozbor hospodárenia obchodnej spoločnosti, spolupracovať pri vymáhaní pohľadávok obchodnej spoločnosti s istinou nad 200 000,-Sk, vypracovávať podklady a odporučenia konateľovi /riaditeľovi/ pri žiadostiach o odpustenie úrokov z omeškania, vypracovávať ekonomické podklady k súdnym sporom s istinou nad 200.000 Sk, riešiť kalkulácie a overovať kalkulačné listy k investíciám nad 500.000 Sk, pripomienkovať zmluvy o dielo na investície najmä v časti ceny za dielo a platobné podmienky, vypracovávať kalkulácie stravných lístkov, vypracovávať kalkulácie vnútropodnikových výkonov údržby spoločne s vedúcim údržby a plniť pracovné úlohy podľa pokynov nadriadeného. Pokiaľ právny zástupca žalovaného v záverečnom vyjadrení poukazoval na skutočnosť, že Zákonník práce ustanovoval, že podmienky pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý je štatutárnym orgánom spoločnosti, môže dohodnúť len spoločník, k uvedenému súd uviedol, že ustanovenie § 7 ods. 3 Zákonníka práce bolo účinné až odo dňa 1.4.2002 a pôvodný Zákonník práce obdobné ustanovenie neobsahoval. Svedok V. Z. uviedol, že v pracovnej náplni žalobkyne sa jednalo o klasickú činnosť ekonomického oddelenia, spravovala dve ekonomické kancelárie - učtáreň nájomného a všeobecnú učtáreň. Spolupracovala s oddelením výroby tepla, tam boli potrebné rôzne ekonomické výpočty, aby sa stanovila správna cena tepla. Pravidelne sa zúčastňovala na stretnutiach s obyvateľmi. Tiež uviedol, že keď sa spoločnosť zmenila, stali sa so žalobkyňou konateľmi, žalobkyňa prácu vykonávala zhruba tú istú, len tá zodpovednosť sa zmenila v spoločnosti s ručením obmedzeným, keďže bola ako konateľka. Žalobkyňa už ručila vlastným majetkom. Žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že náplň práce ekonomickej námestníčky odo dňa vzniku žalovaného, bola hlavne koordinácia práce ekonomického úseku, ale hlavne práca na výročnej správe spoločnosti, ktorá mala cca 80 strán. V danom prípade mala teda žalobkyňa v pozícii ekonomickej námestníčky na starosti ekonomický úsek. Jednou z najvýznamnejších povinností, ktorú konateľom ukladá § 135 Obchodného zákonníka je práve povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva. S povinnosťou konateľov zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva úzko súvisí aj ich povinnosť predkladať valnému zhromaždeniu na schválenie riadnu a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku, ako aj návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu strát. Zákonom stanovenou povinnosťou konateľov je aj predkladať valnému zhromaždeniu na prerokovanie spolu s riadnou alebo mimoriadnou individuálnou účtovnou závierkou výročnú správu. Ako vyplýva zo špecifikácie náplne práce ekonomickej námestníčky, jej povinnosťou bolo aj reprezentovať a zastupovať spoločnosť voči tretím osobám. Aj povinnosť zastupovať spoločnosť v konaní pred súdmi, inými orgánmi a tretími osobami je však zo zákona vyplývajúcim oprávnením súvisiacim s postavením konateľov ako členov štatutárneho orgánu spoločnosti. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobkyňa ako ekonomická námestníčka bola povinná vykonávať činnosti, ktoré jej vyplývali priamo zo zákona z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie spoločnosti a obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré nesporne patrí náplň práce ako riadenie ekonomického oddelenia, reprezentovanie a zastupovanie spoločnosti voči tretím osobám, ale aj investičná činnosť, vytváranie podmienok obchodných zmlúv a realizácia obchodného styku. Činnosť konateľa ako štatutárneho orgánu žalovaného nemožno striktne obmedzovať iba na samotné formálne konanie navonok. Do náplne funkcie konateľa nepochybne patrí celá škála činností, ktoré žalobkyňa vykonávala buď sama, prípadne s ďalšími osobami. Náplň práce ekonomickej námestníčky si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti. S poukazom na uvedené mal súd za to, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, v danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže byť náplňou pracovného pomeru, preto medzi stranami nemohol existovať pracovný pomer. Podľa § 43 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom ku dňu 1.7.1999, (aktuálne § 60 ods. 1 a 2 Zákonníka práce) dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzavierajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody rozviazania pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje. Nedostatok písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru nezakladá jej neplatnosť. Dohoda môže byť platne dojednaná tiež ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli konajúce strany prejaviť, teda i konkludentne. V prejedávanej veci žalobkyňa tvrdila, že pre právneho predchodcu žalovaného vykonávala práce na pozícii „ekonomická námestníčka". Odo dňa 1.7.1999, t. j. odo dňa vzniku žalovaného, sa stala žalobkyňa konateľom žalovaného s označením: konateľ - ekonomický námestník. Svedok V. Z. uviedol, že keď sa spoločnosť zmenila, stali sa so žalobkyňou konateľmi, žalobkyňa prácu vykonávala zhruba tú istú, len zodpovednosť sa zmenila v spoločnosti s ručením obmedzeným, keďže bola ako konateľka, už ručila vlastným majetkom. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa musela odo dňa 1.7.1999 rovnaké činnosti ekonomickej námestníčky vykonávať iba z dôvodu výkonu funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti, pričom súbežný výkon činností konateľa v obchodnoprávnom vzťahu a výkon rovnakých činností v pracovnoprávnom vzťahu neprichádza do úvahy. Za tejto situácie možno konštatovať, že i keď nedošlo k výslovnému právnemu úkonu, možno vyvodiť, že medzi stranami bola v súvislosti s menovaním žalobkyne za konateľku žalovaného dojednaná konkludentná dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 1.7.1999. K uvedenému súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3250/2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3910/2012. K tvrdeniu žalobkyne, že počas fungovania akciovej spoločnosti DOSPRA, a.s. nastúpili aj iní pracovníci do pracovného pomeru, ktorí pracovali v žalovanej spoločnosti a táto nenamietla ich pracovný pomer, súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/435/2014 z 29.6.2016, ktorý uviedol, že súkromné právo od počiatku ovláda základná rímska zásada ,,ignorantia iuris non excusat - neznalosť zákona neospravedlňuje" a tiež ,, vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým." Pokiaľ ide o doktrínu legitímneho očakávania, tú veľmi výstižným spôsobom definoval Ústavný súd Českej republiky v náleze z 8. júna 1995 sp. zn. IV ÚS 215/94 : „Jestliže tedy někdo jedná v důvěře v nějaký zákon, nemá být v této své důvěře zklamán." Legitímne očakávanie jednotlivca sa môže vzťahovať len na to, čo je v súlade s právom a zo zákona výslovne vychádza, dlhodobá prax nie je dostatočnou bázou pre aplikáciu tohto princípu. Podľa pracovnoprávnej úpravy pojem závislá práca je legislatívne upravený v § 1 Zákonníka práce a vyjadrený šiestimi indikátormi, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Závislou prácou je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom a za mzdu. K základným indikátorom pre určenie pojmu závislá práca teda patrí aj mzda. Žalovaný tvrdil, že žalobkyni bola schválená odmena valným zhromaždením - výpočet vymeriavacieho základu prebiehal ako u zamestnanca, teda odmena bola počítaná na pracovné dni, kde boli zohľadnené sviatky či dovolenka. Taktiež okrem odmeny za výkon funkcie konateľa, boli vyplácané aj nároky z platnej Kolektívnej zmluvy, pričom všetko bolo uhradené vo výške odmeny konateľa. Svedkyňa V. W. ako mzdová účtovníčka žalovaného pred súdom uviedla, že odvody boli žalobkyni vykonávané na základe určenej odmeny valným zhromaždením pre konateľov spoločnosti. Žalobkyňa v podaní z 27.9.2017 uviedla, že pri výpočte náhrady mzdy vychádzala z podstatnej skutočnosti, podľa ktorej nie je možné určiť a oddeliť z príjmu žalobkyne aká je mzda za prácu ekonomickej námestníčky a aká je odmena konateľa pre účely výpočtu náhrady mzdy, resp. táto ani nekorešponduje s odmenou za funkciu konateľa. Bez ohľadu na funkciu konateľa, mala za to, že titulom pracovného pomeru, bola žalobkyni vyplácaná každomesačne mzda, ktorej výška bola konkludentne dohodnutá medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom a to jej reálnym vyplácaním a reálnym preberaním, o ktorý prišla neplatným skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného. Súd mal za to, že v súvislosti s poberaním a výškou mzdy, ktorú mala žalobkyňa poberať titulom pracovného pomeru žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa nevedela uviesť výšku mzdy, ktorú mala poberať napriek skutočnosti, že vyplácanie mzdových náležitostí pracovníkom podniku jednoznačne spadalo pod činnosť ekonomického úseku, za ktorý zodpovedala žalobkyňa. Jednalo sa o dôkaznú povinnosť žalobkyne a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobkyňa nepreukázala skutočnosť, že nad rámec odmeny za výkon funkcie konateľa poberala aj mzdu a nepreukázala ani jej prípadnú výšku. Omyl žalovaného, spočívajúci v tom, že žalobkyni vyplácal z odmeny konateľa aj nároky z platnej Kolektívnej zmluvy, poskytoval stravné lístky a pod., išiel na ťarchu žalovaného. Aj s poukazom na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a to, že je vykonávaná za mzdu, nemal súd za preukázanú existenciu pracovného pomeru medzi stranami sporu. Navyše, aj v prípade, ak by medzi stranami existoval tzv. faktický pracovný pomer, súd poukazuje na právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2CoPr/18/2017 z 26.9.2018, podľa ktorého, ak na základe neplatnej pracovnej zmluvy bola zamestnancom už vykonaná práca, do minulosti tento vzťah treba vysporiadať tak, ako by pracovná zmluva bola platná, ale do budúcnosti po skončení prideľovania práce v akomkoľvek okamžiku treba hľadieť na pracovnú zmluvu ako na neplatnú. K uvedenému súd dodáva, že na skončenie tzv. faktického pracovného pomeru nie je potrebná výpoveď ani iný právny úkon, aký platí v prípade pracovného pomeru založeného platnou pracovnou zmluvou. Takýto pracovný vzťah by mala ktorákoľvek zo zmluvných strán okamžite ukončiť neprideľovaním práce. Vyporiadanie právnych nárokov pri tzv. faktickom pracovnom pomere sa spravuje podľa právneho modelu riešenia následkov neplatnosti právnych úkonov v zmysle § 17 Zákonníka práce, ako aj podľa § 222 Zákonníka práce o bezdôvodnom obohatení, a prípadne tiež ustanovení Zákonníka práce o náhrade škody, ak pri výkone práce vo faktickom pracovnom pomere vznikla niektorému z účastníkov pracovného pomeru škoda. Aplikácia ustanovení § 61, § 68 ods. 1 písm. b/, § 79 Zákonníka práce prichádza do úvahy iba vtedy, ak došlo k platnému uzavretiu pracovného pomeru, resp. v prípade, že medzi stranami existuje pracovnoprávny vzťah. Z navrhnutých dôkazov súd nevykonal výsluch primátora mesta Piešťany - W. G., M.B.A. a výsluch Ing. Viliama Hubinského, CSc., ktorý je konateľom žalovaného od 10.8.2017, keďže mal za to, že išlo o dôkazy, ktoré nemohli smerovať k preukázaniu sporných skutočností, preto by vykonanie týchto dôkazov bolo nehospodárnym. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že Pracovná zmluva z 1.6.1993 je absolútne neplatná, medzi stranami neexistoval pracovný pomer, keďže výkon funkcie člena štatutárneho orgánu nemôže byť náplňou pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v tomto prípade, pričom možno konštatovať, že s menovaním žalobkyne za konateľku žalovaného bola medzi stranami dojednaná dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 1.7.1999. Taktiež s poukazom na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov závislej práce, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia pracovného pomeru a žalobkyni nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. S poukazom na uvedené súd žalobu zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne plným úspechom žalovaného v spore. 2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodila, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1písm. b/ CSP) - porušené právo na náležité odôvodnenie rozsudku bez odpovedí na argumenty, ktoré boli a sú pre rozhodnutie rozhodujúce, a na ktoré sa vyžaduje špecifická odpoveď, najmä v tomto špecifickom prípade; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) - neskúmal dodatok k pracovnej zmluve z 2.5.1995 medzi Bytovým hospodárstvom, š.p. a žalobkyňou ako možný riadny dvojstranný právny úkon, ktorý ním aj v skutočnosti je, len ho vyhodnotil ako snahu o konvalidáciu dvojstranného právneho úkonu medzi žalobkyňou a nonsubjektom a neskúmal menovací dekrét z 1.4.1996, ktorým bola žalobkyňa menovaná do vedúcej funkcie ekonomickej námestníčky; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) - chybná aplikácia práva na chybne zistený skutkový stav aplikovaním nesprávnych ustanovení nesprávneho právneho predpisu a nesprávnou interpretáciou nesprávneho právneho predpisu. Žalobkyňa tvrdila, že pracovný pomer existoval nielen ku dňu 22.12.2016, ale i pred vznikom žalovaného a tento trval popri výkone funkcie konateľky. Súd prvej inštancie svoju pozornosť zameral a v rozpore so zákonom sa obmedzil, len na právny vzťah medzi žalobkyňou a spoločnosťou DOSPRA, a.s., pričom vo svojich bodoch 55. a 59. napadnutého rozsudku „ukončil" svoj prieskum vzniku a trvania (existencie) pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným, so záverom, že s poukazom na § 38 ods. 1 O.z. DOSPRA, a.s. napriek tomu, že bola (nesprávne, za porušenia zákona) zapísaná v obchodnom registri, je non subjekt, hladí sa na ňu, akoby nikdy nevznikla, nemala právnu spôsobilosť na právne úkony, a ani nemohla nadobúdať práva a povinnosti. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že právny úkon - uzatvorenie Pracovnej zmluvy z 1.6.1993, ktorý urobila spoločnosť DOSPRA, a.s. ako zamestnávateľ so žalobkyňou ako zamestnancom, je absolútne neplatný; súd mal za to, že Pracovná zmluva z 1.6.1993 je absolútne neplatná; v konaní nebolo žalobkyňou tvrdené, že by prišlo medzi ňou a žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom, k uzatvoreniu inej písomnej pracovnej zmluvy. S týmito závermi žalobkyňa nesúhlasila, pretože vznik pracovného pomeru nepreukazuje výlučne od spoločnosti DOSPRA, a.s., táto bola „len" na začiatku tejto reťaze, z ktorého je z ďalšieho a bez akýchkoľvek pochýb zrejmé, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného, nielen vznikol, ale tento trval i po vzniku žalovaného, bol plne zo strany žalovaného akceptovaný i popri výkone funkcie konateľky žalobkyňou. To, že žalovaný je univerzálnym nástupcom príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany, si súd prvej inštancie, osvojil a správne, v bode 58. napadnutého rozsudku, pričom sa vôbec nevenoval a nedal odpoveď k právnemu nástupníctvu príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany po Bytovom hospodárstve, š.p. a k relevantným právnym úkonom medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. a žalobkyňou a príspevkovou organizáciou Bytovým podnikom mesta Piešťany, čím tak žalobkyňa tvrdila a preukazovala vznik pracovného pomeru i na základe iných písomných dvojstranných (jednostranných) právnych úkonoch. Ako vyplýva z úplného výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava, oddiel: Pšn, vložka č.: 7/T, ktorý je súčasťou súdneho spisu, subjekt Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, bol zrušený bez likvidácie dňa 7.3.1996 rozhodnutím mestského zastupiteľstva v Piešťanoch. Mestské zastupiteľstvo zároveň rozhodlo, že „všetok majetok, práva a záväzky (i neznáme) prechádzajú na mesto Piešťany, ktoré dňom 7.3.1996 zriadilo príspevkovú organizáciu Bytový podnik mesta Piešťany." Rovnako z obsahu zriaďovacej listiny mestskej príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany zo 7.3.1996, ktorá je rovnako súčasťou súdneho spisu, „na zriadený podnik prechádza správa majetku, práva a záväzky obecného podniku Bytové hospodárstvo, š.p., zaniknutého zrušením bez jeho likvidácie..." Po tom, ako Mestský súd v Bratislave uznesením zo 6.12.1994 rozhodol o zamietnutí rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia o zápise spoločnosti DOSPRA, a.s. do obchodného registra, bol medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. Piešťany, ktorý je právnym predchodcom príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany, dňa 2.5.1995 podpísaný Dodatok k pracovnej zmluve ako dvojstranný právny úkon, ktorým právny predchodca žalovaného záväzne potvrdil vznik a existenciu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. Piešťany, pričom je z neho zrejmá dohodnutá podstatná skutočnosť medzi dvomi subjektmi s právnou subjektivitou, že pracovná zmluva uzatvorená žalobkyňou so spoločnosťou DOSPRA, a.s je pracovnou zmluvou uzatvorenou žalobkyňou so štátnym podnikom Bytové hospodárstvo Piešťany, Školská 19, dňom 1.6.1993. Bytové hospodárstvo, š.p. a žalobkyňa, tak týmto dodatkom uzatvorili pracovnú zmluvu, pretože každý právny úkon je potrebné posudzovať podľa obsahu, pričom je zrejmé, že oba subjekty spôsobilé na právne úkony prejavili uzavrieť pracovnoprávny vzťah s rovnakými náležitosťami, ktoré boli obsahom listiny z 1.6.1993, v tom čase, uzatvorenej pracovnej zmluvy. Žalobkyňa citovala 56. bod napadnutého rozsudku, § 3 ods. 1 a 2 O.z. a uviedla, že dôvod, prečo došlo k podpísaniu dodatku z 2.5.1995 k pracovnej zmluve medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. (a nielen medzi ňou), spočíval v uvedomení si situácie, v ktorej sa po rozhodnutí Mestského súdu v Bratislave, v dôsledku nezákonného postupu mesta Piešťany ako jediného akcionára v spoločnosti DOSPRA, a.s., ocitli všetci zamestnanci tejto spoločnosti, keďže mesto, ako orgán miestnej samosprávy, od začiatku nedbalo na to, aby nedošlo k ohrozeniu a k porušeniu práv z občianskoprávnych vzťahov, konkrétne z pracovnoprávnych vzťahov. Vzniknuté rozpory boli zo strany mesta Piešťany, ktoré bolo účastné u všetkých právnych predchodcoch žalovaného a je jediným spoločníkom u žalovaného, odstránené práve dodatkom, ktorý nahradil pracovnú zmluvu uzavretú so subjektom, ktorý nevznikol a prevzal týmto dodatkom práva a povinnosti patriace zamestnávateľovi, uvedomujúc si zodpovednosť za tento absurdný stav. Súd prvej inštancie, však neprihliadal na túto objektívnu skutočnosť, ktorú nezapríčinil žiaden zamestnanec všetkých právnych predchodcov žalovaného, pričom tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože dodatok k pracovnej zmluve z 2.5.1995 len nemenil, v tom čase pracovnú zmluvu z 1.6.1993, ale je prejavenou zhodnou (novou) vôľou uzatvoriť (novú) pracovnú zmluvu medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p., už medzi subjektmi s právnou subjektivitou a spôsobilosťou na právne úkony, s deklaráciou vzniku pracovného pomeru s rovnakými náležitosťami, ktoré obsahovala listina z 1.6.1993. Nešlo teda o zmenu absolútne neplatného právneho úkonu, ale o prejav dvojstrannej vôle smerujúcej ku vzniku pracovnej zmluvy. Dodatok bol uzatvorený medzi Bytovým hospodárstvom, š.p. a žalobkyňou, a nie medzi spoločnosťou DOSPRA, a.s. a žalobkyňou, to znamená, že tento dodatok nemôže byť neplatný, pretože nebol uzatvorený nonsubjektom. Žalobkyňa tak vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, na pozícii hlavný ekonóm, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu. Po tom, ako bolo Bytové hospodárstvo, š.p., zrušené bez likvidácie a jeho právnym nástupcom sa stala príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany, bola existencia a trvanie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a príspevkovou organizáciou Bytový podnik mesta Piešťany (ako právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa žalobkyne), a jeho podmienky, písomne priamo aj nepriamo potvrdené zo strany Bytového podniku mesta Piešťany, a to oznámením o odvolaní z funkcie hlavného ekonóma z 29.3.1996, menovacím dekrétom do vedúcej funkcie ekonomickej námestníčky z 1.4.1996, potvrdením o pracovnej náplni z 1.4.1996, dohodou o hmotnej zodpovednosti z 1.4.1996, a následne dodatkom k pracovnej zmluve z 2.5.1996, ktoré tvoria obsah súdneho spisu. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný je univerzálnym právnym nástupcom príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany, ktorá bola univerzálnym právnym nástupcom subjektu Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, ktorý so žalobkyňou uzatvoril pracovnú zmluvu, čím medzi týmito subjektmi vznikol pracovný pomer a tento existoval a trval i po vzniku žalovaného, pričom úvahy súdu prvej inštancie o konkludentnom skončení pracovného pomeru dňom 1.7.1999 (vznikom žalovaného) uvedené v 74. bode napadnutého rozsudku, žalobkyňa kategoricky odmieta, pretože jednak faktický pracovný pomer neexistoval a jednak, nikto by neohrozil a nevzdal sa statusu zamestnanca a ochrany, ktorú mu, ako zamestnancovi, garantuje Zákonník práce, oproti možnosti straty živobytia, relatívne jednoduchým spôsobom odvolania z funkcie konateľa na základe Obchodného zákonníka, ktorý je založený na iných základoch a princípoch než Zákonník práce, a ktoré odvolanie nemusí byť ani odôvodnené. Okrem toho, že žalobkyňa bola príspevkovou organizáciou Bytový podnik mesta Piešťany, dňa 29.3.1996 odvolaná z funkcie hlavného ekonóma (druh práce, ktorý predchádzal druhu práce - ekonomická námestníčka), čo znamená, že musela byť v pracovnom pomere s touto organizáciou, z menovacieho dekrétu z 1.4.1996, ktorým žalobkyňa bola menovaná do funkcie ekonomickej námestníčky a z pracovnej náplne z 1.4.1996 vyplýva, že platové zaradenie a zmena funkcie budú stanovené dodatkom k pracovnej zmluve, povinnosti vyplývajúce z pracovného zaradenia bude žalobkyňa plniť k spokojnosti nadriadených a bude plniť (okrem v pracovnej náplni uvedených) ďalšie úlohy podľa pokynov riaditeľa podniku (v pracovnej náplni z 1.2.2000 uvedené v bode 16. - plní pracovné úlohy podľa pokynov nadriadeného. Inými slovami medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného existovala pracovná zmluva a existoval vzťah nadriadenosti a podriadenosti a plnila pracovné povinnosti aj na základe pokynov zamestnávateľa reprezentovaného riaditeľom podniku S. Q. (u Bytového podniku mesta Piešťany) a konateľom Ing. Z. (u Bytového podniku Piešťany, s.r.o. - žalovaného) a bola vedúcim pracovníkom už pred vznikom žalovaného, pretože riadila ekonomický úsek, pod ktorý patrilo i personálne a mzdové oddelenie a v tomto pokračovala aj u žalovaného. Citovala § 11 ods. 3 ZP, účinného k 1.4.1996 a uviedla, že to, že existoval pracovný pomer preukazuje i dohoda o hmotnej zodpovednosti, ktorú je možné uzatvoriť len medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pričom táto je uzatvoriteľná len za existencie pracovnej zmluvy, pretože túto mohol v tom čase uzatvoriť len pracovník. Nie nepodstatnou je i skutočnosť uvedená v menovacom dekréte z 1.4.1996, a to, že práva a povinnosti v uvedenej funkcii vyplývajú z platnej organizačnej štruktúry podniku a § 65 ZP. Uplatňovať práva a plniť si povinnosti z organizačnej štruktúry podniku ako zamestnávateľa, sú poskytované len zamestnancovi, resp. vynútiteľné len voči zamestnancovi. Citovala § 65 ods. 1 a § 68 Zákonníka práce, účinného ku dňu 1.4.1996, a uviedla, že z citovaných ustanovení a z právnych úkonov medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou je zrejmé, že ak súd prvej inštancie nesprávne posúdil právny vzťah medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. založený dodatkom k pracovnej zmluve z 2.5.1995, resp. tomuto sa vôbec nevenoval a tento účelovo obišiel, tak medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného (príspevkovou organizáciou Bytový podnik mesta Piešťany) musel dňa 1.4.1996 vzniknúť pracovný pomer i vymenovaním, pretože: vznikol najneskôr dňom, ktorý bol určený na nástup do funkcie (1.4.1996), pričom práva a povinnosti žalobkyne a právnych predchodcov žalovaného, u ktorých bola žalobkyňa v pracovnom pomere (potvrdenom právnymi predchodcami žalovaného, dodatkom k pracovnej zmluve z 2.5.1995 a menovacím dekrétom z 1.4.1996), tým neboli dotknuté, pretože sa nedohodli inak, pracovný pomer založený menovacím dekrétom nikdy zákonným spôsobom neskončil, tento trval i vznikom žalovaného, ktorý je právnym nástupcom organizácie, ktorá žalobkyňu menovala do funkcie, čím bol založený pracovný pomer, žalobkyni ani neuplynulo volebné obdobie, pretože žiadne neexistovalo, nikdy nebola po 1.4.1996 odvolaná z funkcie a ani sa jej nevzdala a tento trval do 22.12.2016, kedy bol neplatne skončený pracovný pomer, pričom dôkaz o tom, že táto funkcia existovala ku dňu 22.12.2016, preukazuje žiadosť o prerokovanie zmeny organizačnej štruktúry zo 16.5.2017, zápis z rokovania zástupcov zamestnancov ZO OZ KOVO Bytový podnik z 22.5.2017 a rozhodnutie konateľa žalovaného z 1.6.2017, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a z ktorých je zrejmé, že žalobkyňa bola po celý čas popri funkcii konateľa (i pred vymenovaním ako i po vymenovaní) riadnym zamestnancom v pracovnom pomere so žalovaným s inou a odlišnou pracovnou náplňou s charakterom závislej práce požadovaným Zákonníkom práce, v porovnaní s činnosťami charakteristickými pre výkon funkcie konateľa podľa Obchodného zákonníka, pričom k organizačnej zmene (zrušenie funkcie ekonomickej námestníčky, ktorá bola dovtedy vykonávaná žalobkyňou a bola na žalobkyňu naviazaná) došlo až k 1.6.2017, teda po neplatnom nielen skončení pracovného pomeru, ale i po neplatnom odvolaní z funkcie konateľky, z ktorého žalovaný nesprávne a nezákonne vyvodil neexistenciu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným, a pre pracovné pomery založené voľbou alebo vymenovaním platia inak ustanovenia o pracovnom pomere dojednanom pracovnou zmluvou a pre skončenie tohto pracovného pomeru platia inak ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou. Citovala § 9 ods. 1 až 4, § 20 ods. 2 a 3, § 27 ods. 1 až 5 Zákonníka práce, účinného ku dňu 1.4.1996, s tým, že vymenovanie a odvolanie môže vykonávať výlučne vedúci organizácie. Ak teda súd prvej inštancie vo svojom bode 63. napadnutého rozsudku, uvádza, že „...K posouzení otázky, zda a kdy došlo k uzavření pracovní smlouvy, nejsou rozhodující subjektivní představy účastníků o vzniku pracovního poměru; významné je objektivní zjištění, zda a kdy nastaly takové skutečnosti, s nimiž právní norma vznik pracovní smlouvy spojuje." sp. zn. 21 Cdo 2287/2002, SRNS, zväzok č. 25, s. 170 (ČR)...", je na mieste bez pochýb prijať záver, že 2.5.1995 medzi Bytovým hospodárstvom, š.p. a žalobkyňou nastala taká skutočnosť, s ktorou právna norma vznik pracovnej zmluvy spája, pričom k tejto skutočnosti pristúpila i ďalšia skutočnosť a tou je odvolanie z funkcie hlavného ekonóma dňa 29.3.1996, následné menovanie žalobkyne do funkcie ekonomickej námestníčky dňa 1.4.1996 s uzatvorením dohody o hmotnej zodpovednosti 1.4.1996 medzi žalobkyňou a príspevkovou organizáciou Bytovým podnikom mesta Piešťany, právnym predchodcom žalovaného. Žalobkyňa tak bola dňom 1.4.1996 vymenovaná do funkcie ekonomickej námestníčky, vedúcim organizácie (príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany), do funkcie v priamej riadiacej pôsobnosti vedúceho organizácie, ktorý ako jediný mohol vymenovať vedúceho pracovníka, čím jej tak vznikol riadny pracovný pomer. Pretože, žiaden vedúci organizácie, ktorý bol rovnako jediným oprávneným vedúceho pracovníka odvolať, žalobkyňu do 30.6.1999 neodvolal, pracovný pomer trval i po vzniku žalovaného, teda po 1.7.1999, ktorý je univerzálnym sukcesorom príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany. Skutočnosť, že žalobkyňa bola vymenovaná do funkcie ekonomickej námestníčky ako vedúca pracovníčka, preukazuje i jej odvolanie (ak by nebola vymenovaná, nebol dôvod ju odvolávať) vedúcim organizácie (Bytový podnik mesta Piešťany) z 29.3.1996, z funkcie hlavný ekonóm, zástupca riaditeľa, do ktorej bola vymenovaná riaditeľom právneho predchodcu Bytového podniku mesta Piešťany (riaditeľom Bytového hospodárstva, š.p.), pričom jej pracovný pomer odvolaním z funkcie tým nebol dotknutý, resp. tento bol opäť potvrdený práve menovaním do funkcie ekonomickej námestníčky právnym predchodcom žalovaného, dňa 1.4.1996. Z vyššie uvedeného je podľa odvolateľky jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané jej doterajšie tvrdenie, že medzi žalobkyňou a žalovaným existoval, popri funkcii konateľky, samostatný riadny pracovný pomer, ktorý existoval autonómne bez ohľadu na vznik žalovaného, ešte aj pred jeho vznikom a tento pracovný pomer nebol do dnešného dňa, žiadnym zákonom predpokladaným spôsobom skončený, pretože dňa 22.12.2016 bol zo strany žalovaného, skončený neplatne. Odvolateľka nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie, že náplň ekonomickej námestníčky si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti a vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, v danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže byť náplňou pracovného pomeru, preto medzi stranami nemohol existovať pracovný pomer. Súd prvej inštancie sa pri odignorovaní prieskumu vzniku pracovného pomeru medzi žalobkyňou a právnym (právnymi) predchodcom (predchodcami) zameral účelovo a jednostranne na obdobie po vzniku žalovaného (po 1.7.1999) a teda pri posudzovaní existencie pracovného pomeru medzi žalovaným a žalobkyňou, vychádzal výlučne z pracovnej náplne z 1.2.2000, ktorú vôbec žalobkyňa nepovažuje za konkurenčnú s činnosťou konateľa a tak celú svoju pozornosť nesprávne zameral na vznik faktického pracovného pomeru, výlučne so žalovaným. Súd prvej inštancie vytvoril absurdnú situáciu, že popri riadnom pracovnom pomere môže existovať faktický pracovný pomer a tento má väčšiu právnu silu. Súd prvej inštancie odignoroval pracovnú náplň z 1.4.1996, ktorá bola doplnená pracovnou náplňou z 1.2.2000 o ďalšie činnosti a to ako reakciu žalovaného na prirodzený vývoj nielen spoločenských vzťahov, ale i právnych vzťahov. Pracovná náplň z 1.4.1996 nebola zrušená pracovnou náplňou z 1.2.2000, ale táto bola rozšírená, čo preukazuje skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala rôzne činnosti v dvoch odlišných statusoch, ako zamestnanec z pracovného pomeru podľa pracovnej zmluvy a aj ako konateľ podľa Obchodného zákonníka, pričom si tieto činnosti vôbec nekonkurovali tak, ako sa nesprávne domnieva a nesprávne komparuje súd prvej inštancie. V prípade ak v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vystupuje na jednej strane účastník konania v postavení zamestnanca a zároveň v postavení člena štatutárneho orgánu zamestnávateľa, musia konajúce súdy dôsledne rozlišovať činnosti vykonávané takýmto účastníkom v oboch jeho odlišných statusoch. (Nález Ústavného súdu slovenskej republiky z 12.12.2017 sp. zn. I. ÚS 397/2017) Súd prvej inštancie sa vôbec dôsledne nevysporiadal s činnosťami, ktoré vykonávala žalobkyňa v oboch jej odlišných statusoch, to znamená ako zamestnankyňa a ako konateľka. Súd prvej inštancie selektívnym spôsobom porovnal len 2 činnosti (z toho mála uvedených v Obchodnom zákonníku), ktoré obsahuje pracovná náplň z 1.2.2000 (i to nedostatočne a arbitrárne si ich prispôsoboval, aby ich mohol porovnávať) s oprávneniami a povinnosťami konateľa podľa § 135 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, pričom absolútne odignoroval tú skutočnosť, že pracovný pomer: už existoval u právnych predchodcoch žalovaného, to znamená pred vznikom žalovaného, existoval neustále i po vzniku žalovaného, pričom tento bol neplatne skončený zo strany žalovaného ku dňu 22.12.2016. Týmto sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s podstatnými tvrdenými skutočnosťami a na základe vykonaných dôkazov nesprávne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v tejto sporovej veci. Súd tak pristúpil k rozhodnutiu formalisticky, protichodne, nelogicky a arbitrárne. Súd prvej inštancie aplikoval na vec nesprávne ustanovenia správneho právneho predpisu, resp. aplikoval na prejednávaný prípad ustanovenia právneho predpisu v znení neskoršom, z čoho vyvodil svoj nesprávny právny záver, že medzi žalobkyňou a žalovaným (jeho právnymi predchodcami) neexistoval pracovný pomer. Keďže súd prvej inštancie ani nezistil riadne skutkový stav, nemohol tak aplikovať ani správne ustanovenia správneho právneho predpisu, pretože odignoroval dodatok k pracovnej zmluve z 2.5.1995 a menovací dekrét z 1.4.1996, čím by bez pochýb zistil, že pracovný pomer vznikol už pred vznikom žalovaného a tento existoval i po jeho vzniku. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí touto vadou (odhliadnuc od výroku), nie je dostatočne odôvodnený (ani preskúmateľný), skrátka nespĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie uveriteľnému rozsudku. Z odôvodnenia tohto napadnutého rozsudku vyplýva, žiaľ, jednoznačná jednostrannosť a taká aplikácia príslušných (nepríslušných) ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá je popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyplýva, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie tohto napadnutého rozsudku ako celok nespĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku. Nemožno rovnako nezobrať v úvahu, že predmetom konania je neplatnosť skončenia pracovného pomeru, pričom samotné neplatné skončenie pracovného pomeru, je vo všeobecnosti spôsobilé ohroziť existenciu kohokoľvek, ak nie priamo spôsobiť, ujmy a škody na právach. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť samozrejme totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu." Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Civilným sporovým poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom postupom odvolacieho súdu, alebo či sa tak stalo v dôsledku postupu súdu prvej inštancie a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Súd prvej inštancie porušil právo na súdnu ochranu spočívajúcu v nelogickom, arbitrárnom a svojvoľnom rozhodnutí a nepreskúmateľným odôvodnením. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami žalobkyne, že jej pracovný pomer, nielen mohol, ale i vznikol už pri právnych predchodcoch žalovanej. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal dodatok k pracovnej zmluve z 2.5.1995 medzi Bytovým hospodárstvom, š.p. a žalobkyňou ako možný riadny dvojstranný právny úkon, ktorý ním aj v skutočnosti je, len ho vyhodnotil ako snahu o konvalidáciu dvojstranného právneho úkonu medzi žalobkyňou a nonsubjektom; neskúmal menovací dekrét z 1.4.1996, ktorým bola žalobkyňa menovaná do vedúcej funkcie ekonomickej námestníčky príspevkovou organizáciou Bytovým podnikom mesta Piešťany, s prihliadnutím na skutočnosť, že týmto menovaním bol založený pracovný pomer podľa § 65 Zákonníka práce, ktorý súd prvej inštancie vôbec neaplikoval, pričom ho aplikovať mal pri zistení, že na základe tohto ustanovenia, bola žalobkyňa menovaná z pracovného pomeru do funkcie ekonomickej námestníčky u zamestnávateľa Bytový podnik mesta Piešťany, ktorý jednak, zrušil žalobkyni funkciu hlavného ekonóma dňa 29.3.1996 a jednak v menovacom dekréte uviedol, že platové zaradenie a zmena funkcie budú stanovené dodatkom k pracovnej zmluve. V prípade, ak by neexistoval pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy (čo žalobkyňa odmieta), potom tento musel vzniknúť priamo zo zákona a to vymenovaním do funkcie ekonomickej námestníčky, ktorú vykonávala žalobkyňa od 1.4.1996 do 22.12.2016 a táto bola zrušená až dňa 1.6.2017. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil i poberanie mzdy. Odhliadnuc od skutočnosti, že Zákonník práce, účinný k 1.4.1996, nevyžadoval v pracovnej zmluve ako podstatnú náležitosť uvedenie mzdy, žalobkyňa, za závislú prácu mzdu poberala, o čom svedčí i potvrdenie o príjmoch zo 7.4.1999, za roky 1993 - 1998, vystaveným právnym predchodcom žalovaného (rovnako súčasťou súdneho spisu), pričom v ďalšom období (po 1.7.1999) so žalovaným, bola konkludentne dohodnutá vyššia mzda. Súd prvej inštancie tým, že svoju pozornosť zameral jednostranne a neodôvodnene sa obmedzil len na spoločnosť DOSPRA, a.s. bez posúdenia všetkých ďalších podstatných a relevantných súvislostí, týkajúcich sa právnych predchodcov žalovaného, týmto rozsudkom spochybnil všetky právne vzťahy a právne úkony vykonané všetkými zamestnancami a právnymi predchodcami žalovaného, do vnútra i navonok a založil nový protiprávny stav, na ktorého začiatku je opäť mesto Piešťany ako jediný spoločník žalovaného, s priamou diskrimináciou žalobkyne vo vzťahu s ďalším rovnakým zamestnancom a rovnakým konateľom, ktorý odišiel do starobného dôchodku s nárokom odstupného, ktorý patrí len a len zamestnancovi, a nie konateľovi, pričom žalovaný ho bez všetkého za zamestnanca považoval a žalobkyňu za zamestnankyňu nie. 3. K odvolaniu žalobkyne sa žalovaný vyjadril tak, že navrhol odvolanie žalobkyne zamietnuť a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Stotožnil sa s napadnutým rozhodnutím, mal za to, že súd vykonal všetky relevantné dôkazy, na základe ktorých správne zistil skutkový stav, rozhodol a následne svoje rozhodnutie aj náležite a riadne odôvodnil. Žalobkyňa vo svojom odvolaní tvrdí, že súd zameral svoju pozornosť len na právny vzťah medzi žalobkyňou a spoločnosťou DOSPRA, a.s., pričom svoje rozhodnutie obmedzil iba na tento vzťah. Svoje tvrdenie v odvolaní založila na podpísanom dodatku z 2.5.1995, pričom podľa jej tvrdení ide o dodatok k pracovnej zmluve a teda ide o dvojstranný právny úkon, ktorým predchodca žalovaného záväzne spätne potvrdil vznik pracovného pomeru medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p.. Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia riadne uviedol, že pre nedostatok spôsobilosti jednej zo strán bol nimi učinený prejav vôle absolútne neplatný právny úkon od začiatku, táto neplatnosť je absolútna a pôsobí voči každému, pričom neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne účinky, ktoré sa ním sledovali. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu sa prihliada aj bez toho, aby bola namietaná. Zároveň ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť, teda nemožno konvalidovať úkon čo neexistuje a teda nemožno takýmto právnym úkonom to čo nevzniklo dodatočne meniť ani dodatkami k pracovnej zmluve, ako to bolo v tomto prípade. Teda tvrdenie žalobkyne, že sa súd týmto dodatkom nezaoberal nie je pravdivé pretože súd tento dodatok vykonal ako dôkaz a pojal ho do svojich skutkových zistení vo svojom rozhodovaní, avšak je zrejmé, že tento dodatok nezaložil pracovný pomer, ako tvrdí žalobkyňa, pretože by išlo o porušenie základných právnych zásad, pričom svoju úvahu súd vysvetlil v 56. bode rozsudku. Tvrdenie, že podpísaním tohto dodatku nešlo o zmenu absolútne neplatného právneho úkonu, ale o prejav dvojstrannej vôle smerujúcej ku vzniku pracovnej zmluvy, považuje žalovaný za neprimerané vzhľadom na to, že ak by šlo o vznik pracovnej zmluvy, bola by podpísaná riadna pracovná zmluva a nie dodatok. Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb., účinného v čase podpísania dodatku, pracovný pomer sa zakladá zmluvou medzi organizáciou a pracovníkom. Je teda zrejmé, že na vznik pracovného pomeru sa požadovalo uzatvorenie pracovnej zmluvy, pričom podľa ustanovení § 28 až 32 ZP v spojení s § 240 ods. 1, 2 ZP platného v čase podstatnom pre rozhodnutie sa pracovná zmluva nemusí uzatvoriť písomne, bolo potrebné tak učiniť podľa § 36 ods. 1 ZP. V každom prípade však dodatok z 2.5.1996 medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom š.p. nemohol spôsobom kumulatívnej novácie podľa § 516 O.z. alebo privátnej novácie podľa § 570 O.z. založiť zmenu zamestnávateľa. Podľa ustanovenia § 38 ods. 1 O.z. neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Je teda zrejmé, že ak spoločnosť DOSPRA, a.s. nikdy nevznikla, nemala ako právnická osoba spôsobilosť na právne úkony a teda nemohla uzatvoriť pracovnú zmluvu so žalobkyňou, resp. ak takúto zmluvu uzatvorila, táto zmluva nespôsobovala žiadne právne následky v znení jej písomných dodatkov. Vzhľadom na zákonné ustanovenia je zrejmé, že uzatvorenie predmetnej pracovnej zmluvy, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, je absolútne neplatný právny úkon, pričom takýto úkon nemožno nijako spätne naprávať či dodatočne meniť alebo inak konvalidovať, čo vo svojom rozhodnutí správne ustálil aj súd prvého stupňa. Súd sa tiež venoval aj otázke, či medzi stranami vznikol konkludentne pracovný pomer alebo od 1.7.1999 len mandátny právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu ako súbor práv a povinnosti plynúcich z výkonu funkcie konateľa. Súd správne ustálil, že od 1.7.1999 sa žalobkyňa stala konateľom žalovaného, pričom funkciu ekonomickej námestníčky vykonávala z dôvodu funkcie konateľa spoločnosti, pričom súbežný výkon činností konateľa v obchodnoprávnom vzťahu a výkon rovnakých činnosti v pracovnoprávnom vzťahu neprichádza do úvahy. Tvrdenia žalobkyne, že nikto by neohrozil a nevzdal sa statusu zamestnanca a ochrany, ktorú mu poskytuje zákonník práce oproti možnosti straty živobytia sú len teoretické úvahy, pričom na takéto nemožno pri rozhodovaní prihliadať, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že tieto úvahy a tvrdenia nie sú ničím podložené. Následne sa žalobkyňa odvoláva na skutočnosť, že dňa 29.3.1996 bola organizáciou Bytový podnik mesta Piešťany odvolaná z funkcie hlavného ekonóma a to znamená, že musela byť v tomto pomere s touto organizáciou a teda medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného existovala pracovná zmluva a tiež poukazuje na dohodu o hmotnej zodpovednosti. Ak by aj súd pripustil, že v danom období bola žalobkyňa zamestnankyňou, jej pracovný pomer by bol konkludentne skončený k 1.7.1999 jej menovaním do funkcie konateľa tak, ako to uviedol a vysvetlil súd v 74. bode rozsudku. Od roku 1999 medzi žalobkyňou a žalovaným existoval len mandátny právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu, ktorý bol založený mandátnou zmluvou ako súbor práv a povinností plynúcich z funkcie konateľa, ktorý však bol závislý od ustanovovania podmienok určovaných valným zhromaždením. Žalovaná má za to, že pracovná zmluva z 1.6.1993 v znení jej doplnkov predložená v konaní žalobkyňou nezaväzuje a nezaväzovala žalovaného, tiež vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa so žalovaným nikdy pracovnú zmluvu nepodpísali. Žalobkyni ako konateľke bola nesporne schválená odmena valným zhromaždením, pričom výpočet vymeriavacieho základu prebiehal ako u zamestnanca, teda odmena bola počítaná na pracovné dni, kde boli zohľadnené sviatky či dovolenka. Okrem odmeny boli žalobkyni vyplácané aj nároky z platnej Kolektívnej zmluvy čo bolo uhradené vo výške odmeny konateľa, boli vyplácané podiely na zisku a v období keď sa vykonávali odvody do Sociálnej poisťovne, boli započítané do jedného vymeriavacieho základu. Žalovaný bol tiež názoru, že v konaní bolo riadne preukázané a to aj výpoveďami svedka V. Z., že v pracovnej náplni žalobkyne sa jednalo o klasickú činnosť ekonomického oddelenia, pričom vo funkcii konateľa žalobkyňa vykonávala túto prácu, pričom z funkcie konateľa bola žalobkyňa povinná toto vykonávať priamo zo zákona a teda vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu nemôže byť náplňou pracovného pomeru. Podľa výpisu z obchodného registra žalovaného je zrejmé, že funkcia konateľa žalovanej skončila ku dňu 22.12.2016, pričom šlo o rozhodnutie jediného spoločníka, ktorý má na takého rozhodnutie právo a rozhodnutie jediného spoločníka pri výkone funkcie valného zhromaždenia prebehlo riadne podľa právnych predpisov. Teda tento vzťah žalobkyne voči žalovanému, kde žalobkyňa bola konateľkou žalovaného, skončil na základe ustanovení Obchodného zákonníka, teda zo zákonných dôvodov a podľa zákonných ustanovení. Žalovaný tým poukazuje na to, že mandátny vzťah medzi žalobkyňou ako konateľkou spoločnosti žalovaného a žalovaným zanikol zo zákonných dôvodov, pričom tento právny vzťah bol upravený mandátnou zmluvou a nie je spojený s trvaním pracovného pomeru, ktorý má byť predmetom daného sporu. Súd riadne vykonal dôkazy potrebné pre rozhodnutie, pričom na základe týchto dôkazov rozhodol a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Žalobkyni v predmetnom konaní nebolo znemožnené uskutočňovať svoje procesné práva. Odvolacie dôvody opierajúce sa o tvrdenia, že pracovný pomer žalobkyne u právnych predchodcov žalovanej vznikol menovaním, boli vznesené po skončení dokazovania na súde prvého stupňa a nemôžu byť obsahom odvolacieho prieskumu. Žalobkyňa sama neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s poberaním mzdy a jej výškou, pričom túto výšku ani nevedela vôbec špecifikovať, pričom sa jednalo o dôkaznú povinnosť žalobkyne, ktorú neuniesla. Na tomto mieste bez napádania skutkových a právnych záverov učinených súdom prvého stupňa, je potrebné na doplnenie dôvodov, ktoré bránia oprávnenosti žalobnej požiadavky rozviesť a upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť majúcu oporu v nerozporované skutkové tvrdenie žalovaného, že: 1. Prejav vôle žalovaného z 20.1.2017, z ktorého odvodzovala žalovaná svoj predpoklad, o skončení pracovného pomeru nikdy nesmeroval ku zániku pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného v postavení ekonomickej námestníčky. Pokiaľ nielen z gramatického, logického ale aj kontextuálneho výkladu obsahu listu žalovaného z 20.1.2017 vo väzbe na výsluch svedka O., ktorý v mene žalovaného tento úkon uskutočnil nevyplýva, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne z pracovnej pozície ekonomický riaditeľ, potom nemožno bez ďalšieho považovať oznámenie o skončení pozície konateľa (aj keď mylne subsumované pod pracovný pomer) za taký právne významný prejav vôle žalovaného, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že jeho vôľa mala smerovať ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne z pracovnej pozície ekonomickej námestníčky. Žalovaný tvrdil, že ku dňu 22.12. 2016 pracovný pomer žalobkyne z pracovnej pozície ekonomickej námestníčky u žalovaného a ani z inej pracovnej pozície a druhu práce neexistoval a jediným prejavom vôle spoločníka žalovaného zo dňa 22.12.2016 došlo ku odvolaniu žalobkyne z funkcie konateľky žalovaného. Preto pokiaľ v skutočnosti žiadnym konaním žalovaného voči žalobkyni nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne z pracovnej pozície ekonomickej námestníčky spôsobom podľa § 59 ZP, potom nebol v konaní na žiadne dôkazné tvrdenie žalobkyne osvedčený základný predpoklad uplatniteľnosti takýchto nárokov a to, že naozaj došlo dňa 22.12.2016 ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne z pracovnej pozície ekonomický námestník alebo riaditeľ. Osvedčenie, že reálne došlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne a nie iného vzťahu nachádza svoj hmotnoprávny odraz v preukazovaní vecnej aktívnej legitimácie k obsahu žalobnej požiadavky. V kontexte dôkaznej situácie je potrebné upriamiť pozornosť súdu, že okrem listu z 20.1.2017 žalobkyňa neprodukovala žiadne skutkové alebo dôkazné tvrdenie oporou v dôkaz, z ktorého by sa dalo vyvodzovať skutkové zistenie, že úmyslom žalovaného bolo, a tento svoj zámer aj skutočne dňa 22.12.2016 zrealizoval, skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného v pracovnej pozície ekonomický námestník. Preto pokiaľ žalobkyňa nepreukázala tento zákonný predpoklad žalovateľnosti, potom nemá ani hmotnoprávnu vecnú aktívnu legitimáciu k uplatnenému nároku. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti, že od 1.7.1999 žalobkyňa poberá odmenu za výkon funkcie konateľa určenej vo výške a spôsobom podľa rozhodnutia Valného zhromaždenia žalovaného, v spojení s neunesením dôkazného bremena a poberaní mzdy žalobkyňou nad rámec odmeny za výkon konateľstva je nutné dospieť k záveru, že ak by platne nejaký pracovný pomer žalobkyne u predchodcov žalovaného do dňa vzniku žalovaného existoval, potom dňom 1.7.1999 došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou. Valné zhromaždenie žalovaného iný príjem ako za funkciu konateľa neschválil a keby tak bolo potom by odmenu limitoval. Pretože súd je oprávnený preskúmavať platnosť skončenia pracovného pomeru len na včasný návrh žalobcu, potom vychádzajúc z konštrukcie možnosti súdneho prieskumu neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 77 ZP alebo § 64 zák. č. 65/1965 Zb. vo väzbe na preklúziu takéhoto nároku vyjadreného v § 36 Zb. alebo § 261 ods. 4 Zák. č. 65/1965 Zb. nemá súd oprávnenie preskúmavať neplatnosť skončenia z 1.7.1999 vôbec. Žalobkyňa nevedela špecifikovať akú mzdu mala v čase od 1.7.1999 do dňa 22.12.2016 poberať za výkon práce v pracovnej pozícii ekonomický námestník a pokiaľ z výpovedí svedkov pani W., O. ale aj Z. vyplývalo, že jediným peňažným nárokom žalobkyne voči žalovanému bola odmena za výkon funkcie konateľky a nárokov plynúcich z kolektívnej zmluvy, potom nie je preukázané, že by v čase od 1.7.1999 žalobkyňa poberala mzdu za výkon práve v pracovnej pozícii z pracovného pomeru u žalovaného. Žalobkyňa nenapadla a nepredložila žiaden judikatórny názor, ktorý by znevierohodňoval judikatórne závery na podkladoch a oporou v ktoré súd rozhodoval v otázkach o dohode o skončení závislého vzťahu vznikom funkcie konateľa a tiež podmienkach faktického pracovného pomeru a nárokoch z neho plynúcich. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, kde okresný súd rozhodoval po riadne vykonanom dokazovaní a dospel k svojmu riadne odôvodnenému rozhodnutiu, na základe zákonných ustanovení. 4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila tak, že žalovaný uviedol „odvolacie dôvody opierajúce sa o tvrdenia, že pracovný pomer žalobkyne u právnych predchodcov žalovanej vznikol menovaním, boli vznesené po skončení dokazovania na súde prvého stupňa a nemôžu byť obsahom odvolacieho prieskumu". Predmetné, zo strany žalovaného, preukazuje a sám si uvedomuje, že medzi žalobkyňou a žalovaným skutočne existoval pracovný pomer, čo žalobkyňa tvrdila a preukazovala od začiatku konania až po vyhlásenie dokazovania za skončené. Pracovný pomer existoval nielen pred vznikom funkcie konateľky, ale i po jej vzniku a trval až do neplatného odvolania z tejto funkcie a len z tohto dôvodu k neplatnému skončenia pracovného pomeru. Práve súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaných dôkazov nesprávne zistil skutkový stav, čím následne musel i nesprávne právne vec posúdiť, čo sa i stalo, vznik a trvanie pracovného pomeru (menovaním legitímnymi právnymi predchodcami žalovaného) odignoroval, pretože sa zameral a účelovo vychádzal len zo dňa 1.6.1993 (pracovná zmluva so spoločnosťou DOSPRA, a.s.) a zo dňa 1.7.1999 (vznik funkcie žalovaného a vznik funkcie konateľky u žalobkyni). Na otázky, aký bol (nebol) skutkový alebo právny stav v období od 2.6.1993 - 30.6.1999 nedal súd prvej inštancie, ani na predkladané a uvádzané argumenty zo strany žalobkyne, žiadnu odpoveď. 5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril tak, že žalobkyňa si buď nesprávne vyložila, alebo neprípustne interpretuje tvrdenia žalovaného. V jeho vyjadrení žalovaný jasne a zreteľne uviedol, že žalobkyni v predmetnom konaní nebolo znemožnené uskutočňovať jej procesné práva a žalobkyňa svoje odvolacie dôvody v časti opierajúcej sa o tvrdenia, ktoré žalobkyňa v konaní vzniesla až po skončení dokazovania, nemôžu byť obsahom odvolacieho prieskumu. Je teda zrejmé, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti nielen s poberaním mzdy a jej výškou, ale a určujúco ani v otázke existencie pracovného pomeru ku dňu tvrdeného neplatného skončenia pracovného pomeru. Zároveň CSP upravuje v § 185 a nasl. postup, akým sa vedie a v akom rozsahu vykonáva dokazovanie na návrh strán. Kontradiktórnosť konania sa prejavuje v možnostiach aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva, predložiť argumenty a reagovať na skutkové a dôkazné tvrdenia protistrany. Pokiaľ súd ukončil dokazovanie (resp. vyhlásil za skončené) postupom podľa CSP, potom skutkové tvrdenia zahrnuté v odvolaní, ktoré neboli predmetom dôkazného stavu zisteného súdom prvého stupňa na návrh strán ustálené nemôžu byť predmetom odvolacieho konania. To najmä preto, lebo súd z nich nevychádzal pri zisťovaní skutkového stavu a tiež žalovaná nemala možnosť k týmto tvrdeniam viesť dokazovanie a na základe toho nemôžu byť predmetom odvolacieho prieskumu. Podľa žalovaného, odvolacie dôvody, ktoré uvádza vo svojom odvolaní, sú nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci, pričom je podľa žalobkyne zrejmé aj z vyjadrenia žalovaného, že pracovný pomer existoval nielen pred vznikom funkcie konateľky, ale i po jej vzniku a trval až do platného odvolania tejto funkcie. Žalovaná k tomu zdôraznil, že žalobkyňa si nesprávne a zároveň neprípustne interpretuje jeho tvrdenia vo vyjadrení. Súd správne ustálil, že odo dňa 1.7.1999 sa žalobkyňa stala konateľom žalovaného, pričom funkciu ekonomickej námestníčky vykonávala z dôvodu funkcie konateľa spoločnosti, pričom súbežný výkon činnosti konateľa v obchodnoprávnom vzťahu a výkon rovnakých činností v pracovnoprávnom vzťahu neprichádza do úvahy, pričom s týmto vysvetlením súdu sa žalovaný plne stotožňuje. Zároveň vo svojom vyjadrení uviedol len úvahu bez predikcie správnosti, že ak by aj súd pripustil, že v danom období bola žalobkyňa zamestnankyňou, jej pracovný pomer by bol konkludentne skončený k 1.7.1999 jej menovaním do funkcie konateľa tak, ako to uviedol a vysvetlil súd v 74. bode rozsudku. Teda je zrejmé, že žalobkyňa si tvrdenia žalovaného nesprávne interpretuje, pričom však ide o neprípustné vysvetľovanie vyjadrení žalovaného v prospech žalobkyne. Žalovaný má za to, že v konaní bolo riadne preukázané a súd to v odôvodnení rozsudku aj vyčerpávajúco odôvodnil, že od roku 1999 medzi žalobkyňou a žalovaným existoval len mandátny právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu, ktorý bol založený mandátnou zmluvou ako súbor práv a povinností plynúcich z funkcie konateľa, ktorý však bol závislý od ustanovovania podmienok určovaných valným zhromaždením. Žalobkyňa znova uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov nesprávne zistil skutkový stav, pričom vznik a trvanie pracovného pomeru odignoroval, pretože sa zameral a účelovo vychádzal len zo zmluvy z 1.6.1993. Podľa názoru žalovaného je zrejmé, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď nevedela uviesť žiadne informácie k spôsobu určenia výšky náhrady mzdy, pričom je tiež zrejmé, že okrem konateľského vzťahu od roku 1999 neexistoval žiaden iný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalovaný znovu poukázal na to, že mandátny vzťah medzi žalobkyňou ako konateľkou spoločnosti žalovaného a žalovaným zanikol zo zákonných dôvodov, pričom tento právny vzťah bol upravený mandátnou zmluvou a nie je spojený s trvaním pracovného pomeru, ktorý má byť predmetom daného sporu. Zdôraznil, že nikdy neuskutočnil prejav vôle smerujúci k zániku pracovného pomeru, a preto neexistuje právny dôvod uplatnenia nároku, pretože neplatnosť skončenia funkcie konateľa nie je predmetom tohto konania. Plne sa stotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa, kde okresný súd rozhodoval po riadne vykonanom dokazovaní a dospel k svojmu riadne odôvodnenému rozhodnutiu na základe zákonných ustanovení. 6. Žalobkyňa reagovala na ostatné vyjadrenie žalovaného tak, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok založil výlučne na rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo/65/97 z 30.1.1998 a na spoločnosť DOSPRA, a.s. je treba hľadieť akoby nebola nikdy vznikla a akékoľvek právne úkony, ktoré vykonala, vrátane uzatvorenia pracovných zmlúv, sú neplatné. NS SR (po podaní odvolania žalobkyňou proti rozsudku) svojím uznesením z 30.4.2019 sp.zn. 1Cdo/160/2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19.4.2008 sp.zn. 23Co/17/2016. Predmetná, vyššie uvedená právne vec je totožná s vecou žalobkyne v konaní o neplatnosť pracovného pomeru, pretože obe konania spája rovnaký osud (ne)existencie spoločnosti DOSPRA, a.s. Žalobkyňa tvrdí, že Okresný súd Piešťany v konaní pod sp. zn. 19Cpr/10/2017 postupoval a rozhodoval rovnako v neprospech žalobkyne ako rozhodol okresný súd v neprospech žalovaných v konaní pod sp.zn. 4C/155/2008 a Krajský súd v Trnave pod sp.zn. 23Co/17/2016, keď podrobne neskúmal a nevysvetlil všetko čo je potrebné pre úplné zákonné a spravodlivé posúdenie tejto veci, keď svoje rozhodnutie rovnako založil výlučne na rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo/65/97 z 30.1.1998. Z tohto pohľadu je uznesenie prelomové a má mimoriadny význam i pre konanie Krajského súdu v Trnave pod sp.zn. 10CoPr/3/2019. NS SR v 31. bode uznesenia jednoznačne skonštatoval, že „každý, kto v čase od zápisu Dospry, a.s. do obchodného registra až do rozhodnutia o jeho neplatnosti vstúpil s ňou do jednania, či právneho vzťahu, konal vo viere, že Dospra, a.s. má právnu subjektivitu, teda nešlo len o dovolateľov". Jedným z týchto osôb bola aj žalobkyňa, ktorá vstupovala v dobrej viere do pracovnoprávneho vzťahu s existujúcim zamestnávateľom a s dôverou sa spoliehala na zápis v obchodnom registri. Jediným spoločníkom zamestnávateľa, ktorý neplatne skončil pracovný pomer so žalobkyňou je práve mesto Piešťany, ktoré spôsobilo tento právny stav, a ktoré sa na svoje bezprecedentné pochybenie v minulosti, bez akéhokoľvek rozumného vysvetlenia, odvoláva. V plnom rozsahu sa žalobkyňa pridržiavala jej písomných podaní a verí v spravodlivé rozhodnutie, ktoré aspoň sčasti napraví viac ako 20-ročný nezákonný právny stav okolo spoločnosti DOSPRA, a.s., za ktorý je v plnej miere zodpovedné Mesto Piešťany, ktoré je jediným spoločníkom žalovaného. 7. Žalovaný v nasledujúcom vyjadrení uviedol, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/160/2018 nebolo predmetom nielen dokazovania, ale ani návrhov žalobkyne na oboznámenie a nie je žalovanému známe, ale i napriek tomu žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie nezaložil len na rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo/65/97 z 30.1.1998 ako tvrdí v podaní žalobkyňa, ale naopak, svoje rozhodnutie plnohodnotne, rozsiahlo a vyčerpávajúco a najmä aj z iných skutkových dôvodov ako tvrdí žalobkyňa odôvodnil, riadne uviedol, že absolútne neplatný právny úkon je neplatný od začiatku, táto neplatnosť je absolútna a pôsobí voči každému, pričom neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne účinky, ktoré sa ním sledovali. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu sa prihliada aj bez toho, aby bola namietaná, zároveň ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť, teda nemožno napraviť úkon čo neexistuje, a teda nemožno takýmto právnym úkonom dodatočne meniť ani dodatkami k pracovnej zmluve, ako to bolo v tomto prípade. Súd sa tiež venoval otázke, či medzi stranami existoval aj konkludentný pracovný pomer alebo od 1.7.1999 len mandátny právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu ako súbor práv a povinností plynúcich z výkonu funkcie konateľa. Žalovaný má za to, že súd správne ustálil, že od 1.7.1999 sa žalobkyňa stala konateľom žalovaného, pričom funkciu ekonomickej námestníčky vykonávala z dôvodu funkcie konateľa spoločnosti, pričom súbežný výkon činnosti konateľa v obchodnoprávnom vzťahu a výkon rovnakých činností v pracovnoprávnom vzťahu neprichádza do úvahy. Od roku 1999 medzi žalobkyňou a žalovaným existoval len mandátny právny vzťah podobný zamestnaneckému vzťahu, ktorý bol založený mandátnou zmluvou ako súbor práv a povinností plynúcich z výkonu funkcie konateľa, ktorý však bol závislý od ustanovovania podmienok určovaných valným zhromaždením. V danom prípade je potrebné uviesť, že žiaden plat do 1.7.1999 sa žalobkyni, ale ani po 1.7.1999 nikdy nevyplácal. Žalobkyňa nevedela uviesť výšku svojho platu, ktorý v skutočnosti poberala a vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy uplatnila v konaní nárok zodpovedajúci výške odmeny konateľke spoločnosti, ktorej nárok na výplatu zanikol zánikom jej funkcie. Žalovaný má za to, že pracovná zmluva predložená v konaní žalobkyňou nezaväzuje a nezaväzovala žalovaného, tiež vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa so žalovaným nikdy pracovnú zmluvu nepodpísali. Taktiež má za to, že súd riadne vykonal dôkazy potrebné pre rozhodnutie, pričom na základe týchto dôkazov rozhodol a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Žalobkyni v predmetnom konaní nebolo znemožnené uskutočňovať jej procesné práva. Žalobkyňa v prvostupňovom konaní nenavrhla vykonať také dôkazy, ktoré by súd nevykonal a nemala ďalšiu procesnú aktivitu. Žalobkyňa sama neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s poberaním mzdy a jej výškou, pričom túto výšku ani nevedela uviesť, pričom sa jednalo o dôkaznú povinnosť žalobkyne, a preto v časti výroku o náhrade mzdy bol nárok nepreukázaný. 8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné. 9. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú na základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy z 1.6.1993 (v znení dodatkov z 2.5.1995, 1.6.1995, 2.2.1996, 2.5.1996, 1.7.1996, 2.1.1997, 1.7.1997 a 1.7.1998), s dňom nástupu do práce 1.6.1993, druhom práce ekonomický námestník a so samostatnou náplňou práce (naposledy určenou 1.2.2000, teda po vzniku žalovaného) diametrálne odlišnou od funkcie konateľa obchodnej spoločnosti s tým, že žalobkyňa popri riadnom pracovnom pomere vykonávala zároveň i funkciu konateľa žalovaného od 1.7.1999 a na základe neplatného odvolania z funkcie konateľa (rozhodnutím jediného spoločníka žalovaného ku dňu 22.12.2016) nemohlo dôjsť k platnému skončeniu pracovného pomeru, ktorý existoval k 22.12.2016, žalovaný neurobil voči žalobkyni žiadny právny úkon upravený Zákonníkom práce ako spôsob skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, nedoručil žalobkyni písomnú výpoveď z pracovného pomeru, ani okamžité skončenie pracovného pomeru a neuzavrel s ňou ani dohodu o skončení pracovného pomeru, iba jej opakovane oznámil, že „jej pracovný pomer konateľa skončil dňa 22.12.2016", žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju aj naďalej zamestnával a prideľoval jej prácu, žalovaný nereagoval, žalobkyňa podala v zákonnej lehote žalobu vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Žalobkyňa v konaní ďalej tvrdila, že reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, na pozícii hlavný ekonóm, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu. Po tom ako bolo Bytové hospodárstvo, š.p. Piešťany, zrušené bez likvidácie a jeho právnym nástupcom sa stala mestská príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany, žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre zamestnávateľa - mestská príspevková organizácia Bytový podnik mesta Piešťany na pozícii ekonomický námestník, za čo aj dostávala vyplatenú mzdu. Žalovaný vznikol dňa 1.7.1999 ako univerzálny právny nástupca mestskej príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany, pričom odo dňa vzniku žalovaného žalobkyňa reálne a dobromyseľne vykonávala závislú prácu pre žalovaného ako svojho zamestnávateľa na pozícii ekonomický námestník. Už v podaní zo 6.7.2017 žalobkyňa uviedla, že existencia a trvanie pracovného pomeru bola písomne potvrdená o.i. aj menovacím dekrétom do funkcie ekonomickej námestníčky zo dňa 1.4.1996, Menovací dekrét bol prílohou tohto podania (č.l. 74 a 79), preto nebola dôvodnou námietka žalovaného, že tvrdenie, že pracovný pomer vznikol menovaním bolo vznesené až po skončení dokazovania na súde prvej inštancie. Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa odvodzuje existenciu pracovného pomeru od pracovnej zmluvy uzavretej 1.6.1993 so spoločnosťou DOSPRA, a.s., jej dodatkov uzatvorených s Bytovým hospodárstvom š.p. Piešťany a Bytovým podnikom mesta Piešťany, a dôvodí, že malo dôjsť k prechodu zamestnaneckého vzťahu až na žalovanú, nakoľko však spoločnosť DOSPRA, a.s., nikdy nevznikla, žalovaný je názoru, že nemohlo dôjsť ani k prechodu zamestnaneckého vzťahu na právnych predchodcov žalovaného ani na samotného žalovaného. Bol názoru, že pokiaľ by aj malo dôjsť ku konkludentnému vzniku pracovného pomeru za skutkovo neznámych skutočností, potom najneskôr do 29.10.1999 došlo ku konkludentnej dohode medzi stranami o ukončení takto tvrdeného pracovného pomeru. Tiež bol názoru, že pracovníkovi, ktorému má svedčať faktický pracovný pomer, neprináležia k aplikácii ochrany jeho vzťahu § 61 až 64 Zákonníka práce, pretože ide len o nároky z bezdôvodného obohatenia, ktoré by preukázanou prácou takéhoto zamestnanca vznikli v právnych pomeroch zamestnanca na jeho úkor voči zamestnávateľovi. Bol názoru, že žalobkyňa nepreukázala, že niekedy poberala odmenu z pracovného pomeru a preto nemôže byť oprávneným ani nárok na náhradu mzdy. Súd prvej inštancie bol názoru, že právny úkon - uzatvorenie Pracovnej zmluvy z 1.6.1993, ktorý urobila spoločnosť DOSPRA, a.s. ako zamestnávateľ so žalobkyňou ako zamestnancom, je absolútne neplatný, nemožno ho žiadnym spôsobom napraviť (konvalidáciou alebo ratihabíciou), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje (resp. na ktorý sa hľadí akoby nikdy nebol uskutočnený, a nadväzne na to, z rovnakého dôvodu, nemožno takýto právny úkon dodatočne meniť, v prejednávanom prípade dodatkami k predmetnej pracovnej zmluve. Dôvodil, že žalobkyňa ako ekonomická námestníčka bola povinná vykonávať činnosti, ktoré jej vyplývali priamo zo zákona z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie spoločnosti a obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré nesporne patrí náplň práce ako riadenie ekonomického oddelenia, reprezentovanie a zastupovanie spoločnosti voči tretím osobám, ale aj investičná činnosť, vytváranie podmienok obchodných zmlúv a realizácia obchodného styku. Činnosť konateľa ako štatutárneho orgánu žalovaného nemožno striktne obmedzovať iba na samotné formálne konanie navonok. Do náplne funkcie konateľa nepochybne patrí celá škála činností, ktoré žalobkyňa vykonávala buď sama, prípadne s ďalšími osobami. Náplň práce ekonomickej námestníčky si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, v danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže byť náplňou pracovného pomeru, preto medzi stranami nemohol existovať pracovný pomer, žalobkyňa musela od 1.7.1999 rovnaké činnosti ekonomickej námestníčky vykonávať iba z dôvodu výkonu funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti, pričom súbežný výkon činností konateľa v obchodnoprávnom vzťahu a výkon rovnakých činností v pracovnoprávnom vzťahu neprichádza do úvahy. Konštatoval, že i keď nedošlo k výslovnému právnemu úkonu, možno vyvodiť, že medzi stranami bola v súvislosti s menovaním žalobkyne za konateľku žalovaného dojednaná konkludentná dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 1.7.1999. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie uvádza protirečivé závery pri vyhodnocovaní skutkového stavu a jeho právnom posúdení, keď na jednej strane tvrdí, že právny úkon - Pracovná zmluva z 1.6.1993, ktorú uzavrela spoločnosť DOSPRA, a.s. ako zamestnávateľ so žalobkyňou ako zamestnancom, je absolútne neplatný, k otázke uzavretia pracovnej zmluvy konkludentne ani prípadnej existencii faktického pracovného pomeru nezaujal jasný záver (hoci v 63. a 81. bode uvádza, že sa týmito otázkami zaoberal, cituje z rozhodnutí, úplne však absentujú konkrétne závery vo vzťahu k predmetnej veci), tiež uzavrel, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, v danom prípade konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže byť náplňou pracovného pomeru, preto medzi stranami nemohol existovať pracovný pomer, žalobkyňa musela od 1.7.1999 rovnaké činnosti ekonomickej námestníčky vykonávať iba z dôvodu výkonu funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti, pričom súbežný výkon činností konateľa v obchodnoprávnom vzťahu a výkon rovnakých činností v pracovnoprávnom vzťahu neprichádza do úvahy, a na druhej strane uvádza, že i keď nedošlo k výslovnému právnemu úkonu, možno vyvodiť (neuvádza z čoho), že medzi stranami bola v súvislosti s menovaním žalobkyne za konateľku žalovaného dojednaná konkludentná dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 1.7.1999. S takýmito protirečivými závermi sa odvolací súd nemohol stotožniť, nakoľko platne skončiť dohodou možno len existujúci pracovný pomer (najprv je potrebné uviesť kedy, ako a medzi akými stranami pracovný pomer vznikol, čo sú otázky o.i. podstatné i pre aplikáciu správneho ustanovenia správneho právneho predpisu v správnom znení). Dojednaniu konkludentnej dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 1.7.1999 stranami odporuje i záver uvedený súdom prvej inštancie v 80. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce /zákona č. 311/2001 Z.z./, a to, že je vykonávaná za mzdu, z ktorého dôvodu nemal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu pracovného pomeru medzi stranami sporu, odvolací súd opätovne uvádza, že skončiť dohodou možno len existujúci pracovný pomer, súd prvej inštancie naviac citoval § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení, z ktorého záver súdu (že závislá práca je práca vykonávaná...za mzdu) nevyplýva (viď 29. bod odôvodnenia) a tiež žiadnym spôsobom nezdôvodnil aplikáciu zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, účinného až od 1.4.2002, keď tvrdí, že k dojednaniu konkludentnej dohody o skončení pracovného pomeru stranami došlo už ku dňu 1.7.1999. Nebolo možné sa bez ďalšieho stotožniť ani so záverom súdu prvej inštancie, že v súvislosti s poberaním a výškou mzdy, ktorú mala žalobkyňa podľa jej tvrdení poberať titulom pracovného pomeru, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala skutočnosť, že nad rámec odmeny za výkon funkcie konateľa poberala aj mzdu a nepreukázala ani jej prípadnú výšku, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa na preukázanie svojho tvrdenia o poberaní mzdy a jej výšky predložila výplatné pásky (viď 22. bod odôvodnenia), ktoré dôkazy však súd prvej inštancie nevyhodnotil jednotlivo ani vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Predčasnými tak boli závery, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nespĺňal jeden zo základných znakov závislej práce, že neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia pracovného pomeru a žalobkyni nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania (strany sporu) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28.2.2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Podľa rozsudku NS SR z 26.11.1997, sp. zn. 5 Cdo 92/97 vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu nie je výkonom práce v pracovnom pomere; tento vzťah nemožno skončiť niektorým zo spôsobov uvedených v ust. § 42 ods. 1 Zákonníka práce. NS SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že pre aplikáciu ust. Zákonníka práce o skončení pracovného pomeru musí byť preukázané, že predtým došlo k uzavretiu pracovného pomeru a že medzi účastníkmi existuje pracovno - právny vzťah, že zamestnávateľ a zamestnanec uzavreli pracovný pomer, hoci aj konkludentne. V uvádzanom prípade takýto vzťah nevznikol, žalobca je spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá síce môže zamestnávať osoby v pracovnom pomere na administratívne práce, ktoré sú potrebné pre činnosť spoločnosti, ale pokiaľ takéto práce vykonáva niektorý z členov spoločnosti na základe dohody členov spoločnosti, treba takúto činnosť považovať za činnosť štatutárneho člena spoločnosti, ktorá vyplýva z dohody členov tejto spoločnosti. V takom prípade nemožno túto činnosť skončiť ako pracovný pomer, lebo takýto pracovno - právny vzťah nevznikol. Ďalej NS SR uviedol, že nemožno vylúčiť ani prípady, že niektorý zo spoločníkov a konateľov spoločnosti by vykonával administratívne práce spoločnosti ako zamestnanec, ale takýto zamestnanecký pomer musel by byť dohodnutý so všetkým náležitosťami, aby sa náplň práce zamestnanca a súčasne konateľa nezamieňala a aby bolo zrejmé, že došlo aj k uzavretiu pracovného pomeru a že činnosť spoločníka a tiež konateľa si vzájomne nekonkurujú. V uvádzanom prípade v dôsledku toho, že medzi žalobcom a žalovanou spoločnosťou nedošlo k vzniku pracovného pomeru, nebolo možné činnosť žalobcu ukončiť okamžitým zrušením pracovného pomeru a takýto úkon treba považovať za neplatný. Činnosť žalobcu bolo možné riešiť iba dohodou podľa ust. Obchodného zákonníka (§ 81 ods. 3). Súd prvej inštancie prišiel k záveru, že náplň práce ekonomickej námestníčky si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti. S takýmto jeho záverom sa odvolací súd nestotožňuje, nakoľko ako vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne jeho bodov 66. a 69., v ktorých súd prvej inštancie konkrétne cituje z náplne práce žalobkyne a uvádza tiež zákonom určené povinnosti konateľa, tieto si konkurovali iba čiastočne (por. Pracovnú náplň na č.l. 157 a § 135 Obchodného zákonníka). Z pracovnej náplne sa nepodáva, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je konateľ, by malo byť náplňou pracovného pomeru žalobkyne, preto z tohto dôvodu nemožno vylúčiť existenciu pracovného pomeru. Žalobkyňa tvrdila v spore, že do funkcie ekonomickej námestníčky bola vymenovaná právnym predchodcom žalovaného dňom 1.4.1996, predložila Menovací dekrét z 1.4.1996 (č.l. 79), v jej výpovedi na pojednávaní 8.3.2018 uviedla, že jej bol odovzdaný aj menovací dekrét do funkcie ekonomickej námestníčky z 1.3.1995 (č.l. 133). Podľa § 252 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, pracovné pomery, ktoré boli založené voľbou alebo vymenovaním podľa § 27 ods. 3 až 5 Zákonníka práce pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa považujú za pracovné pomery vzniknuté pracovnou zmluvou podľa tohto zákona. Zákonník práce platný do 31. marca 2002 umožňoval vznik pracovného pomeru voľbou, ako aj vymenovaním. Tento spôsob vzniku pracovného pomeru podľa teraz platnej právnej úpravy už nie je možný. Vzhľadom na to bolo treba upraviť pracovnoprávne vzťahy založené uvedeným spôsobom, a to tak, že pracovné pomery, ktoré boli založené voľbou alebo vymenovaním podľa § 27 ods. 3 až 5 Zákonníka práce (účinného do 31. marca 2002), sa od 1. apríla 2002 považujú za pracovné pomery vzniknuté pracovnou zmluvou podľa tohto zákona. To teda znamená, že doterajší obsah práv a povinností sa v týchto vzťahoch nemení, avšak u týchto osôb už neprichádza do úvahy ich odvolanie z funkcie alebo vzdanie sa funkcie. Súd prvej inštancie ostatne citované zákonné ustanovenie v predmetnej veci neaplikoval bez toho aby takýto postup akýmkoľvek spôsobom zdôvodnil. Menovací dekrét nevyhodnotil ako dôkaz jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Nezaoberal sa dostatočne ani genézou trvania pracovného pomeru žalobkyne (s právnymi predchodcami žalovaného) ku dňu vzniku žalovaného (dôvodnou bola námietka odvolateľky, že neskúmal dodatok k pracovnej zmluve z 2.5.1995 medzi Bytovým hospodárstvom, š.p. a žalobkyňou ako možný riadny dvojstranný právny úkon, len ho vyhodnotil ako snahu o konvalidáciu dvojstranného právneho úkonu medzi žalobkyňou a nonsubjektom /hoci ho uzatváral už štátny podnik/ a neskúmal menovací dekrét z 1.4.1996, ktorým bola žalobkyňa menovaná do vedúcej funkcie ekonomickej námestníčky a tiež jej námietka, že sa vôbec nevenoval a nedal odpoveď k právnemu nástupníctvu príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Piešťany po Bytovom hospodárstve, š.p. a k relevantným právnym úkonom medzi žalobkyňou a Bytovým hospodárstvom, š.p. a žalobkyňou a príspevkovou organizáciou Bytovým podnikom mesta Piešťany) a následne po jeho vzniku, ani jej pracovnou náplňou u žalovaného, tým či išlo o závislú prácu, keď aj v prípade ak by došlo k skončeniu jej pracovného pomeru, avšak preukázalo by sa následné vykonávanie pracovnej činnosti žalobkyňou pre žalovaného, bolo potrebné sa potom zaoberať tým, či išlo o tzv. faktický pracovný pomer (faktickú závislú prácu). Súd prvej inštancie nevenoval pozornosť ani otázke, či medzi stranami bola uzavretá manažérska resp. mandátna zmluva. V niektorých prípadoch sa v súvislosti s výkonom závislej činnosti uzatvárajú tzv. manažérske zmluvy. Pojem manažérska zmluva však pracovnoprávne predpisy nepoznajú. Ide o atypický zmluvný typ, spravidla kombináciu mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka a pracovnej zmluvy. V prípade, že taká manažérska zmluva obsahuje všetky náležitosti pracovnej zmluvy, založí pracovný pomer bez ohľadu na jej pomenovanie. Žiadnym spôsobom sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani so špecifickou námietkou žalobkyne o jej zjavnej diskriminácii. Vyššie konkrétne uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku a protirečivosť záverov súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP. Jedná sa o závažné procesné pochybenie. Z dôvodu, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje náležitá argumentácia, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Odvolateľke bolo znemožnené postupom súdu prvej inštancie, aby realizovala jej patriace procesné oprávnenia (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku č. 2 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, v jeho druhej vete), pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia sa odvolací súd už ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal. 10. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a posúdiť uplatnený nárok žalobkyne. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka (strany) na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu. 11. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania. 12. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)