Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514201617 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2514201617.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 47 233 516, proti žalovanému: T. T., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, I., t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Dlhé Lúky 1, Hrnčiarovce nad Parnou, o zaplatenie 1.698,29 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 26C/115/2014-73 zo dňa 7.10.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti ako i v závislom výroku o náhrade trov konania žalovaného p o t v r d z u j e, v napadnutom výroku o náhrade trov konania občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962 m e n í tak, že občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962 náhradu trov konania n e p r i z n á v a. II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV náhradu trov konania v sume 373,67 Eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 a 39 Občianskeho zákonníka, ako i s poukazom aj na procesné ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že na základe zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 1.284,25 Eur pri úroku 70,01 % ročne. Úver sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi pravidelnými 42 mesačnými splátkami po 80,37 Eur, splatnými vždy v 19. deň v mesiaci bez uvedenia prvej a poslednej splátky. Žalovaný jednotlivými splátkami uhradil spolu sumu 1.677,25 Eur. Súd ďalej skonštatoval, že dohodnutú výšku zmluvnej odmeny, ktorá predstavuje úročenie úveru, považuje za v rozpore s dobrými mravmi a to aj keď žalobca poukázal na ustanovenie §1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z. Žalobca, ktorý uzatvoril zmluvný vzťah so žalovaným ako veriteľ, pri uzatvorení tohto zmluvného vzťahu vystupoval v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, čo vyplýva z výpisu z obchodného registra a žalovaný ako dlžník uzatváral danú zmluvu s cieľom nevzťahujúcim sa k obchodnej činnosti, podnikaniu alebo povolaniu. Preto v danej veci je potrebné aplikovať nielen Smernicu rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ale aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak sú pre žalovaného priaznivejšie a neprihliadať na tie ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a rovnako na neprijateľné podmienky. Podľa priemerných úrokov z úverov obchodných bánk, zverejnených Národnou bankou Slovenska, v auguste 2008 bol pri nových spotrebiteľských úveroch, priemerný úrok vo výške 14,40 % ročne. Zo zmluvy o úvere vyplýva medzi účastníkmi dohodnutá ročná úroková sadzba 68,80 %, čo predstavuje viac ako 5 násobok priemerných úrokov, vyberaných bankami pri obdobných spotrebiteľských úveroch. Takáto dohodnutá výška úroku podstatne prevyšuje priemerné úroky, uplatňované v rovnakom čase bankami. Preto súd považoval dohodnutú výšku úroku za v rozpore s dobrými mravmi. 4. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.284,25 Eur, pričom žalovaný už uhradil jednotlivými splátkami spolu sumu vo výške 1.677,25 Eur, teda zaplatil žalobcovi viacej ako mu tento poskytol. Súd s poukazom na citované zákonné ustanovenia dospel i k tomu záveru, že predmetný úver bol poskytnutý bez poplatku a bez úroku, nakoľko z obsahu zmluvy nie je možné zistiť výšku, počet a termín splátok istiny, výšku, počet a termín splátok úrokov, výšku, počet a termín splátok iných poplatkov, rovnako nie je možné z obsahu zmluvy zistiť ani konečnú splatnosť poskytnutého úveru. Spojenie istiny, úrokov a poplatkov v zmluve nemožno považovať za náležitosť zmluvy v zmysle zákona. Úrok, dohodnutý medzi účastníkmi konania v zmluve o úvere, súd považoval za v rozpore s dobrými mravmi s tým, že v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, zmluva v časti dohodnutého úroku je neplatná. Z neplatnej zmluvnej podmienky nevzniklo žalobcovi právo na plnenie a žalovanému povinnosť plniť. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že priznal vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval v tomto konaní na strane žalovaného, ktorý mal plný úspech trovy konania spolu v sume 373,67 Eur. 5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom právneho zastúpenia žalobca a navrhol ho zmeniť, tak že jeho žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov celého konania, alternatívne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Argumentoval tým, že posúdenie zmluvnej odplaty ako neprimeranej a v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na štatistické údaje bánk považuje za nezákonné, pretože ju súd neposudzoval podľa príslušnej právnej normy. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ako i na ust. § 3 ods. 10 a 11 zák. č. 258/2001 Z.z., ktoré zákonné ustanovenia zároveň odcitoval. Súčasne odcitoval aj § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru a poukázal, že maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška úveru, doba splatnosti, úver bez zabezpečenia) bola v zmysle uvedeného 76%. Výška odplaty stanovená na základe dohodnutých celkových nákladov a ich dohodnutej výške v zmluve o revolvingovom úvere tak neprevyšuje tu maximálnu odplatu, ktorú právna úprava relevantná v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere pripúšťala. Táto je v súlade s platnou právnou úpravou. Zároveň napáda i ten záver súdu prvej inštancie o údajnej absencii podstatných náležitostí zmluvy, nakoľko zák. č. 258/2001 Z.z. a ani iný právny predpis nestanovuje požiadavku na rozpisovanie splátky na čas istiny, úroku, prípadne iných poplatkov, ktoré by v nej mali byť zahrnuté. Výklad zákona zo strany súdu popiera i Smernica 2008/48/EHS zo dňa 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice 87/102/EHS, ktorej implementácia bola vykonaná Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. však odporuje aj iné ustanovenie zákona a to napríklad o výpočte RPMN, keďže podľa príslušných zákonných ustanovení, ktoré uplatňujú na výpočet RPMN platí, že sa pri výpočte berie do úvahy výška dohodnutej splátky. Logicky tak zákon predpokladá, že ide o sumu podľa § 4 ods. 2 písm. i), keďže výpočet sa realizuje z údajov podľa zmluvného vzťahu a platných v čase ich uzatvorenia. Ak by malo platiť, že náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) spočíva v uvedení splátky istiny, splátky úroku, splátky iných poplatkov, potom vzniká legitímna otázka, ktoré ustanovenie ukladá uvádzať v zmluve popri údajnom rozpise splátky istiny, úroku a iných poplatkov ešte aj ich celkový súčet (teda sumu vyjadrujúcej súčet splátky istiny, splátky úroku a splátky prípadných iných poplatkov). Zmluva uzatvorená medzi stranami tak obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Rovnako i ten záver súdu prvej inštancie o absencii náležitostí zmluvy - konečnej splatnosti úveru nie je správnym a zákonným. Zmluva o revolvingovom úvere je uzavretá na dobu neurčitú a jej predmetom je poskytnutie úveru a za dohodnutých podmienok poskytnutie revolvigu. Táto skutočnosť znamená, že konečnú splatnosť úveru, resp. revolvingu, ak dôjde k jeho poskytnutiu a ktorý predstavuje v podstate ďalší úver, je vždy možné určiť pre úver (revolving). Prakticky teda, ak dôjde k poskytnutiu úveru, tak dlžník vie, kedy je konečná splatnosť úveru, ak počas trvania zmluvného vzťahu dôjde k poskytnutiu revolvingu, potom tiež po jeho poskytnutí vie, kedy je jeho konečná splatnosť. Napokon napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie i z toho dôvodu, že neobsahuje žiadne zdôvodnenie účelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Pre nespornosť podotýka, že týmto nenapáda otázku samotného právneho zastúpenia ako takého, ale účelnosť nákladov na toto zastúpenie. Pokiaľ zákonodarca priznal vedľajšiemu účastníkovi, ktorým je občianske združenie na ochranu spotrebiteľa, určité osobitné postavenie aj vo vzťahu k súdnemu konaniu, potom vychádza z logického predpokladu, že tento subjekt bude odborne, personálne a materiálne pripravený na vykonávanie svojej činnosti. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2014 sp. zn. 6M Cdo 9/2013. V tejto súvislosti potom uzavrel, že odôvodnené právne zastúpenie môže byť namieste len v mimoriadne obtiažnych právnych veciach, v opačnom prípade, kam patrí aj zastupovanie šablónovitým spôsobom a predkladanie formulárových podaní. Ide o zneužívanie zákona, pretože samotné združenie nie je zamerané na vykonávanie svojej činnosti, ale je len prostriedkom generovania trov právneho zastúpenia. 6. Žalovaný, ani občianske združenie odvolanie nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrilo len združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV prostredníctvom právneho zástupcu, v ktorom poukázalo na nasledovné: Právne posúdenie súdu prvej inštancie je plne v súlade s právnym poriadkom a zároveň poukazuje aj na to, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a tiež i na skutočnosť, že dohoda o výške úrokov alebo odmeny za poskytnutie úveru sa prieči dobrým mravom a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Následne občianske združenie po citácii § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch tiež § 9 ods. 1 uvedeného právneho predpisu konštatoval, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a preto ak žalovaný ako spotrebiteľ niekoľkonásobne preplatil požičanú istinu úveru, z tohto dôvodu považuje takéto plnenie uplatnené žalobcom v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní uplatňuje tiež neprimerane vysoké úroku a poplatky za poskytnutie úveru, preto i takéto dojednania sú v rozpore s dobrými mravmi a preto neplatné a žalobca sa ich nemôže domáhať. Súhlasí s tým, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva neobsahuje náležitosť predpokladanú § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalobcovi by tak vzniklo právo iba na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov poskytnutých žalovanému, nakoľko však žalovaný vrátil žalobcovi sumu 1.677,25 Eur, tým mu zanikla povinnosť akékoľvek finančné prostriedky vracať. Taktiež má za to, že jeho účasť na pojednávaní a jeho právne argumenty počas celého súdneho konania boli opodstatnené, úkony boli účelne vynaložené a preto žiada nahradiť trovy právneho zastúpenia a úvahy žalobcu, že jeho trovy nepovažuje za účelne vynaložené žiada odmietnuť. Čo i len upozornenie na neprijateľné podmienky, námietku premlčania alebo iné kvalifikované právne hodnotenie v spotrebiteľskej zmluve z jeho strany treba považovať za účelný úkon. V tejto súvislosti občianske združenie poukázalo na viaceré uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15.10.2014 sp. zn. III.ÚS 457/2014-27 a tiež na viaceré rozhodnutia slovenských krajských súdov. Napadnutý rozsudok preto požaduje potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správny a žalobcu žiada zaviazať nahradiť mu trovy odvolacieho konania vo vyčíslenej výške 89,72 Eur. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné vyhovieť len v napadnutej časti náhrady trov konania občianskeho združenia, v ostatnej časti, rozhodnutie vo veci samej a o závislom výroku o náhrade trov konania žalovaného, nie je možné odvolaniu priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto napadnutej časti vo výroku vecne správny. 8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z toho dôvodu, že dohodnutú výšku zmluvnej odmeny považuje za rozpornú s dobrými mravmi a tým neplatnú, ako i z dôvodu, že úver považuje za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu jeho podstatných náležitostí, ktorými sú konečná splatnosť úveru ako i uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom. 9. Z odvolacej argumentácie žalobcu, ktorou sa odvolací súd bude ďalej zaoberať vyplýva, že „súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil pre prijatie záveru o údajnej absencii podstatnej náležitostí zmluvy - konečnej splatnosti úveru, pretože zmluva o revolvingovom úvere je uzavretá na dobu neurčitú a jej predmetom je poskytnutie úveru a za dohodnutých podmienok poskytnutie revolvingu. Táto skutočnosť znamená, že konečnú splatnosť úveru (resp. revolvingu, ak dôjde k jeho poskytnutiu a ktorý predstavuje v podstate ďalší úver) je vždy možné určiť pre úver (revolving). Prakticky teda, ak dôjde k poskytnutiu úveru, tak dlžník vie, kedy je konečná splatnosť úveru. Ak počas trvania zmluvného vzťahu dôjde k poskytnutiu revolvingu, potom tiež po jeho poskytnutí vie, kedy je jeho konečná splatnosť. Údaj „konečná splatnosť úveru“ predstavuje tzv. informačnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie je však z hľadiska podstatných náležitostí úverového vzťahu rozhodujúca. Z materiálnej stránky tak ide o údaj obsahovo zhodný s údajom Dátum splatnosti poslednej splátky.“ 11. Odvolací súd odcitoval v predchádzajúcom odseku časť odvolacej argumentácie žalobcu z dôvodu, že i z nej je možné vyvodiť ten záver, že písomná zmluva sporových strán označená ako Zmluva o revolvingovom úvere č. 81 000 25 347 zo dňa 21.5.2010 obsahuje dve spotrebiteľské zmluvy zahrnuté do jeden listiny, konkrétne zmluvu o úvere ako i zmluvu o revolvingovom úvere, ktoré sa posudzujú osobitne (§ 52a Občianskeho zákonníka). V čase uzavretia predmetnej zmluvy, ako i v čase jej ukončenia zo strany žalobcu (uplatnenie práva na okamžitú splatnosť úveru pre omeškanie s jeho splácaním) bolo žalovanému poskytnuté plnenie len z úverovej zmluvy (teda nie zo zmluvy o revolvingovom úvere), z ktorej zmluvy odvíja žalobca uplatnený nárok v predmetnom spore. Preto odvolací súd posudzoval predmetnú zmluvu v kontexte s napadnutým rozsudkom a odvolaním žalobcu. 12. Podľa ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. súdom prvej inštancie necitovanom, ale použitom, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 (súdom už citovanom) je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 13. Z predmetnej zmluvy strán vyplýva výška úveru 1.500,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci): 42/19, mesačná splátka (vrátane úrokov) 80,37 Eur, zmluvná odmena 1.875,54 Eur, RPMN za úver 70,17, ročná úroková sadzba úveru 70,01 priemerná RPMN za úver 51,49, keď ostatné údaje obdobného charakteru (ďalej už necitované odvolacím súdom) sa už vzťahujú na ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere. 14. Posudzujúc práve citované ustanovenie zmluvy za použitia výkladu v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. <. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie a to že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť - konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (ktorá tým z hľadiska podstatných náležitostí úverového vzťahu je rozhodujúcou), keď v uvedenom ustanovení sa nenachádza žiaden údaj, ktorý by sa dal považovať za označenie konečnej splatnosti úveru (je tu určený iba počet splátok a dátum ich mesačnej splatnosti). S poukazom na znenie príslušného zákonného ustanovenia nepostačuje a nie je rozhodujúce, že z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je možné dátum konečnej splatnosti vypočítať, keďže zákonodarca tu výslovne vyžaduje, aby zmluva obsahovala konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, čo v danom prípade splnené nebolo. V zmluve o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nutne uvedený iba konkrétny dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď konečná splatnosť môže byť v zmluve určená i iným spôsobom ako uvedením dátumu, avšak takým, ktorý je nesporne a jednoznačne určiteľný. V predmetnej zmluve ale údaj o konečnej splatnosti úveru nie je uvedený žiadnym spôsobom. Ak by súd prijal záver, že konečná splatnosť úveru sa dá vypočítať, tak potom údaj o konečnej splatnosti úveru by nemusel byť obsiahnutý v žiadnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, pretože ak sa v nej uvedú základné náležitosti iba podľa písm. i) zákona, dátum konečnej splatnosti úveru je vypočítateľný vždy. 15. Keďže potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. <. je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, v konaní bolo preukázané (odvolateľom nesporované), že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.284,25 Eur, tento dosiaľ uhradil sumu 1.677,25 Eur, bolo dôvodným žalobu zamietnuť. 16. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu vo vzťahu k rozhodovaniu o veci samej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 17. Pri riadení sa všetkými opísanými úvahami tak odvolací súd mal za to, že v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania žalobcu, súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. Preto rozsudok v týchto častiach potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. <. 18. Správnym ale už nebol postup súdu prvej inštancie, keď občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV vystupujúceho do 30.6.2016 v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý procesný inštitút prijatím nového procesného kódexu, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016, zanikol zo zákona, priznal náhradu trov konania predstavujúcu len trovy právneho zastúpenia. 19. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu v prejednávanej veci VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV malo oprávnenie vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaného (spotrebiteľa) a to na základe špeciálnej zákonnej úpravy v ust. § 93 ods. 2 OSP. Keďže malo v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník (rozumej tzv. hlavný, tu por. tiež ust. § 93 ods. 4 vety prvej OSP), možno z toho vyvodiť len jeden záver a to, že aj vedľajší účastník má právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (tu por. čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) so všetkými jeho atribútmi - teda i so samozrejmosťou práva na náhradu trov konania). Občiansky súdny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení nepodmieňoval možnosť zastúpenia advokátom absenciou (nedostatkom) odborných znalostí účastníka a teda ani nevylučuje, aby sa i účastník odborne spôsobilý hájiť svoje či niečie iné záujmy v konaní pred súdom nemohol dať zastúpiť advokátom a aby mu len z tohto dôvodu nemala byť priznaná náhrada trov v súvislosti s takýmto zastupovaním vzniknutých. Občianskemu združeniu, t.j. VŠEOBECNEJ OCHRANE PRÁV SPOTREBITEĽOV ako vedľajšiemu účastníkovi do 30.6.2016 tak môže byť priznaná náhrada trov konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia, samozrejme len v tom prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu v tom čase označovanému účastníkovi, na strane ktorého tento vedľajší účastník v konaní vystupoval, avšak len v tom prípade, ak trovy právneho zastúpenia sa poskytujú za úkony, ktoré boli v konaní vykonané účelne, ktorú účelnosť odvolateľ spochybňuje. 20. Podľa § 142 ods. 1 OSP (aktuálne § 255 ods. 1 v spojení s § 251 CSP) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. 21. Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou potom zásadne patria i trovy reprezentované odmenou a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom (účastníkom súdnych konaní / stranám sporu), keď tu nepochybne treba súhlasiť i s prípadným argumentom o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu. 22. Otázka využitia práva na právnu pomoc advokáta a otázka účelnosti v takejto súvislosti vynakladaných trov sú však otázkami, ktoré majú len čiastočný súvis a ktoré preto neslobodno zmiešavať (bez ďalšieho). V každom prípade namietanej účelnosti takýchto trov tak treba robenie záverov podriadiť tomu, či by inak advokátom zastupovaný účastník (strana sporu) bol v konkrétnej situácii schopný uplatňovania ním práv (resp. obrany voči uplatňovaniu práv niekým iným) aj bez pomoci advokáta, samozrejme za podmienky schopnosti hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým, ako sa do problému „vložil“ advokát. 23. Pri nazeraní na tento problém aj z práve priblíženého uhla pohľadu potom len veľmi ťažko šlo prehliadnuť, že advokát občianskeho združenia ako vedľajšieho účastníka tu (obdobne ako v iných tunajšiemu súdu známych a ním skôr prejednaných vecí za účasti rovnakého vedľajšieho účastníka i advokáta) pred súdom prvej inštancie požadoval (nad rámec paušálnych náhrad) odmenu za 3 úkony právnej pomoci, z ktorých tým prvým bolo prevzatie a príprava zastúpenia (toto samostatne nehonorovateľné, pretože ak by advokát okrem takéhoto úkonu už pre klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel zastupovania), druhým vyhotovenie písomného podania zo dňa 9.4.2015, z ktorého obsahu (pominúc konkrétne údaje, opísané zo žaloby) je zrejmý len odkaz na občianskoprávny charakter vzťahu strán, namietanie neprijateľných zmluvných podmienok, ako i bezpoplatkovosti a bezúročnosti zmluvy a tiež i jej vnútorný obsahový rozpor bez toho, aby v ktorejkoľvek druhovo totožnej veci za účasti toho istého žalobcu vznikla potreba na takomto podaní (opäť vyjmúc údaje zistiteľné zo žaloby) čokoľvek meniť. Takéto podanie tak má formu vzorového podania, ktoré sa dá použiť identicky aj v iných konaniach. Toto podanie tak obsahuje len údaje a argumentáciu nasvedčujúce tomu, že sa nimi paušálne uplatňujú iba také argumenty spochybňujúce nárok žalobcu, ktorých výskyt (a opodstatnenosť) sa síce v tzv. spotrebiteľských veciach v rôznej miere očakáva, no v žiadnom prípade nezaručuje. Pokiaľ ide o tretí úkon účasť na pojednávaní dňa 7.10.2015, na ktorom bol i vyhlásený rozsudok, na ktorom pojednávaní advokát združenia síce bol prítomný i tu jeho vyjadrenie bolo len všeobecné kopírujúc predchádzajúce písomné vyjadrenie a stručné. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV ako vedľajší účastník tak vstúpil do súdneho konania, ale konkrétne kvalifikované právne úkony do rozhodnutia súdu prvej inštancie jeho právnym zástupcom urobené neboli a jeho úkony žiadnym spôsobom neprispeli k úspechu žalovaného v konaní, pretože mali len všeobecný obsah a námietky v nich obsiahnuté bol súd prvej inštancie, vzhľadom na charakter sporu ako spotrebiteľského s priznanou ochranou spotrebiteľovi ako slabšej strany v ňom, oprávnený (i povinný) skúmať i mimo návrhov. 24. Odvolací súd práve vo vyššie uvedenom (i s použitím úpravy z ust. § 150 ods. 1 OSP, s ekvivalentom v § 257 CSP) videl dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý priznanie náhrady občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV ako vedľajšiemu účastníkovi nebolo možným, hoc aj v tomto prípade o vzniku trov pochybnosti byť nemuseli. 25. Keďže odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie vo výrokovej časti priznávajúcej vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti o náhrade trov konania občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV zmenil podľa § 388 CSP tak, že občianskemu združeniu náhradu trov konania nepriznal. 26. V odvolacom konaní bola úspešnosť strán v podstate rovnaká, keďže vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o veci samej bol plne úspešný žalovaný a vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania občianskeho združenia, stojacieho práve na strane žalovaného, bol plne úspešný zase žalobca, z čoho odvolací súd vyvodil (riadiac sa i princípom spravodlivosti) v podstate zhodný úspech strán sporu, preto v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods.1 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).