Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/61/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317200319 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2317200319.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XXX, C. M., proti žalovanému: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, 821 08 Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., so sídlom Ružinovská 42, 821 01 Bratislava, o neplatnosť právneho úkonu a iné, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 10. októbra 2017, č.k. 26 Csp/6/2017-59 v časti o náhrade trov konania (výrok II.), takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokovou vetou I. konanie zastavil a výrokovou vetou II. priznal žalovanému 100% náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. 2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, 2, 3, § 146 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 CSP, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu späť a preto súd konanie zastavil. O trovách konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že žalobca zavinil, že konanie sa muselo zastaviť a preto má úspešný žalovaný právo na náhradu trov konania vo výške 100%. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa a to v časti výroku o náhrade trov konania, nakoľko ho považuje za nedôvodný. Podaním zo dňa 27.09.2017 zobrala svoj žalobný návrh späť z dôvodu nesplnenia procesných podmienok pre konanie, keďže v žalobe ako žalovanú stranu označila organizačnú zložku zahraničnej právnickej osoby, ktorá nedisponuje právnou subjektivitou a teda žaloba smerovala proti subjektu, ktorý nemá procesnú subjektivitu. Uviedla, že žalovanú stranu označila ako organizačnú zložku zahraničnej právnickej osoby - zahraničnej banky, ktorá sa obligatórne zapisuje do obchodného registra, avšak tento zápis nie je spojený so vznikom právnej subjektivity, čo však ako neprávnik ani len netušila. V tomto prípade žalovaný od začiatku, ako dostal žalobný návrh vedel, že sú v konaní pasívne vecne legitimovaní a napriek tomu o tom neinformoval hneď na začiatku konania, kedy by trovy právneho zastúpenia boli minimálne, ale čakali až pokiaľ príde na to sama a preto žiada trovy právneho zastúpenia zamietnuť, nakoľko mali vedomosť o tom, že ďalším procesným postupom trovy narastajú a ona ako priemerný spotrebiteľ o tom nemá žiadnu vedomosť. Na základe uvedeného preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. K odvolaniu žalobkyne zaslal písomné vyjadrenie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1, § 60, § 62 CSP uviedol, že súd skúma, resp. by mal skúmať existenciu procesných podmienok ex offo bez potreby aktívneho úkonu sporovej strany. K zastaveniu konania malo dôjsť podľa žalovaného ex offo, avšak napriek tomu súd v predmetnej právnej veci konal výzvou zo dňa 03.02.2017, vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe, v dôsledku čoho žalovaný nie z vlastného zavinenia musel vynaložiť náklady spojené s obranou žalovaného v súdnom spore. Preto námietky žalobkyne, že žalovaný neinformoval o nedostatku procesných podmienok, nie sú správne. Taktiež nesúhlasí s názorom žalobkyne, že žalovaný ako strana sporu účelovo navyšoval trovy právneho zastúpenia, pretože takýto záver žalobkyne neobstojí, je neprimeraný, bez reálneho základu. Žalovaný si zároveň uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 92,65 eur. V súlade so zásadou procesného zavinenia, vynaložené trovy konania a trovy právneho zastúpenia musí znášať žalobkyňa v prospech žalovaného a preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Ak by žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania a trov právneho zastúpenia, došlo by k porušeniu jeho práva na efektívne bránenie práva. 5. K vyjadreniu žalovaného zaslala písomné vyjadrenie žalobkyňa (podanie zo dňa 08.08.2018) v ktorom uviedla, že je fyzická osoba - podnikateľ, má pekáreň, avšak táto dokáže pokryť sotva jej náklady na prevádzku a taktiež má dve maloleté deti a manžela, ktorého príjem je vo výške minimálnej mzdy a aj z tohto mu robí zamestnávateľ zrážky pre exekútora. Pri priznaní trov strane sporu, ktorá je v konaní úspešná, môže súd prihliadnuť na skutočnosti osobitného zreteľa a to hlavne v miere majetkovej a sociálnej. Do veľkých problémov sa dostali nie vlastnou vinou, snažili sa ich riešiť aj prostredníctvom súdu, avšak nemali peniaze na advokáta, preto sa snažili vyriešiť to ako laici. V prípade, ak súd trovy žalovanému prizná, bude to mať neblahý dopad na ňu a na celú jej rodinu, doslova priam likvidačný. Nevlastní žiaden majetok a bývajú v prenajatom byte, preto žiada, aby odvolací súd jej návrhu vyhovel. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je nevyhnutné v napadnutej časti o náhrade trov konania (výrok II.) zrušiť a vec mu v tejto časti vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha určenia, že zmluva o úvere č. 42601019209100 zo dňa 14.12.2000 je bezúročná a bez poplatkov, ďalej sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej titulom bezdôvodného obohatenia sumu 3.405,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 06.01.2017 do zaplatenia, určenia, že zmluva o úvere č. 42601019209100 zo dňa 14.12.2000 je neplatná a taktiež uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur. 8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobkyne posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, ktorým súd priznal žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. 9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil len strohým odkazom na § 256 ods. 1 CSP a konštatovaním, že „žalobca zavinil, že konanie sa muselo zastaviť a preto má úspešný žalovaný právo na náhradu trov konania vo výške 100%“. 10. Žalovaná v odvolaní namietala, že žalobu podala ako neprávnik a spotrebiteľ a je toho názoru, že žalovaný mal súdu oznámiť skutočnosť, že žalobkyňou označený žalovaný nemá právnu subjektivitu a tak by nevznikli trovy konania. Ďalej poukázala na svoje finančné a majetkové problémy v rodine a žiadala, aby aj tieto skutočnosti súd zohľadnil pri rozhodovaní o náhrade trov konania, nakoľko priznanie tejto náhrady bude mať pre ňu a jej rodinu likvidačné dôsledky. 11. V zmysle § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 12. Citované ustanovenia § 256 ods. 1 o náhrade trov konania Civilného sporového poriadku platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. K zastaveniu konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý sa nepodarilo odstrániť. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. 13. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku je súd povinný vždy skúmať, či niektorá zo strán zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, je potrebné vychádzať z porovnania toho, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal (podľa petitu) a dôvodom späťvzatia žaloby. Ak bolo dôvodom späťvzatia žaloby podanej dôvodne, správanie žalovaného v súlade so žalobnou požiadavkou žalobcu, je nevyhnutným dospieť k záveru, že žalovaný zastavenie konania zavinil. Pri riešení otázky, či strana zavinila, že konanie sa muselo zastaviť, sa vychádza výlučne z procesného hľadiska, keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva a zo zreteľom na procesný výsledok. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie. 14. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že o náhrade o trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku vychádzajúc z procesného zavinenia žalobkyne, ktorá nevzala podanú žalobu späť pre správanie sa žalovaného, je jeho rozhodnutie v tomto smere správnym. Ak teda nebol daný dôvod na aplikáciu zásady procesnej zodpovednosti žalovaného za zavinenie, platí, že zavinenie zastavenia konania možno pričítať žalobkyni v dôsledku jej späťvzatia žaloby, ktorú žalobu vzala žalobkyňa v celom rozsahu späť z dôvodu nezodpovedajúcemu správaniu sa žalovaného v súlade s jej žalobnou požiadavkou. 15. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalobkyne, v ktorej žiadala nepriznať žalovanému náhradu trov konania z dôvodu svojej zlej sociálnej situácie a starostlivosti o dve maloleté deti a v danom prípade dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania pochybil ak sám ex offo neskúmal, či v tomto konaní nie sú splnené zákonné podmienky pre postup podľa § 257 CSP. 16. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. 17. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07 <., či I. ÚS 303/12 <.), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000 <.. 18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 5. 4. 2017, I.ÚS 187/2017, v ktorom sa konštatuje: ,,Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v § 143 OSP. <. Z uvedeného vyplýva, že CSP už nepozná možnosť priznania náhrady trov konania neúspešnému žalovanému, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie žaloby. Podľa novej úpravy jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania je vyjadrená v § 257 CSP <. (v zásade obdobná úprava ako pôvodná úprava v § 150 ods. 1 OSP <.), pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis verbis vyjadrená požiadavka výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zároveň je podstatnou aj okolnosť, že úpravu predtým obsiahnutú v § 150 ods. 1 OSP <. a teraz v § 257 CSP <. nebolo a nie je možné zamieňať s prípadmi zamýšľanými v ustanovení § 143 OSP. <.“ 19. Vzhľadom na uvedené, tak jediným zákonným postupom ako procesne úspešnej strane resp. strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, nepriznať náhradu trov konania, je ex offo skúmanie existencie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP t.j. dôvodov hodných osobitného zreteľa. 20. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho «nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. 21. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). 22. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický, odporujúci obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. 23. Aj vzhľadom na vyššie citovaný nález ústavného súdu je zjavné, že ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Taktiež je potrebné konštatovať, že naprávanie tohto opomenutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom by bolo v skutočnosti nahrádzaním činnosti súdu prvej inštancie, čo by v skutočnosti malo za následok aj porušenie ďalšieho práva účastníkov konania na prieskum správnosti inak riadne odôvodneného rozhodnutia súdu aspoň na základe jedného (či už riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku). 24. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (por. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012). 25. Keďže súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania neskúmal otázku aplikácie ust. § 257 CSP, dopustil sa nesprávneho procesného postupu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť súdu prvej inštancie, zohľadniac pritom i aktuálnu právnu úpravu rozhodovania o trovách konania v zmysle § 262 C.s.p., keď odvolaciemu súdu už neprináleží rozhodovať o výške náhrady trov konania. 26. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 27. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 29. Úlohou súdu po vrátení veci, bude zistiť a vyhodnotiť skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania sporových strán a to z hľadiska vyššie uvedených zákonných kritérií, posúdiac pritom prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 C.s.p. odôvodniť. 30. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).