Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 46Sa/23/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200262 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200262.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobkyne: MUDr. L. K., adresa trvalého pobytu M. XXXX/XX, XXX XX Y., dátum narodenia XX.XX.XXXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO : 47 238 232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017 takto r o z h o d o l : I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne - ústredie č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Správny súd priznáva žalobkyni voči žalovanej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta (ďalej aj ako „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) MUDr. L. K. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom do 31. júla 2006, na § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1. augusta 2005 do 31. decembra 2007 a na § 21 ods. 4 v znení účinnom do 31. júla 2006 uviedla, že podľa údajov, ktoré poskytla Slovenská lekárska komora v elektronickej forme zistila, že žalobkyňa mala aj po dátume 28.2.2006 platnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A, ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Preto následne skúmala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2004, pričom na základe údajov Daňového riaditeľstva SR zistila, že žalobkyňa dosiahla príjem vyšší ako bola zákonom stanovená hranica 78 000 SKK (2 589,13 EUR) a preto uzavrela, že dňa 28.02.2006 žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. 3. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala, že dňa 28.02.2006 oznámila Sociálnej poisťovni skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru Sociálna poisťovňa po preskúmaní všetkých skutočností rozhodla o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Poukázala na to, že jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení a preto mala za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti s poukazom § 222 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. skonštatovala, že vzťahom na skutočnosť, že od právoplatnosti rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako jeden rok, Sociálna poisťovňa nemôže v danej veci nariadiť obnovu konania. Rovnako namietala, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, bolo jej cestou VÚC TTSK ku dňu 28.02.2006 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, bolo jej zrušené IČO, DIČ pre SZČO, od tohto dátumu nevykazovala príjem ako SZČO, pretože jej správca dane zrušil registráciu pre daň z príjmu, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jej zrušil kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a bez tohto kódu nemohla vykonávať žiadnu administratívnu činnosť, ani predpisovať žiadne recepty a zdravotnícke poukazy ako fyzická osoba, pričom od 01.03.2006 pracuje ako lekár poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ORTOPÉDIA NZZ s.r.o. s použitím licencie L1C. Záverom označila postup Sociálnej poisťovne, ktorým aplikuje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. formálne bez toho, aby skúmala z materiálnej stránky t.j. či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže mať absurdné dôsledky za nesprávny. 4. Žalovaná rozhodnutím č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017 (ďalej aj ako len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie účastníčky konania (žalobkyne) zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta č. 700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017 potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom na ustanovenia § 3 písm. a) druhý bod zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010, § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2007, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, § 138 ods. 10 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007 a § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 poukázala na to, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 28.02.2006 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom účastníčka konania uviedla ako dátum zániku poistenia 28. február 2006. Súčasne poukázala na to, že Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím č. TA/2006/118 (právoplatné 12. januára 2006) ku dňu 28. februára 2006 zrušil rozhodnutie č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 vydané Krajským úradom v Trnave o povolení poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia ďalej, že Slovenská lekárska komora vydala účastníčke konania licenciu č. L1A/TT/0068/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s účinnosťou odo dňa 8. apríla 2005 a súčasne, že príjem účastníčky konania z podnikania vykonávaného na základné iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov bol za rok 2004 vo výške 1 397 728 SKK t.j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok 2004. Vychádzajúc z uvedených skutočností zastala právny názor, že v prípadoch, ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom ustanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. trvá. Poukázala na to, že v Slovenskej republike platí nevyvrátiteľná právna domnienka o znalosti právnych predpisov, v zmysle ktorej sa predpokladá, že odvádzateľ poistného pozná svoje povinnosti ustanovené zákonom v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k procesných námietkam dôvodila, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníčke konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona), pričom zákon nekonkretizuje o aký úkon má ísť a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Tento svoj názor podoprela aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011. Poukázala ďalej na to, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci dodajúc, že organizačná zložka je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho súčasne vyplýva, že je vecou organizačnej zložky, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy. Záverom žalovaná uviedla, že v predmetnej veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, nakoľko Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného sociálneho poistenia v sporných prípadoch, t.j. keď odvádzateľ poistného nepodá Registračný list fyzickej osoby, resp. ho podá nesprávne vyplnený. Z uvedeného dôvodu preto zastala názor, že v predmetnej veci nemohla byť nariadená obnova konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mala za to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta vo veci nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníčky konania rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body (dôvody žaloby) 5. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 6. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 28.februáru 2006 zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie jej zaniklo je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 28. februárom 2006 ani potom a na predmetnú licenciu nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 01.03.2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť ORTOPÉDIA NZZ, s.r.o., so sídlom Nezábudkova 3092/12, 924 01 Galanta, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti a od 01.03.2006 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti. 7. Mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení bez toho, aby skúmala, či žalobca skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017. 8. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 28. februáru 2006 mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení. 9. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu Sociálna poisťovňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovanej. 10. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) žalobkyňa namietala, že sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy. 11. Žalobkyňa výslovne v správnej žalobe uviedla, že nežiada o nariadenia pojednávania. III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobkyne, duplika žalovanej 12. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31.12.2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva. Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z.z.“), ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A). 13. Žalovaná vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z. poukázala na to, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“). 14. Opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov. 15. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázala na to, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem 1 397 728 SKK a preto jej vzniklo od 1. júla 2005 do 30. júna 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. 16. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 28. februári 2006, kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 nezaniklo dňom 28. februára 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam. 17. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016. 18. Žalovaná ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 28. februára 2006 predložila Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 28. februára 2006, avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017. V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0068/05, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná poukázala tiež na to, že skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až dňa 7. apríla 2016, pričom dňa 4. januára 2017 rozhodla o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom prípade. V tejto súvislosti zdôraznila, že zákon o sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a preto nebola a ani nemohla byť zo strany sociálnej poisťovne nariadená obnova konania (do 4. januára 2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby). 19. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté, nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní. 20. Záverom vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedla, že proti tomuto podala kasačnú sťažnosť a súčasne poukázala na rozhodnutia správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája 2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jej právny záver, že nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. 21. Z uvedených dôvodov preto navrhla, žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Súčasne požiadala správny súd, aby vo veci nariadil pojednávanie. 22. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to dosahovanie príjmu z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z licencie L1A neplynul, nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení. 23. Žalovaná dupliku nepodala. IV. Konanie na správnom súde a relevantná práva úprava 24. Podľa § 199 ods. 3 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“), ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 25. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 26. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 27. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu. 28. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. 29. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2007 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10, ak tento zákon neustanovuje inak. 30. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. 31. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. 32. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 33. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, preskúmal napadnuté rozhodnutie, priebeh administratívneho konania, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), pričom na prejednanie veci samej nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa účastníci konania nezúčastnili a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 34. Správny súd konal v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 114 SSP, keď mal preukázané, že predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovanej doručené v lehote podľa § 110 ods. 2 SSP. Žalovaná sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnila podaním doručeným správnemu súdu dňa 21.09.2018. 35. V danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom 28. februára 2006 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení. 36. Táto právna otázka bola posudzovaná podľa ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007 a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.07.2006. 37. Na strane druhej v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa disponovala licenciami L1A, L1B, ktoré boli vydané Slovenskou lekárskou komorou, pričom držiteľkou licencie L1A č. TT/0068/05 bola od 08.04.2005 do 20.02.2017. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že rozhodnutím Krajského úradu v Trnave, odbor zdravotníctva č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 bolo vyhovené žiadosti žalobkyne o vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení, pričom poskytovať zdravotnú starostlivosť v odbore ortopédia začala žalobkyňa dňom 1. januára 1997. Rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č.j. TA/2006/118, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. januára 2006, bolo vyhovené žiadosti žalobkyni a dňom 28. februára 2006 došlo k zrušeniu povolenia prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia. Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala, teda nemala z nej žiadne príjmy. 38. Obsahom administratívneho spisu má správny súd preukázané, že žalobkyňa bola v období od 08.04.2005 do 20.02.2017 držiteľkou licencie L1A č. TT/0068/05, dňa 28. februára 2006 podala Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 28.02.2006. Ďalej má správny súd na základe výpisu z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2004 preukázané, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem z podnikania vykonávaných podľa osobitných predpisov vo výške 1 397 728 SKK. 39. Na úvod správny súd uvádza, že súhlasí s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však zastáva názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO. 40. Vychádzajúc z bodu 39 tohto rozsudku správny súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a po druhé - žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Krajského úradu v Trnave č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO. 41. Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2006 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. 42. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení účinného do 31.12.2010 bez ďalšieho zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej toto oprávnenie zakladať nemohlo, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nevykonávala zárobkovú činnosť. Inak povedané nemala z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla na základe iba formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy neplynul. 43. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení advokátov) si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“ 44. Správny súd, vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia Krajského úradu v Trnave a licenciu L1A, na základe ktorej bola tiež oprávnená dosahovať príjem, nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 10 zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A. 45. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia a ani po zrušení rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia (rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/118, právoplatné dňa 12. januára 2006) nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 28.02.2006 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobkyne zaniklo k 28.02.2006, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie MUDr. L. K. č. j. 96/02123/LEK vydané Krajským úradom v Trnave dňa 16.10.1996 v odbore ortopédia, pretože výlučne na jeho základe žalobkyňa dosahovala príjem na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 28.02.2006, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia na základe rozhodnutia Krajského úradu v Trnave č. j. 96/02123/LEK zo dňa 16.10.1996. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci. 46. K namietaným procesným pochybeniam správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania. 47. Záverom správny súd posudzoval námietku, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej v podstate znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Je pravdou, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalovaná na podporu správnosti svojho postupu citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR správny súd zastáva názor, že toto je na daný, konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie je špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer po uplynutí 11 rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 28.02.2006. Preto pochopiteľne rozhodnutie Sociálnej poisťovne vydané takmer po 11 rokoch bolo pre žalobkyňu viac ako prekvapivé. V citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorý na argumentáciu použila žalovaná, išlo o predpísanie dlžnej sumy poistného a príspevkov zamestnávateľovi, ktorý si ich vypočítal v nesprávnej výške. Teda ide o dve neporovnateľné situácie. Je nesporné, že zákon o sociálnom poistení v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, avšak rozsiahla a konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sžr/68/2011 z 27. marca 2012) zastáva názor a to s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, že zásady správneho konania, medzi ktoré nesporne patrí zásada súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkmi konania, sa musia vzťahovať aj na administratívne konania, v ktorých osobitný predpis výslovne vylúčil subsidiárne použitie správneho poriadku. Správny súd preto v danom, konkrétnom prípade zastáva názor, že Sociálna poisťovňa mala konať v súčinnosti s účastníčkou konania tak, aby táto mala možnosť predkladať dôkazy na preukázanie rozhodných skutočností, a aby vôbec, po uplynutí takej doby mala vedomosť o prebiehajúcom konaní. Podľa názoru správneho súdu ide o minimálny štandard, ktorý by konanie, s takýmto závažným dôsledkom, malo spĺňať. Súčasne je potrebné dodať, že samotný priebeh administratívneho konania, keď Sociálna poisťovňa konala bez súčinnosti žalobkyne, by sám o sebe nebol dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 (R 122/2003)]. Avšak z dôvodu prijatia záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (body 44 a 45 tohto rozsudku), správny súd za ďalší dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej zobral aj § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, konkrétne s poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a odporúčanie CM/Rec(2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, došlo k porušeniu zásady súčinnosti (§ 3 ods. 2 správneho poriadku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 48. K rozhodnutiam správnych súdov, ktoré citovala tak žalobkyňa ako aj žalovaná správny súd uvádza, že síce ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk k rozhodovacej činnosti správnych súdov (§ 20 SSP) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu (§ 22 SSP). Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že súčasná rozhodovacia činnosť vecne príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa povinnej účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je tak žalobkyni ako aj žalovanej nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa bude týkať tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci senátov najvyššieho súdu k predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca. Za danej situácie sa správny súd priklonil a to z dôvodov uvedených v bodoch 44 a 45 tohto rozsudku k právnemu názoru, výsledkom ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej. 49. S poukazom na vyššie uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia je nesprávne právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd dodáva, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení, avšak v danom konkrétnom prípade správny súd majúc za to, že posudzovaná situácia nie je zákonom o sociálnom poistení explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne zvažujúc aj dopad daného rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Správny súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobkyňa skutočne nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, teda ňou nedosahovala príjem, ktorý podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení uzavrel, že v danom prípade verejný záujem nie je dotknutý. 50. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku (body 44, 45 a 47), je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). 51. V správnom súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.