Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/544/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614207559 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614207559.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému v 1. rade: P. F., nar. XX. U. XXXX, bytom M. XXXX/XX, V. U. a žalovanému v 2. rade: D. F., nar. XX. L. XXXX, O. K. XXXX/XX, V. U., o 7.193,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 21.mája 2015 č. k. 10C/37/2015-64, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v zamietajúcej časti rozhodnutia vo veci samej a v časti rozhodnutia o trovách konania p o t v r d z u j e. II. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. neschválil súdny zmier, II. žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 6.446,16 eur, úrok z omeškania za obdobie od 21. septembra 2011 do 11. augusta 2013 v sume 145,96 eur, úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 6.446,16 eur za čas od 12. augusta 2013 do zaplatenia, náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.470,35 eur a iných trov konania v sume 388,35 eur, to všetko v splátkach po 200 eur mesačne, počínajúc právoplatnosťou rozsudku do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok s tým, že plnením povinnosti jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, a III. vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanovením § 99 ods. 1 a § 160 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení), § 2 ods. 1 písm. a), b) a c), § 3 ods.1, § 4 ods. 1 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods.1, § 54 ods. 1, § 101, § 103, § 565 O.z. (zákon číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení), § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 261 ods. 3 písm. d) a § 497 Obch. z. (zákon číslo 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom majúc z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňou vymáhaná pohľadávka v čase rozhodovania súdu vo veci samej bola opodstatnená len v rozsahu nesplatenej istiny úveru 6.446,16 eur, úroku z omeškania za obdobie od 21. septembra 2011 do 11. augusta 2013 v sume 145,96 eur, úroku z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 6.446,16 eur za obdobie od 12. augusta 2013 do zaplatenia a v zostatku uplatnenom žalobkyňou v tomto konaní (v rozsahu 747,64 eur s úrokom z omeškania počítaným do 11. augusta 2013 v sume 148,73 eur ako aj úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 747,64 eur od 12. augusta 2013 do zaplatenia) za nedôvodnú, pre jej premlčanie, posúdiac Zmluvu o splátkovom úvere číslo 0254449375 z 22. septembra 2008 uzatvorenú medzi právnou predchodkyňou žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., Suché Mýto 4, Bratislava ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi (z ktorej si žalobkyňa v tomto konaní ako právny nástupca pôvodného veriteľa uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak typovú, uzatvorenú podľa predtlače veriteľa) z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto konaní žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ (v tomto konaní právny predchodca žalobkyne), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať prednostne zákon o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne Občiansky zákonník. Z prílohy číslo 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok mal za preukázané, že žalovaní naposledy plnili dňa 20. apríla 2010 v sume 8,95 eur. Následne v zmysle všeobecných obchodných podmienok právnej predchodkyne žalobkyne (článok 7 bod 7. 6. 1 písm. a) VOP) došlo k zosplatneniu splátok splatných od 20. augusta 2013 do 20. augusta 2018, v dôsledku čoho žalovaná suma pozostávala z istiny 7.193,80 eur ( súčet 94 splátok, z toho jedna v sume 56,98 eur a 93 po 76,74 eur, z toho 33 neuhradených do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v celkovej sume 2.512,66 eur a 61 budúcich, zosplatených splátok splatných pôvodne od 20. augusta 2013 do 20. augusta 2018 v sume 4.681,14 eur). Premlčanie jednotlivých neuhradených splátok do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru posúdil v súlade s ustanovením § 103 O.z. (počítajúc premlčaciu dobu pre každú splátku zvlášť odo dňa jej zročnosti) a žalobkyni postupujúc podľa ust. § 5b ZoOS (prihliadajúc na oslabenie nároku veriteľa voči spotrebiteľovi v dôsledku jeho premlčania, keďže ide o spotrebiteľský vzťah a posúdenie premlčania podľa obchodnoprávneho predpisu by bolo v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov) nepriznal nárok na plnenie za neuhradené splátky splatné v období od 21. novembra 2010 do 20. augusta 2011, celkom v sume 747,64 eur s príslušným úrokom z omeškania z týchto splátok, keďže žaloba bola podaná na súde dňa 26. augusta 2014. Určenie lehoty splatnosti priznaného plnenia odôvodnil právne poukazom na ust. § 160 ods. 1 O.s.p. a vecne potrebou povolenia splátok žalovaným vzhľadom na ich sociálnu situáciu a dôvody ktoré viedli k vzniku dlhu, ako aj výšku priznanej pohľadávky a primeranosti splátky v rozsahu 200 eur mesačne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a vecne len čiastočným úspechom žalobkyne v konaní (v rozsahu 90 %), kedy žalobkyni v pomere jej úspechu priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie jej práva v rozsahu 1.470,35 eur a iných trov konania v sume 388,35 eur. 2. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcej časti, podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne jeho zrušenie v odvolaním napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, vytýkajúc mu nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu a to najmä z dôvodu, že tento na prejednávanú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby (ktorá je trojročná), hoc na danú vec bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (kde premlčacia doba je štvorročná a tak nedošlo k premlčaniu žiadnej z uplatnených splátok) berúc do úvahy, že ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti potom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 9/2014 z 24. marca 2015, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou pre nesprávne posúdenie, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na predmetný zmluvný vzťah a rozsudok toho istého súdu sp. zn. 2MCdo 3/2011 z 28. apríla 2011, podľa ktorého sa záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Obdobný právny názor odznel aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 4/2012 z 27. marca 2013, podľa ktorého, hlavným záväzkovým vzťahom z ktorého žalobca vyvodzuje nárok je zmluva o úvere spravujúca sa ustanoveniami Obch. z., preto právny vzťah medzi žalobcom a ručiteľom a žalovaným ako dlžníkom bolo potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení Obch. z., následne aj otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Nesúhlas s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie žalobkyňa vyjadrila aj citovaním niektorých častí odôvodnenia rozhodnutí krajských súdov (v Banskej Bystrici, v Trnave, v Prešove a v Žiline), podľa záverov ktorých premlčanie aj v prípade spotrebiteľských zmlúv, majúcich formu absolútneho obchodu, sa spravuje výlučne Obch. z.. 3. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade odvolacie námietky nepodali a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrili. 4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a v časti rozhodnutia o trovách konania, nakoľko išlo o výrok závislý od rozhodnutia o napadnutom výroku (§ 379 písm. a) a § 380 ods.1 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. ) postupom podľa § 219 ods. 3, C.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu bolo zverejnené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti rozhodnutia vo veci samej vecne správny. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 27. septembra 2016. 6. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci splniac si povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné : 7. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanými ako spotrebiteľský a samotnú zmluvu o splátkovom úvere ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), aj podľa právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 O.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). V zmysle práve citovaného ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je totiž každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (1) a ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (2). 8. Podľa ZoSU (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež charakter spotrebiteľského úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tento právny vzťah možno podriadiť aj pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnení (platného v čase uzavretia zmluvy), keďže v zmysle jeho ustanovenia § 23a ods. 1 sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (okrem zmlúv podľa O.z. i všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje). 9. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O.z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O.z. a ustanoveniach ZoOS (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetných zmlúv) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t.j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovaným, ktorí sú spotrebiteľmi. 10. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O.z., ktoré už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011). 11. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaných ako spotrebiteľov priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obch. z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanými je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch. z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O.z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O.z. na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z. nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 12. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na prejednávanú vec, zakotvujúceho povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný (prípadne či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať). Uvedené ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok na neuhradené splátky úveru splatné v období od 21. novembra 2010 do 21. augusta 2011 uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, (premlčacia doba začala plynúť v prípade prvej z uvedených splátok 21. novembra 2010 a uplynula 21. novembra 2013, pri následnej splátke začala plynúť 21. decembra 2010 a uplynula 23. decembra 2013, v prípade ďalšej nasledujúcej splátke začala plynúť 21. januára 2011 a uplynula 21. januára 2014, pri následnej splátke začala plynúť 21. februára 2011 a uplynula 21 februára 2014, v prípade ďalšej splátky začala plynúť 21. marca 2011 a uplynula 21. marca 2014, pri následnej splátke začala plynúť 21. apríla 2011 a uplynula 21. apríla 2014, v prípade ďalšej splátky začala plynúť 21. mája 2011 a uplynula 21. mája 2014, pri následnej splátke začala plynúť 21. júna 2011 a uplynula 23. júna 2014, v prípade ďalšej splátky začala plynúť 21. júla 2011 a uplynula 21. júla 2014 a v prípade následnej splátky začala plynúť 21. augusta 2011 a uplynula 21. augusta 2014, keďže podľa § 122 ods. 3 O.z. ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň, pričom ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, plynie premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti). Pokiaľ bola žaloba podaná na súde 26. augusta 2014, správne súd prvej inštancie konštatoval, že bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa občianskeho práva (vo vzťahu ku všetkým vyššie citovaným splátkam úveru) a žalobu preto správne zamietol. 13. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobkyňou citovanú odbornú literatúru. 14. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky SD EÚ C-240/98 až C 244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro). V kontexte uvedeného bolo potrebné riešiť aj dualizmus právnej úpravy dotknutých inštitútov podľa O.z. a Obch. z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej kauze v konaní sp. zn. 6M Cdo/4/2012 (na ktoré poukazovala žalobkyňa v odvolaní) ani nevyslovil právny názor týkajúci sa favorizácie ustanovení O.z. alebo Obch. z. v prípade spotrebiteľskej zmluvy. 15. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne žalobkyni priznal aj náhradu trov konania pre jej väčšinový úspech v spore. 16. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že hoci zastáva názor, že správne mala byť žalobkyni priznaná náhrada trov konania len v rozsahu 79,20 % (nie 90% ako boli priznané súdom prvej inštancie), pretože však napadnuté rozhodnutie bol oprávnený preskúmavať iba v rozsahu podaného odvolania (a žalovaní odvolanie voči rozhodnutiu o trovách konania nepodali), v neprospech žalobkyne ho nezmenil. 17. V tejto súvislosti len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ak nejde totiž o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené (ako tomu bolo aj v prejednávanej veci), musí byť náhrada trov konania rozdelená. V takomto prípade je treba určiť pomer úspechu oboch sporových strán vo veci a od úspechu víťaznej strany odpočítať jej neúspech (t.j. mieru úspechu druhej sporovej strany), pričom až vo výške rozdielu má sporová strana právo aby jej druhá sporová strana uhradila pomernú časť nákladov, ktoré vynaložila pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Súd prvej inštancie sa týmito pravidlami neriadil a žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania len v rozsahu jej úspechu, nezohľadniac aj jej neúspech v konaní. 18. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný v 1. rade ako aj žalovaná v 2. rade a podľa § 396 ods.1 a § 255 ods.1 C.s.p. im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 19. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).