Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10CoE/221/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108204868 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2108204868.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: P. H., nar. XX. U. XXXX, bytom I., Z. XXXX/XX, o 750,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 8. októbra 2012 č. k. 8Er/273/2008-18, v znení uznesenia rovnakého súdu z 11. februára 2014 č. k. 8Er/273/2008-45, EX 476/08 takto r o z h o d o l : Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy označenia predmetu konania v úvodnej časti napadnutého uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný vyššou súdnou úradníčkou) exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým (ďalej len „exekútor“) pod sp. zn. EX 476/08 zastavil. Rozhodol tak inak potom, čo exekútorovi bolo (5. marca 2008) udelené poverenie na vykonanie exekúcie a takéto svoje uznesenie odôvodnil právne ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. a/, § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“); § 2 písm. a/ a b/ a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy účastníčok (ďalej tiež „ZoSÚ“); § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ktorým bol skorší zákon nahradený); § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 87 písm. f/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a prílohou bodu 1 písm. q/ Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) ako i poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 498/2010 (ďalej len „ústavný súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo/164/1996. Vecne mal potom (súd prvého stupňa) za to, že rozhodcovská doložka, pojatá do čl. 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru oprávnenej (ďalej len „VPPÚ“), tvoriaca súčasť tzv. úverovej zmluvy (uzavretej 5. decembra 2006) a predstavujúca základ pre prejednanie veci rozhodcovským súdom a vydanie ním aj rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul), nebola s povinnou (ako spotrebiteľkou) individuálne dojednaná a spotrebiteľka mala len možnosť zmluvu (vrátane doložky) ako celok prijať alebo odmietnuť. Doložka bola potom neprijateľnou a preto i neplatnou zmluvnou podmienkou, keď síce dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v prípade uplatnenia práva dodávateľom na rozhodcovskom súde núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu, aj exekučný titul nebol preto spôsobilý na vykonanie exekúcie a exekúciu bolo preto nutné zastaviť; dôvodil napokon okresný súd, ktorý o trovách konania nerozhodoval s ohľadom na naliehavý právny záujem povinnej z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou. Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci, majúc predovšetkým za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva účastníkov z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky podľa nej (odvolateľky) neobstojí, keď tu šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). Pre prípad nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu § 44 ods. 2 E. p., označenú tam za ústavne súladnú potom navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušenie konania a predostretie problému ústavnému súdu, resp. s poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení : 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice (tu rozumej smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ? 2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ? Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali. Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž predovšetkým otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť. Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora, ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo totožných veciach tej istej oprávnenej prejednávaných inými súdmi). Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadavania sa s námietkou známou aj z iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny, aj v tejto konkrétnej veci to však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvého stupňa opretým výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol (pre dôvody uvedené v skoršej časti ani byť nemohol). Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením smernice či Charty, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať. Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. uznesenie vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti). Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou tuzemského právneho poriadku pritom už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný ods. 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnešného ods. 5, za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť. Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu na prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie aj ust. § 44 ods. 2 E. p. už na súde prvého stupňa (opačná zmienka bola evidentne len zrejmou nesprávnosťou zanesenou do odôvodnenia uznesenia) a zjavná nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo) i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného problému problém čisto akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v prejednávanej veci). Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníčok z prejednávanej veci výlučne noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo uvádzané nič spôsobilé relevantne spochybniť záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv). Práve to bol aj dôvod, pre ktorý už taktiež v skoršej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu zaznelo, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44, toto vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9Er/1052/2008). I s „argumentom“, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania v prejednávanej veci (či dokonca vzťahov za účasti dnešnej oprávnenej všeobecne) pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch sa tunajší súd už v minulosti a to práve v skoršej veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci vyporiadal (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10CoE/5/2010-46, vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8Er/1280/2008), čo bol dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom poskytnutého úveru bolo treba rovnako odmietnuť. Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky (v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“). V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ podriadil rozhodcovskému konaniu. Oprávnená takémuto názoru oponovala vlastným, podľa ktorého tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) uplatní svoje právo. Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky. V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri posudzovaní prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v dnešnom ustanovení § 53 ods. 4 O. z. je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom. Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach opakovane uplatňovaného a majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere doložky), že zánik rozhodcovskej doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením tak rozväzovacej podmienky). Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním (a takto i evidentnú snahu oprávnenej verziou podsúvanou jej odvolaním v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým dnešná povinná by nepochybne mohla vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratila už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa. Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia). Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania exekúcie na jeho základe. Napokon zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemohla ani námietka údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom. Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. zakotvujú nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul). Ak takto exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiaduce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p. Pri riadení sa týmito úvahami preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Súdu prvého stupňa zároveň podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil vykonanie opravy zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti napádaného uznesenia spočívajúcej v zjavne chybnom označení predmetu konania, majúceho pôvod pravdepodobne v nepovšimnutí si skutočnosti, že označenie sumy určenej na vymoženie v žiadosti o udelenie poverenia ako i v návrhu na vykonanie exekúcie (750,88 eur s príslušenstvom) nie je totožné so sumou priznanou oprávnenej rozhodcovským rozsudkom majúcim tu slúžiť ako exekučný titul (967,30 eur s príslušenstvom). Oprávnená totiž už v návrhu na vykonanie exekúcie uviedla, že povinná do času začatia exekučného konania rozhodcovským rozsudkom určenú sumu sčasti už uhradila (viď č. l. 3 spisu). O trovách odvolacieho konania potom odvolací súd nerozhodoval, pretože tu nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie už v rámci uznesenia o jej zastavení mal rovnaký účinok ako vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, teda nástup povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p., druhé a tretie z nich per analogiam). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.