Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/130/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116209000 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116209000.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ Gabriela s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanej: H. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, M., o zaplatenie 132,90 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 22C/107/2016 - 54 zo dňa 15. novembra 2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len ZoSÚ), § 52 ods. 1, 3 a 4 , § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a § 497 a § 502 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) vecne odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 12.12.2014 úverovú zmluvu č. 4412068878, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej účelový úver na nákup nábytku vo výške 160 eur, s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou vo výške 24,29% ročne, RPMN 27,50% a priemernou hodnotou RPMN vo výške 36,30%. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť uvedený úver v celkovej výške 189,45 eura v 15 mesačných splátkach vo výške 12,63 eura, pričom prvá splátka bola splatná dňa 12.1.2015, nasledujúce splátky boli splatné vždy do 30. dňa v kalendárnom mesiaci, termín konečnej splatnosti úveru bol 30.3.2016. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy sú úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. - DUO. Z predloženého výpisu čerpania, splátok a úhrad vyplýva, že žalovaná čerpala sumu úveru celkom 160 eur, pričom zaplatila sumu celkom 173,26 eura. Listom zo dňa 29.12.2015 oznámil žalobca žalovanej, že voči nej eviduje celkovú pohľadávku vo výške 132,90 eura a vyzval ju na zaplatenie dlžnej sumy do 15 dní od odoslania výzvy. Podľa pripojenej kópie poštového podacieho hárku bola výzva žalovanej zaslaná dňa 30.12.2015, opakovane dňa 17.3.2016. Úverová zmluva č. 4412068878 zo dňa 12.12.2014 je z pohľadu právnej kvalifikácie zmluvou uzavretou v zmysle § 497 a nasl. ObZ a zároveň je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 OZ. Právny vzťah medzi stranami založený úverovou zmluvou je nevyhnutné posudzovať aj podľa ZoSÚ bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 6 písm. d) ObZ v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu). Sporové strany uzavreli úverovú zmluvu, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ. Zmluva o úvere uzatvorená medzi sporovými stranami však neobsahuje v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a ďalej neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanej považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu, za bezúročný a bez poplatkov. Údaj o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov presne v tomto členení, je základnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve sa uvádza len výška splátky 12,63 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky v členení na istinu, úrok a poplatky. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval nároky, na ktoré nemá právo. Účelom náležitostí ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a síce doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie vyžaduje presnú špecifikáciu, či je zmluva uzatvorená na dobu neurčitú, alebo na dobu určitú, v tom prípade je potrebné uviesť presnú dobu trvania zmluvy. Je pritom nevyhnutné, aby údaj o dobe trvania zmluvy bol uvedený priamo v samotnej spotrebiteľskej zmluve, teda na listine na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom dotknuté ustanovenie rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Údaj o dobe trvania zmluvy je v danom prípade uvedený iba v § 1 Hlavy 6 úverových podmienok teda rozhodne nebol individuálne dojednaný, nakoľko úverové podmienky nie sú žalovanou podpísané a žalobca nepreukázal, že žalovaná súhlasila a bola oboznámená s dobou trvania zmluvy uvedenou v úverových podmienkach. Vyššie uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami neobsahuje, ide pritom o absenciu podstatných náležitostí zmluvy podľa ZoSÚ. V danom prípade žalobca, napriek tomu, že ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno nepreukázal, že zmluva obsahovala údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, presne v tomto členení a údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto je potrebné predmetný spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu, považovať za bezúročný a bez poplatkov. Veriteľ by tak mal nárok iba na vrátenie nezaplatenej časti poskytnutých peňažných prostriedkov (160 eur), nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, ako ani iných poplatkov za úver. Keďže žalovaná zaplatila z poskytnutého (vyplateného) úveru vo výške 160 eur sumu 173,26 eura, teda žalobcovi zaplatila viac, ako bol jeho oprávnený nárok, tento už z predmetnej úverovej zmluvy nemal voči žalovanej žiadnu pohľadávku, preto súd žalobu žalobcu na zaplatenie sumy 132,90 spolu s úrokom z omeškania, ktorý bol rovnako uplatnený nedôvodne, zamietol. 2. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). V konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli. Súd v súlade s čl. 17 základných princípov CSP rozhodol priamo tak, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva, pretože rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku žalovanej na náhradu trov konania a až po právoplatnosti tohto rozsudku o výške náhrady trov konania žalovanej, ktorej žiadne trovy nevznikli, by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. 3. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Jednou z obsahových náležitosti, ktoré musí zmluva o úvere obsahovať, je uvedená v čl. 10 ods. 2 písm. h) podľa smernice, výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa búdu splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V ZoSÚ takto vyššie uvedenú náležitosť nenájdeme (tak ako je prezentovaná v smernici), ale zákonodarca obsahovú náležitosť istým spôsobom modifikoval, v § 9 ods. 2 pod písm. k) stanovil nasledovné: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa názoru žalobcu Smernica 2008/48 ES nebola do právneho poriadku SR transponovaná správne, čím došlo k porušeniu zásady proporcionality úž samotným prijatím ZoSÚ. Členské štáty sú rovnako ako v prípade ostatných záväzných aktov Únie povinné zabezpečiť úplnú aplikáciu ustanovení smernice (Komisia p. Luxenbursko C-90/05, Komisia p. Španielsko C-16/95). Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto nesprávne a je dôležité v tejto právnej veci zohľadniť rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová. Rozhodnutiu Súdneho dvora predchádzalo podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím zo dňa 19.12.2014 a ako piatu v poradí položil Súdnemu dvoru túto otázku: Má sa článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) smernice 2008/48/ES vykladať tak, že a) zmluva o úvere na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/ amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo b) článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu? Súdny dvor vo svojom rozhodnutí jasne stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplatených zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Ako z uvedeného vyplýva, nie je povinnosťou veriteľa, aby v úverových zmluvách uvádzal jednotlivé zložky na výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale stačí, ak veriteľ uvedie iba výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne ich poradie a bráni tomu, aby členské štáty stanovili takú povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Veriteľovi zo smernice vyplýva iba povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi amortizáciu istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou, právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere, čo znamená v budúcnosti na jeho žiadosť. Preto vzhľadom na vyššie uvedený text taktiež vyplýva, že úverový vzťah nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov. V predmetnom rozsudku Súdny dvor podáva výklad, že tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosť porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočného odrážajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12). Je zjavné, že ustanovenie § 9 ods.2 v spojení s § 11 ZoSÚ túto zásadu proporcionality v plnej miere nerešpektuje, čo potvrdzuje aj samotné rozhodnutia Súdneho dvora. Zároveň Smernica nebráni, aby členské štáty vo svojej vnútroštátnej úprave stanovili bezúročnosť a bezpoplatkovosť, v prípade ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti, ale iba za okolnosti, že ide o ide náležitosť, ktorou môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Na záver treba podotknúť, že svoje opodstatnenie stráca aj rozhodnutie KS v BB vedené pod sp. zn. 12Co/381/2015 , kde je vyslovený názor: „Nie je porušením práva Európskej únie transpozícia článku 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/1948/ES (podľa ktorého má zmluva o úvere uvádzať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa) do vnútroštátneho právneho poriadku podrobnejším spôsobom v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), pokiaľ vychádzajúc zo znalostí miestnych pomerov a správania sa poskytovateľov úverov precizuje podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“ Zákonodarca v rámci svoje pôsobnosti v zmysle právnych aktov EÚ išiel nad rámec svojej právomoci, pričom sa odchýlil od ustanovení smernice. Ako bolo uvedené vyššie, zmluva o úvere v tomto prípade spĺňala všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonnou úpravou. Taktiež je nesprávny názor súdu prvej inštancie, keď tvrdí, že zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy, nakoľko nie je zhodný s lehotou splatnosti a to hneď z dvoch dôvodov. Opätovne je dôležite poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý sa zaoberal aj otázkou, či je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala každú splátku spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, alebo je postačujúci odkaz na zmluvu prostredníctvom ktorej je možné identifikovať dátum splátok. Súd vyslovil záväzný právny názor, že „Za týchto okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.“ Čiže názor súdu prvej inštancie nie je správny, ak je názoru, že má veriteľ/dodávateľ povinnosť uviesť v každej úverovej zmluve konkrétny dátum začiatku a konca splatnosti úveru, ale postačí zrozumiteľne a stručne uviesť len výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Žalobca má za to, že predmetná úverová zmluva tieto náležitosti obsahuje, čo potvrdzuje kolónka č. 40 UZ, ktorá uvádza výšku mesačnej splátky vo výške 12,63 eura, kolónka č. 41 UZ, počet splátok 15, pričom žalovaná mala uhrádzať záväzok v pravidelných mesačných splátkach (Hlava 5, § 1 UZP), spravidla po poskytnutí úveru a to do 20. deň v mesiaci (kolónka č. 69), pričom prvá splátka bola splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Z podmienok zmluvy o úvere relevantnej v tomto konaní môže spotrebiteľ bez väčších ťažkostí a s istotou identifikovať termín konečnej splatnosti úveru, keďže musí len spočítať dobu 15 mesiacov od poskytnutia úveru. V zmysle záväznej interpretácie Súdneho dvora je takéto určenie termínu dostatočné. Žalobca ma za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, ak súd tvrdí, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť vyplývajú z § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, pretože zároveň v UZ je uvedené v kolónke 46 a 49 dátum ako aj poslednej splátky. Nie je teda dôvod uvažovať o tom, že by malo ísť o spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ by súd napriek vyššie uvedenému považoval za potrebné aplikovať § 11 ods. 1 ZoSÚ, je potrebné ho aplikovať v súlade s nadradeným právom Európskej únie, a to konkrétne s princípom proporcionality sankcií zakotveným v Smernici. Ako už bolo uvedené vyššie, ZoSÚ predstavuje transpozíciu Smernice. Vnútroštátny súd v zmysle záväzného a nadradeného práva EÚ nesmie automaticky pri akomkoľvek formálnom nedostatku zmluvy o spotrebiteľskom úvere paušálne veriteľovi odoprieť všetky úroky a poplatky z úveru. Pre úplnosť možno uviesť, že prekážkou tohto postupu nemôže byť ani zdanlivo paušálna dikcia § 11 ods. 1 ZoSÚ. Na záver s ohľadom na rozhodnutie Súdneho dvora prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobe vyhovuje a v rozsahu podaného odvolania rozhodne o náhrade trov konania. 4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné: 6. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie istiny 132,90 eura, vyčísleného úroku z omeškania vo výške 1,64 eura, úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy vo výške 132,90 eura od 12.04.2016 do zaplatenia a náhrada trov konania. 7. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že zmluva neobsahovala zákonom predpísané náležitosti a preto súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. 8. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, 9. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. 10. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). 11. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovanou uzatvorená úverová zmluva dňa 12.12.2014, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 160 eur. Úver sa žalovaná zaviazala zaplatiť v 15 mesačných splátkach po 12,63 eura pri dojednanej úrokovej miere 24,29 %, p.a. ZoSÚ vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 9 ods. 2 ZoSÚ stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, nestačí teda uviesť len celkovú výšku splátok. Predložená úverová zmluva zo dňa 12.12.2014 takýto konkrétny splátkový kalendár neobsahovala. Takáto informácia je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver. Podstatným v danom prípade je to, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa OZ musí obsahovať aj náležitosť výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, musí to obsahovať samotná zmluva. Zmluva neobsahuje ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, lebo neobsahuje dobu trvania zmluvy. Správne bolo poukázané, že nestačí len termín konečnej splatnosti, ale musí byť uvedená doba trvania. Tá však v zmluve uvedená nie je. 12. Je pravdou, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014 a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti Kláre Bíróovej súdny dvor uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. 13. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe jednotlivci. 14. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 4.7.2006 keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.6.2005, C-268/06 z 15.4.2008). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova „zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so Smernicou je potrebné ZoSÚ novelizovať a zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem). 15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. 16. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Žalovanej ale žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal podľa čl. 4 ods. 2 CSP. 17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).