Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/18/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201807 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:1017201807.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: K. F., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu: G. XX, XXX XX K., toho času : Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, so sídlom Mierové námestie 1, 019 01 Ilava, proti žalovanému: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava 15, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KaBA 15700/2017, ČRZ : 93569/2017 z 13. októbra 2017 takto r o z h o d o l : I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím číslo spisu: KaBA 15700/2017, ČRZ : 93569/2017 z 13. októbra 2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 327/2005 Z. z.“) žalobcovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci. 2. S odkazom na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. žalovaný poukázal na to, že úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch podmienok, a to : že sa nachádza v stave materiálnej núdze, že v prípade jeho sporu sa nejedná o zrejmú bezúspešnosť a že spor prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy, ak je možné ju vyčísliť v peniazoch. 3. Žalovaný z obsahu žiadosti uzavrel, že žalobca sa chce v občianskoprávnej veci domáhať nápravy podaním antidiskriminačnej žaloby, keď uviedol, že štát, ktorý ho roky zamestnáva prostredníctvom ZVJS nedodržuje zásadu rovnakého zaobchádzania, keď diskriminačne nastavil mzdové podmienky a diskriminačne nastavil normu spotreby práce. Tiež z podkladov, ktoré žalobca priložil k žiadosti mal žalovaný za to, že žiadateľ sa domnieva, že je zamestnancom Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj ako „ZVJS“) a má rovnaké práva a povinnosti ako zamestnanci v civilnom sektore a že sa nachádza v znevýhodnenom postavení aj v porovnaní s odsúdenými zaradenými do práce na pracoviskách s odlišnou pracovnou náplňou. 4. Vychádzajúc z čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1, § 2a ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 365/2004 Z. z.“ alebo „antidiskriminačný zákon“), § 42 ods. 2, § 45 ods. 10 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 475/2005 Z. z.“) a stanoviska Generálneho riaditeľstva ZVJS č. GR ZVJS-90-5/12-2017, pokiaľ ide nárok na minimálnu mzdu, žalovaný skonštatoval, že žiadateľ ako odsúdený zaradený do práce nemá rovnaké postavenie ako zamestnanec v pracovnoprávnom alebo obdobnom vzťahu a preto nie je možné aplikovať zásadu rovnosti vyjadrenú v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 5. Žalovaný ďalej argumentoval, že nižšie mzdové ohodnotenie žiadateľa je odôvodnené legitímnym cieľom, ktorým je zabezpečovanie základných životných potrieb žiadateľa z prostriedkov štátu, nakoľko subjekty pracujúce v civilnom sektore si hradia základné životné potreby prevažne z prostriedkov vyplatených zamestnávateľom. Preto nemožno porovnávať tieto dve skupiny z hľadiska diskriminácie, keďže nejde o rovnaké subjekty v rovnakých situáciách, ktoré by boli riešené odlišne dodajúc, že nemožno porovnávať odsúdených zaradených do práce na odlišných pracoviskách, keďže ide o iný druh a náročnosť vykonávanej práce. 6. S poukazom na uvedené žalovaný uzavrel, že napriek tomu, že centrum nemôže prejudikovať rozhodnutie súdu, má povinnosť konať hospodárne, pričom v právnej veci, s ktorou sa žiadateľ na centrum obrátil, nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. Preto žiadateľovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body) 7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej uviedol, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím. Poukázal na to, že viac rokov sa snaží poukázať na zlé nastavenie podmienok, za ktorých pracoval na pracovisku ručné šitie obuvi (RŠO), zaslal podnet na príslušný inšpektorát práce a ďalšie kontrolné orgány, aby tieto podmienky prešetrili a zaujali k námietkam stanovisko. Uviedol, že žiada kontrolný orgán, aby tieto námietky riešil, on ako laik nemá právne vedomosti spísať takúto žalobu a brániť sa proti celej rade štátnych zamestnancov, ktorí mu na jeho podnety dávajú vždy stanovisko o neopodstatnení jeho sťažností. 8. Uviedol, že aj pri odpracovaní predpísaných 180 hodín v pracovnom prostredí je primeraný zárobok na pracovisku ROŠ asi 80 euro, čo nezodpovedá vynaloženej fyzickej námahe na daný výkon práce a aj tí najlepší pracovníci nedokážu zarobiť viac ako polovicu minimálnej mzdy, ktorú stanovil štát. Mal za to, že tvrdenie GR ZVJS, že väzeň má zabezpečené základné životné podmienky, nezodpovedá reálnej skutočnosti, nakoľko si musí hradiť lieky tak ako v civilnom sektore, musí si zabezpečiť dennú dávku, ktorú nemá ani v polovičnej hodnote ako civilný zamestnanci. Poukázal na to, že väzeň je nútený si nakupovať jedlo a hygienické potreby za vyššie ceny ako v civile, telefonovať so svojou rodinou za 36 centov za min. a platiť poštovné a iné poplatky štátu v rovnakej výške ako obyvatelia Slovenskej republiky. Má za to, že nie je v inom postavení ako zamestnanec v civilnom sektore, okrem obmedzení slobody pohybu. 9. Poukázal na to, že keď chcel tieto veci dať prešetriť inšpektorátom práce, odkázali ho na Inšpekciu práce GR ZVJS. Neskôr dostal stanovisko GR-ZVJS 90-9/12. 2017, v ktorom mu bolo oznámené, že pracovisko č. 3 RŠO nie je pracoviskom zboru, tak sa väznice stali zamestnávateľmi aj kontrolórmi tejto práce a ich podmienok, podpisujú zmluvy so zadávateľmi práce nevýhodné pre odsúdených pracovníkov a spravili z väzňov moderných otrokov 21. storočia. On ako právny laik nemá možnosť sa brániť proti takýmto praktikám zo strany štátu, roky sa snažil upozorňovať rôzne orgány na daný stav veci, pričom stále bol len ubezpečovaný o zákonnosti jeho zamestnávania a práva väzenskej správy držať ho v tomto postavení. Posledná skutočnosť, s ktorou je aktuálne konfrontovaný je, že vedúci pracoviska RŠO v Ilave, navrhol jeho disciplinárne potrestanie za odmietnutie vykonať prácu, ktorá nie je v pracovnom postupe a ktorú aj zadávateľ práce deklaruje, že nie je potrebná. Pri vykonávaní šitia topánok sa jedná o prepichovanie zvrškov pred samotným ušitím topánky, pričom bez tejto pracovnej operácie sa topánka ušiť nedá a on je platený len za ušitie topánky. Všetci zainteresovaní o tomto vedia, no vyhýbajú sa daný stav riešiť a vlastne ich nepriamo aj vydierajú tým spôsobom, ak si na danej topánke vopred a zadarmo neprepichne okolo 70 dierok, topánku nemôže ušiť a bez pracovného výkonu je aj disciplinárne potrestaný. 10. Žalobca ďalej uviedol, že v polovici októbra 2017 zmenil pracovisko na Leoni Slovakia, kde mu dali skladať elektrické káble pre automobilový priemysel. Podpísal tlačivo, že bude platený podľa nariadenia vlády SR platného od 1.1.2017. V ňom bola stanovená hodinová mzda 84 centov za jednu hodinu a 145 euro za odpracovaný mesiac. Práca ktorá mu bola pridelená je však znormovaná tak, že za poskladaných 100 ks zväzku MP-13 zaplatia 2,50 euro, spraviť však 100 ks trvá okolo 5 hodín, tak to vychádza na 50 centov za hodinu intenzívnej práce, pričom vedúcim pracoviska mu bolo povedané, že normy práce aj ceny sú prebrané z civilného sektora, aký používa automobilový priemysel v SR, ale doklad nepredložili. Mal za to, že sa znova nedodržiava nariadenie vlády, ktoré by malo byť právne záväzné pre väzenskú správu, no v realite nie je a inú prácu mu nechcú dať. Preto nevie, ako sa môže brániť proti týmto praktikám, ak mu nechce v tom CPP pomôcť a právneho zástupcu si nemôže v jeho hmotnej núdzi dovoliť. Uviedol, že jeho príjem je 20-30 euro a rodina mu každý mesiac finančne pomáha rovnakou čiastkou, aby som si mohol zaobstarať hygienické potreby, zaplatiť poštové služby a prilepšiť si k strave, ktorá je vo výške okolo 2 eurá na celý deň aj s pracovným prídavkom 0,50 centov na deň. 11. S poukazom na uvedené preto požiadal krajský súd, aby posúdil námietky, ktoré predložil CPP v dokumentácii a pomohol mu riešiť súdnou cestou daný stav dodajúc, že všetky jeho pokusy za posledných viac ako 10 rokov riešiť tento stav s kontrolnými orgánmi boli bezúspešné. Požiadal krajský súd, aby zvážil jeho situáciu a umožnil mu ako občanovi Slovenskej republiky pracujúcemu vo výkone trestu sa právne brániť proti praktikám, ktoré na ňom aplikuje väzenská správa majúc za to, že len odborník na pracovné právo dokáže správne predložiť argumenty, ktoré budú mať rovnakú váhu pred súdom proti argumentom, ktoré používa GR-ZVJS a jej kontrolná zložka, ktorá sama seba kontroluje aj v rámci rezortu spravodlivosti. Záverom zvýraznil, že aj Ústava SR mu garantuje právo na právneho zástupcu v spore so štátnymi orgánmi, do ktorého sa dostal z dôvodu jeho obmedzenia na slobode od roku 1990. 12. Na základe uznesenia správneho súdu č. k. 14S/18/2018-18 zo 17. mája 2018, ktorým bol žalobca vyzvaný na odstránenia vád podania žalobca žalobu doplnil. Uviedol, že sa domáha, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a preskúmal dôvody, pre ktoré mu bola právna pomoc zamietnutá. 13. Uviedol, že celú problematiku zamestnávania odsúdených má naštudovanú a vie poukázať na nevýhodné zmluvy, čo vytvára väzenská správa s potencionálnymi aj terajšími dodávateľmi prác. Všetky sú zmluvy o dielo. Nikto v tomto štáte to nechce riešiť, nakoľko sa práca vo väzení kontroluje vlastnými kontrolnými orgánmi, teda de facto kontrolujú sami seba cez inšpekciu ZVJS. Do budúcnosti jeho ako väzňa sociálne posúva stále nižšie pod hranicu chudoby a pritom jeho produktívny vek sa končí o zhruba 4 roky. 14. Ešte uviedol, že pravdepodobne je momentálne najdlhšie zamestnaný odsúdený na doživotný trest, nakoľko jeho výkon trestu začal v septembri 1990, za posledný rok 2017 v ÚVTOS Ilava dosiahol zárobok v hrubom 1007,94 eura, do mája 2018 623,37 euro. 15. Navrhol, aby správny súd predvolal ombudsmanku SR, ktorá má jeho podnet ohľadom zamestnávania odsúdených, ktorý je vedený pod č. 2084/2018/308. 16. Záverom požiadal správny súd o nariadenie pojednávania. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného 17. Žalovaný nesúhlasil s vyjadreniami žalobcu a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal najmä na to, že zákon č. 327/2005 Z. z. mu ustanovením § 8 zveril právomoc aplikovať správnu úvahu pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, pričom rozsah tohto posúdenia patrí do jeho kompetencie a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Ďalej poukázal aj na to, že ustanovenie § 8 citovaného zákona iba demonštratívne vymedzuje pojem zrejmej bezúspešnosti sporu, čo znamená, že môže prihliadať aj na ďalšie skutočnosti a okolnosti, ktoré vyplynú z konkrétneho prípadu s tým, že je povinný skúmať všetky tri podmienky priznania nároku na poskytovanie právnej pomoci podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., ktoré musia byť splnené kumulatívne. 18. Poukázal ďalej na to, že žalobca požiadal o poskytnutie právnej pomoci do konania vo veci podania antidiskriminačnej žaloby voči Slovenskej republike z dôvodu, že s ním, ako odsúdeným nie je zaobchádzané rovnako ako s osobami, ktoré nevykonávajú trest odňatia slobody, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na dôvody, z ktorých je možné podať antidiskriminačnú žalobu, avšak v prípade žalobcu nešlo ani o jeden z týchto prípadov. Ďalej pripomenul, že žalobca uviedol, že chce podať pracovno-právnu žalobu, avšak z ustanovení zákona č. 475/2005 Z. z., na ktoré poukázal v napadnutom rozhodnutí jasne vyplýva, že odsúdenému zaradením do práce nevzniká pracovný pomer a tiež, že odsúdený nemá nárok na minimálnu mzdu. 19. Záverom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2012, v ktorom najvyšší súd uviedol, že Centrum právnej pomoci má právo „eliminovať“ zjavne neodôvodnené návrhy prostredníctvom negatívnych rozhodnutí o nároku na poskytovanie právnej pomoci, a to za účelom odbremenenia súdov. 20. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že súhlasí s tým, aby správny súd vec prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. 21. Žalobca v replike (vyjadrenie vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe) uviedol, že ako občan Slovenskej republiky má právo na spravodlivý proces pred súdnymi orgánmi štátu. Má za to, že zamestnávateľ ZVJS má svoje povinnosti, ktoré nedodržiava a rovnako nedodržiava pracovné zmluvy s tým, že dozorné orgány ZVJS to nemajú záujem riešiť. Tiež uviedol, že dozorový prokurátor JUDr. Nociar z Krajskej prokuratúry Trnava osobne videl porušenie pracovného postupu opakovane, viackrát v rokoch 2015-2016, no písomne to vyhodnotil ako neopodstatnené (11.06.2017). Tiež tvrdil, že odmietli priznať znalca - odborníka na obuvníctvo, aby vysvetlil pracovný postup a tiež, že inšpekcia práce sa odmietla zaoberať podnetom, čo im predložil 20. februára 2017 z dôvodu, že ZVJS kontroluje zamestnávateľ GR ZVJS. Namietal nedodržovanie nariadenia vlády SR č. 506/2008 Z. z. (správne malo byť uvedené nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z. z.) o výške pracovnej odmeny na príslušný rok a v tejto súvislosti diskrimináciu, nakoľko prácu ktorú vykonáva robí zamestnanec s rovnakým pracovným vzdelaním a kvalifikáciou za dvoj a trojnásobok vyššiu pracovnú tarifu ako on, pri rovnakom úkolovom fyzickom nasadení a vykonanej námahe. 22. S poukazom na uvedené navrhol krajskému súdu, aby mu priznal nárok na poskytnutie právnej pomoci, aby mohol svoje tvrdenia predložiť na posúdenie súdu, ktorý je jediný oprávnený posúdiť tento diskriminačný stav a nariadiť zmenu, ktorá sa nerieši od roku 1998. 23. Na záver repliky uviedol, že súhlasí, aby správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania. 24. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril. IV. Relevantná právna úprava 25. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. 26. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. 27. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. 29. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. 30. Podľa § 42 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. odsúdený sa zaraďuje do práce v súlade s účelom výkonu trestu; pritom sa prihliada na zdravotný stav, využitie pracovnej kvalifikácie a plnenie cieľov programu zaobchádzania. 31. Podľa § 42 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. zaradenie odsúdeného do práce je osobitný vzťah medzi ústavom a odsúdeným, ktorým nevzniká pracovný pomer ani iný obdobný pracovnoprávny vzťah. Zaradenie odsúdeného do práce môže ústav skončiť kedykoľvek, a to aj bez uvedenia dôvodu. Ústav si voči odsúdenému zaradenému do práce plní povinnosti zamestnávateľa. Na zaraďovanie do práce odsúdených sa primerane použijú ustanovenia § 85, § 85a, § 93 až 95, § 97, § 98, § 133 ods. 1 a 2, § 147, § 148, § 174, § 175, § 176 a § 193 až 198 Zákonníka práce. 32. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. odsúdenému patrí pracovná odmena podľa druhu vykonávanej práce, odpracovaného času alebo normy spotreby práce; za čas, keď odsúdený nepracoval, mu nepatrí náhrada pracovnej odmeny. Výšku pracovnej odmeny a podmienky jej poskytovania ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 33. Podľa § 45 ods. 10 zákona č. 475/2005 Z. z. odsúdenému nevzniká nárok na minimálnu mzdu podľa osobitného predpisu. 34. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z. z. o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania obvineným a odsúdeným v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „nariadenie vlády č. 384/2006 Z. z.“) riaditeľ ústavu na výkon väzby, riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody, riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a riaditeľ nemocnice pre obvinených a odsúdených (ďalej len "riaditeľ ústavu") zaradí obvineného alebo odsúdeného do pracovnej triedy podľa druhu vykonávanej práce v súlade s charakteristikami pracovných tried uvedených v prílohe č. 1, miery zložitosti, kvalifikačných predpokladov, zodpovednosti a namáhavosti práce podľa katalógu pracovných činností uvedených v prílohe č. 2 a určí obvinenému alebo odsúdenému pracovnú tarifu podľa počtu rokov započítanej praxe uvedeného v prílohe č. 3. 35. Podľa § 3 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z. z. na účely odmeňovania obvineného a odsúdeného zaradeného do práce sa ustanovujú štyri pracovné triedy a tri pracovné stupne podľa započítanej praxe. Výška pracovných taríf v jednotlivých pracovných triedach a stupňoch sa uvádza v prílohách č. 3 a 4. 36. Podľa § 3 ods. 3 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z. z. výška pracovných taríf uvedených v prílohách č. 3 a 4 sa upraví vždy k 1. januáru príslušného kalendárneho roka, ak bude výška minimálnej mzdy v tomto roku zvýšená podľa osobitného zákona. Upravená výška mesačných pracovných taríf v prílohe č. 3 sa rovná súčinu výšky platných pracovných taríf a koeficientu nárastu minimálnej mzdy po zaokrúhlení na najbližších desať eurocentov smerom nahor. Koeficient nárastu minimálnej mzdy sa vypočíta ako podiel výšky ustanovenej minimálnej mzdy a výšky minimálnej mzdy ustanovenej v roku, ktorý mu predchádzal; zaokrúhľuje sa s presnosťou na dve desatinné miesta. 37. Podľa § 4 ods. 1 nariadenia vlády č. 384/2006 Z. z. za vykonanú prácu patrí obvinenému a odsúdenému pracovná odmena podľa pracovnej tarify uvedenej v prílohe č. 3. 38. Podľa § 4 ods. 2 nariadenia vlády č. 384/2006 Z. z. ak obvinený alebo odsúdený vlastným zavinením nesplnil normu spotreby práce, jeho pracovná odmena sa primerane zníži. V. Konanie pred správnym súdom, právne posúdenie veci správnym súdom 39. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania (žalobca v replike výslovne uviedol, že súhlasí s tým, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania) a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 40. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 11. augusta 2017 doručil žalovanému žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, z ktorej vyplýva, že žalobca žiadal právnu pomoc za účelom spísania pracovno-právnej diskriminačnej občiansko-právnej žaloby proti štátu, ktorý ho roky zamestnáva prostredníctvom ZVJS, pričom nedodržuje zásadu rovnakého zaobchádzania, diskriminačne nastavil mzdové podmienky, diskriminačne nastavil normu spotreby práce, porušil medzinárodné dohovory aj Ústavu SR, zle nastavil kategorizáciu výkonu práce atď. K žiadosti predložil upovedomenie Krajskej prokuratúry Trnava č. 3Kn 40/17/2200-6 z 26. júna 2017, sťažnosť na vybavenie podnetu adresovanú generálnemu prokurátorovi SR JUDr. Jaromírovi Čižnárovi, obsah podnetu z 19. apríla 2017, odpoveď Generálneho riaditeľstva ZVJS z 3. júla 2017 a z 15. mája 2017, odvolanie proti vybaveniu podnetu zo 7. júna 2017, podnet podaný Inšpektorátu práce Trnava z 20. februára 2017, oznámenie Inšpektorátu práce Trnava z 1. marca 2017, podnet podaný na „Inšpekciu práce“ GR ZVJS“ z 18. apríla 2017. 41. Žalovaný rozhodnutím z 5. septembra 2017 postupom podľa § 29 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) v spojení s § 25 zákona č. 327/2005 Z. z. prerušil správne konanie a vyzval žalobcu, aby v lehote do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia odstránil nedostatky podania z 11. augusta 2017, konkrétne, aby doplnil rodné číslo v časti A. 1 žiadosti o poskytnutie právnej pomoci. Súčasne žalovaný upozornil žalobcu, že je potrebné k právnej stránke veci uviesť dôvod, na základe ktorého malo dôjsť k nerovnakému zaobchádzaniu, napr. pohlavie, náboženské vyznania alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia. K príjmovej situácii uviedol, že je potrebné predložil potvrdenie o výške zárobku v mesiaci január 2017 a potvrdenie, príp. čestné vyhlásenie o došlých finančných prostriedkoch v mesiaci august 2017. 42. Žalobca v dodatku svojho podania zo 14. septembra 2017 k právnej stránke za dôvod nerovnakého zaobchádzania uviedol skutočnosť, že niekoľko rokov poukazuje na to, že firma platí svojich zamestnancov za tú istú vykonávanú prácu rozdielnym spôsobom, keď svojich pracovníkov platí podľa zákona platného v Slovenskej republike, kde úkolový pracovník dostáva za vykonanú prácu najmenej minimálnu mzdu, pričom firma nemá výnimku od Ministerstva hospodárstva SR, ktorú skutočnosť potvrdila dňa 14.7.2016. Za tú istú prácu vykonávanú vo väzniciach cestou GR ZVJS platí len 1,3 centa za artikel, ktorý vyrába vo svojej firme. Teda diskriminácia je v rozdielnom finančnom ohodnotení za prácu rovnakého druhu oproti civilnému sektoru, pritom väzeň - šič obuvi musí vyvinúť rovnakú námahu ako civilný zamestnanec na ušitie rovnakého artiklu obuvi, ale za tretinovú cenu, často aj menšiu. Tým väzeň odvádza aj nižšie odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne a tak do budúcnosti bude väzeň diskriminovaný pri výpočte dôchodku. 43. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom nepriznania nároku na poskytovanie právnej pomoci bola skutočnosť, že v prípade žalobcu nebolo možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 8 zákona č. 327/2005 Z. z.). 44. Vo vzťahu k ustanoveniu § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. je potrebné si uvedomiť, že toto ustanovenie nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí žalovaný pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v ňom výslovne uvedené, sa má podľa názoru správneho súdu prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii žalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom je potrebné zvýrazniť, že pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu nejde o rozhodovanie o veci samej. Toto prináleží výlučne až konajúcemu súdu. Žalovaný však musí vyhodnotiť, či je žiadateľ schopný aspoň označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, s čím pochopiteľne súvisí aj samotné posúdenie, či má nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana, oporu v konkrétnom právnom predpise. 45. K otázke posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu žalovaným zaujal svoje stanovisko aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a to v rozhodnutí sp. zn. 6Sžo 36/2011 z 22. augusta 2011, ktoré prešlo aj samotnou kontrolou ústavnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 253/2013 z 25. apríla 2013. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí prisvedčil argumentácii žalovaného v tom, že „...za správny nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len na tvrdení žiadateľa s tým, že potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť svojho nároku. Takýto postup by totiž znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov založených na tvrdení žalobcov, ktoré nevie preukázať.“ Tiež sa najvyšší súd stotožnil s názorom žalovaného, že „...za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon č. 327/2005 Z. z. citovaným ustanovením § 8 mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku.“ 46. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 253/2013 z 25. apríla 2013 k posudzovaniu zrejmej bezúspešnosti sporu uviedol, že „...toto je len posúdením splnenia jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovení tohto osobitného právneho predpisu, ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná.“ Ústavný súd SR záverom svojho rozhodnutia poukázal tiež na to, že sťažovateľ mal zachované právo zvoliť si sám právneho zástupcu mimo inštitútu právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci a preto mu nebolo v žiadnom ohľade zabránené hájiť svoje záujmy v konaní vo veci samej. 47. V danom konkrétnom prípade žalobca odôvodňoval svoje diskriminačné postavenie v porovnaní s „civilnými zamestnancami“ práve v rozdielnom finančnom ohodnotení za vykonanú prácu rovnakého druhu, keď tvrdil, že väzeň musí vyvinúť rovnakú námahu ako civilný zamestnanec na ušitie rovnakého druhu artiklu obuvi, pričom dostane tretinovú odmenu a často aj odmenu nižšiu s tým, že odmeňovanie väzňov má následne vplyv aj na sociálne a zdravotné poistenie. 48. Správny súd si dovolí upriamiť pozornosť žalobcu na dve zásadné ustanovenia zákona č. 475/2005 Z. z., ktoré odôvodňujú záver žalovaného, že v jeho prípade nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Konkrétne ide o ustanovenie § 42 ods. 2 a § 45 ods. 10. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. zaradením odsúdeného do práce nevzniká medzi odsúdeným a ústavom pracovnoprávny vzťah ani iný obdobný právny vzťah. Uvedené ustanovenie v spojení s § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. znamená, že keďže medzi odsúdeným zaradeným do práce a ústavom je osobitný vzťah, ktorý ale nemá povahu pracovného pomeru ani iného obdobného pracovnoprávneho vzťahu, nemožno posudzovať dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania so zamestnancami v pracovnoprávnych a iných obdobných vzťahoch v rámci „civilného sektora“. Rovnako pokiaľ ide o nosný dôvod „diskriminácie“ žalobcu v podobe nerovnakého „diskriminačného“ finančného ohodnotenia za vykonanú prácu, správny súd odkazuje na ustanovenie § 45 ods. 10 zákona č. 475/2005 Z. z., v zmysle ktorého, odsúdenému nevzniká nárok na minimálnu mzdu. Preto žalobca nemôže byť v porovnaní so zamestnancami, ktorí majú nárok na minimálnu mzdu v diskriminačnom postavení. Výšku pracovnej odmeny upravuje nariadenie vlády č. 384/2006 Z. z., pričom jej výška sa upravuje vždy k 1. januáru príslušného kalendárneho roka, za podmienky, že výška minimálnej mzdy bude zvýšená podľa osobitného zákona. Naposledy bola výška pracovnej odmeny upravená nariadením vlády SR č. 415/2018 Z. z. 49. Správny súd záverom dodáva, že dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu, vykonáva prokuratúra, resp. prokurátori (§ 4 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 18 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), teda patrí do pôsobnosti prokuratúry preveriť dodržiavanie zákonov vrátane posúdenia zákonnosti aplikácie nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z. z. 50. Rovnako je záverom potrebné dodať, že žalobcovi nie je na základe negatívneho rozhodnutia žalovaného zabránené k prístupu k všeobecnému súdu. Preto pokiaľ žalobca bude trvať na tom, že je ako odsúdený v diskriminovanom postavení v porovnaní so zamestnancami v „civilnom sektore“, nič mu nebráni obrátiť sa na príslušný súd so žalobou, pričom je tiež potrebné zvýrazniť, že antidiskriminačný spor patrí, podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, medzi spory s ochranou slabšej strany (§§ 290 až 323 CSP). Antidiskriminačné spory sú upravené v § 307 a nasl. CSP, pričom pre tieto spory je typická prejednacia zásada a platí tzv. princíp formálnej pravdy, čo konkrétne znamená, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca nenavrhol, ale za podmienky, že je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 51. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že v danom prípade nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, čo má za následok nesplnenie jednej z troch zákonných podmienok na priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci. Preto pokiaľ žalovaný podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. nepriznal žalobcovi nárok na poskytovanie právnej pomoci, rozhodol vecne správne. Správny súd preto žalobu, postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku, ako nedôvodnú zamietol. 52. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko žalovanému v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží. 53. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).