Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25CoPr/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2615204329 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2615204329.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: H. U., nar. XX.X.XXXX, bytom X., Q. XXX/XX, zastúpenému advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, so sídlom Senica, J. Kráľa 738/12, proti žalovanému: X. I., adresa: T. XXX, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária BÁNOS, s.r.o., so sídlom Galanta, Mierové námestie 2, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica, č.k. 7Cpr/1/2015-108 zo dňa 14.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru medzi navrhovateľom (aktuálne žalobcom) a odporcom (aktuálne žalovaným) na základe listiny nazvanej Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe - § 72 Zákonníka práce zo dňa 3.3.2015 je neplatné. Druhou výrokovou vetou súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 2.146,75 Eur za čas od 27.3.2015 do 18.8.2015 spolu s úrokom z omeškania vždy vo výške 5,05% ročne zo sumy 62,18 Eur od 1.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 456,- Eur od 1.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 456,- Eur od 1.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 456,- Eur od 1.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 456,- Eur od 1.9.2015 do zaplatenia a zo sumy 260,57 Eur od 1.10.2015 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Treťou výrokovou vetou súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 836,63 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľa. Napokon štvrtou výrokovou vetou súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 228,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 45 ods. 3, § 79 ods. 1, § 120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 134 ods. 5, 10 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, ako i § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. 3. Vecne súd argumentoval tým, že podľa § 45 ods. 3 Zákonníka práce musí byť skúšobná doba dohodnutá písomne, inak je neplatná. Keďže medzi žalobcom a žalovaným skúšobná doba nebola dohodnutá písomne, je neplatná, a preto nemôže dôjsť k skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe. V konaní bolo preukázané, že žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 26.3.2015, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a žiada naďalej o prideľovanie práce. Žalovaný popieral, že by mu bola táto zásielka doručená, pričom z vyjadrenia Slovenskej pošty vyplynulo, že dňa 27.3.2015 žalovaný prevzal osobne zásielku, ktorú mu adresoval žalobca. Ďalej súd uzavrel, že vzhľadom na to, že zo strany žalovaného bol pracovný pomer so žalobcom skončený neplatne a žalobca trval na ďalšom zamestnávaní, tak žalobcovi vznikol v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda od 27.3.2015 až dokiaľ mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci, čo bol deň 19.8.2015. Súd podľa § 134 ods. 5 Zákonníka práce vychádzal z pravdepodobného zárobku žalobcu vo výške minimálnej mzdy, čo v roku 2015 bolo vo výške 380,- Eur a zároveň určil priemerný zárobok žalobcu na sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce použitím koeficientu minimálnej mzdy vo výške „1,2“, čo predstavuje pravdepodobný zárobok vo výške 456,- Eur mesačne. Vychádzal pritom z toho, že žalobca mal pracovať na pozícii vodiča medzinárodnej prepravy a súd sa stotožnil so žalobcovým zaradením v tejto pracovnej pozícii ako pracovného miesta zodpovedajúceho druhému stupňu náročnosti práce. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu mzdy za marec 2015 za tri pracovné dni vo výške 62,18 Eur, za apríl až júl 2015 po 456,- Eur mesačne a za 12 dní augusta 2015 vo výške 260,57 Eur; spolu vo výške 2.146,75 Eur. Žalobca požadoval priznať aj úrok z omeškania a keďže sa v konaní nepodarilo preukázať iný termín splatnosti mzdy, tak súd ho určil podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce s tým, že mzda bola splatná k poslednému dňu nasledujúceho mesiaca, pričom skonštatoval, že žalovaný sa dostal do omeškania tak, ako tvrdil žalobca. 4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v zmysle zásady úspechu s tým, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 836,63 Eur podľa špecifikácie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku. 5. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania rozhodol s poukazom na § 2 ods. 2 veta prvá a § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch... Keďže žalobca bol oslobodený od súdneho poplatku zo zákona, povinnosť zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 228,- Eur súd uložil žalovanému, keďže žalobca bol v konaní úspešný a žalovaný bol v celom rozsahu neúspešný. 6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy, náhradu trov konania a súdny poplatok podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný, pričom ako odvolacie dôvody označil dôvody obsiahnuté v ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. 7. Ako prvé namietal záver súdu prvej inštancie, že doručenie žiadosti žalovaného o prideľovanie práce žalobcovi bolo preukázané. Uviedol, že žalobca ako zamestnanec mal v zmysle § 38 ods. 3 Zákonníka práce písomnosť doručiť žalovanému na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. Žalovaný má za to, že predmetný list neprevzal. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení stotožnil s vyjadrením Slovenskej pošty, ktoré ale odvolateľ nepovažuje za relevantný dôkaz preukazujúci, že predmetný list bol žalovanému skutočne doručený. Pošta poukazuje na zásielku pod RP 437643525 SK, pričom v rozsudku sa neuvádza, čo bolo predmetom tejto zásielky a žalobca v konaní ani nepreukázal, že jeho podanie bolo zasielané pod týmto číslom. Žalobca nepreukázal, že predmetný list zaslal ako doporučenú zásielku, ako mu to vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, ani z vyjadrenia Slovenskej pošty nevyplýva, či predmetná zásielka bola podaná ako doporučená. Súd prvej inštancie ani neodôvodnil, či vyjadrenie Slovenskej pošty má účinky doručenia doporučenej zásielky a podľa akého právneho predpisu takto postupoval. Okrem toho list s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného pomeru...“ žalobca doručoval fyzickej osobe X. I., na adresu T. XXX. Žalobca mal však uzatvorenú pracovnú zmluvu so živnostníkom X. I. a nie s fyzickou osobou. Ak by daný list žalovaný skutočne prevzal, nešlo by o účinné prevzatie písomnosti, nakoľko bola adresovaná fyzickej osobe a nie živnostníkovi. 8. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný zameral na priznanú náhradu mzdy, pričom poukázal na znenie ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Namietal, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný dňa 11.8.2015 zaslal žalobcovi výzvu na pokračovanie v práci s tým, že nástup na výkon práce očakával 19.8.2015. Dňa 18.8.2015 žalobca zaslal žalovanému sms, že do pracovného pomeru nenastúpi, potom v zmysle § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce neplatne skončený pracovný pomer skončil dohodu dňa 3.3.2015, teda vtedy, keď sa mal skončiť. Následne mal súd prvej inštancie prihliadnuť na ods. 5 citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Nakoľko žalovaný v konaní prehlásil, že list s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného pomeru..“. mu doručený nebol, žalobca má právo na náhradu mzdy iba za čas od doručenia návrhu vo veci samej až do času, kým žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, t.j. do 18.8.2015. Nie je možné priznať náhradu mzdy od 27.3.2015, nakoľko v konaní nebolo relevantne preukázané, či žalovaný list skutočne dňa 27.3.2015 prevzal. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení s touto skutočnosťou nevysporiadal, neuviedol žiadne argumenty na základe ktorých sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného ohľadne náhrady mzdy. Žalobcovi mala byť priznaná náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Odvolateľ poukázal tiež na to, že nie je spravodlivé uplatňovať náhradu mzdy žalobcom, nakoľko po skončení pracovného pomeru sa opätovne zamestnal, pričom vykonával prácu a poberal mzdu už od 30.3.2015, s čím sa súd v odôvodnení rozsudku taktiež nevysporiadal. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok V 7/1985. 9. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný zameral na podľa neho nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keďže súd sa nevysporiadal s vykonanými dôkazmi, ani s argumentmi žalovaného, čím konal v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal tvrdeniami žalovaného, keďže sa k nim nevyjadril, nezdôvodnil, na základe čoho mal za preukázané doručenie nesúhlasu so skončením pracovného pomeru žalovanému a uspokojil sa len s vyjadrením Slovenskej pošty. Tiež pri náhrade mzdy sa nevyjadril k tomu, prečo nezohľadnil § 79 ods. 4 písm. b) a ods. 5 Zákonníka práce, na ktoré žalovaný poukazoval. Taktiež súd neprihliadol na skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný a poberal mzdu. Tieto námietky vzniesol žalovaný aj vo vyjadrení zo dňa 13.10.2015. Zdôraznil, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe NS SR napr. rozsudok sp. zn. 4Cdo 171/2005 treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, čo je podľa odvolateľa samostatným odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP a taktiež zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP. 10. V závere odvolateľ zhrnul, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nezákonný najmä preto, že sa nedostatočne vysporiadal s doručením listu s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného pomeru...“ žalovanému, nepriznal náhradu mzdy len od času doručenia žaloby do času, kedy žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, vec nesprávne právne posúdil, keď pri určení výšky náhrady mzdy neaplikoval § 79 ods. 4 písm. a) a ods. 5 Zákonníka práce, nezdôvodnil, prečo neprihliadol na skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný a poberal mzdu a v odôvodnení sa nevyjadril ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia žalovaného. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považuje odvolateľ za nepresvedčivé a nedostačujúce, nakoľko sa súd nevysporiadal náležite s vykonanými dôkazmi a nijakým spôsobom nezdôvodnil zásadné argumenty žalovaného predostreté v konaní a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného predložil prostredníctvom svojej advokátky písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s podaným odvolaním nesúhlasí. K nedoručeniu listu s názvom „Nesúhlas so skončením pracovného pomeru...“ uviedol, že dňa 26.3.2015 pre žalovaného žalobca nevykonával prácu na pracovisku z dôvodu, že mu prestal prideľovať prácu a preto list nemohol doručiť na pracovisku a zaslal ho žalovanému doporučene, čím postupoval v zmysle Zákonníka práce. Žalovaný je fyzická, nie právnická osoba. Žalovaný občan je tou istou osobou ako žalovaný podnikateľ. Súd podľa žalobcu správne vec právne posúdil podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovanému patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku za celý čas od oznámenia do dňa, kedy mu umožnil pokračovať v práci, t.j. odo dňa 27.3.2015 do 18.8.2015. Súd prvej inštancie nemal dôvod zaoberať sa otázkou, či žalobca mal v posudzovanom období uzatvorený pracovný pomer s iným zamestnávateľom, nakoľko táto skutočnosť nemá na nárok žalobcu v spore o náhradu mzdy žiaden následok. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania na trovách právneho zastúpenia, vyčíslených súhrnnou sumou 145,66 Eur. 12. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia repliku, v ktorej zopakoval prečo považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nezákonný. Trvá na tom, že žalobca nepreukázal doručenie nesúhlasu so skončením pracovného pomeru. Zdôraznil, že vyjadrenie Slovenskej pošty o doručení zásielky žalovanému nepovažuje za relevantný dôkaz preukazujúci, že daný list bol žalovanému skutočne doručený. Slovenská pošta poukazuje na zásielku s vyššie citovaným číslom, pričom v rozsudku sa neuvádza, čo bolo jej predmetom a žalobca nepreukázal, že jeho podanie bolo zasielané pod týmto číslom zásielky. Súd prvej inštancie v rozsudku neodôvodnil, či vyjadrenie Slovenskej pošty má účinky doručenia doporučenej zásielky a podľa akého predpisu takto postupoval, neskúmal, či sa na spornej doručenke nachádzal podpis žalovaného, prípadne niektorého z jeho rodinných príslušníkov. Súd nevykonal dokazovanie, či sa na rovnakej adrese nezdržiaval otec X. I. a či podpis na údajnej doručenke nie je jeho. Zopakoval, že súd prvej inštancie má prihliadnuť na § 79 ods. 5 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, na čo súd neprihliadol a zároveň sa v odôvodnení s tým ani nevysporiadal. Opätovne zopakoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za nedostačujúce, keďže súd sa náležite nevysporiadal s vykonanými dôkazmi a s argumentmi žalovaného v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Zdôraznil, že súd sa absolútne nezaoberal tvrdeniami žalovaného, keďže sa k nim v odôvodnení rozsudku vôbec nevyjadril, nezdôvodnil na základe čoho má preukázané doručenie daného listu, uspokojil sa len s vyjadrením Slovenskej pošty. Taktiež pri náhrade mzdy sa nevyjadril k tomu, prečo nezohľadnil § 79 ods. 4 písm. b) a ods. 5 Zákonníka práce na ktoré žalovaný poukazoval. Taktiež pri rozhodovaní o náhrade mzdy nezohľadnil skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný a poberal mzdu. V záverečnom návrhu, obdobne ako v odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. 13. Na doručenú repliku zareagoval žalobca prostredníctvom svojej advokátky duplikou, v ktorej zdôraznil, že žalobca doručil nesúhlas so skončením pracovného pomeru doporučeným listom zo dňa 27.3.2015 žalovanému, pričom ako dôkaz opätovne pripojil kópiu podacieho lístku i oznámenie Slovenskej pošty. Námietka žalovaného, že súd nevykonal dokazovanie, či podpis na údajnej doručenke nie je otca žalovaného, označil za podanú oneskorene, keďže ju uplatnil prvýkrát až 17.1.2017. Ak má otec žalovaného rovnaké meno, priezvisko a adresu ako žalovaný, mal toto oznámiť hneď, ako sa dozvedel, že mu takáto zásielka mala byť doručovaná, najneskôr však do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ak tak neurobil, nemôže sa dovolávať toho, že súd nevykonal v tomto smere dokazovanie. Podľa žalobcu súd na vec aplikoval správne § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Vyslovil nesúhlas s námietkou žalovaného, že súd mal skúmať, či mal žalobca uzatvorený pracovný pomer s iným zamestnávateľom, keďže žalobcovi prislúcha náhrada mzdy za dobu prvých 9 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru, bez akejkoľvek možnosti zníženia alebo nepriznania náhrady. Žalobca sa pritom domáha náhrady mzdy za čas kratší ako 9 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru. Zdôraznil, že aktivita žalobcu spočívajúca v tom, že si našiel zamestnanie, mu v žiadnom prípade nemôže byť pripísaná v neprospech. Vzhľadom na uvedené, žalobca naďalej trval na tom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako v celom rozsahu vecne správny potvrdil a zároveň žiadal, aby bolo uložené žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vyčíslenú podľa špecifikácie v podaní súhrnne sumou 291,62 Eur, na účet advokátky žalobcu. 14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale poučenie o odvolaní bolo dané podľa OSP, časť odvolacej lehoty planula v čase účinnosti OSP a odvolanie bolo podané krátko po 1. júli 2016, za účinnosti CSP, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa príslušných ustanovení OSP aj CSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP. 16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah podaného odvolania už nebolo samotné určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi stranami, keďže prvý výrok preskúmavaného rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť skončenia daného pracovného pomeru v dôsledku nepodania odvolania nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania bol rozsah priznanej náhrady mzdy, včítane povinnosti zaplatiť náhradu trov konania a súdny poplatok, a to v medziach včas uplatnených odvolacích dôvodov žalovaného. 17. Ako novú skutočnosť, resp. nový dôkaz, ktorý nebol uplatnený v prvoinštančnom konaní, žalovaný až v podanej replike, teda aj po uplynutí mu odvolacej lehoty, použil námietku, že súd nevykonal dokazovanie či sa na rovnakej adrese ako žalovaný nezdržiava jeho otec a či podpis na údajnej doručenke nie je podpisom otca žalovaného. Keďže skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa (§ 205a OSP), resp. prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP), možno v odvolaní použiť len za zákonom taxatívne vymenovaných okolností, ktorých existencia v danom prípade zo strany žalovaného nebola ani tvrdená, nieto ešte preukázaná, pričom zároveň v rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť (§ 205 OSP), resp. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a doplniť (§ 365 ods. 3 CSP), len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, na tento odvolací dôvod a k nemu sa podávajúci dôkaz nebolo možné v odvolacom konaní prihliadať. 18. Žalovaný v podanom odvolaní ako prvé namietal, že v konaní nebolo preukázané doručenie žalovanému listu žalobcu zo dňa 26.3.2015, ktorým oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Tento argument odvolateľa na základe dokazovania vykonaného pred prvoinštančným súdom neobstojí. 19. Žalobca v konaní preukázal svoje tvrdenie, že listinu o nesúhlase so skončením pracovného pomeru žalovanému doručil a to jednak samotnou listinou zo dňa 26.3.2015 (č.l. 35 spisu) adresovanou na adresu X. I., T. XXX, XXX XX T.. Odovzdanie listu pošte na prepravu preukázal kópiou podacieho lístka (č.l. 34 spisu), z ktorého je zrejmé, že žalobca ako odosielateľ podal zásielku adresovanú žalovanému ako doporučený list 1. triedy pod podacím číslom RP 437643525 SK, ktorá bola prijatá na pošte v Senici dňa 26.3.2015 o 11.42 hod. Slovenská pošta, a.s., Banská Bystrica napokon listom zo dňa 27.4.2016 (č.l. 80) oznámila, že šetrením na dodávacej pošte T. bolo zistené, že zásielka RP 437643525 SK adresovaná pre X. I. bola dodaná dňa 27.3.2015 a adresát ju prevzal osobne. Týmito listinnými dôkazmi odvolací súd zhodne s prvoinštančným mal za preukázané, že predmetná zásielka - list žalobcu adresovaný žalovanému, obsahujúci nesúhlas so skončením pracovného pomeru, bol žalovanému doručený a to dňa 27.3.2015, pričom žalovaný zásielku prevzal osobne. Pokiaľ žalovaný namieta, že zásielka mu doručená nebola, na toto svoje tvrdenie žiaden dôkaz neposkytol, dôkaznú silu vymenovaných listinných dôkazoch žalobcu ani len nespochybnil. 20. Nielen podľa v čase odvolania účinného § 366 CSP, ale obdobne i v zmysle v čase prvoinštančného konania účinného ust. § 205a OSP, prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za podmienok taxatívne vymenovaných v ustanovení, ktorých existenciu v danom prípade žalovaný ani len netvrdil, nieto že by ich bol aj preukázal. Naviac i ak by bola niektorá z podmienok na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany žalovaného až v odvolaní splnená, i tak by musela byť uplatnená najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP), okrem toho odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP, ekvivalentne § 205 ods. 3 OSP), čo takisto pri nových námietkach odvolateľa obsiahnutých až vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu dodržané nebolo, preto námietka, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie, či sa na rovnakej adrese nezdržiava otec žalovaného a či podpis na doručenke nie je jeho, ako aj že nesúhlas so skončením pracovného pomeru bol adresovaný fyzickej osobe ako takej a nie živnostníkovi - podnikateľovi, ktorý bol zamestnávateľom, už nemožno použiť ako prostriedok procesnej obrany, ani ako odvolací dôvod. Nebolo preto potrebným, aby sa s touto argumentáciou odvolací súd vysporiadaval. Odhliadnuc od toho žalovaný je fyzickou osobou - živnostníkom, nie právnickou osobou, fyzická osoba v danom prípade preto splýva so živnostníkom a preto pokiaľ žalobca zaslal list s nesúhlasom so skončením pracovného pomeru žalovanému s označením jeho mena a priezviska a miesta podnikania (ktoré je naviac v danom prípade totožné s miestom jeho bydliska), konal správne a listinu o predmetnom právnom úkone žalobcu treba považovať za účinne doručenú žalovanému ako jeho zamestnávateľovi. 21. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zhŕňa, že po oboznámení sa s obsahom spisu a dôkazmi vykonanými v prvoinštančnom konaní bolo preukázané, že oznámenie žalobcu ako zamestnanca, žalovanému ako zamestnávateľovi, v zmysle § 79 Zákonníka práce s obsahom, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, bolo riadne a účinne doručené žalovanému. V tomto smere uplatnené odvolacie námietky žalovaného neobstoja. 22. Ako ďalšie odvolateľ namietal rozsah priznanej náhrady mzdy, keď bol toho názoru, že súd mal priznať žalobcovi náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce iba v rozsahu výpovednej doby dvoch mesiacov. Odvolací súd ani v tomto smere nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné. 23. V zmysle na danú vec sa vzťahujúceho ust. § 79 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu neplatného skončenia pracovného pomeru v marci 2015, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (ods. 1). Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov (ods. 2). Ustanovenie odseku 2 sa nevzťahuje na oznamovateľa kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ak došlo k skončeniu pracovného pomeru počas poskytovania ochrany podľa osobitného predpisu (ods. 3). Ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak, a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť (ods. 4). V prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov (ods. 5). 24. Vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu pri jeho posúdení podľa citovaného ustanovenia, aj odvolací súd považuje za nesporné, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za čas od 27.3.2015 do 18.8.2015. V konaní totiž už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku bolo rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na základe listiny nazvanej „Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe“ zo dňa 3.3.2015 je neplatné, tiež bolo preukázané splnenie ďalšej podmienky a to, že žalobca ako zamestnanec účinne oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, v dôsledku čoho pracovný pomer neskončil s tým, že nebola splnená výnimka nemožnosti od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V dôsledku toho vznikla povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy a to v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, teda ako bolo preukázané od 27.3.2015, dokiaľ žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, k čomu podľa preukázaného došlo odo dňa 19.8.2015, čím nárok na náhradu mzdy trval do predchádzajúceho dňa 18.8.2015, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku. 25. Prvoinštančný súd tak priznal žalobcovi náhradu mzdy za cca 5 mesiacov. Keďže tento celkový čas, za ktorý sa má náhrada mzdy poskytnúť, nepresiahol 12 mesiacov, v zmysle citovaného § 79 ods. 2 Zákonníka práce nebolo založené oprávnenie súdu náhradu mzdy znížiť. V dôsledku toho nebolo dôvodným prihliadať na to, či sa žalobca po skončení pracovného pomeru opätovne zamestnal a či poberal mzdu a od kedy, keďže rozsah nároku žalobcu na náhradu mzdy v danom prípade je daný vyššie citovaným zákonným ustanovením, za daných okolností bez možnosti súdu tento rozsah moderovať. 26. Pretože nárok zamestnanca na náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce, na ktorý poukazuje odvolateľ, je výslovne v zmysle odseku 4 tohto ustanovenia viazaný na splnenie podmienky, že pracovný pomer zamestnávateľ skončil neplatne a zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní, keď ako bolo uvedené vyššie, žalobca na ďalšom zamestnávaní podľa preukázaného trval, nemôže nastúpiť fikcia, že pracovný pomer skončil dohodou a to pre daný prípad dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť v skúšobnej dobe, ako to tvrdí žalovaný a nebol tak založený nárok na náhradu mzdy iba za obdobie výpovednej doby dvoch mesiacov. Keďže tieto zákonné podmienky neboli splnené, vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania nebol potom ani dôvod, aby sa prvoinštančný súd týmito ustanoveniami Zákonníka práce, ktorých hypotéza nebola naplnená, vysporiadaval. 27. K argumentácii odvolateľa sa žiada dodať, že v zmysle citovaného znenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce je úplne irelevantné a bez právnych následkov, ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že na ďalšom zamestnávaní trvá a následne do pracovného pomeru, hoci aj na výzvu zamestnávateľa, nenastúpi. Je to aj logické a spravodlivé, keďže nárok náhrady mzdy patrí zamestnancovi iba do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, nie teda dovtedy, kedy reálne nastúpi, alebo kedy nastúpenie odmietne. Vzhľadom na uvedené, aplikácia ust. § 79 ods. 4 písm. b) v spojení s ods. 5, ktorej uplatnenia sa odvolateľ domáha, je na daný prípad nemožná a súd prvej inštancie správne na náhradu mzdy aplikoval ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, vec teda správne právne posúdil. 28. Je potrebné uznať, že preskúmavané rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil stručne, avšak všetka podstatná argumentácia je v ňom obsiahnutá v súlade s vtedy účinným ust. § 157 ods. 2 OSP, pričom odvolací súd vyššie argumentoval podrobnejšie reagovaním na konkrétnu účinne uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného. Odôvodnením preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom teda nedošlo v takej miere k porušeniu procesného práva strán (na odôvodnenie rozhodnutia), že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov žalovaného, odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých žalovaného zaväzujúcich častiach, včítane závislého (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) výroku o náhrade trov konania, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výrokoch vecne správne potvrdil. 30. O náhrade trov odvolacieho konania s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100% voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).