Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/373/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113216128 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113216128.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: O. B., nar. X. T. XXXX, bytom K., P. Q. XX, zast. advokátom: JUDr. Metod Špaček, PhD., Bratislava, Bosákova 7, proti odporcovi: Ing. F. B., nar. XX. F. XXXX, bytom K., P. Q. XX, zast. advokátkou: JUDr. Veronika Kozová, Bratislava, Záhradnícka 7, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 19. marca 2014 č. k. 37C/275/2013 - 93 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (označeným za medzitýmny) súd prvého stupňa určil, že vo výroku označené pozemky (vedené na LV č. XXXX pre obec a katastrálne územie K. ako parcela č. 1814 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 26 m2, parcela č. 1815 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 685 m2 a parcela č. 1851 - záhrady o výmere 729 m2, ďalej tiež len „sporné pozemky“) nepatria do BSM (zaužívaná skratka pre bezpodielové spoluvlastníctvo - pozn. odvolacieho súdu) účastníkov konania. Rozsudok právne zdôvodnený ust. § 34, § 37 ods. 1 a 3, § 39, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 143, § 148 ods. 1 a § 149 ods. 1 a 3 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazmi na § 149 ods. 4 rovnakého zákona a časť judikatúry (V 5/1989, R 8/1991 a ZIV, str. 428 ods. 3) odôvodnil vecne popri konštatovaní účelnosti rozhodnutia zvoleným spôsobom (vyplývajúcej z ustálenia, či jedna z označených súčastí masy BSM do nej patrí alebo nie, ktorá otázka má potom význam i pre ďalšie dokazovanie a hospodárnosť aj rýchlosť konania) predovšetkým záverom o právnej nemožnosti nadobudnutia sporných pozemkov do BSM ktorýmkoľvek zo spôsobov opisovaných navrhovateľkou (na čom nič nemenil ani zápis v katastri nasvedčujúci výlučnému vlastníctvu odporcu, ak práve podľa navrhovateľky tu bolo viac chýb pri prevodoch sporných pozemkov na odporcu, z ničoho však nešlo vyvodiť úmysel previesť tieto aj na navrhovateľku, pričom táto dokonca v prípade parciel č. 1814 a 1815 v súvislosti s ich údajným vydržaním musela vedieť, že jej i odporcovi patrilo nanajvýš užívacie - teda nie vlastnícke - právo). Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len navrhovateľka (keďže odporca podaním taktiež označeným za odvolanie namietal len absenciu rozhodnutia o trovách konania, o ktorých sa ale pri rozhodovaní len medzitýmnym rozsudkom nerozhoduje - pozn. odvolacieho súdu), navrhujúc jeho zmenu určením, že sporné pozemky do BSM patria. Súdu prvého stupňa vytkla nesprávnosť právneho posúdenia ním veci aj vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“), zotrvávajúc pritom na svojej skoršej právnej argumentácii, podľa ktorej tu došlo k nadobudnutiu sporných pozemkov do BSM už transformáciou niekdajšieho práva spoločného užívania pozemkov manželmi na základe novelizácie O. z. s účinnosťou od 1. januára 1992 (zákonom č. 509/1991 Zb.) a aj keby to takto byť nemalo, uplynula dostatočne dlhá doba na ich vydržanie (za splnenia i ostatných zákonných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom). Odporca odvolací návrh nepodal. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania celú vec (rozhodnutia medzitýmnym rozsudkom) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď tu síce šlo o vec samu, zároveň však aj pre výskyt neprehliadnuteľného procesného pochybenia súdu prvého stupňa, majúceho pôvod v opodstatnene namietanom nesprávnom (resp. presnejšie nedostatočne úplnom) právnom posúdení veci i o prípad nemožnosti rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou. Podľa § 152 ods. 2 O. s. p. rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. Práve odcitované ustanovenie základného predpisu slovenského občianskeho procesného práva predstavuje základ pre inak štandardné rozhodovanie súdov o celej prejednávanej veci (prvá veta ustanovenia) i pre výnimky z takéhoto pravidla, podmienené kritériom účelnosti, ktorými sú možnosť rozhodnutia najskôr len o časti veci (čiastočným rozsudkom) alebo o jej základe (tu rozsudkom, pre ktorý teória procesného práva pozná označenie medzitýmny). Určenie toho, čo je časťou veci, spravidla nečiní zásadné obtiaže, keďže príslušný zákonný pojem teória i rozhodovacia prax súdov tradične vykladá buď ako časť predmetu konania, tvorenú jedným z viacerých súčasne uplatnených práv, môžbyť aj so spoločným skutkovým základom (napr. spor o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy z výpovede, považovanej žalobcom za neplatnú) alebo ako časť identifikovateľnú uplatnením určitého práva viacerými osobami alebo proti viacerým osobám (v ktorých prípadoch sa môže javiť účelným skoršie rozhodnutie vo vzťahu k tým, u ktorých sú dôvody pre rozhodnutie sa určitým spôsobom jasnejšie než u iných účastníkov v rovnakom procesnom postavení). Naopak väčší problém predstavuje zadefinovanie toho, čo treba rozumieť pod základom veci. Právna teória i relevantné komentáre k príslušnému zákonnému ustanoveniu sa v tomto prípade spravidla obmedzujú len na príklad s nárokom na náhradu škody (pri ktorom základom sa rozumie samotná danosť nároku, teda vyjadrenie sa súdu k existencii všetkých zákonných atribútov zodpovednosti a obvykle aj pri spoluzodpovednosti viacerých škodcov aj k miere zodpovednosti toho - ktorého z nich), s takýmito závermi si však evidentne nepôjde vystačiť v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci, teda tam, kde súčasťou konečného rozhodovania má byť hľadanie odpovedí na celý komplex skutkových aj právnych otázok vrátane otázok predbežných a kde hľadanie korektnej odpovede na to, čo už za základ veci považovať ide a čo ešte nie, nemôže byť až tak jednoduchým. Tunajší odvolací súd pritom nepopiera, že v minulosti sa i on prikláňal k možnosti rozhodovania medzitýmnymi rozsudkami aj v sporoch o vyporiadanie BSM a to predovšetkým drukovaním v prospech negatívneho vymedzovania toho, čo do BSM nepatrí (vychádzajúc pritom ako z hľadiska účelnosti obrazného „očistenia“ masy BSM od položiek k nej nepatričných ešte pred pristúpením k oceňovaniu, tak i zo zjavnej nadbytočnosti vyjadrovania sa pozitívne už medzitýmnym rozsudkom k problému, u ktorého prakticky identické riešenie musí obsahovať aj rozsudok konečný - tu rozumej pojatím sporných položiek do výroku rozsudku o vyporiadaní); túto možnosť však už v inej veci druhovo totožnej s tou prejednávanou vylúčil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „NS“) v uznesení z 28. januára 2014 sp. zn. 4 Cdo 188/2013 (uverejnenom o i. aj na portáli N. <.), z ktorého sa javí vhodným prevzatie nasledovného : V druhovo totožnej vyššie označenej veci NS posudzoval prípad, ktorého podstatou bolo, že okresný súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že do BSM patrí trhová cena rodinného domu, krajský súd takýto rozsudok zmenil vyslovením, že do BSM nepatrí rodinný dom a ani jeho hodnota (čím rozhodol prakticky identicky ako súd prvého stupňa v prejednávanej veci) a NS v konaní o dovolaní dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Už pri zaoberaní sa posúdením, či obstojí úvaha o použiteľnosti medzitýmneho rozsudku, uplatnená zhodne oboma súdmi nižšieho stupňa, pritom uzavrel, že ak by vydanie medzitýmneho rozsudku do úvahy neprichádzalo, nemohli by bez ďalšieho obstáť ani závery v rovine vecného posúdenia, pretože konanie pred súdmi oboch stupňov by bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. v spojení s ust. § 242 ods. 1 druhej vety O. s. p.) a práve na výskyt takejto vady bolo treba usúdiť aj podľa jeho názoru (dovolacieho súdu). I NS vyšiel zo zákonom ustanovených premís, že prejavom zásady hospodárnosti konania je rozhodnúť jediným rozsudkom o celej prejednávanej veci a vyčerpať tak celý predmet konania (§ 152 ods. 2 prvá veta O. s. p.) a z tohto pravidla predstavuje výnimku druhá veta § 152 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorej za podmienky, že je to účelné, môže súd rozhodnúť rozsudkom najskôr (o. i.) o základe prejednávanej veci (tzv. medzitýmnym rozsudkom) a o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Dôvodil, že pokiaľ medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku, súdna prax už v minulosti dospela k záveru, že za základ prejednávanej veci, o ktorom súd môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, je potrebné spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného návrhu, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Sú to všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť. Týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či žalobca (navrhovateľ) má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu. Rozhodnutie o základe veci je v prvom rade rozhodnutím o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého sa odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú samej výšky nároku (k tomu por.: Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád I. § 1 až 200za. Komentář. 1. Vydaní, Praha: C. H. Beck, 2009, str. 1029). Medzitýmnym rozsudkom musí tak byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen o určitej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného nároku. Týmto rozhodnutím nemožno riešiť predbežné otázky a výrok o predbežnej otázke, hoci aj vo veci rozhodujúcej, neprichádza do úvahy. Žiadna právna ani skutková otázka nemôže byť posudzovaná jednotlivo (samostatne) a odvolací súd sa k nej v takejto súvislosti nemôže vyjadrovať. Posúdenie predbežnej otázky nemôže byť vyjadrené formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia vo veci samej a môže byť uvedené len v odôvodnení rozsudku, pretože ako už bolo vyššie uvedené, základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku a preto musia byť vyriešené všetky otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich, pričom aj výrok medzitýmneho rozsudku by musel byť vyslovený tak, že nárok je opodstatnený (daný) a už vo veci posudzovanej NS tak neboli splnené (čo platí rovnako i pre tentoraz prejednávanú vec) podmienky, aby súdy rozhodovali vo veci medzitýmnym rozsudkom, čím zaťažili konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd napokon okrem práve uvedeného zdôraznil, že aj keby vydanie medzitýmneho rozsudku prichádzalo do úvahy, postup súdu prvého stupňa (a sprostredkovane cezeň i postup súdu odvolacieho) bolo potrebné považovať za nesprávny i v tom, že rozsudkom nebolo rozhodnuté o základe nároku, ale len o predbežnej otázke, či rodinný dom, resp. jeho trhová hodnota patrí do BSM, teda, či určitý majetok tvorí masu BSM alebo nie a či tak je alebo naopak nie je predmetom vyporiadania. Z rozsudku súdu prvého stupňa však nevyplývalo, v čom by mala podľa jeho názoru spočívať otázka výšky nároku, o ktorej by malo byť rozhodnuté rozsudkom konečným, pričom si vo výroku rozsudku ani nevyhradil rozhodnutie o výške nároku a náhrade trov konania rozsudkom konečným, ale sa obmedzil iba na výrok, že trhová hodnota rodinného domu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, podľa názoru dovolacieho súdu však rozhodnutiu takýmto spôsobom bránila samotná povaha konania o vyporiadanie BSM. Medzitýmnym rozsudkom totiž súd rozhoduje o právnom základe veci a vyjadruje sa k tomu, či žalobca (navrhovateľ) má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu; o tom, či trhová cena rodinného domu patrí (nepatrí) do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda či je alebo nie je predmetom jeho vyporiadania, však nie je možné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, pretože tu nejde o pomer základu uplatňovaného nároku a jeho výšky v zmysle § 152 ods. 2 O. s. p. Pri rešpektovaní už uvedeného a tiež toho záveru dovolacieho súdu v druhovo totožnej veci, podľa ktorého konštatovaná vada konania bránila preskúmaniu napadnutého rozsudku (odvolacieho súdu) z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, tak ani tunajšiemu odvolaciemu súdu v ním prejednávanej veci neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, pokračovať v konaní vykonávaním ďalšieho dokazovania, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o celej veci, o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 a 4 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia odôvodnením obsahujúcim odpovede aj na otázky urobené predmetom týmto uznesením zrušeného medzitýmneho rozsudku. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.