Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/615/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314209435 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314209435.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: Československá obchodní banka, a.s., so sídlom Praha 5, Radlická 333/150, zastúpeného usadeným euroadvokátom: Mgr. Petrom Olejárom, so sídlom Miletičová 21, Bratislava, proti žalovanej: X. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom E. L. E. XX, o zaplatenie 21.840,34 Kč s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 30C/364/2014-89 zo dňa 19.5.2015 - v zamietajúcej časti v rozsahu zmluvného úroku vo výške 19,90% ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.9.2010 do zaplatenia a poplatkov vo výške 1.300,- Kč, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v rozsahu zmluvného úroku vo výške 19,90% ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.9.2010 do zaplatenia a poplatkov vo výške 1.300,- Kč a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 3.046,73 Kč a zmluvného úroku z omeškania vo výške 15% ročne od 19.3.2014 do zaplatenia zastavil. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.726,86 Kč s úrokom z omeškania vo výške 7,75% ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.9.2010 do zaplatenia, a to v splátkach po 40,- eur mesačne splatných vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodnutia pod následkom straty výhody splátok a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. 2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, čl. 1 a čl. 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru, § 708 ods. 1, 2, § 711, § 497, § 503 ods. 1, § 369 ods. 1, § 262 ods. 4 českého Obchodného zákonníka, § 52, § 517 ods. 2 českého Občianskeho zákonníka, § 1 nariadenia vlády č. 142/1992 Sb. A § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá, § 160 ods. 1, § 96 ods. 1 OSP. 3. Súd vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že medzi stranami sporu bola uzatvorená Smlouva o ČSOB aktivním kontu, na základe ktorej bol žalovanej zriadený bežný účet. Žalovaná požiadala žalobcu o poskytnutie úveru formou prečerpania účtu, na základe čoho jej bol poskytnutý úverový rámec 10.000,- Kč. Žalovaná svoje oprávnenie prečerpať úver do debetu využila, následne však neplnila povinnosti stanovené zmluvou a dlžnú čiastku neuhradila podľa obchodných podmienok. Žalobca niekoľkokrát márne vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej čiastky, preto dňa 2.9.2010 vyhlásil splatnosť úveru, o čom žalovanú informoval listom. Dlžná čiastka predstavuje sumu 21.840,- Kč, ktorá pozostáva z nezaplatenej istiny vo výške 10.000,- Kč, zmluvného úroku 7.493,61 Kč, úroku z omeškania 3.046,73 Kč a neuhradených poplatkov vo výške 1.300,- Kč. Dlžná čiastka bez príslušenstva je 11.800,- Kč. 4. Súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 3.046,73 Kč a zmluvného úroku z omeškania vo výške 15% ročne od 19.3.2014 do zaplatenia, keďže žalobca vzal pred otvorením pojednávania žalobu v uvedenej časti späť v súlade s jeho dispozičným oprávnením a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. 5. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná len čiastočne. Zo skutkových zistení mal jednoznačne preukázané, že strany uzatvorili zmluvu o bežnom účte ako aj zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu. Zároveň však ide o zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom na charakter postavenia účastníkov zmluvy, kde na jednej strane vystupovala banka ako dodávateľ služby a na druhej strane fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaná ako spotrebiteľ nemohla ovplyvniť obsah tzv. formulárového typu zmluvy, ani obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy. Súd mal zo zhodných tvrdení strán preukázané, že žalovaná vyčerpala celú sumu poskytnutého úverového rámca 10.000,-Kč, ale nedodržala svoju zmluvnú povinnosť disponovať na účte dostatkom finančných prostriedkov k úhrade splatných záväzkov povoleného prečerpania. Nakoľko žalobca svoj nárok náležite preukázal, pokiaľ ide o uplatnenú istinu, zmluvne dojednané úroky a úrok z omeškania ku dňu zosplatnenia, súd jeho žalobe v tejto časti vyhovel. Keďže je žalovaná naďalej v omeškaní s plnením svojho peňažného dlhu, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy istiny odo dňa nasledujúceho po zosplatnení záväzku, t.j. od 3.9.2010. 6. Pokiaľ ide o úroky z úveru, tieto predstavujú odplatu alebo cenu plnenia, tak ako sa to konštatuje v súdnej praxi, avšak povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru počas celej doby, po ktorú tento úver, teda požičané finančné prostriedky neboli vrátené veriteľovi, má svoje limity v tom zmysle, že táto zásada platí až do tzv. splatnosti úveru, pretože po zosplatnení úveru nastupujú sankčné úroky z omeškania. Nakoľko po konečnej splatnosti úveru žalobcovi neprináležia zmluvné úroky z úveru, ale len úroky z omeškania, ktoré majú sankčnú povahu, súd v tejto časti, ktorou žalobca požadoval priznať kapitalizovaný úrok z úveru vo výške 7.493,61 Kč, ako aj úrok vo výške 18,9% zo sumy istiny od 19.3.2014 do zaplatenia ako nedôvodný zamietol. 7. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia dlžných poplatkov v celkovej sume 1.300,- Kč. Podľa názoru súdu tieto poplatky sú pre žalovanú ako spotrebiteľa neprijateľné, neboli so žalovanou dojednané individuálne v zmluve o povolenom prečerpaní, ale sú upravené len v Sadzobníku poplatkov ČSOB, ktorý však netvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy, pričom žalobca ako dodávateľ služby je oprávnený tento sadzobník poplatkov jednostranne meniť bez ohľadu na vôľu dlžníka. Súd v danom prípade zastáva i ten názor, že pri zasielaní upomienok a výziev na zaplatenie nejde o bankové služby poskytované žalovanej, za ktoré by patrila banke odplata. Poplatok za upomienku vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané, teda nie je mu poskytnuté skutočné protiplnenie. Uvedené poplatky sú paušálne, nie sú preukázateľnými nákladmi na uplatnenie pohľadávky, ich výška niekoľkonásobne presahuje poplatky tretím subjektom za ich odoslanie, pričom možnosť žalobcu zvýšiť si príjem tým spôsobom, že spoplatnených notifikácií odošle ľubovoľný počet, je znovu v neprospech spotrebiteľa. 8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 v spoj. s § 146 ods. 2 veta prvá OSP, t. j. podľa úspešnosti v spore. Žalobca si návrhom uplatnil nárok na zaplatenie sumy 21.840,34 Kč s prísl., úspešný bol v časti čo do zaplatenia sumy 10.726,86 Kč, ktorá predstavuje úspech v rozsahu 49% a neúspech v rozsahu 51%. Žalovaná mala teda čistý úspech v rozsahu 2% a v takom prípade (pri nízkom celkovom úspechu žalovanej) súd žiadnemu z účastníkov (strán) náhradu trov konania nepriznal. 9. Proti tomuto rozsudku výlučne len v zamietajúcej časti v rozsahu zmluvného úroku vo výške 19,90% ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.9.2010 do zaplatenia a poplatkov vo výške 1.300,- Kč podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu zaplateného súdneho poplatku za odvolanie a trov právneho zastúpenia vo výške 45,92 Eur. 10. Ako dôvody odvolania uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žaloby v časti zmluvného úroku vo výške 18,90 % ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.3.2010 do zaplatenia a k zamietnutiu poplatkov vo výške 1.300,- Kč. 11. V odvolaní žalobca ďalej poukázal na to, že podľa § 502 ods. 1 českého Obchodného zákonníka, zák. č. 513/1991 Sb. od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Tiež odcitoval časť odôvodnenia z rozhodnutia v obdobnej právnej veci, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove vo veci pod sp. zn. 14Co/83/2012 <., konkrétne: „V tomto ustanovení je upravené od kedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, chýba v ňom však výslovné ustanovenie, ktoré by určovalo, dokedy táto povinnosť dlžníka trvá. Nieto pochybnosti o tom, že táto doba môže byť dohodnutá v zmluve o úvere. Úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodujúce je dojednanie v úverovej zmluve. Z predmetnej úverovej zmluvy z čl. IV. a VI. vyslovene vyplýva, že splátky istiny po lehote splatnosti budú ďalej úročené úrokovou sadzbou uvedenou v článku IV. zmluvy a k nej naviac sadzbou úrokov z omeškania. Zmluvné strany sa teda nedohodli, že dlžníci budú platiť úroky len do dohodnutej doby splatnosti, ale až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Odvolací súd v tejto veci nemal dôvod sa odchýliť ani od názoru uvedeného v komentári ku Obchodnému zákonníku (D. L, G. S., P. M. a koľ'- Obchodní zákonník, komentár 5. vydaní, Praha, C. H. Beck, 1998 s. 834).", ako i z rozhodnutia Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013 <., konkrétne: „Úrok z nesplateného úveru je chápaný ako cena peňazí. Pre veriteľa predstavuje kompenzáciu za to, že sa vzdal narábania so svojimi finančnými prostriedkami, ktoré na určitý čas poskytol dlžníkovi. Oproti tomu úrok z omeškania je sankcia, ktorú má veriteľ právo požadovať v prípade, ak dlžník nesplní riadne a včas svoj peňažný záväzok. Uplatnenie práva na úroky z úveru sa nevylučuje s uplatnením práva na úroky z omeškania. Tieto dva úroky svedčia veliteľovi súbežne až do momentu, kým je úver dlžníkom riadne zaplatený." V dôsledku uvedeného tak súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žaloby v časti uplatneného úroku vo výške 18,90 % ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.3.2010 do zaplatenia. 12. Pokiaľ ide o nepriznané poplatky, tu odvolateľ poukazuje na to, že náklady so zasielaním upomienok a výziev mu nie je možné pričítať na ťarchu, keďže k porušeniu zmluvných povinností došlo zo strany žalovanej. Označenie relevantných poplatkov za neprijateľné zmluvné podmienky v tomto prípade presahuje súdom možný rámec poskytovania ochrany spotrebiteľovi, nakoľko jej účelom má byť priblížiť sa rovnosti strán v právnych vzťahoch založených spotrebiteľskými zmluvami. O výške poplatkov bol klient riadne informovaný, teda nie je naplnený základný predpoklad neprijateľnosti tento zmluvnej podmienky. S ohľadom na uvedené má preto za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne ako i skutkovo vyhodnotil vec, v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu dlžných poplatkov. 13. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila. 14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v rozsahu zmluvného úroku vo výške 19,90% ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.9.2010 do zaplatenia a poplatkov vo výške 1.300,- Kč, včítane závislého výroku o náhrade trov konania je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či bolo dôvodným čiastočne zamietnuť žalobu žalobcu v časti nepriznania zmluvných úrokov z úveru po jeho zosplatnení vo výške 18,90 % ročne zo sumy 10.000,- Kč od 3.3.2010 do zaplatenia a v časti nepriznania nároku na zaplatenie poplatkov vo výške 1.300,- Kč. 16. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v tomto smere, na ktorého odôvodnenie v preskúmavanom rozsudku odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, sa žiada doplniť, že závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu. 17. K odvolacej argumentácii navrhovateľa sa žiada dodať, že vyššie uvedený záver nie je v rozpore so znením ust. § 502 ods. 1 českého Obchodného zákonníka, na ktoré poukazuje odvolateľ, keďže právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku žalobcovi bol priznaný nárok na vrátenie dlžnej sumy i s úrokmi (avšak za čas do zosplatnenia úveru). Znenie § 502 ods. 1 českého Obchodného zákonníka nezakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení. 18. Tu sa ešte pýta dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). 19. Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v rozsahu nároku žalobcu na úrok z úveru po jeho splatnosti. 20. Druhá časť odvolania žalobcu smerovala proti zamietnutiu žaloby v časti o zaplatenie poplatkov vo vyčíslenej sume bez toho, aby žalobca v konaní tieto poplatky bližšie špecifikoval a to či už v žalobe, alebo iným spôsobom v priebehu prvoinštančného konania, keď nestalo sa tak ani v odvolaní. V odvolaní žalobca už len poukazuje na to, že poplatky, ktoré boli žalovanej účtované za upomienky a výzvy, ktoré tvorili prílohy žaloby (?), boli účtované z dôvodu neplnenia si svojich zmluvných povinností zo strany žalovanej. Doposiaľ súdu nebol predložený ani Sadzobník poplatkov, na ktorý sa žalobca odvoláva. 21. Odvolací súd je tu toho názoru, že v časti o zaplatenie poplatkov bolo nevyhnutným predmetnú žalobu zamietnuť prioritne z toho dôvodu, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal nárokovateľnosť na zaplatenie poplatkov v uplatnenej sume, keď poplatky ako i spoplatňované úkony nielenže nekonkretizoval, potom ani jednoznačne nezdokladoval, rovnako ako ani dohodu o ich výške a tým potom ani samotnú realizáciu spoplatňovaných úkonov. 22. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán. 23. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase rozhodovania súdom prvej inštancie ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP, súčasný ekvivalent § 132 CSP, podľa ktorého sú to strany, ktoré označujú dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 24. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 25. V prejednávanej veci potom bolo práve na žalobcovi preukázať svoje tvrdenia, ktoré mali zakladať dôvody pre ním v žalobe tvrdeného nároku na zaplatenie poplatkov, čo žalobca opomenul. 26. V dôsledku absencie už samotného tvrdenia rozhodných skutočností - konkretizácie spoplatňovaných úkonov a výšky poplatku za tieto jednotlivé úkony a tým potom neunesenia dôkazného bremena preukázaním týchto skutočností nebolo možné žalobcovi nárok na zaplatenie týchto poplatkov (1.300 Kč) priznať. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie i v tejto zamietajúcej časti, spolu s výrokom o trovách konania osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 27. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 29. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). 30. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).